Martinius

prekvapujuco zaujimavo natoceny film o tom, ako sa po mensej pandemii z ludi stanu zvierata a klesnu opat na uroven doby kamennej.

zigmund freud by bol nadseny. alebo zdeseny. v kazdom pripade by bol vsak fascinovany. inception (pri dost mizernom preklade nazvu si vzdy zial predstavim toho mafianskeho gangstra, ktoreho sme mali za ministra financii. "vnuknutie" mi preto pripada ako podstatne vystiznejsie) vas nadchne, ci uz to ocakavate, alebo nie. film sa rozbehne pomerne nenapadne a uvodom posobi mozno trochu neprehladne, postupne (a sofistikovane) vsak odhaluje svoju komplexitu a ani neviete ako sa stanete jej sucastou. niekde padlo prirovnanie s matrixom. inception s nim vsak okrem filozofickeho pohladu na realitu a dobrodruzneho ducha vypravy do jej zakuti nema spolocne vobec nic. ubera sa totiz uplne opacnym smerom. kym matrix sa z nich snazi vyslobodit, inception sa do sfer preludov ponara. a to podstatne subtilnejsie a rafinovanejsie ako si divak v danom momente stihne uvedomit. paci sa mi, ako sa nolanovi podarilo vykreslit postavu hlavneho hrdinu (vynikajuco zahraneho di capriom), ktoreho posramotena psyche je jednym z klucov k rozuzleniu a ktoreho tajomstvo sa postupne rozbaluje s kazdou hlbstou vrstvou dalsieho snoveho sveta. podrobnejsie pitvanie mi pripada zbytocne a nedostojne, film si treba vychutnat, nechat sa nim vtiahnut a opantat, najlepsie opakovane, pretoze pri prvom pozerani divakovi moze uniknut podstatna cast detailov z celkovej komplexity pribehu. z mojho pohladu je film medznikom nie len pre christophera nolana ci leonarda di capria, ale aj pre hansa zimmera, ktory tiez prekonal sam seba. jeho ohromujuca a perfektne s dejom ladiaca hudba vas priklincuje este hlbsie do kresiel. inception je jednoznacne vyhrou roka, je royal flush blockbusterovej sezony a urcite aj medznikom kinematografie, prekonavajucim minulorocneho avatara minimalne o jednu pretekarsku dlzku.

ak ocakavate od rezisera trilogie pana prstenov podobny velkolepy epos, mozete byt velmi sklamani. dalsi remake king konga (tentokrat najvernejsi povodnej predlohe) sice zacina v ocarujucom new yorku 30. rokov a vtiahne vas do jeho atmosfery natolko, ze sa neviete dockat dalsich scen a sprevadzania hlavnych hrdinov na ich ceste za dobrodruzstvom. na neobjavenom ostrove vsak expedicia rychlo stroskota a reziser hned s nou. pociatocny sympaticky dej sa strati v kaskade bezhlavych akcnych scen, kde v absurdnosti a nezmyselnosti konkuruje jedna druhej a zvysok filmu je uz len cakanie na koniec. pri pozerani spominanych scen sa divakovi okrem skodoradostneho uskrnu natiska otazka, ako k nim jackson vobec dospel. ci sa stratil v lese pri hladani lysohlavok, alebo precvalal ozraty zvysok dna na hupacom konikovi po obvode obyvacky. urcite si vsak zabudol vsetku logiku a zdravy rozum niekde na novom zelande. king kong z tohto dovodu nepresviedca ani ako dobrodruzny film ako je napriklad indiana jones a ani ako dobrodruzna fraska ako je trebars quatermain. film postrada dramaticke momenty, kvazi-humorne elementy koliduju s hororovymi natolko, ze vas ani nehne, ked zacnu nahle ludia chcipat ako muchy (najma ocividne za tymto ucelom na ostrov privezena pocetna posadka maleho parnika). summa summarum - namiesto remaku povodneho veldiela tu mame roztahaneho bezzubeho mackopsa s animaciami na urovni priemernej pocitacovej hry a davkou lahkej romantickej sodomie. je preto priam neuveritelne, ze tento film ziskal troch oskarov. jedine ocenenie, ktore by som mu udelil, by bola nejaka cena utechy od PETA.

legenda odstartovana schwarzeneggrom v hlavnej roli koncom osemdesiatych rokov sa ukazala byt vdacnym nametom. predator je jednoducho "pan zaporak" a jedna z najoriginalnejsich postav hororoveho sci-fi. mozno preto som dvojku aj napriek nesikovne zvolenemu hlavnemu hrdinovi svojho casu prijal s potesenim, rovnako ako dostojnu kompilaciu oboch kultov alien vs predator 1+2 motivovanu skvelou pocitacovou hrou. plural predatorov lahodi oku. ci uz kvalitnym scenarom, charakterom postav a ich obsadenim, plynulym, tazko predvidatelnym dejom, bojmi bez zbytovneho klise. vieryhodny zapas o prezitie, bez zjavnych logickych dier, ci absurdnych zvratov. brody sice spravil vyrazny skok od krehkeho pianistu az k tvrdemu zoldakovi, skok sa mu vsak vydaril bez ujmy na hereckom zdravi. neurazil ani zvysok ansamblu na cele so sialenym fishburnom a trochu vyschnuto posobiacim dannym trejom. natiska sa mi vsak otazka, ze ked si predatori vyberaju pre svoju lovecku zabavu zo zeme najvacsiu chamrad, preco nesiahnu viac napriklad po moslimskych teroristoch alebo do nasich romskych osad. na druhej strane by takato volba asi nebola prilis kvalitnou a narocnou koristou...

uplne mi unikol zmysel filmu i jeho pointa. vobec som nepochopil, o com to cele malo byt a obavam sa, ze to nepochopili ani jeho tvorcovia. preto mi dalsie slova na adresu tejto akcnej pseudoapokalypsy pripadaju zbytocnym mrhanim casu. dve hviezdicky cisto za to, ze som sa nenudil a nezaspal som ani napriek unave.

woody allen nam ponuka krasne vysvetlenie mysteria stastia vo filme, ktory je v sucasnosti zaroven akoby zhrnutim posolstva jeho doterajsej tvorby. poznanie je velmi jednoduche: muz je v zivote stastny, ked ma okolo seba viacero zien! :) mozno ide o akesi woodyho riesenie vyplyvajuce z celozivotnych skusenosti, ci rozhresenie zapletiek, ktore sprostredkovali jeho predosle filmy venovane vztahom. maestro si lepsiu kulisu pre svoje milostne pribehy ci trojuholniky ako je spanielsko ani nemohol vybrat. barcelona, hudba, umenie, povabny vidiek, ranajky na zahrade a najma samotna, vasnou nabita spanielcina (nadherne podana bardemom a penelopou) uz len svojou vsadepritomnostou bila do oci zmyselnostou, vabila hriechom a zvadzala k neresti. na margo spanielciny som zaplesal nad jednou scenou: "you don´t speak spanish?" "no, i studied chinese." "chinese? why?" "i thought it sounded pretty." "say something in chinese." "ni hao ma." "and you think this sounds pretty?" vicky christina barcelona je s rozkosnym zenskym triom scarlett, penelope, rebecca a vybornym javierom bardenom takmer dokonaly film s takmer dokonalym pribehom. k uplnej dokonalosti mi tam vsak cosi chyba. nieco, co chybalo aj v osudovom vztahu dvoch hlavnych protagonistov. mozno je to woody samotny s jeho neobycajnym carom osobnosti, zmyslom pre humor ci neurozou ako rozhodujocou zlozkou korenia v jedle. mozno komplexnejsie zauzlenie pribehu, na ake sme unho bezne zvyknuti. kto vie...

leonardo dicaprio opat raz dokazal, ze vie zahrat narocnu rolu a nie je iba peknym ksichtikom, ktory na nase platna vyplavil svojho casu titanic. v neposlednom rade mu vynikajuci scorcese poskytol kvalitnu predlohu a osadil ho do postavy, ktora iny okrem presvedciveho vykonu neakceptuje. divak je vhodeny do kulisy 50. rokov, dvaja US marshalls prichadzaju vysetrovat trestny cin na podivny, od okoliteho sveta odrezany ostrov, na ktorom sa nachadza vaznica i liecebny ustav zaroven pre najtazsich kriminalnikov. uz na uvod zacne byt obom jasne, ze nieco nesedi a dej sa postupne a coraz surealnejsie zamotava do stale komplexnejsich suvislosti. az sa nahle vytrati pevna poda pod nohami a divak spolu s hlavnym hrdinom strati pojem o tom, co je skutocnost a co (seba...)klam. na adresu scorceseho treba povedat, ze je nesmierne chvalyhodne, ze nesklzol do plytkosti kadejakych konspirativnych rozuzleni. ale prave naopak. vnoril ho do neobycajnej hlbky - do hlbky ludskej duse. padli tu aj namietky ohladne vykradania, osobne si vsak na ziadnu zjavnu predlohu nespominam. nadychom tajomna a patrania v surealnej atmosfere mi skor pripomenul dark city, pointou cistu dusu. a kedze na filmove platno sa asi uz neda prist s niecim absolutne novym, povazujem shutter island jednoznacne za skvely unikat.

potom, ako som nad nolanovym dokonalym trikom zalomil rukami, zaboril tvar do dlani a ustedril mu zo sucitu k niekolkym malo svetlym momentom az tri hviezdicky, mi niekto odporucil ilizionistu - film, ktory som svojho casu trestuhodne zmeskal v kinach a ktory predbehol spominane nolanovo dielko o jeden rok. podobne ako dokonaly trik sa aj iluzionista odohrava v case viktorianskej europy (akurat v habsburskej monarchii), jeho protagonistom je kuzelnik (kejkliar/sarlatan) a pointou je... pointou je rovnako ako v nolanovom filme mierne nezmyselna a za usi pritiahnuta zapletka. pomerne neznamy reziser neil burger siahol po dobrych hercoch a priviedol ich ku kvalitnym vykonom (giamatti, sewell). vygeneroval prijemnu, stredoeuropsku, vieryhodne fiktivnu atmosferu danej doby doladenu hudbou phillipa glassa, stvoril jednoduchy ale sympaticky dej, ktory sa postupne naplna gradaciou, zahustuje sa napatim, rozvija sa do detailov plnych ocakavania len preto, aby sa ku koncu uplne idiotsky rozsypal ako indicky pokus o elektromobil. zaver odrovnal cely pozitok filmu. sice ho neznicil uplne, zato ho vsak dokalicil a urobil z neho kinematografickeho invalida. nebyt predchadzajuceho deja, tri hviezdicky by som povazoval za nehorazne plytvanie.

obaval som sa katastrofy, ktora sa nastastie nekonala: adaptacia bezduchej akcnej hry (asi rovnako supidnej ako tomb raider) a duo gyllenhaal a arterton v kombinacii s waltom dysneym mi vsak k obavam ponukali dovodu dostatok. reziser vsak z uplneho nametoveho minima vytrieskal maximum, v neposlednom rade aj vdaka stedremu rozpoctu. prince of persia je klasickou popcornovou disneyovkou, idealnou pre rodiny, deti a teenagerov, ktori este neobjavili caro masturbacie. sice nicim neoslni, ale ani nicim nezhnusi a neunudi. nehladajte v nom ziadnu hlbsiu logiku, ziadne historicke pozadie a uz vobec ziaden vyssi princip. na druhej strane dvaja inak netalentovani a nezaujimavi herci (jake gyllenhaal a gemma arterton) uhrali obstojnu remizu a ubranili cest dobrodruznemu zanru. sklamal vsak ben kingsley i jeho rola, potesil alfred molina i cela akcne ladena bombasticka vyprava. nic ma vsak nemotivuje k tomu vidiet film niekedy druhykrat, radsej si opat pozriem mumiu alebo piratov z karibiku. a z duse dufam, ze sa nenatoci prince of persia 2.

true blood mal potencial kvalitneho temneho hororoveho serialu, namiesto toho pomerne rychlo sklzol do plytkej telenovelovej trivialnosti, bez naznaku identity alebo atmosfery adekvatnej zanru. dej ochabne a napady tvorcom vyprchaju uz na zaciatku po prvych dieloch. okrem toho hlavna protagonistka susle, desne zatahuje a ma hlas neprijemnejsi ako nenamazana cirkularka. zacalo to slubne, zdanie vsak klame a najzaujimavejsou castou kazdeho dielu sa stalo intro.