Real Tom Hardy

Lying and Stealing je jednoducho óda na nohy Emily Ratajkowski a hľadať v ňom heist film komplexnejšieho razenia je nezmysel. Zatiaľ čo Tarantino vo svojich snímkach dávkuje jednu či dve explicitné scény s istými časťami tela, Aselton sa s tým nesere a rovno ich tu nasypal sedem-osem, čo je prakticky precedens. Po tomto posunutí tvorcovských priorít nie je nutné dlho pátrať. Scenár je štandardný, no zároveň bezradný, silnejšie režijné vedenie absentuje, ansámbel je sterilný a bez expresívnejších emócií ako skalpel na operačke (najmä Theo James). Situáciu zachraňuje len slizký, starý Fred Melamed, ktorý si slasti života skrz svoju postavu užíva a v rámci síl riadkov scenára herecky žiari. Pozornosti sa tiež mimo iného dostáva aj čiernemu nablýskanému žrebcovi menom Buick GNX, ktorý kameraman Walter spolu s Em a jej partiami zručne sníma. A čo viac? Čakať viac? Chyba. Replay bol. Replay bude... "Can you hear me peeing? Mm. Gross. Get farther away." (26.5.2020) (2.2.2022)

Magnum opus černošského filmu. Singletonove veľdielo. Míľnik (nielen sociálnej) kinematografie. Obraz južných štvrtí Los Angeles v ranných 90. rokoch s dôrazom na dôležitosť otcovstva a silnej rodičovskej figúry v živote mládeže z geta, odkiaľ niet úniku a kde "either you're with me or against me" platí viac než kdekoľvek inde. Boyz n the Hood, ktorý aj vo svojich najsilnejších scénach nebol dramatizáciou, ale čírim zrkadlením reality, kde sa snímané zlo zdá pritiahnuté za vlasy, no v skutočnosti len autenticky dokumentuje isté časy a miesta. Miesta, kde zle odbočíš = skapeš. Oblečieš nesprávnu farbu = skapeš. Miesta, kde wannabes neexistovali, lebo by neprežili. Miesta, kde krv prestáva tiecť až vtedy, keď zostáva stáť posledný. Kolotoč násilia, ktorý nepozná slovo "zastaviť." Dielo, ktoré ti spolu s Menace II Society vysvetlí, čo znamenalo žiť v hoodoch Mesta anjelov pred príchodom nového milénia a s menšími obmenami aj po ňom. --- "You're not any less of a man, if you don't pull the trigger. You're not necessarily a man, if you do." ♪♫ // Film, ktorý aktívne ovplyvnil a zmenil trajektóriu môjho života. Film, po ktorého prvom dopozeraní (ruka v ruke v kulminácii s predchádzajúcim záujmom o tému) som zostal nehybne stáť v sprche pod prúdom horúcej vody 40 minút. Film, ktorému ďakujem za veľa a zároveň preklínam, že som ho niekedy videl. (2013) (26.11.2014) (2-4.2015)

V súvislosti s Kim Kardashian a Paris Hilton sa zvyklo/zvykne hojne používať isté slovné spojenie: "stop making stupid people famous." A mne zostáva záhadou, prečo sa nepoužívalo už dve dekády predtým v súvislosti s Amy Fisher. Niekoľko kníh o nej, pár memoárov od nej, väčšia porcia dokumentov, tri!!! filmy o jej živote a nespočetné množstvo vystupovaní v televíznych šou a prečo vlastne?! Amyn príbeh v skratke – 16-ročné dievča z bohatšej rodiny s kvantom voľného času sa zabuchlo do starého umasteného 35-ročného ženatého automechanika s nie príliš zvodným priezviskom Buttafuoco. Aby sa s ním mohla "nenápadne" stretávať, každú voľnú sobotu najebe so svojim športiakom niekde do stromu alebo priekopy. Eventuálne ju prestane baviť deliť sa o jeho krivý penis s jeho manželkou Mary Jo, a tak sa jedného dňa vyberie na návštevu a po 15 minútach konverzácie, ktorá zrejme nešla smerom, akým si predstavovala, jej napáli do zátylku z .25 kalibru. Odsedí si 7 rokov v base a keď vylezie so svojou prašivou riťou na slobodu, začne točiť domáce porno a predávať ho. Ešte stále, doteraz... Čo z tohto vyššie napísaného je hodné filmov, kníh, memoárov, dokumentov a televíznych šou? Vážne neviem. Už len tento môj výplod je, čo sa hodnoty a prínosu týka, nad mieru tej jej. --- Najkrajší moment bol i tak rozhovor s ňou u Howarda Sterna, kde zo seba ledva vysúkala súvislejšie vety, aby nakoniec po 6 minútach odišla zo šou historicky najrýchlejšie, lebo neuniesla počuť v telefóne hlas dcéry ženy, ktorej v 90s pacla olovom po hlave. A k filmu, že som nič nepovedal? Hmmm, to sa mi nezdá :D

Angažovanie sa (nielen) amerických televízií a médií do vojny v Iraku bolo na bezprecedentnej škále a z tohto pohľadu sa invázia eventuálne premenila na jeden v skutku obstojný "divácky produkt," miestami až telenovelu. Celá US administratíva bola hlavný protagonista/antagonista (v závislosti od uhla pohľadu), každý deň znamenal novú epizódu, každá tlačovka nový dejový zvrat a napínavú scénu. Pri sledovaní sledov niektorých tlačových brífingov som sa neubránil pocitu, že toto je ako z nejakého dramatického politického seriálu à la House of Cards či West Wing. Čo deň vzal, čo deň dal, plus takzvaný "gift that keeps on giving." Rumsfeld bol jeden vysoko inteligentný, kultivovaný človek, definícia charizmy, ktorý to so slovami fakt vedel (ikonický "There are known knowns..." prejav), čo sa o jeho vedúcom s menom W. povedať nedalo. Dokument z dielne oceňovaného Errola Morrisa je prierezom Rumsfeldovho života vo forme rozhovorov a v tomto smere bol viac prínosný ako by som kedy čakal. Mimo iného tu padol aj jeden výrok, po ktorého vypočutí som myslel, že mi pánty na hlave odtrhne – "Absence of evidence is not evidence of absence." O tom ale inokedy... Dokumentu sa kritizuje istý faktor. Malo ísť o konfrontáciu medzi tvrdeným, uvedeným a následne vykonaným, Rumsfeldom a/alebo Bushovou administratívou. Na túto pílu sa silno netlačí, ide pozvoľne, prirodzene a myslím, že keby sa tlačilo štýlom, aký si mnohí kritici predstavovali, doku by proste svetlo sveta neuzrel (i keď je pravda, že ho v rozhovoroch viac grilovala aj Al-Džazíra). Tiež sú na mieste pochybnosti, či je D.R. tak sprostý, aby sa nechal chytiť do vlastnej siete. A hoci tu nejaké kontradikcie padli, boli prevažne vlažného charakteru a nič také, čo by zmenilo všeobecný naratív niečoho a/alebo mu uškodilo. Morrisov počin som si opakovane nesmierne užil, opäť sa k nemu vrátim, budem vracať a dosť možno sa povenujem aj niektorým jeho celým tlačovkám a memám, prekyprujú totiž možnosťou naučiť sa veľa užitočného. --- To, o čom som hovoril v prvých riadkoch, je téma hodná samostatného dokumentu, až sa čudujem, že doteraz taký (okrem jedného, nie celkom dobrého) ešte nevznikol. --- (17.5.2018) (11.1.2022) (13.1.2022)

Sýria nebývala vždy smradľavý kanál a po nedávnych dvoch trojhodinových prehliadkach rannej irackej kinematografie (Al-ayyam al-tawila / Al-mas' Ala Al-Kubra) bolo viac než prirodzené pokúsiť sa preskúmať aj susedný kraj. Prekvapenia sú na mieste. Nielenže sledovanie nebolelo, na film sa paradoxne dalo dokonca dobre dívať. Malas mal vizuálne cítenie, scény zručne snímal, kamera "dávala pozor," snímka je farebná, "kostýmy" existujú a div sa mi svete, hoci v titulkoch scénografa nemajú, niekto tam na tento aspekt filmu dohliadal priam bravúrne (v rámci možností) a scenár o arabsko-izraelskom konflikte vrejúcom v Kunejtre rozhodne strhne viac ako ten v dvoch vyššie uvedených snímkach. Odporúčať na bežné zhliadnutie zrejme nebudem, na rozšírenie (nielen filmových) obzorov a pre objavovanie skrytých kúskov svetovej kinematografie rozhodne áno.

Berúc do úvahy, koľko doku ročne Francúzi natočia, ma nikdy neprestáva udivovať, jak ich točiť nevedia :D Sú až príliš vzťahovační a ich obsesívna potreba všade sa spomínať a pripomínať prekypruje aj tam, kde ich "pôsobenie" z historického hľadiska nemalo žiadny (väčší) vplyv. Inak tomu nebolo ani teraz, čo sa jednak odrazilo aj na naratíve, ale aj vo výbere pozvaných. Amíci, primárne cez sériu Frontline, nemajú problém zavolať si popredných bývalých predstaviteľov predmetných štátov, Francúzi si volajú Francúzov a tak to potom aj vyzerá. Pôvodne som im nechcel odoprieť kvalitné archívne zábery, tie sú tiež žabožrútske ako sa len dá, k čomu ale patrí aj protipól – nie sú tak moc okukané ako tie stovkami dokumentov zrecyklované americké, i keď kontext situácie podávajú lepšie. --- Táto štvorhodinová séria bola niečím, na čo som sa do veľkej miery tešil a tému (historický prierez deštrukcie Iraku v posledných 40 rokoch započatej prvou vojnou v Perzskom zálive; kde práve o nej nie je prakticky žiadny väčší komplexnejší doku) aktívne vyhľadával, čo je vo výsledku príčinou silnejšieho pocitu sklamania nad premrhaným potenciálom. Celú nádej na kvalitné a poctivé spracovanie látky mi zostáva už len vložiť do tohto posledného dokumentu a dúfať, že aspoň ten naplní a vyplní túžbu po poznaní. A ešte nájsť doku o al-Dourim a budem spokojný.

Atypická "sheridanovka," ktorá si zo všetkých jeho svetov kúsok berie, rozumne a príhodne ich spája dohromady a vytvára z nich kvalitnú kašu nesúcu názov Mayor of Kingstown. Americká low-life žumpa par excellence, ktorej alfou a omegou sú prehnité, pokrivené a/alebo drsné charaktery. Pensylvánska špina z Oheň ohňom spolu s krvou pomazaným obrazom väzenskej spodiny Trestanca či Zločinca presiakla až sem a je z nej de facto desaťhodinové zrkadlo Michiganu. Renner hrá jak o život a aj keď sa jeho postava v scenári do hĺbky a komplexnejšie nerozpisuje, stvárňuje ju tak solídne, až súdnemu môže prísť ľúto, že častejšie hráva komiksovky než toto. A hoci sa môže zdať, že Sheridan po posledných dvoch filmoch stratil dych & šťavu a ubral plyn, týmto potvrdzuje tri veci – je opäť na koni, zvládne odviesť majstrovskú robotu aj mimo subžánru neo-western a tiež, že jeho bezchybne dokonalá American Frontier trilógia nebola náhodou... "The only good thing in your life just walked out of the room. All this filth that consumes you, just couldn't leave it." (♪♫ / ♪♫) (S1 9.1.2022-10.1.2022) (S2 18.3.2023-19.3.2023)

Perfekcionista a megaloman prvej triedy Michael Cimino sa po katastrofálnom neúspechu epickej westernovej Nebeskej brány znamenajúceho zánik tzv. Nového Hollywoodu nedal odradiť a o päť rokov neskôr prišiel opäť so snímkou, kde svojej remeselnej povesti nezostal nič dlžný. Pocitovo veľké, luxusne vyzerajúce dielo s do detailov prešpikovaným, vycibreným vizuálom, avšak s klasickým rutinným "americkým" príbehom o idealistickom nepredajnom policajtovi, ktorý má tiež svoje chyby, s cieľom položiť na kolená celý zločinecký syndikát. Chinatown (hoci nie skutočný, len vybudovaný v Severnej Karolíne) tu totálne žije, takisto aj jeho živly, triády. V Ciminových filmoch je vždy vidieť jeho minulosť – vyštudovanie umeleckej školy ako maliar a architekt, nie tej filmovej. Viac než na všetko ostatné dbá na pozorné snímanie sveta a jeho zovňajškov. Interiéry a exteriéry hrajú svoju vlastnú ligu, ulice Čínskej štvrte detto. Výškový apartmán dotieravej novinárky Tracy s výhľadom na Manhattan je pre mňa jedným z najkrajších, aké som vo filme videl a aj kvôli nemu sa budem k snímke opakovane vracať. Film zrejme pre diváka nemôže urobiť viac než stať sa jeho referenčným bodom. A tým odteraz tento Ciminov počin pre mňa rozhodne bude. Možno nie je mnohovrstevnatou kriminálnou ságou à la Krstný otec, Kasíno či Mafiáni, ak sa ma však niekto niekedy opýta na film o čínskom organizovanom zločine v Amerike a o fúzii týchto dvoch svetov na filmovom plátne, nespomeniem Snakehead, Vojnu gangov a ani Mužov na zabitie. Až na veky vekov bude odpoveď len jedna – Rok draka. (7.1.2022) (28.4.2024)

Majster vedľajších rolí, vždy úžasný Christopher Walken, sa, našťastie, za svoju dlhú predlhú kariéru objavil aj v niekoľkých veľmi slušných, nadpriemerných dielach, kde figuroval ako hlavný herecký ťahák. Jedným z nich je tento počin Abela Ferraru. Krvavá balada o newyorskom podsvetí s chladnou, nefarebnou štylizáciou typickou pre deväťdesiatkové krimi trilery. Upršané, hmlou zakalené mesto mrakodrapov sa krásne predstavuje už v úvodných minútach prostredníctvom "prejazdovej" scény patriacej úvodným titulkom, v limuzíne s Carrie Nygren na zadnom sedadle a v identickom duchu pokračujeme aj zvyšných 100 minút. Pochmúrny nočný New York málokedy vyzeral zmyselnejšie. Postavy pekne sedia do tónu a vyznenia filmu s výnimkou Larryho F. a jeho čiernej skupiny, ktorá je až karikatúrneho charakteru a pripomína skôr formáciu Run–D.M.C. než drogovú gangpartu. Scenár obstojí, akcia tiež, lokácie a scénografia detto. Od 90s krimi s Walkenom v hl. role viac vážne nepotrebujem... (x) (28.3.2019) (4.1.2022)

Óda na neóny, exemplárny style over substance produkt, dvojhodinová obsahová žumpa zabalená do pestrého farebného vizuálu hudobného videoklipu, účelová prázdnota reflektujúca realitu jednej generácie, pomaly už s nábehom dosiahnuť status kultovej klasiky, pred vydaním odpromovaná čisto len skrz fotky ústredného kvarteta (na začiatku 2013 boli fakt doslova všade) (a z ktorých tri boli vtedy v teen svete "It") odetého iba v bikinách a s dlhými nohami. A zatiaľ čo Projekt X je spôsobom podania výpovede o "aktuálnej situácii" pomerne identický, jazda v ňom je Phantom a jazda v tomto Fabia. Korine keby zostal pri videoklipoch, trónil by. Ako Hype Williams... (23.6.2013) (15.3.2017) (29.12.2021) #1 A prečo mením po 8 rokoch z odpadu na tri hviezdy? Dekadencia. Úpadok morálnych hodnôt. Preto. --- "Everytime" / "...Baby One More Time" / <3 ♪♫ /