ScarPoul

Stretnutia, ktoré mali prísť, aby sa príbeh konečne rozbehol správnym smerom. Prichádza predstavenie cesty, ktorú naši hrdinovia musia prejsť ak chcú poraziť nepriateľov. A samozrejme prichádza aj zrada zo strán verných. Určité zakopnutie v logike ( Hunter a jeho odchod, finále) trošku zamrzí, ale stále funguje v hraniciach žánru. Oproti predchádzajúcej výbornej epizóde pre mňa trošku krok späť.

Fungujú tu emócie. Je to správne temné aj magické, predstavujú sa nám nové postavy aj nové hrozby a zároveň sa vytvárajú nové spojenectvá. Tento diel je veľmi satisfakčný, pretože posúva celý mythos Temného kryštálu na novú úroveň. Či už významovú alebo filozofickú. Finále epizódy bolo perfektné. Rovnako ako hostina zo začiatku bola zase správne nechutná.

Vyhnanci sa stretávajú. Odvaha vzoprieť sa systému našim mladým hrdinom nechýba. Kruté pravdy sú odhalené, ale vie o nich len hŕstka. A klamstvá sa šíria rýchlejšie ako pravda. Aughra je späť zo svojho putovania po hviezdach a odhaľuje strašnú skutočnosť. Ďalší diel postupne rozvetvuje načrtnutý príbeh. Rovnako sa prehlbujú vzťahy. A pritom stretávame pár neskutočne roztomilých obyvateľov planéty Thra.

Pre mňa rozhodne lepšie ako piata séria. Ale môže to byť zapríčinené aj tým, že Human Resources boli takým príjemným a sviežim spin offom, k tejto sérií. Problémom ale zostáva, že aj napriek niektorým fajn nápadom a množstvu wtf vtipov, ktoré pre mňa stále fungujú, sa ten seriál výrazne mení. Sú miesta, kde vyslovene stráca dych, alebo je spomalený neznesiteľnou pesničkou. Stále je to Big Mouth, ale je to už druhá séria, ktorej chýba aktuálnosť a originalita. Už to len pracuje so zaužívanými motívmi. Už nás to ani nechce poúčať a keď hej, tak je to len na oko a je to podané veľmi povrchne. A tým pádom sa mení na niečo generické a trošku samoúčelné. Asi najrozpoluplnejšia séria. Nie zlé. Ani nie dobré. 6 séria - 70%

Rian na úteku. Brea čelí trestu a Deet vo svete tam hore spoznáva prvých priateľov aj prvé nebezpečenstvá. Popri tom Skeksisovia prichádzajú s ďalšími podvodmi, klamstvami a plánovaním. Pokračovanie Temného kryštálu je aj v tomto prípade hutné, plné filozofie a paralel k súčasnému svetu. Detského hrdinu to má celkom v paži a o to viacej sa sústreďuje na diváka dospelého. Nemu stačí len prijať bábkovú animáciu. Tá je totiž aj napriek nepopulárnosti u širokého publika v tomto prípade perfektná.

Tá mytológia za tým. Ach, tá mytológia za tým! Prequel k pôvodnému filmu má epické rozmery. Tri samostatné dejové línie. Troch hrdinov. Ešte sme len na začiatku. Expozícia je vysvetlená a my sa môžeme v ďalšom diely pustiť do putovania po tomto dychberúcom svete. Kašlať na prstene a draky. Nechápem prečo Dark Crystal nedostáva priestor, aký si zaslúži. Tradičné fantasy prvky okorenené o infantilný humor a nepríjemnú temnosť. Niečo ako prvý Nekonečný príbeh alebo Legenda. A Mark Hamill je hlasový boh. Jeho kreácie sú desivo bizarné.

Asi najdospelejší Lam. Nielenže mu tam funguje paranormálna, hororová línia, ale veľmi umne ju dokázal skĺbiť do detektívnej, hlavnej roviny príbehu. Najväčšia sila spočíva vo vážnosti s akou film pristupuje k dejovým zvratom, postavám aj akcií. Naháňačka v aute alebo prestrelka na chodbe sú úplne chuťovky. Pričom si ako divák nie sme úplne istý čo vlastne sledujeme. Čo sa z toho vyvinie. Čo je znova veľmi zvláštny a invenčný prístup. Koniec možno pôsobí trošku úsmevne vo finálnej pointe, ale mne osobne to nevadilo. Prijal som to práve vďaka vážnosti snímku. Za mňa veľmi príjemné prekvapenie, ktoré nielenže robí česť jeho ranným filmom, ale aj v tom hlavnom modernom prúde, sa tento film nemá dôvod stratiť. Teda za predpokladu, že sa k nemu ľudia dostanú.  A Tony Leung Ka- fai je v úlohe workoholického, podozrievavého a výbušného policajta perfektný.

Dlho som sa tomu filmu vyhýbal, ale po poslednom Hellriserovi som sa utvrdil v tom, že David Bruckner je zručný režisér pracujúci perfektne s atmosférou a dal som šancu aj jeho skorším filmom. Okolo Rituálu som krúžil niekoľko rokov, neustále si argumentujúc, že takýto film nepotrebujem vidieť. Ako veľmi som sa mýlil. Minulý rok som sa veľmi tešil na Cooperove Antlers, kde som dostal len priemerný príbeh. The Ritual pracuje v zásade s veľmi podobnou témou, ale je omnoho minimalistickejší a omnoho atmosférickejší. Dobrú hodinu sa dá napätie a nejednoznačnosť toho, čo sa deje, krájať. Koniec síce obsahuje pár lapsusov typu ( osada je blízko okraju lesa a tam je zase veľmi blízko civilizácie). Čo mi nekorešponduje k tej tajnosti a mystickosti, hlavne uprostred 21.storočia. Odhliadnuc od toho, ale výborná remeselná práca s, na moje veľké prekvapenie, veľmi dobrým Rafe Spallom. Malý horor s veľmi zaujímavo a invenčne poňatou obludou.

Viem si predstaviť, že keby som to videl ako decko tak by som sa bál. Svet, bytosti čo ho obývajú a aj atmosféra je riadne temná a nepríjemná. Čo teraz v dospelosti veľmi oceňujem. Nie len to, že ten svet funguje podľa svojich logických pravidiel a má aj pár filozofických presahov súvisiacich so základnými piliermi žánru, ale zároveň je to celý čas hravé. Každá jedna bytosť a prostredie je originálne a preplnené rôznorodými chuťovkami a detailmi. A príbeh samotný aj napriek základnému konceptu funguje. Je na tom poznať zub času, ale zároveň sa to stáva najväčšou devízou toho filmu. Pretože mu ten starší háv náramne svedčí. Príjemné prekvapenie po ktorom sa s radosťou pustím do seriálu. Chcem o tom svete vedieť viac.

Kazua Ishigura mám rád. Jeho nedôveryhodný rozprávač pre mňa významovo a dejovo veľmi obohatil fikčné historické udalosti do ktorých spadá aj román Súmrak dňa. Rovnaký pocit aký som mal z knihy som mal aj z Ivoryho filmu. Málokedy sa stáva, že adaptácia je tak presná a rovnako významovo bohatá. Tá plejáda emocionálnych detailov skrytých za maskou profesionality rezonuje veľmi výrazne. Ťažko by som mohol vypichnúť jednu vec ktorá ma ako fanúšika potešila. Je ich tu veľa. A spolu tvoria výrazné a komplexné memento s morálnym presahom a láskavým jadrom. Herecky, hudobne a formálne bezchybné. Pri tomto filme kupodivu zabolí, že sme prišli o takú ikonu, akou bol Chris Reeve. Je to skvelá pripomienka sily vizuálneho média a toho, ako kedysi filmy túžili a potrebovali rezonovať v divákovi aj po dopozeraní.