Arkanoid

Chytráctvo, manipulácia, drzosť, humor a pravda alebo časť pravdy namixované v pomere lákajúcom diváka odhaľovať, ako veci fungujú a dobre sa baviť. Napálenie štábu Prostřena je asi top, zaujala aj epizóda o nepodarených/nedokončených veciach.

Spoilery. Zeke ležiaci v tráve v úvode vyzerá ako namaľovaný zo starších obrazov. A hneď máme ku nemu iný uhol, ktorý ho zaostruje, kým blížiace sa možno nebezpečenstvo zmatňuje. Vizuál opäť nesklamal, aj keď väčšinou ponúka len nudné dialógy. Z obsahového hľadiska ide o filozofiu, ktorá neprináša nič zaujímavé, keďže utláča akciu. Akoby ste pozerali politickú debatu ľudí, ktorí vás ničím nemôžu prekvapiť. Tvorcovia si neodpustili ani kratučký okamih filler scény. Ku koncu opäť prichádza zaujímavý zvrat a epizóda nie je poslednou.

Už úvodné zdvíhanie spadnutej ženy pri tenise vyzerá podozrivo. Myseľ hlavnej hrdinky je vystupňovaná erotickými predstavami a snami dôjde za hranu svojej túžby do extrémnych vecí. Dostane sa do stavu, keď jej čokoľvek odporné, aj pavúk náhodne lezúci po jej tele, pôsobí rozkoš. Škoda spoilerovať, každopádne film nie je pre každého, ale napriek tvrdým a odhaleným scénam je nestále vidno formálnu jemnosť a trebárs aj spomaľovanie scén na umocnenie dojmu. Film má aj ďalej čo ponúknuť po formálnej stránke, čo sa týka skvelého osvietenia scén, kde vytvára dojem, že je svetla viac ako v realite či upriamenia sa na výrazné farby na vyvolanie vizuálnej príťažlivosti. Napätie vytvára tikanie hodín či jemná zlovestná hudba, ktorá sa stupňuje. Pri rozhodnutí zmeniť život nečistým smerom zase surrealisticky pukne strop. Zvláda aj zmatnenie a zaostrenie na zvýšenie dramatickosti scéne. Film je nevhodne cenzurovaný bielymi machuľami, ktoré idú niekedy skoro cez celý obraz a kazia vizuálnu plynulosť. Japonci sú extrémisti a tento film je toho dôkazom. Film má samozrejme aj slabé miesta, a to postavy a predvídateľné klišé, ale dej rozhodne má.

„No hard feelings?“ „Not a one.“ Spoilery. Russ Meyer opäť vybral peknú herečku do hlavnej úlohy svojho filmu. Pridal aj motorkársky gang (nie ozajstný gang, len traja kamaráti na výlete), na ktorý odkazuje vo svojom slávnom filme Beyond the valley of the dolls, ktorý vytvára napätie a tak aj zápletku. Z bike movies žánru asi ostane najlepší seriál Sons of Anarchy, kde sa tvorcovia snažili vytvoriť čo najkomplexnejší obraz svojich hrdinov a nie len ich použiť ako tvorcov zápletky rape a revenge movie, ako tu. Každý jeden z trojice cestných nomádov je záporný hrdina, ktorý svojou primitívnosťou narúša pokojné vody životov ostatnej spoločnosti. Režisér si ku atmosfére pomáha aj hudbou, ktorá síce nie je nijako originálna, ale atmosféru predsa len trochu robí. Logický lapsus: chápem, že žena, ktorú niekto fyzicky nezadržiava, môže byť v šoku a nehýbať sa, ale prečo je to práve v týchto filmoch? Pre lepšiu plynulosť deja bez zbytočných odbočiek? Úvodný rape je ozaj len úvodný. Focus deja sa preto presunie na ešte nepoznačený pár. Meyer, podobne ako skôr vo svojom filme Lorna tu zobrazil násilie skratkovito a bez invencie. Režisér má však aj komediálny talent, ktorým divákovi napr. v jeho asi najslávnejšom filem Beyond valley of the dolls neustále predkladá otázku, či ide o paródiu dramatických udalostí alebo nie. Tu rozosmeje scéna, kedy jeden z motorkárov volá z domu, kde prišli znásilniť ženu, svojej mame a má s ňou srdečný rozhovor. Vo filme režisér odkazuje na svoj o rok starší film Fanny Hill. Morál príbehu: odolá muž zvádzaniu ženy, aby prišiel skôr domov, kde môže zabrániť znásilneniu svojej frajerky? Ku morálu sa pridáva rozhovor so šerifom redneckom o znásilnení. V 60. rokoch téma bola predpokladám viac tabuizovaná ako dnes a dialóg tak vyzerá. Scéna satia rany po uštipnutí hadom zasa dáva do pomeru užitočné násilie s tým len škodlivým a pýta sa, aký je medzi hrdinami tohto filmu rozdiel, keď každý používa ženy podľa potreby. Na druhú stranu, je táto scéna aj veľmi nečakaná a osviežujúca. Blúznenie hlavného hrdinu pri práve prebiehajúcom znásilnení dáva filmu zlovestný ráz a opäť ukazuje jeho neschopnosť pomôcť. Vyvrcholenie jeho sna aj znásilnenia prichádza v okamihu smrti násilníka, čo mi pripomenulo neskorší Boormanov Excalibur. Russ Meyer presadzuje svoj štýl na úkor príbehu, ale nadšenie a zaujímavé scény vynahradia slabšie herecké výkony a nekonzistentnosť.

„We are yet but young in deed.“ Videl som 115 min. verziu, Wikipédia píše 107 min. Najprv tajuplná hudba celých 8 minút. Obraz začína až v deviatej a ideme do tajuplnej básničky, z ktorej sa stáva recept čarodejníc. Herci odviedli dobrú robotu, ešte ich nevidno a svojimi hlasmi už dodávajú filmu atmosféru. Po tomto čarodejnom prológu nasledujú open subtitles ale aj s tým, kto hral akú rolu, čím nastávajú menšie spoilery. Orson Welles v hlavnej úlohe bol sám sebou ako režisérom výborne herecky vedený. Herečka hrajúca Macbethovu ženu tiež odvádza celkom fajn výkon. Ostatní herci tu nemajú toľko priestoru, ako títo dvaja, aj keď u niektorých charizmu cítiť. Navyše, reakcia muža (napísaná scenárom) na zabitie svojej ženy a detí mi tu nepríde emočne vierohodná. Komediálna hudba mi ani ku pripitému Macbethovi nesedí. Vraj Shakespearov dialóg ostal, čo sa dá badať na zastaralom spôsobe používania niektorých dnes nepoužívaných slov, ktoré trochu komplikujú radosť z dialógov. Slová sú v nej také, až pripomína švédčinu. Kamera uhýba pred krvavými scénami, ktoré sú vo filme. Tieto negatíva vytvárajú nudnú atmosféru, a zabraňujú trochu prežívať niečo zaujímavé s postavami a ponoriť sa do nich. Film ma nudil, ale pripisujem to aj prispôsobeniu sa normám danej filmovej doby. Je tu akcia, násilie, výčitky svedomia aj surrealizmus, no nič z toho tu nepadlo na úrodnú pôdu. Najdesivejšie obrazy prichádzajú v posledných 12 minútach. Pomaly sa hompáľajúci obesenec zavesený vysoko na skale či rozkazy šialeného kráľa, v moci a duševnom stave osamoteného, na ktorého sa pozeráme zvrchu. Celkovému dojmu to ale veľmi nepomáha. Jazykové okienko: trumpet-tongued; be-all and end-all; hark; alack; ay; enow; lily-livered.

„Me to, baby. Me too.“ Začína sa citátom Thomasa Jeffersona a černošským obradom asi v Afrike. Černošský šaman označil chlapca, hlavného hrdinu, za proroka. Font písma názvu filmu korešponduje s predstavou vtedajšieho písma. Southempton County, Virginia, 1809. Plantážnický dom, ako býva zobrazený v dnešných filmoch na pozemku s plno otrokmi. Syn majiteľov sa hrá s rovesníkom, malým chlapcom, ktorý je ten vyvolený hlavný hrdina. Tomu nedá a zoberie si knihu. Jeho pokrok v čítaní je zobrazený rýchlo, odkedy si ho zoberie jeho majiteľka do domácnosti, aby sa vzdelával, vo filme uplynie len veľmi málo okamihov a už zrazu číta z biblie v kostole pre bielych. Pastorom je zhodou náhod tu prvýkrát zobrazený jeho majiteľ, ktorý krátko na to umiera a hlavného hrdinu, Nata, odkáže na prácu na bavlníkovej plantáži. Rýchly strih a preskočením nudnej rutiny rokov sme v jeho mladosti-dospelosti, kedy po práci stíha v stodole kázať ja svojim čiernym veriacim ovečkám. Nat je filmový hrdina (vytvorený podľa skutočného Nata), ktorý bol stvorený na to, aby mu ľudia fandili. Len je to príliš silené a režisér v rámci idealizmu ničím originálnym neprispieva na jeho zaujímavé vykreslenie. Ľudia si jednoducho radšej pamätajú badassov (zdravím Djanga). Charizmu čiernych hercov napr. z The Wire či Boardwalk Empire by sme márne hľadali. Bieli herci hrajúci redneckov, však presvedčia tak, že im ozaj veríte, že nimi sú. Vedie z nich ten žujúci tabak pod hornou perou v 48. minúte. Mark Boone Junior tu zase oddychuje pri úlohe reverenda. Spôsob natočenia neurazí, ale ani nenadchne. Režisér dosiahol len určitý štandard, na aký sme už na rok 2016 zvyknutí. David Wark Griffith natočil v roku 1915 film rovnakého názvu. Tento našťastie napätie ponúka už v prvej desaťminútovke, ale má podobný ideologický problém. Tu sú namiesto bielych dobrí, milujúci svoje rodiny všetci čierni, bieli sú tu aj kladní aj záporní hrdinovia. Dialógy sú tu predvídateľné a veľa sa nimi zaujať nedá. Tvorcovia pri nich vybrali všetko klišé a prispeli tak ku očakávanému vývoju deja, našťastie prispeli aj pár idiomami. Peter 2:18 skutočne vraví o poddaní sa otrokov akémukoľvek pánovi, čím robí Bibliu ešte hlúpejšou knihou, akou je doteraz. Vzťahy sú tu spravené narýchlo a odťažito od diváka. Filmy by sa nemali točiť len preto, že ich treba, ale mali by sa točiť prevažne len režisérmi, ktorí vedia svoj film posadiť do mysle diváka vďaka svojim výnimočným darom pútavého rozprávania a ďalších zručností. Uznávam ale vystrašenie šikanovanou černoškou v 24. minúte. Poteší aj krvavé mučenie, čím film vytvára reálnejší obraz ako ten Griffithov. Čo sa týka odpornosti rape scény, ostáva kráľom Gaspar Noé, film ju síce pridal do svojho obsahu, ale úplne sa jej vyhol a zobrazil len jej následky. Surreálna krvavá kukurica veľmi neohromí. Viac ako povstaním sa film zaoberá Natovým životom pred ním. Spoiler. Hlavná postava je vzhľadom na dej vykreslená veľmi hlúpo. Nebúri sa vtedy, keď mu znásilnia a dobijú ženu, ani vtedy, keď mu znásilnia matku. Ale až vtedy, keď pokrstí bieleho muža, ktorý sa za ním prišiel dať pokrstiť, pričom o tom nevedel jeho pán a tak u svojho pána Nat stráca akúkoľvek úctu a je zbičovaný. Tvorcovia vytvorili dojem urazenej attention whore. Pre lepšie pochopenie uvádzam podobnosť s Igorom Matovičom. Obetovať Krajčiho je ok, veď stále vládnem (znásilnenie ženy a dcéry), ďalej vravím, že som najlepší a za všetko môže niekto iný (kázanie a krst), odstúpenie z postu premiéra už nie, lebo ja som predsa najlepší a ak áno, mám tieto podmienky (zmena myslenia hlavného hrdinu a počiatok revolúcie). Revolúciu však neospravedlňuje z vlastného presvedčenia, ale z náboženského fanatizmu (porovnanie s Krajčim, ktorý sa cíti byť vyvolený). Spoiler. Nakoniec reči, ktorými si vodca povstania získal otrokov, mu bránia zaujať strategické výhody v boji. Jednoducho, kecá, dokedy má nepriateľ viac výhod na bojisku. Ale robí to tak aj ich nepriateľ, tak sa asi niet čomu čudovať. Neviem, či to je tak aj v iných filmoch, ale dojem všemocnosti a pravej spravodlivosti je tu formálne umocnený zaostrením na tvár a telo a zmatnením okolia revolucionára. Revolúcia síce prináša násilie, v ktorom sa tvorcovia zbytočne neutápajú, ale vzhľadom len na jeho rutinné opakovanie za pomoci čiernej africkej hudby bubnov bez poriadnej akcie vyznieva do stratena a robí len príbehovú vatu. Príbeh by lepšie vynikol v seriáli, kedy by sa divák s postavami mal čas bližšie sa zoznámiť. Fandiť postavám len preto, žeby sa to malo, nie je dobrý prístup. Vo filme sú zobrazené len tie vlastnosti dôležité priamo pre príbeh, čo nie je dobré, takto sú charaktery vykreslené len jednorozmerne. A takých bolo aj bude. Takto si film budú pamätať len znepriatelené strany čiernych a bielych, tí, ktorí fanaticky nadŕžajú jednej či druhej strane a samozrejme, tí s dobrou pamäťou. Edit: Inak, hrdina sa sám nevzdal, tak film je ešte propagandistickejším, ako sa na prvý pohľad zdal. Čo hovorí wikipédia: "Turner eluded capture for six weeks but remained in Southampton County. On October 30, a white farmer named Benjamin Phipps discovered him hidden among the local Nottoway people, in a depression in the earth, created by a large, fallen tree that was covered with fence rails." Jazykové okienko: bat an eye; get feet under the table.

Griffithovi sa dá uznať pokus zachytenia doby otroctva, kostýmy, zelený filter, pekná americká architektúra či zachytenie nádherného lesa vysokých stromov a strmých skál a nájazdy, nad ktorými musel uznanlivo kývať hlavou aj Kurosawa. Dá sa súhlasiť aj s výrokom, že zavlečenie Afričanov do USA bolo počiatkom sváru Spojených štátov. Ako inak, keď aj o práva otrokov šlo vo vojne Severu proti Juhu? Z negatívnych stránok filmu sa dá odsudzovať použitie nafarbenej belošky v úlohe černošky. Neskôr sa to isté stane aj pri mužských postavách, ale niektorí herci vyzerajú byť černochmi naozaj. Nuda a zdĺhavosť sa tomuto filmu nevyhli a hlavne tieto negatíva kazili dojem z filmu. Až v 20. minúte sa niečo vážne začne diať. Logika scén: tak domáci pán vytiahne pištoľ a trpezlivo čaká na útočníkov, ale čaká tak blízko dverí, že mu pištoľ hneď zoberú. Zomieranie v bitkách občianskej vojny USA je tu skôr humanistické ako reálne, krvavé či epické. V davových scénach je zmätok, ale nie ten želaný, ale ten, ktorý u týchto skorých filmov pripomína grotesku. Scény z diaľky (výbuchy mesta, útek ľudí v doline, na ktorých sa pozeráme z kopca) mi mojím voľným okom pripadajú nahraté asi dopredu a púšťané na plátne vtedy, keď sa natáčali scény divákovi fyzicky bližšie. V osobnejších scénach zasa chýbajú väčšie emócie pri prežívaní osudov jednotlivých postáv a tiež formálne lepšia stránka, či už práca s kamerou (na tú dobu fajn, ale keďže pozerám film v tejto dobe, musím porovnávať s najlepšími, doteraz videnými trendami). Pri zomieraní sa zobrazujú celé telá, detail na hlavu tu nie je a nepribližuje nám viac posledné chvíle umierajúcich. Prílišné romantizovanie vzťahov mužov žien mi nekorešponduje s realitou, ktorá má oveľa viac odtieňov ako len vyznávanie lásky bez toho, aby s tou ženou muž mal už vôbec nejakú skúsenosť. Vďaka Lincolnovej poslednej návšteve divadla sa dozvieme, prečo sa tak ujalo šacovanie bezpečnostnou službou. David Wark Griffith tu zobrazujúc príbeh zo storočia pred natočením filmu divákovi pozerajúcemu ho storočie po jeho vzniku možno nevedomky, možno naschvál podsúva dôležitosť Ku Klux Klanu. Niežeby mu divák fandil, ale vzhľadom na to, ako sa v tomto filme dejú len nudné zdvorilostné scény a nie tak zákerne vyzerajúce intrigy, ho už veľmi túžobne očakáva a keď príde, dočká sa najlepšej tretiny filmu, ktorú si užije obsahovo (režisér určil, komu fandiť). A našťastie dostáva zaujímavejší a napínavejší dej ako je zvyšok filmu. Zradca černochov sa vo filme volá Lynch. Žeby nejaké podprahové presviedčanie? Ťažko povedať, čím režisér presvedčil tých černochov, čo tu účinkovali, aby tu hrali, keď sa tu obhajuje Lost Cause pomocou fikcie. Ako morálni černosi sú tu zobrazení práve tí, ktorí slúžia bielym. Každopádne tu nie je žiadna rasa zobrazená ako bezchybná a zároveň len morálna, čím sa trochu štiepi dojem propagandy. V dnešnom svete, kde je škandálom urážka, možno rasistická, viac ako tvrdá hra súperov (aj rozrazenie hlavy + napadnutie hráčov po zápase) kvôli pýche známejšieho klubu nad menej známym (Glasgow vs. Slavia 2021) je možno aj myšlienkovo osviežujúce si pozrieť takýto film, ktorý síce viac obhajuje bielych, a síce narobil asi viac škody ako úžitku, ale nedá sa považovať za vyslovene rasistický. Keď sa niekto pýta, prečo Ku Klux Klan ešte existuje, nuž preto, lebo všetci robíme chyby a sme si v tom rovnocenní. Jazykové okienko: carpetbagger.

Tvorcovia od začiatku epizódy ohromujú animáciu mesta. Ukazujú aj Zekeho minulosť, ktorá prešla v záujme jeho presvedčenia jedným ťažkým rozhodnutím. Za logický lapsus považujem vážne debaty o tajných plánoch na verejnosti kričiac bez toho, žeby ich Marley jednotky nesledovali. V histórii si ľudia dávali veľký pozor na sprisahania, ale tu, kdeže, tvorcovia predsa potrebujú nejako urýchliť dej a vysvetliť pohnútky jedného z hrdinov. Bohužiaľ táto cesta do minulosti s výrazným logickým lapsusom navodzuje pocit, že so šťastím sa dá všetko a druhá strana sú len hlupáci, keď si také veci nevšímajú. Úplnými hlupákmi však nie sú, to by o výsledku vojny bolo rozhodnuté už dávno. Napriek tomu sa tieto veci medzi sebou logicky bijú a nemali by spolu existovať v seriáli, kde na takúto udalosť výrazne nadviažu ďalšie, ktoré chcú navodiť dej príbehu bez logických dier. Cením, že prvý raz pri premene Titana to schytali aj kone (prvýkrát to bolo zobrazené). Levi ani Zeke nesklamali.

„No hard feelings?“ Nákladiak, pivá a žiadna tvár až do začiatku tretej minúty. Nie je to veľmi kultový začiatok, skôr len rutinérsky, aby sme vedeli, do akého prostredia ideme. Drsne sa tváriaci chlapci sú mafiáni, mrkajúca žena zasa Sylvia Sidney. Gary Cooper ako The Kid svojím výkonom poteší. Vyzeral aj, že vie strieľať. Ich rande on the fair seems realistic. Frajerka chce od neho, aby si zarobil, on sa spočiatku bráni jej nápadom, keďže je dcérou mafiánskeho poskoka. V gangu jej otca sa nehrá čestne ani medzi vlastnými členmi. Kidovi farjerku obvinia a zavrú a on sa s mafiou predsa len spojí, keď ho jej stepfather spracuje. Téma nováčik v zabehnutom svete s naivným pohľadom nefunguje ani vtedy, ale aspoň prináša napínavé momenty. Parodické je ale to, že ku žene, ktorá aktívne pomáhala kryť otca pred odsúdením za vraždu, jej „frajer“ má veľmi gentlemenský prístup (na jeho škodu) a len ju zavezie domov bez toho, aby „prespal“ u nej. 30. roky a filmový pohľad na vzťahy, kde niektoré veci sú tabu a iné nie. Formálne v niektorých momentoch atmosférická, v obsahu zasa chytrá krimi, ktorá poteší napriek neúčasti krvavých scén. Veľa sa hovorí a málo strieľa, napriek tomu je obsah dobrý, škoda ja nedokončenej línie s otcom. Jazykové okienko: dough; up the river; play ball; welsh out; Johnny-on-the-spot.

„It’s very, very funny. I was afraid I was gonna die. Now I’m afraid I’m gonna live.“ Vojnová dráma o návrate fyzicky a psychicky poznačených veteránov domov. Herecky sa využilo aj 45 vojnových veteránov z nemocnice v Birminghame. Marlon Brando v úlohe hlavného hrdinu rozpráva divákom svoj príbeh od jeho postrelenia, najprv v prvej osobe, potom už nie. Ešte nemá taký zatiahnutý hlas ako napríklad v The Fugitive Kind, ale charizmu už má. Pacienti riedia drámu svojimi vtipmi, ktoré sú tak otravné, až sa nedá na nich nezasmiať. Pri porovnaní s mladším filmom na rovnakú tému Coming Home mi tu chýbalo viac kvalitných hercov (aj keď títo nie sú zlí) a lepšia zápletka. Úctyhodná téma, ale s predvídateľným dejom. Scény dostávajú divákov viac svoju silou, ako originalitou. Jazykové okienko: 10 to one; peek-a-boo; be through; out of a clear sky; behind the eight ball; wires crossed. „What’s the matter, Lieutenant? You paralyzed or something?“