ScarPoul

Typický Leone. Silné mužské charaktery. Dlhá expozícia. A skvelo zrežírované akčné scény. Viac ako tradičný western sa jedná o príbeh z pozadia revolúcie, kde terorista a bandita bojujú za blaho ľudu. Menia sa, hľadajú únik a obohatenie a možno aj nejaké to odpustenie. Coburn a Steiger si skvelo sekundujú. Ich vzťah je dominantný a prechádza uveriteľným a pekným vývinom. Páči sa mi ako je Leone ako tvorca istejší a nebojí sa epických scén. Či už je to finále, vylúpenie banky alebo scéna s mostom.  Vďaka tej epickosti sú tieto scény dosť zapamätateľné. Morricone síce neprebíja kvality dolárovej trilógie a Vtedy na západe, ale stále je rozpoznateľný a hravý. Ten film má stále čo ponúknuť. Ako vlastne každý Leonov film.

Prvá hodina je lahodná. Nápaditá a plná veľmi príjemného fuck off humoru. Najšuller sa snaží definovať nejaký svoj rukopis a na to, aby si ho potvrdil mu chýba ešte jeden podobne ladený film. Takže som zvedavý. Tie jeho nápady sú svieže a banálny príbeh obohacujú - hoci niekedy sú priehľadné. Odenkirk sa do postavy hodí perfektne. Jeho Nobody je ten životom znudený týpek, ktorý keď príde na lámanie chleba vie ísť až za hranicu normálneho. Posledná pol hodina je už potom prestrelková kreácia, ktorá trošku podkopáva nohy umne budovanej zápletke s rodinou a s návratom do starých koľají. Antagonista musí od určitého momentu vedieť, že nevyhrá a aj tak ide hlavou proti múru. V tomto smere pre to nemám pochopenie. Každopádne vidieť Odenkirka, RZA a Chrisa LLoyda pri cowboyskej rezanici potešilo. Chutná žánrovka, ktorej chýba snaha vybudovať viac, než len banálny príbeh, hoci aj ten je ochutený funkčnými jednohubkami.

Najšuller ide na plné gule. A baví ho to. Ten film je síce akýsi cyberpunkový koncept zasadený do reálií súčasného Ruska, ale rozhodne v ňom netreba hľadať metafory a hlboké myšlienky, ktoré by boli paralelou k súčasnej situácií vo svete alebo spoločnosti ako takej. Je to skrátka ultra krvavá a neustále sa rútiaca zábava. A ako jednohubka to funguje dokonale. Má to svoj štýl, neustále invenčné akčné scény( film nenudí aj napriek tomu, že vlastne ideme z jedného bojového poľa na druhé) a hlavne Sharlto Copleyho, ktorý si svoje kreácie náramne užíva. Oceňujem veľmi podarený vtip na tému Siedmych statočných a aj formu, ktorá je naozaj invenčná a ktorú dnes už celkom umne napodobujú. Každopádne si nie som istý, či by som sa k tomu vrátil aj druhý krát. Charaktery to nemá takmer žiadne.

Keby som bol ešte na škole, alebo pred školou, tak by sa mi to páčilo viac. Približuje to veľmi hravo strastiplný osud umelca ako takého. Lisabon samotný ( ktorý by mal byť kulisou) je tu ale využitý len z časti. Dominantou sú zvuky, hudba a monológy uvažujúce o stave sveta a umenia. Koniec je príjemne úsmevný a celé sa to nesie vo veľmi príjemnej atmosfére. Len sa na tom už podpisuje zub času. A aj tie myšlienky sú už v digitálnom veku, pomerne zastaralé. Zmenil sa divák. Zmenili sa myšlienky. Najväčšie potešenie pre mňa ale predstavujú Madradeus. Ich hudba je vťahujúca. Kvôli nim som rozmýšľal o tej 4*

Zmena prostredia je vítaná. A stará známa dvojka je späť. Stále im to nejako funguje, paradoxne sa ich vzťah ale neposúva ďalej. Rovnako ako pri prvej časti, je aj tu veľmi vítaná možnosť nechať mozog na pokoji. Sleduje to rovnakú schému ako prvá časť, akurát to pôsobí epickejšie ( lebo skrátka New York) ale tých vtipov a absurdít ubudlo. Keď sa sem tam objavia, tak sú parádne, ale kvantitatívne je ich menej. Film ale veľmi pekne pracuje s množstvom postáv a to do takej miery, že sú rozpoznateľné a zapamätateľné. A hoci hrajú druhé husle, každá jedna si berie nejaký ten vtip pre seba. Taylor Swift a jej Welcome to New York sa do príbehu ako theme song skvelo hodí. Micheal Pitt zase dokazuje, že je príšerný a nesympatický herec. A koniec - rovnako hraný na prekvapivú nôtu, ako tomu bolo v prípade prvého dielu, už pôsobí kŕčovito a nedotiahnuto. Dve * nedám, hoci si to objektívne film zaslúži. A asi by som ich dal, kebyže ma to tak nebaví. Takže táto séria možno pôjde do kolónky guilty pleasure.  Plus prítomnosť Bia Ling je pre mňa taká prazvláštna.  Ale teším sa na tretiu časť v Japonsku.

Wilsonovi a Farmige tá rola manželov Warrenových skrátka sedí. Verím im tie emócie a počas sledovania im držím palce. Tieto nadprirodzené detektívky sú ukážkou toho, ako dokáže príbeh fungovať aj napriek absencií prekvapivých zvratov a aj za využitia žánrových schém a klišé. Chaves možno nie je Wan, ale rozumie atmosfére a cíti tempo. Najviac oceňujem finále, ktoré malo nábeh skĺznuť do preexponovanej frašky, ale nakoniec to ako tvorca dokázal ustáť. Hoci finále je najslabšou časťou aj napriek Van Morrisonovi. V zásade sa jedná o dôstojné pokračovanie. Myslím, že z príbehov tohto manželského dua sa dá ešte ťažiť. Otázne je, či sa do toho tvorcovia pustia ešte raz. Každopádne by som nebol proti. A John Noble si aj napriek malému priestoru kradne scény pekne pre seba.

Skvelý survival film stavajúci na minimalizme a hereckej kreácií Madsa Mikkelsena. Penna vie presne čo chce filmom povedať. Výborná kamera a atmosféra a rovnako motivácie. Vnútorný konflikt postavy je vykreslený cez pohľady a pohyby. Každé jedno zakopnutie a každá jedna prekážka je pre nás ako diváka vďaka tomu citeľná. Veľmi mám rád takéto filmy. Funkčné vo všetkých ohľadoch. Možno nadhodnocujem, ale naozaj sa mi to páčilo. Aj napriek snehu a tichosti film totiž nenudil ani na chvíľu. Ani raz neskĺzol do hlúposti a postavy sa naozaj trápili. Takto funkčné na mňa naposledy zapôsobil All is lost z 2013 s ktorým tento film zdieľa veľmi podobný koniec.

Ale ako bavil som sa veľmi. Základné pravidlo nechať mozog odpočívať. Lebo zase priznajme si, logické lapsusy to má. Na druhú stranu je to šialená jazda plná výborných nápadov a dobre načasovaných vtipov. Sicheng Chen nahodil dych berúce tempo, kde necháva svoje postavy utekať z jednej strany Bangkoku na druhú a pritom im dáva pod nohy samé nezávideniahodné prekážky. Ústredné duo sa môže javiť zo začiatku ako nezaujímavé a otravné, ale každý z nich je inteligentný, hoci po svojom. Počiatočná odmeranosť sa nakoniec pomaličky mení a postavy sú každou ďalšou scénou sympatickejšie. Koniec je potom zvláštne temný, ale funguje. Ukazuje jeden z tých lepších scenáristických nápadov, ktoré kupodivu sedia ako riť na šerbeľ - aj napriek úplne inej atmosfére. Inak nápady ako spomínanie na páchateľa, roleplaying na mieste činu alebo útek z nemocnice počas prestrelky bavia veľmi. A ukazujú potenciál, ktorý film vo väčšej miere spĺňa. Mať o desať rokov menej - žral by som to všetko ako kus nejakého dobrého ovocného koláča. Takto je to zábavný film, ku ktorému sa možno ešte sem tam vrátim. A určite chcem vidieť pokračovanie.

Tentoraz je v centre nekompromisný policajt, ktorý sa snaží v skorumpovaných policajných zložkách predrať k spravodlivosti a ku cti. To sa mu paradoxne darí pri tých, ktorých sa snaží dostať za mreže. Jeho rozkol je výborne zmotivovaný. Do toho nerátam Fukasakuho túžbu zobrazovať triedne a spoločenské rozdiely, ktoré podobne ako v prípade Graveyard of Honor majú v sebe náznaky rasizmu a predsudkov a toho, ako sa s nimi postavy v hierarchií vysporiadavajú. Scéna pri vlnách vizuálne podmanivá. Má to šialené tempo, neustále sa tam niečo deje a hoci to v postavách nepôsobí až tak isto, všetko okolo toho ( atmosféra, akcia, intrigy) funguje na jednotku. Hoci to má očakávaný koniec. A Tecuja Watari hrá toho svojho pomstiteľa v slnečných okuliaroch perfektne.

Filmy o yakuze sa dajú považovať za kruté a násilné, ale nechýba im určitá noblesa spätá s bohatstvom, ženami a zmyslom pre česť a hierarchiu. Fukasaku robí z tohto to, čo robil Spaghetti Western tradičnému americkému žánru. Robí ho špinavším, bezútešnejším, násilnejším, nihilistickejším a krutým. Hlavný hrdina je ako utrhnutý z reťaze a rozsieva zlosť a násilie kdekoľvek príde. Pohrávanie si s dokumentárnou výpoveďou, rôznymi filtrami a časovou chronológiou prispieva k tomu, aby sme sa v celej plejáde udalostí lepšie orientovali. Akcia je, tradične, perfektná. Fukasaku podobne ako v prípade svojich samurajských drám dbá na rozpohybovanú kameru, ktorá šialene švenkuje z miesta na miesto a vďaka tomu pôsobí akcia uveriteľnejšie. Nedostatky efektov a choreografií dokáže hravo zakryť a tak každý útok, rana a výstrek krvi pôsobí premyslenejšie. Symbolizmus je možno príliš popisný a pôsobí trošku úsmevne, ale to bude tým, že to bolo točené v 70 rokoch. Každopádne chuťovka, ktorá si zaslúži pozornosť.