jedna_vrana

„Desátníku Hane. Ještě mi tvrď, že se změní celá armáda.“ „Může se to stát. Můžeme něco změnit.“ „Víš, jaký používáme ešusy? Víš, co je na nich vyrytý?“ „Co?“ „Je tam 1953. Používaly se za korejské války. Nevymění ani posraný ešusy.“ Ide o seriál, ktorý by sme mohli skrátene nazvať dráma z vojenského prostredia, ale bez výbuchov, špionáže a prestreliek. Je skôr sondou do duše vojaka, s dôrazom na ľudský aspekt. Po tretej časti to vyzeralo, že pôjde o šesť nezávislých príbehov a hlavne tretí na mňa pôsobil naivne a nebavil ma. Ale je potrebné uvedomiť si, že v Južnej Kórei je vojenská služba povinná. Potom je vhodné aspoň trochu stotožniť sa s týmto exotickým jazykom (to sa mi stalo už aj pri iných filmoch z Južnej Kórey), ktorý zvukovo pôsobí ako keď je niekto neustále podráždený. Navyše, asi bude viac oslovovať mužskú časť publika. Už len dopĺňam, že som rada, že som sa nenechala odradiť a dopozerala ho dokonca, lebo nakoniec to stálo za to. Dozviete sa, ako vyzerá život na vojenskej výcvikovej základni. Prečo vojaci utekajú a ukrývajú sa.

Victor Drumond: „Nechceš, aby sme spolu spali?“ Marianne Drumond: „Nie, starnem rýchlejšie, keď s tebou spím.“ Zábavný a emotívny príbeh o láske. Jeho základným kameňom sú hereckí predstavitelia dvojice. Plus dobre vystavaný príbeh, ktorý vás bude držať v napätí. Manželstvo je v kríze – manželke ide na nervy už len prítomnosť jej partnera a on sa nudí – bol autorom kresieb do novín, prišiel o prácu a nové technológie ho len iritujú. Jeho nádejou zostáva návrat do čias, keď sa cítil mladý, silný a zamilovaný. Nápad s reality show je originálny a prináša veľa silných momentov, často smiech cez slzy.

Na hudobnom dokumente o skupine, ktorú pozná vari každý Pozemšťan, sa mi páčilo, ako komplexne bol spracovaný. Prejdeme si všetkými obdobiami, úspechmi a pádmi. Dozvieme sa, ako sa vyvíjala skupina, profesionalizovalo sa ich vystupovanie, formovalo aranžmán. Najkrajšie bolo obdobie ich tvorby na chate na ostrove, posiatom farebnými drevenými letnými domami, ktorý leží medzi Baltským morom a švédskou metropolou. Ostrov Viggsö, známejší ako ostrov Abba.

Rich Boyd: „Všetko, čo milujem, je v tejto izbe.“ Túto vetu vyslovil Rich, keď už bolo takmer neskoro. Film by sme mohli považovať za vymyslenú zmes príbehov ľudí, ktorých dobehla vlastná naivita a nechali dvere svojho súkromia otvorené dokorán. Lenže takéto veci sa naozaj dejú. Koľko prezradených hesiel, uniknutých fotiek a prísah, že je to „len medzi nami“, sa ako blesk z jasného neba objavilo v nesprávnych rukách? Čo všetko sme už po sebe v sieti nechali? Myslíme si, že sme bezvýznamní a nikoho nezaujímame. Ale keby tieto informácie o nás niekto spojil a dal dohromady... Ono sa to však deje, volá sa to AI. Nemyslím si, že by sme sa mali báť a šíriť konšpirácie, ale mali by sme UČIŤ žiť s online svetom deti. Tie zariadenia už máme pri sebe vždy a všade: v spálni, v kúpeľni, pri jedálenskom stole, v aute, na cestách, v práci... A tak je tento film aj o nás.

„S písničkou jedu jako ptáček, hyjé, hyjé oslíčku. Už mě domů veze můj ušáček, pospěšme si trošičku.“ Starodávna rozprávka so skvelým hercom v hlavnej úlohe – pánom Ladislavom Peškom. Škoda, ale nikdy som si k nej nenašla vzťah. Pesničky boli pre mňa nepríjemne jednoduché a atmosféra okolo tancujúcich dedinčanov prehnane budovateľská. Ak si uvedomíme, kedy film vznikol, klobúk dole za dnes už úsmevné filmové triky (obušok, či lietajúci dáždnik).

„A život ide ďalej...“ Film o vine, dôvere a odpúšťaní. Ruth má dôvod byť nahnevaná, tichá aj mrzutá. Sandra Bullock to v tomto smere zvládla. Ale rovnako bezútešne pôsobí aj celý film. Ešte aj Seattle vyzerá rovnako špinavo, chladne, pochmúrne. Ruth nemá nikoho, kto by sa jej zastal, lebo v Seattli sa strieľanie na šerifa neodpúšťa. Príbeh je postavený na predvídateľnom a nepravdepodobnom príbehu, ktorý má pôsobiť na city diváka.

Myslím, že tento dokument mal byť poňatý inak. Takto to ako dokument ani nepôsobí. Pôsobí ako spravodajstvo z posledného roku života Karla Gotta, ale celé pod jeho taktovkou. Dialógy pôsobia strojene a neprirodzene, akoby „Pán spevák“ (bez irónie, veď jeho hlas sprevádzal tri generácie fanúšikov) chcel zanechať po sebe obraz, ako si ho sám namaľoval. Pohľad na odchádzajúcu hviezdu je bolestný a je vidno, že v posledných rokoch života upriamený na rodinu. Môžeme to brať ako snahu o úprimnosť a pootvorenie dverí do súkromia, ale dobrý pocit z toho nezostal. Miestami mi bolo ľúto jeho detí. Navyše premrštená stopáž!

„Don´t cry in my office“. Tri poviedky o jednom žurnále. Čo poviedky, ono je to celé na rozhraní poviedok, komiksu a rozprávky! Čo od nás Wes vlastne chce? Aby sme sa ponorili do obrazov, čo na filmovom plátne namaľoval, nechali sa unášať fantáziou a stačí mu náš úsmev. Jednotlivé príbehy spolu myšlienkovo nesúvisia, majú v našom oku vytvoriť konečný obraz, sťaby dielo francúzskeho impresionistu. Život je totiž pestrý. Bill Murray nemohol v jeho filme chýbať a aj ďalšie herecké obsadenie je hviezdne, hoci niektoré postavy sa v obrazoch doslova mihnú. Prvýkrát sa objavuje Timothée Chalamet, vyzerá, že tento mladík má za sebou úspešný rok. Film možno považovať za vyjadrenie poklony pôvodným printovým médiám.

Miro Žbirka nikdy nebol skvelý rečník. Ale v celom jeho vyjadrovaní bolo niečo úprimné, niečo, čo človeku vyvolávalo príjemný pocit na duši. Odišiel nečakane a  nechal nás v nemom úžase, že už nepribudne žiadna ďalšia balada... (Aj keď, niečo nové si od neho vypočujeme). „Ak by mala byť nejaká jednotka zanietenosti pre hudbu, mohla by to byť jedna žbirka,“ -  Rado Mešša, PR manažér Mekiho.

Jason Orlean: „Prezidentka mi právě poslala vzkaz: Žádné zmatky. Všechno je v pohodě.“ Ku koncu roka sme dostali darček – toto filmové dielo. Pár dní do konca roka, keď si v hlave ukladáme a hodnotíme, snívame o tom, čo prinesie nasledujúci rok. Prežili sme rok, aké nie sú bežné... Ukázalo sa, že kým v úvode pandémie sme si navzájom šili rúška a robili nákupy, v tejto fáze sme už otrávení, nevrlí a neochotní. Do toho sa zamiešali emócie, ukázali, čoho sme schopní. Asi čohokoľvek. Nič nám nie je sväté – sociálne siete, médiá, enormné bohatstvo bohatých, chudoba chudobných, drancovanie planéty, politické bahno. Slovník mnohých je nepublikovateľný. Mala by nám byť hanba. Ale nie je. Akoby sa nás to netýkalo. A tento film to všetko zhrnul. Výborná politická satira, náznaky podivných vplyvov a neuveriteľná schopnosť človeka zakrývať si oči pred všetkým zásadným. Ľudia sú zalezení a dúfajú, že im: 1. niekto prikáže, čo majú robiť, 2. v úkryte je bezpečne a problém nakoniec zmizne sám. Meryl Streep okupuje Oválnu pracovňu! Mala som pocit, že Adam McKay sa inšpiroval „Stopárovým sprievodcom po galaxii“, ale pokiaľ je fanúšikom Douglasa Adamsa, v konečnom dôsledku to považujem za plus.