Anderton

Sekvencie s deťmi pôsobia mierne pateticky, avšak sme neustále v napätí, kam to celé bude smerovať. No a to smerovanie je vskutku netradičné, čo som už písal v komentári celej minisérie, ale zase platí, že na niečo podobné aj v rámci science fiction narazíte iba ojedinele. Je to v konečnom dôsledku trochu nedotiahnuté, ale u mňa sa skrátka dostavil dostatočný wow efekt, aby som sériu hodnotil pozitívne. Btw finále vizuálne trochu (možno aj dosť) pripomenie starú päťdesiatkovú klasiku This Island Earth.

Druhý diel sa odohráva niekoľko rokov po udalostiach pilotu, čo je v seriálovej tvorbe dosť netradičný a originálny ťah. Mení sa trochu aj celkový charakter látky, stále je však najväčším esom Childhood´s End zamaskovaný a charizmatický Charles Dance. Otvára sa viacero filozofických otázok, ktoré sme v úvode nedokázali odhadnúť a skrátka budete mať dojem, že ste v televízii niečo podobné dlho nevideli, čo môžete brať aj ako plus, tak aj ako mínus, záleží od vkusu.

Sy-fy sa v pilote celkom predviedlo, ten úvod s príchodom mimozemšťanov patrí k tým najlepším minimálne v seriálovej tvorbe. Samozrejme s prihliadnutím k faktu, že rozpočet sa nedá porovnať s blockbustermi. Tvorcovia vyťahujú to hlavné eso v rukáve až v samotnom závere, ale ide o múdry ťah, kto nečítal predlohu, sa bude cítiť prekvapený ako ľudia očakávajúci príchod ústredného emzáka na veľkom fóre.

Tak z tohto filmu by mal najväčšiu radosť asi Roger Corman (skúste kombo s Útokom krabích monštier). Geniálne úvodné titulky tak trochu ochudobňujú diváka o megascény, ktoré by nasledovali napríklad u Emmericha, ale tu "všetko pred" vidíme v animovaných scénkach. Nebojte sa ale, že prídete o útoky príšer, je ich tak akurát (väčšinou face to face) a tak akurát je tu všetkého, čím chce film byť, čo je možno jeho najlepšou vizitkou. A ak sa bojíte, že ide o ďalší zameniteľný young adult, tak Love and Monsters sa berie menej vážne a je skrátka menej sci-fi, i keď stále ním v prvom rade je.

Prvá polovica pôsobí ako príjemné retro béčko, ktoré sľubuje v tej druhej polovici zaujímavé súboje v zaujímavých prostrediach, veď tu máme predsa dva svety, potom nejaký medzisvet a dokonca aj peklo. No a dočkali sme sa niekoľkých nezaujímavých súbojov (až na to rozpoltené telo) v totálne nezaujímavých prostrediach. Výsledok tak poteší asi len hard core fanúšikov osemdesiatkových a deväťdesiatkových béčiek, obávam sa však, že to, čo vidíme, nebol zámer, ale iba následok neschopnosti tvorcov.

Je mi ma úprimne ľúto, pretože tento svižný kúsok ako ne-nerd nedokážem doceniť. Čiže som ani nepobral stopercentne zápletku, nehovoriac o odkazoch. Každopádne inštinktívne tuším, že tvorcovia presne vedeli, čo robia a ja im k výsledku gratulujem. Aj k verným fanúšikom ich filmu. Pred časom som videl dvojku, ktorá sa mi páčila zhruba rovnako, pochopiteľne som bol aj zhruba rovnako "mimo".

Prvé minúty, možno desiatky minút, budete v nastavenom satirickom humore asi mierne tápať, možno aj trochu viac. Postupne sa ale situácia zlepšuje práve vašou adaptabilitou na zvolený, až dadaistický, štýl rozprávania a záver je skrátka presne taký, aký byť mal a musel. Vrátane oboch potitulkových scén, v tej prvej je mimochodom vypointovaný fór s príčinou smrti jednej dôležitej postavy. Samozrejme ide o satiru na súčasnú svetovú krízu, ale nielen na ňu, respektíve prístup polovice/celého ľudstva na súčasný stav (nielen korona, ale predovšetkým sociálne siete)  je sám o sebe satirou na nás a našu povrchnosť. Don´t Look Up až tak meta nie je, stačí, že dokáže po celý čas baviť a ani nevadí, že ako celok je trochu nesúrodý.

Česká verzia Zelenej karty je o poznanie menej vydarená. Problém je samozrejme aj v predvídateľnosti, kedy je jasné, kto bude onou vyvolenou (tu to ale nie je kritika) a je aj jasný druhý bod obratu. V prostrednej časti sa ale pomaly nič nedeje, postavy neprekonávajú ani žiadne prekážky, len sa spoznávajú. Prečo do toho Anča išla, to nevedia ani scenáristi. A tí nevedia ani to, prečo nakoniec zdvihla ten telefón a dobehla v zime vo svojich lodičkách na osudové miesto.

Takže hype okolo nového Matrixu sa pohybuje predovšetkým v rozmedzí toho, čo všetko môže znamenať pojem meta. Prvá cca tretina takou rozhodne je, je nesmierne odvážna, všetko stavia na hlavu a má aj zvláštnu, hypnotizujúcu atmosféru. Od momentu, kedy sa ale začne ukazovať, o čom Resurrections skutočne je, tu máme absolútne zameniteľné a tuctovo nakrútené sci-fi s béčkovým nádychom. Máme tu síce občas nejaký postmoderný meta pokec, ale vzhľadom na to, kam sa to celé uberá, to čím ďalej, tým viac stráca na sile. Najväčším sklamaním ale je, že tu nie je ani jedna scéna, ktorá by mala kultový potenciál. Zabudnite tak na množstvo legendárnych scén z jednotky, naháňačku na diaľnici v dvojke, súboj so sentinelmi a boj so Smithom v trojke. Tu sa im žiadna scéna ani len nepribližuje. Ako celok ale MR nijako nezatracujem a v budúcnosti sa k nemu vrátim. VIDENÉ ZNOVA 1/23: Vzhľadom na opätovné pozretie celej série filmov po sebe nakoniec aj ten Ressurections vnímam ako plnohodnotný puzzle kúsok do celkovej skladačky.

Objektívne o hviezdu nižšie, avšak tak príjemnú indie feel good záležitosť som už nejaký ten týždeň nevidel, takže nemám dôvod si na nič sťažovať. Feel good je to aj napriek tomu, že je tu jedno smutné úmrtie, avšak príjemné prostredie, sneh, uvoľnení herci a nejaké to gitarové vybrnkávanie v mojich očiach zastrelo všetky nedostatky, ktoré sa mi tým pádom vôbec nechce vymenovávať. No a ide aj o ten typ filmu, k akému sa v budúcnosti môžete celkom radi vracať, napríklad takto o Vianociach.