MontyBrogan

Matka feťáčka+otec neznámy=zakríknutý dealer. Tento odtieň čiernej sme tu hádam ešte nemali. A tak šup ho rovno na oscary. Netradičný komorný film, ktorý má niečo do seba, ale netreba to znásilňovať.

Keď trúchlenie nie je len obdobie, ale súčasť osobnosti, človek môže rezignovať na svet, tak ako tu Lee v podaní Casey Afflecka. Ešteže ďalšia tragédia ho postaví do role opatrovníka, pretože keď už sa má starať o niekoho ďalšieho, nemôže tú starosť zanedbávať ako v prípade seba samého. Najsmutnejší film tejto zimy, ktorý sa nepotrebuje na nič hrať. Ale Kenneth Lonergan ma vie nadchnúť ešte viac.

Keď sa dej preklopil do nadprirodzena už nie v rovine teórie, ale reality, na okamih som bol sklamaný. Po chvíli mi však došlo, že toto je predsa Shyamalan tak ako ho máme radi - veriaci v nadľudské schopnosti a objavujúci ich vo vlastných dielach postupne a opatrne, s detskou radosťou v očiach, ale aj trpezlivosťou dospelých. Napokon istá zmena smerovania filmu by nemala moc prekvapiť, keďže je tam zastúpený snáď celý žánrový kokteilový bar aj mimo uvedeného. Hlavná dejová línia je thriller o únose a väznení, flashbacky a návštevy u doktorky sú psychologickou drámou, zatiaľ čo spomínané väznenie podstúpi vývoj k hororu a náznakom oldschoolového exploitation, kde môžeme vidieť mladú ženu len v tielku s puškou v ruke. Kým nástup ďalších McAvoyových identít miestami zachádza do komédie, na záver je z neho komiksový antagonista. Po zamyslení sa nad konvenčnejšími režisérovými klasikami, ktoré som hodnotil vyššie, mám chuť aj teraz siahnuť po plnom počte. No príliš príčetné a odvážne kroky, čo neraz podstúpili dievčatá v snahe o útek, ma od toho odrádzajú, pretože na mňa nepôsobili moc uveriteľne, a podozrievam ich, že mali len posúvať dej rýchlejšie dopredu, aby bol priestor na iné línie, hlavne teda záporákove úžasne zahrané psychošenie.

Hystéria, empatia, ľahostajnosť, entuziazmus, egoizmus, vzdelávanie, mudrovanie, sebareflexia, exhibicionizmus. V postave Anny Paquin tu bola obsiahnutá celá jedna osobnosť určitého typu mladého človeka. Ktorý film niečo podobné dokáže? Minutáž nie je vysvetlenie, ale prostriedok. Som ohúrený, tak ako málokedy, aj keď pri konverzačkách mi netreba veľa.

No konečne som videl Levitta, Zemeckisa a Silvestriho na lane. Keď som ich svojho času zmeškal v novom bratislavskom Imaxe, už som to potom len odkladal. To vás určite zaujíma. No nič, ja len toľko, že tí ľudia z dola, čo nemali ďalekohľad, čiže drvivá väčšina, museli mať z toho predstavenia hovno. Ináč krásne natočené. Pri Petitovom opakovanom otáčaní sa a pokračovaní v chôdzi, som si spomenul na Forrestove nesmrteľné "A keď už som bol tak ďaleko, povedal som si, že pobežím ešte ďalej." Niektorí filmári proste majú v sebe umelca, ktorý sa časom ani dobou nevytratí.

O niektorých miestach sa hovorí, že sa tam zastavil čas. Ale to ho skôr len neprijímajú ich obyvatelia. Divoké včely sú dôkazom, že sa dá natočiť dobrý film aj o spiatočníkoch, veď prečo nie, otázne však je, koho to bude do akej miery baviť.

Zanechať pár mŕtvych tiel, pochovaných áut a vypnutých kamier pre dobro rodiny. Aj o tom môže byť western. O súrodencoch na ceste zločinu, texaskom rangerovi na ceste do dôchodku a asertívnej čašníčke na ceste za vysokým prepitným. Každý si ide za svojím snom. Ako inak. R.I.P. indiáni.

V situácii, kedy má zmena okolností charakter katastrofy, musí byť ťažké sa aj prispôsobiť, nieto ešte začať si niečo budovať. Ale dievčatám som v ich snahe nedokázal nedržať palce ani na chvíľu. Aj vášne každej z nich, ktoré sa v nových podmienkach praktizovali ťažšie, im paradoxne museli pomôcť vydržať. Proste príbeh zo života, len kvôli diváckej atraktívnosti zasadený do extrémnejších podmienok.

Mladí ľudia sa klamú, starí zabúdajú. Ideálny svet na stratu pamäte a začínanie odznova niekde ďaleko od všetkého, čo je im tak nechválne známe. Otakar ma zase raz zVávril na svoju stranu.

Film, ktorý vonia letom ako máloktorý iný. Cesta spoločnou dodávkou do neznáma, plná hudby, niečoho na zlepšenie nálady a obnažených lakťov členov svojej partie, ktoré sa navzájom dotýkajú. Vonku je ešte teplejšie než v aute a najpríjemnejšie sú večery. Stačí pravidelne hasiť smäd, pretože všetko ostatné sa zdá byť tak blízko. Door-to-door predaj je síce ťažký spôsob obživy, no dobrá škola života. A keď je človek mladý, nič nie je nedôstojné, lebo sa ešte môže poučiť. Neskôr bude možno ťažšie zvládať kocoviny, ale zato si viac dokáže vychutnať 163-minútový film, ktorý je natočený pre ľudí ako on.