ScarPoul

Film, ktorý sa hraje na umelecké dielo, ktorý sa asi snaží o niečom vypovedať, ale nedáva možnosť divákovi v žiadnom aspekte pochopiť prečo postavy konajú tak ako konajú. Už veľmi dlho som nevidel takto plytké dielo, ktoré sa doslova silene hrá na nejaký umelecký , poloerotický skvost, ale chýba tomu zápletka, chýba tomu pamätná postava, nejaké výraznejšie konanie alebo túžba, ktorá by definovala hrdinov. Ukazovať tam viacej nahotiniek a výstrekov, bolo by to také roztomilé soft porno. Môže to mať nejaký zmysel, netvrdím že nie. Ale Brass ale vôbec nedokáže( aspoň pre mňa) definovať čo chcel týmto divákovi povedať. Tápanie a pocit stratenosti, ktorý ma po celý čas pri sledovaní neopustil, ma doslova znechutil. Kamera pekná, ale čo s toho, keď to čo zaberá nemá žiadny zmysel a pre mňa ani žiadnu hodnotu.

Film ktorý je umne spracovaný do polohy psychologickej drámy o postupnom úpadku človeka, pre ktorého jeho práca a postavenie znamenali všetko. Emil Jannings hraje jednu zo svojich najlepších postáv z trpiteľským výrazom na tvári, pričom Murnau ako všestranný režisér necháva obraz a dianie na plátne krásne rozpohybované aj vďaka pohyblivej kamere. Kammerspiel ako nemecké hnutie nie v práve typickej - konečný happyend, ktorý možno ani nemusel byť - forme, ktorá ukazuje utrpenie človeka v spoločnosti pri snahe o dosiahnutie aspoň nejakej prestíže. Film si vystačí bez medzititulkov a aj v tom spočíva jeho sila. Rozhodne dielo, ktoré sa oplatí vidieť.

Naozaj si neviem spomenúť ani na jeden jediný film, ktorý by tak krásne rozohral vnútorné rozpoloženie hlavných postav do takej miery, že akékoľvek ich konanie, záujmy a spôsob akým uvažujú nám počas sledovania zničia všetky sympatie, ktoré by sme k postavám mohli na začiatku filmu mať a začneme si ich postupne odidealizovávať. V tomto smere natočil Sang - soo Hong nezvyčajný film. Rozhodne od neho nečakáte takúto podpásovku, ale tá podpásovka je krásne budovaná, lyricky sprostredkovaná a vy si vlastne až na konci filmu uvedomíte, že vlastne s postavami nesúcitíte tak ako na začiatku a práve toto zistenie vás prekvapí a určitým spôsobom nadchne. Iste nejedná sa o dokonalý film ale je to jeden z mála filmov, ktorý sleduje ľudskú faloš v momentoch, kedy by to všetko malo byť o láske. Priznám sa že som sa v niektorých momentoch dokonca aj nachádzal, čo nie je úplne príjemné zistenie. Inak je to veľmi pekný film, na ktorý musí mať ale človek správnu náladu. paralelný mini príbeh so psom krásne symbolizoval stratenosť a krutosť ľudí vočí niečomu takému nevínému a čístému ako je pes a láska.

Keď sa tam objavilo to zvieratko tak som sa zo smiechom zviezol pod stôl a do konca filmu som sa len a len smial.

Vtipné:)

Surrealizmus, ktorý prepojuje z nezvyčajnou jemnosťou rôznorodé obrazy a ktorý v širšom aspekte diela vytvára niečo ako ženský pohľad na túžbu po mužovi a zapadnutí do spoločnosti, bez masiek a pretvárky v ktorom hrá veľký význam krásna animácia a nepríjemná pod kožu sa derúca hudba. Nie dokonalé ale rozhodne zaujímavé a do neba volajúce po ďalšom pozretí.

Film, ktorý pôsobí ako dokonalá sociálna a pedagogická štúdia sveta, ktorý je sebestačný a vďaka tomu pôsobí neskutočne zvrátene. Lanthimos z neskutočnou efektivitou ukazuje to čo by ukazované byť nemalo a v rovnakom pomere aj to čo by ukazované byť malo. Túžba, strach, odhodlanie, bolesť, hra a zúfalstvo to všetko v jednom filme, ktorý na poli 90 minút spristupňuje jednoduchým spôsobom naše vlastné vnímanie a našu snahu uchrániť deti pred svetom tam vonku, neuvedomujúc si, že svet vnútri môže byť rovnako nebezpečný. V tomto smere film neprináša nič nové, ale spôsob akým je spravený a hlavne herectvo hlavných predstaviteľov, zachraňuje mierne zakopnutia a vytvára súvislý pohľad na nás ako ľudí, na nás ako na spoločenstvo a na nás ako na rodinu a núti nás si uvedomiť že je v nás viacej zla a pretvárky než by bolo nutné alebo prospešné. Rozhodne jeden z majstrovsky nakrútených filmov na túto tému, ktorého naturalizmus aj tabuizovanie niektorých prvkov zhutňujú atmosféru a ktoré robia tento film v mnohých aspektoch nezabudnuteľným.

Film, ktorý rozpráva o strastiach a útrapách mladíckeho života z dokumentárnou realitou. Postavy jednajú skôr rozpačito, sú viacej tiché, prostredie nedotvára hudba, ani epické scény behu a zúfalstva. Strih je obmedzený a prevládajú tu dlhé zábery, ale aj napriek tomu je to svojský pohľad na hľadania si svojho miesta v živote a o bojovaní za veci, v ktoré veríme. Sang - min So nenatočil veľký film. Veľa filmov s podobným ladením bolo spravených kopec a aj lepšie, ale predsa sa neviem nejako ubrániť dojmu, že mi to predsa len niečo dalo. Film si vystačil naozaj z malým množstvom výrazových prostriedkov, ale aj tak som vzťahom a zúfalstvu, ktoré precitoval hlavný hrdina, rozumel aj napriek tomu, že mi bol nesympatický. Myslím si že toto je jeden z tých filmov, ktorých hodnotu si uvedomíte až po určitom čase. Pre mňa príjemný film z pekným koncom, ktorému prechádzalo veľa nepekných a tichých scén. Ale inak to byť ani nemohlo.

Film ktorý viacej rozprával tým, čo nebolo slovami vypovedané. Jemný a citlivý, zaoberajúci sa témou vášnivej ale nikdy nenaplnenej lásky s takou úprimnosťou, krásou a bolesťou aká je u podbne ladených filmov zriedkavá. Quanan Wang si zaslúžene prevzal cenu za najlepší scénar, pretože tak krásne a úprimne dielo, ktorého všetky rozhovory so skrytými myšlienkami sa odohrávajú pri jedle, pôsobí takou ľahkosťou a skutočnosťou, že pre človeka, ktorý bol aspoň raz v živote zamilovaný, pôsobí ako balzám aj ako prostriedok ktorý vám dopomôže k slzám. Charaktery sú neskutočne krásne premyslené aj zahrané - scéna zo spevom ma citovo odrovnala. Veľkoleposť, hlúposť systému aj rodinných hodnôt na pozadí Shanghaia a jeho uponáhľaného života, spracovaná tak ako to nikto predtým nedokázal - lebo nemohol - a hlavne spôsobom, ktorý vás rozhodne chytí za srdce a pohladí vašu dušu, aj keď nemusí skončiť šťastne. Napriek tomu končí ale presne tak ako má.

Film, ktorý rozpráva o samote a nechopnosti nájsť si svoje miesto a byť v živote šťastný. Hlavný hrdinovia sa neustále zmietajú v rozporoch a rozhovoroch a túžbach, ktoré chcú naplniť, ale keď príde na lámanie chleba nie sú si sebou až taký istý. Film je pomalý, dáva možnosť vyniknúť samote a opustenosti, dlhými zábermi na oceán a na to ako sa vlny strácajú v piesku na pobreží. Do toho všetkého hlavný hrdina prednáša básne Geralda Sterna a vytvára tak neskutočne silný dojem lyrickosti aký som vo filme už dávno nevidel. V niektorých scénach film postráda potrebné tempo, ale vzápätí si uvedomujem, že bezmocnosť konania v živote hrdinov, podfarbená práve tou snahou vykonávať všedné činosti, ktoré sa im nedaria - stavba detskej postieľky, oslava - majú v sebe viac skutočného a ľudského než väčšina filmov. Citovo film diváka nevydiera. Len ho pomaly necháva v osamotený. V tomto film pôsobí chladne ale je potrebné aby tak pôsobil. Možno z neho nebudete nadšený, ale uvedomíte si že aj vy niekedy mávate tieto dni. Scénar bol napísaný zo zručnosťou a obsahuje kopec rôznych malých príbehov a postrehov zo všedného života . Za tento svoj druhý réžijny počin sa Lee Isaac Chung vôbec nemusí hanbiť. Nie je to ale film pre každého.