ScarPoul

Mám to rád. Ja viem, že je to blbina, ale pozerať sa na Arnolda behajúce a skákajúceho a kričiaceho - PUT DOWN THE COOKIE!!!!NOOOW! je na nezaplatenie. Pri najstresovejších scénach - hrá tá najpríjemnejšia vianočná hudba - a nebyť konca, ktorý posúva celý príbeh do neuverieľnej roviny, tak by sa jednalo o vianočnú klasiku. Chápem prečo to spravili. Nehnevám sa na nich za to. Jingle All the Way je film na ktorom som vyrastal a po dlhom čase mi príde fajn pozerať sa na niečo - čo by sa kvôli mnohých scénam nemohlo natočiť dnes. Chýba mi svet bez tej hlúpej PC. Kedy dospelí muž mohol skočiť do guličiek a napadnúť dieťa, kedy černoch mohol len tak škrtiť ženu pred hračkárstvom a kde sa dávalo päsťou nasratému sobovi. Videl som Director´s Cut. Guilty Pleasure.

Veľmi dlho som chcel dať filmu plný počet. To, čo si režisér predsavzal v predchádzajúcich častiach aj splnil. To, že postavy poznáme a sú nám do jednej sympatické, dopomáha k tomu, že dokážeme viac oceniť aj ich prehry aj momenty kedy víťazia. Emočné spektrum charakterov je komplexné, neustále sa meniace a je ťahúňom rôznych dejových odbočiek a situácií. Hoci sa jedná o jednoduchý príbeh. Herci a tvorcovia do toho vložili dušu. A to si stále myslím, že Karute ako hre až tak nerozumiem. Ale pri každom zápase som cítil napätie spolu s postavami. A to oceňujem. Koniec ale trošku vyšumí do prázdna. Niektoré hlavné motivácie zostanú nedopovedané, čo zamrzí. To, že je to miestami patetické odpustím, lebo si to séria postupným budovaním atmosféry zaslúžila. V zásade je to ale skvelá trilógia. Milá, vtipná a úprimná. A s nádhernou Suzu Hirose.

Je veľmi smutné, že toto pokračovanie tak strašne pohorelo. Hlavne, keď vezmeme do úvahy, že sa vrátili ťahúni z prvej časti. Campbell je zručný režisér, ale asi potrebuje silnejší scenár. Neviem. Niektoré tie jeho vysokorozpočtové filmy teda fakt bolia. Problém Zorra je v tom, že klame. A robí to tak povrchne, že si to všimne každý pozornejší divák. Klame preto, lebo sa nám snaží dodať pocit komplexnosti - to sú dejové linky so synom a s rodinou Cortézovcov. Ale pre samotné vyznenie hlavnej zápletky, nie je ani jedna vyslovene potrebná, a ak už tam má byť, tak nech je aj trochu logickejšie zmotivovaná. Samozrejme, že je to chyba môjho rozmýšľania. Mal by som držať hubu a mozog vypnúť, lenže to by nemohol byť prvý diel tak krásne funkčný. Vadilo mi tu veľa vecí. Dokonca aj infantilný humor medzi postavami, ktorý som si v prvej časti užíval. A celá tá zápletka s rozvodom...asi tam ma to stratilo. Potom to už boli ďalšie zbytočné vrstvenia, hoci základný kameň bol pre mňa veľmi nekonzistentný. A to, že majú cowboyi meče...bože.

Inteligentne napísané a s uveriteľnými hereckými výkonmi. Síce je pointa jasná od začiatku, ale film aj napriek tomu hrá celý čas prvú ligu. Či už sa jedná o atmosféru, dejové zvraty alebo logické vyústenia. Každý jeden priestor je využitý, každá postava má svoju vlastnú motiváciu. Páčili sa mi aj akčné sekvencie - hlavne naháňačka mestom - aj záporák. Všetko bolo pekne vyvážené a po dopozeraný zostal dobrý feeling. Jednak kvôli tradičnej žánrovke, ktorá je robená s láskou a jednak kvôli postavám na ktoré sa dobre pozerá. Bosemana bude naozaj škoda. Svojou charizmou a civilnosťou ťahal celý film. Malý klenot medzi vysokorozpočtovými záležitosťami, ktoré v mnohom prevyšuje.

Ja by som týmto filmom naozaj chcel prísť na chuť. Posledný Chouou film v 80 rokoch je úplne iný, ako jeho predchádzajúce snímky, hoci má množstvo motívov, ktoré sa tu opakujú. Ako prvý diel Taiwanskej trilógie sme zasadený do obdobia po druhej svetovej vojne. Japoncov nahradili Číňania a do krajiny vniesli nepokoj a utrpenie. Je síce zaujímavé vidieť Tonyho Leunga v jednej z jeho ranných úloh, ale to čo mi vadilo pri režisérovi pred tým, je prítomné aj tu. Mne skrátka vadí tá roztrieštenosť. Ten kaleidoskop situáciu pospájaných motívom prostredia, ktorý je omnoho dominantnejší než charaktery alebo ich vývin. Možno niečo prehliadam. Myslel som si, že čítať filmy viem pomerne dobre. Ale tu mi skrátka poetickosť nevyhovuje. Chouovú filmografiu dopozerám. Ale som z nej úprimne sklamaný. Z toho, čo som o ňom ako o tvorcovi čítal som cítil obrovské nadšenie. Vďaka emocionálnej chladnosti jeho diel, ale toto nadšenie prasklo ako žuvačková bublina. Je to veľká škoda, pretože výpovednú hodnotu to má.

Film, ktorý je oldschool ako topánky môjho strýka. Vyrobené ešte poctivou obuvníckou manufaktúrou. Osvedčené časom. A keď sa trochu oprášia, tak vyzerajú ako nové. Campbell mal veľmi silné zázemie, aby priviedol túto legendu na svetlo sveta. Jednak triptych skvelých hercov. Banderas, Hopkins a Zeta-Jones majú medzi sebou neuveriteľnú chémiu. Scény, kde sú uväznený vo vzájomných dialógoch sú hravé, vtipné a vášnivé. Ďalej je to akcia. Kaskadéri, premyslené súboje a choreografie, a veľmi malé množstvo trikov. Jedno z tých potvrdení, že sa to dá. Alebo teda - že sa takto dalo točiť. No a tretí aspekt je Hornerova hudba. Pripomínala mi momentmi Sommersovú Múmiu a ten závan dobrodružstva. Ak sa totiž predstaví dobrodružný film predstavím si Indiana Jonesa, Mumiu a pokojne tam zapojím aj Zorra. Veľmi umne namiešaný mix akcie, romantiky a heroizmu s uveriteľnými emóciami a motiváciami. A kedže som ten film videl prvýkrát dnes, môžem aj s kľudom konštatovať, že nepôsobí smiešne a starne poctivo a s gráciou.

Pokračovanie, ktoré má oproti prvej časti viac chýb. Hlavne čo sa týka vývoja postáv. Ten sa akoby na chvíľu zastavil. Motivácie idú do úzadia tiež, a všetko sa točí okolo turnaja. Čo trošku zamrzí, pretože práve ten vývin postáv, posúval prvú časť o level vyššie. Vadilo mi to celý film a potom prišlo finále a ja som si uvedomil, že sa na obrazovku škerím a teším sa vždy, keď sa Suzu Hirose alebo jej kamošom podarí odfrknúť karuta kartičku preč od oponenta. A tak na konci som nielen navnadený na tretiu časť, ale som aj spokojný. Nie je to pokračovanie, aké by som v rámci sérií potreboval, ale rozhodne si nezaslúži ani nálepku slabšie. Koizumi veľmi dobre vie, čo chce filmom povedať a ja môžem len dúfať, že finále túto moju prognózu naplní. Ústredný hudobný motív je rovnako hravý, ako celý film. A tak k tomu asi treba pristupovať. Ako ku hravému filmu o hre, o ktorej ste asi nikdy nepočuli.(Ak teda nie ste z tých, čo o nej počuli). Takže slabšie, ale stále poctivo vybojované 4*.

Už len pre tú radosť z rozprávania. Kiarostamiho metafilm, ktorý hovorí o Íránskej spoločnosti s rovnakou účinnosťou, ako akákoľvek encyklopédia. Či už sa jedná o súdny proces, spôsob rozpravy a motivácií, ale aj spoločenský status, ktorý je tu na pretrase rovnako ako zločin hlavnej postavy, nás pomaly a sugestívne vťahujú do smutného príbehu človeka, čo chcel byť obdivovaný. Kto z nás nechce? Je to spravené veľmi citlivo. Bez zlosti, nenávisti a bez skutočného nepriateľa. Je to chyba, ktorá má ale presah a dotýka sa všetkých zúčastnených po svojom. Bezprostrednosť je to zobrazená v kamerovom snímaní, v technických chybách, ktoré ale vystupujú do popredia a robia film autentickejším. Ten film zasiahol aj napriek jednoduchosti. A potešil silou svojej výpovednej hodnoty.

Nie je to také nervy drásajúce ako Hon, čo je ale pochopiteľné. Téma samotná je totiž viac zakotvená v civilnosti a v snahe o ukázanie akéhosi boja proti strnulosti, rutinne a nude. Vinterberg sa obklopuje ľuďmi čo pozná. S ktorými už pracoval a na ktorých sa vie spoľahnúť Jeho scenár je v zásade takou povrchovou sondou do psychiky dánskych mužov a všetkým čím sú dennodenne obklopení. Nebyť týchto hercov, nebolo by to ani spolovice také trefné, nápadité a uhrančivé. Je to zásluhou aj skvelého Mikkelsena, ktorý znova exceluje. Film má tri roviny - prvá funguje asi najsilnejšie - pretože nám ukazuje ľudí s rovnakými pocitmi, aké máme aj my. Nápad s alkoholom sa tak zdá invenčný a prejavuje v nás záujem. Druhá časť je potvrdením toho, v čo dúfame, že sa stane. Postavám sa začína dariť a my sami v tom cítime určitú satisfakciu. Tretia časť je potom tou povestnou peripetiou, kde sa veci komplikujú. Tá filmu svojou atmosférou podráža nohy. Nenesie sa v rovnakom duchu, ale nechce ani samoúčelne šokovať, dramatizovať alebo si holdovať v tragédií. Hoci sú tu určité zmeny a straty a sebareflexie. Tým, že ten prechod nie je plynulý - hoci je v rámci príbehu logický - uberá filmu na pôsobivosti. Finálny tanec to ale zachraňuje. Je to malá pripomienka, že ten život sa dá užiť, ak berieme všetko v správnej miere. A máme okolo seba ľudí, čo podržia. V zásade je to smutný film o nádeji. S parádnou hudbou.

Ďalší Zatoichi. Čím dlhšie sériu pozerám, tým viac mi príde, že je to vlastne taká road movie, kde sledujeme ústrednú postavu, ako prichádza úplne o všetko. Návrat starých postavičiek a starých krívd prehlbuje Zatoichiho charakter a nové problémy ukazujú jeho charakterové zmeny v inom svetle. Na tomto poli to funguje bezchybne. Máme tu leto. Je brutálne horko. Do toho je tu letný festival a množstvo chamtivých, zlých alebo nevyzretých ľudí, ktorý robia viac škody, ako úžitku. Línia s Otane skvelo dotiahnutá a finálna rezanica - aj napriek tanečnej choreografií typu seknem pri tebe do vzduchu a ty padneš - je pôsobivá a naplno využíva prostredie v ktorom sa odohráva. Koniec má v sebe čudesnú pachuť víťazstva bez tej sľúbenej morálnej odmeny. A Zatoichi so smútkom v tanečnom prevedení putuje ďalej. Bez meča a bez priateľov. Nie je to také silné, ako prvé tri časti, ale sérií to hanbu nerobí. Kacu ako obvykle perfektný.