ancientone

Posledný „veľký“ taliansky zombie film. Letmý návrat k vizuálnej výstrednosti Pupi Avatiho, Joa D’Amata alebo nekorunovaného kráľa talianskeho zombie filmu Lucia Fulciho nás privedie do 90-tych rokov k tvorbe talianskeho režiséra Michela Soaviho. Ten už na rozdiel od svojich predchodcov vedome narábal s auteurskými prvkami aj s (relatívne bohatým) odkazom talianskych zombie filmov. Z ich výstrednosti vychádzal pri svojej najznámejšej snímke označovanej tiež ako „posledný veľký taliansky zombie film“ – Dellamorte Dellamore (1994). Soavi sa vyžíva v krvavých scénach, v grotesknom prostredí cintorína a talianskeho malomesta, kde vytvára snový, až magicko-realistický svet. Gore prvky zombie filmu prepája s prvkami literárneho romantizmu a citáciami romantizmu a surrealizmu vo výtvarnom umení. Výsledkom je príbeh o samote, hľadaní lásky a limitoch vlastného sveta, v ktorom zohráva ústrednú postavu mladý hrobár Francesco a jeho pomocník Naghi. Zombie film sa premieňa na poetické metafory aj čierno-humorné gagy, hyperbolizovaná „béčkovosť“ sa strieda s elegickosťou a Soavi s nadhľadom završuje jednu kapitolu talianskej kinematografickej tradície. Viac na: https://www.kinecko.com/co-so-zombies-nicit-alebo-interpretovat/

Krimiseriál sa každým dielom mení na menej jednoznačnú púť naprieč problémami manželského spolužitia, generačnými priepasťami detí a rodičov, šedou ekonomikou, témou rasizmu voči vietnamskej komunite alebo dopadom užívania drog – vždy bez skĺzavania k sociálnemu pornu alebo neobratnej ponáške na žáner sociálnej drámy. Kriminálny rámec, obohatený o prvky heist filmu, road movie alebo hraničiarskeho príbehu naďalej ostáva nástrojom na utilitárne stmelenie členitého naratívu do jednotného a dynamického celku. Viac na: https://www.kinecko.com/s-odvahou-na-zanrovom-pohranici/

Najznámejší, pre celý subžáner "hippiesploitation" najemblematickejší a výrazovo najhyperbolizovanejší hippie exploatačný film je snímka I Drink Your Blood z roku 1970, produkovaná známou brakovou spoločnosťou Cinemation Industries. Jej režisér David E. Durston, známy už od 50. rokov sexploatačnými filmami a snímkami tematizujúcimi užívanie psychedelických látok (oba smery v sebe prepája jeho film Love Statue z roku 1966), siaha po podobnom tvorivom postupe ako vyššie spomenutá Sharpova  Psychomania.  Vychádza z prepojenia deformovaného obrazu komunity/subkultúry s dobovo populárnym a žiadaným žánrom zombie hororu, pričom výsledok sa pohybuje v rovine nechcenej, no intenzívnej a z mysle ťažko vymazateľnej paródie. Viac na: https://www.kinecko.com/make-love-not-war-a-negacia-v-hippie-exploatacnej-kinematografii/

Zjednodušene a všeobecne povedané: Efekt Vašulka je skrátka o silnom a atraktívnom príbehu dvoch mimoriadne zaujímavých, nonkonformných a netradičných ľudí. Dokazuje tiež, že aj úplne ležérna, umiernená forma môže splniť z pohľadu stratégie celej snímky veľmi dobrú funkciu. Vzhľadom k disciplinovanému a jasne štruktúrovanému rozprávaniu môže kontrastne pôsobiť povaha Vašulkovcov, ktorí počas svojej kariéry prejavovali výraznú mieru dešpektu k štruktúram umeleckého aj univerzitného sveta (či už šlo o ich intermediálne centrum Kitchen, alebo o pedagogickú dráhu v Buffale), vďaka čomu si vybudovali aj vo filme do veľkej miery prítomnú auru outsiderstva a buričstva voči organizovanosti a konvenciám. V tomto smere pôsobí Efekt Vašulka ako jedno z ich prvých spočinutí v/o (filmovej) štruktúre, bez jej narúšania, dešpektu alebo potreby opustiť. A to je vcelku pôsobivý, symbolický akt. Príbeh priekopníkov prirodzene odhaľuje svoju každodennosť a celý Efekt Vašulka tak pôsobivo nehrá na efekt. Viac na: https://www.kinecko.com/obycajne-rozpravanie-neobycajnych-ludi/

Johanka Superstar bola ako blackmetalový historický muzikál ironizovaním a výsmechom artového filmu, definitívnym rozložením žánrov a štylistických postupov vytvárajúcich akýsi európsky arthousový kánon posledných dvadsiatich rokov. Film pôsobil ako uškŕňajúci sa bermudský trojuholník, v ktorom miznú všetky zažité filmové postupy a konvencie, tendencie, koncepty, koherencie, a nakoniec aj zdravý rozum. Napriek všetkej fantazmagorickosti a ironickému vyčleňovaniu dokázala miestami stále v plnej vážnosti pripomenúť kvality najsilnejších momentov súčasnej transcendentálnej kinematografie reprezentovanej napríklad filmami Bena Riversa (Zaklínadlo na odohnanie temnoty / A Spell to Ward Off the Darkness, 2013) alebo Carlosa Reygadasa (Post Tenebras Lux, 2012). Autorova tretia práca odkláňajúca sa od jeho predošlej poetiky nultých rokov vytvorila dojem, že objavila široké neprebádané priestory kinematografického anarchizmu. Dumont smelo prehlboval svoje (pre publikum) najproblematickejšie aspekty a bolo nevídane vzrušujúce sledovať jeho mätúce kroky. Viac na: https://www.kinecko.com/johanka-z-arku-ako-tvar-filmovych-post-postmodernit/

Dve moje najnajnaj indie lásočky, Korine a Jarmusch V 2019tom prišli s filmami, ktoré môžte ihneď po projekcii bez výčitiek onálepkovať ako "ujebané" a zároveň svoju pôžitkársku "ujebanosť" prekračujú. Korinova vyjetá stoner comedy The Beach Bum je vlastne taký dosť melancho existenčný film o kríze a vyhorení, Jarmuschovi Dead Don't Die zasa demonštrujú spoločensko-kritickú vitalitu zombie žánru. Vo všetkej tej post-irónii, dekonšteukcii a rezignácii na "serióznosť" je zabalený film, ktorý súčasnú trumpovskú Ameriku a vlastne aj celý paranoidný a tak trochu apokalyptický svet súčasnosti glosuje rovnako dobre, ako napr. Romerove filmy glosujú krízu 60s a 70s rokov, alebo sci-fi filmy studenovojnový svet 50s rokov. Strašne si to dajte. Je to Super

Mená ako Denis Hopper, Jack Nicholson, Martin Scorsese alebo Francis Ford Coppola sú synonymami obdobia hollywoodskej renesancie na konci 60. a začiatku 70. rokov, no spoločné majú aj to, že svoju kariéru začali prácou na malých, nízkorozpočtových béčkových snímkach spoločnosti producenta Rogera Cormana American International Pictures. Tá sa vyprofilovala ako malá továreň na generické brakové snímky natáčané za pár dní a za pár tisíc dolárov (rozpočty filmov AIP málokedy prekročili hranicu 50 000 dolárov), avšak generalizovať túto produkciu ako beztvarú, neštruktúrovanú masu bizarností by bolo príliš zjednodušujúce a hlavne chybné. Viac na: https://www.kinecko.com/coppola-a-evolucny-clanok-hororu/?fbclid=IwAR35U6v10kY731xLzZFiKedAfR8nE37gPZQYvmmuVeh8ZWCFF91WaglnXdY

Jonzov film Beastie Boys Story podchytáva všetky kľúčové prvky videoklipov skupiny a ich syntézou buduje film ako biografické rozprávanie medzi ironickou besedou (aj keď priateľský dialóg sa mení skôr na priateľský monológ) a stand-up show. Ak vravím o Beastie Boys Story ako o filme Spika Jonza, musím tiež spomenúť jeden zásadný detail: Je to film patriaci nielen témou, ale aj uchopením samotným členom Beastie Boys. Viac na: https://www.kinecko.com/pani-svojho-pribehu/?fbclid=IwAR0DtnphQuCCv2EP8ndHxKZEGRMEIvV79L9rG_dWCDd4Q3LQ2I16ZPOJhjo

Silnou stránkou celého projektu je jeho snaha neobmedziť sa iba na najdominantnejšie a notoricky známe scény (napríklad New York alebo Los Angeles), ale dať dostatočný priestor aj členitej južanskej scéne, ktorej relevantnosť sa derie do popredia najmä v posledných rokoch, príznačných explóziou trapového žánru, expandujúceho naprieč (takmer) všetkými spektrami popmusic. Na výslednej podobe Hip-Hop Evolution sa odráža aktívna spolupráca filmárov a hudobných editorov v dynamickom a informačne nasýtenom rozprávaní. Z hľadiska formy predstavuje Hip-Hop Evolution klasický, ničím nevyčnievajúci televízny dokument s prvkami oral history: celá séria stojí a padá na metóde (bohato) hovoriacich hláv, doplnených jednoduchými animáciami a kvantom archívnych záberov, navodzujúc dobový zeitgeist s očakávaným obdivom a rešpektom, ale bez zbytočnej sentimentality. Devízou projektu je spovedanie nielen raperov, ale aj množstva producentov, dídžejov a hudobných publicistov, čo konvenčnému rozprávaniu pridáva dynamiku a plastickosť. Jeho forma slúži najmä plynulej a bezproblémovej orientácii v tematických celkoch, ktoré sú decentnými úvodmi pre laika a rýchlymi zhrnutiami vedomostí pre hudobných (hip-hopových) nerdov alebo insiderov. Viac na: https://www.kinecko.com/hip-hop-netflix-ale-nie-chill/?fbclid=IwAR0DtnphQuCCv2EP8ndHxKZEGRMEIvV79L9rG_dWCDd4Q3LQ2I16ZPOJhjo

Da 5 Bloods sa odohráva na pôdoryse „boja za práva, ktoré Afroameričania nikdy nezískali“. Najpodnetnejší a zároveň najnápaditejší je v momentoch, keď prelína fikciu s archívnymi zábermi a prehovormi historických osobností (Muhammad Ali, Martin Luther King, Edwin Moses a ďalší…), čím sa stáva dôvtipným a prenikavým audiovizuálnym samplérom, prelínajúcim malé aj veľké dejiny –tieto pasáže sú však len čiastočkami v celej, oveľa väčšej mozaike filmu. Eklektickosť a burajosť, nekonečné vrstvenie historických, spoločenských aj osobných konfliktov, preťažené mixovanie vážneho a odľahčujúceho tónu sa následne stávajú hlavným problémom Leeho nového filmu. Da 5 Bloods funguje ako statement, a to najmä v pasážach archívnych záznamov rečniaceho Muhammada Aliho alebo Martina Luthera Kinga, ktorí odkazy filmu podávajú koncentrovane, a v pár jasných vetách, ale nefunguje ako súdržný filmový príbeh, ktorý by tieto zásadné myšlienky vypovedané druhými ďalej rozvádzal. Namiesto toho ich ilustruje v „leeovsky“ ostrých skicách. Viac na: https://www.kinecko.com/spike-lee-verzus-historia-a-zaner/?fbclid=IwAR3kgTA5-1wyH6kLn5VNmrOmJPmTftAts85UDP6ck5kYv8_oNWHlqNaVA_Q