GTS_PUNK

GTS_PUNK

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 8 11 14
    • 14.10.2017  22:38

    Filmy zo stredoškolského prostredia sú kapitolou samou o sebe. A rovnako ako pri ostatných žánrových záležitostiach, aj v tomto prípade k nim treba pristupovať veľmi špecificky. Nielen z diváckej, ale najmä z tvorcovskej strany. Väčšinou v tomto prípade vznikne buď skvelá záležitosť alebo menší či väčší prepadák. Bohužiaľ, v tomto prípade sa jedná skôr o tú druhú variantu. V čom však tento filmový počin z roku 2007 zlyháva? Nuž, nie je to jedna vec. Avšak tou najhlavnejšou je príbeh o mladom chalanovi Charliem Bartlettovi (Anton Yelchin), ktorý prichádza do štátnej školy a tu postupne šplhá hore spoločenským rebríčkom vďaka tomu, že tajne distribuuje po škole najrôznejšie lieky. Do toho je vložený vedľajší príbeh o riaditeľovi školy (Robert Downey Jr.) a jeho dcére (Kat Dennings), ktorý sa prepletá s hlavnou príbehovou líniou, ale nedokáže ju akokoľvek vylepšiť. Hlavným problémom celého príbehu je jeho rýchly spád spojený s ešte rýchlejším vývojom jednotlivých postáv, pričom svojou hlavnou myšlienkou si poriadne nedokáže získať diváka ani do konca filmu. Pojednáva dej o dealovaní liekov v škole, o spiknutí sa proti zavedenie kamerového systému v škole, alebo o postavení jednotlivca vrámci stredoškolskej hierarchie, ktorá dokáže byť niekedy krutá? Tvorcovia divákovi predhadzujú vo finálnej podobe z každého niečo štýlom "Vyber si, domysli si, pochop". Ale nie, takto to jednoducho nemôže v žiadnom prípade fungovať. Aj keď sa po skončení filmu snaží divák nad všetkým rozmýšľať, jasné a zreteľné posolstvo z filmu nevydoluje. Príbehovo šliape film značne vedľa a podobné je to aj na iných frontoch. Hereckí protagonisti diváka takisto priveľmi neočaria. Anton Yelchin píli uši piskľavým hlasom, Robert Downey Jr. pôsobi pomerne suchým dojmom, za čo však možno môže jeho rola, a Kat Dennings sa vo filme takisto nejde svojim výkonom roztrhať. Na ňu sa však aspoň dobre pozerá, čo sa však nedá povedať napríklad o výprave, ktorá je ďalším mínusovým faktorom filmu. Prostredie amerických stredných škôl na filmovom plátne zväčša baví a ohuruje, ale tuto sa jedná o presný opak. Výprava je situovaná veľmi zle, nebaví a nejedenkrát pôsobí značne odpudivým dojmom. Ony sa tu celkovo veľmi ťažko hľadajú svetlé stránky a momenty. Charlie Bartlett ich totižto nemá mnoho. A ak sa nejaká nájde, netrvá dlho alebo je iba veľmi slabá. Z veľkého množstva stredoškolských filmov možno tento zaradiť medzi tie výrazne horšie. Zlyháva príbehovo, a keďže tam to všetko začína aj končí, len ťažko tu môže niečo poriadne fungovať. Zhliadnutie traileru k tomuto filmu vám dá asi rovnaký zážitok, ako keby ste si ho pozreli celý. Prídete o minimum dôležitého a ušetríte si hodinu a pol svojho času. Dosť biedne, keď to najzaujímavejšie na celom filme je účinkovanie rappera Draka v malej roli.

    • 14.10.2017  11:35
    Beavis a Butt-head (TV seriál) (1993)
    ***

    V prvej polovici deväťdesiatych rokov MTV do značnej miery experimentovala, pričom ešte nemohla tušiť, že pomaly, ale isto, vytvára najlepšiu dekádu, akú kedy táto televízia zažije. Medzi tieto experimenty možno zaradiť aj animovaný seriál o dvojici nie príliš inteligentných stredoškolákov. Dvojica Beavis a Butt-head začala vytvárať vlastné pravidlá a svojim vystupovaním musela v tom čase poburovať veľa rodičov či náboženských fanatikov, ktorí sú schopní žalovať televízie za takmer všetko. A aj keď táto dvojica určite musela čeliť mnohým útokom, na obrazovke sa udržali až do roku 1997, pričom za túto dobu sa objavili v circa 200 epizódach a vytvorili niekoľko dodnes kultových hlášok. Večný nízky položený hrdeľný smiech, hlášky "Hey, baby", "This is cool", "Wow" či snáď tá najznámejšia - "I am the great Cornholio, I need TP for my bunghole", si získali divákov po celom svete. V deväťdesiatkach značne kontroverzní, pri svojom návrate v roku 2011 už menej. Nemožno sa však čomu čudovať. Mnohé sa zmenilo, ľudia najmä v Spojených štátov sa po určitých udalostiach stali ľahko uraziteľnými a štipľavá príchuť kontroverzie tejto prihlúplej dvojice sa akosi vytratila. Namiesto drsných poznámok na hudobné videoklipy či vzhľad interpretov sa v nových dieloch z roku 2011 dvojica zameriava okrem svojich tradičných "dobrodružstiev", skôr na jemnejšie poznámky k show Jersey Shore či iným "reality" konceptom, ktoré absolútne pochovali MTV a zobrali z nej aj to posledné "M", ktoré ponúkala. Beavis and Butt-head, najmä tí "deväťdesiatkoví", ponúkajú krátke, ale za to dosť úderné epizódy, ktoré sa nepárajú takmer s nikým. Ich skvele vytvorená tupota dostane každého jedného diváka a viaceré hlášky sa už takmer navždy zaryjú pod kožu. Ako však pri väčšine seriálov, aj tu platí, že niektoré časti sú lepšie, ako ostatné. V konečnom dôsledku však táto dvojica vytvára a zanecháva veľmi slušný divácky dojem spôsobom a prejavom, ktorý by na dnešnej televíznej obrazovke zrejme tak ľahko neobstál. Do koloritu deväťdesiatych rokov však zapadli výborne a zanechali v ňom výraznú stopu.

    • 13.10.2017  23:45
    Osvícení (1980)
    ****

    "Here's Johnny!" Ďalšiu z veľkého množstva sfilmovaných "kingoviek" možno zaradiť medzi tie vôbec najväčšie, najznámejšie a divácky najobľúbenejšie. Príbeh o spisovateľovi Jackovi Torrancovi (Jack Nicholson) a o tom, ako má na starosti aj so svojou rodinou zimnú správu hotelu, netreba mnohým ani veľmi predstavovať. Sami, vzdialení od civilizácie, kdesi "na samote u lesa" je veľmi ľahké prísť o rozum. Alebo nie? Podľa tejto "kingovky" s režisérskou taktovkou Stanleyho Kubricka áno. Ale je možné, aby sa ponorková nemoc prejavila až v takomto extrémnom rozsahu, aký možno vidieť práve v tomto filme? Na všetko sa treba pozrieť z viacerých uhlov. Prvým je ten, že sa koniec koncov jedná iba o dejovú zápletku pre pobavenie diváka, čo sa filmu napokon aj veľmi darí. Za vyše dve hodiny dokáže vybudovať atmosféru, akú by možno nedokázalo vytvoriť niekoľko filmov pospájaných dohromady. Nervydrásajúce je tu takmer všetko - zvláštne, ale skvelo stvárnené postavy, hotelová výprava a v neposlednom rade vyšperkovaná hudba, ktorá sa predstavuje veľmi nenápadne, vďaka čomu sa stáva akýmsi "skrytým pokladom" celého filmu. Divák s každou ďalšou scénou ostáva v napätí a postupná príbehová gradácia spojená s vývojom jednotlivých postáv, no najmä tej Nicholsonovej, je niečo, čo režisérovi Kubrickovi vychádza na jednotku. Aj vďaka tomu môžeme tento film označiť za jeden z mála z jeho celkovej tvorby, ktorý je znesiteľný, relatívne pochopiteľný a dá sa pozrieť viackrát bez toho, aby ste sa unudili k smrti. Avšak zároveň sa vynára aj otázka či to Kubrick dobre natočil, alebo King dobre napísal. Z každého na tom asi niečo bude. Druhý uhol pohľadu na film prichádza s triezvejším pohľadom na vec, odhliadajúc od toho, že všetko je vlastne len vymyslené a s otázkou, či by sa mohla ponorková nemoc naozaj prejaviť až v takom extrémnom merítku, aký je vyobrazený vo filme. Zrejme skôr zadanie pre odborníkov znalých v týchto vodách, ale bežnému laickému divákovi to musí prísť minimálne trochu pritiahnuté za vlasy. Ale tento fakt sa na celkovej kvalite odráža len okrajovo. The Shining je so všetkým, čo ponúka nadpriemerným snímkom, ktorému však k dokonalosti ešte niekoľko krokov chýba. No aj napriek tomu diváka poriadne dostane, najmä ak snímok sleduje prvýkrát. Baví príbehom aj napriek dlhšej minutáži, baví obsadením - Jack Nicholson exceluje a Shelley Duvall v sebe má niečo špeciálne, baví hudbou a rovnako aj výpravou, ktorá prv môže pôsobiť komorne, ale veľkosť hotela, kde je dej zasadený, diváka rýchlo vyvedie z omylu. Výraznejšie slabšie miesta film nemá, ale niekoľko scén tvorcovia mohli vynechať bez toho, aby to celkovej dejovej línii a kvalite výraznejším spôsobom ublížilo.

    • 10.10.2017  20:40
    Lidice (2011)
    **

    Lidická tragédia patrí k jedným z najhorších udalostí druhej svetovej vojny. Nielen vo vtedajšom Protektoriáte, ale na celom svete. Na pozadí tejto ohavnej masakry sa však odohrávali aj na prvý pohľad malé príbehy ľudí, ktorí boli jej priamymi či okrajovými účastníkmi. A práve tieto malé-veľké príbehy sú aj námetom pre film Petra Nikolaeva. Na troch menších príbehoch mapuje dianie v Lidiciach od obdobia pred začiatkom vojny až do jej skončenia, keď sa na čelo republiky dostával ďalší skazený režim. Príbeh otca rodiny (Karel Roden) vo väzenskej cele, jeho syna (Ondřej Novák) pomáhajúceho parašutistom či boj s vlastným presvedčením žandára Vlčeka (Roman Luknár) však nie sú takým kvalitným vyobrazením lidických udalostí, aké by si na pamiatku možno zaslúžili. Film totižto výraznejším spôsobom diváka nezasiahne ani neočarí, pričom jeho zlyhanie je potrebné hľadať hneď na viacerých miestach v diele. Tou najhlavnejšou nie chybou, skôr len nedostatkom, je samotný príbeh. Jeho hlavnú inšpiráciu teraz odsuňme bokom a zamerajme sa iba na tie malé epizódy, ktoré pre film vytvorili tvorcovia, a ktoré ho zliepajú celý dokopy. Aj keď týchto menších príbehov nie je veľa, zdá sa, že sa tvorcom nedarí s nimi správne spracovať, pričom ich vzájomné prepojenie, zakomponovanie, ale najmä prerozprávanie nie je niečím, čo by sa dalo označiť za veľavravné. Samozrejme, že niečo divákovi ponúkajú, ale robia to nie príliš zaujímavou formou - obsah je postavený na pomerne jednoduchých, možno z časti až stereotypných námetoch, ktorých finálna forma ani nie je veľmi divácky lákavá. V istých okamihoch môže dianie vo filme dokonca až začať nudiť, čo by sa stávať nemalo. Slabé príbehové línie sa následne logicky odzrkadľujú aj na jednotlivých postavách. Tie však, povedzme si otvorene, nie sú napísané najlepšie, a pravdepodobne by nepasovali ani do lepšieho príbehu. Napríklad postava, ktorú stvárňuje Karel Roden by mala byť tou hlavnou, ale keď v pomerne "ťažkom" filme povie za dve hodiny asi desať viet, divák nevie, či ju ako hlavnú postavu vôbec môže brať vážne. Podobné paradoxy by sa dali nájsť aj pri iných postavách. Tými ešte najlepšími by sa dali označiť postavy Romana Luknára - pomerne slušne zvládnutá psychika postavy, a Veroniky Kubařovej, na ktorú sa však len dobre pozerá. Lidice tak sú určitým mementom, ale v tejto podobe ich ani zďaleka nemožno nazvať dobrým filmom. Dokonca možno ani priemerným, hoci vizuálne spracovanie, kamery či kostýmy nie sú najhoršie. Bohužiaľ, film zlyháva na iných, oveľa dôležitejších veciach. Na záver možno len toľko, že film sa oplatí si pozrieť kvôli akejsi spomienke, aj to bude stačiť, ak to bude iba raz. Kvalitatívne neponúka nič, čo by diváka prinútilo sa k nemu viackrát vracať.

    • 30.9.2017  23:29
    Serpico (1973)
    ***

    Filmová adaptácia príbehu podľa skutočných udalostí zasadená do nekompromisného prostredia mesta, ktoré nikdy nespí, a hlavne sa s nikým nemazná. Divákovi neponúka len obraz doby, ale hlavnej obraz ľudskej nátury, jej chamtivosti a snahu jedného muža celej tejto mašinérii zabrániť. Frank Serpico (Al Pacino) však stojí pred neľahkou úlohou. Sám proti korupcii v policajných kruhoch riskuje všetko, len aby dostal na prvé miesto spravodlivosť a poctivosť namiesto peňazí korupcie. Film, ktorého dej a konanie hlavnej postavy sa javí ako boj s veternými mlynmi, je výrazným spôsobom stále aktuálny aj po mnohých rokoch od svojho vzniku. A pravdepodobne aj dlho bude, pretože korupcia, obzvlášť na tých vysokých miestach, bola, je a stále bude. Smutné, ale veľmi pravdivé. Ak by sa však objavovali ľudia ako Frank Serpico, možno by sa však raz zmenilo. Kto vie? Keď sa však na ich počesť budú neskôr natáčať filmy, ich budúci tvorcovia by sa mohli z tohto snímku trochu poučiť. Poučiť na tom, čo tento film nerobí dobre. Jeho najväčším problémom je pomerne suchý a najmä málo dynamický dej ťahajúci sa naprieč celým filmom. Samozrejme treba pochopiť, že veci sa v skutočnosti pravdepodobne diali tak, ako má divák možnosť vo filme vidieť. Rozhodne by však neuškodilo, ak by tvorcovia skutočnosť aspoň trošku prikrášlili a zakomponovali čo i len malé množstvo výraznejších scén, ktoré by diváka naplno upútali. Veď práve v tom tkvie filmové umenie. Takto sú to len vyše dve hodiny zdanlivo nekonečných dialógov z policajného prostredia, ktoré síce sú zo začiatku zaujímavé, ale postupne o ne divák stratí záujem, pretože sa stanú repetitívnymi. Príbehu chýba akcia a to je jeho najväčší problém. Menší problém už predstavuje herecké obsadenie. Al Pacino svoju rolu zvláda pomerne solídne, celú dobu vyzerá, že si od niekoho bude pýtať drobné a bojuje proti korupcii, ale jeho skupina hereckých kolegov diváka priveľmi nezaujme. Jedná sa totižto o výber v podstate neznámych hereckých tvárí, ktoré navyše nepodávajú taký výkon, že by sa o ne divák začal po zhliadnutí tohto filmu výraznejším spôsobom zaujímať. Nakoniec je tou najpríjemnejšou a najlepšou časťou celého filmu jeho výprava. Špinavý a odpudivý New York sedemdesiatych rokov ponúka perfektnú lokáciu, do ktorej zasadiť obdobný príbeh. Pri všetkej tej nechutnosti a bordeli, ktoré New York tej doby ponúka, si však treba priznať, že zároveň má aj niečo do seba a ponúka isté kúzlo. Tak to dokáže zrejme len "Big Apple". Serpico neponúka akciu, neponúka výraznejšie napätie, neponúka toho veľa. Je to skôr biografický snímok o živote jedného čestného policajta a jeho boji za spravodlivosť. Dráma, ktorá neurazí, no nenabáda k tomu, aby si ju človek pozrel viackrát. Príbeh je pomerne dlhou, bohužiaľ, suchou záležitosťou. Podobne sa možno vyjadriť aj na adresu hereckého obsadenia, ktoré síce je pestré a početné, ale výrazne diváka nebaví. Už skôr spomínané, najväčší dojem z celého filmu zanecháva mesto - ten večne špinavý New York, kde sa zbiehajú kroky celého sveta.

    • 30.9.2017  12:44
    Forrest Gump (1994)
    ****

    Príbeh Forresta Gumpa (Tom Hanks) nie je ani tak príbehom o jeho živote, ako skôr o tom, čo všetko sa dialo okolo neho. Už od detstva "bol iný" a vždy, keď nevedel ako sa dostať z problému, začal utekať. Dalo by sa povedať, že utekal od problému, ale on skôr, nevedomky, utekal naproti jeho riešeniu. Film Roberta Zemeckisa sa za dobu od svojho vzniku stal pravdepodobne tým vôbec divácky najobľúbenejším, aký bol kedy natočený. Divácku obľubu si však nezískal iba obyčajnou náhodou, ale veľkou zásluhou mnohých faktorov, ktoré v tomto dramaticko-komediálnom diele skvelo kooperujú a vytvárajú veľmi pestrý a dynamický celok. Postavený na malom okruhu hlavných postáv je vybudovaný dej tiahnúci sa naprieč tromi dekádami. Tom Hanks v hlavnej úlohe tu predvádza svoju životnú rolu, ktorá ho vyniesla na piedestál filmovej histórie. Postava, ktorá sa na prvý pohľad stvárňuje ľahko, sa však určite tak ľahko nehrala. Hanks to však dokázal bravúrne. Podobne ako väčšina jeho hereckých kolegov, z ktorých po ňom najviac vyniká Gary Sinise. Za zmienku stojí aj výkon Robin Wright, ale jej výkon je v porovnaní so spomínanými kolegami, bohužiaľ, výrazne slabší. Vo všeobecnosti sú postavy napísané veľmi dobre, ale jedna podstatná vec je napísaná ešte lepšie. Samotný príbeh, rozkúskovaný do troch dekách americkej histórie, prerozprávaný Gumpom, ktorý zažil všetky významné udalosti doby. Práve jeho participácia na nich a ich zakomponovanie do deja filmu je to, čo z neho robí ten filmový kult, ktorým sa stal. Vojna vo Vietname, obdobie hippies, aféra Watergate, studená vojna, vznik sloganu "Shit happens" či známeho smajlíka "Have a nice day" - malé veľké udalosti americkej histórie, na ktoré si diváci aj vďaka tomuto filmu môžu sladkokysle spomenúť. Nielen tí americkí, ale svojim spôsobom všetci. A práve v tých Gumpových spomienkach na udalosti doby jednej generácie je ukrytá sila a mágia celého filmu. On to totižto nie je iba pohľad na jeho život, na všetko to, čo prežil, ale je to pohľad na celú jednu zvláštnu dobu. A aj keď ju mnohí neprežili, z filmového plátna ju možno cítiť. S napätím, s nadšením a často aj so smútkom. Film vie výrazne zahrať aj na túto nôtu. Forrest Gump je aj vďaka tomu filmom, ktorý si možno aj zaslúži byť trošku "overrated". Geniálnych a fantastických kvalitatívnych výšin totižto nedosahuje, ale dozaista je nadpriemerným snímkom s vysokou hereckou, ako aj príbehovou kvalitou. Pobaví, ale dokáže aj chytiť za srdce, čo je kombinácia, ktorá pri filme funguje takmer vždy. A v neposlednom rade vie takisto očariť hudbou, výborne pasujúcou do jednotlivých dobových dejových pasáží. "Mrs. Robinson" Simona & Garfunkela možno považovať za pesničku generácie Foresta Gumpa. Ak by sa mal po konci sveta zachovať iba jeden jediný film, mal by to byť práve tento.

    • 24.9.2017  12:30

    V druhej polovici 19. storočia sa z New Yorku pomaly začalo stávať hlavné mesto zemegule. Ľudia z celého sveta sem prichádzali na lodiach, aby tu našli lepší život. Niekomu sa to podarilo, niekomu nie. Všetci však museli čeliť aj veľkému odporu "domácich", napríklad takých, akým je William Cutting (Daniel Day-Lewis). Ten pred 16 rokmi zabil Amsterdamovi Vallonovi (Leonardo DiCaprio) otca a toto "víťazstvo" každý rok náležite oslavuje. Lenže mladý Vallon sa po rokoch vracia do New Yorku, aby sa Cuttingovi pomstil. Nie priamo, ale pekne pomaly. Buduje si jeho dôveru, preniká do sfér jeho gangu a čaká na správny čas. A práve na ceste k vysnívanej pomste je postavený dej celého filmu s režisérskou taktovkou Martina Scorseseho. Keď sa na tento príbeh pozrieme bližšie, hneď zistíme, že v skutočnosti nie je ničím, čo by tu už predtým nebolo. Podobne napísaných dejových línií a príbehov s infiltrovaním sa medzi nepriateľa, existuje nielen na filmovom plátne pomerne veľké množstvo. To však neznamená, že by bol zlý, práve naopak. Celkovo je dej pomerne dobrým aspektom celého filmu, ale ako ten najlepší ho však nemožno označiť. Takmer trojhodinové dielo natočené na začiatku nového milénia totižto viac dominuje a stavia si svoju kvalitu na iných frontoch, konkrétne na troch. Tými sú silné a pestré herecké obsadenie, celková atmosféra snímku a viac než pôsobivá výprava. Výber hereckých tvárí je zoskupením známych a obľúbených protagonistov v hlavných úlohách, ktorých dopĺňa obrovské množstvo ich kolegov vo vedľajších úlohách. Spomedzi všetkých postáv, hlavných či vedľajších, najviac na plátne neexceluje Leonardo DiCaprio, ale jeho filmový sok Daniel Day-Lewis. Ten má v sebe akúsi zvláštnu charizmu, ktorou šikovne a dobre pôsobí na diváka. Skoro tak dobre ako dobová atmosféra sálajúca z filmového plátna. Tá je v kombinácii s vynikajúcou výpravou a kulisami pre nejedného diváka obrovským zážitkom, ktorý zanechá omnoho väčší dojem než samotný príbeh. Pofidérne newyorské ulice, pestrá plejáda ľudí a predstaviteľov jednotlivých gangov a unikátne jednotlivé lokácie vskutku tvoria kombináciu, ktorá ohúri. Gangs of New York je v konečnom dôsledku dobrým filmom, ktorý ale nemožno zaradiť medzi tie najlepšie. Hoci na jednu stranu ponúka veľa dobrého, na tú druhú neponúka nič také, čo by diváka absolútne ohúrilo. Spomínaná atmosféra k tomu síce má blízko, ale zblázniť sa z nej nikto nepôjde. Napriek tomu sa však divák nejedenkrát k filmu rád vráti, čo dokazuje aj to, že Martin Scorsese patrí k režisérskej špičke. V tomto prípade sa mu podarilo vytvoriť solídne dobrý film, ktorému chýba len kúsoček k tomu, aby sa dostal cez hranicu lepšieho priemeru. Tak blízko a pritom tak ďaleko. Značnou porciou kvality však snímok jednoznačne disponuje a vrámci dobových filmov patrí určite medzi tie najlepšie.

    • 22.9.2017  23:25

    Lizzie Wurtzel (Christina Ricci) by mohla byť obyčajnou mladou ženou. Ona však vyrastala v neúplnej rodine, v ktorej deň čo deň počúvala telefónne hádky vlastných rodičov. Teraz, po rokoch, odchádza študovať žurnalistku na Harvard. Poznačená nekonečnými hodinami kriku, prepadne vo "veľkom svete" do ťaživých depresií, ktoré sa snaží zaháňať drogami a neviazaným sexom. Jej problémy sa javia ako tie najväčšie na svete, pričom svojim neuváženým správaním ubližuje nielen svojim rodičom a priateľom, ale rovnakým dielom aj divákovi, ktorý sa rozhodne si tento film pozrieť. Na začiatok si treba povedať, že hodnotenie, nech je v súčasnosti akékoľvek, je výrazne vyššie, než by malo byť. Pôvodne knižné prevedenie je totižto na filmové plátno prenesené veľmi zle. V čom však tkvie celý problém tohto filmu? Ťažko spomenúť len jednu vec, ale hlavnou príčinou prečo sa o ňom možno baviť ako o nie zrovna najlepšom filme, je to, že absolútne nedokáže zaujať svojim príbehom. Buď je to už samo o sebe zlá kniha alebo sa jedná o nepodarenú interpretáciu. Tak či tak sa k zlému a nudnému príbehu plného večného fňukania a maximálne neuveriteľného stvárnenia depresie, nabalujú aj ďalšie, pomerne dôležité faktory. Napríklad herecké obsadenie je zvolené pomerne dobre, pričom navyše tu Christina Ricci má veľmi pekné prsia, ale väčšina postáv, ktoré herci stvárňujú, je absolútne nezaujímavým vzorkom charakterov, ba priam až ukážkou toho, ako nepísať filmové postavy. Nie je z nich cítiť žiadna emócia a výkony jednotlivých protagonistov sa javia skôr ako lepší ochotníci, ktorí sa zo všetkých síl snažia zabaviť publikum. Takýmto štýlom by však polovica hľadiska odišla preč ešte pred koncom predstavenia. A podobne to vlastne môže byť aj s filmom. Nebolo by prekvapením, ak by nejeden divák znechutene zastavil film v polovici, vypol ho a už sa k nemu nikdy nevrátil. Príbeh je totižto vlastne tak prázdnou a nič nevypovedajúcou záležitosťou, že diváka psychicky vyžmýka na maximum. Nie však v tom dobrom slova zmysle, kedy je psychológia a dej vycibrený do posledného detailu. Toto je presný opak toho dobrého pocitu z komplikovaného filmu, na ktorý sa snímok Erika Skjoldbjærga snaží hrať. Nie, jednoducho to nevychádza. Prozac Nation môže vyzerať dobre na papieri, ale vo filmovej podobe sa jedná o obrovský krok vedľa. Na poli nielen dramaticko-psychologickej, ale aj všeobecnej kinematografie, neponúka vôbec nič nové alebo prelomové, ba dokonca nedokáže využiť ani dobré prvky iných podobných filmov. Dej je nezáživný, rovnako ako aj postavy v ňom a veľmi nezaujme ani večne meniace sa prostredie. Divák sa snaží na filme nájsť to dobré, ale tu je to viac než náročnou úlohou. Za malú zmienku stojí snáď len hudba, ale tá je len malou náplasťou na celkovo zlom filme. Táto depresia je hlboko podpriemerná.

    • 16.9.2017  23:28

    Začiatok nového týždňa kdesi na typickej americkej strednej škole. Nič nenasvedčuje tomu, že tento deň bude iný, ako všetky ostatné. Lenže v tom sa rozozvučí požiarny poplach, nastane panika a z chodieb školy počuť streľbu. Pre všetkých, ktorí sa v budove nachádzajú, sa kompletne zmení ich život od základov. Krátka dráma režiséra Andrewho Robinsona, ktorý je preživším nechválne známej streľby na strednej škole Columbine v apríli 1999, chce v upravenom šate najmä vzdať hold všetkým, ktorí nielen v ten deň naposledy vydýchli. Režisér sa preto v snímke primárne nevenuje samotnej streľbe v škole, aj keď ňou pomerne rýchlo celý film začína, ale zameriava sa skôr na to, aký majú udalosti dopad na ľudí, ktorých priamo zasiahli. Študenti, učitelia, médiá, polícia, široká verejnosť. Všetci to vidia rovnako, no pocity v nich sú diametrálne odlišné. Divákovi sa naskytuje možnosť vidieť psychické rozpoloženie hlavných postáv po streľbe, ktoré je znásobené viacerými "flashbackmi" do minulosti. Vďaka nim sa vyjasňuje pomerne podstatná časť celého deja, dokonca možno povedať, že tá vôbec najdôležitejšia. A hoci sa to všetko na prvý pohľad môže javiť ako lákavá a zaujímavá záležitosť, treba povedať, že tomu tak, bohužiaľ, nie je. Dej sa síce snaží pôsobiť čo najlepším a najdôveryhodnejším dojmom, ale správne zafunguje na asi málokoho. V konečnom dôsledku je pomerne suchý, jednoducho pôsobiaci, v niektorých veciach až príliš priamočiary a miestami aj značne predvídateľný. Chýba v ňom veľké množstvo niečoho, čo by diváka skutočne naplno zasiahlo. Emócie v tom sú poriadne, ale sú takisto aj zlým príkladom toho, ako s nimi vo filme nepracovať. A veľmi podobné je to aj s hercami. Vo filme sa mieša mladá krv, ktorá sa urputne snaží, so staršou školou béčkového filmu, ale na konci diváka poriadne neoslní ani jedna z nich. Najhoršie je to však s komparzom, ktorému nemožno veriť ani nos medzi očami. Tie neuveriteľne falošné vzlyky a slzy pôsobia priam až tragikomicky. April Showers nie je viac než béčkovým filmom, ktorý v sebe má akýsi zvláštny nádych. Pojednáva o tragických udalostiach a ich dopade na ľudí, ale robí to iba s veľmi malou dávkou ľudskosti. Tá by mala byť hlavným pilierom celého filmu, ale necítiť ju z neho takmer vôbec. A to je zásadná chyba. Film totižto má potenciál, ale tvorcovia sa s ním nedokázali adekvátne a správne vyhrať. Snahu samozrejme treba oceniť, ale jedným dychom treba dodať aj to, že na tému stredoškolských masakier vzniklo veľké množstvo iných a najmä lepších filmov.

    • 15.9.2017  23:34

    História, umenie, náboženstvo - fenomény ľudstva od nepamäti. Obdivované, nenávidené a stále plné zašifrovaných záhad a tajomstiev. Záhad, akou je napríklad Svätý grál alebo skutočná pravda o Ježišovi Kristovi. A práve tieto dve veci sa snažia rozlúštiť hlavné postavy tohto filmu - symbológ Robert Langdon (Tom Hanks) a policajtka Sophie Neveu (Audrey Tautou), ktorí sa po udalostiach v legendárnom parížskom Louvri vydávajú na zbesilú cestu naprieč Európou so stále prítomným nebezpečenstvom za chrbtom. Zrady, intrigy a hľadanie skutočnej pravdy. Všetko zašifrované v obrazoch, sochách a tisícky rokov starých textoch. Lákavo znejúci obsah a preslávená knižná predloha Dana Browna robia z tohto filmu potencionálne veľmi silného adepta na poli mysterióznych thrillerov. Ako tomu však, bohužiaľ, často býva, prvotné zdanie klame a film nedosahuje divácke očakávania. Z časti s tým možno súhlasiť aj v tomto prípade, pretože na niektorých veľmi dôležitých miestach sa film "zasekáva". Keď sa naň pozrieme postupne, prvá vec, ktorá pochováva skvelý námet, je jeho prenesenie do filmovej podoby. Spracovanie má totižto od samotného začiatku veľmi rýchly spád, čo v tomto prípade nie je najlepšia voľba. Nemuselo by sa jednať o úplnú katastrofu, avšak podobne rýchle tempo sa nesie naprieč celým filmom. Deň za dňom plynie dej, postavy vôbec nespia, ledva sa poznajú a pritom spolupracujú, ako keby sa poznali už roky a niekoľko ďalších vecí veľkou mierou kazí divácky dojem z tohto snímku z roku 2006. Práve tieto kvázi drobné logické nezrovnalosti sú tým, na čom celý film najviac stráca. Môže sa to síce javiť ako malichernosť, ale v konečnom dôsledku to zohráva veľkú úlohu. Príbeh filmu pritom ani zďaleka nie je nudnou záležitosťou, ba naopak. Dokáže si diváka získať, prinúti ho dokonca aj trochu nad dejom uvažovať, ale mal by spomaliť a vyvarovať sa zbytočne hlúpych a nelogických chýb. Nekazia dej, kazia však dojem. Pozitíva filmu však všetky nedostatky vyvažujú. Už k dobrému a zaujímavému spomínanému námetu možno pridať pomerne široké hviezdne herecké obsadenie, na ktoré sa pozerá viac než dobre. Herecká extratrieda v plnej kráse, len škoda, že Jean Reno nedostáva na obraze viac priestoru a výraznejším spôsobom nezasahuje do deja. Inak k hereckému obsadeniu nemožno mať v žiadnom prípade výhrady. Podobne je to napríklad aj s výpravou či hudbou. The Da Vinci Code nenudí, ale do výrazne ani neoslňuje. Hoci ponúka celkom dobrý a obstojný príbeh, určite ho nemožno zaradiť medzi tie, na ktoré divák nezabúda. Hoci mu film ešte chvíľu môže rezonovať v pamäti, v konečnom dôsledku neprináša nič veľkolepé. Snáď sa tak iba snaží pôsobiť. Darí sa mu to? O tom by sa dalo diskutovať, ale zrejme sa treba prikloniť skôr k tomu, že nie. Príbeh, hoci má nelogické pasáže a prehnaný záver, je obstojný a za herecké obsadenie sa už vôbec nemusí hanbiť. K dokonalosti má film síce ďaleko, ale lepší priemer zvláda hravo. Čo by naň asi tak povedal Leonardo Da Vinci?

    • 15.9.2017  17:14
    Rammstein: Mein Herz brennt (hudební videoklip) (2012)
    ****

    Jedna z najznámejších skladieb skupiny Rammstein, pochádzajúca z albumu "Mutter", sa svojho videoklipu nedočkala ihneď. Video vizuál k nej vyšiel až po jedenástich rokoch od jej vydania, konkrétne na konci roku 2012. V tomto prípade ale pokojne možno povedať, že "čakať" sa oplatilo, pretože ak niečo robí Rammstein, tak to robí precízne, kontroverzne a vloží do toho aj veľkú časť seba. Videoklip k tejto skladbe adekvátne spĺňa všetky tieto faktory a možno sa baviť o tom, či ich neposúva na ešte vyšší level, než na aký bol poslucháč skupiny Rammster doposiaľ zvyknutý. O kvalitatívnej stránke hudby snáď ani nemožno pochybovať. Kombinuje v sebe hlboký hlas frontmana Tilla Lindemanna so zvukom gitár, vychytaných bicích, ale hlavne sláčikového sprievodu, ktorý skladbe dodáva to, vďaka čomu poslucháča naplno dostane. Podobne sa dá zhodnotiť aj vizuálna stránka videoklipu. Má silný, ale hlavne "disturbing" príbeh, na ktorý sa treba pozerať s miernym odstupom. Niektoré scény v ňom diváka prinútia cítiť sa nekomfortne znovu a znovu, keď videoklip vidí. V tom je však jeho sila, vďaka ktorej tu Rammstein naplno boduje. A to ostáva spomenúť aj kvalitne spracovanú kameru, strih a hlavne dobre pôsobiace farby. Aj napriek tomu, že ich nie je veľa, oku lahodia. Mein Herz brennt je desivá a desivo dobrá záležitosť. Od Rammstein očakávateľné, ale opäť raz s niečím, čo diváka prekvapí a dokáže mu, že tomuto nemeckému zoskupenie nedochádzajú nápady ani po toľkých rokoch na scéne. Spomedzi množstva ich videoklipov treba tento zaradiť dosť vysoko, hoci na najvyššiu métu určite nesiaha.

    • 14.9.2017  23:42

    The Narrator (Edward Norton) je typický kancelársky typ zamestnanca. Trpí nespavosťou, svojim spôsobom mu "hrabe" a začne navštevovať podporné skupiny aj napriek tomu, že mu nič vážne nie je. Potom mu zrazu exploduje byt a do jeho života vstúpi akýsi Tyler Durden (Brad Pitt), ktorý mu razom ukáže tú správnu cestu. Vybiť si hnev a frustráciu zo všetkého okolo sa dá len jediným spôsobom - mlátením rovnako frustrovaných jedincov. Narodil sa Fight Club, pretransformoval sa na "Project Mayhem" a potom všetko prestalo dávať zmysel, aby to do seba nakoniec zapadlo. Hollywoodska filmová škola poňatá Davidom Fincherom prezentuje v tomto prípade hollywoodsku filmovú školu v absolútne inom svetle, než je na ňu divák zvyknutý. Nevyužíva jej lesk a slávu, ale zameriava sa na presný opak celého tohto megalomanského "cirkusu". Do popredia stavia kvázi obyčajného človeka, malú a zdecimovanú kancelársku krysu, ktorých sa po svete potulujú milióny. Všeobecná nechuť a zúfalstvo sa bije so snahou usporiadať si v živote veci aspoň tak, ako sa to dá. Človek sa tak môže uchýliť do svojho vlastného sveta a skončiť to v najhoršom prípade môže až tak, ako to prezentuje práve táto kritikmi aj divákmi vysoko hodnotená snímka. Zas a znovu však s väčšinou nemožno súhlasiť. Keď sa totižto na film pozrieme z hľadiska viacerých faktorov, v niektorých sa možno zhodnúť s väčšinou, v iných naopak vôbec. Postupne možno povedať, že námet alebo snáď knižná predloha sú nielen hlavným hnacím motorom celého filmu, ale aj jeho najsilnejšou stránkou. Všetko od námetu ďalej už, aspoň trochu, kvalitatívne pokrivkáva. Spracovanie je síce obstojné, rovnako ako aj hlavné herecké obsadenie, z ktorého najviac dominuje Brad Pitt so stále prítomnou cigaretou, ale všetko spojené dohromady to nefunguje tak, akoby si možno divák predstavoval. Celé je to navyše podčiarknuté dĺžkou filmovej stopáže, ktorá síce nie je najdlhšieho charakteru, ale takisto sa nejedná ani o žiadnu 80-minútovú záležitosť. Film rozdeľuje, ale aj spája. Ponúka pestré množstvo dobrých pasáží a skvelo napísaných dialógov o pohľade na materiálny svet, ľudskú chamtivosť a potrebu vyrovnať sa akejkoľvek značke, ktorá nám má privodiť falošný pocit šťastia a spokojnosti. Rovnako má však aj nemalé množstvo nudnejších a menej hovoriacich scén, ktoré dej filmu iba zbytočne predlžujú a vyložene môžu až nudiť. Fight Club toho má filmovému divákovi dosť čo ponúknuť. Nie každému však ponúkne úplne všetko. Niekto si v ňom nájde viac, iný menej a vďaka tejto diváckej vyrovnanosti sa aj vyrovnáva kvalita celého filmu. David Fincher divákovi ponúka lepší priemer s dobrým námetom, pomerne zaujímavými postavami a niekoľkými výrokmi na skutočné zamyslenie sa. Viac však za týmto filmom určite nehľadajte.

    • 10.9.2017  11:38
    Les Misérables - koncert z Londýna (divadelní záznam) (2010)
    ****

    Veľkolepý koncert ako oslava 25. výročia muzikálu "Les Misérables" sa nemohol konať na lepšom mieste, než v londýnskej O2 Arena. Teda, jediné lepšie miesto s poctivou londýnskou atmosférou pre toto predstavenie, by bola snáď len Royal Albert Hall. Po štvrťstoročí od svojho vzniku podľa knižného námetu spisovateľa Victora Huga, zas a znovu ožívajú kultové skladby, ktoré si v rôznych prevedeniach získali milióny divákov po celom svete. Pod produkčnou taktovkou Camerona Mackintosha sa práve v tejto jedinečnej adaptácii diela zišlo hneď niekoľko filmových a speváckych hviezd, aby obsadili tak známe role. Známe a takisto aj veľmi náročné, keďže celková dĺžka predstavenia dosahuje takmer úctyhodné tri hodiny. Väčšina divákov na konci však určite musí skonštatovať, že sa herecké obsadenie so svojimi úlohami vysporiadalo viac než bravúrne. Oceniť tak treba určite výkon všetkých zúčastnených, cez hercov, orchester a koniec koncov aj zbor. Menovite však jednoznačne najviac excelujú Alfie Boe v roli Jeana Valjeana a Norm Lewis ako Javert. Zo ženských postáv potom najmä Samantha Barks ako Eponine, ktorá rovnakú postavu stvárňuje aj vo filmovej podobe muzikálu, ktorá vyšla o dva roky neskôr. Akési porovnávania rôznych verzií muzikálu sú určite zbytočné, pretože každý má svoje "pre a proti" a nevyhýba sa ako ani tomuto stvárneniu. Plusy bez najmenších pochýb celému predstaveniu dominujú. Herecké obsadenie je skvelé, na záver dokonca doplnené o to pôvodné z roku 1985 a spojené dohromady v epickom speváckom čísle "One Day More", pri ktorom behajú po chrbte zimomriavky. Skutočný divácky zážitok, naživo zrejme neopísateľný. Rovnako skvelé sú aj prevedenia jednotlivých skladieb. Klasicky dobre zvládnuté "Look Down" či "Do You Hear the People Sing?" dopĺňajú mnohé ďalšie, medzi ktorými nenájdete snáď ani jedinú, ktorá by nemala svoje špecifické kúzlo. Priam vynikajúce prevedenie tu má "Master of the House" v podaní Matta Lucasa. Veľmi chytľavá záležitosť. Jedinou maličkosťou, ktorú muzikálu možno vyčítať je to, že viac nepracuje so scénou a takmer čisto sa zameriava len na spievanie. To je samozrejme excelentné, o tom žiadna, ale s väčším využitím scény sa kvalita celého predstavenia mohla posunúť ešte niekam vyššie. Les Misérables in Concert: The 25th Anniversary je spestrením nielen pre milovníkov muzikálu, ale pre každého, kto má všeobecne rád kultúru. Oslnivé predstavenie v podaní nielen hercov a orchestra, ale takisto aj divákov v O2 Arena, ktorí mu dodávajú značnú atmosféru, ponúka aj kvalitný vizuálny zážitok vďaka HD obrazu a šikovnej práci strihačov. Ale o tom by sa, koniec koncov, mal presvedčiť každý jeden divák sám. Veď jedenkrát vidieť je predsalen viac, než stokrát počuť, či v tomto prípade čítať. Oslava štvrťstoročia možno najlegendárnejšieho muzikálu všetkých čias sa určite vydarila.

    • 30.8.2017  18:26

    "Five seconds left in the game. Do you believe in miracles? Yes!" Na konci sedemdesiatych rokov zažívali Spojené štáty krušné časy, studená vojna bola v plnom prúde a blížili sa Zimné olympijské hry v Lake Placid. Trenér hokejovej reprezentácie USA Herb Brooks (Kurt Russell) musel za polrok zostaviť a vytrénovať schopné mužstvo, ktoré na Olympiáde obstojí. K dispozícii mal iba hráčov z univerzít a šance na úspech sa tak nezdali veľké. Na olympijskom ľade sa však všetko razom zmenilo a šancu nemal ani obávaný výber hokejistov Sovietskeho zväzu. Film podľa skutočného príbehu režiséra Gavina O'Connora odráža polrok, za ktorý americké národné hokejové mužstvo, zložené z neskúsených mladíkov, raketovo vyletelo ku hviezdam. Cesta na olympijský vrchol však nebola vôbec jednoduchá a film ukazuje, čo všetko sa v tíme odohrávalo. Krušné chvíle sa neodohrávali iba počas zápasov, ale takisto aj počas tréningov a v osobnom živote viacerých zainteresovaných. A hoci divák už pravdepodobne hneď na začiatku vie, ako film dopadne, je to práve ten pohľad dovnútra tímu, ktorý robí celé filmové dianie zaujímavým. Príbeh s prívlastkom "podľa skutočnej udalosti" je tak veľmi uspokojivou záležitosťou, ktorá so sebou navyše nesie odkaz toho, že keď sa chce, tak sa dá dosiahnuť všetko. Veľmi obstojne si vo filme počínajú aj jednotliví herci. Kurt Russell zo seba takmer vždy dokáže dostať maximum, no v tomto prípade k tomu pridáva ešte niečo navyše. Bez najmenších pochýb je najlepšou postavou v celom snímku a rola trénera Brooksa mu sadne ako uliata. Vo vedľajších úlohách môže divák zaregistrovať viacero známych tvárí, pričom jednou z nich je napríklad Eddie Cahill, známy najmä zo seriálu CSI: NY, ktorý tu stvárňuje postavu brankára Jima Craiga. Podobne ako on, aj väčšina jeho hereckých spoluhráčov z tímu USA, však pôsobí skôr neutrálnym dojmom. Ďalším príjemným faktorom tejto športovej drámy je výprava. Aj keď na nej miestami vidno, že nie je dokonalá, treba uznať, že tvorcovia sa snažili urobiť maximum, aby jednotlivé scény pôsobili čo najviac dôveryhodne. Film však neponúka iba samé dobré veci. Jeho vôbec najvýraznejšou slabinou je dĺžka stopáže. S vyše dvoma hodinami je to na takýto druh filmu priam až šialene veľa. Je jasné, že tvorcovia toho chceli dostať do filmu čo najviac, ale akosi to v tomto prípade prehnali. Najmä pasáže niektorých vyobrazených zápasov by mohli byť podstatne kratšie. Pri takejto dĺžke má totižto divák tendenciu postupne prestať naplno vnímať dej a to nie je dobré. Miracle je aj napriek tomu veľmi pozerateľným filmom, ktorý ocenia najmä športoví fanúšikovia. Hoci nemusí byť jasnou prvou filmovou voľbou, diváka si vďaka kvalitnému príbehu podľa skutočnosti a rovnako dobrému hereckému obsadeniu získa veľmi rýchlo. V konečnom dôsledku sa tak jedná o príjemnú a pohodovú záležitosť, ktorá je však, najmä kvôli svojej dĺžke, skôr iba filmovou jednohubkou. Poctu hrdinom hokejovému zázraku z Lake Placid ale vzdáva na jednotku.

    • 29.8.2017  23:19
    Rezistence (2015)
    *

    Novodobé autorky knižných diel veľmi rady vytvárajú autoritárske post-apokalyptické svety, do ktorých môžu umiestňovať mladé dievčenské hrdinky bojujúce proti systému. Sú najmenej dve - Katniss (Jennifer Lawrence) zo série Hunger Games, a Tris (Shailene Woodley) z tejto série. Sfilmovaná druhá kniha Veronicy Roth príbehovo nadväzuje na udalosti z konca prvej časti, ktorá je sama o sebe výrazne podpriemerným filmom. V rovnakých stopách pokračuje aj pokračovanie s rovnako nevýrazným, nudným a ľahko okopírovaným príbehom, ktorý je doplnený o nezáživné postavy v pomerne depresívnom svete. Samotný depresívny svet by nebol najväčší problém, za istých okolností by to dokonca mohlo byť fajn, avšak jeho spracovanie je v tomto prípade maximálne otrasné. Rovnako ako príbeh a takmer aj všetko ostatné, z čoho sa celý tento film skladá. Musíte byť zrejme skutočným fanúšikom tejto série, aby ste si vo filme niečo našli, pretože pre nezaujatého diváka to sú iba dve hodiny nudného utrpenia. Hlavné postavy sa skrývajú, utekajú, sú zajaté, vyslobodia sa a niečo medzi tým. Niečo, čo ani nie je veľmi podstatné, pretože je to nudné na maximálne možnej úrovni. Do toho sa ešte rieši vzťah medzi Tris a Four (Theo James), zatiaľ čo okolo nich na seba skupiny vedľajších postáv zlovestne pozerajú a snažia sa tváriť, že si idú jeden druhému po krku. Všetko nula bodov, divák z toho necíti žiadnu poriadnu emóciu a je iba krôčik od toho, aby si začal vytrhávať vlasy z hlavy. A spomínaný depresívny svet je takisto katastrofa. Vizuálna stránka ukazujúca mesto v obkolesení akejsi veľkej steny, ktorej podstate je neskôr vysvetlená, pôsobí odpudivo a ukazuje ten zlý spôsob, ako v dnešnej dobe pracovať s počítačovou grafikou. To koniec koncov možno vidieť aj viackrát počas deja nielen na vizuálnej stránke výpravy. Zúfalé je to aj na hereckom fronte, kde obsadenie pôsobí nezaujímavo a slabé sú aj jednotlivé dialógy. Insurgent je film, ktorému je najlepšie sa vyhnúť. Ak ste videli prvý diel a nezaujal vás, ďalej už s touto sériou ani nepokračujte. Je to ešte horšie, čo film potvrdzuje vlastne všetkým, čo ponúka. Márne človek rozmýšľa a hľadá v tom aspoň jednu, čo i len malú, pozitívnu vec, ale jednoducho sa to nedá. Podobný počin zrejme naozaj ocenia len tínedžerky hltajúce pomerne lacnú literatúru tohto typu prenesenú na filmové plátno. Všetci ostatní, vyhnite sa tomu veľkým oblúkom. Tie dve hodiny stopáže by pokojne mohli byť pre niekoho smrteľné.

    • 28.8.2017  23:17

    Päť rokov po udalostiach z 11. septembra 2001, keď napätie už čiastočne opadlo, začali tvorcovia prenášať svoje pohľady na túto katastrofu aj na filmové plátna. Oliver Stone prišiel so snímkom World Trade Center a režisér Paul Greengrass s príbehom o lete číslo 93, ktoré ako jediné z unesených lietadiel nezasiahlo svoj plánovaný cieľ. Mapuje v ňom rovnako udalosti odohrávajúce sa na zemi v riadiacich centrách, ale potom najmä v samotnom lietadle, v ktorom sa skupina cestujúcich vzbúrila proti únoscom. Ako to v skutočnosti na palube vyzeralo, vedia len tí, ktorí tam v ten osudný deň boli. Film však zaujímavým spôsobom sleduje spomínané dianie nielen v lietadle, ale aj na zemi. Najmä prvá polovica filmu sa venuje práve udalostiam v riadiacich centrách, sleduje chaos prelínajúci sa s panikou medzi ľuďmi. Zmätok a snaha o pochopenie toho, čo sa vlastne deje, je z filmu tak silná, že so sebou naplno strháva aj diváka. Ten má pocit, že sa medzi týmito ľuďmi nachádza a chce im všetko povedať, no nemá ako. Naháňa to zvláštny pocit, že nemôže nič urobiť, len sa ticho prizerať. Plno leteckých termínov, blikajúcich obrazoviek a zmätených ľudí so všetkou tou bezradnosťou ale zvláštnym spôsobom takisto baví. A to sa prenáša aj do druhej filmovej polovice, ktorá je takmer výhradne zasadená do prostredia letu číslo 93. Pôsobí tak pomerne dosť komorným dojmom, no zároveň ponúka široký výber hercov - cestujúcich a štyroch únoscov. Nevedomosť ľudí na zemi je tu naopak pretavená do maximálneho napätia. Maximálne nervydrásajúceho a maximálne vyhroteného. Paul Greengrass tu dokázal z hercov, ktorí predstavujú cestujúcich, dostať to najlepšie. Až tak, že práve toto je jeden z filmov, pri ktorom divák skutočne môže niekomu fandiť. A to aj, bohužiaľ, napriek tomu, že nechválne známy záver tohto letu vie každý už na začiatku. K dotvoreniu veľmi slušne vyhrotenej atmosféry na palube prispieva aj kamera Barryho Ackroyda a solídne zvládnutá práca strihačov v postprodukcii. United 93 sa na dianie z 11. septembra pozerá trochu inak. Darí sa mu to však a pomalými krokmi buduje atmosféru až do samotného konca. Pohľady na celú vec zo zeme, takisto ako aj z lietadla, sú kvalitatívne zvládnuté takmer rovnako dobre. Tomu dopomáha aj pomerne neznáme, autenticky pôsobiace herecké obsadenie filmu. A hoci by sa mu aj dalo vytknúť niekoľko vecí, napríklad to, že samotnému letu by mohlo byť venovaného viac priestoru, treba povedať, že film je značne mrazivou záležitosťou, ktorú určite stojí za to vidieť. A to najmenej jedenkrát.

    • 26.8.2017  23:16

    Dejova línia "dvoch dní v New Yorku" nepriamo nadväzuje na film 2 Days in Paris, v ktorom Julie Delpy takisto stvárnila hlavnú postavu Marion. V tomto filme, s odstupom piatich rokov, už žije s novým partnerom Mingusom (Chris Rock) v New Yorku. A podobne ako v predchádzajúcom filme, aj tentokrát sa podstatná časť deja točí okolo rodiny Marion, ktorá za ňou prichádza do New Yorku. S časovým odstupom sa tak Julia Delpy režisérsky, scenáristicky a herecky vracia do role ženy, ktorej tiahne pomaly na štyridsiatku a stále nemá úplne vysporiadaný milostný a vzťahový život. Námetom môže film pripomínať o päť rokov staršieho parížskeho predchodcu, ale v konečnom dôsledku vyznieva úplne inak. Inak, možno dokonca povedať, že ešte lepšie. Relatívna komornosť je tu premenená do omnoho väčšieho celku s väčším množstvom vedľajších postáv a širším prepracovaním príbehu. Samozrejme podľa možností, v tomto prípade tak, že divákovi ponúka podstatne viac humoru s dobre napísanými dialógmi, ktoré sú postavené primárne na interkaciách vo vzťahoch medzi jednotlivými filmovými postavami. Pôvodné gro, ktoré v parížskom kabáte fungovalo, sa prenáša aj sem, ale je ešte o čosi viac vyladené. To je len dobre, pretože najviac z toho v konečnom dôsledku profituje divák. Miestami trochu nemiestny, ale dokonale fungujúci humor sa nesie takmer celým snímkom, až pri konci znovu spadá do mierne filozofickej roviny o samotnej podstate jedného vzťahu. Všetko k sebe však pasuje. Pribehovo aj herecky. Julie Delpy predvádza obstojný výkon, Chris Rock baví zo všetkých asi najviac, najmä svojimi reakciami, ale pozadu nezaostávajú ani zvyšní členovia hereckého kolektívu. 2 Days in New York sú ešte bláznivejšie, než predchádzajúce dva dni v Paríži. Rovnako aj príbehovo, herecky a výpravovo prepracovanejšie, čo len zvyšuje ich kvalitu. Z veľkej rady romanticko-dramaticky ladených komédií tak možno tento film zaradiť na pomerne vysoké priečky. Má v sebe dostatok humoru a cítiť, že by z neho vydalo aj na dlhšiu stopáž, než iba na hodinu a pol. Rozhodne by nenudil a bavil ešte viac. Ale to sa mu darí aj takto. A vôbec nie zle.

    • 25.8.2017  22:58

    Majster nemého filmu Charlie Chaplin sa v snímku z roku 1931 znovu divákom predstavuje ako dobrosrdečný tulák v smokingu a s paličkou. V akomsi americkom meste mu tentokrát do oka padne slepá kvetinárka (Virginia Cherrill), do ktorej sa zamiluje sa snaží sa jej všemožnými spôsobmi pomôcť. Takisto sa spriatelí s boháčom (Harry Myers), ktorý si ho však za triezva nikdy nepamätá. Spúšťa sa tak séria tragikomických situácií tohto obľúbeného filmového baviča. V dobe vzniku tohto snímku bol nemý film na vrchole, pomaly sa prechádzalo k ozvučeným dielam a aj preto ho tak možno považovať za špecifický. Nielen vďaka tomu, ale aj vďaka viacerým ďalším aspektom, ktoré z neho činia film hodný pozretia. Jednoduchý chaplinovský príbeh je vystavaný na základe porekadla "Za dobrotu na žobrotu", pričom hlavná postava prechádza mnohými strastiplnými situáciami a zábavnými scénkami, ktoré bavia diváka. Chaplin vždy staval na jednoduchom humore, ktorý však funguje aj v tomto prípade a nenudí. Čo scénka, to takmer vždy spôsob, akým chce Chaplin získať nejaké tie peniaze na pomoc nevidomej kvetinárke. Hoci je príbeh romantický, pekný a trochu aj smutný, nie je tým najlepším, čo film divákovi ponúka. Dokonca najlepším aspektom nie sú ani herci. Charlie Chaplin samozrejme zabáva, o to v žiadnom prípade nemožno pochybovať, Virginia Cherrill oslňuje žiarivým leskom dámy, ale to úplne najlepšie na celom filme je jeho dobová atmosféra. Začiatok pomerne krušných 30. rokov v Spojených štátoch však vyzeral prekrásne a koniec koncov to možno vidieť aj v tomto filme. Najmä scény z mestských exteriérov dýchajú jedinečnou atmosférou tejto jedinečnej doby, pričom sú navyše sprevádzané rovnako kvalitnou a úchvatnou hudbou z tohto obdobia. City Lights bez najmenších pochýb možno zaradiť medzi tie najväčšie filmy v hlavnej úlohe s nezameniteľným komikom. Snímok dokáže zabaviť aj po mnohých desaťročiach od svojho vzniku, nesie v sebe sociálnu myšlienku, ale aj napriek tomu sa nedostáva nad hranicu priemerného hodnotenia. Príbehovo na to totižto, bohužiaľ, nemá. Aj keď má príbeh peknú myšlienku a aj vonkajšie spracovanie so všetkými exteriérmi a hudbou, viac toho divákovi nedokáže ponúknuť. Hoci sa v tomto prípade jedná o priemer, stále sa však jedná aj o film, ktorý by mal každý divák povinne vidieť. Nielen táto chaplinovka totižto patrí do zlatého fondu svetovej kinematografie.

    • 24.8.2017  23:14
    Strašáci (1971)
    ***

    David (Dustin Hoffman) sa chce s manželkou Amy (Susan George) udomácniť kdesi v dome na zdanlivo pokojnom anglickom vidieku. V neďalekej dedine pozná každý každého a postupne sa s miestnymi zoznamuje aj David, pričom vzájomne si nepadnú veľmi do oka. Odmeranosť z obidvoch strán je citeľná a najviac sa vystupňuje, keď sa David ujme Johna Nillesa (David Warner), ktorého v hmle zrazil. Dav sa proti miestnemu čudákovi Nillesovi búri a David musí ochraňovať nielen svoj dom, ale teraz už aj svoj život. Podľa obsahu sa film javí nie veľmi lákavým dojmom, nevyznieva nijak zaujímavo a na svojom konci to aj vlastne potvrdzuje. Zo začiatku však dokáže diváka mierne presviedčať o opaku zásluhou hneď niekoľkých faktorov, najmä potom však vďaka tomu hereckému či výpravnému. Dejový k nim však zaradiť nemožno. Aj keď námet vytvára pomerne nestabilné, ale ako také základy "hixploitation", v slabom a málo zaujímavom príbehu samozrejme nie je taký citeľný, ako v mnohých filmoch, ktoré prišli po ňom. S takmer dvojhodinovou stopážou je hlavným problémom slabého deja to, že divákovi ponúka pomerne veľké množstvo prázdnych a nie až tak podstatných scén, ktoré by to dobré z filmu držali pohromade. Viacero scén z pubu, stavby garáže a podobne sú viac-menej zbytočne strateným a zle využitým časom. On toho totižto film ponúka aj celkom dosť dobrého, pričom to najlepšie si samozrejme šetrí až na záver. Aj keď aj ten, samozrejme, má svoje muchy, potom najmä čo sa logiky týka. Dustin Hoffman v závere predvádza ukážkový multitasking - chystá pasce, vyrába železné oká z drôtu, zohrieva olej, zapína a vypína svetlá po celom doma, kričí na manželku. A to všetko zatiaľ čo mu miestna partia rozbíja okná, strieľa z brokovnice do dverí a zapaľuje záclony. Do toho ešte hrajú gajdy z platne a miestami to už vyzerá, že sa skôr jedná o komédiu, než o napínavý thriller. Vážne, to postrádanie logiky dokáže diváka rozosmiať. Príbehová línia so svojimi pro a proti zanecháva v divákovi skôr zmiešané pocity. Lepšie je to už so spomínaným hereckým obsadením či výpravou. Dustin Huffman s americkou odmeranosťou na obraze baví, rovnako ako viaceré jeho mierne sarkasticky myslené poznámky. Tie smerujú zväčša na jeho filmovú manželku, krásnu, v tom čase 21-ročnú Susan George, ktorá však slúži viac ako "křoví" pre potešenie divákovho oka, než aby predvádzala väčší herecký výkon. Obstojne si počína aj pomerne veľké vedľajšie herecké obsadenie, ktoré však vo filme zohráva nemenej dôležitú úlohu. Straw Dogs najviac zo všetkého však boduje výpravou na anglický vidiek ranných 70. rokov, z ktorých cítiť dozvuky predchádzajúcej dekády. Škoda, že tak dobre si nepočína aj film ako celok. Bohužiaľ, najviac stráca na príbehu, ktorý nie je zlý, ale má veľké množstvo nepodstatných a zbytočných scén, ktoré ho zbytočne predlžujú. Ako stavebný kameň jedného žánru to ale nie je najhoršie. S odretými ušami film ako-tak obstojí, dá sa zvládnuť bez väčších komplikácií, ale nenabáda k tomu, aby si ho divák pozrel znovu.

    • 21.8.2017  23:47

    Stanley Kubrick vždy robil filmy inak ako ostatní režiséri. Jeho snímky sú zväčša značne špecifické a pre mnohých aj pomerne náročné, čo sa plnohodnotného diváckeho zážitku týka. V tomto prípade na to však ide viac "obyčajnejšie" a divákovi servíruje snímok z obdobia vietnamskej vojny. Zobrazuje v ňom nielen tvrdé a "brainwashing" praktiky a drsné podmienky výcvikového tábora americkej armády, ale samozrejme aj dianie na krvou nasiaknutej vietnamskej pôde. Väčšinu deja sleduje očami vojnového reportéra Jokera (Matthew Modine), ktorého celá vojenská mašinéria postupne deformuje a mení jeho osobnosť. Rozdelenie filmu na dve časti - "táborovú" a "vietnamskú", ak ich tak možno nazvať, so sebou prináša plusy, ale aj výrazné mínusy. Film bohužiaľ začína pomerne nevýraznými pasážami z výcvikového tábora, divák sa pomaly musí dostať do atmosféry a až potom môže začať dej naplno vnímať. To našťastie netrvá dlho a čoskoro si môže začať vychutnávať atmosféru prvej, kratšej časti filmu. Tá je vystavaná najmä na dvoch charakteroch - psychopatickom inštruktorovi, seržantovi Hartmanovi (R. Lee Ermey) a labilnom nováčikovi Leonardovi (Vincent D'Onofrio). Druhý menovaný neunesie tlak, doslova mu "prepne" a v jednej z hlavných a najmrazivejších scén celého filmu prinúti diváka priamo prestať dýchať a napäto sledovať vyhrotený dej ústiaci do drastických záverov. Na postavách, ich charakteroch a vlastnostiach je postavená aj druhá časť filmu. Tú môžeme vo všeobecnosti určite považovať za tú lepšiu, aj kvôli tomu, že ponúka omnoho viac lokácií, do ktorých je dej zasadený. Vrámci výpravy, ale aj príbehu sa tak otvárajú väčšie možnosti využitia, než v pomerne uzavretom výcvikovom stredisku. Aj keď je to tu všetko aspoň o ten pomyslený stupeň lepšie, stále tomu niečo chýba. Niečo zásadnejšie, niečo dôležitejšie, niečo väčšie. Bojové scény sú pomerne obstojné a aj kryštalizácia vzťahov medzi jednotlivými postavami je badateľná, ale ak to porovnáme napríklad s o rok starším snímkom Platoon, tak v tomto prípade ani zďaleka nevidíme takú veľkú kvalitu, akú ponúka snímok Olivera Stona. Avšak podobne ako prvá polovica aj táto končí pomerne nervydrásajúcou a vypätou scénou, ktorá jasne poukazuje na to, ako dokáže vojna zmeniť charakter každého človeka, ktorý sa jej pozrie do jej očí zaliatych krvou. Možno dokonca táto je práve najlepšia a najsilnejšia scéna celého filmu. Full Metal Jacket je ako súčasť protivojnovej kinematografie spolu s mnohými ďalšími dielami bezpochyby dôležitým snímkom. Avšak jeho kvality nedosahujú závratných výšin, aj napriek tomu, že diváka dokáže nejednou scénou či dlhšou pasážou výraznejšie zaujať a prinúti ho sa nad dejom skutočne zamyslieť. Z menej známejších tvárí sa divákovi do pamäte určite najviac zaryjú psychopatickí R. Lee Ermey a Vincent D'Onofrio. Za zmienku však stojí aj krásna Ngoc Le, ktorá v závere stvárňuje sniperku Vietcongu. Osobne mi je osud jej postavy dosť ľúto. Ako celok film určite neurazí, ale vrámci žánru sa na túto tému dajú nájsť aj kvalitnejšie snímky, ktoré zaujmú podstatne viac.

    • 20.8.2017  23:11

    Ale áno, Stephen King vie písať naozaj kvalitné poviedky. O tom sme sa už veľakrát presvedčili. Bohužiaľ, presvedčili sme sa však aj o tom, že jeho sfilmované poviedky už nie sú také dobré, ako by možno nejeden divák, či čitateľ, očakával. V stručnosti o čo tu ide. Johnny Depp v roli spisovateľa Morta Raineyho kdesi na samote u jazera hľadá inšpiráciu pre svoje príbehy, zatiaľ čo sa popritom vyrovnáva s rozvodovým riadením. Inšpirácia nikde a o starosť navyše, keď mu na dvere zaklope akýsi John Shooter (John Turturro), ktorý ho obviňuje z ukradnutia jeho príbehu. Shooter sa objavuje čoraz častejšie a Raineyho pomaly privádza do stavu šialenstva. Ak už teda šialený dávno nie je... Mysteriózna Kingova predloha slúži filmu ako pomerne dobrý a originálny námet, ktorý je tu po celú dobu viac formovaný do thrillerového kabátu. Keďže však tieto dva žánre spolu dobre kooperujú, divák sa do príbehu "ponorí" pomerne rýchlo a vďaka malému množstvu postáv sa v ňom aj ľahko orientuje. To môže byť na jednu stranu výhodou, ale rovnako aj kameňom úrázu celého filmu. Práve vďaka takémuto "malému" spracovaniu filmu si tak divák veľmi rýchlo spojí dve a dve a vytuší kam bude zápletka celého filmu smerovať. Aj napriek tomu však určite nie je cesta k absolútnemu záveru nudnou záležitosťou a vrámci svojich možností sa snaží udržať diváka v napätí. Objavujú sa stále nové "nevysvetliteľné a nejasné" skutočnosti, ktoré iba takmer každého utrvdzujú v tom, čo už dlhšiu dobu musí tušiť. Snahu tvorcom teda rozhodne nemožno uprieť, ale, bohužiaľ, im to tentoraz nevychádza asi tak, ako by si všetci želali. Nemastné-neslané je to aj pri hereckom obsadení. Johnny Depp v hlavnej úlohe robí, čo sa dá, ale túto rolu pri jeho mene nemožno považovať za nejakú zásadnú záležitosť. Jeho hereckí kolegovia sú tu skôr toho druhého sledu, ale pozitívne možno zhodnotiť výkon Marie Bello či Charlesa S. Duttona, ktorého môže divák poznať napríklad z filmu Alien³. Secret Window ako poviedka síce vychádza z pera svetoznámeho a úspešného autora, ale pri jej filmovom spracovaní sa o veľkom úspechu určite baviť nemôžeme. Prenesenie tohto "okna" na filmového plátno je skôr jednohubkou a thrillerom, ktorý sa zo seba síce snaží dostať maximum, ale vďaka svojej značnej predvídateľnosti nemôže adekvátne uspokojiť diváka. Možno ho tak zaradiť medzi mnohé iné podobné filmy tohto typu, ktoré na chvíľu zaujmú, dajú sa pozrieť, ale väčšinu divákov viac neoslovia. Pohodový priemer na všetkých frontoch, navyše časovo takisto tak akurát.

    • 20.8.2017  12:47

    Kultová britská komediálna sketch show Little Britain v dobe svojej najväčšej slávy expandovala aj na divadelné pódiá po celom ostrovnom kráľovstve. Vrámci pomerne veľkej tour sa dvojica Matt Lucas a David Walliams so svojim "ansáblom" zastavila aj v Blackpoole, kde vznikol tento živý záznam. Dvojica komikov divákom v krátkych výstupoch predstavuje takmer všetky známe postavičky zo show, ktoré si získali srdcia divákov nielen vo Veľkej Británii. A samozrejme im ich nepredstavujú len tak obyčajne, ale so všetkou svojou neokrôchanosťou, vďaka ktorej sa preslávili. Nechýba množstvo kontroverznejších narážok, štipľavých slov, ale najmä dávka skvelo fungujúceho humoru, vďaka ktorému si divák poriadne ponamáha bránicu. Smiech by však kadekoho mohol prejsť, ak by sa ocitol na tejto show v prvej rade ako divák, pretože ani tí tu nie sú ničoho ušetrení. Ba dokonca, "dostávajú" zo všetkých úplne najviac, vďaka čomu je kontroverznosť živej verzie show ešte o poriadny kusisko vyššia, než je tomu na televíznej obrazovke. Sťahovanie divákových nohavíc a "schovávanie klobásy" či totálne vyzlečenie sa Davida Walliamsa na záver je niečo, pričom sa divoký smiech mieša s nemým úžasom, za ktorým však nasleduje obrovský potlesk. Preniesť koncept show na divadelné dosky vychádza Walliamsovi s Lucasom na výbornú, a je skvelým doplnením troch sérií pôvodnej sketch show. Little Britain: Live je tak pre fanúšika, ktorý je na excesy tejto dvojice zvyknutý, divoká a zábavná jazda. Všetkým ostatným sa to môže zdať maximálne nevkusné a nevhodné do divadelného prostredia. Vkusné a vhodné však Little Britain ani nikdy nebolo, tak prečo by sa to malo meniť kvôli divadlu? Je to presne také, ako sa dá očakávať, ba ešte vyhrotenejšie. Poriadne kontroverzná zábava v živom poňatí.

    • 18.8.2017  23:10
    Zevláci (2009)
    **

    Sú 70. roky a futbalové chuligánstvo je v Británii na vzostupu. Takzvané "firmy" jednotlivých klubov sa objavujú ako huby po daždi, pričom do jednej z takýchto "firiem" chce patriť aj Carty (Nicky Bell). Chce preto urobiť čokoľvek a netrvá tak dlho, než sa zapletie s Elvisom (Liam Boyle), cez ktorého sa chce do "firmy" dostať. Čo však nevie, je to, že sa pomaly, ale isto ocitá v sieti problémov, neistoty, nekonečných otázok a pochybovania o tom, čo je správne a čo nie. Režisér Pat Holden tu divákovi servíruje netradičnejší pohľad na ostrovné futbalové chuligánstvo. Z iného pohľadu sa snaží približovať fungovanie "firmy" ako celku, ale viac sa v nej zameriava na jednotlivých protagonistov, najmä potom teda na Cartyho a Elvisa. Hoci vychádzal z knižnej predlohy a veľa toho zrejme nemenil, ťažko povedať, či sa mu na filmové plátno podarilo preniesť všetko dobré. Konečný výsledok vraví skôr o opaku a príbehová línia je viac-menej nezáživným a najmenej pútavým prvkom tohto filmu z roku 2009. V skratke a bez spoilerov to vyzerá asi tak, že Carty stále dolieza za Elvisom, ten je na neho takmer permanentne naštvaný a nakoniec to celé skončí až priveľmi strho, ale najmä inak, než kam to celú dobu smerovalo. Futbalu či chuligánstvu samotnému je tu pritom venovaného naozaj iba málo priestoru. Príbeh ako celok tak divákovi neponúka veľmi veľa, podobne ako aj herecké obsadenie. Všetky postavy, či už tie hlavné alebo vedľajšie, sú v tomto filme plejádou neznámych tvárí, pričom jedinou výnimkou je Stephen Graham, známy z viacerých iných podobne ladených filmov. Svojim výkonom však zaostáva aj on, ale stále je z pomedzi všetkých asi najzaujímavejšou a najsympatickejšou postavou. Určite viac než napríklad hlavná postava Elvisa, ktorého stvárnil Liam Boyle. Nič v zlom, ale minimálne v tomto filme sa na toho herca naozaj nedá pozerať. Výkon, rovnako ako aj vzhľad a celkový dojem, je v jeho prípade veľmi chabý. Awaydays sú vlastne také celé. Minimálne, čo sa príbehovej a hereckej stránky týka. Prekvapivé je, že film má aj tú lepšiu stránku, ktorá ho dokáže aspoň trochu potiahnuť kdesi vyššie. Vynikajúca elektronicky znejúca hudba v podaní dominantných Ultravox a Joy Division perfektne pasuje do pochmúrneho, ale na pohľad podmanivého prostredia anglického Merseyside. Hudba a výprava sú však málo na to, aby sme o tomto filme mohli hovoriť ako čo i len o dobrom, pretože ním nie je. V konečnom dôsledku značný podpriemer, ktorý v konkurencii ostatných filmov o futbalovom chuligánstve výrazne zaostáva. Knižne však môže pôsobiť omnoho lepšie.

    • 16.8.2017  23:21
    Auta (2006)
    *****

    V Pixare vždy vedeli, ako robiť filmy, ktoré svojou veľkosťou, ale najmä myšlienkou, zasiahnu širšiu divácku základňu, než len deti, ktoré bavia animované príbehy. V prípade Cars z roku 2006 to platí snáď dvojnásobne. V príbehu o pretekárskom aute Lighting McQueenovi tvorcovia vytvorili zaujímavý a pútavý dej, ktorý v sebe zas a znovu nesie prvky tak známe práve pre toto filmové štúdio. Dokonale rozprávajú príbeh a darí sa im do neho zakomponovať nielen nejaké to ponaučenie o dôležitosti priateľstva, ale takisto aj množstvo vedľajších, no nemenej podstatných aspektov, ktoré z tohto animovaného snímku robia jeden z najväčších filmov jeho animovaného žánru. Prvé, čo diváka na filme najviac zaujme, je bezpochyby grafická prepracovanosť. Tú vidno nielen na jednotlivých postavách, alebo autách, ak chcete, ale aj na okolitom prostredí, pričom detaily sú v nejednom zábere vyšperkované do najmenšieho detailu. Krásne spracované pretekárske okruhy, cesty či mestečko Radiator Springs, všetko navyše v krásnych sýtych farbách, na ktoré je radosť sa pozerať. Príbeh v takom prostredí vyznieva ešte o triedu lepšiu, čo z tohto snímku robí skutočný divácky zážitok. Zatiaľ, čo tí najmenší diváci ocenia skôr pohľad na nablýskaných hlavných hrdinov filmu, o niečo vyzretejší diváci si užijú aj to všetko ostatné okolo toho. Vyšperkovaná animácia v spojení s príbehom však so sebou nesie ešte jeden veľmi dôležitý faktor, podpisujúci sa na celkovej kvalite. A síce výraznú dávku sentimentality ohľadom "Matky všetkých ciest" Route 66. Spomienky na roky jej najväčšej slávy, následný pád a takmer zabudnutie kvôli výstavbe Interstate highway nie sú iba výmyslom filmových tvorcov, ale realitou, ktorá sa na tejto takmer 4000-kilometrovej ceste udiala v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Mestečká duchov, ale aj stále fungujúce prevádzky prežívajú a snáď budú na tejto ceste prežívať aj naďalej. Smutné, ale ako spomienka výborne disneyovsky poňaté. Cars si aj po rokoch od svojej premiéry držia kvalitu, ale najmä divácku popularitu veľmi vysoko. Nielen vďaka šikovne prepracovanému merchandisingu, ktorý zo seba dokáže vydolovať maximum, ale stále aj kvôli svojej filmovej kvalite. Originálny a sentimentálny príbeh dokáže zafungovať aj na divácke emócie, k čomu sem-tam pomôže aj perfektne zvolený soundtrack. Navyše všetko zasadené do jedinečného filmového vesmíru plného áut, lietadiel, vlakov a ďalších dopravných prostriedkov žijúcich svoje vlastné životy a príbehy, okorenené viacerými narážkami na "náš reálny svet" a jeho kultúrno-spoločenské fenomény. Bez najmenších pochýb tu možno hovoriť o jednom z najlepších animovaných snímkov všetkých čias. Pixar znovu prekonáva samých seba, pričom divákovi neservíruje iba "nejaký film" bez hlbšej pointy. Práve naopak. Dnes už sa tu bavíme o legende žánru, ktorá si svoje miesto na výslní právom zaslúži a do pomyselnej garáže zabudnutia tak skoro nezaparkuje.

    • 15.8.2017  23:20
    Eurotrip (2004)
    ****

    "Enjoy Bratislava. It's good you came in summer, in winter it can get very depressing." O niektorých filmoch možno otvorene povedať, že sú hlúpe. Potom sú tu však aj filmy, ktoré síce sú hlúpe, ale za to aj dostatočne vtipné na to, aby so sebou naplno strhli aj diváka. A to je presne prípad tohto veľkého bláznivého tripu po Európe, na ktorý Scotty (Scott Mechlowicz) vyráža so svojimi priateľmi, aby v Berlíne našiel dievča svojich snov, s ktorým sa zoznámil cez internet. Cez Londýn, Paríž, Amsterdam, Bratislavu, Berlín a nakoniec aj Rím vedie ich neuveriteľne pôsobiaci trip po starom kontinente. Tvorcovia tu dokázali vytvoriť jednu veľmi jednoduchú, ale pritom pomerne prepracovanú európsku záležitosť na americký spôsob, samozrejme so všetkými stereotypmi, ktoré sa k danej krajine či mestu viažu. Futbaloví chuligáni v Anglicku, drogy a sex v Amsterdame, narážka na nacistický pozdrav v Nemecku, voľba pápeža vo Vatikáne, ale aj tak z toho všetkého najlepšie vychádza Bratislava so svojim zničeným východoeurópskym vzhľadom, reklamami na "Hapi djús" (Teraz bez drene!) s nahými ženami či "starým bratislavským absinthom", ktorý je v Spojených štátoch zakázaný. Tvorcovia si Európu berú na paškál najviac ako vedia, dokonale sa im to darí a divák sa pri filme nemôže v žiadnom prípade nudiť. Pomerne jednoduchý námet a príbehová zápletka sú vyvážané poriadnou dávkou vtipu. Ten nejedenkrát rozochveje bránicu a úprimne pobaví. Nič pritom nie je silené, humor väčšinou vychádza z aktuálnej filmovej lokácie, ktorých maximum sa snažia tvorcovia využívať naplno, čo sa im hravo darí. Spomínané prostredie a výprava po Európe je šikovne zakomponovaná do pražských uličiek, námestí či podnikov. České hlavné mesto tak plní úlohu hneď niekoľkých európskych metropol naraz. "Stověžatá Praha" samozrejme nemôže vyzerať inak, než vynikajúce. Keďže sa film natáčal takmer celý práve tu, je logické, že v menších rolách sa tu blysne aj niekoľko známejších českých tvárí. Z pomedzi nich možno spomenúť Jakuba Koháka ako francúzskeho futbalového fanúšika či Miroslava Táborského sťa slovenského sluhu, pre ktorého je "niklák" bohatstvo. Popri českých vedľajších postavách sa však objavuje aj niekoľko ďalších zaujímavých hereckých tvárí. Hneď na úvod je pomerne prekvapujúce účinkovanie Matta Damona v malej speváckej roli a ďalej vo filme zaujme bývalý anglický futbalista a tvrďas Vinnie Jones, čoby futbalový chuligán s vynikajúcim prízvukom a štipľavým slovníkom. EuroTrip je navyše okorenený o famózny soundtrack, ktorý stavia na základoch punk-rockového zvuku hudby nového milénia, ale vsádza aj na viaceré časom overené klasiky. Veľmi jednoduchý námet, ktorý podľa popisu nemusí ani poriadne zaujať, je však v samotnom filme pretavený do výbornej road movie komédie, postavenej na uťahovaní si z jednotlivých európskych stereotypov. Film vo všeobecnosti možno označiť ako malé veľké príjemné prekvapenie. Nielen vďaka jeho humoru, ale takisto aj možno tým, že je nám vlastne dosť blízky. Natočený takmer celý v Prahe, zobrazujúci zúfalo pôsobiacu Braitslavu a obsadený viacerými hereckými tvárami takisto z našich končín. Navyše doplnený o niekoľko dosť záberov na ženské poprsie a krásnu Michelle Trachtenberg v jednej z hlavných úloh.

    • 14.8.2017  22:54

    Bláznivá partia pošukov z výborného seriálu The Inbetweeners, sa vracia tentokrát v celovečernom filme. Ako však väčšinou býva už nešťastným zvykom, filmy nadväzujúce na dobrý seriál majú tendenciu ísť s kvalitou o značný kus dole. Bohužiaľ to musíme skonštatovať aj v tomto prípade. Mladí Angličania, trošku zaseknutí, sa po skončení školy rozhodnú vyraziť na Krétu, aby tu spoločne zažili prvú bláznivú dovolenku bez rodičov. Zo začiatku ich zúfalý pobyt možno označiť za čokoľvek iné, než dovolenku. Časom sa však všetko začne meniť a zdá sa, že sa na nich konečne usmialo šťastie. Hoci spomínaná kvalita oproti seriálu je pod jej nastavenou latkou, vidieť túto partiu na obrazovke je stále veľká zábava. A platí to aj tu. Hoci film stavia hlavne na situačnom humore, jeho veľké množstvo je skôr priemernou záležitosťou, ktoré poriadne zasiahne diváka iba v niekoľkých prípadoch, kedy ho prinúti sa naplno zasmiať. Koniec koncov, keď je priemerný humor, musí to v tomto prípade znamenať, že priemerný je celý film. To si divák všimne hneď na začiatku a v podobnom duchu sa nesie celý filmový dej. S viacerými slabšími miestami, slabšími vtipmi či dokonca viditeľnými chybami. Ako oddychová komédia vychádzajúca z veľmi kvalitného pôvodného seriálového konceptu však spĺňa účel dostatočne dobre na to, aby zabavila. Hoci sa už dosť vyhýba kontroverznejšiemu humoru, čo je skôr na škodu, s dĺžkou hodiny a pol ponúka ľahko stráviteľný príbeh, trošku jednoduchý, pomerne predvídateľný. Ale takýmto typom komédie nie je tento film ani ako prvý a určite nie ani ako posledný. Z veľkého výberu podobne ladených záležitostí možno tento počin určite zaradiť k tým lepším, možno aj vďaka známym a seriálovo osvedčeným tváram, ktorým dominuje stále zvláštne znejúci Simon Bird. Tomu skvelo asistujú jeho traja strelení kamaráti a poteší aj menšia rola, ktorú stvárnil Anthony Head. The Inbetweeners Movie je niekde "in between" aj v hodnotení. Jedná sa o príjemnú a oddychovú komédiu, založenú na overenom seriálovom humore. Hoci tu funguje menej, než by divák mohol byť zvyknutý, stále pobaví viac než množstvo iných filmov. Čo najviac sa v bare "rozbiť" a potom zbaliť nejaké miestne "fit birds", to je také anglické. Či to funguje aj naozaj, nevedno, ale v tomto prípade sa o to chlapci aspoň snažia. Diváka tým patrične zabávajú, aj keby mohli byť aj v lepšej filmovej forme. Stále sa to však počíta a komediálne sa jedná o lepší filmový priemer.

    • 13.8.2017  13:28
    Godzilla (1998)
    ****

    Nukleárne testy v oblasti Francúzskej Polynézie zanechali na životnom prostredí veľkú stopu. A to doslova, keď sa ich výsledkom stalo obrovské zmutované jašterie monštrum, ktoré si to šinie do New Yorku. Tu sa chystá nielen hniezdiť, ale takisto narobiť v tomto meste skazu ako mnoho iných filmových monštier pred ním, aj po ňom. Po dvoch rokoch, a po takmer totálnom zničení celého sveta v Independence Day, prichádza režisér Roland Emmerich s ďalším katastrofickým sci-fi, ktoré situuje do najznámejšieho mesta východného pobrežia Spojených štátov. Na základe starých legendárnych filmov o japonskom monštre, ho prezlieka do amerického kabátu so všetkým, čo k tomu patrí. Filmový príbeh tým pádom nie je veľmi komplikovaný a prim tu hrá najmä všadeprítomná a čo najväčšia deštrukcia. Či už sú to lode, autá, budovy a tisíc ďalších vecí, Godzilla sa nepára s ničím a nikým. Znie to možno až príliš jednoducho, možno to tak aj vyzerá, ale prekvapivo, narozdiel od mnohých iných podobných filmov, to v tomto prípade dokáže fungovať, získať diváka a baviť ho takmer celú dobu, od začiatku až do konca. Scény, v ktorých sa Godzilla ukazuje v "plnej kráse" či tie z jej hniezda vnútri Madison Square Garden, sú vynikajúco spracované a ponúkajú tú správnu atmosféru. Najmä tie zvnútra známej newyorskej arény možno dnes už označiť ako kultovú záležitosť, pri ktorej sa nedá nevšimnúť si podobnosť so snímkom Jurassic Park, hlavne kvôli správaniu sa čerstvo narodených malých Godzíll. Zvláštnu, ale pritom jedinečnú atmosféru snímku dodáva aj neustále padajúci dážď, ktorý sa nesie takmer celým filmom. Na jeho kvalite majú samozrejme veľký podiel aj jednotliví herci. V hlavných úlohách sa najviac darí dvojici Matthew Broderick a Jean Reno, ale pozoruhodné na tomto filme je aj to, že vynikajúco pôsobí a dobrý dojem v divákovi zanecháva aj vedľajší herecký sled. Za zmienku stoja minimálne Kevin Dunn a Michael Lerner, ale solídny výkon odvádza aj viacero ďalších hercov. Aby film nebol len prechválený na všetkých možných frontoch, treba podotknúť, že v ňom možno nájsť aj niekoľko vecí, ktoré mu treba vytknúť. Tou, ktorá dnes ako prvá udrie do očí je CGI grafika Godzilly či niektorých scén s útekom, ale s ich privretím možno akceptovať fakt, že sa jedná o rok výroby 1998. Väčšou chybou je však miestami nelogickosť deja. Najlepšie z toho najhoršieho vychádza scéna, keď Broderick ide do lekárne vo vojakmi kontrolovanej zóne a vnútri obsluhuje pokojná predavačka, aj napriek tomu, že bola vyhlásená evakuácia a mestom sa pohybuje obrovské monštrum. A nehovoriac o tom stánku so zeleninou, ktorý sa pred lekárňou nachádza. Minimálne trochu zvláštne. Godzilla patrí určite do sledu tých lepších katastrofických sci-fi filmov. Napriek svojej pomerne jednoduchej zápletke však dokáže uspokojiť aj náročnejšieho diváka, najmä v prípade, že si chce pri filme oddýchnuť a nie premýšľať. Značne uspokojivý je aj na hereckom fronte s viacerými známymi a obľúbenými tvárami. Monštrum, deštrukcia, chaos a zas to najviac odnáša mesto New York so zničenými ikonickými budovami. Televízny kult katastrofického filmu, ale aj napriek tomu kvalitná a pozerateľná záležitosť.

    • 11.8.2017  10:44

    Je tu ďalší piatok a s ním ďalší podpriemerný nudný snímok, vraj hororovej, osemdesiatkovej produkcie. Mŕtvy vrah od Crystal Lake Jason Voorhees vstáva zo svojho hrobu, lebo tak dobre naštartovaná séria sa predsa nemôže zastaviť a príjmy z jej lacných trikov, nudných príbehov a mladých prsníkov musia predsa ďalej prúdiť do kapsy hollywoodskeho štúdia. Vraj kultová postava vraj tradičnej hororovej série tu ide po krku už dospelému Tommymu Jarvisovi (John Shepherd), ale aj ostatnej mládeži z psychiatrickej liečebne, kde je Jarvis umiestnený. Voorhess, nevoorhees, vrah, nevrah. Je jedno, kto sa skrýva pod hokejovou maskou, kvalita celého snímku je nad podobnej úrovni, ako jej predchodcovia. To znamená, že zaujme maximálne tak hororových fajnšmekrov a všetci ostatní budú na tento film iba nudne hľadieť a od začiatku dúfať v to, nech čo najrýchlejšie skončí. Príbeh je znovu postavený rovnako, ako je už v tejto sérii zvykom. Divák má najprv možnosť sa zoznámiť s postavami, ktoré stvárňujú herci, ktorých nikdy predtým nevidel, tvorcovia im následne nechávajú trochu času a priestoru a potom sa to všetko rozbehne. Prvé vraždy mačetou, nožíkom alebo iným nástrojom, postavy pomaly jedna za druhou miznú. Až ich je na pľace minimum, spustí sa prudký dážď, do toho začnú šľahať blesky, niekto preletí oknom a nasleduje finálny súboj. Predvídateľné od začiatku až do konca, ničím neobohatené a hlavne príšerne nudné a trikovo lacné. Herecky takisto znovu neoslnivé a celkovo veľmi rozporuplné. Friday the 13th: A New Beginning nie je sklamaním, pretože snáď každý už musí vedieť, čo od podobného filmu očakávať. Piaty diel série neprináša nič, čo by malo všeobecný názor o celej sérii zmeniť, ba dokonca tento film možno označiť ako ešte horšiu záležitosť než štyri filmy, ktoré sú jeho predchodcami. Príbeh je zvláštnou pospájanou záležitosťou reality a snov, postavy sú zle napísané, o nič lepšie zahrané, a atmosféra, ktorá by mala by nosným prvkom slasheru tohto typu, tu už v žiadnom prípade v rovnakej podobe nefunguje. Otázkou je, či vôbec niekedy fungovala. Veľmi zlý film, ktorý tentokrát nezachraňujú dokonca ani obnažené prsníky mladých slečien.

    • 10.8.2017  22:49
    Elevator (2011)
    **

    "I'm a happy pessimist. I'd expect the worst and I'm never disappointed." Klaustrofobický thriller zo zaseknutého newyorského výťahu? Nie, skôr len necelú hodinu a pol trvajúci film, ktorý je na konci maximálne stupídnou záležitosťou. Deväť ľudí ostane zaseknutých vo výťahu po tom, čo nepríjemná a rozmaznaná vnučka (Rachel Pace) majiteľa firmy (John Getz) stlačí tlačidlo "STOP". Jej konanie však rozpúta reťazovú reakciu udalostí, ktoré zvláštnym spôsobom vyvrcholia do veľkej katastrofy na malom priestore. Deväť ľudí, bomba, rastúce napätie a iba pár metrov štvorcových. Námet celkom ujde, pán režisér Svendsen, ale čo to spracovanie? Tvorcom sa na začiatku veľmi dobre darí rozprozprávať príbeh, predstaviť divákovi aj celkom obstojne napísané postavy a ponoriť ho do deja celého filmu. Ako však dej plynie, začínajú sa jednotlivé udalosti v ňom vyvíjať prinajmenšom pozoruhodným spôsobom. Bohužiaľ nie v tom dobrom slova zmysle. Všetko sa akosi začína zrýchľovať a niektoré súvislosti nedávajú absolútne žiaden zmysel, pričom by sme ich mohli označiť za dosť podstatné, ba až kľúčové. Len toľko na margo scény, v ktorej tvorca bomby zrazu kdesi v hoteli poskytuje rozhovor pre televíziu. Udalosti vo výťahu medzitým naberajú ešte rýchlejší spád a viacero scén smerujúcich ku koncu možno označiť ako tie lepšie, keďže sú viac vyhrotenejšie a viac hrajú divákovi na nervy, niekomu možno dokonca až na žalúdok. Rýchlym tempom film pokračuje až ku svojmu koncu, ktorý sa udeje ešte o niečo rýchlejšie, tak, že to divák takmer ani nezaregistruje. Až pri záverečných titulkoch si každý povie, že ten film vlastne nemá žiadnu celistvejšiu, logickejšiu a lepšie zvládnutú pointu. A to je jeho najväčšou slabinou, pretože priemerné béčkové herecké obsadenie nesklamáva, vyhrotenú atmosféru takisto aspoň trochu cítiť a výprava či kamera ponúkajú maximum svojich možností. Príbeh je tu však za veľmi málo bodov, čo výrazným spôsobom ovplyvňuje celkovú kvalitu snímku. Elevator je filmom, ktorého hercom v reálnom živote by sa nechcel stať asi nikto. Hoci si v ňom výbuch bomby dáva poriadne načas, a postavy predlžujú "tých posledných desať minút" o riadny kus, k ničomu to nakoniec aj tak nevedie. K ničomu poriadnemu, k ničomu zaujímavému, k ničomu neočakávanému. Výrazné medzery v deji a logické chyby v scenári kazia počiatočný sympatický dojem z potencionálneho dobrého filmu a znižujú jeho kvalitu. Táto jazda výťahom v divákovi zanechá pomerne zmiešané dojmy a priveľmi neoslní. Kto chce lepšiu výťahovú záležitosť, mal by siahnuť po snímke Devil.

    • 9.8.2017  22:41
    Góóól! II (2007)
    **

    Už prešiel nejaký čas od doby, keď Santiago Munez (Kuno Becker) vstrelil ten gól, ktorý posunul Newcastle do skupinovej fázy Ligy šampiónov. Ako hráč rástol, netrvalo dlho a všimli si ho aj v Reale Madrid. Z anglických trávnikov odchádza na horúcu španielsku pôdu, kde má onedlho dostať šancu po boku pomaly končiacich futbalových legiend - "Galácticos". Naskakuje však zväčša z lavičky, no aj tak strieľa víťazné góly, ale takisto rieši aj krušný osobný život, ktorý mu značne zasahuje do kariéry, a ktorý sa takisto odráža v celkovej kvalite tohto filmového pokračovania. Zatiaľ, čo prvá časť ponúka plnohodnotný futbalový snímok, z ktorého atmosféru najpopulárnejšej hry na svete cítiť, v tomto prípade sa to bohužiaľ akosi stráca. Príbehové gro je samozrejme tvorí futbal, ale divák má pocit, ako keby bol odstrčený kdesi do úzadia. Film skôr reálne stavia viac na Munezovom osobnom živote, ktorý mapuje konflikt s priateľkou či stretnutie s jeho stratenou matkou. Ono to samé o sebe nie je zlý vedľajší dej, ale predsa len by nemal zasahovať do hlavného prúdu až tak rapídne, ako sa to deje práve tu. Väčšina divákov si tento film púšťa skôr kvôli futbalovému zážitku, než dramatickej vzťahovej línii. Tá sa dá vidieť kdekoľvek inde, tu to chce futbal. A aj keď na neho už konečne dôjde, nemožno o ňom povedať, že by prinášal očakávaný zážitok. Mix postrihaných záberov z reálnych zápasov Realu Madrid okorených o veľmi jednoducho pôsobiace, no pritom náročné triky Muneza na ihrisku, niekoľkokrát počítačovo dorobeného, neprináša takú futbalovú satisfakciu, akú by možno divák očakával. Príbeh je navyše pomerne predvídateľnou záležitosťou, až na ten Arsenal vo finále Ligy majstrov. Taký plot twist snáď neponúka žiaden iný film. Keďže príbehová stránka filmu nie je nič moc, je zrejmé, že podobné to bude aj s hereckým obsadením. A bohužiaľ tomu tak aj je. Niekoľko známych tvári z prvej časti dopĺňa viacero nových, treba však skonštatovať, že pomerne nesympatických. Najmä Munezov malý nevlastný brat Enriqué (Jorge Jurado) je vysoko nepríjemnou postavou vždy, keď sa objaví na obraze. Pozitívom je však obsadenie skutočných madridských "Galácticos" do filmu. Aspoň vďaka nim je o malý kúsok zaujímavejší. Goal! II: Living the Dream... zlyháva na maximálne zle zvolenom spôsobe rozprávania deja. Futbal v ňom odsúva na druhú koľaj, čím pochováva všetky šance na solídne pokračovanie inak obstojného prvého dielu. Hľadať v ňom výraznejší moment, herecký výkon či hocičo iné, je ako hľadať ihlu v kope sena. Film bohužiaľ nemá ani správnu futbalovú atmosféru. Jednotlivé lokácie s dominantným stánkom Santiaga Bernabéua nepôsobiaca tým správnym dojmom, čomu nepomáhajú ani vložené, dokumentaristicky pôsobiace zábery z reálnych futbalových stretnutí. Futbal v Anglicku je omnoho zaujímavejší, než ten v Španielsku. A presne to isté môžeme povedať aj o tomto filme, ktorý je obrovskou prihrávkou do ofsajdu.

<< předchozí 1 2 3 4 8 11 14
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace