Ikedar

Je v tom možno niečo z queer teórie, a niektorí z účinkujúcich by sa tomu mohli vzpierať, no v skutočnosti by sa obávali márne. Queer Eye si dobre uvedomuje background svojich žiakov a aj svoje publikum. Päť radcov sa tak dokáže veľmi dobre prispôsobiť svojím subjektom a zvoliť pre nich tú najlepšiu cestu. Napokon je to opäť o tom cítiť sa dobre a používať túto novo nadobudnutú pozitívnu energiu aj v iných oblastiach života. Je v tom láska, je v tom porozumenie, emócie aj dobrá nálada. A funguje to presne ako má. Viac na: http://artyfilmbook.sk/queer-eye-ako-vam-pat-gayov-zlepsi-zivot/

Film je vo svojom základe veľmi dojímavý a vo finále chytí za srdce. Poetika filmu síce ostáva ukotvená v symbolickom vyobrazení vzťahu človeka a zvieraťa, aj napriek tomu sa však divák dočká aj tradične surových väzenských situácií. Vážnosť diela odľahčuje režisérka len jemne, a to veľmi dobre zvoleným soundtrackom. Informácie, ktoré divák dostáva na začiatok a na koniec filmu sú potom taktiež veľmi zaujímavým dodatkom, ktorý pridáva na celkovom dojme. Silné finále potom aj zatvrdenejšieho diváka emočne odzbrojí, a to aj reálnymi fotografiami, ktoré filmu dodávajú na autenticite. viac v recenzii na: http://artyfilmbook.sk/the-mustang-recenzia-krotenie-divokych-koni-vaznami-ma-dojemnu-symboliku/

Šťastný Lazzaro dýcha biblickým posolstvom. Príbeh je síce zasadený do súčasného sveta, no jeho princípy a myšlienky sú postavené mimo čas a priestor. Často máme pocit akoby sme sledovali príbeh kresťanského mučeníka v ďalekej minulosti. Alebo akoby sme sledovali stredovekú spoločnosť, ktorá tvorí hriešny svet, kde dobro nie je viac než obyčajný prostriedok k zneužívaniu a vykorisťovaniu. Príbeh filmu slúži ako tradičné ponaučenie po vzore biblických alegórií, ktoré majú človeka naučiť byť lepším a láskavejším jedincom vo víre ľudského hriechu a korupcie. Šťastný Lazzaro je však zo súčasného Talianska a jeho obyvatelia nie sú pohania z dávnych čias. Sú to naši rovesníci. A práve táto skutočnosť je tým najdesivejším aspektom celého filmu. Viac na http://artyfilmbook.sk/stastny-lazzaro-recenzia-alegoria-dobra-vo-vecne-zlom-svete/

Krutý pohľad do útrob nechválne známeho procesu z roku 1989 s takzvanými Central Park Five, ako sa chlapcom hovorilo, je šokujúcim prípadom nespravodlivosti. Niekedy je doslova ťažké sledovať odvíjajúce sa okolnosti, ktoré postretli len 14 – 15 ročné deti. Zároveň sa divákovi ani nechce veriť, ako sa niečo podobné mohlo vôbec stať. Je to vynikajúco spracovaná mini séria, ktorou sa môže Netflix hrdo pýšiť. Dielo v sebe ukrýva množstvo problematiky, či už v otázkach sociálnej nerovnosti, rasizmu, stratenej slobody, no najviac zo všetkého spaľujúcej nespravodlivosti. Je v tom pravda a je v tom veľká dávka autenticity. A človeku je z toho všetkého veľmi smutno. Viac na: http://artyfilmbook.sk/when-they-see-us-recenzia-sokujuci-pripad-nespravodlivosti/

What We do in the Shadows sa vracia vo forme televízneho seriálu a drží si rovnaké, ak nie ešte vyššie kvality rovnomenného filmu z roku 2014. Zásluhu na tom má bez pochyby aj prítomnosť originálnych tvorcov. Taika Waititi a Jemaine Clement naviazali na ich úspešný fiktívny dokument (z angl. mockumentary) o trojici upírov. Nahradili hercov, postavili sa za kameru, zmenili lokáciu z Nového Zélandu do New Yorku, pridali nové postavy a ešte viac známych situácií, ktoré vzdávajú poctu klasickému upírskemu žánru. Výsledkom je potom opäť raz podarený komický pohľad do strastiplného života dnešného upíra. Viac na: http://artyfilmbook.sk/what-we-do-in-the-shadows-recenzia-upirom-to-ide-v-seriali-rovnako-dobre/

Režisér Dexter Fletcher prichádza s vlastným životopisným pohľadom muzikanta a jeho Rocketman je fantastický. Fletcher sa síce postaral o dokončenie Bohemian Rhapsody, je však badateľné, že nad filmom nemal kontrolu od úplného počiatku, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj na kvalite danej snímky. Naopak, Rocketman pôsobí ako opravená práca. Ako druhá možnosť naozaj zažiariť a ukázať, že to ide aj inak a lepšie.Viac na: http://artyfilmbook.sk/rocketman-recenzia-vyborny-muzikal-mieri-vysoko/

Hraný Aladin má na rozdiel od rozprávky Kráska a zviera podobný problém ako Dumbo. Nedrží sa vierohodne originálneho materiálu a pri každom špekulovaní, odbočovaní a využívaní CGI trikov, triešti príbeh do neucelenej mozaiky. Režisér Guy Ritchie je špecifický tvorca, ktorý sa vo svojich dielach len ťažko ubráni svojmu rukopisu. A síce je vidieť, že sa v prípade Aladina miernil, jeho štýl sa do príbehu vo finále predsa len dostane. Pri sledovaní filmu ma potom neraz napadlo ako sa niekedy u pripravovaných projektov nahrádza režisér kvôli rozdielnym kreatívnym názorom. Aladin je nešťastný príklad toho, keď si vo vedení povedia, že to s režisérom risknú. Viac na: http://artyfilmbook.sk/aladin-recenzia-zbytocne-snahy-menit-originalny-pribeh/

Zdá sa akoby si obaja režiséri rozdelili film na dve polky. Neviem, kto robil, ktorú (v mojej fantasy teórii), ale viem, že druhá polovica ma oslovila oveľa viac. Respektíve posledná tretina. Chápem, že ak točíte opäť raz origin príbeh, nechcete ho urobiť šablónovito, podľa predchádzajúceho materiálu. Potom, ale nechápem, prečo je všetko ostatné tak strašne nevýrazné, mdlé a bez nápadu. A to platí najmä pre akčné scény. Nikto sa s nimi nemal chuť nejako vyhrať. Respektíve až do veľkého finále, ktoré ma tak trocha opilo rohlíkom a ja som na počudovanie vychádzal z kina nejako zvláštne spokojný. Veľké plus za Bena Mendelsohna, Samuela L. Jacksona a najmä toho kocúra. Dosť to celé potiahli, čo sa vlastne môže zdať vzhľadom k hlavnej predstaviteľke ako negatívum. Ale aspoň som sa zasmial.

Ak by mal Ingmar Bergman v roku 2017 nový film, bude vyzerať ako First Reformed.

Veľké prekvapenie nielen pre milovníkov literatúry. Ani by som netvrdil, že ide o nejakú festivalovku, pretože The Wife je veľmi pozeratelný a zábavný film, ktorý uteká ako voda. A to, že Glenn Close hrá minimalisticky a pritom geniálne ani nemusím po toľkej chvále všade vôkol ani spomínať.