ancientone

Natočené v štúdiách kde pocítili svoj úpadok a smrť hammerovské horory...RHPS doslova tancuje na ich hroboch. Okúzľujúce. Len do máloktorého filmu je ľahšie sa zamilovať.

kiežby sa to tvárilo vážne

Vždy som chcel vidieť Preachera vo filmovom prevedení.

už sa teším na trojku

Je nesmierne podnetné a citovo inšpiratívne sledovať potulovanie sa Caraxovho mikrokozmu naprieč našim bežným svetom, v ktorom my diváci žijeme, pôsobíme a v prvom rade sledujeme toto režisérovo ponevieranie sa v novovlnovom habite, evokujúcom najmä atmosféru a štýl Godardových filmov. .......... Boy Meets Girl je film, resp. Caraxov osobný koncept filmového sveta, krásny na sledovanie a ideálny na ponechanie vlastnej mysle unášaniu na jeho horko subtílnej vlne melanchólie a mladíckej mileneckej bolesti, zároveň veľmi zložitý na štrukturálne rozoberanie, keďže Carax ponára vcelku banálne rozprávanie o dvoch mladých ľuďoch so zlomenými srdcami do mnohovrstvovej mystiky nočného Paríža, prezentovaného v obrazoch veľakrát blízkych filmu noir a s ním súvisiaceho sveta šerosvitu a démonov nemeckých expresionistov. Opája sa vrstvením citácií poézie, zložitých obrazových hier, množstiev intertextuálnych hlavolamov, odkazov na snímky novej vlny zo 60-tych rokov a mnoho ďalších detailov viacnásobne sa poprepájaných v expresionistických kontrastoch tmy a svetla, vďaka ktorým film pôsobí znova o čosi viac lyricky. .......... Caraxov film je na prvý pohľad veľmi hĺbavá citová emulzia založená hlavne na melancholických zložkách, sublimujúcich ľúbostné bludičky, na druhý pohľad ide zasa o veľmi dômyselnú, oduševnenú mozaiku pre zarytých cinefilov, ktorí sa vo filme môžu, simultánne so všeobecnejšie ponúknutým silným emocionálnym zážitkom, donekonečna rýpať, lúštiť a dešifrovať množstvo nielen externých, ale aj vnútorných prepojení a súvislostí pomedzi jednotlivými zložkami filmu. Tie implicitne stavajú na obdiv množstvo vzájomne súvisiacich a zasvätene prepojených prvkov, ktoré môžu byť rovnako relevantné, ako aj malicherné. A v tom spočíva čaro snímky. ........... Každý si v tomto na povrch lakonickom diele, prehovárajúcom k divákovi prostredníctvom najvšemožnejších maličkostí v rôznych jazykoch oveľa viac, než by sa mohlo zdať, nájde niečo svoje, pričom šanca nájsť nepreberné množstvo magických žmurknutí a pantomímnych pohnútkov je rovnako reálna, ako aj možnosť nenájdenia ničoho, azda len stojatej, depresívnej hladiny vitriolu. .......... Caraxov film, tak, ako je pre jeho tvorbu čím ďalej tým typickejšie, poteší najmä vyslovených filmových krtov s čo najbohatšou kultúrnou základňou, vďaka ktorej sa dokážu prevŕtať cez množstvo citových a konštruktérskych rovín čo najbližšie k jadru Caraxovho zložitého univerza, chmúrne poetizujúceho utrpenie a šialenstvo spojené s hlbokou láskou (ktorú film svojou zložitosťou sám o sebe perfektne alegorizuje), viacnásobne prestúpené motívom zlyhania (najhmatateľnejším v replikách: „kiežby som dostal druhý život alebo v až „alphavillovsky“ mechanizovanom „skús to ešte raz“), inokedy zasa punkovo ručiace či skratkovito filozofujúce nad hernými automatmi. Možností a kombinácií rôznorodých záchytných bodov je neúrekom. Boy meets girl je pocta francúzskej kinematografii predstavovanej najmä dielami Godarda a Truffauta, postmodernistická skladačka, inšpiratívny činiteľ subjektívnych pohľadov a nezameniteľná balada ľúbostných labyrintov v jednom.

Hodnotenie všemožných béčok, céčok, grindhousových a exploatačných filmov je aj tak len také malicherné hviezdičkárenie na základe venčenia tých najbizarnejších sympatií, pričom nevšímavosť voči nim znamená sebazapieranie a trápnu askézu. namiesto "Funeral of queen Mary" z Mechanického pomaranču mi teraz bude dlhú dobu v hlave mimovoľne hrať znelka z Deadly Prey, posúvajúca tú urputnú dramatickosť a vážnosť do (pre chladnú hlavu) smrteľne príťažlivého vytrženia.

zafixovanie podoby absolútneho erroru - niečo také ma rozhodne veľký vedecko-kultúrny význam. Kladiem si otázku, že ako by to vyzeralo, kebyže sa niekto vráti späť v čase a urobí machináciu v dejinách v tej podobe, že vymení postavy Méliésa a Hitlera.

Nevidieť Sladký život aspoň dv alebo tri krát, znamená nevidieť ho vôbec, pretože tak všeojbjímajúca, dnes až neuskutočniteľne rozvetvená a precízna (s dnešným dojmom neuskutočniteľnosti sa majstrovsky popasoval Sorrentino) je vnemovo obzvlásť zaťažujúca a v tej istej rovine tiež nenapodobiteľne opojná. Felliniho film vyzerá ako baroková katedrála, ktorej bohatá výzdoba a košatosť ducha diania je naplnená gradáciou pesimistického precitnutia, čo ešte pridáva na sile jej výpovede a všetku pompéznu krásu ponára do špecificky uhrančivej dekadencie.

http://www.protisedi.cz/video/ctenarska-recenze-recenze-na-film-nymfomanka-ii-od-larse-von-triera

Zlatá rana do čierneho