Havenohome

Keby mali všetky tunajšie seriály taký geniálny scenár ako tento program, tak by som nič iné nepozeral. Na každý diel som sa tešil nie ako na nejakú populárno-náučnú reláciu, ale ako na hranú vec. Doslova som čakal na každú postavu a uplatnenie jej špecifického humoru v nových a nových situáciách. Tomuto programu v rámci televíznej produkcie konkurujú asi len Šumné mestá.

Byť režisérom, tak sa hanbím ako pes. Takto hnusne zmanipulovať človeka, len aby som si natočil dobrý film. A nemá to sebareflexívnu rovinu ako iné modernistické opusi, ktoré tiež zneužívajú svojich hrdinou len kvôli vlastnej sláve. Toto je úbohosť na strane režiséra, ktorý si našiel jedného outsidera, donútil ho ísť na pornocasting (pochybujem, že by ten človek na casting išiel, keby ho Begányi nezačal natáčať) a bez autorskej vízie všetko nasúkal do filmu za účelom lacného šokovania. Nie je to len o téme. Prezrádza sa to hlavne formálnym spracovaním. Použitie hudby, čo sa týka manipulácie s divákom, možno prirovnať ku komunistickým žurnálom, keď sa hudobným motívom presne navodila buď optimistická alebo nenávistná nálada. Clivé tóny vás nútia dojať sa nad týmto nešťastným hrdinom podobne ako to robí bulvár typu Modré z neba. Opakované vrstvenie scén, ktoré sú stále o tom istom. Tento rádoby dokumentárny film je typický príklad toho, ako transformuje prítomnosť kamery realitu. A na záver vás čakajú titulky ako od Daniel Steelovej, keby náhodou niekto pochyboval, že sa to nestalo. Najhoršie z toho vyšiel chudák protagonista, ktorý sa po premiére radšej stratil pod čiernu zem. Film nevystihol vôbec nič z problematiky mladých ľudí a ich sexuálneho života.

Lapidárna montáž typu strihnime Fica na záber ztoporeného penisu. Absolútny nesúlad medzi "veľkými dejinami" krajiny a "malými dejinami" rodiny prevádzkovateľov sex-shopov. Zobrazenie rodiny ostatne dosť prekračuje hranicu morálnej etiky a to vďaka bezradnosti režiséra, ktorý sa vo svojich filmoch spolieha len na emocionálne vydieranie skrze patetické zobrazovanie "exotov". Nesnaží sa hľadať pravdivú tvár postáv, ale vidí iba ich krajnú, bulvárnu polohu. Čo sa teda tvári ako angažovaná dokumentaristika je iba trocha menej hrubozrnný bulvár, aký nám dennodenne servíruje Jojka a Markíza. Mentráž je natiahnutá nehorázne dlhými "ukážkami" porna, akoby sme žili ešte v stredoveku a nikto netušil, čo to je porno. Keď už sa chce rádoby seriózny režisér zachraňovať takouto lacnotou, nebude všetko v poriadku. Celé motto filmu by sa dalo zhrnúť do banálne otravnej a doslovnej myšlienky: "Politika je rovnaké svinstvo ako pornopriemysel." Humorný potenciál témy zadupaný hlboko pod zem. Niečo osvetové o politike a histórii? Ani náhodou. Len porno a lacný bulvár.

Najvtipnejšie pôsobí skutočnosť, že režisér tohto produktu je aktuálne doktorantom na VŠMU, kde mimo iné učí na katedre dokumentárnej tvorby (pokiaľ nie je práve v Karibiku na place!). A úplne najväčšia sranda je, keď sa nechá režisér tohto filmu počuť (povie to dokonca aj v jednom dokumentárnom filme o gýči), že Slepé lásky, alebo aj Obrazy starého sveta sú väčší gýč ako napríklad Farmár hľadá ženu. :)

Čo múdre o tomto filme povedať? Celé je to urobené na statické zábery, celky a polocelky. Neviem či tam bol vôbec niekedy použitý detail. Frontálne snímaní herci v minimalistických kulisách, ktorých výkony môžno označiť za civilné aj za divadelné zároveň. Asi štyri krát sa kamera pohne. Vždy ide o identickú jazdu v identickom prostredí s identickým hudobným motívom (optimistické klavírne akordy, ktoré ironizujú groteskný svet antihrdinov) vracajúcu sa ako refrén. Fassbinder si berie do pozornosti niekoľko párov mladých dospelákov v mestskom prostredí. Jeho hrdinovia opäť statočne fajčia aj súložia (aj chlap s chlapom). Komunikácia sa redukuje na výmenu peňazí. Jeden muž neplatí svojej domácej nájom(naopak ju využíva po všetkých stránkach), aby mohol zaplatiť za sex frajerke svojho kamoša z partie. Chlapi sú citoví kripli so sklonmi k agresii, ženy úbohé chudery márne očakávajúce opätovanie nehy od svojich partnerov. Najvzrušujúcejšou zábavou ich životov je hrať karty v krčme. Fassbinder tu hrá gréckeho robotníka, ktorý sa ubytuje u jednej z hrdiniek, inej odoprie súlož, a tá ho ohovorí, že ju znásilnil. Iná, ktorej nasľubuje, že ju vezme do Grécka, sa do neho zaľúbi. Chlapi z party vydedukujú, že musí byť komouš, kedže je z Grécka a tak ho zmlátia. Takže tu režisér okrem svojich obsedantných tém, čo sa týka problematiky moderného ľudstva, exponuje aj nemeckú xenofónosť a ohováračské malomeštiactvo v plnom rozkvete. Je to dosť sranda. Najmä absurdný záver, keď muži plánujú ako pôjdu žiť na ponorku, lebo ich už omrzel život doma a keď jedna hrdinka stále dúfa, že bude slávna herečka. Na tomto zúfalstve, beznádeji a prázdnych kecoch sa nedá nič iné, len smiať. Troška mi to pripomínalo Seidla, aj spôsobom ako to bolo natočené, aj témou.

Keď si Poledňáková točí tie svoje dovolenkové vtákoviny, je mi to omnoho viac ľahostajné, ako keď niekto natočí taký podliezavý, gýčový, morálne zvrhlý, historicky nepresný a v podstate nepozerateľný film o tragédii typu Lidice. Nepozerateľný pre každého, kto od filmu očakáva viac ako od Troškových skvostov. Nie je na tom hrozná len tá hudba. Nič tam nefunguje, a keď to funguje tak je to strašná sladká a doslovná lacnota. Vždy, keď vidím podobný paskvil nárokujúci si nebodaj úlohu učiteľa histórie, tak si spomeniem na Čiernu knihu od Verhoevena. Čierna kniha je akčný biják, je v tom aj posolstvo pre ľudí, ktorým sa nechce chodiť pre posolstvá na poštu, môže sa to legitímne púšťať na hodinách dejepisu a dá sa pri tom zažiť katarzia. Lidice nie sú ani jedno z toho. Lidice sú iba jeden meštiacky gýč, alebo midcult, keď chcete, alebo rozkladná hniloba sa to dá nazvať, a hlavne je to neúcta, akú si obete Lidíc nezaslúžia.

Je to nuda. Raz som sa zľakol. Dva krát už som myslel, že sa rozbehne nejaké napätie. Celé to padá na debilnom scenári. Napätie a atmosféru neudržia len geniálne kulisy. Dej sa v podstate odohráva (alebo potvrdzuje) v doslovných dialógoch, na nič nemusíte prichádzať sami cez indície. Ridley sa môže snažiť o dušu, ale z toho scenára sa nič iné vytrieskať nedalo. Jeho spolupráca s týmto scenáristickým tímom by sa dala prirovnať k spolupráci priekopníka sci-fi, ktorý musí režírovať libreto z vianočnej besiedky od nadšencov sci-fi krúžku.

Žiadna krv a predsa máte pocit, že zomieranie v tomto filme je ukrutne realistické. Sugestivita tu nie je dosahovaná zbytočnou naturalistickou doslovnosťou, ale prácou s kamerou a hereckými výkonmi. Kurosawova kamera mi neustále pripomínala Ejzenštejna. Objektívy sploštujúce obraz umocňujú výtvarný výraz a umožňujú sústrediť sa na expresívne japonské herectvo. Keď nevytvára kamera dokonalé statické kompozície, tak je v hektickom pohybe. Lesné pozadie rozmazávajúce sa za neustále behajúcimi postavami snímanými švenkujúcou kamerou s dlhým sklom vytvára opojný závraťový pocit, čo prispieva k akčnosti. Rozprávačsky na úrovni Homéra. Humor sa tu strieda s najkatarznejšou dojímavosťou a nefalšovanou fyzickou akčnosťou. Opäť pomáha kamera a taký lacný trik ako spomalený záber tu nadobúda nehoráznu hodnotu. Keď vidím takýto film, vždy zatúžim, aby sa nikdy nevynašiel farebný film a aby som mohol chodiť aj dnes do kina na filmy majstrov, ktorí vedeli dychberúco čarovať s čiernou a bielou. Hudba? Jeden píštalkový motív je psychadelickejší než hrsť LSD. Tento film zasiahne všetky vaše zmysli.

Tesne pre koncom filmu sa mi v hlave premietali všetky doznania fanúšikov Ramba o tom, ako plakali keď na konci zaznie hlavný hudobný motív a Rambo sa vracia domov. V duchu som si hovoril: "Už sa to blíži, ale ja plakať nebudem.".............Osoplil som celý paplón. Podobné dojatie zažívam len pri Almodovárovom Hovor s ňou...............Je to nekompromisné. Stalloneho záporáci sú tradične riadny hajzlíci. Sylvo to má dobre vymyslené, lišiak jeden starý obtlstlý. Inak by ste z toho nemali taký pôžitok, keď sa budú ich telá rozprskávať na márne kusky pod salvou z guľometu............Vadila mi len tá dĺžka, pri svojich osemdesiatich minutách (desať sú titulky) je to vlastne len taký dovetok. Po záverečnom fajte som čakal zvolnenie tempa a ešte nejaký bonus. Takto to pôsobí, ako keby ste z divadelnej hry vypustili piate dejstvo. A možno je to skrátenie úmyselné. Odkaz pre divákov, že je koniec.

"Ja som silná osobnosť, ja môžem fetovať!" Odpovie matka predstavená hlavnej hrdinke, ktorá jej nechce dať heroinu.