classic

„Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho” / Manželia Nyczovci sa určite nemôžu ksichtiť len tak, že sa vôbec nič zásadného medzi nimi dvomi nedeje, skôr práve naopak - zrovna sa nachádzajú v mimoriadne hlbokej, manželskej kríze, ktorá sa doslova otriasa v samých základoch! A síce hneď neprezradím, kvôli čomu je práve na vzostupe, ale nakoľko si Hanka (už zrejme dávnejšie) našla milenca, tak to nie je ťažké uhádnuť...? Áno, Roman sa vskutku ocitá v naprosto nezávideniahodnej situácii, že mu možno pomôže sa priamo odreagovať v podobe pravidelných jázd na bicykli, keď by si nielenže poriadne prevetral hlavu, ale zároveň by tiež prišiel i na iné myšlienky, čiže hormóny šťastia by sa snáď automaticky mali dostaviť? Mne osobne to jednoznačne pomáha, no podotýkam, že nie som na tom úplne rovnako, ako Romčo, ktorého najviac trápi obzvlášť „jedna vec”, ktorá je divákovi od samého začiatku absolútne jasná, a ktorá ho extrémne znevýhodňuje \ „Kyseľ” a Piotr (Machalica) pred kamerou, a ďalší Piotr (Sobociński) za kamerou, a Ewa Błaszczyková, a ešte jeden „vedľajší herec”, sa spoločným úsilím postarali o to, že vytvorili priam strhujúcu, deviatu epizódu, kedy som sa mimochodom o protagonistu a protagonistku, strachoval až do samého konca, keďže to naozaj vyzeralo všelijako, predovšetkým o Romana...

„Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu” / Tentoraz nebudem bližšie konkretizovať to, o čom vlastne pojednáva táto ôsma epizóda, keď sa ale na druhej strane, musím rozhodne zmieniť o tom, že je z môjho uhla pohľadu práve tou, ktorú doposiaľ vnímam, ako vôbec tú úplne „najslabšiu”, ak to tak môžem nazvať? Áno, aj podľa len "priemerného" hodnotenia to najskôr vyzerá tak, že predsa kúsok pravdy na tom bude. \ Totižto, asi najviac mi tentokrát prekážala prílišná „ukecanosť” medzi dvomi ženskými postavami, ktoré si očividne mali čo zaujímavé povedať, v podstate nič nové pod slnkom, keď sa stretnú dve ženy. / Jedna druhej a druhá prvej, neustále rozpráva, čo sa stalo pred mnohými rokmi, čoho mohli byť teoreticky obidve priamou súčasťou? Aj to môže určite spadať do úvahy. Ďalej by tiež nebolo absolútne od veci, sa rovnako vrátiť v čase, čo by vďaka „retrospektíve”, bolo následne možné si túto príhodu aj vizuálne lepšie predstaviť, než zrovna v tomto prípade, kedy si musí divák proste vystačiť len so svojou vnútornou predstavivosťou, čo nie vždy celkom postačí. \ Moje doterajšie dojmy sú stále mimoriadne vysoké, čo by ostávajúce dve epizódy mali len potvrdiť.

„Nepokradneš” / 6-ročná Aňa má mimoriadne zvláštny vzťah so svojou mamou Majkou, ale to ešte nie je nič v porovnaní s tým, ako na ňu vplýva samotná babka Ewa, a práve preto je teraz hádam najvyšší čas si vyraziť na spoločný výlet kamsi na vidiek, kde by sa predsa mohlo všetko uviesť na správnu mieru, skrátka ujasniť si niektoré veci, ktoré sa predtým zrejme len odsúvali na vedľajšiu koľaj, keď dokonca v nedeľu možno dorazí i samotný vlak, keďže by sa ním výletníci mohli z Jozefowa vrátiť (na)späť do Waršawy, ale čo na to povie neskoršie sám Wojtek? \ Ak som si trochu naivne myslel, že predchádzajúce epizódy sú v niektorých prípadoch kvalitou už viac neprekonateľné, t.j. minimálne "päťka" a "šestka", no ale aj "jednotka" stihla našťastie nastaviť úroveň hodne vysokým spôsobom, tak som sa jednoznačne veľmi škaredo (po)mýlil, pretože "sedmička" sa im kvalitatívne nielen celkovo vyrovnáva, ale zároveň sa emocionálna úroveň vyšplhala až do samých astronomických výšin, čo môže byť pre istú kategóriu divákov, obzvlášť zaťažkávajúcou skúškou, ak sa dajme tomu dokážu plne stotožniť s tým, v akom citovom rozpoložení, sa momentálne nachádza niekoľko zásadných postáv, medzi ktorými je ešte i jedna ďalšia, ktorú som doposiaľ nespomínal. / Zbigniew Preisner ma síce zakaždým príjemne prekvapí svojou najrôznejšou paletou tónov, no ako som už napísal na úvod, to „ešte nie je nič v porovnaní” so samotným hereckým obsadením, ktoré ma priam z epizódy na epizódu dokáže vždy prekvapiť, tentoraz najmä Boguslaw Linda a Anna Polonyová, čo je v konečnom dôsledku oveľa príjemnejším prekvapením, než zrovna vyššie recenzovaná zápletka. \ A na záver sa nad sebou intenzívnejšie zamyslím, že mám ponaučenie do budúcna, že nebudem "kričať hop, kým aspoň poriadne nepreskočím".

„Nescudzoložíš” / Už druhýkrát po sebe sa nebudem zbytočne rozpisovať, keďže opäť ide o kratšiu verziu Krátkeho filmu o láske, pričom mám také zdanie, že práve tieto dve epizódy s poradovými číslami päť a šesť, sú jednoznačne tými najlepšími z celej série, v zložení desiatich, takmer hodinových filmíkov. Minimálne, čo sa teda týka diváckej prístupnosti, je oveľa atraktívnejšou, než zrovna predchádzajúci prípad, ktorý je mimoriadne ťažkým na celkové strávenie. V podstate obidva prípady dokumentujú predovšetkým to, že mali oveľa viac zľahčené podmienky, než ostatní, lebo už pred vznikom Desatora, „Kyseľ” nakrútil dva „krátke filmy”, ktoré následne zostrihal tak, aby pasovali do televízneho formátu, kde im to rovnako svedčí. PS: Epizóda má oproti filmu iný koniec.

„Nezabiješ” / V podstate sa jedná o skrátenú verziu Krátkeho filmu o zabíjaní, tým pádom nemám žiadnu potrebu sa ďalej vyjadrovať k tej istej veci, ku ktorej som sa mimochodom vyjadril už v januári, roku 2017, kedy som sa snažil (p)opísať, o čom je vlastne tento príbeh, z ktorého mi opätovne behal mráz po chrbte.

„Cti otca svojho i matku svoju” / Annu, 20-ročnú študentku - tretieho ročníka PWST (hereckej školy), momentálne trápi viacero vecí súčasne, medzi ktorými sa napríklad nachádza i jej očividná "krátkozrakosť", keďže len včera sledovala lietadlo, ktoré z diaľky videla rozmazane, a preto sa následne rozhodla, že si pôjde dať poriadne vyšetriť svoj zrak, čím možno dokonca poteší i svojho otca Michała, ktorý práve odlietal z tohto aeroplánu! Teda, akonáhle sa vráti z cesty, tak ju zrejme ani nespoznáva, či lepšie povedané, bude i šokovaný, čo mu to tá Anka vlastne do očí rozpráva...? Ďalej už radšej prejdem rovno k veci. Totiž, jestvuje jedna, konkrétna obálka, na ktorej je napísané, „Otvoriť (až) po mojej smrti”, pričom vo vnútri je zároveň i „dopis”, ktorého priamy obsah by mohol byť pre potenciálneho adresáta - mimoriadne bolestivým skonštatovaním danej situácie, ktorý by v podstate mohol otriasť samotnými základmi vzťahu otca a dcéry. Ale nakoľko je „zakázané ovocie” len tak lajdácky položené v zásuvke, akoby ho niekto takto, priam úmyselne nechal vystaviť na svetlo sveta, tak pokušenie je o to oveľa väčšie, čo dievčina pociťuje čoraz väčšmi, a tak sa chystá si z neho odhryznúť, čo by ju mohlo celkom mrzieť, však? Tak, prečítať si, alebo si neprečítať tento list, to je otázka. No, ani zďaleka to nie je všetko, čo sa týka samých prekvapení. To je iba začiatok. / Tentoraz predsa udelím maximálne hodnotenie, pretože režisér a scenárista v jednej osobe, Krzysztof Kieślowski, skúša na diváka veľmi zaujímavú hru, ktorej kľúčovú pointu odhalí až na úplnom konci, tým ma takpovediac po celý čas úspešne vodil za nos, čo jednoznačne kvitujem. A. Biedrzyńska sa vo svojej postave očividne cítila, ako ryba vo vode, čo podtrhovala svojim bravúrnym, hereckým výkonom, na ktorom bolo vidieť, že jej náramne sadol. Filmový tatko nebol na tom o nič horšie, rovnako sa snažil upútať divákovu pozornosť, čo sa mu tiež podarilo. Skrátka, vzájomne sa väčšinou dopĺňali, miestami až príliš. Kameraman, Krištof Pakulski, odviedol (nad)štandardnú prácu, lebo jeho interiérové zábery sú vskutku ozaj pozoruhodnými, že si ani koľkokrát neuvedomujem, ako ten čas rýchlo letí. Pri sledovaní sa nenudím. Baví ma. Vidno, že si dali na tom všetci extrémne záležať.

„Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.” / Pozor, pozor, hľadá sa nezvestná osoba! Pohlavie: Muž. Vek: 38 rokov. Meno a priezvisko: Eduard Garus. Kto sa vlastne podujme na pátraciu akciu? Vskutku, nikto vhodnejší, než je predsa Janusz, byť už viac ani nemôže, keďže sa jedná o mimoriadne skúseného taxikára, ktorý nielenže jazdí nadmieru rýchlo, ale zároveň má i perfektné, geografické znalosti, a tak je táto kombinácia priam ideálna na to, aby sa hádam našiel čo najskôr, pretože by sa zrovna práve teraz od „Štedrovečerného stola”, v žiadnom prípade nemalo odchádzať, čoho si je protagonista určite vedomý, no snažil sa len vyhovieť prosbe istej ženy, ktorá ho v o túto vec priamo požiadala, čím by v podstate dostala ten najlepší darček rovno pod stromček. / Predstaviteľ Janusza, čiže Daniel Olbrychski, je až natoľko schopným hercom, že by bez akýchkoľvek problémov, utiahol celú tretiu epizódu úplne sám, čím mám na mysli, že by sa zrejme celkom zaobišiel aj bez svojej ženskej spoločníčky, ktorá ho sprevádzala po nočnej Waršawe. No podotýkam, že „Kyseľov” a juristov scenár bol ale nastavený presne tak, že by sa bez "pakulnisky" jednoznačne nezaobišiel, čo dokumentovalo množstvo podnetných scén, a to ani nehovoriac o ich hlavnom snímaní, poľským, predčasne zosnulým kameramanom, Piotrom Sobocińskim, kedy divák počas toho nazrel i do zaujímavých lokácií... A na samý koniec by som dodal iba to, že sa na krátku chvíľu objavil i Henryk Baranowski, no to bolo skôr len akési cameo, aké trebárs mával Alfred Hitchcock.

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo” / Modrooká blondýna v stredných rokoch so zaujímavým životopisom, no neprezradím, akým, Dorota Gellerová, sa práve ocitla na akejsi „križovatke osudu”, pričom sa momentálne nevie poriadne rozhodnúť, kadiaľ sa má vlastne vydať, v podstate, ktorý smer si má zvoliť? Vľavo alebo vpravo, keď v prvom prípade sa jedná o nasledovnú situáciu, spočívajúcu v tom, že jej manžel Andrzej, zdá sa, je veľmi vážne chorý, ocitajúci sa v špitáli, kde sa očakáva snáď úplne tá najhoršia správa, akú vôbec môže čakajúci obdržať, zatiaľ čo ďalšia situácia je zase trochu odlišného charakteru, povedzme, takého vrtkavého, keďže je zrovna tiež tehotná so svojim záhadným milencom, čiže to nie je vďaka samotnému angažovaniu Andrzeja, samozrejme keď bol ešte zdravý, vskutku ani netuším, ako dlho sa nachádza v takomto stave? Popri týchto všetkých súvislostiach, sa ešte hĺbkovo zamýšľa i nad tým, čo si popravde počať s budúcim dieťaťom, či si ho/ju, poprípade ponechať, alebo ísť na rizikovú interupciu? A akýmsi prostredníkom, t.j. „tichým pozorovateľom”, je istý doktor, ktorý nielenže býva v tom istom paneláku, kde aj spomínaná Dorota, ale zároveň by som tohto muža mohol kľudne považovať za takého, ktorý skrátka vedel príliš veľa... / Rovnako i recenzent sa musel napevno rozhodnúť, aké hodnotenie napokon udelí druhej epizóde Dekalógu, ktorá sa mu tentoraz zdala o niečo „slabšia”, ale i napriek tomu prevládala veľká spokojnosť. V predchádzajúcom vydaní mi očividne viacej sadla téma - otca a syna, že zasa v tomto som pre zmenu obdivoval - pôsobivý, herecký výkon poľskej herečky Krystyny Jandovej, ktorá je nielen hriešne krásna, ale vyzerá to tak, že k tomu aj mimoriadne talentovaná, lebo jej herecké stvárnenie danej postavy, je samo o sebe nadmieru fascinujúcim zážitkom. Možno aj kvôli tomu, že ju priamo „nakrúcal” jej skutočný manžel, významný kameraman Edward Kłosiński, ktorý sa podieľal na druhej časti. „Kyseľ”, bol by som rád, ba čo, bol by som totálne nadšený, ak by sa moje celkové dojmy pri ďalších epizódách, udržali aspoň na tejto úrovni, ktorá je už teraz vysoká. No, myslím si, že si ešte nepovedal posledné slovo, skrátka, spolieham sa na Teba! 

„Ja som Pán, tvoj Boh... nebudeš mať iných bohov predo mnou. Neurobíš si rytinu... Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť” / Pravdepodobne rozvedený profesor Krzysztof, si myslí, že dobre naprogramovaný počítač môže mať vlastný vkus, estetické preferencie, osobnosť. V podstate má doma niektoré veci naprogramované (potenciálny divák ich jednoznačne postrehne) presne tak, aby im uľahčovali život. Áno, čítate správne, momentálne nežije sám, keďže jeho školopovinný syn Paweł, býva spolu s ním v spoločnej domácnosti, t.j. na nemenovanom, waršawskom sídlisku, kedy je zimné počasie akurát tak extrémne mrazivé, že je priam ideálne na korčuľovanie na zamrznutom jazierku, neďaleko ich príbytku... Dokonca i teta Irena, by sa mohla prísť tiež pozrieť, ako mu to vlastne pôjde...? / Hneď v prvej epizóde som maximálne ohúrený, za čo sa môžem vrelo poďakovať najmä spoľahlivému "Kyseľovi", ktorý si napísal zimomriavkový scenár spoločne s advokátom Krzysztofom Piesiewiczom, zároveň sa poskytlo i naprosto vhodné obsadenie. Henryk Baranowski, Wojciech Klata, ktorých ešte doplnila i Maja Komorowska. Brilantná kamera Wiesława Zdorta a chirurgický strih, sú len tými, povestnými čerešničkami na torte, na ktorých som si mimoriadne pochutnával. Mimochodom, by som pre malú zaujímavosť mohol doplniť aj to, že na každej epizóde sa vystriedal iný kameraman, no okrem epizód III a  IX, čo ešte väčšmi vzbudzuje moje nemalé očakávania. Pevne verím, že ak to takýmto spôsobom (štýlom) bude pokračovať i naďalej, tak sa mám veru určite na čo tešiť! Len aby som to nezakríkol.

Režisér Erich von Stroheim verejne prehlásil: „Keď som uvidel, ako môj film, ktorému patrilo celé moje srdce, zmrzačili cenzori, vzdal som sa všetkých svojich ideálov a snov tvoriť skutočne umelecké realistické filmy” / A tí si zrejme čoskoro povedali, že pôvodná verzia, čiže režisérsky zostrih o trvaní monštróznych deviatich hodinách, bude očividne pre divákov príliš ťažkým sústom, a tak sa následne učinil JEDEN mimoriadne nešťastný krok, spočívajúci v tom, že sa snímok skrátil len na dve hodiny! Chýbajúcich 7 hodín bolo označených za najväčšiu tragédiu v histórii kinematografie. Stratené sekvencie sú považované za "Svätý grál" kinematografie. / Čo sa dá s tým teraz vlastne robiť? Teoreticky sa rysuje jediná možnosť: Pokúsiť sa pôvodnú verziu rekonštruovať z originálneho scenára Ericha von Stroheima, a tým ju v podstate uviesť rovno do filmovej praxe, no podotýkam, že v rovnako oklieštenej podobe. Akurát sa mi dostáva akejsi špeciálnej edície o celkovom trvaní 239 minút, kde si už konkrétne všímam i neuveriteľné množstvo - archívnych, statických a otitulkovaných fotografií, vzťahujúcich sa k danému kinematografickému, monumentálnemu dielu o naturalistickom obraze Ameriky. Vďaka šikovnej strihovej montáži sú do filmu zakomponované presne tak, aby som mal reálny pocit, že zapadajú do súvislého deja, ktorý kamera zaberá tak, aby sa moje zdanie tým ešte väčšmi umocňovalo, čo na druhej strane môže vyvolávať určitý dojem rušivého charakteru, čo sa ma našťastie tentoraz vôbec netýkalo, nakoľko som nechcel pretáčať, a tak som poctivo absolvoval celú túto expozíciu, ktorú som nevnímal, ako prebytočnú, skôr práve naopak! A síce sa musím tiež priznať, že som Chamtivosť neabsolvoval na jeden záťah, áno, nechal som si poslednú hodinku i na nasledujúci, t.j. dnešný deň, ktorá sa mi javila, ako najzaujímavejšia, a to najmä vyčerpávajúca sekvencia z „Údolia smrti”, kedy sa už pomaly blížil záver príbehu nielen ohľadom kontroverzného protagonistu McTeaguea. Románova predloha vyšla v roku 1899, ktorú napísal prozaik Frank Norris (1870-1902). Čitateľ by sa v nej mohol dočítať to, čo mu „dokaličená” verzia Ericha von Stroheima, nemohla ponúknuť, aj keď by chcela! A mimochodom - perfektná angličtina je podmienkou.