MontyBrogan

Na začiatku som pochybovačne dvíhal obočie pri zápletke, že dvaja nerdi, z ktorých jeden má síce frajerku ale aj barle, bez ktorých sa nepohne, idú na vlastnú päsť dopadnúť zlomyseľného hackera. Potom som neutrálne hľadiac prečkal jednu scénu rozvíjajúcu osobnosti a vzťahy hlavných postáv. No tie následne dorazili na určené miesto a vtedy sa dej rozbehol asi ako bývalý bežec, ktorý sa jedného dňa prebudí s robotickými nohami. Hups, spoiler. Otázka, ktorá sa následne núkala, polemizuje o tenkej hranici medzi nadľudským hrdinom a monštrom (keď tak nad tým rozmýšľam, to čo človek pokladá za znetvorenie, môžu Oni mať za vyliečenie). A v tejto rovine dáva film na prdel napríklad aj takým X-Menom. Od konca som čakal možno trochu viac, ale napriek tomu mi v ňom nechýbalo asi vôbec nič. Veď čo iné sa dalo čakať ako konštrukt? A čo iné ten je, ako dielo živej mysle? A sú stroje za tohto predpokladu vlastne vytvorené umelo? Dobre, dosť bolo pseudo-filozofovania, pretože mi na hodinách svieti 1:03 ráno. Tak sa idem do postele zamyslieť už len nad tým, akú časť tela mohla asi tak mať mechanickú tá slečna, pretože (jediná chybička krásy) neukázala! Ešte aby som nezabudol, asi nie som jediný kto si všimol určitú podobnosť s Districtom 9. A tá bola podľa mňa aj kvalitatívna.

Komorná psychologická dráma hraničiaca s politickým thrillerom, ktorá necháva postavy v predstavách a spomienkach na staré filmy (alebo skôr jeden film...) snívať a mne ako divákovi pripomína, že na to tu filmy vlastne sú. Aby sa človek mohol nechať unášať na vlnách príbehov, ktoré dopĺňajú nedostatok happyendov do života. A to nie je žiadny spoiler, naopak, pochopia len ľudia, ktorí Kiss of the Spider Woman videli. A to samozrejme až do konca, nie ako istý tunajší popisovač rozpočtov a tržieb. :) Veľmi silný zážitok.

Vyvražďovačka z prostredia takmer ľudoprázdneho areálu školy, ktorej nič moc nechýba a ani nepridáva na hodnote. Ľakačky vnucované zvukom fungujú asi na málokoho, ale nasrať tiež už veľmi nedokážu. Pobavil ma aj fakt, že hlavná hrdinka, typovo pripomínajúca Jennifer Lawrence, dostala meno Justine, čo by sa dalo interpretovať aj ako just teen. Celkovo taký príjemný štandard, ktorý neurazil, no predstavy vraždenia laikovi ani moc nerozšíril.

Film lepší ako kniha, ojedinelý to jav. Ale môj problém s jeho svetom ostáva rovnaký, niekedy pôsobil divno-dokonale a niekedy len divne.

Kontemplatívna sci-fi depka, ktorá kladie viac otázok ako odpovedí, ale v podstate si to môže dovoliť, keďže je viac tou rozorvanou depkou ako klasickým sci-fi. Plus za Brit Marling, ktorá je skutočne zaujímavá osoba. Svedčí o tom aj fakt, že jej dávajú hlavné role vo filmoch s málo postavami, čiže veľa priestoru. Mínus za kameru, ktorá pôsobila ako keby sa človek za ňou práve učil zoomovať. A to si ja takéto veci bežne nevšímam. Tých 70% je celkom adekvátnych, prikloním sa však k vyššiemu hodnoteiniu, pretože ide o film, ktorý je zrozumiteľný, no napriek tomu necháva priestor na vlastné interpretácie. Tá moja je taká, že sme tu mohli vidieť nebo aj peklo. A to všetko na zemi. A v opačnom poradí.

Tuším sa tu všetci komentátori rozhodli, že mi ukradnú slová z úst a zverejnia ich skôr. Čo teda ostáva napísať mne? Asi, že Linklater má obrovský cit pre ľudskosť, jeho filmy pôsobia ako keby celý štáb zahŕňal rodičovskou láskou a Boyhood je toho absolútnym vrcholom. Láska k postavám, svojmu dielu a hodnotám ktoré opisuje, sa mu uprieť rozhodne nedá. No vedieť sa viac stotožniť s prvou zo spomínaných vecí a cítiť väčšie vyznenie poslednej, je asi to čo mi tu k dokonalosti chýbalo. Ale prečo by som mal byť tak naivný a chcieť dokonalosť od života, či dokonca od dospievania? Nie, to chcieť nemôžem, no subjektívnu dokonalosť od umenia áno, a k tej mala bližšie režisérova trilógia Before... Bolo mi však potešením spoznať Masona a jeho rodinu, ktorá podľa mňa musela byť aj sama rada, že vznikla.

Dobrý nápad, ktorý pobavil a hlavne prekvapil, keďže ho na začiatku nemáme šancu uhádnuť. No od Alana Rickmana som čakal trochu presvedčivejšie herectvo, bez ohľadu na nedostatok priestoru a bizarnosť jeho role.

Keby tak ostatní vedeli, aký boj niektorí ľudia zvádzajú každý deň so sebou samým, so svetom a so životom (sú to síce synonymá, ale význam toho boja aspoň umocňujú). Keby to vedeli, možno by sa ho snažili tým krehkejším jedincom uľahčiť a nie skomplikovať. Ale jedine keby si nepotrebovali ventilovať komplexy a vychutnávať pocit moci. Keby bolo keby, neboli by autisti ani šikana a psychika by bola stroj, ktorý vie každý jeden človek ovládať vlastnými rukami. Lenže funguje to trochu inak a život máme na to, aby sme sa s ním učili narábať.

V scénach z židovského ghetta som nachádzal oveľa väčšie čaro, než v tých s diktátorom. A spočiatku som si nevedel zvyknúť na groteskný štýl humoru, keďže už nešlo o nemý film. No scenár bol napísaný tak dobre, že niektoré jeho vtipy by sa mali tesať na každom rohu tejto nafukovacej zemegule dodnes, a záverečný monológ obzvlásť. To bolo stelesnenie nadčasových právd a celý film veľmi závažným a odvážnym činom v čase, ktorý zabúdal na humor. Ale na Chaplina sa nesmie zabudnúť nikdy!

Pri pozeraní muzikálov, a obzvlášť tých veselých, mám počas každej pesničky pocit, že mi niekto strčil hlavu pod vodu a núti ma vydržať. Niežeby na tej vode nebolo nič pozitívne, ale občas potrebujem zdvihnúť hlavu nad hladinu, nadýchnuť sa a sledovať film, v ktorom postavy medzi sebou komunikujú normálnou hovorenou rečou a pohybujú sa chôdzou, nie tancom. Mary Poppins je obzvlášť naivná a dlhá, no jej postava v spojitosti s Julie Andrews, ktorá ju stvárnila, je proste dokonalá. Len za ňu tie tri hviezdy, a ešte možno za odreagovanie sa v tom fantastickom svete. Ale hlavne ňou som bol unesený ako rozprávkový dáždnik vo vetre. A nechal by som sa tým jej uniesť kľudne aj do Disneyho kreslenej krajiny a riskoval, že mu tam niekde pošliapem copyright.