ScarPoul

Pokračovanie, ktoré má oproti prvej časti viac chýb. Hlavne čo sa týka vývoja postáv. Ten sa akoby na chvíľu zastavil. Motivácie idú do úzadia tiež, a všetko sa točí okolo turnaja. Čo trošku zamrzí, pretože práve ten vývin postáv, posúval prvú časť o level vyššie. Vadilo mi to celý film a potom prišlo finále a ja som si uvedomil, že sa na obrazovku škerím a teším sa vždy, keď sa Suzu Hirose alebo jej kamošom podarí odfrknúť karuta kartičku preč od oponenta. A tak na konci som nielen navnadený na tretiu časť, ale som aj spokojný. Nie je to pokračovanie, aké by som v rámci sérií potreboval, ale rozhodne si nezaslúži ani nálepku slabšie. Koizumi veľmi dobre vie, čo chce filmom povedať a ja môžem len dúfať, že finále túto moju prognózu naplní. Ústredný hudobný motív je rovnako hravý, ako celý film. A tak k tomu asi treba pristupovať. Ako ku hravému filmu o hre, o ktorej ste asi nikdy nepočuli.(Ak teda nie ste z tých, čo o nej počuli). Takže slabšie, ale stále poctivo vybojované 4*.

Už len pre tú radosť z rozprávania. Kiarostamiho metafilm, ktorý hovorí o Íránskej spoločnosti s rovnakou účinnosťou, ako akákoľvek encyklopédia. Či už sa jedná o súdny proces, spôsob rozpravy a motivácií, ale aj spoločenský status, ktorý je tu na pretrase rovnako ako zločin hlavnej postavy, nás pomaly a sugestívne vťahujú do smutného príbehu človeka, čo chcel byť obdivovaný. Kto z nás nechce? Je to spravené veľmi citlivo. Bez zlosti, nenávisti a bez skutočného nepriateľa. Je to chyba, ktorá má ale presah a dotýka sa všetkých zúčastnených po svojom. Bezprostrednosť je to zobrazená v kamerovom snímaní, v technických chybách, ktoré ale vystupujú do popredia a robia film autentickejším. Ten film zasiahol aj napriek jednoduchosti. A potešil silou svojej výpovednej hodnoty.

Nie je to také nervy drásajúce ako Hon, čo je ale pochopiteľné. Téma samotná je totiž viac zakotvená v civilnosti a v snahe o ukázanie akéhosi boja proti strnulosti, rutinne a nude. Vinterberg sa obklopuje ľuďmi čo pozná. S ktorými už pracoval a na ktorých sa vie spoľahnúť Jeho scenár je v zásade takou povrchovou sondou do psychiky dánskych mužov a všetkým čím sú dennodenne obklopení. Nebyť týchto hercov, nebolo by to ani spolovice také trefné, nápadité a uhrančivé. Je to zásluhou aj skvelého Mikkelsena, ktorý znova exceluje. Film má tri roviny - prvá funguje asi najsilnejšie - pretože nám ukazuje ľudí s rovnakými pocitmi, aké máme aj my. Nápad s alkoholom sa tak zdá invenčný a prejavuje v nás záujem. Druhá časť je potvrdením toho, v čo dúfame, že sa stane. Postavám sa začína dariť a my sami v tom cítime určitú satisfakciu. Tretia časť je potom tou povestnou peripetiou, kde sa veci komplikujú. Tá filmu svojou atmosférou podráža nohy. Nenesie sa v rovnakom duchu, ale nechce ani samoúčelne šokovať, dramatizovať alebo si holdovať v tragédií. Hoci sú tu určité zmeny a straty a sebareflexie. Tým, že ten prechod nie je plynulý - hoci je v rámci príbehu logický - uberá filmu na pôsobivosti. Finálny tanec to ale zachraňuje. Je to malá pripomienka, že ten život sa dá užiť, ak berieme všetko v správnej miere. A máme okolo seba ľudí, čo podržia. V zásade je to smutný film o nádeji. S parádnou hudbou.

Ďalší Zatoichi. Čím dlhšie sériu pozerám, tým viac mi príde, že je to vlastne taká road movie, kde sledujeme ústrednú postavu, ako prichádza úplne o všetko. Návrat starých postavičiek a starých krívd prehlbuje Zatoichiho charakter a nové problémy ukazujú jeho charakterové zmeny v inom svetle. Na tomto poli to funguje bezchybne. Máme tu leto. Je brutálne horko. Do toho je tu letný festival a množstvo chamtivých, zlých alebo nevyzretých ľudí, ktorý robia viac škody, ako úžitku. Línia s Otane skvelo dotiahnutá a finálna rezanica - aj napriek tanečnej choreografií typu seknem pri tebe do vzduchu a ty padneš - je pôsobivá a naplno využíva prostredie v ktorom sa odohráva. Koniec má v sebe čudesnú pachuť víťazstva bez tej sľúbenej morálnej odmeny. A Zatoichi so smútkom v tanečnom prevedení putuje ďalej. Bez meča a bez priateľov. Nie je to také silné, ako prvé tri časti, ale sérií to hanbu nerobí. Kacu ako obvykle perfektný.

Štvrtá séria je o trošku slabšia, ako predchádzajúca. A môže za to hlavne Komár Omar. (úžasný preklad). Je to neznesiteľná postavička, ktorá sa podobne ako Depression Kitty alebo Hormone Monster stala súčasťou detských vizualizácií, ktoré im majú pomôcť vysporiadať sa so skutočným svetom. Po štvrtom roku som na korektnosti už navyknutí a v tomto smere si seriál drží svoj štandard. Produkuje nové postavičky, ktoré ako pevne verím budú mať v ďalších sériách zmysel a práve táto prepojenosť mi ako fanúšikovy seriálu lahodí. Postavy sa tu snažia vysporiadať s logickými problémami načrtnutými v predchádzajúcich troch sériách a robia to so správnou dávkou deštrukcie. Finálny diel, je ale perfektný. Všetky predchádzajúce náznaky dáva do kontextu a dotvára príbeh o sebaprijatí so všetkými pozitívami aké k tomu prináležia. V ňom sa skrýva najväčšie čaro, lebo sumarizuje všetky štyri série. Postavy nám emočne vyrástli (až na Andrewa) a dostávame sa do novej kapitoly ich životov. A úprimne sa na ňu teším. 4. séria - 80%

Pakula vo forme. To jeho pomalé ťahavé tempo založené na postupnom odkrývaní skutočnosti mám veľmi rád. Hoci to robí veľmi svojsky. Jeho filmy nie sú žiadne divácky vyhľadávané kúsky. Nejde mu o akciu, ani o napätie. Viac si holduje v nejednoznačnosti. Rád robí z diváka pátrača. Podsúva mu informácie alebo fakty a núti ho, aby si utvoril v hlave svoju vlastnú predstavu. A následne ju zmenil, spochybnil alebo potvrdil. V tomto bol Pakula génius. Tento film má množstvo vrstiev. Tie prispievajú k jeho komplexnosti. Nič tu nie je spravené len tak. Všetko súvisí so všetkým. Každý vzťah, každé rozhodnutie. A to, že má film dve roviny - Ford pátra a Ford v súdnej sieni - dostáva celý film do dvoch odlišných atmosfér a polôh a vo výsledku obidve krásne koexistujú. Najviac zamrzí koniec a odhalenie - ktorého samotné prevedenie zaváňa samoúčelne, hoci logicky. Dalo sa to spraviť inteligentnejšie. Každopádne Ford vo vrcholnej forme. A Williamsova hudba poriadne temná.

Film, ktorý ukazuje morálnu čistotu v postave Gregory Pecka. Jeho Atticus je muž, ktorý nielenže vedie svoje deti k tomu, aby nemali predsudky a pomáhali, ale podľa toho aj žije. Obrovskú smolu majú len v tom, že žijú v meste, kde sú stále rasové predsudky. A nenávisť. Viem si predstaviť, ako to vo svojej dobre rezonovalo. A tiež si viem predstaviť hĺbku a komplexnosť predlohy( hoci som ju nečítal). Film má rôzne vrstvy. Najdôležitejším aktom je tu ale premena detského vnímania zo sveta hier na svet plný nespravodlivosti. Umne natočené a herecky vyspelé. Film, ktorý treba rozhodne vidieť. Hoci Spike Lee spravil pre túto tému viac a je aj aktuálnejší. To Kill a Mockingbird je ale o ľudskej slabosti a smútku, ktorý s tým prichádza. A toto spravil Mulligan dobre. Myslím si, že práve preto je ten film klasikou. A mladý Duvall je perfektný.

Pakula a Goldblatt si idú prvú ligu. Príbeh sa im asi veľmi páčil a snažili sa z neho vymačkať čo najviac. Do toho obsadili dvojicu v tej dobe veľmi populárnych hercov, a ako predloha im slúžil Grisham, ktorému 90 roky priali. Či už v tom spisovateľskom, alebo tom filmovom poli. Príbeh sám o sebe je správny konšpiračný thriller, ktorý sa zvrtne na povestnú naháňačku mačky s myšou. Samotná téma je dominantou filmu. Postavy sú trochu v úzadí a sú len sprievodcami vo svete faktov, porozumení a systému. Niečo ako stará škola investigatívnej žurnalistiky. Bavilo ma to aj napriek dĺžke a oceňoval som atmosféru. Tri * dávam len preto, pretože výsledná pol hodina, ktorá mala riadne ťahať diváka za nervy, sa kĺže po povrchu žánrových klišé. Vtedy som si uvedomil, že mi na tých postavách až tak nezáleží. A výsledná satisfakcia z potrestaného zla sa nedostavila tiež. Je to nepomer oproti takej Pollackovej Firme.Takže, ako žánrovka je to slušné...ale chýba tomu údernejší príbeh. Pozitívom je, že ten film je tak dobre natočený, že pôsobí, aj napriek negatívam, atraktívne a zaujímavo.

Prešli sme do farby. Toho som sa trochu obával. Čiernobiely formát pri starých samurajských filmoch milujem. Ale Zatoichi je natoľko zaujímavá postava, že tento prechod zvláda bez najmenších zádrhelov. V podobnom duchu ako jeho dva predchodcovia, je aj táto časť vizuálnym skvostom. Oldschool kameramanská tvorba. Nájazdy, odjazdy, švenky cez ramená a veľké celky. Prostredie rodného mestečka a jeho zákutí je tu rovnako využité na maximum. Je to už tretí film o Zatoichim a prostredie je zase raz iné. Tanaka veľmi umne zobrazuje vzťahy medzi postavami. Či už tie nové, alebo tie, zo Zatoichiho minulosti. Stret so starým učiteľom je v tomto smere dominantou. Rovnako ako aj ľúbostný motív. Všetko je podmienené logickému vývinu, a tomu ako charaktery reagujú na určité situácie aj aké sú ich túžby. To je základným hybateľom všetkých situácií. Žiadna postava tu nie je zbytočná! V konečnom dôsledku je to ale veľmi smutný príbeh. Kde je spoločenská hierarchia dominantná nad záľuby obyčajných ľudí. Funkčné aj vtedy, ak to porovnáme so súčasnou situáciou. Šintaró Kacu ako Zatoichi znova raz perfektný.

Rumble Fish je ako keby inou verziu Coppolovho predchádzajúceho filmu The Outsiders. Vychádza z tohto porovnania ale horšie. A to aj napriek tomu, že je formálne vyspelejší a atmosféricky presnejší. Problémom tohto filmu je jeho hrdina. Matt Dillon je fracek, ktorý má hodnoty niekde úplne inde. Vzhliada k bratovi (Rourke) okolo ktorého sa vznáša aura autority. Chce byť ako on, chce vzbudzovať rešpekt a byť legendou, ale jeho postoj k životu je príliš detinský. Problém nastáva, keď sa jeho brat vráti domov a my máme možnosť sledovať ich potulky každodenným životom. Neprechádzajú medzi nimi múdrosti ani zmysluplné konverzácie. Rourkov pohľad odráža smútok doby a skvelo korešponduje s čiernobielou farbou filmu, ale emocionálnu hĺbku ten film nemá. Snaží sa pôsobiť artovo, vyzreto a vizuálne zaujímavo, ale pocit, čo by trval dlhšie, ako film nepredá. Poteší krásna Diane Lane alebo mladý Fishburne, Cage a Waits. Inak je to film bez akejkoľvek pozitívnej postavy odrážajúci skôr ducha doby, než príbeh, čo by zarezonoval.