ancientone

Dont believe the hype.

Na Halloweene III je najkrajší ten WTF moment. Celý film pôsobí ako nezaká paranoidná fantázia z 50. rokov, ktorá sa z neznámych dôvodov zatúlala a zrealizovala v rokoch 80-tych. Ako nejaký súdržný dramatický celok je to až dojímavo tristné, ako nejaký sled jednotlivých, viac či menej podarených (alebo zbabraných) obrazov, podfarebených skvelým soundtrackom Johna Carpentera, ktorý improvizuje na motívy pôvodnej halloweenskej témy je to veľmi solídny film. Tiež sa to dá chápať ako úplne uletená dekonštrukcia pôvodnej myšlienky Halloweenu. je škoda to odsúdiť a prehliadnuť. Halloween III sám ponúka viaceré zaujímavé kľúče a cesty, ako ho sledovať.

Strašná škoda toho neznesiteľného moralizovania. Bola by to krásna, aj pomerne štýlová 90-ková záležitosť.

Nightbreed je ako prepálená ponáška na Hellraisera. Barker má nepochybne zmysel pre silné hororvé obrazy, tie ale v Nightbreede narážajú na až kontraproduktívnu nízkorozpočtovosť a neschopný storytelling. Barker má navyše očividné problémy s nezvládaním pátosu a pokusov o epickosť a výpravnosť. Nightbreed je filmom príliš ambicióznym na to, aby ho nepotápala vlastná béčkovosť.

Spracovaním je to čisté neoformalisticé nebíčko a potých dekádach aj vizuálne totálne uhrančivé, pútavé retro. Drvivá väščina filmu sa odohráva na závodnej dráhe, avšak trajektórie závodiacich áut sa stávajú úplne legitímnym metaforickým jazykom, ktorý uvážene rozvíja medzi časom načrtnuté vzťahy postáv. Nejde o príbehový nedosatok, ale celkom rafinovanú poetiku ktorej nie je cudzia ani pre atmosféru úplne kľúčová lakonickosť. Strih a záberovanie plní sny cinefilov, aj nadšených fanúšikov car racingu.

Wow. Pberty Blues nie je typickou austrálskou novovlnovou extavaganzou ako filmy Picnic at Hanging Rock, The Last Wave, Long Weekend, alebo Next of Kin, ani ukážkou ozploitačného "žánru" (Mad Max, Dead-End Drive In, Roadgames...), ale naopak plynule zapadá medzi ameické klasiky coming of age filmu, ako sú Fast Times At Ridgemont High, či filmy Johna Hughesa. Film vydaný v ešte v roku 1981 síce vyslovene nevyčnieva, ale pôsobí ako pionersky film o dospievaní, ktorý predkladá modelové situácie, ale vyhýba sa klišé, vo svojom vzásade umienenom štýle prináša výtvarne pôsobivé riešenia a kompozície, v trdične pôsobiacom príbehu o dopsievaní a raných láskach pracuje s miestnymi reáliami, aj s citom pre naturalizmus a, čo je dôležité, prenáša ťažisko aj optiku príbehu na ženské postavy, čo sa dá považovať za prvok, ktorý filmu zaistil nadčasovú auru.

Toto nie je film o tom, ako Nicolas Cage, Angelina Jolie a partička ich kamošov kradnú autá, aby zachránili Cageovho filmového brata. Toto je film o čistom pôžitku z filmového obrazu, záberovania, strihu...filmovej akcie a filmovej reči ako takej. Priblblosť, alebo lepšie povedané príbehová vypitvanosť slúži ako sústavné upozorňovanie, presúvanie poroznosti na opojnú formu. Gone in 60 seconds tak presne podtrháva pointu povôdného filmu z roku 1974, ktorý režíroval filmový kaskadér H.B. Halicky a bol o.... choreograficky perfektnej 100-minútovej autonahánačke, a spája ju s potemnelou estetikou akčného filmu odkazujúcou na 90. roky. Tá dokázala dychberúco prepájať farebný chlad s akciou a Senov film je vyvrcholením tejto schopnosti. Gone in 60 seconds sa tak stáva jedným zo symbolov zvrchovaného fetišizovania filmového média. Lovin it.

Bohatý, ale rovnakou mierou zmätený mix amerického undegroundového filmu a europských artov, ktorý sa snaží maximalizovať a dotiahnuť Hopperovu skúsenosť z Easy Ridera. V jednotlivých momentoch veľmi pôsobivé, ako celok vnútorne kolabujúce na svojej vlastnej buričskosti. Ako keď si omylom strojnásobíte dávku LSD.

Pynchoniáda.

So Suzukim je to ťažké. Jeho tvorba je mix ohromného výtvarného cítenia, prejavujúceho sa v kompozícií obrazu, práci s kamrou aj v scénografii, unikátnej práce so strihom (mix európskych nových vĺn s Ozuovským odkazom), ale aj toporného inscenovania a neschopnosti rozprávať súdržný príbeh. Jednotlivé zložky navzájom existujú vo výraznej disharmónií, častokrát yaujímavé momenty akoby neboli výsledkom autorského zámeru, ale skôr chaosu a improvizácie "v rámci svojich možností". Pri sledovaní Suzukiho fimu tak najviac baví nevyspytateľnosť a nevypočitateľnosť režijných rozhonutí. Tie však namiesto pohromy prinášajú (v množstve pritochodným dojmov a sústavnej ambivalenie medzi umeleckými ambíciami, citom a režijnými nedostatkami) veľmi podnetný a v prvom rade výtvarne uhrančivý celok, ktorý sa buď pravidlám vzpiera, alebo o nich skrátka nemá šajny. V každom prípade to nie je nič geniálne, ale je to niečo naozaj nevídané.