Anderton

Prvú hodinu som mal dojem, že ide o film roka 2010, avšak akási nerozhodnosť, kam to celé nasmerovať a ako to ukončiť toto moje nadšenie tretia tretina rýchlo zmrazila. Keď sa dve postavy rozprávajú o tom, že o siedmej ráno v nedeľu nebude nikto vonku, tak hádajte ako to dopadne. No a čo na to svoje auto Lars, na ktorého sa pri rozuzlení úplne zabudlo, pričom práve on by to tuctové finále mohol poriadne okoreniť? Áno, myšlienkami Bier rozhodne boduje, aj paralelnými príbehmi, kde si jednoducho odvodíte, ako vlastne tie vojny začínajú. Lenže my vojny chceme, za chyby ich ako ľudstvo nepovažujeme, a tak nemôžeme ani hovoriť o neschopnosti poučenia sa z vlastných chýb.

Rozdiel medzi prvým a druhým Suicide Squad vidím asi ako rozdiel medzi sovietskym televíznym Pánom prsteňov a tým, čo všetci poznáme. Gunn išiel do toho naplno, tie nápady sa mu asi snívali vždy v noci pred nakrúcaním a okrem toho si poriadne rýpol aj do americkej zahraničnej politiky. Collateral damages, utajovanie informácií a tak podobne. Nemôžem tvrdiť, že ma to nejako špeciálne bavilo, ale za ten nebojácny prístup, rozdiel oproti generickej jednotke a finále ako z päťdesiatkových scifíčok nakoniec dám aj štvrtú hviezdicu.

Lepšie posledná sezóna už ani začať nemohla. Pan Burns sa rozhodne, že potenciál miestnych detí je oveľa väčší, než že by mali len navštevovať miestnu zaostalú základnú školu. Zhodou okolností sa ale dej vyvinie iným smerom, ako sme si už zvykli, a tak tu máme zápletku ako z Mission: Impossible. Burns sa v mechanicko-digitálnom tele presvedčuje, aký majú k nemu jeho zamestnanci skutočný vzťah a výsledkom je okrem iného aj návšteva U Očka.

Rozhodne to nie je bez chýb, Paulo má občas vzťah k elementárnej logike ako Emmerich či Shyamalan, ale vo výsledku na nejakých časopriestorových nesúvislostiach vôbec nezáleží. Dôležité je, že je to skutočne "o niečom", tých osem častí je adekvátnych príbehu a je to originálne prerozprávané a to práve vďaka seriálovej forme. Každá epizóda je sčasti venovaná jednej z dôležitých postáv, čím sa na tie isté udalosti pozeráme z viacerých uhlov pohľadu. No a to najdôležitejšie je, že sa všetky otázky zodpovedajú a to veľmi elegantných spôsobom, keď v príbehu nič nedrhne. Polemika o vine a nevine, ale aj násilí ako jedného z najprirodzenejších prejavov našej ľudskej povahy. A aj o povahe pomsty, moci... a tak podobne.

Ono v podstate ak by seriál skončil v desiatej minúte finále, asi by nikto nebol sklamaný, ale tých plných hodnotení by bolo asi menej. Scenár mal ale po celý čas jedno eso v rukáve, čo vám dôjde ihneď pri obligátnom predstavení minulosti ďalšej z postáv. Ak vám to nedošlo už skôr, pretože išlo proste iba o ďalšiu z alternatív, ako sa veci v skutočnosti majú. Záverečná dvadsaťminútovka obsahuje nejaké to klišé a zbytočný pátos, ale podstatné je, že všetko do seba dokonale zaklapne. Pri takto rozsiahlom projekte je zázrak, že sa to tak elegantne podarilo. No a dovetok je dokonalý, je fajn, že Paulo sa v ňom síce možno inšpiroval v Minority Report, ale nechal v príbehu hlavnej postavy jeden dosť pichľavý tŕň.

Tak na záver sa tvorcom podarilo dokonale emocionálne prepojiť osudy dvoch diametrálne odlišných postáv deja, takže ak ste mali pocit, že niektoré flashbacky do detstva v skorších častiach boli zbytočné, tak vás Paulo vyvedie z omylu. Predchádzajúce udalosti opäť prichádzajú so zaujímavým zvratom a totiž s informáciou, kto vlastne celý prípad inicioval. Napriek tomu to nie je tak prekvapivé ako zvrat v "šestke". Pod maximom ostávam ale asi skôr preto, že celá epizóda je pre mňa subjektívne príliš tmavá a nemá tak uhrančivú atmosféru ako tie ostatné.

Tak tu sa Paulo poriadne vytiahol, to sa týka ako réžie, tak scenára. Takto našľapanú epizódu budete hľadať v ľubovoľnom seriáli ako ihlu v kope sena. Identita čísla 27 je skutočne prekvapivá, aspoň mňa táto varianta doteraz nenapadla a som rád, že vopred príliš nešpekulujem. Dej ide dopredu míľovými krokmi, dočkáme sa aj viacerých akčných scén "v norme" a na konci uroníme slzu pri jednom stretnutí po dlhých rokoch. Ale nebude to stretnutie, ktoré sľubovala predchádzajúca epizóda.

V prvej polovici sa vizuálne naplňuje to, čo sme už vedeli, ale vďaka intenzite podania to nenudí a je to samozrejme aj patrične násilné. Zvraty prichádzajú v polovici druhej, a to dosť nečakané. Vieme, respektíve nie sme si ale až tak úplne istí, čo sa stalo s Anibalom a Isabela ukrývala ešte jedno veľké tajomstvo. Paulo nie je bohužiaľ expert na riešenie logických nedostatkov v scenároch a to sa prejavuje aj v tejto epizóde. Ako je možné ísť v lietadle cez oceán s vážnym zranením bez toho, aby si to niekto všimol? A prečo polícia neobkľúčila celý dom? A ako dokázali previesť telo na loď bez toho, aby si to niekto všimol?

Dosiaľ určite najslabšia epizóda, pretože sa tvorcovia rozhodli vysvetľovať, vysvetľovať a... ešte raz vysvetľovať. Pričom záverečný zvrat ani nie je zvratom, keďže ako diváci toho vieme viac než každá jedna z postáv a totožnosť pani manželky sme vytušili už oveľa skôr. O čo ale ide, tak to nám tvorcovia prezradili "až" teraz. Otázkou teda zostáva, kam sa bude dej posúvať ďalej, či pôjde už iba o obligátne pátranie po arcizloduchovi, alebo nás čaká ešte zopár prekvapení. Dúfam, že pôjde o kombináciu oboch. Trochu wtf sú oznamy v televízii o totožnosti mŕtvych a hlavnom podozrivom, niečo podobné som zažil kedysi v dobe kamennej u Kriminálna polícia pátra či tak nejak...

Paulo to už rozbehol naplno a vlastne k tomu ani niet čo dodať. Ale ak by sme chceli hľadať logické nedostatky, ktoré sa pri podobnom puzzle princípe nevyhnutne vynárajú, tak je dosť s podivom, že sa slečna komisárka stále neopýtala na pani manželku.