ancientone

Jeden z najnabrúsenejších debutov v dejinách a esenciálna kultovka, pri ktorej je zaujímavá jej dvojsečnosť. Na jednej strane jej čepeľ odráža koniec jednej éry (60s), Jaggerova vražda tragicky parafrázuje udalosti v Altamonte. Na druhej strane prináša ducha tejto doby do britského filmu, udiera svojou odviazanou, hedonistickou formou, dáva nám okúsiť poslednú vitálnu dávku psychedelického oparu. ____ Performance môže byť dohrou Easy Ridera, posledným tripom na rozlúčku ( v prípade Roegovej tvorby prudkým úvodom do sveta hustnúcej atmosféry, experimentálnej narácie, nezabudnuteľných postáv a kamerových zázrakov), zaujímavým parterom do dvojprogramu s tvrdo deziluzívnym Two-Lane Blacktop od Monte Hellman.

Občas to svojou miestami až surreálnou, hĺbkovou znepokojivosťou pripomenulo začiatok Bergmanových Lesných jahôd, inokedy výstupy duchov evokovali Karneval duší. Cez dramaticky nervnú hudbu je počuť prvé tóny Dogmy 95. Čo je však najdôležitejšie - Trier vytvoril svet ešte kúsavejší a pálčivejší, než v Dogville. Svet absurdný, nepochopiteľný, cynicky humorný, znepokojivý, chaotický, zvrátený, nehostinný, zamotaný.... Kráľovstvo je miesto, po ktorého chodbách chodíme každodenne všetci.

Závratne vydarené mixovanie (aj zdanlivo nesúrodých) žánrov (high school film + sci-fi + vojnový film + B-čkový horor) už spomenul Marigold. Ja sa zameriam na bojové scény. V tých sa mieša estetika aj ideológia brakových sci-fi filmov z 50-tych rokov, kedy ľudia bojovali proti inváziám mimozemských bytostí, väčšinou rovnako nechutných a nebezpečných ako sú prerastené chrobáky v Hviezdnej pechote. Prskanie desiatok litrov zeleného slizu na metre ďaleko a odtrhávanie končatín je aj B-čkový fetiš, aj naviazanie na tradíciu Verhoevenovho neodvracania kamery od bizarností, nechutností, krvi a násilia. _____ Taktiež tu nechýba ideologický podtext príbuzný pôvodným inváziám z 50-tych rokov, avšak v rukách holandského provokatéra, inovátora a celkovo hollywoodske "enfant terrible" nadobúda výrazne ironický nádych (prerastajúci militantnosťou celého filmu). ____ V 50-tych rokoch, počas studenej vojny, boli obludy z vesmíru okatou alegóriou nepriateľa "z vonka", čiže komunistov. Podobný alegorický koncept sa dá namontovať aj na Verhoevenov film, môže sa vzťahovať na širšie pole, než len na komunistov a čo dôležité: nie je to ani trošku myslený vážne. Autor cez propagandistické videá, hrdinské pózy, explicitné trhanie tiel a končatín "udatných hrdinov", striekajúci sliz a ničivé invázie vytvára (ako už Marigold spomenul) satirický obraz amerického mainstreamového hrdinstva, militantnosti, výzvy bojovať,zabíjať, pričom stíha efektne naplniť aj prekonať jeho konvencie a postaviť sa na vrcholné priečky sci/fi / vojnového žánru. Samozrejme s výsmešných úsmevom, ktorý nevyčnieva, ale úžasne zapadá.

Pár rýchlych postrehov (text nie je až tak štylisticky súdržný a nevyčerpáva všetky možnosti rozboru): Príbeh, kde sa premyslené plány kazia, zbrane sa vybíjajú, postavy nadobúdajú strhujúcu nejednoznačnosť a násilie naozaj bolí, akoby svojím spracovaním tvoril s Tarantinovými nehanebnými bastardmi dve opačné strany tej istej mince. ____ Obe snímky sú zasadené do obdobia, vojny, oba sledujú hlavnú postavu židovku, ktorej zabili rodinu a skupiny odboja proti nacistom, obe nezakrývajú oči pred násilím, striekajúcou krvou a obe stavajú nacistickú aj protinacistickú stranu do podobného svetla. Ale obe to robia úplne inak. Spoločným znakom ostáva jazdenie na žánrových vlnách, ktorého výsledok je v princípe veľmi podobný, ale v konečnom dôsledku úplne odlišný. ____ Tarantino vytvoril viac menej spaghetti-westernový, komixovou/exploatačnou estetikou a nekonečným cinefilným žmurkaním nabitý príbeh. Postavy z oboch strán sú prevažne sadisti vyžívajúci sa v týraní, obrastení zvláštnou formou bizarnej sympatickosti: Využíva sa karikatúra. Násilie je tu vyobrazené s hromadou nadsádzky, nebolí. Je vysoko estetizované a zábavné. Je akousi žiadanou, štýlovou časťou programu. ____ Verhoeven si taktiež požičiava veľa zo žánrového filmu, skúma jeho kombinácie a možnosti (viz. Douglasov komentár), vytvára maximálne strhujúci a štruktúrou náročný film, avšak z iného uhlu pohľadu. ____ Mix žánrov tu neslúži ako čistá, sranda, je seriózny, zachováva si vážnosť a s Tarantinom ho spája hlavne premyslenosť. Verhoeven vytvára fiktívny príbeh v reálnom, veľmi naturalisticky a vierohodne oživenom svete, Tarantino naopak buduje fiktívny príbeh v ešte fiktívnejšom, rafinovane vystavanom svete, nasiaknutom ironicky brakovým závanom a túžbou náramne sa pobaviť. Čierna kniha maximálne dbá na realistickosť mizascény. Hodnovernosť filmového sveta je naozajstnou pastvou pre oči. ____ Postavy sa tu svojim chovaním tiež stretávajú na "jednej lodi", ale nie sú tu žiadne karikatúry, ani zábavne bizarné charaktery. nemôžeme ich jasne rozdeliť na kladné a záporné. Najzaujímavejšie je exemplárne vyobrazenie nacistov. Nevidíme len chladnokrvných zabijakov, vidíme tiež nadšených zberateľov známok. Taktici s chladnou hlavou sa nám tiež ukížu ako nadržané, pudovo sa chovajúce bytosti, lejúce šampanské na bradavky svojich "mileniek". Vytvára sa plastický, naturalistický obraz ľudí, žiadna jednostranná alebo plochá napodobenina. To isté sa deje aj na strane opozície. V snímke zaznie priama výstižná veta "ste rovnakí, ako nacisti!". ____ Násilie má u Verhoevena tradíciu už od čias Robocopa a stále neprestáva byť naliehavým. Kým sa v Tarantinovi pri pohľady na prúdy krvi smejete, u Verhoevena pri striekajúcej krvi a zabíjaní naozaj mrazí. ____ Tarantino aj Verhoeven vytvorili dva historické filmy (v T. prípade skôr "historický"), ktoré sa stretávajú v svojich základných bodoch osnovy, avšak rozvádzajú ich opačným smerom, možností spracovania sa chopia z dvoch opačných strán. Výsledkom je výsostne kvalitné, dramatickosťou a autorským umom nabité kombo, ktoré ocenia diváci naprieč všetkými škálami "diváckej náročnosti".

Práca von Trottovej vyniká najmä v ponore do vnútra postáv prostredníctvom spomienok, súčasných konfrontácií a veľkej dávky pochopenia k postavám. Jej postup dokáže vrcholiť vo veľmi silných, metaforicky dobre čitateľných obrazoch, ktoré sa budú dať len ťažko zabudnúť. Vzhľadom ku krajine, dobe vzniku a majoritným zameraním na ženské postavy, ich minulosť, vzťahy a vnútorné prežívanie mi to príde ako zaujímavý partner pre Horké slzy Petry Kantovej (nakoľko naproti podobnostiam stojí dostatok rozdielov).

Inteligentne dementné. Kitamura absorbuje všetky symptómy blockbusterového pátosu a narastajúcej hovädnosti godzillej série a nafukuje ich do neznesiteľných rozmerov. Drsňácke hlášky, strojený heroizmus, maskulinita, armáda, explózie, digitálna animácia aj oldschoolové "bábky" (zápasy digitál vs. poctivá hand made sú čerešničkou na torte - najmä s prihladnutím k tomu, že počas každého zápasu je jedno monštrum chvíľu digitálne animované, chvíľku bábkové), žánrové klišé sú tu dovedené do až nepozerateľne prehnaných, obrovských rozmerov. Steroidová karikatúra vyžívajúca sa vo vlastnej inscenovanej debilite, monštruózne idiotský monster film stavajúci schopnosť vytvárania "zámerne zlého" do nových, naozaj VEĽMI hedonistických výšin. ____ A čo je najvtipnejšie? Že to nie je len výsmech. Je to premyslene nahodilá ironická pocta všetkému vysmiatemu. V takmer nekonzumovateľnej dávke. Divácky masochizmus s hroooomadou skutočného potešenia.

Koreeda svojou prácou plynule a neregresívne nadväzuje na tradíciu humanisticky ladených a lyricky čistých japonských filmov z konca 40-tych a 50-tych rokov, obzvlášť na poetiku majstra Jasudžiró Ozuua. ____ Umimachi Diary akoby po vzore Tokyo Story, Banshun a ďalších sleduje rodinu, jej vývoj, rast členov a tok vnútorných vzťahov. Do obrazov každodennosti, budovaných, snímaných a radených s nesmiernou čistotou, citlivosťou a režijnou detailnosťou prepletá krehký príbeh o dospievaní a "strácaní", či "stratení" detstva. Napriek kusu vnútornej tragiky (ktorý však nie je tak veľký ako v autorovom staršom filme Nobody Knows) sa dokáže film spolu s postavami aj naďalej sústrediť hlavne na bezodnú krásu maličkostí okolitého sveta. A v tom spočíva jeho najväčšia sila a prínos pre diváka. ______ S Ozuom tu nie je spoločný len záujem o rodinu a cedenie krásy z banálnych úkonov každodennosti, z nákupov v obchode, prechádzok po parku, stolovania, z futbalových tréningov... Koreeda pristupuje k týmto činnostiam väčšinou aj s Ozuovým vizuálnym trademarkom, miernym podhľadom. To robí ich pohľad na svet (v istých veciach) symbolicky rovnakým. * _____ Ďalším spoločným bodom autorov je význam mimiky, výrazov tvárí postáv. Či už sledujeme Ozuov Banshun alebo Koreedov Umimachi Diary , v oboch prípadoch sú tráve postáv kľúčovým prvkom. Nenúteným, mnohoznačným emocionálnym prúdom, cestou do duší postáv, ktorým dokážu obaja autori vdýchnuť naozajstnú komplexnosť a nejednoznačnosť života. Najsilnejšou scénou filmu zostáva jazda na bicykli jarnou prírodou, kedy Koreeda dokáže vytvoriť rovnako jednoduchý, nezabudnuteľný a čarovný filmový okamih, ako Ozu pred skoro 70 rokmi v Banshun. Tiež tu dominuje záber na tvár najmladšieho dievčaťa. Mimika tu predstavuje širokú, vnútornú výpoveď a pri všetkej jemnosti a zmysle pre drobnokresbu silný citový dopad. Toto nie už nie sú len filmy. Toto je pravý tep života. _____ Umimachi Diary je tiež sledom symboliky zapustenej do okolitého sveta. Koreedov pohľad dokáže byť ojedinele poetický najmä vo chvíľach, keď je reč o čerešňových kvetoch, pri snímaní zárubne dverí popísanej záznamami o výške rastúcich dievča, alebo keď sa oživia staré tradície vytiahnutými kimonami. _____ Na záver, Koreeda nachádza nesmierne pôsobivú silu a krásu vo veľkých celkoch. Či už sníma z výšky futbalové ihrisko alebo jesenný park, sú filmové zážitky so zriedkavo sugestívnou a zároveň voľnou, nenútenou vnútornou mágiou, šepkajúcou myšlienku celej snímky rovnako podmanivo, ako dôraz na spomenuté detaily, symboly kolísajúce sa vo vánku každodennosti a slede ročných období. _______________ * " v istých veciach" - Koreeda sa nevenuje témam vplyvu západu na východ (na čo aj, je to téma zaujímavá a aktuálna pre 40s/50s) a pod.

Vizuálne film najviac pripomína poľskú IDU z leta 2013. Kamera Adama Sikoru sprostredkúva dianie vo veľmi fotogenických, presne vymeraných, dôkladne monochromaticky tónovaných záberoch, väčšinou statických s minimom švenkovania a jázd. Kamera je pevne zahryznutá do tepien estetiky artových 50-tych a 60-tych rokov, hrá sa s tieňmi, svetlom, šerosvitom... každý jeden záber s konštante skvelo riešenou mizanscénou môže filmu robiť maximálne lákavé promo. ____ Narácia je tiež podobne ako u Idy divácka, nevyprázdňuje naráciu, neprebieha žiadne odpsychologizovanie alebo čokoľvek, čo by narušilo tzv. "divácke pohodlie". Napriek odmeraným, statickým záberom je snímka stále zameraná na vytváranie emócie, diváka do seba oveľa viac voľne vpúšťa, než by sa od neho dištancovala. ____ Obsahovo ide (aspoň po tragickú scénu vraždenia) o pozvoľne gradujúcu skladačku scén z bežného Hepnarovej života Od nakupovania vína a šunky až po intímne chvíle s priateľkou. Táto kolekcia sa bohužiaľ nevyhne zbytočným pasážam, kostrbatým metaforám, a občasnej samoúčelnosti. ____ Najvýpovednejšími ostávajú jednoznačne chvíle Hepnarovej osamelého sedenia vo vyprázdnených záberoch a monológy pozostávajúce z čítania listov. Tam sa dozvieme všetko podstatné, bez prešľapov, vkusne a v akurátnych dávkach. ____ Veľmi cením obsadenie Michaliny Olszańskej do hlavnej role. Herecké "prehrešky" sú minimálne a jej fyzická krása je v priamom kontraste s vnútornou chorobnosťou. Rovnaký postup vlastne volí snímka ako celok. Temnú, tragickú tému obaľuje do krásneho, veľmi príťažlivého vizuálu. Navyše vyfajčí viac cigariet, než by si dovolil napr. H. Bogart. ____ Já, Olga Hepnarová ako celok najviac zo všetkého pripomína temnú a bizarnú variáciu na tému "coming of age filmu". Mladá, dospievajúca (a duševne chorá) dievčina, objavujúca svoju sexualitu v konflikte so spoločnosťou akoby bola patologickou parafrázou "truffautovského" Nikto ma nemá rád: "Nikoho nemám rada".

Spolu s Coppolinou Antoinettou a Greenawayovou Nočnou hladkou tvorí Nový svet trojicu najzaujímavejších variácií žánru historického/životopisného filmu (minimálne) po roku 2000. Traja autori, tri odlišné prístupy, tri podhodnotenia na CSFD, tri rany priamo do čierneho. Tiež sa jedná o najrozpracovanejšiu podobu Malickovej filmovej metafyziky.

Šulíkov debut si berie za vzor severský, najviac na Bergmana odkazujúci chlad a drží sa jeho vzoru tak silno, až to vedie k výraznému preštylizovaniu filmu. Šulíkovo urputné lipnutie na mĺkvosti, minime dialógov, minimalistickom herectve, chladnej, odcudzenej metaforickosti, väčšinou statickej kamere, studenom tónovaní farieb a dôraze na tieňoch/tme a celkovej primrznutosti diela prekračuje hranicu slúženia zvolenej téme, rozpadu medziľudských vzťahov, a koná autonómnu prácu, zasahujúcu do úrovne samoúčelnosti. Neha nepôsobí zrovna prirodzene, skôr je z nej cítiť autorský konštrukt. Veľmi snaživý a technicky vcelku dobre zvládnutý. Šulík vie jednotlivé prvky vytvoriť, napustiť ich režisérskym umom, problém je však v ich nadužívaní, ktoré zabíja organickosť snímky. ................ Prehnane dôkladná monotónnosť, posadnutosť negatívnymi aspektami života a bezútešná psychológia postáv vytvára ťažko sledovateľné dielo, ktoré jev šak napriek svojím nedostatkom stále zaujímavým, zapamätateľným debutom dôležitej persóny slovenskej kinematografie 90-tych rokov, výrazne sa odlišujúce od budúceho smerovania autorovej poetiky.