JohnMiller

V poradí druhý film ktorý som videl od režiséra Abbasiho Kiarostamiho. Opäť milé prekvapenie ktoré potešilo cinefilné oko, psychoanalytického ducha ale zároveň nezachádzalo do extrémov ktoré by mohli odstrašiť bežného diváka. Herecké výkony, hlavne tie detské ma odzbrojili. Naozaj si nepamätám, že by som niekedy videl lepšie zachytené emócie detí. Až mi príde, že to z nich nemohli dostať úplne nenásilnou formou. Hlavne ten plač. Bolo to ozaj silné. Silnejší bol už iba samotný príbeh ktorý je vo svojej podstate tak jednoduchý, okresaný, ba až minimalistický, že by jeden povedal, že téma sa dá spracovať do rozsahu krátkometrážneho filmu.  Avšak naturalizmus aký bol tuto prevedený, v mojom prípade dokonca prebudil spomienky z detstva. A veru, podobné ignorovanie ako zažívala hlavná postava, zo strany dospelých, som zažil v detstve aj ja. A bojím sa, že niekedy ako dospelý robím podobnú chybu. 5/5*.

Napriek tomu, že sa premiéra odďaľovala, až sa mi zdalo, že potencionálnych nových divákov ďalšej generácie to vôbec nemusí zaujímať. Napriek tomu, že prvá snímka nastavila latku pomerne vysoko a mnohé recenzie, názory a články po premiére neboli až také nadšené, musím povedať, že ja som bol s výsledkom celkom spokojný. Jadro príbehu z jednotky, stret dvoch civilizácií, (menej technologicky vyspelá vo svojom domácom prostredí je napadnutá vyspelejšou), tuto pekne rozvíjali ďalej. Nesmierne rád som prijal tú pozitívnu atmosféru s biodiverzity ktorá bola cítiť v každom zábere fauny. Bolo to aj v prvej časti ale tuto som to nasával ešte viac. Tak, že hneď po dopozeraní sa mi chcelo zabehnúť si niekam do prírody. Ďalšia taká maličkosť ktorú málo kto v recenziách spomína, je fúzia kultúr ktorú tu začal Cameron načrtávať. Človek ktorý vyrastal a žije s avatarmi sa naučil ich jazyk, žije podľa ich zásad a spoločenských pravidiel+noriem a farbí sa na modro a na druhej strane tu máme avatara ktorý sa farbí ružovo bielym odtieňom. A kým hlavnej postave neprekáža človek a jeho začlenenie sa, tak pri v avataroch mu to vadí, hoci proti nim využívajú ich zbrane. Je to veľmi krásny príklad toho ako vzniká spoločenský fenomén ktorého sa dnes mnohí tak stránia. Je to multikultúra. A takýchto pre mňa podnetných momentov ktoré kritici nespomínajú často, tam bolo viac. Špeciálne efekty, zvuk a fauna boli perfektné ale viac ma bavili tie spoločenské mechanizmy ktoré boli spracované oveľa lepšie ako v prvej časti. Za mňa prekvapivo lepšie ako prvá časť.

Je to už nejaký ten piatok čo ma Darren Aronofsky takto emočne ošklbal (mám v podstate rád všetky jeho filmy, aj zatracovaný Noe (2014) a úplne šialená Matka! (2017) mali dačo do seba, ale Black Swan to teda neboli). Snímka  The Whale ma uchvátila z viacerých uhlov pohľadu. Môžem sa na to pozerať ako psychológ, psychiater, sociológ, cinefil, terapeut a nepríde mi to akoby to ako plytká, neosobná umelecká výpoveď. A to, že vďaka tejto snímke sa vrátil Brendan Fraser späť do pomyselnej elity hereckých hviezd Hollywoodu, je jeden z posledných dôvodov na ktoré by som chcel poukázať. Obezita je spoločenský fenomén, ktorý je problémom dnešnej civilizácie. To, čo sme v tejto snímke videli nie je úplne ojedinelá vec. Závislosť na jedle, ktorá dokáže spôsobiť takéto závažné zdravotné problémy, nie je novinkou. Nikdy som však, až na pár reportáží a videí na YouTube nevidel, že by sa nejaký tvorca chytil tohto zaujímavého, neprebádaného konceptu a natočil o tom takto explicitne, surovo, výpoveď. Sám som pri sledovaní pociťoval za hlavnú postavu hanbu. Nie, že by som trpel týmto problémom, ale tiež si rád vychutnám jedlo, no pri sledovaní Veľryby som nemal chuť jesť nad rámec hladu a pre pôžitok. Vzťahy ktoré boli tiež dôležitou časťou snímky, možno najdôležitejšou, boli zachytené tak dôveryhodne, že som im všetko uveril. Či už išlo o akože opatrovateľku, či o dcéru alebo o pomýleného misionára, dialógy boli napísané tak skvele, že by som si rád pozrel aj pôvodnú divadelnú hru, z ktorej táto snímka čerpá. Neštítim sa povedať, že ide o jeden z najlepších filmov ktoré som videl za rok 2022.

David Cronenberg sa vrátil pre môj filmový vkus v tej najlepšej možnej forme a predstavil nám úplne šialenú verziu jeho budúcnosti, v ktorej už prakticky neexistuje bolesť. Že by sa svet vydal takouto divnou cestičkou, to si predstaviť neviem. No, experimentovanie s ľudskými orgánmi, evolúciou a vylepšovaním človeka, to už spracovať dokážem. A predpokladám, že budúcnosť to má pre nás pripravené, takže nebudem nad tým moralizovať. No tak či onak, Cronenberg nám tu predviedol, to čo na ňom mám najradšej. Predstavuje nám bizarný svet, s bizarnými nástrojmi, ľuďmi ktorí robia bizarné veci ale v ich svete sú to veci zvyčajne normálne. Má to hororové prvky, prvky hard sci-fi ale je to hlavne dráma. Bavil ma tu najviac boj medzi konzervatívnym myslením a progresívnym. Boj medzi etikou a morálkou. Súboj toho čo sa smie, malo či nemalo by sa smieť a to čo má ostať tabu. Ani ja ako zarytí anti-konzervatívec nemám na tieto otázky samozrejmú odpoveď. Kde je tá hranica ktorá by sa už nemala prekračovať?

Mám slabosť pre filmy ktoré sa točia okolo analýzy snov, vŕtania sa v podvedomí a pre filmy ktoré sa svojou atmosférou líšia od väčšiny podobných námetov. Toto všetko snímka Come True obsahuje. Som extrémne nadšený, že som sa k nej náhodou dostal. Dej zachytáva príbeh 18 ročného dievčaťa ktoré uteká z domu. Prenasledujú ju neustále opakujúce sa nočné mory. Zhodou okolností dostane šancu zarábať si spánkom od bližšie nešpecifikovanej vedeckej inštitúcie. Tá pod rúškom dobrého zárobku láka ľudí na spánok v ich laboratóriu. Vedecký inštitút však vyvinul prístroj ktorý dokáže vizuálne vyobraziť sny. Sledovať obrazovky ktoré generovali vizuál sna spolu s prežívaním bolo hrôzostrašne strašidelné. Asi stokrát som sa bál, že postava zo svietiacimi očami vylezie z monitorov. Zároveň som sa však bál aby to po vylezení z monitoru neskončilo ako bohapustá vyvraždovačka a nadšenie by upadlo raz-dva. Na šťastie sa tak nestalo.______________ Námet vynikajúci, spracovanie 80´s future štýlom prenádherné, synthwave soundtrack úchvatný, scenár vzrušujúco divný, pre moje subjektívne uspokojenie ide o skvelý mix. Tento feeling som mal naposledy pri filmoch ako Za černou duhou (2010) či Zmena stavu (1980) alebo si ešte spomínam na film Nicota (2016) ktorá mala tiež niečo z toho. Ide o filmy ktoré nie sú majoritnou skupinou označené ako skvelé ale mňa priťahujú niečím nevysloviteľným, pocitom ktorý plodí strach z neznámeho ale nejde o ezoterické mystické bytosti. Pretože je to v nás.

Nečakane silná výpoveď (medzi filmovými tvorcami nie tak známeho) obdobia Maďarska za druhej svetovej vojny. Dej sa odohráva v roku 1944 kedy strana šípových krížov, takzvaných Nyilašovcov, sa dostala za podpory tretej ríše k moci a začala robiť v spoločnosti "čistky"(židia, utečenci, politický oponenti skončili buď v koncentračných táboroch alebo boli popravení na mieste)_________ Film rozpráva o tom ako štyria priatelia ktorý sa každý večer stretávajú v krčme a preberajú veľmi zaujímavé filozofické, psychologické a spoločenské témy, na jednu z takýchto kontrol doplatia. Nechcem viac spoilovať, ide o veľmi zaujímavý film ktorý sa odohráva iba v krčme a vyšetrovni, no jeho výpovedná hodnota predbehne hocijaký výpravný film. Herecké výkony na jednotku a tá atmosféra??? ojojoj... keby sa v krčmách debatovalo takýmto spôsobom asi by som nejakú aj navštevoval. Rozhodne to považujem za jeden z najlepších Maďarských filmov aké kedy boli natočené.

Ja viem. Dej ma zaviedol emočne presne tam kde chcel. Robil so mnou presne to čo chcel, preto chápem keď niekto túto snímku kritizuje z hľadiska, že je to príliš predvídateľné, prvoplánové a vydiera diváka. Áno je to tak, uznávam a priznávam sa, že som sa nechal. Hoci Justin Timberlake mi nie je v ničom sympatický a na silu multi-kulti gender rovnosť mi vo filmoch už začína liezť na nervy, tuto som tak negatívne nevnímal. Timberlake dostal rolu ktorá mu náramne sadla a keďže gender téma bola jedna z hlavných motívov filmu, neexistuje dôvod prečo by ma to malo hnevať (nešlo o nejakú samoúčelnú kontroverznosť ani o dodržanie písaných-nepísaných noriem). Skromná dráma so skromným dejom ktorá zachytáva osudy ľudí s nie práve najšťastnejším životom, ma nesmierne prekvapila. Skepticizmus bokom. Dávam 5/5*. Nič mi v tejto snímke nechýbalo.

Nie, že by ma Christopher Nolan nezvykol príjemne prekvapiť, ale toto som fakt nečakal. Hra s predmetmi a postavami v časopriestore je geniálna. To že v polovici filmu sa hlavné postavy vracajú v čase a prechádzajú tými istými udalosťami pri ktorých sa síce nič nového nedeje ale povysvetľujú sa nejasnosti ktoré počas priebehu prvej časti neboli jasné, považujem sa úplný vrchol a osvieženie samotnej kinematografie a práce so scenárom. Jeden z najlepších filmov roku 2020.

Viem si živo predstaviť ako Netlfix kontaktoval Šiona Sona a nadviazal s ním spoluprácu. Netflix pristúpil k šialenej dohode ktorá znela tak, že si Sono môže natočiť čo len chce aj budget dostane len nech to je od neho. A Sono povedal: Okej. Samozrejme som si to vymyslel (ale mohlo sa to tak stať) no The Forest of Love mi pripadal ako natočený podľa môjho výmyslu. Sú tu všetky prvky ktoré Sona preslávili, ktoré často používa a jasne poukazujú na jeho rukopis. Ktoré to sú už písali aj ostatný užívatelia, nebudem sa opakovať, iba dodám, že mňa na ňom najviac fascinuje práca zo scenárom. Zdá sa mi, že pri písaní používa inú metódu než Aristotelove štyri základné body drámy na ktoré je západný svet navyknutý. No nie som odborník na film, takže to nemôžem potvrdiť na 100%. Ak mi niekto vysvetlí a odôvodní to, že podľa tejto úplne klasickej štruktúry píše aj Sono, tak mu poďakujem a uznám slovami filozofa, že viem, že nič neviem (Viem, že ide o výrok Sokrata ale nejaký Aristotelov ma teraz nenapadá). Z The Forest of Love som divácky mimo. A byť takýmto spôsobom mimo, to mám rád.

Bez akýchkoľvek pochybností je životopisný film Bohemian Rhapsody najlepším filmom roku 2018. Snímka zachytáva život Freddieho Mercuryho a osudy kapely Queen , je to zároveň aj najlepší životopisný film ktorý sa točí okolo muzikantov (Spolu s The Doors). Nemám tu čo vytknúť, dokonalá réžia ktorá ustrážila každý audio aj vizuálny obsah. Hrané skladby boli úžasne, išlo o skvelý ktorý zachytil každé podstatné obdobie, osudy protagonistov, hoci nie vždy historicky presné mi vôbec neprekážali, to všetko do seba zapasovalo a nenudilo ani na sekundu. Rami Malek ma neskutočne prekvapil____ No na emotívny koniec a dokonale zachyteným koncertom ma však nič z tohto nepripravilo. Som muzikant takže, sa netvárte znechutene keď vám poviem, že pre mňa, bol záver jeden dlhý 20 minútový orgazmus. Bravó!!!