Real Tom Hardy

Po nedávnom prečítaní 20-stránkovej, priam čarokrásnej, diskusie k novej nórskej iterácii tejto československej klasiky padla v pléne istá Bluntmanova interpretácia s touto súvisiaca, niečo vo význame, že bola na tú dobu relatívne progresívna a borila vtedajšie konzervatívne konvencie. To si vysvetľoval tým, že mal princ údajne foot fetish, čo bolo údajne v rozpore s tradičnými hodnotami, alebo, že medzi princom a jeho dvoma prisluhovačmi panovali nejaké homosexuálne tendencie. Tak som si povedal, že v tomto smere poctím toto skarhané obdobie roka a do zlatého fondu československej kinematografie opäť nazriem a rovno aj preverím, ako moc Blunťoš po večeroch droguje (nič v zlom). Vo výsledku som nútený konštatovať, že žiadne princove alternatívne tendencie som nespozoroval a rovnako ani jeho záľubu v papaní nožičiek. Tiež sa nie úplne stotožňujem s mániou Čechov a Slovákov a ich pravidelnou selekciou tohto Vorlíčkovho diela na sledovanie počas záverov rokov, no na druhej strane po troch každoročných pokusoch pochopiť začínam trochu chápať. Nejedná sa o najmárnejší výplod pod slnkom a hoci je príbehovo nechutne debilný, určité filmárske kvality bez debaty nesie. Ale rozumiem, že ak za čias komunistického aparátu nič lepšie v telke nebežalo, dá sa na tom lipnúť a kultovo & iracionálne uctievať aj doteraz x) (x) (21.8.2018) (24.12.2020) (24.12.2021) (24.12.2022) (24.12.2023)

ESPN sa spätne díva a rekapituluje posledných 25 rokov X Games, fenoménu, ktorý na prelome milénia, no najmä so začiatkom toho nového, nezmazateľným písmom formoval mladú generáciu Ameriky. Spolu s tohtoročnými počinmi X Games Heroes a X-traordinary je toto nádherné nostalgické ohliadnutie sa späť v čase a pocta tejto dnes už malej, no stále nie úplne obskúrnej subkultúre. Dokonalejšie by bolo už len predĺženie stopáže na štandardnú doku dvojhodinovku, prípadne aj 90. minút po vzore The Movie. Materiálu aj o čom by rozhodne bolo. (20.11.2022)

Monumentálny produkt precíznej a poctivej dokumentaristiky, možno obnosom detailov trochu bezprecedentnej. Ric Burns nezaostáva v tieni svojho staršieho brata, doku ikony Kena Burnsa, a taktiež ani nenecháva povesti cyklu American Experience a celkovej PBS produkcie nič dlžný. 18-hodinová púť naprieč celou históriou New Yorku, od úplného zrodu až po prítomnosť (r. 2018). Vrhol som sa doň čisto len kvôli architektúre, začal som preto povrchne štvrtou epizódou so zámerom zachytiť si stavebný boom mrakodrapov tohto mesta v 20. rokoch, prvé fázy jestvovania jeho výškového charakteru, definujúcej črty, no nakoniec zostal kvôli neopísateľne fascinujúcej a prakticky dokonalej režijnej práci Rica Burnsa. Toto je zrejme najkomplexnejšia a najlepšie zmixovaná kompilácia a kolekcia (historicky hypnotizujúcich) archívnych záberov (som úplne bez slov z tej kolosálnej nálože) podkreslených trefnou, miestami poetickou naráciou, informatívnymi rozhovormi a perfektnými, z času na čas dramatickými tónmi Briana Keanea. Ťažko opísať, treba vidieť. To obdobie, prostredie, elementy a prvky, ktoré som miloval "zdokumentované" v Der verlorene Sohn na poli pár minút tu sú dožičené v hodinách s počtom dvoch cifier. Eufória, orgazmus.

Dokonalé filmové remeslo a zároveň silné koncepčné ohliadnutie sa za znamenitou tvorbou velikána Andreja Tarkovského, ktorého diela sú hodné prepáliť ti mozog kompletne na sračky. Po drsnom debute Návrat a pred úplným upísaním sa tvorbe výnimočných sociálnych drám a kritík mapujúcich život v kontemporárnom Rusku sa vo Zvjagincevovej filmografii objavil atypický kúsok – súčasný Tarkovskij vol. 2 so všetkými obsahovými & vizuálnymi atribútmi prítomnými alias trojhodinová odysea o "vyhnanstve" a rozklade rodiny/manželstva s absolútne strhujúcim Lavroněnkom v hl. role, s pomaly formujúcim sa rež. štýlom slow cinema so zameraním sa na dlhé zábery, minimalistickými tónmi Dergačeva, no najmä tým pre oči podstatným – kameramanský maestro Kričman na trón... ♪♫ (x) (17.5.2019) (25.11.2022)

Režiséra Johna Dahla milujem z tých správnych dôvodov. Je kvalitný rejža, zvláda zaujímavo a niekedy až pozoruhodne mixovať rôzne žánre, ale to najdôležitejšie – jeho cit a um pri vytváraní portrétov biednej, chudobnej rurálnej Ameriky s uveriteľnými charaktermi (aj keď občas mimo uzdy) je absolútne senzačný. Či už v poctivom debute Kill Me Again so silným nádychom štylizovaného neo-noiru, kde portrétuje Las Vegas, Reno a zapadákov Nevady, tu, v RRW, kde vizualizuje drsný vidiecky Wyoming s príchuťou Texasu, či napokon v Joy Ride, kde ukazuje Colorado & Utah, plus mixuje road movie a horor. A že na to stále nezabudol "mi" potvrdil aj nedávno na poli televíznej tvorby v seriáli American Rust. A je to práve Red Rock West, ktorý spoza nich žiari a na čelo vizuálne podobných by som ho zaradil pokojne aj mimo Dahlovej režijnej filmografie. Dôvod, prečo RRW tak bezchybne funguje a zároveň si vyslúžil a vydupkal moju nehynúcu náklonnosť a lásku je to, ako hravo a nádherne dokáže mixovať neo-noir s neo-westernom. Až je pre diváka (alebo mňa) doslova infekčne nákazlivý. Obsahovo prvým menovaným exceluje a svojou westernovou výpravou, účelovým zasadením, kostýmami a hudbou druhým menovaným priam dýcha a žije. Atmosféricky vyšperkované. Do poslednej bodky. Milujem a navždy budem. Dennis Hopper detto... ♪♫ (x) (x) (27.10.2017) (5.1.2018) (2.5.2019) (5.7.2021) (18.3.2022) (2x10.11.2022) (14.11.2022)

Gun Crazy údajne zvyknú púšťať na amerických filmových školách nielen budúcim kameramanom a veľmi sa ani nečudujem, pretože čo tu s kamerou Harlan vyvádzal bolo niečo neskutočné a kľudne hodné všeobecnejšieho uznania v dejinách filmu na úrovni Orsona Wellesa a jeho opusu Občan Kane. A prečo som vlastne tak nadšený? Veľmi jednoduché – vidieť autentický noir z 50. rokov s totálnym minimom typicky odpudzujúco šerednej zadnej projekcie a kvantom automobilových scén (hlavne tých akčnejšieho kalibru) natáčaných bez nej a v reálnom čase plus s pohľadom zvnútra vozidla som ani nevedel, že chcem a potrebujem vidieť. Potešil tiež v jednej scéne záber na ciferník Bulova (x). A Trumbov scenár je jasný <3 (11.6.2021) (11.11.2022)

Deray urobil v sedemdesiatych rokoch úctyhodný skutok – zobral komplet (reálne zhruba polovicu) celý francúzsky štáb a vybral sa do amerického Los Angeles natočiť svoj krimi masterpiece (reálne mal točiť iný projekt, toto zbúchali ako alternatívne riešenie). Prečo úctyhodný? Silne snobskí a vlasteneckí Francúzi točiť v Amerike nikdy moc nechceli a zrejme ani nemali potrebu, no nespojiť eleganciu francúzskeho filmu a európskeho štýlu s americkým prostredím, zvyklosťami a charaktermi optikou režiséra–outsidera, mi príde ako veľký hriech a prehrešok voči všetkému svätému. Dôkazom sú famózne snímky kalibru Deux hommes dans Manhattan, Ferchaux (boh žehnaj Melvilleovi) či Grand Pardon II. A Deray týmto počinom ruku k dielu určite pridal. A tento jav sa nedial len pri produkciách žabožrútov – Taliani a Gli intoccabili, Nemci a Der verlorene Sohn, Maďari a Borcsa Amerikában. Podobné sa deje aj v prípade amerických produkcií, no európskych režisérov. Je určite jasné, že tí budú Ameriku snímať iným spôsobom – možno s istou fascináciou, menšou adoráciou, možno niekedy aj s negatívnou konotáciou, no stále odlišne, pretože pre Amíka bežné a fádne veci môžu byť pre Európana opak (celé mestá, budovy, predmety, tradície, zvyklosti) – Wenders a Paris, Texas, Polański a Chinatown, Yates a Bullitt, Demy a Model Shop či Antonioni a Zabriskie Point. Teraz sme už ale od predmetného filmu pomerne dosť odbočili, takže pár slov k nemu – Lucien (alias Trintignant), nájomný vrah z Paríža, je vyslaný cez Veľkú mláku až do Mesta anjelov splniť úlohu. Dorazí na LAX, vezme si taxík, v rýchlosti si prezrie mladučký, ešte nie príliš vertikálny Downtown, dorazí do hotela, skontroluje stav americkej televízie, z požičovne si vyzdvihne Lincoln a ide na vec. Následne sa stane obeťou zrady a zostáva uväznený v L.A. bez pasu a letenky späť domov. Navyše je stratený v obrovskom veľkomeste, kde zisťuje to, čo povedal Thom Andersen v LAPI – objavuje mesto plné parkovísk, motelov, autobusových staníc, kaviarní a striptízových barov... A aby toho nebolo málo, s americkým nájomným vrahom na krku, ktorého mimochodom perfektne chladno stvárnil Roy Scheider. A so záverom, ktorý nádherne pasuje európskym filmárom, no americké štúdiá sa mu vyhýbajú a boja ako čert kríža... (12.4.2021) (3.11.2022)

Keď som nedávno písal, že za zhliadnutie Borcsa Amerikában by som určite obetoval aspoň jeden semenník, to som ešte nevedel, že borec menom Šuplík nejakým zázrakom, niekde–nejako, tento film vyhrabe aj napriek tomu, že ani samotný maďarský Národný filmový inštitút vo svojom archíve nemá projektovateľnú verziu. O svoje dolné dvojča teda tým pádom prichádzam, no ale naspäť k veci... Nakoľko po maďarsky neviem a titulky, samozrejme, nejestvujú, prvú hodinu som mohol akurát tak len sledovať technický stav a schopnosti magyarok filmu 90 rokov dozadu, k čomu veľa výhrad, paradoxne, nemám. Pomerne slušne zmajstrovali aj scény z lode a zadnú projekciu mora a vĺn. Zostávalo už len v napätí vyčkávať pomyselný klinec programu – samotný New York roku '38, ktorý nás privítal až po 55 minútach – a oplatilo sa. Bolo určite zaujímavé sledovať tradičné maďarské ľudové kroje pobehujúce po legendárnej piatej Avenue, Times Square a Central Parku, mixovať dialógy v maďarčine a angličtine (scéna s policajtom) či sledovať ohromených sedlákov uprene hľadieť na do neba týčiace sa mrakodrapy (ani tu nechýbali zábery z ich vrcholov na zvyšok Manhattanu a snímanie neónov). Osobne najväčšiu radosť mi urobila scéna, v ktorej pozadí bolo vidno tabule kín, ktoré skrz nich pútali na nový film velikána amerického filmu Humphreyho Bogarta. --- Dávam tri hviezdy s pocitom, že Nemci "to" dali lepšie a ak sa niekedy nájdu titulky, budú zrejme nasledovať hviezdy štyri... (x / x)

Bohate vyštylizovaná soderberghovka s naštvaným anglánom v popredí, na povrchu možno trochu vyznievajúca ako štýl bez substancie, v realite však pracujúca s jasným jednosmerným zámerom portrétovať LEN vzťah otca x dcéry, bez potreby rozoberať a detailovať charaktery všetkých ostatných vedľajších postáv, v čom film možno suverénne neexceluje, no nezlyháva. Limey je režisérov pohľad späť na krimi snímky 70. rokov a nimi silne inšpirovaný, avšak bez stagnácie, práve naopak – plný invencií/experimentov na poli réžie, strihu a mixovania zvuku, plus absolútneho zmajstrovania nelineárnej štruktúry rozprávania príbehu, vizualizovaného skrz ultimátne famóznu kameru. Zároveň tiež ponúka sladkastú a ojedinelú možnosť plne si vychutnať Terencea Stampa (cením aj Fondu & Heinle) v hlavnej role, centrom celého 90-minútového diania. Škoda tých šeredne vyzerajúcich akčných/bojových scén, bez nich by som nemal čo kritizovať... #1 Reštaurovaná 4K vyzerá ako úplne iný film v porovnaní s pôvodným BR. Otázkou už len zostáva, ako vyzerá D-VHS? x) (x / x / x) (x / x) (x) (19.12.2019) (27.8.2020) (2x29.10.2022) (30.10.2022)

Moonshine runner, profesia–súčasť US kultúry, jeden z predobrazov redneck vidláckej Ameriky, alternatívne synonymum Apalačských vrchov a ešte silnejšie zakotvenie v popkultúre najmä skrz ikonický televízny seriál Dukes of Hazzard, po ktorého fenomenálnom úspechu bol náklad tematicky identických filmov iminentný. Paradoxom však je, že im cestu bezprostredne nevydláždil, tá už bola vydláždená na začiatku 70. rokov. A Trikonis ruku k dielu teda rozhodne pridal. Po bohatých skúsenostiach s tu využívanými témami (country, silné vidiecke štylizácie, kovboji, ženy, kovbojky, sexy ženy) prišiel s počinom Moonshine County Express, kde všetko patrične zúročil. Zároveň sa rozhodol nejsť tradičnou cestou – bol jedným z mála dobových filmov, ktoré južanmi & Juhom, ich spôsobom života a voľnočasovými "aktivitami" nepohŕdal. Celková atmosféra prostredia tu hrá prím, poctivo sekundujú kostýmy, no primárne čarovné vozové selekcie. Samotné dianie tiež dokáže zaujať – tri "farmárske" dcéry starého zastreleného paliča sa po jeho smrti rozhodnú v diele pokračovať, neprestávať zásobovať miestny zapadákov kvalitným domácim pitím. Výsledkom sú nie príliš okúzľujúce akčné scény, no celkom podarené naháňačky a rýchle donášky chľastu. Im v závere dominuje červený 1970 Dodge Challenger s absolútne monštruóznymi zadnými gumami. Vždy, keď vidím ten zadok, dostávam nutkanie film znova zhliadnuť, čo vysvetľuje, prečo je toto štvrtý replay. A čo ďalej? Poriadne prevetrať Trikonisovu režijnú filmografiu s cieľom nájsť ďalšie južanské klenoty, dať si ďalší replay niektorých epizód seriálu, tiež Moonrunners a, samozrejme, Jessicu Simpson... (x) (x) (11.4.2022) (7.7.2022) (17.10.2022) (27.10.2022)