ancientone

Prekladový názov "zubatá vagína" sľubuje presný opak toho, čo dostanete. Teeth je aj po rokoch svieže hororové indiečko s výrazným vizuálnym štýlom, ktorý ho tlačí medzi podarené (a zároveň správne vyjeté) festivalovky rovnako, ako je jasne formulovaný a príčetný svetonázor prechádzajúci do vydareného nadhľadu k sebe samému, aj slasherovému sub-žánru, na ktorý odkazuje.

video-esej amerických žánroviek a rozbuška typicky lynchovských motívov. Výborný prológ k celému dielu. Zároveň modrý zamat funguje aj mimo všetkých meta-rovín, dokazovačiek a až esejistických ponorov ako skvelé krimi, temná-romantika aj univerzálna sociálna štúdia. Grantova Americká gotika na poli filmu. A tie široké objektívy...

Post-slasherové besnenie, ktorého priamočiarosť do diváka pumpuje intenzívny mix plagátovej estetiky západného pobrežia s jeho sociálnymi a subkulúrnymi štruktúrami a temnej medieval-legendy. Extrémne groteskné, morbídne aj zábavné, s vyvinutým citim pre komponovanie silne zapamätateľných obrazov.

"Poznáte nejaké tie seriály, o ktorých hovorím? ...Nie." Death Proof nám pripomína, že cinefília je spektrum. Že občas je fajn vzdať sa nekoenčného mudrovania, zamotávania sa v intertextualitách, odkazoch, rozkrývaní konceptu konceptu konceptu a stačí... si proste sadnúť (alebo ľahnúť) a úplne bohapusto si užiť číro číry štýl, ísť na to čisto cez afekt a pudy. Nekomplikovať si to, ale proste sa na tom zviezť.

it is what it is.

Naliehavé rovnako ako vtipné, Albert Serra vytvoril (opäť raz) dokonale dotiahnuté anti-kino, ktoré v konečnom dôsledku začne ničiť jeho vlastné precíznosť a dôslednosť. Serra ide počas skoro 3 hodín až tak na hranu sledovateľnosti (odťažitosti), až je ťažké ostať naladený na jeho vlnu. Alebo je na čase priznať si osobné zlyhanie. Každopádne (nasleduje veľmi čsfd veta) jedna hviezdička navyše za ten ideologický podmaz.

Keď to sledujete už tak-nejak umorení na konci pásma krátkych filmov, odrazu sa do vás vleje energia a chcete, ako to išlo ešte aspoň o hodinu dlhšie. House of Velvet behom krátkych sedemnástich minút s ľahkosťou skicuje subkultúrny aj osobný rozmer jadra československej ballroomovej komunity, vystihuje moment "úniku do rabbithole" a následného návratu do civilného sveta, ktorý už neostáva rovnakým. Výrazným bonusom je tiež vklad kamery Dušana Husára, ktorá vie byť rovnako klipová, ako aj poeticky-dokumentárna. Nie je iba nástrojom zachytenia, ale nástrojom vizuálnej introspekcie. House of Velvet je stručný, ale veľmi univerzálny portrét nielen jednej skupiny/kolektívu, ale fungovania subkukltúr a komunít ako takých. A dokátať zachytiť podstatu veci tak presne, no zároveň nepolopatisticky a v tak krátkej stopáži je pozoruhodný výkon. Chce to väčší text.

Nie je to žiaden zázrak, ale je to veľmi fajn. Roth spravil totálne geekovskú spomínačku na staré dobré osemdesiate, z ktorých okrem klasík odkazuje najmä na menej známe (dokonca by som povedal že polozabudnuté) béčka, pohravajúce sa s mixom slasheru a paródie. Thanksgiving je zasadený do súčasnosti, ale Rothova réžia vytvára sústavný pocit krásneho žánrového retra. Mega fanúšikovské, atmosférické, na nič sa nehrajúce, poctivé, drsné, zábavné, hutné, mňam.

Grandrieuxovo kino najviac pripomína výlevku. Výlevku v ktorej sa miešajú všetky kinematografie "tela" a "mysle", artové vlny a tendencie s trashom a exploatáciou, vysoké a nízke, poetické znamená to isté, čo brutálne (resp. ponúka najlepší možný argument k tomu, že aj brutalita je poetický prejav a má svoju škálu "jemnocitu"). Jeho transgresia nefunguje iba na úrovni tela, ale aj na úrovni samotného filmu - preciťujeme samotné médium (prechádzajúce procesom personifikácie) skrz rozostrené zábery, trasenie kamery, závraťové close-upy, celkovú neurotickosť v správaní filmového aparátu. Sadomasochizmus sa stáva terapeutickou metódou. Grandrieux je Resnais "novej extrémnosti".

black metal.