ScarPoul

Nemal som od toho veľké očakávanie, ale prijemne prekvapilo. Coppolu mám zafixovanú ako zaujímavého tvorcu. Niektoré jej veci mi sadnú veľmi, iné vôbec nie. Ale len Lost In Translation považujem za dielo ku ktorému sa s radosťou po čase vraciam. The Beguiled stavia na svojej civilnosti a atmosfére. Je to štúdia pohľadov, detailov a nevypovedaných vecí, ktoré sú na obraze prítomné od určitého momentu a potom už z neho nikdy tak úplne nezmiznú. Herci uveriteľný a funguje medzi nimi aj chémia aj vzťahy. Čo je na tak malom priestore a s tak obmedzenými možnosťami potešujúce. Koniec je potom síce očakávaným ale veľmi chladným zakončením a zároveň emocionálnou štúdiou dvoch rozdielnych pohlaví. U obidvoch je citeľná vzrastajúca túžba ale každé pohlavie ( a aj vek protagonistiek ) s ňou narába inak. Finálne rozuzlenie teda neprekvapí. Posledný záber je potom až desivo presný a univerzálny. Fungujúci aj v súčasnosti. Hold najhoršie čo môže byť je skupina žien s rovnakým cieľom.

Prvých 50 minút veľmi slušných. Aj čo sa týka načrtnutia zápletky aj prevedenia. Prostredie Indie je v takejto podobe pre našinca neokukané a tvorcovia z neho ťažia maximum. Lenže potom to zapadne do vyšľapaných koľají žánru. Každá nová postava má presne takú funkciu akú si myslíte, že bude mať. Dokonca aj ten koniec je predvídateľný a nenápaditý. Málokedy sa mi stáva, že pri akčnom filme si pri finále hovorím, že by to už mohlo skončiť, pretože je to furt to isté. Možno, že by film vyzeral omnoho lepšie, kebyže sa tam silou mocou nesnaží dať nejaké emócie, ktoré by dopomohli k hĺbke u postáv. To že štrnásťročný fracek, čo sa bojí hovoriť s dievčatami, radí dospelému zabijákovi, mi príde smiešne. Aspoň v tej podobe ako je to prezentované tu. Film má určité kvality. Mimo iné Golshifteh Farahani. Ale Hemsworth je skrátka rovnako stoporený ako Worthington. Neverím mu ani tú drsnosť ani tú akciu. Znesiteľná jednohubka, ktorá sa na vlastnú škodu snaží byť niečím viac, než v skutočnosti je. To, že Farahani a Harbour sú trestuhodne nevyužitý tu nebudem spomínať. A tá jednozáberovka má minimálne 20 veľmi viditeľných prestrihov.

Je smutné vidieť režisérov, ktorý kedysi posúvali hranice filmovej tvorby ako točia takéto veci. Bez osobitosti, nápadov...s množstvom zbytočnej CGI, bez vtipu a bez niečoho tajomného a zaujímavého. The Witches má výbornú expozíciu. Hovoril som si - okej - toto pôjde do hĺbky. Ale potom sa dostávame do hotela a všetko ide každou ďalšou scénou viac do stratena. Anne Hathaway by mala vrátiť Oscara. Také prehrávanie som už veľmi dlho nevidel. Zostalo mi po tom zle. Jediné čo na tomto filme považujem za pozitívne je Silvestriho hudba. Tá je hravá, zaujímavá a skvelo sa hodí do príbehu. Ostatné veci je mi ťažko komentovať. Zemeckis bol kedysi pre mňa pán režisér. Ale už jeho predchádzajúci film som mal problém dopozerať. Toto som dal...ale uf... bolo tak zbytočné, až z toho zaboleli mozgové bunky. Premárnená šanca bez duše. Plná digitálu, plochých charakterov a smiešného záporáka. Funkčné ak máte 4 roky, a aj to vtedy, ak ste nevideli čokoľvek iné.

Ťažko by ste hľadali podobný film. Cohen už s Ali G dokázal stúpiť na kurie oko a nastavovať zrkadlo rôznym skupinám, celebritám a hnutiam. Borat posunul túto jeho víziu na celosvetovú úroveň a odvtedy si (mimo niekoľkých serióznych úloh) nedovolí upustiť zo svojej túžby poukázať na hlúposť ľudí a systému. Borat je zábavné road movie striedajúce veľmi sofistikovane a s ľahkosťou hraný film so skrytou kamerou. A celkové posolstvo je možno trochu cheezy, ale dostávame sa vďaka nemu k dokonalej ukážke americkej spoločnosti, akú nám dovtedy nikto neukázal. S odstupom času je to stále rovnako vtipné a trefné. Chcete mi povedať, že muž, ktorý mi strčil gumenú ruku do análu bol homosexuál?

Prvých tridsať minúť je perfektných. Potom tomu začína postupne dochádzať dych. A hoci sa to scenáristicky snaží o uzatvorený oblúk a všetky dejové línie skončia, aj tak mi to prišlo zbytočne preplácané. Hlavne všetko na natáčaní krimi seriálu. De Niro a Crystal majú stále skvelú chémiu, ale tentoraz sa ich vzťah nikde neposúva, čo tiež trochu zamrzí. Inak je to ale v pohode jednohubka, ktorá sa snaží ku koncu byť možno zbytočne moralistická, ale výsledný dojem z filmu to až tak nekazilo. Priemerný filmík, ktorý zostáva trochu v tieni svojho predchodcu. Ale tým, že je to uzatvorené sa jedná o príjemnú dualógiu, ktorá má svoje kvality a silné scény. A je ich tam niekoľko.

Veľmi príjemné prekvapenie ktoré funguje na chémií De Niro a Crystal. Príbeh ako taký ťaží nie len zo žánru ale aj z ich hereckých kreácií. Príbeh je síce rámcovaný žánrovými pravidlami. Finálne rozuzlenia sú tým pádom rýchle a účelové - čo zamrzí len z toho hľadiska, že je to dosť pohodový film, ktorý pri vychytaní určitých múch, mohol byť klasikou. Ale v zásade to nevadí. Film má množstvo silných miest a hoci De Niro to s tým plačom až tak nevie, vo všetkom ostatnom je fantastický. Finále na stretnutí mafiánov bolo zábavné hlavne vďaka Crystalovej uvoľnenosti. A to som od takéhoto príbehu naozaj nečakal. Možno to nie je nič extra, ale bavilo ma to veľmi.

Po dlhom čase som si to pozrel znova. Dávam raz za čas Ridleymu šancu presvedčiť ma, že po nejakom čase jeho filmy docením. Nuž nedá sa. Aspoň nie v tomto prípade. Black Hawk Down má množstvo superlatív. A fakt je ich veľa. Idziakova kamera je perfektná. Zimmer spravil svojho času parádny soundtrack, ktorý aj dnes silno rezonuje. A má to v sebe neskutočne veľa akcie, ktorá funguje lebo ju Scott drží pokope. Postavy sú uveriteľné (ALE) je ich veľa. Nedostávajú potrebný priestor a ich smrť a ich súboj o prežitie je tým pádom len povrchný. Doplnený o kakofóniu hlučných výstrelov. Hrôza celého konfliktu ide do úzadia. Tých pár krvavých scén to nezachráni. A na konci tým pádom zostane len akýsi zlepenec pocitov, o ktorých ale inteligentný človek vie. Vojna je zlá. Najsilnejšie sú scény s miestnymi, ktorých sa konflikt dotýka najsilnejšie - úvod, muž nesúci mŕtveho chlapca, učiteľka s deťmi schovaná pred streľbou v škole. Ale je tam toho trestuhodne málo. Scenár je zameraný na priebeh akcie a finálna myšlienka je skôr úsmevná než nervy drásajúca. Na to koľko tam je hluku a smrti som čakal niečo silnejšie a viac ľudskejšie. Znesiteľný priemer - videná Special Edition.

Sú fakt veci, ktoré nepochopím. A jednou z nich je, že niektoré filmy Adama Sandlera mám fakt rád. A nehovorím o jeho vážnych úlohách. Myslím tie jeho prostoduché komédie, kde sa parta kamošov stretne na jednom mieste a blbnú za strašné peniaze v príbehoch bez vkusu a s tak natlačeným morálnym posolstvom až vám idú z toho puknúť oči a uši. A predsa. Príde deň kedy to potrebujem ako rannú kávu. Sandy Wexler je tým lepším z jeho tvorby. S podstatne menším množstvom wtf momentov a nebyť otravného Sandyho hlasu dalo by sa na to zvyknúť skôr. Kupodivu je aj napriek počiatočnej neznesiteľnosti Sandy ľúbivý hrdina. A dá sa s ním sympatizovať. Je to guilty pleasure ako vyšité. Ale naozaj som sa tých 130 minút nenudil. A plejáda cameo roličiek naozaj poteší.

Výborný Soundtrack a šialená jazda nočným New Yorkom. Scorsese má občas vybočenie zo svojich zaužívaných koľají. Či už sa jedná o jeho filmy s náboženskou tématikou, alebo Vek Nevinnosti. Ukazuje v nich akúsi študentskú túžbu vybočiť. Spraviť niečo mimo populárny smer a využíva pri tom obrovské množstvo významov a symboliky. Bringing out the Dead je film, ktorý oproti takému Casínu už nemusím nikdy vidieť. Ale nezabudnem na neho. Či už sa jedná o vizuál. Solídného Cagea v hlavnej úlohe a určitý magický realizmus, zjavujúci sa na prapodivných a špinavých miestách New Yorku. Mesto úpadku, nihilizmu, existenčných kríz, samovrážd, prostitúcie a šialenstva. A sprievodcami sú tí, čo nás od týchto vecí zachraňujú. Veľmi krásne potvrdenie Nietzscheho pozerania do priepasti, ktorá sa zároveň pozerá na nás. Solídne 4*.

Deakinsova kamera vťahuje do neznámeho sveta. Glassová hudba mu dodáva patričnú atmosféru. Niečo medzi spirituálnou veľkosťou a hravou všednosťou. Dominanta Kunduna ako filmu je jeho citlivosť v prvej polovici a jeho duchovná prezreteľnosť v polovici druhej. Nedá sa vo filme nájsť výsostne Scoreseseho prvok. A film nepôsobí ani ázijsky. Ale skĺbenie týchto dvoch svetov vytvára iný životopisný film. Je v ňom badať náznaky hrôz Maa a jeho Čínskej ľudovej republiky. Ale aj duchovenstvo 14. dalajlámu, ktoré čelí ťažkej skúške. Politika a náboženstvo nejdú dokopy. Tu to máme ale z tej druhej strany. Príbeh, ktorý ani po rokoch nestráca nič zo svojej pôsobivosti a je pripomienkou udalosti, ktorej následky sú citeľné u dvoch národov dodnes. Pritom filmu nechýba duchovný aspekt ale ani ten formálny, filmový. Skôr záležitosť pre určitú skupinu fanúšikov. Podľa môjho názoru je to ale ďalší znak Scorseseho všestrannosti a rozprávačského umu.