ScarPoul

Od prvého momentu ako som sa dopočul, že Anderson ide točiť detektívku som bol nedočkavý. Potom prišli prvé plagáty, trailer a ja som si hovoril, že to znova bude retro v štýle Boogie Nights, ktoré zbožňujem. Ale aj napriek tomu som sa k filmu nejako nemal. Teraz som si ho pozrel a som úprimne sklamaný. Andersona má zafixovaného( až na jeho krátkometrážne prvotiny), ako sofistikovaného autorského režiséra venujúcemu sa vzťahovým zlepencom a keď aj nie, tak aspoň svoje postavy vedie v ústrety silnej myšlienke, podfarbenej formálne prešpikovaným vizuálnym obrazom. Inherent Vice nemá ani poriadnu atmosféru, roztrieštenosť motívov sa podpisuje na dynamike a zrozumiteľnosti a aj napriek tomu, že sa tu vyskytne množstvo zaujímavých postáv, pod ich kožu sa nedostaneme. Všetko je centralizované okolo postavy Phoenixa, čo by nebolo na škodu, keďže herecky je tu znova výborný, ale v celej tej plejáde motívov a postáv pôsobí ako brzda. Od polovičky mi vlastne bolo jedno čo sa tam deje a čo sa tam ešte stane a ani to výrazne vyvrcholenie neprišlo. Elswit až trestuhodne nevyužitý, rovnako aj soundtrack, ktorý bol u Andersona vždy zárukou solídnych songov a fajn scén. Možno nie také hrozné ako sa javí, ale fakt som mal problém to dopozerať. Strašne ma to nudilo.

Anders Thomas Jensen je skvelý scénarista. Potvrdil to určite niekoľko krát pri rôznorodých projektoch. Či už sa jednalo o filmy v jeho réžií, alebo pre tvorcov ako je Bier alebo Olsen. Film je prešpikovaný nápadmi, je vysoko sebareflexívny čo sa týka žánru aj odkazov na rôzne Dánske tradície. Je nadnesený a posúvajúci žáner gengsterky zaujímavým smerom. Pritom tam má funkčné retrospektívy a zároveň niekoľko naozaj vtipných momentov. Blikajúce svetlá sú tak postmodernou zmesou skvelých nápadov, zaujímavých hereckých výkonov. Chameleón Mikkelsen v perfektnej úlohe- a pritom to má presne ten nános bratskej súdržnosti, ktorá to posúva nad rámec obyčajného filmu. Nieje to dokonalé, ale rozhodne je to zábavné. Lov, kopanie piva, fúkanie vajíčok sú takmer pamätné. Takk.

Film nesnesiteľný ako akákoľvek komédia z nášho dedinského prostredia. Alebo ešte lepšie. Niečo z čoho by mal Troška radosť. Značný odklon od pompézneho Bollywoodu a film idúci priamou líniou jednoduchého štýlu. Obmedzenosť priestoru, kontrola vtipov, predtlak tradícií so všetkým čo k tomu patrí. Či už pozitívne, alebo negatívne. Taký Cudzí obed bol podstatne lyrickejší. Ale ústredne duo je oproti všetkým tým veciam čo mi lezú na nervy strašne pozitívne a preto sa podarilo režisérovi rýchle stotožnenie s divákom. Oni jediný totiž pôsobia v celej plejáde postavičiek normálne. Finálny tanec je aj pekne nasnímaný. A hoci je hlavná hrdinka pri tele, má veľmi milú tvár. V zásade spokojnosť, ale nepadám z toho na zadok. Svoje svetlé momenty to má, ale taká tá indická hodnotová epika sa tentoraz nekoná. Znesiteľný priemer.

Giddens Ko spravil moje obľúbené You are the apple of my Eye. Tentoraz sa scenáristicky podpísal pod túto zvláštno divnú podivnosť s veľkým srdcom. Príbehy skupinky podivínov v jednej kaviarni a ich osudy sú plné ľahkého a absurdného humoru a nejakých tých skutočných pocitových vyjadrení. Aj napriek značne preexponovanému príbehu, kde figuruje mladík v bikinách s kapustou na vodítku, anjeli a gang filmárov a zároveň sudcov a kuchárov, je film podaný s veľkým jemnocitom a s dôrazom na každú zložku. Nikdy to nespadne do absurdity a nikdy to nevydiera citovo viac ako by sa žiadalo. Pre mňa príjemný film, ktorému nemôžem nič vytknúť, aj keď vyššie spomínané apple sa mi páčilo o trochu viac. Poteší cameo v záverečných titulkoch Michelle Chen a tiež prekvapí rôzna variácia na nápoje, ktoré si zákazníci pýtajú. Iné a dobré.

Pomerne znesiteľná jednohubka. Christina je bohovská. Helms neznestieľný. Pôvodné filmy som mal omnoho radšej, pretože naplno ukazovali komediálny talent Chevyho Chasea. Camea mi prídu nevyužité, alebo trápne, ale film má fajn spád a aj niekoľko wtf momentov, ktoré som naozaj ocenil. Can i give a rimjob? Ale We are the Millers boli v mnohom zábavnejší a viac priblížený súčasným trendom.

Woo na staré kolená tvorí obrovské vojenské epopeje. Jeho Red Cliff zbožňujem. A Crossing má rovnaký potenciál zasiahnuť presne tie túžobné predstavy aké som si počas sledovania vytvoril. Film sleduje osudy rôznych ľudí hneď po Japonsko-Čínskej vojne a následne nacionálnej revolúcie, kde tí čo bojovali spolu odrazu bojujú proti sebe. Fei Zhao je maliar čo sa týka zachytenia obrazu a Taró Iwaširo zase krásne podfarbuje emócie. Bojové scény sú krásne nasnímané a vypointované. Možno v úvode zamrzí trochu viditeľné CGI. Inak sa jedná o tradičnú romancu akú sme mohli vidieť napríklad v Atonement. Scén je na zapamätanie viac než dosť a čo je dôležité každá postava k nám rozpráva veľmi príjemnými charakterovými črtami s ktorými sa nielenže vieme stotožniť, ale vieme sa do nich aj zaľúbiť. Herecky sa nemám dôvod vyjadrovať. Každý spĺňa presne to čo má a ešte niečo naviac. Film slúži ako hodnotový film o neistých dobách a láske, ktorá ženie morálku zúčastnených na tie správne miesta. Mal som na chvíľu pocit, že som sa ocitol v inej dobe a v inom čase. Formálne vyspelý a rozprávačsky zaujímavý počin. Neviem sa dočkať druhej časti.

Fakt tie kórejské fláky akosi nemusím. O tomto som počul ale dobré veci tak som si povedal, že skúsim. Komédia je uvoľnená a je omnoho skúpejšia na trápne prešľapy. Aj napriek tomu, že sleduje 3 dejové línie, 3 kamarátov z ktorého má každá svoje svetlé aj temné miesta ale ako celok ale aj samostatne nefungujú tak aby sa na tom človek zabavil. Ako niekto kto si 20 a všetky tie rozhodnutia s tým súvisiace prežil je film príliš povrchný a priamočiary, bez skutočného návodu, alebo potrebnej parodizácie a hlavne bez potrebnej dávky ženských nohavičiek( aj keď to je asi len japonská vec). Twenty nemá možnosť ponúknuť nič viac ako len celkom príjemné strávený večer. Ale len jeden. Pretože vracať sa k tomuto filmu nie je dôvod. Jediné čo ma naozaj potešilo a kvôli čomu som rozmýšľal nad 4 hviezdou bola epická bitka v bare. A tým myslím naozaj EPICKÁ. Veľmi som sa na nej zabavil. Potom prišiel ale koniec a zbytočné kecy okolo toho, takže som sa nakoniec rozhodol pre 3. Znesiteľný priemer.

Príde mi to ako fajn hra s rozumom a očakávaniami. Tá moja myseľ furt očakávala nejaký príbeh, nejaké nahliadnutie do komplexného života dievčaťa čo uteká z mesta na dedinu. Ale Mori sa na to zvysoka vykašľala. Jej hrdinka Ai Hašimoto( inak veľmi krásne dievča), nám predstavuje hospodárstvo malého mestečka. Predstaví nám pár receptov, ktoré by som veľmi rád ochutnal a občas sa prejde po krásnej prírodnej scenérií a užíva si výkyvy a krásy počasia. Ale príbeh je tu minimálny. Je to akási poetika všednosti, ktorá aj napriek systematickosti a nezaujímavosti nie je nudná. Postava sa zdanlivo posúva v cykle ročných období, ale aj tak sa vnútorne posúva. Či už vyššie, alebo nižšie. Ako špirála. Čo je aj posolstvo filmu. Pre mňa zoznámenie s úplne novým rozprávačským štýlom, ktorý hlavne formálne precízna kamera posúva do akejsi dychberúcej poetiky. Ale pravdou je, že Komori mi príde ako raj na zemi. Hlavne ak tam pobehuje viacej takých krásnych a zručných dievčat. Prvý aj druhý film beriem ako jeden celok, preto aj tento hodnotím 4*.

Snažiace sa niesť na vlne Love in the Puff a Love in the Buff. A aj keď to má krásne momenty. Morriconeho Trio rozhodne vedie a je to plné všakovakých drobných vtipov a emócií nedosahuje to kvality vyššie spomínaných filmov. Z formálneho hľadiska je film tiež skôr jednoduchší čo vyslovene nevadí, lebo Pang stavia na skvelých charakteroch. A som rád, že aj napriek tomu, že dievčatá sú tu iritujúce, je tu jedna, ktorá krásne prezentuje dokonalú polovičku a dievča do ktorého sa oplatí zaľúbiť. Film ale aj napriek faktu, že si na zápletku musíme trochu počkať veľmi pekne graduje. Postavy nie sú hlúpe a zároveň je film vysoko sebareflexívnym. Nielen z odkazmi k iným dielam či už v žánri, alebo mimo žáner( spomínaný Morricone), ale aj tým, že postavy nekonajú hlúpo a sú pomerne inteligentné. Je to bez zbytočného pátosu a podáva to zase niektoré skutočné myšlienky. Síce nie najlepší Pang, ale rozhodne zapamätateľné.

Ho-Cheung Pang predstavuje veľmi osviežujúci rodinný film/drámu, ktorá s rovnakou gráciou ako jeho romantické komédie predstavuje citlivý a komplexný pohľad na život rozdielnych členov rodiny. Funkčné po všetkých stránkach a na informácie bohaté, čo je pri hodine a pol naozaj prekvapujúce. Potešia šteky dvorných Pangových hercov, ale aj samostatné epizódky fungujúce aj ako jednotlivé časti a aj v rámci celku. Formálne Pang znova experimentuje. Maketa mesta, farebnosť interiérov aj exteriérov pôsobiaca kontrastne k všedným a smutným životom hlavných predstaviteľov. Kontrastov je tam veľa ale každý je podaný citlivo. Snímanie plavkyne rozdeleným obrazom(jeden je pod hladinou, druhý nad), zase pojednáva o rozpoltenosti. Každá postáv sa môže vybrať akoukoľvek cestou. Mnohý z nich sa vyberú tou nesprávnou. Alebo aspoň začnú. Ale súhra na konci spolu so záchranou veľryby vytvára podnetnú katarziu. Nič sa nevyrieši ale pritom sa zmení všetko. A ešte k tomu veľmi pozitívne. Pre mňa naozaj prvotriedna ukážka žánrovej filmárčiny, ktorá žáner ešte k tomu posúva ďalej a mimo výrazných rozprávačských postupov je aj značne ironická.