ScarPoul

Veľmi príjemné prekvapenie ktoré funguje na chémií De Niro a Crystal. Príbeh ako taký ťaží nie len zo žánru ale aj z ich hereckých kreácií. Príbeh je síce rámcovaný žánrovými pravidlami. Finálne rozuzlenia sú tým pádom rýchle a účelové - čo zamrzí len z toho hľadiska, že je to dosť pohodový film, ktorý pri vychytaní určitých múch, mohol byť klasikou. Ale v zásade to nevadí. Film má množstvo silných miest a hoci De Niro to s tým plačom až tak nevie, vo všetkom ostatnom je fantastický. Finále na stretnutí mafiánov bolo zábavné hlavne vďaka Crystalovej uvoľnenosti. A to som od takéhoto príbehu naozaj nečakal. Možno to nie je nič extra, ale bavilo ma to veľmi.

Po dlhom čase som si to pozrel znova. Dávam raz za čas Ridleymu šancu presvedčiť ma, že po nejakom čase jeho filmy docením. Nuž nedá sa. Aspoň nie v tomto prípade. Black Hawk Down má množstvo superlatív. A fakt je ich veľa. Idziakova kamera je perfektná. Zimmer spravil svojho času parádny soundtrack, ktorý aj dnes silno rezonuje. A má to v sebe neskutočne veľa akcie, ktorá funguje lebo ju Scott drží pokope. Postavy sú uveriteľné (ALE) je ich veľa. Nedostávajú potrebný priestor a ich smrť a ich súboj o prežitie je tým pádom len povrchný. Doplnený o kakofóniu hlučných výstrelov. Hrôza celého konfliktu ide do úzadia. Tých pár krvavých scén to nezachráni. A na konci tým pádom zostane len akýsi zlepenec pocitov, o ktorých ale inteligentný človek vie. Vojna je zlá. Najsilnejšie sú scény s miestnymi, ktorých sa konflikt dotýka najsilnejšie - úvod, muž nesúci mŕtveho chlapca, učiteľka s deťmi schovaná pred streľbou v škole. Ale je tam toho trestuhodne málo. Scenár je zameraný na priebeh akcie a finálna myšlienka je skôr úsmevná než nervy drásajúca. Na to koľko tam je hluku a smrti som čakal niečo silnejšie a viac ľudskejšie. Znesiteľný priemer - videná Special Edition.

Sú fakt veci, ktoré nepochopím. A jednou z nich je, že niektoré filmy Adama Sandlera mám fakt rád. A nehovorím o jeho vážnych úlohách. Myslím tie jeho prostoduché komédie, kde sa parta kamošov stretne na jednom mieste a blbnú za strašné peniaze v príbehoch bez vkusu a s tak natlačeným morálnym posolstvom až vám idú z toho puknúť oči a uši. A predsa. Príde deň kedy to potrebujem ako rannú kávu. Sandy Wexler je tým lepším z jeho tvorby. S podstatne menším množstvom wtf momentov a nebyť otravného Sandyho hlasu dalo by sa na to zvyknúť skôr. Kupodivu je aj napriek počiatočnej neznesiteľnosti Sandy ľúbivý hrdina. A dá sa s ním sympatizovať. Je to guilty pleasure ako vyšité. Ale naozaj som sa tých 130 minút nenudil. A plejáda cameo roličiek naozaj poteší.

Výborný Soundtrack a šialená jazda nočným New Yorkom. Scorsese má občas vybočenie zo svojich zaužívaných koľají. Či už sa jedná o jeho filmy s náboženskou tématikou, alebo Vek Nevinnosti. Ukazuje v nich akúsi študentskú túžbu vybočiť. Spraviť niečo mimo populárny smer a využíva pri tom obrovské množstvo významov a symboliky. Bringing out the Dead je film, ktorý oproti takému Casínu už nemusím nikdy vidieť. Ale nezabudnem na neho. Či už sa jedná o vizuál. Solídného Cagea v hlavnej úlohe a určitý magický realizmus, zjavujúci sa na prapodivných a špinavých miestách New Yorku. Mesto úpadku, nihilizmu, existenčných kríz, samovrážd, prostitúcie a šialenstva. A sprievodcami sú tí, čo nás od týchto vecí zachraňujú. Veľmi krásne potvrdenie Nietzscheho pozerania do priepasti, ktorá sa zároveň pozerá na nás. Solídne 4*.

Deakinsova kamera vťahuje do neznámeho sveta. Glassová hudba mu dodáva patričnú atmosféru. Niečo medzi spirituálnou veľkosťou a hravou všednosťou. Dominanta Kunduna ako filmu je jeho citlivosť v prvej polovici a jeho duchovná prezreteľnosť v polovici druhej. Nedá sa vo filme nájsť výsostne Scoreseseho prvok. A film nepôsobí ani ázijsky. Ale skĺbenie týchto dvoch svetov vytvára iný životopisný film. Je v ňom badať náznaky hrôz Maa a jeho Čínskej ľudovej republiky. Ale aj duchovenstvo 14. dalajlámu, ktoré čelí ťažkej skúške. Politika a náboženstvo nejdú dokopy. Tu to máme ale z tej druhej strany. Príbeh, ktorý ani po rokoch nestráca nič zo svojej pôsobivosti a je pripomienkou udalosti, ktorej následky sú citeľné u dvoch národov dodnes. Pritom filmu nechýba duchovný aspekt ale ani ten formálny, filmový. Skôr záležitosť pre určitú skupinu fanúšikov. Podľa môjho názoru je to ale ďalší znak Scorseseho všestrannosti a rozprávačského umu.

Už len z toho číreho potešenia že každá postava má charakter. Viem, že Netflix vydal v pomerne krátkej dobe dva filmy scenáristických velikánov, ktorý sa posledné roky venovali aj réžií. Kaufman mi z tohto stretu vychádza ako porazený. Sorkin dbá na realizmus, vtip a silu charakterov, ktoré sa stretnú v určitej situácií. Tú situáciu nevedia ovplyvniť, nevedia proti nej bojovať tak, ako by sme chceli a sú odsúdený na nemilosť politike, ktorá je silnejšia. Postaviť malých ľudí s veľkými názormi voči vláde je stret zdrvujúci a plný podvodov a zúfalstva. Sorkin v ňom ale kľučkuje ako krasokorčuliar. Vie presne, kde má spraviť piruetu a kde zase má dbať o to, aby ste si všímali detailov a ladných pohybov pri dotváraní charakterov. Pre mňa jeden z najsilnejších filmov tohto roku, ku ktorému sa budem ( ako v prípade aj iných Sorkinových diel) veľmi rád vracať. Rylance a Baron Cohen na Oscara.

Najväčšou devízou filmu je že si je vedomí príbehu aký rozpráva. Nehrá sa na veľké umenie ani sa nesnaží posunúť žáner inam. ALE. Poctivejšiu žánrovku by ste len ťažko hľadali. Pritom je prvých 40 minút naozaj zábavných. Potom síce trošku padne remeň a film sa začne vliecť a následne sa tam objaví aj jedna zbytočná deus ex machina ( ktorú by šikovnejší scenárista nahradil zmenou v jednej/dvoch scénach) ale inak je ten film veľmi pohodový, vtipný a funkčný. Všetko je to samozrejme zásluhou skvelo napísanej hlavnej postavy. Dylan O´Brien je v tomto prípade uveriteľný a prechádza cez film viditeľnou zmenou. On je tá pridaná hodnota, ktorá baví, zoznamuje nás s novým svetom a aj nám na konci pripomenie čo sa všetko naučil ( vďaka iným postávam). Je to taká hraná verzia Ako si vycvičiť draka, len so psom a s celkom uveriteľnou motiváciou - kedže samotný hrdina je naivný hlupáčik. Má to svoje chyby, ale vôbec by som sa nebránil pokračovaniu, ak by sa dal dokopy tím, čo vytvoril toto. Pre mňa príjemné prekvapenie ktoré trochu nadhodnocujem, ale fuck ti. Páčilo sa mi to.

Výborne spravený malý veľký film. Príbeh postupne narúša masku výborného učiteľa, mentora a zástupcu a robí to decentne a postupne. Necháva nás ( ak si o príbehu nezistíme nič skôr) neustále pochybovať nad možnými obvineniami. A potom to ide krásne do gradácie. Nie je to prehnané. Je to manipulatívne. A má to silný základ v charakteroch, ktoré veľmi trefne a účelovo dotvárajú vzťahy jednej komunity a zároveň klamstvá v pozadí. Funguje to na mnohých úrovniach a trio Jackman, Janney a Romano podávajú skvelé výkony. Až trochu zamrzí, že sa o tom filme až tak nevie. Film, ktorý je o postupnom odhaľovaní klamstva. Či už v tom skutočnom príbehu alebo voči divákovi. A funguje to. Určite treba vidieť.

Aj keby som neviem ako chcel, porovnávaniu z Ritchieho Holmesom sa jednoducho neubránim. Tam kde Ritchie spravil z Holmesa akčnú figurku z podmanivým vizuálom, tak tam McGuigan zo svojim povestným rukopisom, zmodernizoval jedného z najúžasnejších detektívou svetovej literatúry. Zmodernizoval ho a vdýchol mu veľmi príťažlivý feeling. Ústredná dvojica Cumberbatch a Freeman si skvelo sekundujú a tvoria jednu z najpôsobivejších dvojíc vôbec. Štúdia v rúžovom – Jedná sa o typický Holmesovský prípad, ktorý je spravený veľmi chytro a efektne. Hranie z divákom, využívajúc rôzne filmárske prvky a zručnosti, len hrajú na tú správnu strunu celkovej atmosféry. Trefné hlášky, skvelo napísané party a skvelé konfrontačné finále. Neskutočná radosť na to pozerať Slepý bankár je jedným z tých konšpiračných prípadov, kedy sa hlavný hrdinovia dostanú do problémov so syndikátom pašerákov, ktorý sú nebezpečnejší a rozšírenejší než sa na prvý pohľad zdá. Charaktery postáv sa rozpitvávajú a aj keď zápletka ani zďaleka nedosahuje elegancie a prekvapivého zvratu ako v prípade prvého dielu, tak každému z nás je jasné, že chtiac, či nechtiac sa dostávame k odhaleniu totožnosti tajomného pána M. alias Moriartyho. Najväčšou devízou Veľkej hry je to, že sa tam neustále niečo deje. A všetko dáva na konci zmysel. Inteligentne poprepájané súvislosti o ktorých by sa to nečakalo, fungujú ako skvelý gradujúci prvok. Zároveň je tu miesto pre vtip aj pre prehlbovanie charakterov. Druhá devíza je predstavenie nemesis v podaní Jima Moriartyho v podaní fantastického Andrew Scotta. Vyvrcholenie ako má byť. A hodne vysoko zdvihnutá latka. Hlavne na prvú sériu. Prvá séria - 90%

Najväčšou devízou Veľkej hry je to, že sa tam neustále niečo deje. A všetko dáva na konci zmysel. Inteligentne poprepájané súvislosti o ktorých by sa to nečakalo, fungujú ako skvelý gradujúci prvok. Zároveň je tu miesto pre vtip aj pre prehlbovanie charakterov. Druhá devíza je predstavenie nemesis v podaní Jima Moriartyho v podaní fantastického Andrew Scotta. Vyvrcholenie ako má byť. A hodne vysoko zdvihnutá latka. Hlavne na prvú sériu.