Real Tom Hardy

Nemám poňatia, komu je tento produkt určený a netuším, prečo ho kritici na festivaloch v 70. rokoch častovali ako majstrovský kúsok. Portrét života dvoch starcov na francúzskom vidieku zložený z dlhých záberov na krajinu a na mdlé rutinné činnosti každodenného života, od ranného vstávania cez prácu vo vyhni a na dome, obednú pauzu s nie príliš vábivým obedom (ešte aj ten zasraný chlieb vyzeral, že má 40 rokov...) až po popoludňajšiu kávu, prácu s dobytkom a drevom, večerné holenie, prípravu polievky na ďalší deň a trpkastý záver. Priznávam síce, že som si Le cousin Jules užíval aj opakovane, najmä teda preto, že ho vnímam ako (vizuálnu) predĺženú ruku množstva kníh, ktoré mám o architektúre a interiérovom dizajne francúzskeho vidieka (aj FR ako takého), no stále platí v úvode spomenuté – fakt neviem, na koho bol tento "dokument" cielený. Fanúšikov žánru slow cinema? (2x13.2.2023) (29.8.2023)

Kameramansky dosť premakaný (aj mimo slovenských pomerov) dokument o stredovekých nástenných maľbách na južnom Slovensku. Zazlievam otravného rozprávača a časté odbočky do zahraničných kútov zobrazujúcich podobné/súvisiace maľby a hoci by som preferoval, aby prednesy vystupujúcich išli viac do hĺbky (z histórie a/alebo technickej stránky), za ten "tip" na uhorské maľby v kostole neďaleko Rimavskej Soboty zobrazujúce rozsekaných Kumánov, odseknuté hlavy, popravy a sexuálne konotácie, zametám všetky nespokojnosti pod koberec... (16.10.2020) (9.12.2022) (27.8.2023) [symbolický komentár č. 900]

Diváci v Cannes v roku 1980 museli po dopozeraní schytať solídny kultúrny šok. Videli totiž Bezstarostnú jazdu vol. 2 bez akýchkoľvek pozitívnych vyhliadok na život s neutíchajúcim nihilistickým presahom a so síce predpokladanou tragickou konklúziou, nie však v takej extrémnej miere. O deštrukcii jednej rodiny, kde si matka pichá do žíl heroín, otec-alkoholik s chuťou obľubuje incest a tomboy dcéra sa pred reáliami tejto domácnosti utieka k punku, hudbe Elvisa Presleyho & kapely Pointed Sticks a neustálemu boju s autoritami. Šokujúci záver podtŕha a posilňuje všetko videné a posúva tento polarizujúci počin k tomu najlepšiemu z réžie Dennisa Hoppera. (2.5.2023) (25.7.2023) (27.8.2023)

Paralela medzi Dennisom Hopperom a Michaelom Ciminom v súvislosti s trajektóriou ich režisérskej kariéry je až pozoruhodne podobná. Obaja po senzačnom úspechu svojich diel (Bezstarostná jazda & Lovec jeleňov; oba mapujúce rozdiely medzi protagonistami a zvyškom spoločnosti / oba zaradené ako jedny z prvých do NFR pre ich kultúrnu dôležitosť) dostali od štúdia úplne voľnú kreatívnu ruku natočiť svoju ambicióznu víziu bez akýchkoľvek obmedzení (DH mal síce strop na rozpočet, koniec-koncov neobmedzoval), z ktorých vzišli absolútne stroskotané prepadáky (The Last Movie & Nebeská brána; oba zhodou okolností westerny, oba totálne peklo v postprodukcii, najmä v strižni), ktorých výsledok bola režisérov niekoľkoročná tvorivá odmlka (Hopper 9 a Cimino 5 rokov) a následný pád, kedy žiaden z ich počinov už nedosiahol žiadny relevantný úspech. Jediným rozdielom je len to, že Cimino "takmer" zbankrotoval komplet celé štúdio United Artists a tiež, že Nebeská brána bola retrospektívne po dostupnosti pôvodného režisérskeho zostrihu už kriticky prijatá veľmi dobre, zatiaľ čo Hopperov počin zostáva aj naďalej chaotickým neporiadkom, čo ale tak býva, keď rejža fetuje prvú ligu namiesto toho, aby strihal. The Last Movie je film vo filme – americká produkcia natáča western v horách Peru v malej dedinke Chinchero. Protagonista Kansas sa po skončení natáčania rozhodne v dedine zostať žiť s tamojšou "indiánkou." Eventuálne však zisťuje, že si miestni osvojili "zvyky" videné počas nakrúcania a teraz natáčajú svoj vlastný western na základe videného, avšak s reálnym násilím a smrťou, nakoľko nerozumejú konceptu kinematografie. Toto na papieri znie ako neskonalo fascinujúca téma, ktorá byť schopnejšie režijne aj scenáristicky uchopená (možno pre príklad práve aj vyššie spomenutým Ciminom), s väčšou porciou konvenčnejších metód, a to ani nehovoriac o Hopperovom nápade viesť dej vo viacerých časových rovinách a nechronologicky, rozumej režisérom, ktorý sotva zvláda obyčajný chronologický lineárny príbeh, by z tejto snímky pokojne mohol byť masterpiece a nie iba drobný kult veľmi úzkeho diváckeho okruhu... Dám si ale opäť niekedy znova, nakoľko vizuálne je naozaj príťažlivá... (x / x) (x) (2.5.2023) (23.8.2023)

Hopperove filmy boli obrazovo vždy strhujúco podmanivé & opojné a práve v jeho debute je možné úplne plnokrvne badať jeho rukopis, ktorý sa zachováva až do posledného diela 25 rokov neskôr. Problémom v každom z nich bol ale obsah a mnoho dejových absurdít. Keď však pod palec dostane príbeh, ktorý nevyžaduje akékoľvek scenáristické komplexnosti a v zásade ide len o Harley road trip odyseu po zhippíkovanej Amerike (s občasným reflektovaním aktuálneho spoločenského rozpoloženia) počas transformatívneho roku '69, nevznikne z toho kasový aj divácky prepadák (ako jeho neskoršie diela), ale Easy Rider alias kontrakultúrna modla onej, turbulentnej, dekády. A "screenshotovať" si ho môžem doslova takmer v každom druhom zábere... ♪♫ (x) (x) (x) (6.2.2019) (23.7.2023) (19.8.2023)

V malom ospalom mestečku niekde uprostred Michiganu sa píše 31. december 1999. Prelom milénia je na spadnutie, rovnako tiež vtedajšie obavy z Y2K. Austin pracuje na benzínke s bankomatom, ku ktorého obsahu je jednoduchý prístup cez chladiaci box na kolu. Namiesto osláv príchodu nového roka a párty so svojou blonďavou kamojdou vypracoval plán (veľmi prioritne, cením), ako sa k tejto koristi dostať aj za prítomnosti kamier v predajni aj vonku. Aby však mohol film jestvovať, niečo po ceste sa muselo pekne pokaziť. Ako inak. Turbo Cola je typický indie low-budget, ktorý aj bez veľkej produkcie vyzerá dobre a s ňou by vyčaroval omnoho viac. Na zasadenie do konca deväťdesiatok som sa nesmierne tešil, najmä z jeho zachytenia, či prípadného nostalgického pohľadu – po tomto smere nulové nasýtenie. Nevýrazné, nedefiničné, kľudne sa mohlo odohrávať aj v 2022 a rozdiel nebadať (zo dve-tri rekvizity na pulte a dva-tri odkazy na popkultúru fakt nestačia). Vyčítať som chcel aj hudbu, avšak na licencie rozpočet určite nebol, preto tá pre film vyprodukovaná, našťastie, znela ako 90s. Mohli ale kúpiť aspoň jeden banger. Aspoň jeden... A že v r. 2022 môže vyjsť film, kde nebol obsadený žiadny n-word, som ani nevedel, že sa dá. Bolo to nádherné... (15.6.2022) (7.8.2023) "Don't stop! It's 9 teen 90 nine baby!"

Postava Simona Templara z kníh Leslieho Charterisa, známa predovšetkým z populárneho britského seriálu The Saint, dostala po desiatke filmov od RKO z konca 30. rokov konečne "poriadnu, poctivú, hollywoodsku" filmovú adaptáciu pod schopnejším rejžom s áčkovým ústredným duom a jedným charizmatickým starým esom menom Rade Šerbedžija (ťahal tu celé to márne herectvo), ktorého filmografiu mám teraz chuť podrobne prekopať a užiť si ho opäť. Výsledok avšak nie moc povzbudivý. Priehľadný prízemný príbeh o tom, ako sa chameleónsky zlodej na voľnej nohe zamiluje do doktorky, ktorej má spod podprsenky ukradnúť vzorec jadrovej reakcie—studenej fúzie, ktorá má vyriešiť nielen drsnú zimu v Moskve a umožniť prevrat miestnemu bývalému komunistovi a oligarchovi (famózny Rade), ale aj problémy v globále. Výsledok správne predpokladane naivný. Značne ale cením natáčanie priamo v Moskve namiesto náhrad (obrovská nálož exteriérových záberov, napr. na Lubyanku) a naozaj perfektne zachytenú atmosféru postsovietskeho kolapsu Ruska (i keď na Balabanov opus Brat sa nechytá) dokresľujúcu tuhou zimou. Svätý sa oplatí pozrieť počas zimy, nie práve ideálne v augustovom lete, i keď na severnom Slovensku v roku 2023 je to vlastne jedno a to isté, všakže? (5 °C minulý týždeň v noci x) (3.10.2021) (6.8.2023) "The phone goes the other way, you moron."

Presne to, čo som hľadal – triler (kde hlavne exteriéry a kamera hrajú prím) o vyšetrovaní trojitej vraždy z mrazivých moskovských ulíc so všadeprítomnou paranojou doby a s KGB na každom rohu, v uliciach, kde za chvostom tvojho šeredného VAZ 2101 alias Žiguli krúžia 24/7 "tajní" v nablýskanej čiernej Volge M23 s chrómovými doplnkami – som aj dostal. Zamrzia možno len dosť horibilné herecké výkony (najmä ústredné trio Hurt x Marvin x Dennehy) a miestami dosť prekombinované sprisahanie týkajúce sa sovietskeho monopolu s kožušinami soboľa ázijského, ale inak vsjo v parjadke. Vďaka za tip MontyBrogan... "They say he even had dinner with Brezhnev before he died. Well, perhaps the conversation would have been better if he'd dinner with Brezhnev after he'd died." (x / x / x)

Čiernočierne Countach 5000QV preháňajúce sa po širokých uliciach Manhattanu v úvodných titulkoch okamžite pripomína Miami Vice, najmä ep. Prodigal Son, hl. hrdina v obleku s ikonickým štýlom fúzov zase Toma Sellecka z úspešného Magnum, P.I., na ktorého popularite sa tu zrejme chcelo ťažiť, a zápletka, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani treťotriedna telenovela (plus otrasná hudba), nie je celkom najlepšia kombinácia pre pilotný diel televízneho seriálu. Že sa projekt nikdy nezrealizoval mi už záhadou veru nie je.

Zabudnutý klenot (paradoxne pochopiteľne) medzi hudobnými paródiami. CB4 – kvalitná satira disponujúca komplexnou znalosťou predmetného hudobného žánru a obdobia. Paroduje vznik a vzostup hip-hopovej formácie N.W.A a v tomto ohľade je tak presná, že môže byť rovno považovaná za alternatívny komediálny biopic. Taktiež svojim spôsobom zaujímavo mapuje presun popularity na subžáner gangsterského rapu. S nekonečnou náložou odkazov. Zároveň je ale v mnohých scénach až prehnane stupídna a debilná, často na úrovni spodiny humoru typu filmy dvojice Jason Friedberg & Aaron Seltzer. Čo je ale na druhej strane potešujúce – existuje aj jeho klon, bez toho dna záchodového humoru, s väčšou porciou zmienok a celkovo lepším uchopením s okúzľujúcim, podmanivým názvom – The Glockumentary. Vo všeobecnosti Cell Block 4 aj napriek tomu veľmi cením a fanúšikom tejto bangerskej muziky rád odporučím. "The revolution must be marketed."  ♪♫ (x) (2014) (28.2.2019) (19.5.2021) (28.7.2023)