Fajolo

Rozmýšľam, kto bol asi hlavným šéfom pri nakrúcaní a mám pocit, že nie režisér, ale kameraman. Niektoré zábery akoby boli súčasťou filmu len preto, že sú pekné. Či vlastne nádherné.

Krásny a veľmi pôsobivý film. Ale uvedomil som si, že sa na neho takmer do bodky hodí komentár, ktorý som pred časom napísal k inému Sheridanovmu filmu: https://www.csfd.cz/film/52940. Akoby ani nebolo dôležité delenie postáv na dobré a zlé, ale na tie, čo majú (alebo chcú mať) rodinu a tie, čo na rodinu kašlú. Ale Sheridan v tom nie je zďaleka sám.

Koncentrovaný obraz duchovnej biedy Ruska z konca 19. storočia. Tam by som teda nechcel žiť. Len mi nie je jasné, kde sa v takej vulgárnej krajine berú takí géniovia, ako napríklad Čechov.

Či je Ježiš normálny, to neviem, ale pri niektorých ľuďoch z tohto dokumentu o tom silne pochybujem. Slová boh, Ježiš a haleluja opakovali tak často, až to na mňa pôsobilo ako slovná vata. Ako keď sa v krčme rozprávajú štamgasti a keď si rýchlo nespomenú na vhodný výraz, použijú nadávku. Páči sa mi, že hoci má režisérka na náboženskú manipuláciu jasný názor, netlačila na pílu, nepresviedčala nasilu, len pekne zdokumentovala to, čo videla a osobný názor si už urobí každý sám.

Spočiatku to bolo nezáživné, ba priam veľká nuda. Ale keď sa z väzňov stali herci, no zároveň neprestali byť väzňami, bolo to stále zaujímavejšie. Veľké Shakespearove myšlienky konfrontované s realitou štyroch stien. A stropu, ten je totiž veľmi dôležitý: "Měli by nás volat strážci stropu a né vězni. Jsme na postelích a hledíme nahoru téměř celý den."

Keby som nevedel, že to režíroval Uher, tipol by som si Jakubiska. Tí čerti ako by vypadli z niektorého jeho filmu. Nielenže ich hrali Jakubiskovi obľúbení herci, ale aj ich správanie bolo také cirkusoidné, ako je to u Jakubiska bežné.

Myslím, že Nvotová urobila ten film najlepšie ako sa dalo. Nič nové nepriniesla, pretože všetko už bolo povedané. Ale všetko to dávno známe pospájala do zrozumiteľných súvislostí a osladila svojim detským pohľadom. Zaujímalo by ma, čo si o sebe teraz myslia všetky tie babky demokratky, či sa aspoň trochu nehanbia za všetko to uctievanie Mečiara. Tipujem, že asi nie. Veď aj samotný Mečiar ďalej zahmlieva alebo rovno vymýšľa a v duchu sa nám smeje.

Film, na ktorom sa dá schuti zasmiať a popri tom si uvedomiť, že to nebolo len smiešne, ale aj smutne realistické. Také veci sa totiž nestávajú len bradatým koktajúcim železničiarom. Každý z nás môže byť zneužitý systémom buď ako Canko Petrov, alebo ako ministrov PR poskok. Po pozretí tohto filmu to snáď budeme schopný lepšie posúdiť.

Z filmu plynie poučenie: Pozor na ľudí, ktorí sa nevedia zasmiať sami nad sebou.

Keď sa najnovšie zobudím uprostred noci celý spotený, bude to asi preto, že predo mňa v sne položili pero a papier a povedali "píš".