Radko

Drsná krajina, trpkosmiešne príbehy, miestami ohavné zaobchádzanie s koňmi. Strhujúca Paleta pohľadov i farieb stromov zbavenej sopečnej ostrovnej krajiny. Úporná snaha po dôstojnosti, zlyhávajúca v prirodzenom pude, upieranom koňom, no povolenom ich chovateľom. Antropocentrická nadradenosť, umožňujúca kvôli záchrane človeka smrť koňa. Pamäť starostlivosti i krutosti vpečatená do očných odrazov. Koní aj ľudí. Plnokrvný islandský film.

Poznámky k prvej časti - Zaujímavé informácie o obdobe železnej opony v rozdelenom Rakúsku až do roku 1955. Škoda, že sa, okrem zmienky o prísne stráženej hranici uprostred krajiny (povojnovo rozdeleného Rakúska na zóny - obdobne Nemecku), dokument nevenoval viac. Zo záberov na komunistickú časť hranice zaujme ten zo slovenskej strany, kde na pamätníku z Rakúsko-Uhorska pod hradom Devín je nasprejovaný výrazný nápis: HELP! prelievame krv za Dubčeka".

Po zvoľnení cvalu v druhej a tretej časti opäť parádna epizóda. Polícia ako spása aj pohroma. Pomocník ako škodca. Hmyz v supermarkete, krv v sprche. Slušná práca.

Tempo, nasadené v úvodnej časti zvoľnilo, frekvencia interesantných momentov tiež.

Zmiznutý chlapec. Blízkosť atómovej elektrárne s mohutnými komínmi chrliacimi hrozivé kúdole bieleho dymu (v skutočnosti len vodná para, ovplyvňujúca max mikroklímu - vyzerá to ale hrozivo, tak prečo ju tam nedať, že?). Tajuplný les s jaskyňou. Znepokojení rodičia. Deti hľadajúce marihuanovú pozostalosť po zmiznutom. Záhadná samovražda otca rodiny. Nevyzerá to zle. Iba tak nejako povedome. Takže jemný nadpriemer. Ale. Prichádza záver úvodnej časti a s ním úryvok piesne Irgendwie Irgendwo Irgendwann (Akokoľvek, Kdekoľvek, Kedykoľvek) z roku 1984 od Neny. A s ním štvrtá hviezdička.

Francúzska stredná škola v Kanade. Učiteľka rozprúdi živý, otvorený dialóg medzi žiakmi. Nejde o klasický, školský totalitný dialógový monológ, vedený autoritou, čo má jedinú pravdu a študenti sú jej argumentačne podriaďovaní. Naopak, každý má priestor na vyjadrenie i obhajobu svojho postoja. Deti, ak sa im nechá priestor, vedia diskutovať. Najprv o požívaní jazyka vo dvojjazyčnom prostredí. Všetci sa zhodnú, že v anglofónnom prostredí preferujú angličtinu. Vonku aj doma prevažne speakujú. Ústrednou je ale otázka čistoty používaného jazyka. V názve dokumentu je slovo "chiac". Ide o pojem, označujúci špecifický dialekt časti frankofónneho obyvateľstva jednej z tamojších oblastí. Základom chiacu je francúzština, s inou výslovnosťou slov, do ktorej sú primiešané archaické, v slovníkoch nepoužívané výrazy a tiež veľa anglicizmov. Diskutuje sa o tom, prečo je chiac považovaný za špinavú francúzštinu. Prečo sú niektorí na jej používanie hrdí, iní nie, prečo by mali vylepšovať jazyk generácie rodičov. Učiteľka priznáva, že roky ním hovorila. Dnes, keď príde k rodičom, zaplaví ju dobre známy príjemný pocit, keď dialekt počuje. Hoci sama pracuje na naučení detí správnej výslovnosti.

Jednoduchý, animovaný ružový panák na modrom podklade. Kráča medzi čiernymi obláčikmi v rytme dychovkového pochodového maršu. Telo pochodujúceho je postupne dekomponované na bodky, čiarky, písmená a nakoniec nápisy. Nimi, a napokon celým kratučkým animákom, sa kanadský animátor a režisér Norman Mc Laren zapojil do kampane, podporujúcej kúpu vojnových dlhopisov. Jednotlivé farebné výjavy sú priamo namaľované na filmový pás.

Nadšene komentátorská a hodnotica gloriola okolo Púpavy ma minula. Celý film pripomenul japonskú verziu najpopulárnejšej českej komédie "S tebou mě baví svět". Verziu podobnú nie dejovo, ale pocitovo. Glorifikuje a zároveň paroduje japonské hodnoty, filmové postupy a vnímanie sveta. Tak, aby v závere nevyznela ironicky, skepticky, ale zmierlivo, láskavo a pro-life. Pokojne, ako keď sajeme mliečko z hrejivo nastaveného hrotku napučanej materskej bradavky. Ale pozerať sa dve hodiny na Japončíkov sŕkajúcich a mľaskajúcich rezance a vývary, to bolo trochu moc. Sŕkanie je otravné, hoci zveličené a ironizované na stokrát, takú pozornosť si nezaslúži. Mľaskanie prekladá séria potrhlých, občas nudných epizód variujúcich prípravu jedla a radosť z jeho vychutnania. Dokonale to sadne k dnešnej nadšene prehypovanej a dlhotrvajúcej vlne záujmu o kuchyňu. Vyskakuje pomaly z každého média aj chladničky. A preskočilo aj do tisíc a jedna filmu, bez pozretia ktorých vraj nesmiem umrieť. Nuž, tento by som s radosťou oželel. Nestalo sa, v súlade s duchom filmu som ho skonzumoval.

Prehnane ochraniteľskú babičku z detstva, ktorá ho nepúšťala von, v dospelom veku nahradila staršia vládkyňa. Veriteľka jeho matky, ktorá si mladého spisovateľa kúpila výmenou za odpustenie dlhu. Rozkazy, rezanie, vyväzovanie. Nečudo, že psychicky poznačený spisovateľ si potrebuje nájsť za tieto vládkyne náhradu. Veliteľa, ktorému sa bezvýhradne podriadi, ochotný za neho položiť aj život. A našiel ho. V japonskom cisárovi. Spisovateľ zriadi súkromnú armádu, by slúžil i chránil vládcu krajiny vychádzajúceho Slnka. Popritom tvorbou snaží dokázať svoje prvenstvo a majstrovstvo vládnutia slovom. No nestačí to. Podivuhodné myslenie pokrivenej duše vo farebne experimentujúcom filme. Strieda čb a farebné obrazy, divadelné kulisy i reálnu drámu. Zaujímavé, no zďaleka nie tak fascinujúce, akými sú japonské filmy, spracúvajúce napr. kwaidanové mystické príbehy. Obsahujú tiež fantaskné obrazové prvky, no oveľa viac priliehajú deju i japonskej mentalite. Nestotožnenosť so spracovaním súvisí aj s tým, že snové obrazy nesúvisia s prírodnými znameniami a úkazmi. Okrem toho, príroda, tak typická pre Japonsko, je prítomná, no málo a zvláštne. Napr. v pohľade na horu Fudži, obklopenú hmlou.

Boľševizmus i nacizmus majú, napriek deklarovanej rozdielnosti, k sebe oveľa bližšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Blízkosť spočíva v potrebe likvidácie nepriateľa. Triedneho (komunisti, nacisti) alebo rasového (nacisti). Defilé masových vyvražďovaní počas Stalinovej vlády, vo vojne i po vojne má svoje odrazy v podobe súčasných, etnicky orientovaných vrážd ruskými krajnými pravičiarmi, ticho tolerovanými vládnym režimom. Dejinné krutosti boľševikov sprevádzajú výpovede preživších, trpko a s plačom spomínajúcich na hrôzy minulosti. Defilé hrôz neprináša záujemcom o históriu 20. storočia zásadne nič prevratné, no určite je potrebné pre mediálne vyváženie dokumentov, pripomínajúcich len hrôzy nacizmu. Pozn.: Zverstvá Červenej armády sa nediali len v Sovietskom zväze. Masové odvlečenia obyvateľstva oslobodeného Slovenska (odhadom až 20 000 ľudí) do pracovných táborov v Sovietskom zväze jednotkami SMERŠ, vraždy civilného obyvateľstva sovietskymi vojakmi, aj časté znásilňovania po ukončení II. svetovej vojny. To všetko zdokumentoval exilový slovenský historik František Vnuk v prvej časti monografie "Po úsvite súmrak" (Post Scriptum, Bratislava 2020, 708 strán), nazvanej "Volga sa vliala do Hrona".