ancientone

Najväčším majstrom čepele vo westernom napáchnutom filme je strihová skladba. Necháva priestor dlhým záberom aj jazdám kamery, ktoré v správny čas presekne dynamizujúcim, bleskovo rýchlym jump-cutom, umocňujúcim nadľudské schopnosti (rýchlosť) bojovníkov. Tento spôsob je podobný bojovníckym choreografiám, kde sa sú strety a seknutia mečov presne vymerané a načasované, pohyby bojovníkov majú byť nadľudsky rýchle a pre bežného človeka neovládajúceho bojové umenie očami ťažko zachytiteľné.

Bohaté podfarbenie aj strohosť interiérov, citlivé zachytenie ducha toho-ktorého miesta (či už ide o zimnú ulicu, prázdnu izbu, byt, alebo nočný klub), bohatý hudobný sprievod - repetitívny hudobný motív - , melancholický voice-over a ladný pohyb kamery spojený s rovnako ladným strihom vytvárajú atmosféru naozaj veľmi príbuznú tomu, ako po čase vyzerajú spomienky uložené v ľudskej mysli po ich oprášení. Siao-sien Chou naozaj vytvoril film, ktorý je vyťahovaním a sledovaním niekoho spomienok v sprievode jeho, resp.jej vlastného komentára (Vicky), pri ktorom akoby sa ani nechcelo prijať, že ide o fikciu. ___ Millennium Mambo v neposlednom rade ako psychoaktívna látka silno pôsobí na divákov stav mysle, plynule ho tvaruje a zahusťuje. __ Vytvára s impozantným citom hypnotické, krehké aj drsné vlny spomienok, tóniny mätúcej mladosti a farby sveta na na začiatku milénia a všetkým známu, no aj tak ťažko opísateľnú chuť prchavosti. Naozajstný film-báseň.

Eureka je najsilnejšia a najvýpovednejšia v scénach, keď kamera sleduje symbolický pohyb postáv symbolickým krúžením a veľmi pomalými jazdami z nadhľadu vo veľkých celkoch. Snímka s maximálnym a magicky úsporným citom pre strih, kameru, hudbu, herecký výraz, sled scén... a tiež maximálne vysiľujúca filmová púť, road-movie, ktoré môže k záveru svojím pozastavením času, nenútene silnou atmosférou, fotogenickosťou, citom pre civilnosť a prirodzenosť, alebo motívom postáv hľadajúcich si k sebe cestu pripomenúť poetiku raných road-movies Wima Wendersa (napr. Im Lauf der Zeit ).

Franco prejavuje nadpriemerný cit pre exotickú atmosféru. Mizanscéna má veľakrát naozaj nápadité a štýlové architektonické riešenie, kamera sa plynulo kĺže po nahých telách a priestore odetom do silno atmosférických farieb a kľúčovú úlohu zohráva hustý a extravagantný hudobný sprievod, zaplňujúci takmer každú scénu. __ Tieto zložky, ich vzájomná spolupráca a výsledok akoby vraveli, že Franco by bol veľmi zaujímavý tvorca videoklipov. V dlhšej stopáži sú tieto ukážky autorského talentu striedané nehoráznou konverzačnou nudou, snažiacou sa neobratne navodiť dojem akéhosi zmysluplného príbehu. Našťastie od prepadnutia do úplnej letargie nás zachraňujú nehorázne nízkorozpočtové chyby :o) .

Perfektný Prídavok k BB. Postup advokáta samozrejme neobsahuje toľko naliehavosti a dramatickosti ako prerod stredoškolského učiteľa na prominentného výrobcu drôg, ale ostatné atribúty ostali. Saulovmu príbehu pridáva potrebné basy zápletka okolo pána Ehrmantrauta, odkazujúca na nestarnúce zvyky westernu a hard-boiled príbehov, čím sa asi naviac približujeme k pôvodnému príbehu z podsvetia Nového Mexika, na ktorý sa napája. ___ Dôsledná réžia, maximálne herecké výkony, starostlivé vyberanie uhlov kamery, náladotvorná hra so svetlom a tieňom, zmysel pre vizuálne pointy a metafory, cinefilné odkazy, priam erotické snímanie púštnych scenérií, bezchybne vyskladaný soundtrack.... Na základe týchto vlastností sa veľakrát môže zdať, že sila Saula nespočíva ani tak v príbehu, ako skôr v genitalite vystavania jednotlivých scén. Či už ide o súrodenecké rozpory, napínavý príchod Ehrmantrauta do vlastného domu v štýle China Town, zostup do pivnice na začiatku prvej série pripomínajúci Tarantina až do chvíle, keď zistíme že násilie nie je prča, ale fakt to bolí (ako je u Gilligana zvykom), použitie kultovej dvojexpozície detailu hlavy a neónových svetiel nočných podnikov alebo absurdná snaha o dostanie výpovede, Better Call Saul vždy atakuje hranicu zaručenej kultovosti. ___ Jednotlivé štýlové scény vyplnené ohromnými filmovými znalosťami a dovtipom Gilligana a skupiny okolo neho (istú cinefiliu prejavuje aj postava Saula prostredníctvom veľmi trefných odkazov na staré americké kulty, napr. Soylent Green), absurdným humorom, perfektnou vizuálnou štylistikou a vyšperkovanými dialógmi, dohromady spája veľmi realistické, pomalé tempo bežného života. V Saulovi stále cítime reálny svet. Nič sa neudeje cez noc, na každý krok musíme trpezlivo čakať, pomedzi výbuchmi smiechu a nápadov sa nenútene rozkračuje všedná každodennosť. A to robí Saula tak príťažlivého, blízkeho. ___ Na záver len toľko, že sa strašne teším na ďalšie série. Prvé dve sú úžasný rozbeh - alebo lepšie povedané vykročenie.

SHOWGIRLS si z ojedinelosti ostatných Verhoevenových filmov berú len jednu vlastnosť - extravagantnosť a s ňpu spojenú nezabudnuteľnosť. Excelujú v bradavkovo-neónových ornamentoch hedonistickej kamery, ale na štúdiu sexuality (typickú Verhoevenovu črtu) sú moc povrchné a na kritiku hollywoodskeho systému zasa až moc nahodilé. Naozaj vzrušujúco nasnímaný dievčenský román s drzosťou, ktorá na rozdiel od ostatných autorových snímok netriafa terče, ale len neuchopiteľne prúdi naprieč nablískaným povrchom fikčného sveta.

Zásadný singel z jedného z najzásadnejších albumov vývoju punk rocku PiL - First Issue. Po rozpade krátko a sebadeštruktívne fungujúcich Sex Pistols dal frontman John Lydon dokopy nové hudobné zoskupenie Public Image Limited (PiL). Pôvodnú agresivitu a konfliktnosť pištolí v nej transofmoval do avantgardnejšieho výrazu, ktorý odkazuje na to najlepšie zo začiatkov, zapája do hry viac hudobného umu, vysmieva sa disku, experimentuje s kompozíciou skladieb, úsečne a trefne kritizuje stav spoločnosti... PiL je vzhľadom ku svojej experimentálnej povahe, posúvajúcej, redefinujúcej či dokonca búrajúcej hranice ideologicky vyhroteného žánru niečo ako Pink Floyd vo svete punku. ___ Svoje avantgardné ambície PiL ďalej naplno rozvinul na nasledujúcich dvoch albumoch - zvukovo futuristicky chladnom Metal Boxe a úplne odviazanom, aj na punkové pomery veľmi neortodoxnom albume The Flowers of Romance.

Ľudskú posádku ku koncu zachránia mimozemšťania. Snímku zas permanentne zachraňuje perfektná kamera Jana Kališa.

Vynechajúc Tatiho filmársku genialitu, ktorú už opísal Kristusazapad, najviac ma na PLAYTIME okúzlili analógie s trilógiou Roya Andersona, ktorá bola zakončená minuloročným sedením a premýšľaním holuba na strome. ___ Pri pohybovaní sa v imaginácii a hutnej autorskosti Tatiho alebo Andersona, v podstate nás ohromia rovnaké veci. Obaja autori vytvárajú svoje vlastné svety konštruované vo viacplánových obrazoch, ktoré napriek svojej jasnej artificiálnosti prenikavo reflektujú náš každodenný svet (Anderson absurditu, Tati skôr chaotickosť). Tiež sa zbiehajú v zachytávaniu svojich vízií do celkov a epizodického rozprávania, ktoré je prepojené niťou ústrednej postavy, taktiež je tu spoločná výnimočnosť zmyslu pre humor. ___ Či už sledujeme PLAYTIME (Pan Hulot je taktiež postavou trilógie) alebo ktorýkoľvek z Andersonových posledných troch filmov, oslovia nás aj ako filmové diela na nesmiernej technickej a osobitej úrovni, aj ako komentáre k našej banálnej, absurdnej, chaotickej existencii. Rozdielom však môže byť hlavne konečné vyznenie. Anderson nás naviac hypnotizuje v pomalom tempe, ktorého mŕtvolnosť je podporená sivým tónovaním farieb a líčenímpostáv pripomínajúcim corpsepainting. Po skončení Tatiho máme naopak chuť vybehnúť do ulíc a užívať si všetok mestský chaos .

Cez motív muža "nedopatrením" zapleteného do absurdného sledu udalostí sa z Lebowskeho stáva úžasná pocta aj paródia "hitchcockovského" thrilleru.