ScarPoul

Podobná snaha o vyjadrenie postoja jednej generácie ako Lucasové Americké grafitti. Coppola je formálne vypiplaný a charakterovo presný. S chalanmi súcitíme, rozumieme im a obľubujeme si ich. Aj keď sú rozdielni. Aj keď sa dakedy správajú hlúpo. Skrz oči hlavného hrdinu sa snažíme nájsť zmysel v tom čo ich obklopuje. Akokoľvek nezmyselné sa to môže javiť. Prvé stretnutia s láskou, s odvahou, so smrťou - prinášajú obrovský miš maš pocitov, ktoré Coppola podporuje Burumovou kamerou. Farbou obrazu a tiež prelínačkami. To, že finálny stret dvoch gangov je s tými umiernenými kopancami a ranami vedľa tváre smiešny, trošku narúša vysokú kvalitu tohto filmu, hoci slabší rozpočet je tam cítiť. Koniec ale odmení katarziou. Hoci miernou. Má to niečo do seba. Herci skvelí. A Diane Lane krásna.

Nie je to zlý film. A po prvej pol hodine sa na duo De Niro a Grodin aj dobre pozerá. Koniec má príjemné zakončenie a posúva charaktery postáv trochu inam. Ale žiadalo sa mi tento pocit mať už trochu skôr. Veľkým problémom filmu je jeho rozťahanosť. Reciprocita situácií nedokáže udržať pozornosť celé dve hodiny. A keď to začne vyzerať trochu zaujímavo, dostávame sa do situácií Kto z Koho, kde vždy vyhraje ústredná dvojica. Je to jasné od začiatku a ten film nenecháva nikoho na pochybách, že to mu bude tak aj naďalej. Je to uvoľnené v miestach, kde by sa to malo brať trošku vážne. A keď už to mala byť komédia, žiadalo sa mi viacej excesov. Každopádne De Niro vo vrcholnej forme. A veľké prekvapenie pre mňa prichystal aj Elfman, ktorého soundtrack je svieži a dynamický. Čo je u neho celkom nezvyk.

Nemá to pompéznosť, kultovosť ani béčkovosť jednotky. Rodriguez to hrá na vážnu nôtu ale zabúda na niekoľko vecí. Aj napriek tomu, že charakter El Mariachiho poznáme, hĺbku mu nedodávajú len retrospektívy, ale aj to ako sa správa v rámci hlavnej príbehovej línie. A to tu nefunguje. Druhý problém je, že to miestami obsahuje povestný Rodriguezov humor typu - babka sa modlí počas prestrelky v kostole, a po domodlení sa, ide domov - ale je ho tu veľmi málo. A tretia vec je, že dominantným prvkom je tu línia Johnnyho Deppa alias Sandsa. Ktorý tam manipuluje všetkými a stáva sa nejednoznačnou postavou a zároveň nositeľom hlavných príbehových čŕt až je pochopiteľné, prečo hrá prvé husle. Ale čo tu potom robí Banderas a jeho Mariachi? Prídu mi tu najviac. Pozerateľná jednohubka, ktorá síce nedrží pohromade, ale vo fragmentoch je silná a do určitej miery aj originálna. Ale ako finálny diel trilógie je to veľmi nejednoznačné. Ako keby režisér sám nevedel aký príbeh má vôbec rozprávať. A tretia časť na variáciu pomsta...už mu to asi tak ľahko nezožeriem.

Pre mňa zmesica najlepších nápadov aké Rodriquez vie vyprodukovať. Variáciu všetkého čo vidíme tu - obmieňa vo svojich neskorších filmoch. V tomto konkrétnom prípade mu to ale žeriem. Jeho prvé filmy boli béčka ako vyšité. Ale s dušou. Atraktívne prostredie malých Mexických mestečiek, prehrávanie a prepálený humor, prestrelky, kde si nikto až tak často nedobíja - a je jedno či sa jedná o kufrobazuku alebo dvojicu poctivých búchačiek, krásna hrdinka, sympatický hrdina a akási báchorka o pomste, ktorá obstojí ak už máte niečo vypité a nechávate sa unášať touto jazdou bez rozmýšľania. Istejšie ako El Mariachi, a po všetkých rovinách viac dotiahnuté. A malé postavy Steve Buscemiho a Tarantina potešia. Videl som to už kopec krát a stále ma to baví rovnako.

Pokračovanie sa odohráva presne rok po udalostiach prvého filmu. Objavujú sa tu staré známe postavy. Vzťahy medzi nimi sa prehlbujú a zároveň tu máme aj niekoľko nových postáv. Tie dávajú postavu Zatoichiho do nového kontextu. Či už sa jedná o zlého brata alebo stratenú lásku. Natočené je to zase raz bravúrne. Či už sa jedná o súboje, prostredie mestečka alebo rozpravy o živote a intrigách. Formou mi to veľmi pripomína Kurosawové Yojimbo a Sanjuro. Končí to síce na môj vkus príliš rýchlo, ale tým, že príbehy na seba naväzujú mi to tretia časť určite v niečom vynahradí. Každopádne sa jedná o perfektný samurajský film s uhrančivým Šintaró Kacuom v úlohe Zatoichiho.

Na príbehu o Zatoichim je podmanivá jeho nejednoznačnosť. Nie je to hrdinský samurajský film, hoci sa takým zo začiatku môže javiť. Zatoichi je samuraj žijúci v spoločnosti, ktorá si od neho vyžaduje aj poslušnosť, aj dodržiavanie kódexu. To, že pritom navozuje priateľstvá a klame babrákov a hlupákov je jeho voľnočasová aktivita, ktorá sa mu časom vypomstí. Či už ide o lásku krásnej ženy, alebo priateľstvo so samurajom zo znepriateleného klanu. Natočené je to perfektne. Má to nezabudnuteľnú atmosféru. Nikam sa to neponáhľa a každé prostredie je tu využité na maximum. Finálny stret v uličkách dediny a na moste má pôsobivý vizuál. Na konci zostáva ale smútok a vôbec nie taký happyend ako by sa čakalo. Prišlo mi to ako koniec Siedmych samurajov. A v tom je do určitej miery krása tohto filmu.

Beach Boys, Džuri Ueno a mačky. Romantický film, ktorý má tradične dve roviny. Tu odľahčenejšiu, ktorá trvá jednu hodinu a ktorá predstavuje hrdinov, ich zaľúbenie a vzťah a potom druhú, kde sa začne všetko komplikovať. Komplikáciu tu predstavuje nadprirodzený prvok. Ten sa tvorcovia snažili podať natoľko uveriteľne a civilne, že si to filmu vyslúžilo 4 hviezdu. Je to film, ktorý sa snaží byť väčšinu času vážny a vôbec nie odľahčený - čo je trošku škoda vzhľadom na to, o aký nadprirodzený prvok ide. Ale vo výsledku som spokojný. Nevydiera to, nie je to prehnane afektované a má to ten typický, slnkom prepálený obraz. A na konci zostane dobrý pocit. A možno túžba kúpiť si mačku?

Znesiteľná jednohubka, ktorá má štýl. Rodriguez nie je pre mňa kvalitný režisér. Ale občas ho jeho nápady zachránia od priemeru. Jeho prvý film pracuje hlavne s formou a tak jednoduchým príbehom, až má potenciál stať sa urban legend. V zásade to, že sa ňou aj stal, dokazujú dve pokračovania. Herci prehrávajú, prostredie mestečka je správne špinavé a dokonca si to nájde miesto pre nenásilný humor. Chyby, ktoré to má, prehliadam. Je to omnoho znesiteľnejší film, ako napríklad Machete. Každý nejako začínal. A ak sa dá o Rodriquezovi povedať aspoň nejaká skutočne pozitívna vec, je to fakt, že vie svoje diela parádne zostrihať.

Film o tom, aké je to ťažké, začínať so Stand-upom. Poteší obrovské množstvo postavičiek z americkej stand up scény. Ale vo výsledku - hoci je to dobrý nápad - je to strašne uťahané a bez pamätnej scény. Na to, aby sa to dalo brať ako akási sonda do života komika, tam chýba príliš veľa emócií a plnohodnotných postáv. Na to, aby to bola sranda, sa to berie miestami dosť vážne. Jimmy O.Yang tak zvláštne v pohode. V niečom mi vadil, ale nie až tak, aby som mu svojim spôsobom nedržal palce. Každopádne priemer na ktorý si - podľa môjho názoru - už o týždeň nespomeniete.

Pohodový stand up. Sandlerov prejav je vtipný a správne dementný. Poteší cameo Schneidera aj pocta svojej manželke a Chrisovi Farleymu. Tie dodajú celej show správne emócie a určitú hĺbku, ktorá hraničí s výpoveďou. Alebo skrátka s niečím čo Sandler potreboval spraviť. Inak pesničky sú chytľavé a majú takú tu dementnú pointu alá Nohavica. Ale to hovorím len preto lebo som ešte nevidel výstup Billa Baileyho. Potešilo, lebo je to trochu iné a nie úplne tradičné.