ancientone

Dolanov nový, uhádaný hysterický počin spĺňa všetky charakteristické znaky (akejkoľvek) vysokotáčkovej hádky - rozvíri vody (kontroverzné názory divákov), k ničomu väčšiemu nedospeje (film sám, ktorý pôsobí ako obligátna dramatická vata, nie ako naliehavá výpoveď) a v konečnom dôsledku sa javí ako zbytočný (v rámc celej Dolanovej tvorby). __ Ak bolo Zabil som svoju matku zaujímavým rozbehom, Imaginárne lásky a Laurence Anyways dvoma výraznými ukážkami naozaj relevantného talentu, Tom na Farme zádumčivým a sľubným ponorom do hĺbky a štylistickým skľudnením, tak duo Mami! a Juste la fin du monde predstavujú prehnane dramatický ukážku opoužívania ešte pred štyrmi rokmi sviežej (a hlavne výpovednej) autorskej extravagancie.

Diela Antropophagus alebo Bui Omega od trashmajstera Joa D'Amata radím do zlatého fondu talianskeho brakového hororu ( V mojom rebríčku medzi vyššie postavené snímky The Beyond a House by the cemetery od Fulciho a Ghosthouse Umberta Lenziho), vyznačujúceho sa schopnosťou premeniť svoje nedostatky v charakteristické plusy. Nelogické chovanie postáv, mŕtvolne pomalý vývoj dela a iracionálne radenie nadmerne krvavých výjavov v kombinácii s talentom pre výber prostredia a záhrobnou syntetizátorovou hudbou vytvárajú špecifickú atmosféru rôsolovitej nočnej mory, ktorou dokážu filmy stále fascinovať divákov a uchovávajú v sebe veľkú časť príťažlivosti starej európskej hororovej školy. __ Avšak Fulci, Lenzi a ani D´Amato pri svojej veľkej produkcii lacných brakov nevytvorili len snímky hodné uznania a poskytujúce bizarné rozkoše, čoho jasným dôkazom je aj pokračovanie Antropophagusa, predstavujúce skôr okaté vykrádanie Carpenterovho Halloweenu než zaujímavé trashové dielo. Antropophagus 2 nielenže (očakávane) neobsahuje ani gram carpenterovej remeselnej zručnosti, ale nenapĺňa ani paradoxné kvality spomenutých hororov. Fušerske remeslo, obligátna krvavosť, surovo negramotný kus napodobeniny neprodukujú svojvoľne pomalým tempom plynúce nočné mory, ale predstavujú len surový základ D´Amatovej produkcie bez pridaných hodnôt. __ Antropophagus 2 je najnudnejšou, najtopornejšou možnou podobou slasheru, neschopne napodobňujúceho zaoceánske vzory a talianska absurdnosť, nelogickosť, prehnaná krvavosť... tu obnažujú svoje silno babrácke korene. __ D'Amatov film je pripomenutím, že talianskym hororom nie sú len podarené snímky, ale hlavne hromada vädnúceho odpadu - aj keď miestami odpadu veľmi zábavného a naozaj usmievavo naivného.

Almo-Odvar.

Ako veľmi malý som bol fanatikom do čohokoľvek dotýkajúceho sa pirátskej tematiky (Hook bol mojou modlou) a vidieť Goonies v cca. 6-tich rokoch by bolo míľnikom môjho detstva. Pri dnešnom sledovaní som si užil vlnu spomínania kombinovanú s pochutnávaním si na vysokokalorickej 80s estetike a postupoch.

Dovolím si snímku zaradiť do tzv. "vlny návratov", ktorú registrujem od minulého roka, počnúc Mad Maxom. Každá snímka má v tejto vlne svoje pevné postavenie. Mad Max bol návratom najhustejším, Jurský Park svojou kvalitou (pre mňa) návratom najprekvapivejším, Star Wars zasa návratom najnostalgickejším. Nový point Break som nevidel, Day of Independence splnil prerastené guilty pleasure očakávania a nový Ghostbusters sú návratom suverénne najbizarnejším. __ Je fajn, že snímka sa nedá brať ako emblém súčasnej hollywoodskej produkcie. Nový diel je vskutku extravagantnou anomáliou zloženou z hutnej kadencie lobotomického humoru a vlny zdegenerovanej nostalgie, ktorá prekvapivo vrcholí v poslednej zhruba pol hodine filmu. Sledujeme doslova, vo svojej krikľavosti a korpulentnosti, prekrásne nechutný súboj s duchmi na pozadí fragmentov hollywoodskej histórie (naozaj sa oplatí sledovať mizanscénu a filmové odkazy v nej zahrnuté). Po hodinu a pol dlhom, nudnom rozprávaní (pripomínajúcom skôr zabudnuté B-čko z 8. dekády minulého storočia, než súčasný veľkorozpočtový film) nahrádzajúcom napätie dementnými vtípkami je sledovanie estetickej kataklyzmy nefalšovane zábavným filmovým pôžitkom (tu je vidno veľkorozpočtovosť tým najviac guilty pleasure spôsobom). A verím, že by ním bolo aj bez predchádzajúcich 90-tich minút. __ Treba sa pozastaviť nad tým, že snímka mala pravdepodobne v zámere prevrátiť anti-feministické vyobrazenie žien v prvých Ghostbusters. citujem používateľa Mattyho: " jednu ženu posedne jakýsi ďas, aby se vzápětí proměnila v psa, další je hlavním záporákem, třetí vystupuje jako frigidní intelektuálka". Áno, ženy sú tu stále činorodejšie než muži, sú o krok vpred oproti nim, ale zároveň narážajú na plochosť svojich postáv korunovanú stereotypnou Afroameričankou a kadenciou blbých vtipov, ktoré ich robia nesympatickými. Dosiahnuť prevahu žien tým, že sa mužské charaktery napíšu ešte viac tupo a jednorozmerne neznačí nič lichotivé. __ Čo treba novým Ghostbueters uznať? Že sú minimálne tohtoročným solitérom (aj keď ide o solitérstvo asociujúce prevažne so samými negatívami) . Ak sa na film pozriem zorným poľom lovca "beyond guilty pleasure" zážitkov, sú primárne solitérom,v ktorom 80s retro mutuje do miestami až neznesiteľnej, ale vo svojom vyvrcholení paradoxne neodolateľnej digitálnej krikľavosti, vypĺňajúcej ploché priestory snímky.

V priestore zapratanom desivými figurínami a atrakciami sa odohráva príbeh obťahujúci dejovú linku texaského masakru. Skupina teenagerov sa dostane do problémov na desivom mieste (zákulisie lunaparku), kde sú lovení mutantom zbežne pripomínajúcim leatherfacea najmä na základe vzťahu so svojím nevlastným "otcom". Prežije len jedna dievčina a práve pri jej úteku môžme pocítiť ozvenu pravej hoperovskej hrôzy. __ Na inak dosť priemernom panoptiku je tým pádom najzaujímavejšie to, že prebratím základu premisy, zjednodušením, vymenením hnijúceho masa za kolotočový des premieňa vlastné dielo, naturalizmus Texaského masakru, na voskovú ozvenu pravej hrôzy.

Úplným oddramatizovaním, vyprázdnením narácie, dlhými zábermi, či už statickými alebo jazdami sprostredkúva Ming-liang Tsai silný pocit odcudzenosti, snahu hlbšie splynúť s niekým iným, nájsť spriaznenú dušu. __ Tsaiove filmy sú rovnako výpovedné, ako aj mĺkve. Originálna symbolika, ťaživé tempo sledu banálnych aj absurdných situácií a neprehliadnuteľný cit pre výber interiérov/exteriérov v spoločnom súzvuku komponujú najlepší možný jazyk na zachytenie/vyjadrenie preblikávania životov rebelov, outsiderov a nevoľníkov neónového boha.

Druhá polovica dáva filmu aj celej leoneho tvorbe nový rozmer. Po vyše hodine zaoberajúcej sa stretom revolucionára a banditu posadnutého myšlienkou vykradnutia banky Leone prehodí koľaj smerom k rozprávaniu o zrade, lojalite, revolúcii v elegickej atmosfére nasiaknutej krvou, ktorá pripomenie Peckinpahove westerny nielen strelbou guľometu. ___ A Fistful of Dynamite považujem za najlepší Leoneho film. Prekonáva špinavosť vrcholu dolárovej trilógie a zaryl sa do mňa hlbšie než žánrová ikona One upon a time in west. Darí sa mu to hlavne vďaka skĺznutiu z priamej westernovej línie do línie atypickej s politckým tónom, so účelným zapojením retrospektív a silnejúcou atmosférou, zvoľnením tempa a hlbším vykreslením vzťahu dvoch kľúčových postáv. Sníma prekračuje bežný leonevoský zenit, napína, dojíma, zabáva ale v prvom rade prekvapuje.

Čo je na tom, hygienik, preboha "artové?". Artovosť v žiadnom prípade neznamená len pomalosť, "druhoradosť deja",nedorieknutosť, či "zredukovanosť". Artový film je v prvom rade o svojskom pohľade na svet, jeho problémy, je o vjadrení osobnosti autora a o zaujímavom či inovatívnom využití formálnych a obsahových zložžiek. Short skin nemá ani jedno. __ Snímka rovnako mrtvolná ako jej hlavný hrdina alebo rockový koncert v ňom zachytený. A táto analógia nie je prínosnou. Film nehovorí nič prínosné o problémoch dospievania. Zachytáva vcelku ľúbivú bublinu stereotypného mixu coming of age klišé (sexuálna túžba, utiahnutosť postavy, zamilovanie sa, pokušenie, problémy v rodine, ploché postavy...), ktoré nikam neposúva. Zápletka okolo predložky je len chabým pokusom o "osvieženie", pridanie puncu "originality" a nebodaj aj "humornosti". A nefunguje to ani v symbolickej rovine. __ 80 minút ubehne v pomalom tempe umelých obrázkov bez čo i len náznaku autentickosti. Nudná žánrová vata, klubová vata, ktorá nehovorí o živote mladých, ale mdlo parafrázuje žánrové stereotypy zobrazenia života mladých. A čo iné vlastne čakať od filmu s názvom "Predkožka".

Krásu bojových choreografií, silu symbiózy pohybu bojovníkov, kamery a jump-cutového strihu si divák v plnom rozpuku užije až v mladších Huových filmoch. __ Da zui xia je skôr film o úsvite sily žánrového génia, kde najzapamätateľnejším ostáva podklad jednoduchého diania, zložený z tónovania farieb na plátne, citu pre nasvietenie scény, rámovania obrazu, kúzelnej artificiálnosti kulís. __ Tieto zložky vytvárajú sled obrazov s osobitým kúzlom, dodávajú snímke silný výtvarný nádych a naozajstnú vizuálnu krásu, do ktorej je zapustená raná podoba vlajkových Huových trademarkov. __ Tiež nemožno prehliadnuť postavu silnej ženskej bojovníčky. Tá taktiež naberie silnejšie kontúry v nasledujúcej Huovej tvorbe. __ Da zui xia je snímka zaujímavá skôr pre divákov, ktorých zaujíma vývoj a celková podoba diela Kinga Hu. Pre ľudí, ktorí chcú zažiť okázalejšiu a vyššie skákajúcu podobu autorovej wuxia-virtuozity, sú lepšou voľbou filmy Dragon Inn alebo Dotyk Zenu.