MontyBrogan

Indiánsky posol kričí: neskôr budú náznaky spoilerov! Joe je slušný policajt so ženou a dieťaťom. Jeho brat Frankie je ale čierna ovca rodiny, ktorá sa svojím chovaním vždy vie postarať o to, aby sa ostatní doma nenudili. Neudrží si prácu, veď ako by aj mohol, keď je každú chvíľu v base, a doslova vyhľadáva násilie. Časom si však nájde dievča, ktoré je síce bláznivé, no myslí to s ním vážne, a prekvapivo je to snáď aj vzájomné. Pre Frenkieho búrlivú povahu je napriek tomu ťažké v tomto vzťahu zotrvať a vyvarovať sa popri tom bežných výtržností. Dokáže to aspoň keď sa rysuje možnosť, že by mohol byť otcom, alebo nájde v tejto situácii len ďalšiu zámienku, prečo od všetkého utiecť? A mohol by vôbec tento potomok zachrániť jeho svedomie a spálené mosty, ktoré za sebou zanecháva? To už ale nezávisí úplne od neho. Či bude nádejou na niečo pozitívne, alebo len predĺženou rukou jeho zlosti, to je asi tak jedna k jednej. A ukáže to život, ktorý v tomto filme už nevidíme.

Rozvod, bankrot, tvorivá kríza, ... Nebyť priateľov, ostala by im len únava zo života a spomienky na minulosť, alebo naopak.

Ok, takže toľko k sexu. A o čom budeme fantazírovať teraz?

Prírodné úkazy, filozofické monológy, príbeh ako metafora. Toto všetko mi tu pripomínalo Tarkovskeho. Len s tým rozdielom, že zatiaľ čo on mi často hovorí z duše, Herzog sa mi tam ako keby snažil vtesnať niečo nie úplne kompatibilné. Moje hodnotenie teda hovorí skôr áno ako nie, ale srdce mi z toho ako zo skla nepuklo.

V politických filmoch divákom častokrát nejde až tak o umeleckú hodnotu, ako o historické fakty o historických postavách. Lenže k tomu si stačí prečítať pár riadkov na Wikipédii, ako už spomenul Matty. Tvorcovia týchto príbehov to tiež vidia inak. Vkladajú do nich svoju kreatívnu a názorovú optiku, a preto sú niekedy tak veľkolepé či kontroverzné (viď počiny Olivera Stonea). DeVitovi sa to podarilo tiež. Trošku amerického pátosu, ktorý má za úlohu glorifikovať osobnosť s pochybnou povesťou, a mnoho tvorivých perál vystavujúcich na obdiv kameru (kolážovité zábery pripomínajúce Briana De Palmu), scenár, aj hercov. Herecká zostava sa tu stretla skutočne kvalitná, čo mám práve na týchto "väčších" filmoch rád. Disponujú istým duchom doby, ktorý nám vždy bude pripomínať, ako to vtedy asi v šoubiznise vyzeralo. Podobne ako napríklad prostredie odráža tvár samotného miesta zachytenú v čase. Zase som sa nechal uniesť, ale na záver sa chcem ešte vrátiť k Hoffovi. Organizovaný zločin a politika možno k sebe inklinujú prirodzene. V oboch sa predsa jedná o individuality vzbudzujúce rešpekt más a tým nadobúdajúce niečo ešte hodnotnejšie než peniaze - moc. Toť vše, pod týmto textom si môžete ako podklad predstaviť americkú vlajku a následne si privodiť orgazmus alebo infarkt, to už podľa vkusu.

Komentár s náznakom spoileru! Viac by som uvítal, keby v tejto romantickej fantasy-tragédii, skutočne figurovali parohy, než to klišé, čo z toho nakoniec vzišlo. Inak celkom zábavný film, len škoda, že sa na tú originalitu len hral.

Náboženstvá toho nakecajú. No ja tiež nepopieram, že život je krásny. Len má občas iný vkus, než jeho majiteľ.

Podobných žánroviek je naozaj dosť, no ja som vždy rád, keď narazím na ďalšiu z nich. Ide o príbehy z drsného prostredia pouličných kriminálnikov, ktorí ale nie sú bez duše a tak sa dennodenne trápia (možnými) následkami svojich činov. Tento je síce kvalitne obsadený, ale aj takých je nemálo. Zásadný problém vidím jedine v tom, že sa do tých 100 minút snaží vtesnať príliš veľa udalostí a musí preto robiť unáhlené skoky v čase. Hudba tohto pre mňa neznámeho skladateľa a debutantská réžia, si však jednoznačne pozornosť zaslúžia.

Stratil som sa v perníkovom svete vydláždenom modrým kryštálom, kvapkami krvi a zväzkami bankoviek. Chcel by som vám to celé vyrozprávať, no problém je, že neviem kde začať. Pre pochopenie by ste tam totiž museli byť so mnou. Je naozaj ťažké zachytiť všetky jeho kvality, keď už len názov je zvolený geniálne. Premena obyčajného muža s vysokým intelektom, v samotné zlo, ktoré sa mu po prvýkrát prihovorilo ústami choroby a stíchlo až keď sa zabarikádoval nánosom mŕtvych tiel, je u mňa absolútne nevídaná. Štúdia postupnej straty empatie, z ktorej by sa hádam mohli učiť aj odborníci. Radšej to ukončím už tu, lebo by som nevedel kde prestať. Hmm, to mi tiež niečo pripomína, alebo skôr niekoho. To meno všetci poznáte...

Istá symbolika a pokus o hĺbku vyznievajúcu z ticha, sa filmu nedá uprieť. Bratislavský genius loci by ste tam pri troche vôle tiež mohli nájsť. Ale všetko to kazili výkony hercov, ktorým častokrát ani nebolo rozumieť čo rozprávajú, a keď aj bolo, pôsobili strojene. Pomyselný klinec do rakvy bola otrasne plytká záverečná pieseň, ktorá nedovoľovala divákom pocítiť katarziu, aj keby sa akokoľvek snažili. Výber tejto piesne je v porovnaní s krehkým príbehom vlastne celkom paradox.