Martinius

chris weitz sa sice mohol snazit, kolko chcel, z mojho pohladu by z pullmanovho pribehu viac nevytlkol. kniznu predlohu som sice necital, ale po vzhliadnuti filmu ani nemam chut, nie je v nej ani jeden jediny originalny element, ktory by mi pripadal lakavym. spisovatel pullman (a nasledne samozrejme aj tvorcovia filmu) totiz postavili pribeh na hlavnej dejovej linii - kopanie do katolickej cirkvi ci krestanstva samotneho. preco? lebo intelektualne kopanie do krestanstva sice medzicasom davno dosiahlo svoj vrchol inflacie i anachronizmu, je vsak v podstate velmi osvedcene a v urcitom okruhu ludi vam stale prinesie uznanlive potlapkanie po pleci. na druhej strane vam z neho az na zopar impotentnych protestov nic nehrozi, pretoze je to ako kopat do chromeho, ktory nema zaujem vracat udery (som velmi zvedavy, ci by sa trendovy ateista pullman odvazil rypnut si napriklad do islamu, to by vsak musel mat gule takeho salmana rushdieho). z tohto pohladu povazujem absenciu kvalitneho protivnika za zasadny nedostatok celeho pribehu, ktory tym uplne straca opodstatnenie. fiktivna mutacia katolickej cirkvi na akesi nedefinovatelne konspirativne kolegium vsadepritomneho nabozenskeho despotizmu posobi nepresvedcivo, povrchne az komicky. okrem toho je cely pribeh ladeny v kriklavom new age obale, presyteny lacnymi prisadami z ezoterickej kniznice. vznikne tak dojem, ze posolstvom je nahradit u divaka krestansku demagogiu ezoterickym sarlatanstvom. pri zvysku filmu si dalej mozete vsimnut, ze vsetko tu uz raz bolo, len v modrom. tym deju dochadza stava a i kvalitne herecke obsadenie ci zopar peknych scen (ladove medvede) ho viac nevytiahnu nad uroven slabsieho priemeru. zlaty kompas holt nie je ani nekonecny pribeh, ani pan prstenov. a nie kazdy reziser je carodejnik, aby vedel vykuzlit z priemernej predlohy majstrovske dielo.

pekne opticky, dokonca aj vydarena angelina v roli zlej sudicky. jediny a ozajstny problem tohto filmu je premrstena deformacia jednej peknej povodnej rozpravky, z ktorej scenaristka spravila lesbo-feministicku agitku. este nejake to ekologicke posolstvo a pripominalo by to predvolebny spot strany zelenych, fuj tajbl!

komedia??? mysteriozny??? to kto pisal hlavicku k filmu? preboha ludkovia, spamatajte sa... broken flowers sa da nazvat dokumentaristickou, az prilis minimalistickou dramou postradajucou akekolvek komedialne elementy (skor by podla nej divak usudil, ze jarmuschovi chyba zmysel pre humor), o mysterioznych ani nehovoriac. jednoznacne najlepsi je na filme jeho namet, ktory tiez nie je najnovsi a ktory jarmusch az trestuhodne premrhal. osobne nevidim ziaden umelecky prinos ci herecky vykon v tom, ked bill murray neustale nepricetne cumi pred seba alebo prehodi zopar kratkych stupidnych viet. sice sa hybe od bodu A do bodu B hladajuc matku udajneho syna, jeho put je vsak podana nesmierne schematicky, formou cestopisu, bez naznaku pocitov, bez akejkolvek snahy o vyprofilovanie postav - vratane samotneho hlavneho hrdinu. o hlavnom hrdinovi vieme len to, ze sa vola don jonston s "T" a zbohatol na pocitacoch. preco ho ale zeny opustili, to si nemame sancu ani len domysliet (zeby dalsi retardovany ITckar? :) ). spolocne s chybajucou atmosferou je aj toto dovodom, preco film posobi polovicato, nedokoncene, ako dom s murom a strechou, ale bez interieru a neodstranenym lesenim. kedze meritkom jarmuschovej tvorby pre mna zostava dead man, je broken flowers len priemerom s prizmurenymi ocami.

kedysi tak originalny a vtipny brian yuzna (naposledy s navratom reanimatora) akosi sam utonul pod hladinou vlastnej tvorcej impotencie. z hlbin neprichadza zlo, ale vyslovna nuda s nezazivne roztahanym dejom, ktory nedava prilezitost stotozneniu sa s protagonistami alebo vybudovaniu atmosfery. stalo sa mi, co uz dlho nie - film som dopozeral priblizne do polovice. v pripade, ze ho raz dopozeram do konca, som moje ochotny hodnotenie zmenit.

fincher to natrel nolanovi. kandidat na film roka zatial jednoznacne gone girl. aj napriek skutocnosti, ze sa clovek musi dve a pol hodiny divat na ksicht bena afflecka. a to si este pockajme na 3. cast hobbita... :)

vzhladom na to, ako kvalitne bol co do atmosfery, vyvoja deja, gradacie a atmosfery rezijne zvladnuty seven alebo trojka votrelca, pustil fincher pri tomto snimku naplno do gati. dva a pol hodinovy zodiac je pri absencii jedineho dramatickeho zachvevu neumerne roztahanou monotonnou zmesou mrtveho interieroveho tliachania, otravene posobiacich hercov, neustale vyzvanajucich telefonov a bezradneho civenia na sifry jedneho frustrovaneho vraha. byt na mieste zodiaca, najprv si podam scenaristu za dialogy bez davky inspiracie a potom finchera za ich verne bezduchu adaptaciu. nestastne vybrani herci (slaby a nezaujimavy gyllenhaal posobi ako vecny student na praxi, bezne sympaticka chloe sevigny vyzera ako michael caine po zmene pohlavia a inokedy vynikajuci downey sa tvari ako by mu niekto ukradol oblicky) vkladaju do filmu (a hlavne svojho verbalneho prejavu) povinne minimum entuziazmu i hereckeho vykonu, akoby museli pracovat zadarmo, ci dokonca s nabitou dvojhlavnovkou za chrbtom. film nasledne posobi bezutesne, odflaknuto a prvoplanovo, pricom mate pri jeho nekonecnej stopazi pocit, ze tych 22 rokov, v ktorych rozpati sa odohrava, si aj fyzicky odtrpite pred obrazovkou a z kresla sa dvihate (prinajmensom dusevne) zostarnuti o celu generaciu. neubranim sa dojmu, ze fincher prisiel s napadom tohto filmu pocas nejakej crevnej chripky a nasledneho behu na zachod. pustil to vsak este pred latrinou, obsah tak vytiekol mimo misu, rovno na platna kin ci na nase obrazovky.

mal to byt epicky zivotopisno-dobrodruzny pribeh o hladani tajuplneho mesta v dzungli. nie je. uz len samotna premisa je prudko linearna, priamociara a v podstate nezaujimava. dej je plochy, bez zvratov, ci dramatickeho vyvoja. cely film je natiahnuty ako kacir na skripci na ubijajucich 140 minut. kamenom urazu su pritom zbytocne rozvlacne sceny kontrastujuce s casto vyraznymi casovymi a dejovymi skokmi, ktorym sa nedari na seba nadvazovat. vsuvka z prvej svetovej uplne zbytocna a uplne o nicom. nesiaha to ani na herzoga. jeho sice nudneho a rozvlacneho aguirreho zachranil aspon sialene genialny kinski. aguirre mal aspon atmosferu. stratene mesto Z ju nema ani napriek podmanivemu soundtracku.

odvazna myslienka nechat zahucat resolute. som zvedavy, ako sa z toho tvorcovia vyvlecu. snad z detskej posadky jupitera nebude dalsi pan much, inak to serial moze odrovnat.

je sympaticke, ze ako rodinne ladeny serial nema lost in space ambiciu recyklovat hrdinov a pomyslene dvihat dramaticky obluk likvidaciou roznych "random" vedlajsich postav. pribeh tohto stylu sa generuje omnoho tazsie, cize na jednej strane klobuk dolu. na druhej strane sa nie vzdy dari v tvoreni autentickych zaporakov. kym smith je vyborne stvarnenych charakter s kvalitne vypracovanym pozadim i motivmi, u hastingsa to (zatial) riadne skripe. astronaut, ktory ma za sebou cely rad uspesnych misii, sa jednoducho nesprava ako mocensky orientovany tyran.

zatial spokojnost s druhou seriou. trochu ma vsak v tomto dieli zarazila zjednodusena verzia survival rezimu na resolute - male dievcatko a kon prezili sedem mesiacov osamote na opustenej vesmirnej stanici a osadlici ich nesli hladat ani napriek tomu, ze mali dost moznosti. hmm... niecomu takemu by som sa osobne scenaristicky vyhol ako cert krizu.