ancientone

Neviem si pomôcť, film vo mne vyvoláva silno ambivalentné pocity. Snímka je totižto skvelá v detailoch: komentároch ohľadom ideí politického režimu, "takej rozprávky pre dospelých, symbolov vtipne pointujúcich scény, pri hádke s otcom prestrelenie klobúku ako narušenie neotrasiteľnosti autority alebo neprehliadnteľnej hry s čiernou a bielou, avšak základná nosná kostra, od ktorej sa odvíja celý naratív, pôsobí, najmä pri zakončení záverečného flámu, strašne umelo, vypočítane a neprirodzene. Hra dievčat je súčasťou ďalšej, vyššej hry ( ktorá sa hneď javí ako príliš pritiahnutá za vlasy), o čom od začiatku vieme, ale záverečná konfrontácia oboch skupín "hráčov" a vyústenie celej situácie je nepresvedčivé, nepôsobivé aj so spätnou platnosťou. ................ Chalan s protekciou má možnosť cestovať a sledovať "hnitie kapitalizmu", čo ho v konečnom dôsledku modeluje ako hedonistického cynika, na ktorého celá hra nepasuje pre svoju prílišnú detinskosť- od daného charakteru by sa čakalo niečo určite dômyselnejšie, ak by sa niečím takým až nechcene smiešnym vôbec zapodieval. Vyplýva z toho nepríjemné narúšanie inak šarmantnej uvoľnenosti,, typickej pre 60-te roky. ................... Zmluva s diablom sa mi najviac podobá na rezkého psíka priviazaného na obojku. Chce sa besniť a do istej miery sa mu to darí, ale obojok mu zabraňuje v plnom rozlete.

ja som náročný divák

Trýznivý zážitok z duchovnej bolesti, snúbiacej metafyzickú špinu a čistotou, slovami len problematicky sprostredkovateľný - silný a ťažko uchopiteľný. Rovnako ako nebeské rozkoše.

Zlo sú tí Druhí.

Niečo ako český Monty Python.

http://www.protisedi.cz/video/ctenar-recenzuje-jaky-je-film-amotic-age-reziserky-heleny-klotz

Toto je dôležitejšie než predávanie zmrzliny.

Len máločo ma dokáže nadchnúť tak prenikavo, ako Godardova tmavá a neúnavná kinematografická kreativita. Slasť podobná jamovaniu na podladenej gitare v durových stupniciach tempom 170 bpm, v celom rozpätí notových dĺžok.

Obsadenie zahŕňajúce najaktuálnejšiu dobovú Playmate, plechovky Campbellovej polievky vyzerajúce ešte viac lákavo než na Warholových obrazoch či bazény, ktoré sú azúrovejšie než na Hockneyho maľbách. Prekrásne insitné d(i)elo.

Pre tentokrát je Anton Corbjin tým, kto stratil kontrolu. Postava a krátka žitná dráha Iana Curtisa je bez váhania skvelý, melancholicko šťavnatý námet priam vyžadujúci filmové spracovania a to väčšou škodou je, ako zmätkovito to celé na vo filmovej podobe dopadlo. .......... Dosť nepríjemne pôsobí tónovanie tempa filmu, rozrušené neplynulým, skákavo hektickým sledom obrazov/scén, ktorým by častokrát prospeli plynulé premostenia namiesto disonantných, ostrých skokov. Nielenže vytvárajú dojem rytmickej zbrklosti, neusporiadanosti filmovej reči, ktorá akoby rýchlo listovala medzi kapitolami a rušivo vynecháva prirodzené prechody, ale naviac absolútne nekorešponduje so snahou docieliť melancholický pulz snímky. Kvôli tomu pôsobí film v útrobách rozrušene, akoby sa snažil takouto nenápadnou cestou sprostredkovávať epileptické mykania sa, čo myslím vôbec nepatrilo medzi jeho cielené snahy a motivácie. Spomenuté prechody mohli okrem skoordinovania narácie plniť funkciu sprostredkovateľa obrazov kŕmiacich, v danom prípade veľmi dôležitý, atmosférický ráz filmu, oveľa lepšie, než dosť samoúčelné zvolenie monochromatického obrazu. .......... Naopak si film skvelo počína v častiach venujúcich sa čisto hudbe. Muzika Joy Division je nadčasovou dominantou na rockovej scéne za posledných zhruba 30 rokov, na čo sa režisér a celé jeho dielo až priveľmi spolieha. Pasáže z koncertov sú spracované zo všetkých najlepšie, hlavne vďaka tomu, že stoja najmä na samotnej hudbe a obraz je už len akýmsi doplnkom, príjemným nie na vytváranie, ale dotváranie zážitku. To je, nanešťastie, jav typický pre celý film. CONTROL sa nejaví ako svojbytné dielo sugestívne rozprávajúce životopisný príbeh podkreslený skvelou hudobnou zložkou. Skôr ide o vágne (opäť narážam aj na samoúčelnú monochromatickosť) atmosférické doplňovanie akého-takého kontextu a podhubia k jednotlivým skladbám, ktoré znejú hlasnejšie, než dejové línie medzi, či skôr až pod nimi. ......... Pre Curtisa boli jeho texty katalyzátorom stavov, ktoré prežíval. Jednalo sa o akési špice jeho duševných rozpoložení, sprostredkovaných v perfektnej hudbe. Corbjin sa vo svojom filme akoby spolieha na skladby, ako na špongiu, odkiaľ sa všetka tá silne kumulovaná emocionálnosť vyžmýka do slabej rekonštrukcie udalostí, ponúkanej jeho filmom. .......... Keďže sú pri sumarizovaní celkového záverečného dojmu všetky spomenuté neduhy naďalej ututlávané do popredia stavanou hudbou, čo samo o sebe môže byť ďalšou položkou na zozname neduhov, vytvárajúcou však senzuálne narkotikum, stoický stav prímeria, naďalej sa jedná o v priemere príjemné filmové dielo, ktoré však malo oveľa väčší potenciál, než byť " v priemere príjemným".