ScarPoul

Film, ktorý nestratil absolútne nič zo svojej atmosféry, krásy a humoru. Charlie Chaplin pre mňa vždy bude človekom a tvorcom, ktorý dokázal skĺbiť z neskutočnou ladnosťou emócie, akciu a mieru humoru. Kid bol pre mňa neskutočný zážitok a ešte doteraz mi niektoré jeho scény rezonujú v hlave. Bitkárska scéna je nezabudnuteľná. To čo ale tento film, robí takým originálnym je spôsob ako dokáže za pomoci naozaj jednoduchého príbehu, vytvoriť uveriteľné charaktery postáv, ktoré aj keď sa len na plátne mihnú, zanechajú vo vás pocit ľudskosti a hlavne si každú jednu z tých postav uvedomujete. Kúzlo Chaplinových filmov, je v tom, že každá jedna vec má v jeho filmoch svoje miesto. Či už je to vec príbehu, alebo technickej stránky. Jedna z najlepších a najúprimnejších komédií nemej éry.

Skvelé načasovanie, skvelý humor, ktorý dosahuje skoro ku genialite a skvelý zážitok vidieť niečo takéto na veľkom plátne.

Abscencia hudby uberá tomuto filmu na kvalite. Novátorstvo v mnohých filmových postupoch mu nemôžem uprieť a ani sa o to pokúšať nebudem. Ale práve tá jediná vec, ktorá by film spravila rovnako pamätným akou bola pre mňa napríklad cesta na mesiac, a to hudba, zastávajúca dôležitú úlohu kedže sa jedná o audio vizuálne dielo, tu abstinuje tak je aj ten zážitok, aspoň teda pre mňa, o trocha slabší.

Veľmi podarená komédia. Nech sa snažím akokoľvek, tak na nej nedokážem nájsť nejakú výraznú chybu, pretože má správne tempo a aj napriek typickému príbehu sa invencií o získanie ruky svojej milej v tomto filme žiadne medze nekladú. Je to moje prvé stretnutie z Max Linderom, ale pevne verím, že nebude posledné. Bitka zo zlodejom, bola nezabudnuteľná.

Úplná empatia, Ja som niekto iný. Ilúžia. Lynch vs Hollywood. Túžba. Strach. Krása. Tieto a mnohé ďalšie prvky, definujú tento film ako jedno z najúžasnejších vizuálnych a hudobných diel aké som mal kedy možnosť vidieť. Ak dakedy Lynch vo svojej tvorbe smeroval k filmu, ktorý by bol dokonalý aj po Mazacej Hlave, tak je to práve tento. Mullholand drive sa stal filmom, ktorý nie lenže vytvára ilúziu toho o čom si myslíme, že je smerodajné, ale hlavne to podáva spôsobom, ktorý vás núti žasnúť. Scény v klubu Silencio. Túžba Diane po Camille. Láska Betty k Rite. Snaha o vytvorenie Adamovho filmu v podaní neprekonateľného Therouxa, to všetko v Lynchovej precíznej réžií. Naozaj ťažko sa mi hľadajú slová, ktoré by dokázali opísať tento film. Každá jedna jeho zložka je dokonalá a má svoje miesto či už v konaní postáv, alebo stavbe príbehu. A Badalamentiho hudba v tomto snímku hravo konkuruje inak dokonalej hudbe z mestečka Twin Peaks. Jeden z najlepších filmov 21.storočia z neskutočne dojemnou a dychberúcou Naomi Watts.

Príbeh Alvina Straighta je krásne minimalistickým filmom. Po nejednoznačných, pocitovo zvrátených dielach, prichádza Lynch z úprimným filmom, o človeku, ktorý sa rozhodol dať posledné zbohom bratovi, z ktorým desať rokov nehovoril. Celá táto jeho strastiplná cesta je plná rôznorodých postavičiek a amerických kukuričných polí, popri ktorých neúnavne cestuje Alvin na svojom záhradnom traktore. Čo robí ale tento film takým príjemným sú postavy. Herecké výkony doslova prebíjajú poslabší príbeh, ktorý naozaj stavia na svojej jednoduchosti. Či už je to herecký prejav Farnswortha, ktorý počas cesty spomína a hovorí múdrosti z takým pokojom až to vyráža dych, alebo Spacek, ktorá je roztomilá, tragická a zábavná zároveň. David Lynch dokázal vytvoriť naozaj pekný príbeh, ktorý síce nie je taký silný ako sloní muž, ale svojou emotívnosťou, ľahkosťou a úprimnosťou nemá k nemu ďaleko. Rozhodne si tento film budem pamätať ako pomalý filmík zo silným posolstvom, ktorý ako sa Alvinova cesta zberala ku koncu, ma dokázal dojímať, rôznym a nevšedným spôsobom.

Niekedy sa spomienky stávajú tým čím nie sú. Niekedy ste vďaka nim ešte viac stratenejší, než ste si ochotný priznať a to tiež len kvôli tomu, lebo vám trvá príliš dlho uvedomiť si, že za to čo sa vám deje môžete vlastne vy. Lost Highway bol vždy pre mňa filmom, pri ktorom má všetko nejaký poriadok a ktorý spája určitá dejová línia a ktorý obsahuje postavu, ktorá je rovnako zmätená ako my sami a ktorá sa snaží zo všetkého čo sa okolo nej deje, nájsť niečo čo by jej pomohlo pochopiť prečo. Lenže keď to už vyzerá že sa dostávame k vysnenému cieľu, stane sa niečo, čo nás prinúti pochybovať ešte viac. David Lynch v tomto smere nemá vôbec žiadny problém zahrať si s tým čo je reálne a čo nie. Jeho dialógy nepôsobia nadnesene, alebo geniálne, ale jeho postavy vďaka tým prvoplánovým veciam doslova ožívajú. Sledovať ich nás na určitú stranu desí, lebo obsahujú niečo známe, niečo čo máme aj my a na druhú stranu je to niečo neskutočné, niečo čo je plné famme fatalle krások, zničených mužov a nádhernej hudby, gangstrov a lásky a túžby a smrti a nádeje. Lost Highway je jedným z vrcholov druhej polovice Lynchovej tvorby, hlavne tým, že pocit z filmu je silnejší a rozpačitejší ako snaha o pochopenie, čo sa to vlastne pred nami odohrávalo.

Aj keby som neviem ako chcel, porovnávaniu z Ritchieho Holmesom sa jednoducho neubránim. Tam kde Ritchie spravil z Holmesa akčnú figurku z podmanivým vizuálom, tak tam McGuigan zo svojim povestným rukopisom, zmodernizoval jedného z najúžasnejších detektívou svetovej literatúry. Zmodernizoval ho a vdýchol mu veľmi príťažlivý feeling. Ústredná dvojica Cumberbatch a Freeman si skvelo sekundujú a tvoria jednu z najpôsobivejších dvojíc vôbec. Štúdia v rúžovom – Jedná sa o typický Holmesovský prípad, ktorý je spravený veľmi chytro a efektne. Hranie z divákom, využívajúc rôzne filmárske prvky a zručnosti, len hrajú na tú správnu strunu celkovej atmosféry. Trefné hlášky, skvelo napísané party a skvelé konfrontačné finále. Neskutočná radosť na to pozerať Slepý bankár je jedným z tých konšpiračných prípadov, kedy sa hlavný hrdinovia dostanú do problémov so syndikátom pašerákov, ktorý sú nebezpečnejší a rozšírenejší než sa na prvý pohľad zdá. Charaktery postáv sa rozpitvávajú a aj keď zápletka ani zďaleka nedosahuje elegancie a prekvapivého zvratu ako v prípade prvého dielu, tak každému z nás je jasné, že chtiac, či nechtiac sa dostávame k odhaleniu totožnosti tajomného pána M. alias Moriartyho. Najväčšou devízou Veľkej hry je to, že sa tam neustále niečo deje. A všetko dáva na konci zmysel. Inteligentne poprepájané súvislosti o ktorých by sa to nečakalo, fungujú ako skvelý gradujúci prvok. Zároveň je tu miesto pre vtip aj pre prehlbovanie charakterov. Druhá devíza je predstavenie nemesis v podaní Jima Moriartyho v podaní fantastického Andrew Scotta. Vyvrcholenie ako má byť. A hodne vysoko zdvihnutá latka. Hlavne na prvú sériu. Prvá séria - 90%

úžasne hravé

Snaženie sa o efektné prečistenie špinavej vody. Turteltaub je režisér, ktorý dokáže vytvoriť pekné efekty, rozostavať nejaký ten seriózny príbeh a dokáže naplno využiť prostredie zo všetkým čo k tomu patrí. Ale tie filmy sú prvoplánové a bez duše. Nie že by sa pokúšali o to nejakú mať. Ale predsa len, občas si želám aby nie všetko v amerických blokbasteroch bolo také očividné. Aj keď označiť tento film ako blokbaster sa veľmi nehodí. Pozitívum bolo že film nenudil a dobre sa na neho pozeralo. A naozaj som mal stavy, kedy som začal rozmýšľať nad nelogickými vecami a musel som sa rýchlo prefackať, pretože by mi to úplne skazilo dojem. Ale pár krát som sa zasmial. Niektoré vtipy sa naozaj veľmi vydarili - zrkadlo, odkaz na star wars - a aj keď akčné scény ani z polovice nedosahujú kvalitu fantasy spektáktlu, dokázal si to film naozaj krásne zosumerizovať z prejavmi hercov, ktoré pôsobili uvolnene a nejako tam aj po počiatočných rozpakoch zapadli. Priemer, ktorý neohúri, ale v správnom čase a so správnymi ľudmi dokáže pobaviť.