MontyBrogan

Problém je, že už som videl aspoň štyri podstatne lepšie filmy s podobným námetom, ktoré boli natočené skôr. Odvážny scenáristov ťah bol však ten, že prekvapivú pointu odhalil hneď v prvých 45 minútach. Vtedy som sa pousmial nad svojou naivnosťou, vďaka ktorej ma dovtedy vodil za nos, no hlavne som netušil, čo mi chce v druhej polovici ešte ponúknuť. A on predsa len mal čo - dôstojné rozuzlenie situácie súčasnej aj minulej, spojené s vysvetlením motivácie postáv, ktoré sa neuspokojí len s nálepkou: ty si dobrá, ty zlý, ty chorý a škaredý, a ty zase Rachel Weisz. :) Mne to prišlo ako obstojné vykľučkovanie z ohraného príbehu, ktorý sa tentokrát nebojí riskovať stratu divákovej dôvery, aby prvá veta tohto komentára nesprevádzala film až do konca. Silné 3*.

Dosky, ktoré znamenajú svet; role, ktoré znamenajú život; vlastnosti, ktoré znamenajú (ne)úspech. Riggan je herec bez schopnosti vystúpiť z tieňa postavy, ktorá ho preslávila. Je ňou Birdman, jeho okrídlené alter ego, kedysi stvárnené v úspešnej trilógii. Teraz sa však snaží znovu preraziť serióznym predstavením na Broadwayi. Nezaujíma ho nič iné, okrem toho, ako to dopadne. Vzťahy medzi exmanželkou, milenkou a dcérou sú teda jednostranné, odráža ich ako Birdman pokusy o zbavenie sa jeho nadvlády. Alebo ich využíva na podporenie svojho hereckého ega, čo nie je zrovna šťastné riešenie. Jeho súkromný svet je tak oklieštený sebeckými cieľmi a rozštiepenosťou osobnosti, ktorá hniezdi v minulosti. Tu sa skytá prirovnanie jeho psychiky s klaustrofobickými priestormi divadelného zákulisia a geniálne neurotickým doprovodom hudby na bicích. V podstate film snažiaci sa obsiahnuť veľmi veľa. Niekto to môže vnímať ako problém, iný ako filmový ekvivalent splneného sna. Z môjho hodnotenie vám je už asi jasné, kam sa radím ja.

Oku lahodiaca kamera vs. scenár v zmysle - divák, domysli si. Ale kvôli Cate Blanchett nemám najmenšie pochybnosti, či sa mi to oplatilo pozerať.

Dobre ujetá haluz. Napadlo mi, či by to takto nejak nevyzeralo, keby vznikol celovečerný film z tej časti Fight Clubu, kde si Tyler Durden užíval s Marlou Singer v tom dekadentnom baráku. Herecky to bolo však podstatne diskutabilnejšie. Aj keď obsadenie je práve jedna z vecí, kvôli ktorým sa to pozerať oplatí. A žánrovo je to celkom nevyspytateľné, v závere príde komiksový sci-fi part, aby mohol epilóg zase pôsobiť ako motivačné video pre psychicky nevyrovnaných.

Toto čo zas Peckinpah nastváral za testosterónový masaker?! Myslím si, že celkom míľnik v žánrovej tvorbe, kde pridaním intenzívneho rukopisu a citu pre postavy, vzniklo niečo viac než len tradičná heist gangsterka. Efektné sú tu totiž aj scény, ktoré zdanlivo postrádajú akciu, či z pohľadu ignorantských divákov dokonca zmysel. Erotické dusno je cítiť hádam vždy, keď sa na obrazovke objavia zástupkyne ženského pohlavia, napriek tomu, že si režisér (výnimočne?) odpustil pohľad na ich obnažené bradavky. Ďalšia význačná črta filmu je morálna nejednoznačnosť postáv. Toto všetko už teraz poznáme, ale vtedy to ešte nebolo samozrejmosťou. Preto sa domnievam, že vďaka takýmto dielam stúplo sebavedomie aj neskorším talentovaným tvorcom so zmyslom pre originalitu. A mohli si tak rôzni tarantinoidní nadšenci dovoliť dať svojim snom zelenú, a nám robiť obrovskú radosť. Tu by som to nadšenie však stopol a povzdychol si nad tým, že potenciál filmu bol predsa len trochu nevyužitý. Ináč by z toho bol obrovský kult.

Málokedy sa dá o nejakom filme povedať, že obsiahol všetko podstatné, s takto čistým svedomím (sic). Ponoril sa do ľudskej duše (reprodukovanej slovami) tak hlboko, až z neho tečie tá zamrznutá voda prúdom. Predstavte si napríklad hádku dvoch natoľko odlišných ľudí, že aj keď jeden z nich pokorne priznáva chyby a chce to podložiť dobrým skutkom; druhý mu neverí, pokladá to za vypočítavé a je ešte viac znechutený. Tento obojstranne krutý rozhovor, má pôdu vhodnú pre život, asi ako step pokrytá snehom. No napriek tomu prebieha medzi osobami, ktoré by mali mať k sebe najbližšie. A poznáme to snáď všetci. Neraz sme stáli na oboch stranách barikády. Bezmocnosť v snahe zvrátiť odcudzenie, je podobná pokusu preraziť múr holými rukami. Je to nemožné, až to bolí. Netreba však zabúdať ani na peniaze, tie sa pletú vždy do všetkého. A viac už len ten starý blázon čas, ktorý najradšej spoznáva lúčenie, zabúda na spomienky, či žije smrťou. Proste život na zemi. A nezáleží na tom, kde je situovaný, všade je totiž úplne rovnaký. Okrem vyslovených extrémov. Ale čo nie je extrém? Extrém je človek. Tvor, ktorý nežije len aby prežil, ale dokáže myslieť, teda trpieť a tešiť sa, a potom zase... Márna lásky snaha, veľa kriku pre nič, každý by sa aj tak občas najradšej pohádal so svojím životom, namiesto iných ľudí.

Človek hrá jednoducho v živote rôzne role. Či už sa mu to páči, alebo nie. Niekedy menej logické, inokedy viac. Niekto prezlieka kabáty len zriedka, druhý sa tým doslova živí. A natočiť o tom takúto absurdnú drámu je skvelý nápad. No snažiť sa ju ohodnotiť mi príde podobne zvláštne, ako sa na ňu (ne)pozerať. Nakoniec som to však urobil aj tak. Nech ma čsfd, spolu s ostatnými stránkami, ktoré mám vedľa seba v záložkách, kľudne zato poohovára niekde na pozadí... P.S.: Nepáčil sa mi len ten erotický tanec v svetielkujúcom latexe a opice na konci. Moc doslovné! Ostatné časti filmu by som si naopak pozrel kedykoľvek znovu.

Denzel, herec, ktorý nepochybne vie podať aj oscarové výkony, si vybral film o superhrdinovi "na odpočinku", čo vyzabíja celú ruskú mafiu, kvôli Chloë Grace Moretz, zatiaľ čo ona si pravdepodobne odskočila natáčať iné filmy. Nechápem.

Viac takýchto udalostí na plátne a menej v živote. To si prajem do Nového roku. Možno to znie divne, vzhľadom na to, kedy bol tento film natočený. Ale čo na tom? City sa predsa nemenia, a vzťahy tiež v podstate nie, tak nech nám pripomína radšej umenie, že aj ten biely sneh, ktorý padá na čiernu zem sa časom roztopí. Jediné, čo ma delí od najvyššieho hodnotenia, je výkon Marie Schell. Tá dala tuším nový rozmer slovu zaslepenosť. Nepríčetné pohľady a úsmevy, sprevádzajúce behanie od steny k stene, a od náručia k náručiu, to by bolo podľa mňa príliš aj na divadelné herectvo...

Pomalé tempo a kostrbatý dej sprevádza napínavá hudba, znejúca ako prísľub niečoho poriadne drsného. A čo sľúbi aj splní. Možno nie dokonale, no záver som si vychutnal ako ten Čečenec írsku whisky v newyorskom bare. Možno preto, že stále mám určitú slabosť pre gangsterky. A táto sa navyše snaží byť aj psychologická, čo viem oceniť nemenej.