classic

V podstate by sa dalo teraz danú situáciu ozrejmiť i v tom prostom zmysle, že Bustera "Friga" Keatona; vskutku objavil najmä sám tento tvorca v podobe Roscoea 'Fattyho' Arbuclea, keď sa teda zrovna pripravoval na nakrúcanie svojho krátkeho, dvojcievkového filmu s názvom The Butcher Boy [r. 1917], pričom budúci "Frigo" mu práve akosi úplne znenazdajky vošiel do cesty... • Zaznamenal som, že sa na filmovom plátne grotesky - vôbec po prvýkrát objavil v čase 06:09, keď vchádza do obchodu so zmiešaným tovarom, kde sa akurát schyľovalo k akejsi, celkom štandardne classickej, <múkovej metelici>, aká sa vtedy stávala naprosto bežným javom s tým dôvetkom, že sa jeho scéna vytvorila iba na jeden záber bez jediného opakovania záberu. • Ďalej sme sa postupne odrazili až k akémusi dievčenskému internátu, kde sa dvaja 'muži' uchádzali o jedno dievča, z čoho vzápätí vznikla naozaj pomerne dosť divoká, konfrontačná kampaň nielen medzi nimi dvomi, ale súčasne aj /tromi/štyrmi a ďalšími zainteresovanými postavami, kde skrátka nesmel [po]chýbať ani tento malý-veľký muž s kamennou tvárou.

Aký je vlastne Zmysel života, tá záhada o ľudskej [n]existencii, otázka ohľadom života a smrti, tak na to sa snažila asi naprosto promptne, a k tomu vskutku i pomerne dosť filozoficky - [z]odpovedať predovšetkým azda práve táto - britská komediálna skupina Monty Python, ktorej zrejme žiadna TÉMA[TIKA] nie je vôbec cudzou, ako zrovna povedzme i v tomto, obzvlášť cynickom, surovom a humornom prípade, resp. spracovaní, ak teda avšak divák naostatok pristúpi na ich celkový pohľad na vec...? • Záverečný, celovečerný titul tejto skupiny, sa snáď vyznačoval najmä tým, že: a). mu predchádzal jeden krátkometrážny [pred]film s názvom: Crimsonova permanentná poisťovňa; v trvaní približne cca 16. minút, ktorý mal tak mimoriadne dynamický spád, že by som bez mihnutia oka následne udelil až rovných 5* ; b). a to konkrétne v samotnej nadväznosti na klasický, dlhometrážny, hlavný film o trvaní ďalších 90. minút, ktorého jednotlivé kapitoly; áno, totižto daný titul bol rozdelený do siedmich kapitol, ktoré v rámci jedného celku - dotvárali akési muzikálové a spevácke a hudobné - vložkové prvky s tým dôvetkom, že tentoraz som už ale bol predsa mierne viac opatrnejším, nakoľko sa mi miestami zdalo, že skrátka títo ústrední a-u-t-o-r-i v náležitej podobe šestice účinkujúcich [5 Britov + 1 Američan], ktorí postupne vytvárali ďalšie a ďalšie postavy; akési nánosy, ktoré sa na seba neustále nabaľovali, až tým koľkokrát zachádzali do maximálneho extrému, čím prekračovali všetky hranice prijateľnej normy; v podstate vďaka čomu som sa napokon v celom svojom rozsahu - priklonil ku silným 4*, pričom zároveň ešte podotýkam i to, že dokonca dvaja z nich aj [z]režírovali príslušné kinematografické dielo do konečnej podoby, ktorá si podľa mňa rozhodne udržiavala úplne nadštandardne vysokú úroveň, t.j. „vtedy ste normálne mávali taký zvláštny pocit, akoby vás zvnútra požieral nejaký pytón kráľovský.”

Grécky provokatér č. 1 - Yorgos Lanthimos - podľa môjho vari naplno triezveho uvažovania, vyslovene chce iba za každú cenu neustále provokovať a šokovať zároveň; skrátka, väčšinou sa stále štylizuje do rovnakého formátu snáď predovšetkým len kvôli tomu, aby znovu pôsobil čo najdivnejším dojmom, zrejme aj na úkor samotnej kvality príslušnej veci, a čo môže mať následne kľudne i celkom opačný charakter, než aký teda pôvodne tento tvorca vôbec zamýšľal: štylizácia pre celkový [d]efekt v rámci celku, čo sa rozhodne znovu dotýkalo i jeho úplne najnovšieho, a k tomu i opätovne pomerne dosť samoúčelného a experimentálneho titulu, ktorý na mňa jednoznačne zapôsobil, ako niečo medzi »vedeckým experimentom,« a to konkrétne na samotný spôsob - trebárs i samotného Frankensteina, resp. proste práve najmä toho účinkujúceho Netvora, ktorého na začiatku 30. rokov XX. storočia, s naprosto veľkou gráciou stelesnil William Henry Pratt, známejším pod svojim umeleckým menom ako Boris Karloff; nakoľko sa zrovna táto ústredná protagonistka Bella Baxterová v podaní Emmy Stoneovej, vskutku akosi priamočiaro predsa trocha častejšie štylizovala do jeho trefnej podoby - aspoň v prvej polovici minutáže - určite; keď by som ju mohol teraz premenovať - povedzme na akéhosi „Netvora v sukni” s mimoriadne neukojiteľným sexuálnym apetítom, čím sa vzápätí azda už konečne presúvam i do ďalšej roviny celkového rozprávania daného, rozštiepeného príbehu, kedy daný autor zasa prehodil výhybku smerom na akési «umelecké porno», kedy sa tým pádom divákovi pred jeho užasnutým zrakom postupne rozprestierala i neuveriteľná kadencia explicitne poňatých záberov bez akýchkoľvek kladených servítok, že si vnímavý divák vtedy automaticky v duchu hovorieval: „Wow, sakramentsky odvážny, a obzvlášť perverzný a nechutný, herecký prejav zo strany tejto ústrednej predstaviteľky, z ktorého ale je možné súčasne vycítiť aj vysokú samoúčelnosť a kalkuláciu, rovnako sa podobne vzťahujúcu i na tohto hlavného autora, ktorý svoje zvrátené vízie naďalej prenáša na svoje herecké obsadenia, až to nenormálne začína zapáchať akýmsi absolútnym nevkusom!”

Zmluva zo strany navrhovateľa, teda ľudovo to nazvime, ako určitého »zamestnávateľa« [pani šľachtičnej Herbertovej], pozostávala najmä z toho, že pán Neville, čiže akýsi «umelecký maliar,» následne namaľuje akési  p-a-n-s-t-v-o  zo všetkých svetových strán, čo by malo vskutku napokon predstavovať nejakých cca. 12 kresieb - počas nasledujúcich dvanástich dní - s príslušnou odmenou v podobe po 8 £ za každú kresbu, pričom ešte zároveň ponúkal svoje služby i extra naviac, ktoré si zrejme každý potenciálny, a k tomu povedzme i vnímavý divák, už dávno sám, snáď automaticky domyslel, pokiaľ som nedokončil danú vetu. • Greenawayovo kinematografické dielo by som charakterizoval asi iba touto jednou [predsaže ale trocha viac rozšírenejšou] vetou: »Nastávala naprosto nekontrolovateľná, dialógová smršť so sakramentsky nesympatickými postavami, ktoré si určite odo mňa udržiavali maximálne možný odstup, a to konkrétne zasadeného do historického obdobia dekadentného a intrigánskeho b-a-r-o-k-a  z konca 17. storočia s neuveriteľne nadčasovou barokovou hudbou v podaní Michaela Nymana, ďalej s extravagantnými kostýmami, akoby boli doslova ušitými v danej epoche, alebo i pomerne dosť zaujímavý, režisérsky štýl Petra Greenawaya, ktorý sa tým pádom akosi práve vďaka tomu postupne štylizoval do pozície samotného, ústredného protagonistu, čo bol ďalší pridaný level, od ktorého by si malo filmové publikum vzápätí asi veľa sľubovať, čo mohlo mať zase napokon i úplne opačný charakter.«

♫ „Nebeské harfy pre teba hrajú, hrali aj pre Krista s jeho smutnými očami, hrali pre Petra i pre Pavla, ale nikdy nie pre mňa. Nebeské harfy, zo skla vyrobené, zelenšie ako tráva po daždi, hrali pre Petra aj pre Pavla, ale nikdy nie pre mňa. Nebeské harfy hrajú vysoko aj nízko. Chladným a daždivým vetrom sa predieram, aby som našla svoju harfu. Tak zelená ako jar ich má roztrieštená harfa bez strún.” ♫ • Dnes zrovna »oslavujem« najmä teda i to, že vďaka práve tomuto vydarenému titulu - autorského tandemu - Powell & Pressburger, som oficiálne zhliadol už konkrétne 3600. titul v chronologickom poradí, k čomu mi mimochodom priamo poslúžila i táto hriešne technicolorová - romanticko-dramatická záležitosť s obzvlášť rozprávkovými prvkami; no predovšetkým sa ale snáď naprosto jednalo i o akýsi herecký koncert: čiernovlasej a zeleonokej, príležitostnej speváčky, a k tomu veruže i veľkej ochranárky prírody [pre zaujímavosť: na svoju líšku Foxy určite jakživ nedala dopustiť, ktorá následne v dianí zohrala ešte veľmi kľúčovú úlohu...], čiže vskutku mimoriadne sexuálne príťažlivej protagonistky Hazel Woodusovej v priam elektrizujúcom stvárnení prostredníctvom Jennifer Jonesovej, ku ktorej sa jej «filmový tatko,» Angus, miestami naozaj správal ako nejaký, pardon za výraz, hajzel, len toľkoto na margo k danej veci. • Po dejovej stránke sa najskoršie nachádzam kdesi len vo „viktoriánskom Anglicku” [v roku 1897]; presnejšia zemepisná šírka by sa najskôr vzťahovala ku grófstvu Stropshire, kedy sa postupne začína kryštalizovať klasický, »milostný trojuholník«, kedy si zrejme zase znovu v duchu sami hovoríme: „Skrátka, asi nič nové pod slnkom, čo by sme niekedy predtým už niekde nevideli,” no zároveň ale podotýkam, že iba ozaj máloktorý z nich by ma tak extrémne zasiahol rovno do srdca, čo si teda vôbec pamätám... • Medzi trojicou hlavných postáv sa totižto rysujú zvlášť komplikované, medziľudské vzťahy, t.j. okrem medzitým už predsa trocha viac spomínanej Hazel, sa k nej pridávajú i dva mužské protipóly: zeman John "Jack" Reddin & pastor Edward "Ed" Marston [„predstaviteľ Jacka, D. Farrar; v mojom terajšom vnímaní, ako "farár", si teraz vymenil úlohy s predstaviteľom Eda, C. Cusackom, a to v opačnom ponímaní...”], pričom ústredná línia udalostí pomaličky «naberala na obrátkach» s úzkostnou atmosférou v rámci celku, ktorú hlavní režisérski autori systematickým spôsobom vyšponovali až kamsi na úplné maximum. • Hollywoodska krásavica a manželka vychýreného producenta Davida O. Selznicka, si tentoraz konečne odskočila i na Britské ostrovy, aby totiž vytvorila  jednu zo svojich najzaujímavejších postáv, čo sa divákom doslova vryje do pamätí; a to rozhodne nielen iba mne.

Žeby zrovna i niečo na spôsob naprosto kultovej Bezstarostnej jazdy vo francúzskom vydaní, kde sa vskutku zároveň asi zamiesilo aj na mnoho ďalších, a k tomu azda i podobne koncipovaných, kontroverzných príspevkov [povedzme trebárs čosi i na daný charakter Mechanického pomaranča], na aké si totižto práve teraz ani hneď tak rýchlo určite [ne]spomeniete, tak sa teda skrátka zvyčajne ksichtili títo titulní Buzíci pod taktovkou Bertranda Bliera, ktorý chcel vari tentoraz za každú cenu iba strašne šokovať [čo sa ale celkom míňalo účinku], a ktorého otec - Bernard - filmový herec; sa koľkokrát stihol zaskvieť vo francúzskej kinematografii, iba toľko na margo k danej veci, keď teraz by som snáď už konečne rád prešiel i k hlavnému definovaniu titulných [ANTI]hrdinov, ktorí sa počas necelých stodvadsiatich minút môjho reálneho času - stihli toľkokrát povystrájať všelijakých vylomenín naozaj od výmyslu sveta, že som to zrejme ani nestihol zakaždým vždy správne spočítať, koľko toho sa vlastne v tomto, podľa mňa - predsa trocha viac samoúčelnom titule, stihlo »filmovej škody« napáchať, o čom by v podstate vedeli dokonca priamo prednášať najmä: dvaja ústrední, francúzski, ďalej mimoriadne skazení, nadržaní a perverzní protagonisti Jean-Claude & Pierrot, ktorí boli tak extrémne posadnutí «sexuálnym harašením», že na tom sa postavil úplne celý, základný kameň tohto experimentálneho kinematografického diela, s obzvlášť improvizovaným cítením. • Podotýkam, že hlavní hereckí predstavitelia v náležitých stvárneniach Gérardom Depardieuom a Patrickom Dewaereom, sa doslova akoby »utrhli z reťazí«, že im nebývalo absolútne nikdy nič sväté, vrátane i „kamarátky do dažďa,” Marie-Ange, v priam explicitnejšom podaní prostredníctvom francúzskej herečky Miou-Miou, vlastným menom Sylvette Herryová, kedy mimochodom tento, ozajstne vydarený TROJLÍSTOK - vôbec nemával akékoľvek zábrany a bariéry pred nikým a pred ničím; proste by som daný titul definoval, ako sakramentsky kontroverzne ukotvený, ktorý si toho dovolil pomerne dosť v rámci svojej celej prezentačnej štruktúry, no súčasne to na mňa začalo pôsobiť až samoúčelným spôsobom s nulovým vytriezvením postáv, ktoré to ani nijako extra zvlášť zase nemali v úmysle; skôr presne naopak, normálne som sa miestami poriadne [za]čudoval, že im stručne-jasne, ktokoľvek na blízku - silne neklepol po prstoch, keďže si zo dňa na deň dovoľovali čoraz viacej, kde to zachádzalo do neuveriteľného extrému, čo by sa maximálne mohlo stať jedine v nejakom divokom sne. • Technicky kvalitne spracované, no o scenáristickej stránke sa to povedať asi ani príliš nedá.

Akcia v podobe vraždy prominentného parlamentného poslanca Serrana, zrejme vyvolá zase iba ďalšiu reakciu, čo bol v podstate i akýsi ústredný motív daného titulu, ktorý ale na seba začal postupne vrstviť až zrovna toľko ďalších a ďalších nánosov - naprosto nezmyselných, zle pôsobiacich, »nelogických lapsusov«, a tak tým pádom sa vskutku plne automaticky koľkokrát extrémne len znovu a znovu zamotával do vlastnej, a k tomu snáď i zbytočne prehnanej, scenáristickej pavučiny, že som si úplne pripadal, resp. som hľadel na toto podivuhodné, kriminálne nadnesené, "launtnerovské" dianie, ako povedzme nejaká, «myš vyoraná», čo ešte priam umocňovala i pomerne dosť astronomická časová dĺžka v podobe nejakých zhruba stodvadsiatich minút, ktoré možno dokonca po pocitovej stránke trvali - minimálne asi až konkrétne raz tak dlho, čo napokon predstavovalo neuveriteľných "dvestoštyridsať" minúť - teda v čisto hypotetickej rovine; skrátka, občas som si normálne v duchu myslel, že azda táto "delonovka" nemá konca kraja? • Totižto, aby som bol predsa trocha viac v danej veci o čosi málo zrozumiteľnejším, tak uvediem danú vec na pravú mieru: „Sama skorumpovaná a politicky činná osoba, Serrano, si totiž viedla akýsi mimoriadne kompromitujúci denník, do ktorého si vzápätí zapisovala veľmi zaujímavé informácie, týkajúce sa ozajstne vplyvných, najmä politických osôb, pričom zverejnenie práve takýchto obzvlášť citlivých údajov, by mohlo viesť pomaly až kamsi do priepasti, odkiaľ niet žiadneho návratu pre takto dotknuté osoby,” čo by istotne potvrdil i hádam tento ústredný protagonista Xavier 'Xav' Maréchal v podaní zasa sa akosi príliš prehrávajúceho sa Alaina Delona, ktorý síce sprvoti vystupoval, ako určitý, vplyvný advokát, zastupujúci svojich [ne]pohodlných klientov, no neskôr sa preorientoval na akési povolanie kaskadéra - novinára, ktorý oveľa častejšie riskoval svoj holý život, než je vôbec niekedy naozaj prípustné s tým, že jeho kaskadérske výstupy by si mohli kľudne podať ruky s tými "belmondovskými", ale s tým markantným rozdielom, že medzi rečou, zatiaľ u takého Bébela to naostatok rozhodne vypadalo v celkovom ponímaní - podstatne autentickejšie, ako v tomto prípade, kde to miestami zachádzalo na akúsi hranicu sebaparódie. • Mimochodom, svojou temnou atmosférou sa to strašne chcelo podobať na politický thriller Všetci prezidentovi muži, ktorými sa pravdepodobne predstaviteľ a producent v jednej osobe - Alain Delon - nechal štádiovo inšpirovať, čo sa podľa mňa vari naplno minulo pôvodnému účinku; daná látka bola spracovaná čisto iba na efekt s hereckým výkvetom nielen francúzskej kinematografie, ktorý ale mal celkom zviazané ruky, aby sa mohol zúplna [z]realizovať.

„Práve neprítomnosť Boha vo viditeľnom vesmíre núti človeka, trápeného nezmyselnosťou vlastnej existencie, aby ho hľadal.“ - Blaise Pascal. • Kresťansky založený inžiniersky protagonista Jean-Louis [Trintignant], zaujímajúci sa o matematiku, síce konkrétne strávil jednu noc s mimoriadne atraktívnou, čiernovlasou fajčiarkou Maud v podaní Françoise Fabianovej, pričom svojimi vnútornými myšlienkami a pocitmi bol úplne niekde inde vzdialený, o čom v podstate obkročmo vypovedal zrovna i tento pomerne dosť artový, čiernobiely titul s obzvlášť dlhou líniou dialógov, a to v samotnej nadväznosti na sakramentsky dlhé [miestami i statické] detailné zábery tvárí hereckých predstaviteľov, čiže by sa dalo vskutku teraz najmä podotknúť aj to, že kinematografický počin, ako celok; určite [za]pôsobil strašne ukecaným dojmom, čo mimochodom skrátka musel menej známy predstaviteľ [francúzskej] novej vlny - Éric Rohmer - stopercentne vedieť, a s ktorým som sa ako nepoľúbený divák stretol vôbec po prvýkrát až kdesi uprostred, čo sa teda celkovo týkalo daného cyklusu v podobe »šiestich morálnych rozprávok«, ktorá vznikla až po štvrtej morálnej rozprávke La Collectionneuse, a tak by ma snáď naprosto automaticky zaujímalo sa dovzdelať v tom prozaickom zmysle, že vlastne, ktoré intelektuálne ladené rozprávky tomu nielenže priamo predchádzali, ale zároveň aj ktoré následne potom nasledovali, keďže som skutočne začal až s III. pokračovaním v titulnom tvare: Ma nuit chez Maud, čo podľa môjho názoru predstavovalo hlavne vhodný začiatok. • Možno samotný cyklista/autor, akosi ani nijako extra zvlášť predsa napokon nebol v «poprednom pelotóne» popri naozaj popredných cyklistoch - typov - Truffauta & Godarda, no i napriek tomu som znovu zvedavý i na ďalšie etapové ["filmové"] preteky,  à la „Tour de France - La Nouvelle Vague.”

„Erase una vez...” • Rok 1940. MIESTO: Kastília a León [autonómne spoločenstvo v severozápadnom Španielsku], resp. obec Hoyuelos [de la Sierra]. • V ozaj bohom zabudnutej, či povedzme i zapadnutej obci, kde sa akoby normálne zastavil čas, sa dokonca totižto má v "miestnej sále" premietať i klasický, hororový titul z dielne štúdia Universal s názvom F R A N K E N S T E I N, keď cena lístkov pre dospelých stálo 1 peseto, zatiaľ čo pre deti to predstavovalo iba akési 2 realy, a tak je snáď i naprosto pomerne dosť reálne, že toto filmové predstavenie bude napokon predsa »praskať vo švíkoch,« a to zrejme i napriek tomu, že momentálne v Európe zúrila II. svetová vojna, no pokiaľ ale totiž dobre viem, tak Španielska sa daný konflikt osobne vôbec priamo ne[do]týkal... • Medzi mnohými divákmi či diváčkami, sa nachádzala len 7-ročná [!] Ana [ústredná protagonistka!], ktorú daná projekcia asi až natoľko «duševne rozrušila,» že už nič skrátka nebude také naprosto ideálne, ako tomu bolo zrovna tesne predtým; inými slovami povedané: dotyčný protagonista → Monštrum, stvárnený Borisom Karloffom, ňou tak mimoriadne, a k tomu i naozaj extrémne zarezonoval, až by som abnormálne len podotkol, že najmä celkovo o-t-r-i-a-s-o-l, čo inak predstavovalo i hlavný prím naprieč týmto obzvlášť pomalým a komorným, španielskym »,majstrovským dielom,« ktoré sa teda absolútne nikam ani akosi nijako extra zvlášť neponáhľalo, ba práve úplne naopak: vskutku takmer ani poriadne nepamätám, kedy som naposledy vlastne videl až konkrétne takto pomaly plynúci titul, ktorý nikdy zbytočne ne[pri]tlačil na pílu, že si priam naopak neustále vychutnával svoju náležitú odlišnosť aj v tom ponímaní, že daní predstavitelia sa nazývali rovnakými menami aj prostredníctvom svojich postáv, čo ešte umocňovalo navodiť oveľa viac realistickejšiu atmosféru, potom mi vzápätí pripomínajúcu i tú z kultového Stromu na dreváky. • Ďalej. Už počas úvodných v podobe nápadito spracovaných [animovaných] tituliek, bolo počuť i ľubozvučnú poetickú hudobnú partitúru, ktorá sa i naďalej niesla v podobnom duchu, nakoľko toto ARCIDIELO sa stále nazýva, ako Duch úľa; akési magnum-opus od španielskeho debutujúceho autora Victora Ericea. • Bezchybná montáž a dlhé zábery - dotvárali zvláštny pocit, ktorý sa vďaka majstrovskému stvárneniu: debutujúcou španielskou [detskou] herečkou Anou Torrentovou, stávalo pre mňa rozhodne nezabudnuteľným zážitkom, akýmsi ihneď prevedeným, odrazovým mostíkom, smerujúcim ku Carlosovi Saurovi. • A čo napokon dodať na záver? Pre každého diváka to určite nie je automaticky hneď určené, len pre tých najvnímavejších.

„Ozbrojená revolučná skupina Ježiša Krista.” • Skrátka: španielsky provokatér č. 1 - Luis Buñuel, ani vo svojom úplne poslednom titule s názvom - Cet obscur objet du désir [Ten temný objekt túžby], zrejme ani tentoraz ne[z]ostal svojej klasickej štipľavej povesti absolútne nič dlžným, i keď by som zase na druhej strane rovnako tiež predsa rád podotkol i to, že sa vskutku práve teraz akoby držal na uzde, ak teda aspoň nepočítam i zopár naozaj »šteklivých scén« s ústrednou protagonistkou Conchitou, ktorej rozhodne zručne sekundoval aj jej mužský náprotivok Mathieu Fabert v podaní «španielskej legendy» Fernanda Reya, ktorý s daným buñuelovským autorom síce nespolupracoval po prvýkrát, no v tomto prípade sa podľa mňa ani zrovna nejednalo o ich najlepšiu spoluprácu. Tou by ale totižto mohla byť najmä konkrétne táto z roku 1972: Le Charme discret de la bourgeoisie. • Nerád by som totiž ďalej bližšie čokoľvek špecifického prezrádzal, no zároveň by som vás maximálne tak naďalej navádzal snáď len k tomu bodu; sa asi iba hádam najviac zamerať na postavu Conchity, či si vôbec všimnete príslušné zmeny na jej fyziognómii; čo pre mňa osobne určite predstavovalo rušivé prvky, zatiaľ čo pre takého protagonistu Mathieua Faberta, mimochodom španielsku obdobu "Humperta Humperta" [postavu z Nabokovho románu Lolita; pozn. recenzenta] - napokon asi ani nie, ktorý bol mimoriadne traumatizovanou osobou predovšetkým len z toho prostého hľadiska, že sa akosi stále  „nemohol dostať do ženských nohavičiek,” čo bol v podstate i akýsi hlavný leitmotív daného kinematografického diela, ktorý sa ale postupom času stával príliš stereotypným a opotrebovaným, pretože okrem toho daný titul neprispel extra ničím zaujímavejším, čo by následne stálo za väčšiu pozornosť; skôr na mňa zapôsobil až celkom neadekvátne v tom ponímaní, že sa mi nejako nechcelo správne [u]veriť tomu, že by si ústredný hrdina / nehrdina - nechal takto extrémne skákať po hlave?! • Ďakujem veľmi pekne, ale viackrát si neprosím ďalšiu porciu dotyčného 'buñuelovského' pokrmu; na jedno prežretie bohato stačilo...