M.a.t.t.

Na úplnú špičku v rámci seriálových herných adaptácií síce Dragon Age: Absolution nedosiahol, no rozhodne ani nesklamal. To že sa poctivo drží svojej predlohy a zmysluplne nadväzuje na záver tretieho herného dielu, je pritom iba plusom a rozhodne nie jedinou devízou. Príbeh je totiž atraktívne vystavaný, tempo rýchle od úplného začiatku, hrdinovia dostatočne sympatickí a má to i vcelku slušne napísaného zloducha so zmysluplnou motiváciou. Pochváliť treba aj dabing, v ktorom sa nachádza nejedno meno známe ako fanúšikom série, tak i videoherným hráčom. Najväčšou slabinou je tak hlavne to, že ďaleko viac pracuje so známymi faktami, než by sa snažil plnohodnotne predstavovať svet a jeho zákonitosti - čím sa predsa len trochu vzďaluje nezaujatému divákovi. Mne osobne to však nijak neprekáža a s čistým svedomím môžem Absolution označiť za doposiaľ najlepšiu adaptáciu Dragon Age.

Blood Origin je viac než presvedčivým dôkazom, že najväčším zlom nie sú zmeny oproti predlohe - tým je ak sa niekto, kto danému svetu očividne nerozumie, pokúsi vystavať nový príbeh. To že ten prebieha formou jednoduchého questu, kde sa postavy presúvajú z bodu A do bodu B a postupne verbujú nové posily, aby mohli zlikvidovať ústredných antagonistov, by som pritom dokázal akceptovať. Stačilo by dodať sympatické a dobre napísané postavy, niekoľko kvalitných podzápletiek a mohlo by to fungovať aspoň ako fanfikcia typu nedávneho Nightmare of the Wolf. Blood Origin však nezvláda ani to a miesto toho ponúka iba vcelku plocho pôsobiacu parafrázu na seriálového Hercula, kde prekvapuje i celkové spracovanie vizuálne evokujúce tvorbu deväťdesiatych rokov. A hoci to nie je až taký prepadák, ako sa niektorí tvária, tu už nemôže ani Sapkowski predstierať spokojnosť s podobným zabíjaním jeho značky.

Ak by tretí Clerks vznikli pred minimálne desiatimi rokmi (reálne ešte skôr), mohli sme dostať dalšie skvelé nadviazanie na jeho kultovú klasiku. Takto sa Smith dopracuje k tomu, o čom chce skutočne rozprávať až s blížiacim sa finišom snímky a ešte pred tým musí divák akceptovať príbehové zvraty, po ktorých v tejto látke nikto nevolal, miestami trochu silený humor a to všetko v podstatne slabšom režijnom podaní ako kedysi. Funkčná emocionálna koncovka, ktorú ešte viac podporuje príhovor samotného tvorcu počas záverečných titulkov, však čiastočne ospravedlňuje existenciu trojky a akokoľvek ide o najslabšiu a najmenej vtipnú časť, v súčasnej Smithovej forme sa to dá vlastne považovať za výhru. Aj keď áno, určite je to trochu smutné. 70%

Tak dlho sa fanúšikovia sťažovali, že z The Walking Dead vytratila sviežosť a zábava, až sa o to tvorcovia skutočne pokúsili... a zase je to zle. Štvrtý seriál z tohto univerza pritom nie je ničím iným ako zombie verziou Tales from the Crypt a už len snahou skúsiť niečo iné je mi vlastne sympatický. A že je miestami poriadne iný. Vcelku tradičný, no dobre zvládnutý origin jednej zo záporných postáv tak dopĺňa romantická komédia naruby, vtipne spracovaná časová slučka či rovno horor so zameraním na nadprirodzené prvky. Nie všetko síce funguje na jednotku či pasuje do tohto sveta, už len za snahu búrať podobným spôsobom konvencie však musím udeliť palec nahor.

Pekne nakrútené nič. Nevadí, že tu nie je sociálny presah a ani to, že to, že je to málo desivé. Peele sa nikdy nesnažil o prvoplánovosť a ani Nope sa nedá uprieť originalita, v jednotlivostiach funkčná réžia, či zase raz snaživí herci v hlavných úlohách. No vcelku banálna zápletka, zbavená akýkoľvek zaujímavo rozvíjaných myšlienok - nejaké tam totiž zákonite sú - mala tentoraz za následok, že mi bolo úplne jedno, čo sa vlastne odohráva pred mojimi očami a osudy postáv ma nechávali neustále chladným. A keď na tom nič nezmenil ani akčnejšie ladený záver, prvýkrát udeľujem Peelovi nie, čo ma i samého trochu mrzí.

Sympatická jednohubka s vynikajúcou animáciou, ktorej zďaleka najviac ubližuje mimoriadne krátka minutáž. Divák sa tak často ani nestačí rozpozerať a je koniec, čo síce korešponduje s jednoduchosťou námetov, no z viacerých šlo podľa mňa vyťažiť i viac. 70%

Už je to asi jasné - Russovci potrebujú väčší štúdiový dozor, aby dokázali vytvoriť niečo skutočne zaujímavé. The Gray Man je dokonalým stelesnením bezmyšlienkovitého akčného výplachu bez výraznejších ambícií, to však asi nie je niečo, čím by sa mal najdrahší film Netflixu verejne chváliť. Slabší scenár síce vyvažuje obstojné tempo a v rámci možností i akcia, ani tá však vyložene nestrhne a občas dokáže aj nepríjemne prekvapiť (nezvládnutý záver sekvencie v lietadle). A čo sa týka toľko omieľaného rozpočtu... v zásade ho vidieť je, no čo z toho, že jedna atraktívna lokalita strieda druhú, je to v rámci možností výpravné a nešetrilo sa ani na komparze, keď to film nikdy nedokáže naplno predať. Ťažko povedať, či je to slabšou kamerou, alebo rutinne pôsobiacou réžiou, no predošlý film tejto režisérskej dvojice disponoval zaujímavejšou formou. Potenciál bol skrátka väčší a hoci to má ďaleko od tragédie, toľko kvalitných hercov pokope by si predsa len zaslúžilo kvalitnejší blockbuster.

Zatiaľ čo prvá polovica Moonfallu je čírou esenciou Emmerichovej deväťdesiatkovej tvorby v tom najlepšom slova zmysle, v druhej som už bol nútený rezignovať pod čoraz narastajúcejšou plejádou nezmyslov, logických dier a absurdne budovanej sci-fi mytológie. O vyložený prepadák pritom nejde - je to totiž správne veľkolepé a herci miestami bavia, zároveň však niet pochýb, že v minulosti to už Emmerich dokázal i lepšie a podstatne zábavnejšie. 50%

Aktualizovaná Pretty Woman pre modernú generáciu, ktorej sa darí vnášať svieži vietor do čoraz viac upadajúceho žánru romantických komédií. Až na jednu výnimku (a nie, nie je titulná skladba) síce nezískava priveľa plusových bodov za vcelku genericky znejúci pop, v ostatných aspektoch však pôsobí o poznanie príjemnejšie. Jennifer Lopez a Owen Wilson možno nie sú Julia Roberts a Richard Gere, no obaja sú patrične sympatickí, chémia medzi nimi až nečakane funguje a funguje vlastne i ten absurdný, z komiksu pochádzajúci námet.  Jeho absurditu si totiž scenár veľmi dobre uvedomuje a ak mám brať Marry Me ako rozprávku, ktorá sa nesnaží o žiadnu revolúciu, potom asi nemám dôvod na výraznejšiu negativitu.

Po všetkých stránkach priemerný a rýchlo zabudnuteľný film, ktorý ako-tak zachraňuje predovšetkým vynikajúco napísaná a ešte lepšie zahraná postava Bena Afflecka. Tá totiž ako jediná dýcha životom a nedokáže ju úplne pochovať ani inak vcelku malátna Clooneyho réžia. 50%