Martinius

priemerny christopher nolan patri podla mojho nazoru do klubu prilis glorifikovanych reziserov a jeho prestige je toho dokazom. ide o film, ktoreho myslienka je v podstate uplne nezaujimava az nudna. pre porovnanie: nezaujimavy az nudny je svojim sposobom aj namet amadeusa, z ktoreho vsak genialny milos forman vytvoril ocarujuce dielo. nolan vsak formanovi nesiaha ani po otlak na chodidle a tak prestige skoncil na urovni priemernosti. film nicim nevynika. ziaden z hercov sa nepretrhol a to je pri ansambli ako jackman & bale & michael caine a scarlett johansson dost smutna bilancia. najviac zaujal a prijemne prekvapil legenda david bowie v roli enigmatickeho nikolu tesly. nolanovi dalej velmi zazlievam jeden popularny rezisersky zlozvyk - ze nuti svojich hercov nezrozumitelne mumlat. pozerat tento film v anglictine bez titulkov je hotove utrpenie. takmer nikto neartikuluje zrozumitelne, protagonisti si veselo somru popod nos (exceluje najma bale, ktoremu by ste vdaka tomu skor uverili rolu pacienta s parkinsonom ako londynskeho kuzelnika). hundranie hercov vsak byva medzi pseudointelektualnymi pozerskymi fusermi a la nolan, fincher ci sodernbergh akysi osvedceny efektovy prostriedok, ktory poskytuje divakom iluziu, ze nepozeraju komercny popcornovy trhak. the prestige neprekvapil dejovo ani v jednej jedinej scene. uz pri druhom zabere na zbierku rozhadzanych klobukov muselo byt kazdemu jasne, ako film skonci. preto zaverecna scena s vodnymi nadrzami, ktoru sa nolan snazil vykreslit v dramatickej pompeznosti, posobila smiesne az trapne, rovnako skolacka bola snaha o posobive odhalenie baleovho dvojcata. film si zasluzi 50 percent, vonkoncom vsak nie umiestnenie v prvej 200-ke.

pandorum sa da povazovat za ctiziadostivy projekt s vynikajucim potencialom. reziser vsak tento potencial po pol hodine deja hodil do muciarne a tesne pred koncom ho ritualne popravil. v pripade miernych technicko-logickych nezrovnalosti kvalitneho sci-fi nametu je fanusik zanru ochotny prizmurit oko, kaskadu scenaristickych nezmyslov vsak dpusti nanajvys netykavec. a v pandorume sa to absurdnymi scenami a zvratmi len tak hemzi. z temneho, putaveho, hororovou atmosferou presiaknuteho putovania napriec zhasinajucim vesmirnym kolosom sa stava nieco na sposob spolocenstva prstena bojujuceho stylom kung-fu proti zmutovanym kozmickym orkom. nasleduje seria roztahanych plytkych dialogov ovencena slabomyselnymi monologmi (prezentacia kuchara-kanibala za pomoci doskrabanych stien). odflaknuty scenar si nedava ani naznak namahy vysvetlit pozadie znicenia zeme ci pricinu migracie na tanis, pandorum-paranoja (ktorej film vdaci za nazov) je v podstate dejovo vedlajsia a nie prilis vieryhodne premietnuta do postavy paytona/galla, ktoreho motivy a konanie do seba navzajom nezapadaju. vrcholom absurdnosti je rozbitie skla, ktore bezne vydrzi cestu vesmirom, nasledny naraz na vodnu hladinu i tlak z dna morskej hlbky. nehovoriac o tom, ze prud vody z takejto praskliny by protagonistu neospliechal, ale rozsekal na kusky. reziser tiez svoje remeslo nezvladol aj vdaka prilis unahlenym strihom zaberov. velkym plusom zostavaju fantasticke kulisy obrej vesmirnej lode, v nich vybudovana atmosfera (aj vdaka dobremu zvukovemu podmazu) a silny zaber na vrak tohto hviezdneho korabu, trciaceho z morskej hladiny. inak film patri do kategorie stroskotanych ocakavani.

ked sa vopred pripravite na skutocnost, ze si idete pozriet bezny priemerny film, tak vas jennifer´s body nijako negativne neprekvapi (sice ani neoslni) a bez vacsich potiazi ho vydrzite do konca. film sa totiz na viac nehra, jeho ambicie su adekvatne jeho urovni. herecky u vas zaboduje nanajvys amanda seyfried, nad ostatnymi detskymi (ani nie teenagerskymi) protagonistami sa milo pousmejete. megan fox sice filmom strasi v hlavnej ulohe ako pozieracka cerstvej svieckovice s blbeckovsky mamalovanymi nechtami, opat vsak len dokazuje, ze sa o nu talent ci sarm ani neobtrel. uctievana kraska sa viac hodi na pin-upy panskych magazinov ako na filmove platno. rovnako usmevne posobi aj akoze satanisticka kapela hrajuca div nie svadobne sladaky, ktorej by ste neuverili ani uctievanie zelatinovych medvedikov, nieto este diabla samotneho. film nastastie nie je prilis dlhy a ani zdlhavy, ma svizny priebeh a pokial prave nemate na programe rande s modelkou petrou nemcovou, alebo vas v operacnom sale necaka urgentna transplantacia srdca, cas obetovany tomuto filmu vam nebude az tak bolestne chybat.

wesovi cravenovi sa podarilo natocit prototyp prvotriedneho mixu z politickeho thrilleru a mystickeho hororu. film je vsadeny do ocarujuceho prostredia haiti pri posobivom stvarneni jeho zivota (za ery duvalierovcov) i prirody. charakterizuje sa hned viacerymi velmi silnymi zabermi a scenami, ktore by inym tvorcom vystacili pocas celej kariery. spaja modernu dobu s prastarou primitivnou ciernou magiou woodoo rovnako, ako je na haiti spojene krestanstvo s prirodnymi kultami do velmi svojskej nabozenskej synergie. a v neposlednom rade film uchvati uzasnymi naturalistickymi vykonmi cernosskych protagonistov (obzvlast zakes mokae, ktory jednoznacne ukradol billovi pullmanovi celu show), ktore chytaju za srdce, vzdbudzuju hrozu i respekt. had a duha je film zrucne narabajuci s momentami i scenami desu, je to film, ktory nauci divaka bat sa.

prekvapivo dobre prevedeny a najma do konca dotiahnuty haklivy namet. este pocas filmu som si vravel, ze si gray pred seba postavil prilis velke susto a bol som zvedavy na jeho vyvrcholenie. pretoze po uplne samozrejmej ocakavanej pomste na darbym nadobudne divak dojem, ze postava hlavneho hrdinu i reziser samotny prave dospeli ku kulminacii pribehu a teraz to pojde uz len pozvolnym tempom z kopca. nastastie, nestalo sa tak. suvislosti do seba zapadali, postupna gradacia i vyvoj deja zostali vieryhodne i logicky pochopitelne. film sice nebol dielom reziserskeho genia, ale svedomiteho pedanta, ktory o doveru divaka zapasil asi ako nemci o futbalovy titul majstra sveta - tvrdo, tazko, krvopotne, v konecnom dosledku vsak uspesne. samotny zaver filmu nesmierne prospel - bolo radost sledovat, ze obavany brilantny strateg je tiez len clovek a tak, ako vybabral so vsetkymi, vybabral napokon aj sam so sebou. film povazujem za nadpriemerne vydareny a pri citani hodnoteni niektorych z top-recenzentov sa neubranim dojmu, ze ho pozerali dolu hlavou - popod nohy, s hore zadkom a skrze visiace gule :)

prvotriedne dielo od majstra zanru johna carpentera. film je dokazom i odkazom zaroven, ze dobry horor nepotrebuje ani jednu jedinu vrazdu, aby vam zrychlil tep, vniesol do duse nepokoj a strhaval vas z kresla. kvalitny reziser si uplne vystaci napatim nabitou atmosferou hrozy a strachu. a v pripade, ze je tato podlozena putavou a sugestivnou zapletkou, vyvarujucou sa prilisnej absurdnosti, dostane sa vam lekcie demonickeho sialenstva, ktore vam poctivo drasa nervy pocas celeho deja. film je sice neskryvanou narazkou na tvorbu stevena kinga, temno-apokalypticky rozsah temy mi vsak osobne viac zavana inspiraciou lovecraftom (ktoreho king vykradal do morku kosti). in the mouth of madness je rydzy carpenter na vrchole svojej tvorby.

millennium patri k tazkemu undergroundu vo svete sci-fi, napriek tomu je natoceny vcelku profesionalne a prijemne pozeratelne. vytknut by sa mu dalo vselico. kris kristofferson posobi tarbavo, cheryl ladd je na nerozoznanie od davida bowieho zo 70. rokov, buducnost je az prilis ladena v style modneho postpunku (celkovy problem filmov z 80. rokov), niektore triky posobia mierne amatersky (robot s napadne ludskymi ocami). celkovy dojem to vsak nepokazi. film si vas vsak ziska prave svojim sympatickym dejom, postavenym na atraktivnej zapletke a myslienke cestovania v case. fajnsmekri zanru si pridu na svoje.

kompletny dej smrti ministra je zalozeny na dialogoch, ktore su alfou a omegou tejto revue clementisovho zivota. v takomto pripade je strategickou uloha scenaristu, kedze tu namet a scenar tvoria dobre 2/3 produkcie. preto treba v prvom rade vyzdvihnut majstrovsky zvladnutu pracu lubosa jurika, nakolko je film v podstate jeho dielo. jurik sa uz dlhsie zaoberal myslienkou sfilmovania clementisovho pribehu, z jeho pera vzisiel namet i scenar, na ktory STV vyclenila rekordne skromny rozpocet 3 (!!!) miliony korun a ktory reziser a kvalitne vybrani herci slusne dotiahli do uspesneho konca. nenudnym, velmi inteligentnym a jasnym sposobom sa dozvieme o zivote jedneho z najvacsich slovenskych statnikov, ktoremu sa da pripisat privlastok "svetoveho formatu". vyborne resersovanie a znalost problematiky nam umoznia nahliadnut do clementisovych idealov, dilem, nazorov i kontroverznych momentov. za srdce chytia silne momenty - ako napriklad debata na temu zidov (nepriame priznanie sa clementisovho obhajcu), otazka slovenskej a madarskej mensiny ci stretnutie so stalinom. smrt ministra je absolutne maximum vytazene z absolutneho minima. ze by konecne usvit po epoche tmy slovenskej televiznej tvorby?

ponura temna dystopia, prevedena alexom proyasom k filmovej dokonalosti. jedinecnostou tohto diela je, ze reziser nezamrzol niekde na prahu bezobsahovej avantgardy a neuspokojil sa len s puhym kochanim sa v silne expresivnej atmosfere, ale zalozil dej na hlbokej, priam descartovsky filozofickej myslienke. aj napriek vyprofilovanej vlastnej identite filmu v nom najdete spriaznenost s dielami ako metropolis ci brazil alebo stipku inspiracie tvorby aldousa huxleyho. dark city je svojim sposobom nekomercnym a dojmovo posobivejsim predchodcom matrixu s skvelym balancom obsahu i formy. umocneny je okrem ineho vybornym hereckym osadenim a nasledne excelovanim kiefera sutherlanda, williama hurta ci rufusa sewella. v kazdom pripade kinematograficky klenot a to nielen zanru vedeckej fantastiky.

candyman je viac surrealnou urbanistickou dramou ako hororom. nieco ako horor intelektualny, posobiaci zjavne neamericky, so sviezo posobiacou stipkou postmoderneho nadychu. mozno je to tym, ze reziser je anglican, dej sa odohrava na sidliskach europskeho stylu, protagonisti byvaju i pohybuju sa v panelakoch, su vzdelancami a takmer vsetci fajciarmi. tato "neamerickost" je dodatocne umocnena podmanivou hudbou od philipa glassa a zabermi na panelakove sidliska z vtacej perspektivy az prilis inspirovane koyaanisqatsi (kde glassova hudba a neme filmove zabery su yin a yang celeho filmu). celkovemu dojmu to vsak neprekaza, prave naopak. candyman tym vo svojom zanri nabera na jedinecnosti a originalite a stava sa z neho divacky hodnotny zazitok. zlatou korunou je vynikajuci tony todd so svojim ohromujucim hlasom, herec, ktory sa snad narodil obzvlast pre tuto rolu. jednu zo zaverecnych scen (pohreb) by som zaradil do kategorie najsilnejsich v dejinach kinematografie.