ancientone

" a mávajú a/ šeptajú si medzi sebou/ a pozerajú von a/ dohadujú sa čo za cintorín je tam/ kde koľaje/ končia " ............... L. Ferlinghetti: Presne ako som to vždycky vravel

Azda najviac šokujúca vlastnosť snímky Vase de noces je tá, že všetka jej prerastená zvrhlosť, opájanie sa zvrchovaným hnusom a všestrannou bizarnosťou sa dá zhrnúť do jedného, banálne jednoduchého východiskového bodu posolstva, ktoré mizantropicky opovrhuje človekom, ako prasaťom. Na motíve človek- prasa stojí celá snímka, vonkoncom aj samotného režiséra, vzhľadom na spôsob spracovanie tejto témy, je zo strany mnohých divákov určite možné označiť za personifikovanú podobou duševného prasaťa. ................................ Človek žijúci v prostredí opusteného kláštora, chovajúci jedno prasa , holuby a hydinu, má najbližšie práve k prasaťu, v ktorého spoločnosti sa nachádza väčšinu snímky. Oba organizmy vykonávajú podobné činnosti: podobne jedia, podobne rozhojdávajú zvony na zvonici, dokonca spolu kopulujú (symbol úplného prepojenia-splynutia) a aby toho nebolo málo, spoločne sa starajú o potomstvo, človek okrem iného dbá na kultúru stolovania malých prasiatok za stolom. Film srší prepojeniami pomedzi prasaťom a človekom obsahujúcich dávku cynickej grotesknosti a manieristicky si ich užíva častým skúmavým menením uhlu snímania tej- ktorej scény a s tým súvisiacim častým strihom. .................................. Vase de noces však nezaostáva len v tejto rovine poukazovania na človeka ako na špinavú, nechutnú formu bytia. Evolúcia pokračuje ďalej. Ľudský protagonista, pojedajúci stále ohyzdnejšie sajrajty rýchlo daný rámec „človek prasa“ prekročí, rovnako, ako sa začne presýpať polica s absurdne preplnená pohármi s ťažko identifikovateľným obsahom. Svoje prasačie potomstvo zabíja a s matkou prasnicou sa na istú chvíľu zaživa pochováva. Film nadobúda podobu zvráteného rituálu tematizujúceho čistý hnus ako základ a jedinú náplň človeka tu vyobrazeného ako bytosť zaslúžiacu si jedine zavrhnutie, ktorému sa nakoniec nevyhne. Zaujímavosťou je, že snímke nerobí problém podávať obrazy prekypujúce absurdnou odpudivosťou v uvedomelom dávkovaní, čo pozitívne vplýva na vývoj filmu – nestáva sa z neho rýchlopalebný análny otvor, vyhadzujúci ihneď všetky svoje esá, ale naopak, ide o s ohavnosť vedenú s dávkou rozumného klimaxu. Toto neodvrátiteľne gradujúce smerovanie nemôže skončiť ničím viac priliehavým, než koprofilným obžerstvom (človek je sám sebe najväčším a najopojnejším hnusom), ktoré však svojou dĺžkovou nekontrolovanosťou (kamera sa ním opája až príliš, na úkor prijateľnosti a potrebnosti – namiesto absolútneho znechutenia sa aj tak dostavuje pocit znudenia) pripomína skôr jednoduché štylistické cvičenie na tému „kam až sa dá formálne posunúť konzumácia vlastných fekálií“, než až dovtedy správne vyvážené smerovanie ku totálnemu, suicidálnemu finále. Tým sa ku koncu narúša zvoľna plynúci pulz snímky, umožňujúci vyvážené konzumovanie nekonzumovateľného, najmä ak vezmeme do úvahy, že posledný záber je venovaný výsmešného ťahaniu mŕtvoly do nebies a nie koprofilnej hostine. ................................. Táto náplň, premisou o hnuse ako takom najviac príbuzná Rúžovým plameniakom Johna Watersa, sa stáva zaujímavou najmä vďaka formálnym postupom, poskytujúcim pri prihliadaní na zvrátený obsah možnosť bizarne grotesknej kontemplácie a nielen exhibíciu odpudivých fantasmagórií, apelujúcu len po vizuálnej stránke. O to sa stará monochromatickosť obrazu skvelo fungujúca s asketickou bohapustosťou priestorov chátrajúceho kláštora, kam je dejisko filmu zasadené a absolútna absencia hovoreného slova, pričom audiálnu zložku tvorí len duchovná hudba, ticho a kvičanie s mľaskaním. Všetky spomenuté elementy, na čele s duchovnou chorálnou hudbou striedanou s mľaskaním, vytvárajú v danom koncerte hnusu akýsi čiernohumorne spirituálny, až hypnotický rozmer, umožňujúci dosiahnuť pri sledovaní snímky dekadentne skrútený, rozjímajúci stav prostredníctvom harmónie kontrastu (obsah kontra forma). Stávajú jej primárnou hnacou silou, zvýrazňujúcou ju pomedzi plejádou filmov spracúvajúcich explicitný hnus. .................................... Výsledok sa podobá zhmotnenej predstave toho, ako by vyzerali Rúžové plameniaky,(kt. sú samé o sebe len bujarou prehliadkou estetiky číreho hnus,u čisto so zámerom čo najpejoratívnejšie pobaviť a s absenciou tunajšieho „duchovna“) keby ich nakrúcal Werner Herzog . Túto predstavu podporuje aj zakomponovanie niektorých vyslovene poetických scén vo filme, napríklad úvodná hra s holubom, púšťanie šarkana alebo scéna, kde postava ťahá za sebou svoju zvrátenosť stelesnenú hynúcimi zvieratami priviazanými na rebríku, čo vyznieva ako alúzia na pianovú scénu v Psovi andalúzskom, najzreteľnejšie poukazujúca a artikulujúca inšpiračné korene a surrealistický potenciál filmu. ................................ Onú spomenutú výslednicu Vase des noces, zjednodučšene pretlmočenú do vety „človek ja prasa, ba ešte horšie“ dobre podtrhuje aj fakt, že dané dielo dokáže na vnemy človeka (s nadsádzkou) naozaj apelovať aj v duchovnej rovine. A hlavne vďaka jej prítomnosti, či možnosti jej objavenia, sa stáva Vase des noces tým skutočne zvrhlým, lyricky spracovaným, mizantropicky humorným rozjímaním nad najprízemnejšími formami hnusu ukotvenými v ľudskej prirodzenosti. Superlatívna úpadkovosť prirodzene presakuje a napĺňa úroveň skutočného nadzmyslového pôžitku.

štvrtý rozmer slova kokot.

Kam sa Hrabe vstávanie mŕtvol vo Fulciho ZOMBI 2. Kam sa hrabe drogová sekvencia z Easy Ridera. Kam sa hrabe pornokinová rošáda v Americom vlkodlakovi v Londýne a kam sa hrabe Tarantinovo zmasakrovanie a vypálenie kina v Nehanebných bastardoch v čase, keď Tingler z plátna útočí. Naozaj žiadny film vo mne už dlho nevyvolal tak hýrivé vybavovanie si rôznych obrazov, než práve THE TINGLER. A pritom akoby len podtrhoval najbanálnejšie psychologické učenie, že dusenie emócií vo svojom vnútri je nezdravé :o)

A to nám profesor na fyzike mútil hlavy s tým, že perpetum mobile II. druhu sa nedá zostrojiť. Ale čo iné skonštruovali Trey Parker, Matt Stone, Pam Brady, ak nie práve ono perpetum mobile II. druhu?

Neviem si pomôcť, film vo mne vyvoláva silno ambivalentné pocity. Snímka je totižto skvelá v detailoch: komentároch ohľadom ideí politického režimu, "takej rozprávky pre dospelých, symbolov vtipne pointujúcich scény, pri hádke s otcom prestrelenie klobúku ako narušenie neotrasiteľnosti autority alebo neprehliadnteľnej hry s čiernou a bielou, avšak základná nosná kostra, od ktorej sa odvíja celý naratív, pôsobí, najmä pri zakončení záverečného flámu, strašne umelo, vypočítane a neprirodzene. Hra dievčat je súčasťou ďalšej, vyššej hry ( ktorá sa hneď javí ako príliš pritiahnutá za vlasy), o čom od začiatku vieme, ale záverečná konfrontácia oboch skupín "hráčov" a vyústenie celej situácie je nepresvedčivé, nepôsobivé aj so spätnou platnosťou. ................ Chalan s protekciou má možnosť cestovať a sledovať "hnitie kapitalizmu", čo ho v konečnom dôsledku modeluje ako hedonistického cynika, na ktorého celá hra nepasuje pre svoju prílišnú detinskosť- od daného charakteru by sa čakalo niečo určite dômyselnejšie, ak by sa niečím takým až nechcene smiešnym vôbec zapodieval. Vyplýva z toho nepríjemné narúšanie inak šarmantnej uvoľnenosti,, typickej pre 60-te roky. ................... Zmluva s diablom sa mi najviac podobá na rezkého psíka priviazaného na obojku. Chce sa besniť a do istej miery sa mu to darí, ale obojok mu zabraňuje v plnom rozlete.

ja som náročný divák

Trýznivý zážitok z duchovnej bolesti, snúbiacej metafyzickú špinu a čistotou, slovami len problematicky sprostredkovateľný - silný a ťažko uchopiteľný. Rovnako ako nebeské rozkoše.

Zlo sú tí Druhí.

Niečo ako český Monty Python.