Real Tom Hardy

Mid90s, Grind, Boogie a PEN15 zmiešané dokopy v pôsobivom celovečernom režisérskom debute Seana Wanga. O "starostiach" dospievania, usporiadaní si hodnôt, uvedomení si skutočného dôležitého, o skejtoch, drogách, sexe, zapadnutí, peer pressure a ako prežiť strednú, o strete tradičnej taiwanskej mentality s tou americkou (skrz pohľad tínedžera, tu ale aj skrz rodiča vs starého rodiča), o popkultúre & internete (cením zmes AOL/AIM+FB+YT+MySpace zároveň), ich vplyvov a zobrazení, ako sa pretkávajú a stávajú súčasťou života. Tematicky výživné dielo, rieši toho hodne, film nie je statický, neustále obmieňa situácie, zachádza do nových a nových vôd, nestojí na mieste a naozaj mixuje kvantum situácií, ktoré ostatné snímky zaberajú individuálne a samostatne. Poctivý soundtrack, herecky zvládnuté, kamera senzačná. A podľa fór sa zdá byť Dìdi z pohľadu Aziatov aj autentický, čo je veľké plus (Boogie totiž schytal riadnu biedu). Za mňa nádherný pohľad späť na 00s a silný počiatočný prírastok ku všetkým filmom, ktoré sa konečne po posune nostalgického cyklu z 80s/90s na nulté roky budú objavovať. (x) (6.9.2024) (5.10.2024) "We got, we got motherfucking Spike Jonze or some shit over here."

Sprvoti ma zaujali zaujímavosti, z ktorých sa javila možná téma filmu – morálny úpadok spoločnosti (z pohľadu sexuality) a toho dopad na jednotlivcov, v tomto prípade účinkujúcich na predmetných platformách. Je to niečo, čo ma dlhodobo zaujíma (hlavne kvôli vlastným pokleskom) a chcem vedieť o danom viac. Film v tomto smere neprínosný a témy odbíja jednovetne, spolieha na úsudok samotného diváka, ale primárne ich kotví do charakterov postáv, no nakoľko sú obe úplne mimo (z rôznych dôvodov), ich morálny 'high ground' je de facto prakticky neefektívny, možno až neexistujúci. Ich správanie je prinajmenšom absurdné (čerešničkou je "predaj" manželky hanblivému kolegovi za 7k českých) a hoci som živo videl aj horšie prípady, práve tento si paradoxne živo predstaviť neviem. Odohrané ale vskutku bravúrne, Chaloupková, no najmä Ernest. Perfektne spracovaná atmosféra ťažoby a dusna. Určite ide o solídny zárez, je mi však ľúto toho slabého vyťaženia témy, i keď možno tá hlavná plus motívy boli úplné iné?

Bill Simmons sa dušoval, ako divákom prinesie komplexnú biografiu Vincenta McMahona, kde sa pokryje všetko a kde sa divák dozvie všetko. Omyl. Výsledný produkt vyznieva skôr ako rýchlokurz histórie amerického wrestlingu posledných 40 rokov, ako taký netflixovský úvod pre nefanúšikov, aby im v krátkosti vysvetlil pozadie a kontexty toho, čo budú môcť od januára na platforme sledovať. Otrepané, ale predsa – pre fanúšikov je toto nič odkrývajúce a nič nové, predtým nepočuté. Počin Mr. McMahon pôsobí ako zlepenec jednotlivých útržkov a fragmentov, ktoré bolo možné vidieť skrz desiatky iných dokumentov, častokrát aj s naratívne identickou štruktúrou (oplatí sa pozrieť Dark Side of the Ring a aj starší počin, hoci produkovaný ním samotným, McMahon (x) (x). Jediným bonusom je, že k tomu celému sa pridáva pohľad samotného McMahona (akú to má váhu ponechám na posúdení každého) a mnoho pozvaných hostí, ktorí dianiu kontrujú a kvitujú. Slušný balans, za mňa však extrémne moc sterilné výstupy, s jedinou výnimkou Tonyho Atlasa a samotného predmetného. "Problémom" ale je, že seriál sa do veľkej miery paradoxne nevenuje osobe, ktorú má v titulnom názve, ale skrz jeho osobu sa díva na to, ako sa rodila a presúvala do globálu jeho stamfordská firma. Po tejto stránke je to veľmi solídne, ale smútok z minimálneho životopisného zamerania sa je na mieste (viac sa dá dozvedieť počas tejto hodinovky, alebo dokonca aj v Playboy rozhovore z 2001, ktorý bol v doku spomenutý). Premárnená šanca, toto sa už nikdy znova riešiť nebude... Strih je vynikajúci a perfektne dopomáha vypovedať hlavnú tému a motív – zahmlená hranica medzi fikciou a realitou – a minimálne aspoň v tomto dokument exceluje a žiari... ♪♫ / ♪♫ "Sometimes the lines of reality or fact and fiction are very blurred in our business. Sometimes what happens is performers start believing in themselves. They start believing in their own character. The individual... loses all sense of who they really are personally. They become the character. I'm wondering myself now. Which is the character, and which is me? I guess maybe it's a blend. And I would suggest that one is exaggerated a little bit, uh, but I'm not so sure which one."

Všetko, čo som si želal aj očakával (a napokon nedostal) od dokumentárnej série The Super Models, na ktorú som, mimochodom, reálne čakal takmer tri roky, som dostal až tu a teraz, o rok neskôr. A to týkajúc sa celkového prierezu udalostí, ich kontextu, vplyvu a dopadu, veľkosti mien relevantných pozvaných, nálože a.z. a trúfol by som si povedať, že aj atmosféry. Úhľadne a elegantne vyskladané deväťdesiatky skrz oči módy a jej formovania doby, nielen z pohľadu Vogue a one & only Anny Wintour. Poctivý ranný binge, toto bolo presne to, čo som si od takejto série prial (značne potešila ep. s Beckfordom). A archívne zábery s McQueenom (oplatí sa sledovanie skombinovať) vždy ťažké, lebo už vieš, čo nasledovalo... ♪♫ "I finesse, been stylin' on ya bitch, like I'm Tyson Beck."

Malý osemročný Ross Malinger bol zlatým klincom celého filmu a prežiaril aj tú hviezdnu ústrednú dvojicu skladajúcu sa z Toma Hanksa a v tom čase kráľovnej romantických komédií Meg Ryan. Krásne nasnímané, nádherne hudobne ozvučené, s trefnými a príhodnými prepojeniami na popkultúru a scenáristicky taktiež vycibrené. Nora Ephron s jej newyorskou rom-com trilógiou je to pravé, exemplárne, ukážkové. Woody Allen sa (aj napriek jeho niektorými pozoruhodnými dialógovými bombami s rýchlou kadenciou) môže ísť v rámci žánru schovať. Toto malo všetko, v dokonalom a ideálnom pomere, bez chýb. A po dopozeraní si pozrieť An Affair to Remember naozaj stojí za to... (x) "So he can't write. Big deal. Verbal ability is a highly overrated thing in a guy. And our pathetic need for it is what gets us into so much trouble."

Tóny Dávida Kollára mi vypálili sluchový rybník už v minuloročnom dokumente o Edovi Grečnerovi a v nastolenom drsnom a zhrdzavenom tempe podkreslil aj lahôdkovú dvoj-hodinku slovenskej gangsterky. Dlho očakávaný počin MIKI, od režiséra kontemporárneho bratislavského majsterštiku Lóve, rozdeľuje divákov na skupiny príčetných, ne/užívajúcich si silnú jazdu, dôkladných, poznajúcich históriu, no a zaslepených, vidiacich glorifikáciu Černáka (nižšie prítomný PepekSVK nech ide na výplach temena). A aj napriek tomu, že moje zaradenie je zrejmé, nemôžem si odpustiť pár výhrad. Pomerne dosť nejednotné, aj priebehom, aj štylizáciou. Neustále prechody medzi temnými, ponurými scénami vrážd & zločinu striedajú diskošky a šukačky, následne striedajúce rodinné záležitosti, i keď možno takto reflektujúce predmetný život. Zároveň ani nedokážem jednotne vyjadriť zámer a uchopenie réžie (čo môže byť moja vina). Produkčne je MIKI na vysokej úrovni, ako scénografiou, tak aj kamerou, kostýmami a spracovaním akčných sekvencií a zvuku. Bitky, vraždy aj rýchle jazdy sú uveriteľné, na slovenskú kinematografiu až moc. Špeciálne je ale nutné vyzdvihnúť herecký ansámbel, ktorý nezakopol ani raz a ktorému všemocne vojvodí slovenský maestro Milan Ondrík. Príhodné je tiež porovnávať s tohtoročnou Vojnou policajtov, hoci oba idú spôsobom spracovania opačným smerom, tematicky sa perfektne dopĺňajú. Zdá sa, že tešiť sa do kín na slovenské filmy už nie je fikciou. Soundtrack na trón. Ondrík na trón. Január 2025 potrebuje prísť čo najrýchlejšie... "Pozor! Nedeliť nožom, ani ničím, čo robí iskry. Ďalej, neskladovať v zime. Nefajčiť pri tom. Nejesť. Nepiť. Neolizovať. Nebyť debil."

Jediný western, ktorý som si skutočne zamiloval ešte v časoch, keď som žánrom pohŕdal. Ohromil ma počtom reálnych historických postáv, počnúc tými najvedľajšími, na obrazovke objavujúcimi sa sotva minútu. O každej z nich si môžeš prečítať pozadie a kúsky kontextu spojiť s dianím vo filme. Naprieč dvoma hodinami sa hojne odkazuje na rôzne prebiehajúce udalosti toho času v regióne a často som si snímku zastavil a prečítal o predmetnom viac, čo násobne pohltilo v sledovaní. Na rozdiel od ostatných životopisných počinov o Wyattovi Earpovi, typicky mapujúcom väčšiu, ak nie celú, dĺžku jeho povestného pestrého života, sa Cosmatos sústredil výhradne na (ako názov napovedá) Tombstone (paradoxne ma ale najviac zaujalo, čo bolo po ňom), čiže dnes už legendárna prestrelka pri O.K. Corrale, jej dopad a následný federálny hon a pátranie po Kovbojoch. Mimo úctyhodného a ospevovaného hereckého výkonu Vala Kilmera by som rád vyzdvihol aj Powersa Bootha (kiežby mal viac priestoru / padlo vhod po nedávnom dopozeraní HBO počinu Deadwood), rýchlo odsýpajúcu réžiu, ale najmä celkovú vizuálnu stránku diela, od umne snímajúcej kamery primárne po vynikajúcu scénografiu, ktorá bola vskutku slastná. A inak áno, malo to všetko, čo malo mať. (19.7.2021) (7.1.2024) (10.8.2024) "That's not what he said, you ignorant wretch. Your Spanish is worse than your English."

David Milch tu zašiel so svojim umom a darom písať tak neskutočne ďaleko. Pffff, čo ďaleko, ďalej som asi ešte nevidel. Rodák z Buffala sa neopísateľne úžasne a majstrovsky hral so slovami a šperkoval každú jednu vetu, až sa zdá, že Deadwood bol napísaný práve v 1876 a nie v ranných 2000s. Z 50-minútovej dĺžky každej epizódy som reálne NEROZUMEL 40-tim z nich a vôbec nemal tušenia, čo presne postavy rozprávajú (samozrejme, vedel si z kontextu diania, ale nie z toho, čo si počul/čítal). A paradoxne práve táto neschopnosť porozumieť bol pre mňa veľký zážitok a niečo nové (z herného westernového majsterštiku Red Dead Redemption 2 nebol problém za stovku herných hodín porozumieť žiadnemu dialógu...). Ťažko patrične zdôrazniť, treba skúsiť (ale bez CZ dabingu/titulkov, tie sú tu hriech). Každá veta je priam až remeselne vytvorená a silne pochybujem, či sa zatiaľ nejaký počin doťahuje na takúto dialógovú eleganciu a excelenciu (možno svojim spôsobom iba Justified). Z iných pozitív je rozhodne dôležité vyzdvihnúť autentickú a živú výpravu, ktorá obdobím Divokého západu dýcha silno, ale aj zasadenie do skutočného prostredia s historickými postavami (skoro toľko ako v Tombstone) a paralelou so skutočným dianím v predmetnom meste, jeho vznikom a vývojom a aj mimo neho v regiónoch a teritóriách Dakoty a tiež, že aj postavy a ich chovanie v rámci potreby dramatizácie ľahko korelujú s históriou. V seriáli je vidieť aj znať komplexnosť tém a motívov, vrátane deja samotného, zároveň aj vrstevnatosť motivácií charakterov a toto je presne ten typ diela, ktoré treba dať opakovane ešte dva-trikrát. Ale čo je asi najväčší "bonus" – Ian McShane. Za mňa jeden z top hereckých výkonov v televízii vôbec (v čase vydania možno aj top). A hoci nezdieľam ten (všeobecný) sentiment, že Deadwood je jedným z najlepších seriálov všetkých čias, paradoxne sa nečudujem, že pre mnohých je... (x / x / x) Bonusy – S1: Making Deadwood / The New Language / An Imaginative Reality / The Real Deadwood / S2: Making Deadwood / Trusting the Process / The Wedding Celebration / Mr. Wu Proves Out / The Real Deadwood / S3: Deadwood Matures / The Education of Swearengen / The Meaning of Endings / 360° Set Tour / The Real Deadwood / Film: The Unspoken Subject / "Dan, don't you agree that the truth, if only a pinch, must season every falsehood, or the palate fuckin' rebels? And mustn't the novice chef be mindful not to ladle out his concoction by the unseasoned fucking ton, lest before he perfect his art, he lose his clientele?"

Chcel som tomu dať šancu, veľmi. Primárne z identických dôvodov, aké som opísal v prípade Dawson's Creek a potreby nájsť si náhradu. One Tree Hill sa spočiatku javil ako nádejná, typická tínedžerská dráma a kým sa postavy na seba nenamotávali, chovali k sebe neustálu rivalitu a predsudky, ako-tak bolo dielo sledovateľné. Po desiatke epizód sa však stal zrejme očakávaný obrat – vzťahová žumpa pomaly ešte horšieho razenia ako Dawson's Creek, bez mantinelov logickosti, len s mantinelmi TV ratingov. Nostalgia je tu veru silná, po všetkých stránkach, zároveň ide aj o dobrú studnicu objavovania známej-neznámej 00s hudby, najmä alternatívneho rocku, ale aby človek takúto romantickú žbrndu a utrpenie trávil len kvôli tomu, nie je príliš rozumné. A čo z fór čítam, ďalšie série išli ešte do väčších a presexualizovanejších sračiek. Takto som sa cítil takmer v každej epizóde: ako Judy a potom takto Bush. Nie, vďaka, možno inokedy... ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ / (x) (E1/E2 5.2020) (S1 21.7-27.7.2024)

Kriste Bože, koncert (nielen) roka, možno aj dekády. 61 skladieb, 65x skladieb, landmark celého žánru a nový míľnik na historickej časovej osi hip-hopu (spolu s klipom Not Like Us), kultúrna identita a multigeneračný hejt na Drizzyho. Hudobné dedičstvo Kalifornie posledných troch dekád na jednom mieste. K.Dot GOAT. (x / x) / A z tých mobilov všade sa dogrciam asi. Rakovina fakt... "We don't wanna hear you say nigga no moreeee."