mclenin

Pre mňa zatiaľ najlepší horor tohto roka, skvelá práca s budovaním atmosféry, žiadne lacné jump scares či strašenie hlasnými zvukmi, ale vytváranie a negácia očakávania diváka s dôrazom na znepokojivé a tiesnivé momenty. Miestami síce zľahka prekročí hranicu strachu zbytočnou doslovnosťou avšak aj napriek tomu mi to veľmi evokovalo majstrovské Hereditary a takmer po celý čas som mal veľmi nepríjemné pocity. Takto si predstavujem moderný horor.

Klasická detektívka nie je žáner, ktorý obľubujem. Po dvoch megalomanských dieloch s hviezdnym obsadením prišli škrty cez rozpočet a objavil sa diel komorný a tajomný s pomerne dobrým hodnotením, jednoznačne vyšším než v porovnaní so Smrťou na Níle a tak som si povedal, že tomu dám šancu aj do tretice. Projekcia v kine ma utvrdila v tom, že detektívky nebudem obľubovať ani naďalej. Nie pokým nepríde niekto s aspoň trochu inovátorským alebo netradičným prístupom ku klasickej príbehovej schéme (ako to robil napr. seriálový Sherlock, alebo Na nože). Prízrak v Benátkach je prototyp klasickej starosvetskej detektívky nevybočujúcej z rámca šablóny týchto príbehov. Ak má divák rád takýto typ rozprávania nebude sklamaný. Tretí diel sa drží pri zemi čo sa týka výpravy aj obsadenia, no dáva viac priestoru vyniknúť atmosfére a samotnému Herculovi, a to sú práve dva momenty, ktoré hodnotím pozitívne. Inak ostávam presvedčený, že tieto moderné reedície detektívnych klasík by mali ostať v minulosti.

Crème de la crème súčasnej seriálovej tvorby a jeden z vrcholov oboch doposiaľ vydaných sérií. Intenzívny herecký koncert a divácky zážitok divadelných parametrov. Nič viac, nič menej.

Melancholická verzia Woodyho Allena z Kórey. Jednoduchá premisa dvoch životných ciest, ktoré sa síce stretli ale nikdy nepretli podaná jemným, poetickým spôsobom s nádychom festivalového filmu, je silný bez toho, aby potreboval byť výrazne expresívny. Jeho čaro sa ukrýva v obyčajnosti.

Prekvapivo osviežujúca pohodová letná komédia, ktorá tak trochu balansuje na hranici vkusu a trápnosti ale darí sa jej udržať si príklon skôr k normálnosti a vyhýbať sa prehnaným či nechutným scénam a záchodovému humoru, pričom kombinuje niektoré skutočne podarené a vtipné sekvencie s ľahkým romanticko-dramatickým momentom a pri záverečných titulkách zostal vo mne rezonovať príjemný, pozitívny dojem.

Keby Sam Raimi točil Blairwitch - zábavný a zároveň strašidelný mix, ktorý obsahuje zopár skutočne napínavých scén (vďaka technike snímania z pohľadu prvej osoby, resp. statických kamier po dome) ale aj pár skutočne zábavných scén (kombinácia priposratého hrdinu / odvážneho bojazlivca). Nečakal som, že ma to tak bude baviť, pobavilo. 3,5 *

Nový kúsok od maestra Nolana je sama o sebe veľkou filmovou udalosťou, tentokrát dokonca promovaná podivuhodným crosseventom Barbenheimer. Marketingovo teda film pritiahol (moju) pozornosť, avšak očakávania som ponechával utlmené nakoľko od Nolana mám radšej snímky zo žánru sci-fi než historické drámy podľa skutočnej udalosti (Dunkirk je pre mňa jeden z tých slabších momentov jeho filmografie). V Oppenheimerovi vzal Nolan jeden (ne)obyčajný príbeh a naformátoval ho do svojej typickej rozprávačskej schémy (jeho rukopis je tu vyslovene čitateľný - niekoľko časopriestorovo oddelených línií postupne sa zbiehajúcich v jednom bode), pričom paradoxom je, že film nie je primárne o teste Trinity, resp. nevenuje sa mu taká pozornosť ako by to snáď bolo v prípade iných tvorcov, no príbeh pokračuje ešte pomerne značnú stopáž aj po tomto momente (je to skutočne čistokrvná dráma s minimom provokatívnych akčných momentov, no keď tu aj nejaké sú, zatajuje sa z nich očakávaním dych - čo je pre mňa ďalší poznávací znak Nolanoviek). Sila a momentum tohto filmu sa však ukrýva inde, a to v jeho posolstve a presahu do súčasnosti, ktoré bolo umne minimalisticky ukryté v dynamike Oppenheimera s Einsteinom v jeden obyčajný deň v parku. Melancholická psychologická štúdia kľúčového okamihu v dejinách ľudstva so špičkovým hereckým obsadením, ktoré je potrebné vidieť. V rámci Nolanovej filmografie hodnotím 4*, v rámci všeobecnej filmografie roka 2023 5* (zaraďujem do TOP 10), výsledok 4,5 *.

Už od tretieho dielu nastal pád tejto značky do prízemia (zatiaľ nie suterénu) hororového žánru a stal sa len prostriedkom na ždímanie peňazí pod hlavičkou značky, ktorej základy položil James Wan. S pôvodnou značkou Insidious má však tento, ale aj predchádzajúce dva kúsky, spoločné len postavy a motívy astrálneho cestovania. Posledný (snáď už definitívne) film série má však pramálo spoločné už aj so samotným žánrom hororu. Ak naň však nazerám nie ako na horor ale ako na temnú rodinnú drámu skúmajúcu vzťah otca a syna využívajúc k tomu prvky pôvodného Insidious, moje dojmy sú o niečo pozitívnejšie ako tomu bolo napríklad v prípade predchádzajúceho filmu (posledný kľúč), ktorý bol vyslovene len nefunkčným hororom. Za návštevu kina však nestojí, ide skôr o televízny film na upršané nedeľné popoludnie.

Psychologická štúdia šialenstva so symbolikou tragédie Prométhea v komornom až archaickom prevedení. Viac než o príbeh alebo dej samotný ide o atmosféru, s ktorou sa Eggers ako vždy pekne vyhral. Ako mysteriózna dráma to funguje, ako horor veľmi nie (avšak silne evokuje horory, ktoré vznikali v počiatkoch filmu, a možno aj to bol zámer autora - priniesť staré v omladenej verzii). Duo Pattinson a Dafoe výborné.

Film z kategórie prekvapujúcich svojim záverečným zvratom. Kórejský originál som nevidel, takže neviem porovnať, no ako samostatne stojaci remake ide, až na pomerne bizarnú (nereálnu) mysterióznu zápletku, o solídny kúsok, kde divák čaká až do konca o čo vlastne ide - bizarnosť deja je fakticky priamo podmienená záverom, ktorý napokon dá odpoveď na položené otázky a predovšetkým na tú jednu najpodstatnejšiu ....