Georgei

Dom, v ktorom sa natáčalo, je v skutočnosti dom, kde režisér Marco Bellocchio prežil svoje detstvo.

Režisér Marco Bellocchio zohnal peniaze pre film od svojej rodiny, pričom film okrem iného ostro útočí na tradičné rodinné hodnoty.

Film si získal obľubu u mladých kritikov, no zároveň vyvolal odpor zo strany katolíckej cirkvi, ako aj zo strany Bellocchiových dvoch veľkých vzorov - Michelangela Antonioniho a Luisa Buñuela.

Charles Chaplin a Buster Keaton mali zaujímavý vzťah. Hoci boli považovaní za rivalov, v tlači sa vždy vyhýbali vzájomnej konfrontácii. Keaton bol v dobe natáčania filmu na mizine (jeho kariéra išla značne dolu po podpísaní zmluvy s MGM v roku 1928, čím postupne strácal tvorivú slobodu a bol odkázaný prevažne na písanie skečov pre iné filmy), keď ho Chaplin obsadil do malej úlohy. Chaplinovi prišlo ľúto Keatonovej smoly, ale Keaton rozpoznal, že to bol paradoxne Chaplin, ktorý bol z nich dvoch viac deprimovaný. V jednej scénke filmu umiera Chaplinova postava. Kým sa kamera odvracala, Keaton mrmlal Chaplinovi bez toho, aby hýbal perami: "To je ono, dobre, čakaj, nehýb sa, čakaj, dobre, a je to." Vo svojej autobiografii Keaton tiež napísal, že Chaplin je najlepší komik nemého filmu všetkých čias.

Charles Chaplin skomponoval hlavnú hudobnú tému filmu, skladbu "Eternally", ktorá bola mimochodom v päťdesiatych rokoch veľkým hitom, na slová anglického textára Geoffrey Parsonsa. Vo filme však počujeme iba jej inštrumentálnu verziu.

Záverečná scéna, v ktorej vidíme Gorčakovov (Oleg Jankovskij) dom spolu s rybníkom a kopcami situovaný do uličky opátstva San Galgano, bola dosiahnutá použitím techniky násilnej perspektívy (forced perspective) a miniatúrnych modelov ruskej krajiny.

Fínsky film, o ktorom sa zmieni muž s gitarou (John Hurt), sa nazýva Bohémsky život (1992).

Na zápalkách, ktoré Isaach De Bankolé (Samotár) vymieňa, je obrázok s nápisom Le Boxeur (boxér), čo je aj meno hercovej postavy z filmu White Material (2009).

Erich von Stroheim mal veľkú zásluhu na vyobrazení svojej postavy - kapitána von Rauffensteina. Sám si totiž navrhol oblek ako aj výstuž na krku, ktoré vo filme nosí. Dokonca chcel, aby obliečky na von Rauffensteinovej posteli boli čierne, načo už však režisér Jean Renoir nepristúpil.

Jean Renoir mal so zabezpečením filmu značné problémy až dokým sa producenti nedozvedeli, že jednu z hlavných postáv stvárni Jean Gabin. Ten bol už v tom čase vo Francúzsku veľkým lákadlom pre divákov.

Soundtrack k filmu - Rachmaninov Klavírny koncert č. 2 - vybral autor predlohy, podľa ktorej bol snímok nakrútený, Noel Coward.

Hoci bol film natočený už v roku 1978, oficiálne vyšiel až o 9 rokov neskôr, a to kvôli cenzúre v ZSSR.

Venované režisérovi Andrejovi Tarkovskému, ktorý z veľkej miery podporoval Sokurova v boji za vznik tohto filmu.

Scenár filmu bol písaný prevažne improvizovane počas jedenástich týždňov skúšania pred točením naostro, a mal len 25 strán.

Bruno Ganz v obchode s rámami pracoval niekoľko týždňov, aby sa pripravil na svoju rolu.

Jonathanov obchod, špecializovaný na výrobu rámov, bol v skutočnosti obchod s klobúkmi.

V scéne na stanici metra, kde má postava Jonathana Zimmermana zavraždiť mafiána, vystupuje Bruno Ganz s naozajstnou zbraňou.

V rebríčku 10 najlepších športových filmov Amerického Filmového Inštitútu z júna 2008 sa Hazardný hráč nachádza na 6. mieste.

Film započal akési národné vzkriesenie popularity poolu.

Režisér Robert Rossen bol v mladosti biliardový hráč. Napísal dokonca aj hru s názvom Corner Pocket, ktorá však nebola úspešná.