GTS_PUNK

GTS_PUNK

D. I.

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
    • 14.8.2018  19:44
    Fetiše socializmu (TV seriál) (2014)
    **

    Časy nedávno minulé, ako sa rokom socializmu v Československu niekedy prezýva, sú pre mnohých pamätníkov, najmä tých režimom prenasledovaných, dobou, ktorú by si neprial zažiť nikto z nás. Citeľný dopad rokov izolácie od moderného západného sveta cítiť v mnohom vo verejnom živote na Slovensku ešte aj dnes. Socialistická stopa mizne pomaly, pričom je otázne, či niekedy vôbec zmizne. A hoci boli roky normalizácie veľmi zvláštnou dobou, priniesli so sebou aj niekoľko pozitívnejších aspektov, ktoré sa prejavili najmä ako spoločenské fenomény tejto doby, a ktoré sú aspoň malými pozitívami v živote ľudí vtedy žijúcich. A práve tieto spoločenské fenomény sleduje dokumentárna séria RTVS v rozmedzí troch sérií, s počtom celkovo tridsiatich dvoch častí. Viacerí tvorcovia, ktorí sa na jednotlivých častiach podieľajú, tu predstavujú divákovi skutočne pestrú škálu typických "znakov" socializmu, avšak v oveľa príťažlivejšom kabáte, než v tom politickom. Aj keď, úprimne, do akých sfér života v tých rokoch nezasahovala politika, že? Ale to je na inú diskusiu. Pre mnohých divákov je tak táto dokumentárna séria ohliadnutím sa späť za ich mladosťou a na to, čo ju sprevádzalo. Pre tých, ktorí tieto roky už nezažili, je to potom čiastočne zaujímavé nahliadnutie zahalené jemným rúškom tajomstva, v mnohom neporovnateľne iné, možno pre mnohých nepochopiteľné. Avšak, hoci jednotlivé témy epizód na prvý pohľad vyzerajú pútavo, akonáhle sa divák zapozerá, zistí, že tomu tak nie je. Koncept väčšiny epizód je postavený na rozprávaní dobových pamätníkov o tom či onom fenoméne, ale problémom je, že takýto koncept prílišnú divácku atraktivitu neponúka. Archívne zábery, ktoré by mali byť akýmsi nosným pilierom sa tu síce objavujú, ale sú iba akýmsi spestrením rozprávania ľudí. V tomto smere je napríklad relácia Noc v archíve omnoho lepšou, výrazne kvalitnejšou a zábavnejšie spracovanou alternatívou. Ale aby sme tým "fetišom" iba nekrivdili, treba povedať, že viaceré epizódy sú príjemným prekvapením. Epizóda s podtitulom "Útek na špicu hitparád" či celá tretia séria známa ako "Fetiše televízie" sú príkladmi, ktoré stoja za zmienku. Fetiše socializmu, respektíve televízie sú tak vo všeobecnosti skôr slabým priemerným spomínaním na jednu zvláštnu dobu v dejinách (Česko)Slovenska, ktorá so sebou okrem izolácie od západného sveta priniesla aj množstvo jedinečných "úkazov", dobových fetišov, ktoré sa nezmazateľne vryli do pamäti ľudí. To sa však nedá povedať o tejto dokumentárnej sérii, na ktorú zrejme väčšina divákov po zhliadnutí zabudne. A nemožno sa čudovať, z veľkej časti sa totižto jedná o sklamanie.

    • 13.8.2018  19:41
    Únos (2017)
    ***

    Deväťdesiate roky boli na novovzniknutom Slovensku skutočne temným obdobím. Počas nich sa rýchlo začali objavovať mnohí zbohatlíci a rôzne existencie, ktoré si kadejakými praktikami razili svoju cestu ku "sláve a moci". Nikoho panovanie však netrvá večne, každá minca má dve strany, a preto si v tomto období svoj čas na "výslní" mnohí neužívali dlho. Rovnako to bola aj doba špinavých politických hier, v ktorých bola namočená nielen vládnúca strana, ale aj najvyššie štátne inštitúcie. A práve jednu z najzásadnejších udalostí moderných slovenských spoločensko-politických dejín predstavuje vo svojom filme podľa skutočnosti režisérka Mariana Čengel Solčanská. Únos prezidentovho syna. V časovom rozmedzí niekoľkých rokov dejová línia filmu sleduje hlavné, rovnako aj vedľajšie postavy, ktoré sú spojené s týmto prípadom, a takisto aj udalosti ním ovplyvnené. Postavy v snímku síce vystupujú iba pod krstnými menami, prípadne prezývkami, ale väčšine divákov je zrejme hneď jasné, kto koho zo skutočného sveta predstavuje na filmovom plátne. Snímok a príbeh podľa skutočných udalostí, ktoré predstavuje, je v našej krajine bezpochyby veľmi dôležitým, ale ako takmer väčšina filmov, ani o ňom sa nedá hovoriť ako o bezchybnom. Pravdupovediac, táto dráma z roku 2017 má od dokonalosti ďaleko. Jej najsilnejšou, no zároveň aj najproblematickejšou stránkou, je príbeh, konkrétnejšie však jeho zloženie či koncepcia. Rozkúskovanie na viaceré pasáže rozdelené na niekoľko rokov síce tvorí dôležitú postupovú mozaiku, ale čím ďalej sa kopia, tým viac má divák pocit, že mu takýto spôsob príbehového rozprávania priveľmi nesedí. Nie preto, že by bol spracovaný zle, ale kvôli tomu, že niektorým scénam, a takisto aj postavám, by sa patrilo dať omnoho väčší priestor, než aký vo filme dostávajú. Stretávajú sa tu dva "svety" - krátke, ale o to silnejšie a údernejšie scény, ktoré diváka naozaj zaujmú, a potom tie dlhšie, ale nezáživnejšie scény, viackrát zbytočne naťahované, niekto by mohol povedať až nudné. Potencionálna neuveriteľná sila celého príbehu sa iba kvôli takejto, povedzme, drobnosti mení na síce zaujímavý a pozerateľný, ale filmovo priemerný počin. Podobné je to aj na hereckom poli. Tu však treba na obranu tvorcov jedným dychom dodať, že priemernosť väčšiny hereckého obsadenia vyplýva z veľkého množstva postáv a časovej limitácie, ktorú tá či oná postava dostáva. Nemožno sa preto veľmi čudovať, že najlepšou postavou je tá hlavná - mladá novinárka Marta, ktorú stvárňuje vskutku sympatická Rebeka Poláková. Okrem nej za zmienku stoja ešte Maroš Kramár v roli Predsedu a Milan Ondrík ako Chalanisko. Čo sa týka ostatných filmových aspektov, je potrebné spomenúť vcelku kvalitnú výpravu, pričom niekoľko známych lokácií má možnosť divák vidieť z iného uhla ako obvykle, a takisto v ničom nezaostáva ani kamera. Tá v niektorých scénach pôsobí ľahkým alternatívne ladeným dojmom, ale ten celkom rýchlo pominie. Únos je, ako už bolo spomenuté, jedným z najdôležitejších slovenských filmov. Nie kvôli svojmu spracovaniu či kvalite, ale kvôli odkazu, ktorý svojím príbehom zanecháva. Zanecháva odkaz temných deväťdesiatych rokov, na ktoré by sa nikdy nemalo zabudnúť už len z toho dôvodu, aby sa nikdy žiadne podobné roky nezopakovali. Pri pohľade na snímok z čisto filmového hľadiska sa však jedná o priemerné dramatické dielo, ktoré nesklame, ale ani nenadchne. Také niečo medzi.

    • 7.8.2018  19:29

    Život na strednej škole nie je žiaden med. Obzvlášť, ak ste do svojich šestnástich rokov vôbec nechodili do školy a vzdelávali ste sa doma. Tak nejako sa na začiatku snímku režiséra Marka Watersa musí cítiť hlavná postava Cady Heron (Lindsay Lohan). Tá hneď prvý deň na strednej škole pochopí, ako to tam všetko chodí, a aby tam vôbec "prežila", musí sa zaradiť do tej správnej partie. Časom sa jej, najprv zo žartu, podarí dostať medzi najpopulárnejšie baby na škole, pričom, ani nevedno ako, sa onedlho stane jednou z nich. Cady si razom musí vybrať medzi naivnou popularitou a skutočným priateľstvom. Ako sa všetko skončí zrejme netreba pri podobných filmoch veľmi opisovať, no dobré by však bolo sa bližšie pozrieť na snímok ako na celok. Celok, ktorý je na prvý pohľad pre väčšinu divákov zrejme iba ďalším z rady možno až béčkových počinov. Áno, v mnohom tak na prvý pohľad pôsobí, dokonca aj na druhý pohľad, keď sa ho divák rozhodne sledovať, ale hneď ho kvôli tomu odsudzovať určite nie je na mieste. Dôvodov, prečo sa oplatí dať mu šancu, je niekoľko. V prvom rade je to kvôli jeho príbehu, ktorý síce nie je vyložene silnou stránkou, a navyše v očiach mnohých môže do istej miery pôsobiť až príliš prvoplánovo a predvídateľne, ale viaceré jeho časti určite stoja za to. Jedná sa najmä o pasáže a scény, do ktorých tvorcovia šikovne zakomponovávajú vtip. Pracujú tu ako s humorom situačným, tak aj s tým, ktorý v sebe skrýva takzvané "cultural references" doby, v ktorej snímok vznikol. Či už jeden alebo druhý typ humoru, oba do filmu pasujú, pričom ťažko nájsť scénu, v ktorej by pôsobil vyložene silene. Dá sa povedať, že väčšina deja je postavená práve na dobre fungujúcom humore, ktorý diváka prinúti sa viackrát úprimne zasmiať. A to je v prípade takéhoto snímku polovicou úspechu. Čo na príbehu okrem jeho humoru treba oceniť, je výprava zasadená do prostredia strednej školy. Hoci je pravda, že tvorcovia sa o maličký kúsok ešte mohli so stredoškolským prostredím viac pohrať a trochu ho vylepšiť, tradičnú atmosféru americkej strednej školy z filmu cítiť. A to nielen výpravou, ale aj tradičnými, či menej tradičnými "cliques", ktoré neodmysliteľne patria ku koloritu každej "high school", a nechýbajú ani v tomto prípade. Hlavne ich predstavenie v úvode filmu je skvelé a zábavné. Ale nič z toho by nefungovalo bez postáv, ktoré prenášajú humor až priamo k divákovi. Je preto dôležité spomenúť, že ony, no hlavne ich protagonisti, sú ďalšou zo silných stránok celého filmu. O sympatickej Lindsay Lohan toho netreba veľa hovoriť, ale je dobré spomenúť najmä viaceré zaujímavejšie vedľajšie postavy, ako napríklad jej alternatívnu kamarátku Janis Ian, ktorú stvárňuje veľmi sympatická Lizzy Caplan, či riaditeľa školy Mr. Duvalla v podaní Tima Meadowsa. Ten pre seba v jednom momente takmer "ukradne" celý film. Za zmienku však stojí aj Rajiv Surendra ako svojský indický "kockáč" Kevin Gnapoor. Mean Girls je snímkom, ktorý po čisto príbehovej stránke neponúka žiadnu extra zábavu, ale skôr veľmi predvídateľný dej, ktorý by sám o sebe ani veľmi nestál za povšimnutie. Avšak v spojení spomínaného veľmi dobre fungujúceho humoru, atmosféry americkej strednej školy a šikovnému výberu hercov, sa razom mení na zábavné a fungujúce dielo. V konečnom dôsledku však treba objektívne skonštatovať, že sa jedná o jednoduchý snímok priemernej kvality, ktorý aj napriek svojmu humoru príliš nevyčnieva z radu jemu podobných "teenage" komédií. Vidieť ho raz ako akýsi oddychový film však divákovi rozhodne neuškodí a určite ho do istej miery aj pobaví.

    • 4.8.2018  11:27
    Gomora - Série 3 (série) (2017)
    *

    Po dvoch relatívne úspešných a pozerateľných sériách prichádza na scénu aj tretie sériové pokračovanie z prostredia neapolskej mafie. Po smrti Dona Pietra Savastana (Fortunato Cerlino) je zrazu plná moc v rukách jeho syna Gennara, ktorého stvárňuje sériu od série čoraz viac nesympatickejší Salvatore Esposito. Klan stráca na sile, Gennarova pravá ruka, Ciro Di Marzio (Marco D'Amore) najprv odchádza do Bulharska, neskôr sa pridáva ku malému gangu, ktorý chce získať na sile predávaním drog na už zabratých neapolských spotoch. Tretia séria sa na prvý pohľad nijako neodlišuje od jej predchodcov, ale keď sa na ňu divák pozrie bližšie, zistí, že rozdiel je markantný. Zatiaľ, čo dve predchádzajúce série sú aspoň ako-tak pozerateľnou záležitosťou, hoci aj tam sa pri niektorých dieloch musí divák doslova premáhať, v tomto prípade sa musí premáhať pri všetkých dvanástich epizódach. Ak doteraz seriál vôbec oplýval nejakým "kúzlom", to sa tu stráca, a dej sa razom premieňa na nezaujímavé vozenie sa na mopedoch, predaj a "dílovanie" drog, či ešte viac nezaujímavejšie dialógy z úst veľmi nesympatických postáv, rovnako nesympatických ako ich protagonisti. Akokoľvek sa tu divák snaží nájsť niečo pozitívne, čo by ho na tejto sérii bavilo, bohužiaľ, to nenachádza. Ani akési dejové "zvraty", ktorým sa mu dostane, nepredstavujú zásadnejší zlom v nazeraní na celkovú kvalitu pokračovania tohto seriálu. V žiadnom prípade ju nevylepšujú, ba naopak. Kvalita ide mimoriadnym spôsobom nadol, pričom každý, kto videl dve predchádzajúce série, a bol s nimi spokojný, by mal dôsledne zvážiť sledovanie tejto série. Kvalitatívny rozdiel je viac než citeľný. Gomorra - La Serie Saison Tre a jej sledovanie je vyložene stratou času, ktorý môže divák využiť inak, alebo pri sledovaní lepší filmových či seriálových kúskov, než tým, že bude sledovať večné vyvážanie sa na mopedoch neapolskými uličkami a predaj drog. Príbehová časť je nezaujímavá a nesympatická. Rovnako je to aj s väčšinou hereckých tvárí, ktoré sa tu objavujú. Tretia séria je jasné "nie", ktoré sa takmer vôbec neoplatí začať sledovať, pretože nie je ničím viac, než len sklamaním a stratou divákovho času.

    • 3.8.2018  19:01
    Úkryt (2002)
    *

    Meg Altman (Jodie Foster) sa spoločne so svojou dcérou (Kristen Stewart) nasťahuje do ich nového obrovského newyorského domu. Niekoľko poschodí, množstvo schodov, nespočetne veľa izieb a dokonca aj výťah. A takisto aj zdanlivo tajná miestnosť - úkryt. Úkryt, do ktorého sa musí Meg spolu s dcérou zavrieť hneď prvú noc, pretože do ich nového príbytku zavítali traja neočakávaní hostia. Hostia, ktorí určite nie sú iba milými susedmi od vedľa. Snímky režiséra Davida Finchera, alebo ak chcete "fincherovky", sú pre mnohých divákov znakom vysokej filmovej kvality. Pri niektorých filmoch spomínaného režiséra je tomu bez najmenších pochýb skutočne tak, ale "home invasion" thriller z roku 2002 k zbierke kvalitných "fincheroviek" z prostých dôvodov radiť, bohužiaľ, nemôžeme. Snímok s pomerne hviezdnym obsadením, na ktoré dôjde ešte neskôr, sa "zadrháva" na základnom kameni každého audiovizuálneho snímku - na svojom vlastnom príbehu. Ten síce po svižnom úvode diváka bez najmenších okolkov a zbytočností hádže priamo k hlavnej dejovej podstate, kde sa však zrazu všetko akosi zasekáva. Hlavná protagonistka so svojou dcérou sú zavreté v úkryte, po dome im pobehuje nevítaná návšteva a... A ďalej čo? Od chvíle uzavretia sa v úkryte, je divákovi jasné, kam bude všetko smerovať, ale forma podania deja je pre neho v tej chvíli ešte stále pomerne veľkou neznámou. Dopracovať sa na samotný záver filmu je však malé-veľké utrpenie. Prečo? Z jednoduchého, už spomínaného dôvodu - príbehu. Ak divák očakáva akciu, dostane z nej trochu ochutnať. Ak divák očakáva napätie, môže naň rovno zabudnúť. Ak divák očakáva dejový zvrat, môže... Netreba predbiehať, ale je potrebné skonštatovať, že pri záverečných titulkoch sa dozaista poteší množstvo sklamaných, možno až naštvaných divákov. Všetko, čo tu jeden očakáva od tradičného "home invasion" filmu, neprichádza. Na obraze sa síce stále niečo deje, problémom však je akási "dejová prázdnota". Hoci sa film tvári atmosfericky, skutočná atmosféra mu chýba, dialógy postáv sú nezáživné, hlavná zápletka je predvídateľná, ale čo je horšie, absolútne nezaujímavá. Človek vždy vraví niečo podobné s ťažkým srdcom, ale, bohužiaľ, sa v tomto prípade jedná o takmer dve hodiny nudy, ktorá síce navonok vyzerá veľmi zaujímavo, ale pod svojím obalom skrýva nekvalitný obsah. Čo sa spomínaného hereckého obsadenia týka, platí skutočnosť, že hviezdne mená nerobia hviezdny film. Od väčšiny môže divák očakávať maximálne priemerný výkon, viac zaujme snáď len Kristen Stewart v jednej zo svojich prvých hereckých rolí. Panic Room je tak bezpochyby pre mnohých dozaista obrovským sklamaním. Sklamaním, ktoré klame svojím zovňajškom. Sklamaním, ktoré klame svojím príliš "overrated" statusom. Ďalšia kritika na adresu tohto filmu by bola maximálne zbytočná, keďže všetko dôležité už bolo povedané vyššie. Preto je lepšie spomenúť aspoň jednu vec, vďaka ktorej nie je tento snímok absolútnou blamážou. Kamera. Plávajúce zábery po priestoroch domu, vtesnanie sa do najmenších škár v stenách a najtenších útrob potrubí a kabeláží. Chvalabohu, aspoň jedna vec, ktorá tvorcom vychádza, a na ktorú sa dobre pozerá. Je síce zúfalé sa takto utešovať, ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Ale takisto v prípade tohto filmu platí staré známe - raz stačilo.

    • 31.7.2018  11:58

    Po psychologicko-mysterióznom thrilleri Jisatsu sākuru z roku 2001 prichádza režisér Šion Sono o štyri roky neskôr s jeho voľným pokračovaním. Nepresúva sa v čase, snímok situuje do rovnakého obdobia, ale viac sa zameriava na nenápadné pozadie udalostí, vďaka čomu divákovi odkrýva doteraz viaceré zahalené skutočnosti. 17-ročná Noriko Shimabara (Kazue Fukiiši) uteká z domu do veľkého Tokia, aby sa tu stretla s Kumiko alias Ueno Station 54 (Cugumi). Zdanlivo nenápadné stretnutie kdesi pri nenápadnej skrinke na stanici v Tokiu sa časom mení na zvláštnu spoluprácu. Noriko po čase nasleduje aj jej sestra Yuka (krásna Juriko Jošitaka), pričom obidve opúšťajú čoraz zúfalejšieho otca (Ken Micuiši). Na pozadí tokijských samovražd v Jisatsu sākuru režisér Šion Sono tentokrát pred diváka prináša o niečo menej krvavý, ale rovnako svojsky japonský filmový počin so všetkým, čo k nemu patrí. Počas vyše dve a pol hodiny trvajúcej stopáže je snímok rozdelený na viacero kapitol a sleduje v nich hlavné postavy, pohľad na svet ich očami a do značnej hĺbky necháva diváka nazrieť aj do ich vnútra, na ich mentálne a citové rozpoloženie. Mapuje udalosti pred, počas a čiastočne aj po tom, čo stránky novín zaplavujú správy o "Suicide Club". A zatiaľ čo v prípade snímku z roku 2001 zdanlivo sleduje slepé nasledovanie vodcu a akýchsi "ideálov", tu sa deje presný opak. Celý príbeh je vybudovaný na vzbure mladej Noriko proti otcovým tradičným konvenciám, z ktorých sa chce 17-ročná dievčina útekom do Tokia vymaniť. Znovu sa na ne však naráža. Tentokrát však v úplne inej pozícii, dokonca aj s úplne iným menom. Pred divákom, najmä nejapoským, otvárajú tvorcovia v Tokiu zvláštny svet, v ktorom sa stratení snažia nájsť samých seba spôsobom, akým to najlepšie vedia. Samota je v 13-miliónovej metropole citeľná viac, než kdekoľvek inde. Zobrazuje sa tu nielen stret generácii, najviac citeľný vo vzťahu Noriko a jej otca, ale takisto veľmi citeľný vnútorný konflikt postáv voči sebe samým, čo dokazujú mnohokrát dlhé a hlboké monológy. K úlohe vyrovnať sa so svojím postavením v spoločnosti pristupuje každý po svojom, čo niekedy vyúsťuje až do najfatálnejších záverov. Pre mnohých divákov to tak môže byť pomerne náročný filmový kúsok, pretože sedieť takmer tri hodiny pri filozofických monológoch a dialógoch z hĺbky japonských duší je niečo, na čo nie je bežný divák úplne zvyknutý. Tí, ktorým takýto spôsob rozprávania príbehu nevadí, sa však určite budú baviť. Áno, v mnohom to je až svojsky japonské a pre západný svet až miestami nepochopiteľné, uzatvorené, niekto by možno povedal až úchylné, ale práve vďaka tomu dokáže tento film bodovať. Šion Sono púšťa diváka ku svojim postavám tak blízko, ako sa len dá. Mentalita ľudí z krajiny vychádzajúceho slnka sa tu mieša s filozofickými otázkami o vlastnej existencii a skrytými metaforami. V mnohom podobné Jisatsu sākuru, zároveň však úplne iné. Možno aj o niečo slabšie, ale stále veľmi pútavé. Noriko no Shokutaku so svojím drastickým, ale až nevinne a pokojne pôsobiacim záverom, a spätnou metamorfózou viacerých postáv, je odrazom vzbury proti konvenciám, chvíľkovej zdanlivej voľnosti a následného uväznenia vnútri samého seba. Stvárňované role, ktoré na seba ženské postavy vo filme berú, sú akýmsi obrazom, že s nasadenou maskou nemôže človek nikdy prijať svoje skutočné ja. Stať sa skutočným "ja" sa dá len dvoma spôsobmi - zahodiť masku alebo zomrieť. A ako zobrazuje film, to prvé je mnohokrát omnoho zložitejšie. Nazretie na pozadie udalostí Jisatsu sākuru mnohé veci z rovnomenného filmu vysvetľuje, mnoho však musí divák pochopiť sám. Opäť veľmi zaujímavé nahliadnutie na filmovú filozofiu z krajiny vychádzajúceho slnka, ktorá je určená najmä pre náročného diváka, ktorý hľadá vo filme hlbokú myšlienku a umeleckú hodnotu.

    • 30.7.2018  18:05
    Inferno (2016)
    ***

    Tretie filmové pokračovanie príbehu profesora Roberta Langdona (Tom Hanks) podľa knižnej predlohy Dana Browna zavedie diváka znovu do prostredia Talianska a starobylých zákutí jeho miest. Konkrétne hlavne do Florencie, kde sa profesor Langdon preberá v nemocnici so stratou pamäte, pričom v pätách sú mu nielen ľudia z World Health Organization, ale aj tí, ktorí sa ho pokúšajú odstrániť. A on sám netuší prečo. Znovu sa tak rozbieha boj s časom plný tajomným šifier, ktoré tentokrát vedú až do samotného Danteho pekla. Alebo do Istanbulu, to závisí od uhla pohľadu. Ale to už trochu predbiehame. Po dvoch predchádzajúcich filmoch prichádza v roku 2016 režisér Ron Howard aj s tretím pokračovaním na námet bestsellerov spisovateľa Dana Browna. Po tretíkrát s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe, po tretíkrát so stále priemerným spracovaním. Najmä potom, čo sa príbehovej stránky filmu týka. Výraznejšie osloví a nadchne zrejme len fanúšikov knižnej predlohy, ale "bežný" divák si v tomto prípade veľmi nepríde na svoje. Ak videl snímky, ktoré tomuto dielu predchádzajú, v podstate ho tu už nič neprekvapí. Ako v pozitívnom slova zmysle, tak našťastie ani v tom negatívnom. V podstate sa jedná o akúsi "zrecyklovanú" verziu predošlých príbehov, v ktorých profesor Langdon rieši najrôznejšie historické šifry, aby nakoniec zachránil osud celého ľudstva. A inak tomu, koniec koncov, nie je ani v tomto prípade. Hoci je príbehová zápletka samozrejme iná, dej je až príliš podobný tomu, čo už mal možnosť divák vidieť. Z plátna dýcha prílišná akčnosť, hlavným postavám je neustále niekto v pätách a profesor Langdon znovu dopodrobna pozná každé zákutie každej budovy v Taliansku. Samozrejme, že všade sú zázračne odomknuté dvere. Aké to prekvapenie! Ale nie, teraz vážne. Je otázkou, do akej miery dokáže snímok diváka zaujať, keďže na žiadnom fronte neprichádza s ničím zásadne prelomovým v čom by sa odlišoval od svojich dvoch predchodcov. Ak je to však pre niekoho prvé stretnutie s filmovým spracovaním niektorej Brownových kníh, potom je možné pripustiť, že ho snímok môže baviť. Pre väčšinu divákov je to však skôr veľmi priemerný filmový zážitok po všetkých stránkach, počínajúc príbehom a končiac kamerou, povedzme. Dokonca ani Tom Hanks to tu tentokrát nezachraňuje. Výraznejšie zaujme snáď len sympatická herečka Felicity Jones, jedna z dvojice hlavných postáv. Inferno je tak so všetkým, čo môže divákovi ponúknuť, veľmi priemerným, miestami nelogickým, ba priam až naivným filmom. Námet je síce zaujímavý, no jeho skutočný potenciál je nevyužitý, a ostáva kdesi skrytý. Ako už bolo spomenuté, film nie je rozhodne žiadnou fraškou, ale zázraky od neho takisto v žiadnom prípade nemožno očakávať. Do maximálnej možnej miery dýcha priemernosťou, ktorej pachuť bude divák cítiť ešte značnú chvíľu po skončení záverečných titulkov. Jeho najväčším plusom je snáď výprava zasadená do Florencie, pričom najmä majestátny Palazzo Vecchio s jeho ohromnými interiérmi je pastvou pre oči.

    • 29.7.2018  12:34

    Rok 2003, internet naberá na globálnej popularite. Spolu s jeho rozmachom tak vznikajú aj nové možnosti zoznámenia sa, ktoré okamžite pohltia aj Marka (Jamie Blackley), ktorý sa cez chat zoznámi s Rachel (Jaime Winstone). Tá je však v programe na ochranu svedkov a preto sa s Markom nemôže stretnúť. Chce však po ňom, aby v škole ochraňoval jej brata, a zároveň Markovho spolužiaka, Johna (Toby Regbo). Postupne sa dvaja spolužiaci zblížia, lenže ako čas plynie, začnú sa na povrch vyplavovať tajomné skutočnosti ukryté vo všetkých správach, ktoré Mark v chatovacej miestnosti dostal. Režisér Andrew Douglas sa vo svojom filme z roku 2013 inšpiruje skutočnými udalosťami, ktoré sa udiali v Anglicku. Na konci snímku bude možno nejeden divák prekvapený prešpekulovaným plánom a záverečným rozuzlením, ale cesta k nemu je viac než tŕnistá. Dôvodov je hneď viacero, tým najdôležitejším je však ani tie tak zle napísaný scenár, ako skôr jeho prenesenie na filmové plátno. A to sa môže na prvý pohľad javiť až prekvapivo, keďže na začiatku sa film rozbieha ako celkom solídny thriller zameraný prevažne na mladšie obecenstvo. Ako však film postupne ukrajuje ďalšie a ďalšie minúty deja, divák sa môže pristihnúť pri tom, že o dianie na obraze pomaly stráca záujem. Oprávnene. Film totižto veľmi rýchlo po svojom úvode padá do akéhosi prv nenápadného, ale neskôr veľmi citeľného stereotypu, v ktorom postavy v podstate nič nerobia, dej akosi stagnuje a zdá sa, akoby sa pred divákom iba mihali pohyblivé obrázky bez väčšieho významu. Dejová prázdnota je, bohužiaľ, súčasťou väčšiny filmového času. V niektorých pasážach a pri niektorých scénach je to dokonca takmer na nevydržanie. Záverečná tretina je na tom síce o niečo lepšie, pretože, chvalabohu, smeruje k záveru, ale výraznejším spôsobom nedokáže vylepšiť divákov pohľad na film. Jedinou kvalitnou časťou celého príbehu je tak už spomínaný záver, ktorý odhaľuje celé pozadie predchádzajúcich udalostí. Svojskou kategóriou sú v tomto prípade aj postavy. Nie preto, že by ich hereckí protagonisti stvárňovali zle či neprimerane, to nie, ale spôsob, akým dokážu diváka iritovať je až fascinujúci. A to z jedného prostého dôvodu. Pri písaní každej jednej správy rozprávajú to, čo píšu do počítača. Kto toto reálne robí? Na prvý pohľad sa to môže javiť ako zanedbateľná hlúposť, ale keď to robí každá postava stále dookola, začne to nejednému divákovi veľmi rýchlo liezť na nervy. Odhliadnuc však od toho, herecká zmeska hrá obstojne, ale nikto z nej výraznejším spôsobom neexceluje. V tomto smere sa tak jedná o solídny priemer. To sa, bohužiaľ, nedá povedať o filme ako o celku. uwantme2killhim? je snímkom podľa skutočnej udalosti, ktorý však nedokáže využiť ponúknutý potenciál. Po obstojnom úvode padá do nezaujímavej, ba priam až prázdnej dejovej roviny, pri ktorej sa divák väčšinu času nudí a čaká na záver. Ten ho síce svojim rozuzlením preberie z filmového nezáujmu, ale určite ho neprinúti k tomu, aby sa k tomuto podpriemerne kvalitnému filmovému počinu ešte niekedy vrátil. Snáď tým najlepším, čo môže snímok ponúknuť, sú krátke pasáže, v ktorých hrajú skladby od Jakea Bugga.

    • 26.7.2018  17:00
    Ken Park (2002)
    ***

    Kontroverzný režisér Larry Clark, ktorý v roku 1995 uviedol na svetlo sveta snímok Kids o problémoch a živote odstrčenej newyorskej mládeže, sa v roku 2002 vracia s veľmi voľným pokračovaním. Avšak s tým rozdielom, že tentokrát sa presúva na druhý koniec Spojených štátov amerických, do prostredia slnkom zaliatej Kalifornie, do mesta Visalia. A ak možno považovať Kids za kontroverzný snímok kvôli jeho obsahu, Larry Clark neostáva svojej povesti nič dlžný, a latku v tomto prípade posúva ešte vyššie. Príbeh sleduje štyroch mladých ľudí a ich životy na pozadí tragédie, ktorá nastáva v úvode filmu. Zdanlivo oddelené pasáže sledujúce hlavných dejových protagonistov sa zbiehajú nielen v samotnom závere, ale hlavne vo svojom obsahu - všetci pochádzajú z pomerne disfunkčných rodín, v ktorých nenachádzajú potrebnú mieru porozumenia, pomoci či lásky. Uťahujú sa tak do vlastného sveta, pričom východiskom z ich problémov sú drogy, alkohol, ale najmä sex. Ako určite nie prvý, ani posledný autor literárnych či filmových diel, Larry Clark stavia tínedžerské postavy svojho príbehu do zdanlivo bezvýchodiskových situácií, pred ktorými sa nedá uniknúť, ale dá sa im len takouto formou vzdorovať. Je preto na jednu stranu pozoruhodné, ale na druhú stranu pochopiteľné, že niektorých divákov môže príbeh snímku poburovať, či priam až znechucovať. Zároveň sa však ponúka otázku, do akej miery vôbec tvorcovia nejaký príbeh ponúkajú? Zobrazujú síce chronologicky útržky zo života kalifornských tínedžerov a ich rodičov, či starých rodičov, ale o pevnom dejovom východisku a koncovom bode príbehu sa priveľmi rozprávať nemôžeme. Ale film ich zdanlivo ani akosi nepotrebuje. Zámerom tvorcov nie je ani tak vytvoriť nejaký príbeh, ale skôr poukázať na sociálne problémy z amerických predmestí, preniknúť za tenké steny domov radovej zástavby ktoréhokoľvek malomesta a odhaliť, čo všetko sa za nimi odohráva. Drogy, alkohol, sex, nenávisť - voči sebe a voči ostatným. Životy tínedžerov sa stretávajú so životmi ich rodičov a zobrazujú, že ich problémy sa aj napriek vekovému rozdielu nezdajú byť až tak odlišné a vzdialené. Je pochopiteľné, že sa medzi divákmi nájde niekoľko takých, ktorých množstvo erotických a naturalistických scén pobúri, ale treba si uvedomiť, že tvorcovia chcú možno práve takúto reakciu u diváka vyvolať. Alebo možno chcú, aby sa zamyslel nad zdanlivo nepodstatnými malomestskými problémami, ktoré sú však nekonečnou špirálou nešťastia všetkých tých, ktorí sa v nej ocitnú. Ken Park a povrchný pohľad naň ponúka divákovi iba množstvo sexuálnych scén a kontroverzie, ale nazerať naň práve tak určite nie je správne. Hoci neponúka pevne danú príbehovú líniu, nazretie zblízka pred divákom odhalí svet plný ľudských tragédií a hľadania seba samého. Takisto poodhaľuje aj to, že životné osudy a príbehy z malých nenápadných predmestí sú mnohokrát väčšie než tie, ktoré píšu svetlá veľkomiest. Tento americký "suburban" nádych je bezpochyby veľmi silným oporným bodom celého filmu. Keď sa nad tým divák zamyslí, je to vlastne akási "light" verzia spomínaných Kids. Menšie, osobnejšie, ale omnoho údernejšie. Je logické, že tento snímok nesadne každému z toho či onoho dôvodu, ale nezávislý filmový pohľad na svet so všetkými svojimi krásami aj nechutnosťami je to celkom obstojný. Neočakávajte však silnú príbehovú líniu.

    • 24.7.2018  19:05
    Kolonie (2013)
    **

    Civilizácia kvôli náhlej zmene počasia skolabovala. Tí, čo prežili, boli nútení sa utiahnuť do podzemných kolónií, aby mohli ďalej aspoň ako-tak fungovať. Kolónia 7 si žije svojím "bežným" životom a problémami, ktoré ju sprevádzajú. To sa však zmení v momente, keď zachytí núdzový "SOS" signál z Kolónie 5, kam sa vyberá malý záchranný trojčlenný tím. V hlbinách Kolónie 5 na nich však čaká nemilé prekvapenie, ktoré ich začína prenasledovať s úmyslom rozpútať podobné peklo aj u nich "doma". Post-apokalyptické filmy sú pre tvorcov, ako tak aj pre divákov, vždy veľmi zradnými vodami. Buď to sa zo snímku vyvinie skutočne kvalitná záležitosť, ku ktorej sa diváci budú radi vracať, alebo v tom druhom prípade vznikne ďalší z rady priemerných snímkov, na ktoré sa pomerne rýchlo zabudne. Zasnežená post-apokalyptická budúcnosť režiséra Jeffa Renfroea je, bohužiaľ, práve tým druhým spomínaným variantom. Čo je však hneď potrebné skonštatovať je skutočnosť, že začiatok, rovnako ako aj väčšia polovica snímku, najprv nedáva divákovi poznať to, že sa nakoniec zvrhne vo veľmi priemernú, zabudnutia hodnú záležitosť. Veru nie. Príbeh zo začiatku zaujme, aj keď divák približne tuší k akým udalostiam bude smerovať. Neskôr práve na nich výrazne film pohorí, ale postupný dejový build-up k nim je spracovaný solídny a po všetkých stránkach adekvátne baví. Viac než solídna je aj atmosféra v Kolónii 5, ktorá výkrikmi v diaľke, oranžovými svetlami a železnými potrubiami vzdialene, ale aj tak aspoň trochu pripomína atmosféru z filmu Alien. Divákovi bude behať mráz po chrbte. Nuž, temné stiesnené kovové konštrukcie majú niečo do seba. Pri vstupe tímu do Kolónie 5 však zároveň kvalitná časť filmu končí. Druhá polovica filmu, ktorá zobrazuje najmä súboj Kolónie 7 s vraždiaci nepriateľmi je už podstatne menej zábavná, navyše miestami stupídna a nelogická. Ak v jednej scéne vidno, že nepriateľov je istý počet, pričom viac než polovica z nich zahynie, v ďalšej scéne by sa ich nemalo objaviť dvojnásobne viac. Podobných nelogických momentov by sa navyše dalo nájsť viac. Podobné je to aj so samotným záverom, ktorý prichádza rýchlo, nečakane, a hlavne bez väčšieho dejového rozuzlenia. V podstate je tak odrazom celého filmu, ktorý postráda väčšiu príbehovú pointu. Divák sa tu nedočká ani úchvatných hereckých výkonov, hoci od zvučných mien, akými sú Laurence Fishburne a Bill Paxton, by to očakával. Avšak márne. The Colony je typicky pôsobiacim béčkovým filmom s post-apokalyptickou, ľahko hororovou nôtou, ktorého najsilnejšou stránkou je atmosféra, ktorú ponúka vo svojej prvej polovici. Po príbehovej, hereckej, ani vizuálnej stránke príliš neexceluje, ale stále si drží pozerateľný charakter, pri ktorom však platí heslo "Jedenkrát a dosť". V rámci svojho žánru nie je snímok nijak extra výrazný, pričom sa dajú nájsť divácky omnoho atraktívnejšie kúsky.

    • 23.7.2018  20:42

    Po štrnástich rokov od vydania poslednej časti pôvodnej série Jurassic Park sa na scéne objavuje jej pokračovateľ. Avšak omnoho väčší a globálnejší - Park sa totižto premenil na World. Doba sa zmenila, technológie výrazne pokročili, čo si uvedomujú nielen protagonisti snímku, ale aj jeho tvorcovia, ktorí sa pôvodnou sériou inšpirujú, čo nemožno poprieť, keďže aj priamo odkazujú na prvú časť režírovanú Stevenom Spielbergom, ale vo väčšine sa snažia ísť svojou vlastnou originálnou cestou. Otázne však je do akej miery sa ich snaha skutočne premieňa v originálne dielo, ktoré nie je výraznejšie ovplyvnené slávnymi predchodcami. Keď divák nazrie na príbeh ako na celok, bude sa bude javiť ako nová záležitosť, ktorú predtým nemal možnosť okúsiť. Toto dobré maskovanie, takmer také dobré aké má vyšľachtený Indominus Rex, sa však pred pozorným divákom veľmi rýchlo rozptýli hneď, ako sa do pustí do sledovania. Príbehovo si film berie malé kúsky z predchádzajúcich častí a nenápadne si ich skladá v jeden novo tváriaci sa celok - v parku sa stratí dvojica detí, sa scéne operuje firma snažiaca sa využiť dinosaurov v svoj nekalý prospech, záverečný súboj je takisto veľmi podobný tomu, ktorý už divák mal možnosť vidieť. Predstavuje to však pre film výraznejší problém? V tomto prípade pokojne môžeme konštatovať, že nie. Nejedná sa totižto o druh filmu, pri ktorom by divák očakával niečo iné, než to, že v tomto supermodernom zábavnom parku dôjde ku katastrofe a dinosaury sa rozutekajú po okolí. Práve panika a chaos na obrazovke je to, čo týmto snímkom udržuje popularitu. Navyše v takomto žánri toho ani najlepší scenáristi veľa nového nenavymýšľajú. Aj keď, predsa len sa im to aspoň trochu darí, a divákovi ponúkajú niečo, s čím sa ešte nestretol. Film zobrazuje napríklad priamy "tréning" dinosaurov - raptorov, kontakt s nimi, ich schopnosť sa učiť. Ale aj keby snímok nové dejové prvky neponúkal, a predstavoval by iba akýsi rip-off pôvodného Jurassic Park, veľa ľuďom by to zrejme až tak neprekážalo, keďže očakávajú najmä akciu a tej sa veru poriadne nabažia. A navyše sa na ňu ešte aj skvelo pozerá, pretože vizuál jednotlivých akčných scén, podobne ako aj všeobecný vizuál spojený s výpravou, ponúka moderný kabátik, ktorý sa tvorcom podarilo vyšperkovať. Efekty možno označiť za rovnako dobré, nie však výnimočne ohromujúce či inak prevratné. Sú presne také, aké divák od podobného žánru a doby vzniku filmu očakáva. Kvalitatívne podobné je to aj s hereckým obsadením. Tomu v hlavnej úlohe dominuje skvelý Chris Pratt, dopĺňaný o niečo, v tomto prípade herecky horšou Bryce Dallas Howard, ktorá však prináša poriadnu dávku charizmy a nejeden mužský divák z nej dozaista nebude vedieť spustiť oči. Zvyšok hercov odvádza skôr priemerný, ale adekvátny výkon. Ako zaujímavosť možno spomenúť aj fakt, že jednu z vedľajších postáv, a ako jediný z pôvodného prvého filmu z roku 1993, tu stvárňuje B.D. Wong. Jurassic World dozaista nemožno označiť za tak prevratný snímok, akým je niekoľkokrát spomínané dielo Stevena Spielberga. Svojím spôsobom však pokračuje v jeho šľapajách, avšak už oveľa modernejšie. Po príbehovej stránke toho nového síce veľa neprináša, ale diváckej majorite to určite nebude prekážať. Dôležitá je tu na prvom mieste akcia v spojení s prehistorickými živočíchmi, ktorá oslňuje rovnako vo filme z roku 2015, tak isto ako sa to deje vo filme z roku 1993. A možno je aj dobré, že príbeh neprináša kvantum noviniek. Divák chce pri podobnom filme najmä vypnúť a zaspomínať na to, ako Sam Neill a Jeff Goldblum utekali na džípe pred Tyranosaurom Rexom. A to sa tvorcom darí.

    • 22.7.2018  14:28
    Kandidát (2013)
    ***

    To, že väčšina slovenských filmov, bohužiaľ, nedosahuje kvalitu zahraničnej, najmä potom západnej produkcie, je pre mnohých divákov starým známym faktom. O to viac by potom mal diváka potešiť snímok, ktorý sa kvalitným zahraničným snímkom aspoň trochu približuje. Film Jonáša Karáska z roku 2013 je jedným z mála takýchto žiarivých príkladov. Jeho dej sleduje dianie na Slovensku dva mesiace pred voľbami hlavne zvnútra firmy Adama Lamberta (Marek Majeský), ktorý aj pod vplyvom obrovskej stávky, tvrdí, že ich neznámy kandidát, akýsí človek z ľudu Peter Potôň, sa stane novým prezidentom Slovenskej republiky. Začína sa tak špinavá hra o prezidentský palác, boj moci a súboj s časom, ktorý prebieha najmä "za oponou", skrytý pred zrakmi bežnej verejnosti. Jej život plynie ďalej, zatiaľ čo na pozadí prebieha najväčšia "hra" v histórii republiky. Dramaticko-komediálne ladená záležitosť je na slovenskom filmovom poli, ktoré tej kvality neponúka až tak veľa, zaujímavým počinom, ktorý dokáže zaujať nielen vďaka svojmu príbehu, ktorý je na plátno prenesený z knižnej predlohy. Aj keď je príbehová časť samozrejme veľmi dôležitou, a na naše pomery nadštandardne kvalitnou záležitosťou, snímok dominuje na iných frontoch. Tým prvým je bezpochyby vizuálna stránka. Pod ňou však nemožno rozumieť iba rôzne vložené grafické prvky a prácu s obrazom ako takým, ale zaradiť sem treba solídne zvládnutú kameru, ale najmä mnohokrát výbornú, dynamickú prácu so strihom, ktorý dokáže naštartovať jednotlivé scény, a nenecháva ich upadnúť do akéhosi nezáživného dejového stereotypu, pri ktorom by sa divák začal nudiť. Dlhšie scény bez strihu film ponúka iba vo chvíľach, keď spolu dvojica Michal Kubovčík a Michal Dlouhý, vo filme ako Blonďáčik a Britva, vedú dialógy. Vtedy má ich dĺžka jasné opodstatnenie, čím sa ľahko dostávame k najsilnejšej stránke tohto snímku - k postávam. A najmä potom ku spomínanej dvojici Michal Kubovčík a Michal Dlouhý. Tí vo filme predstavujú dvojicu akýchsi "špehov", vedúcich odposluchy Lambertovej firmy počas spomínanej prezidentskej kampane. Niežeby ich postavy boli ktovieako kvalitne do hĺbky osobnosti prepracované, ale divákovi ponúkajú skvelý česko-slovenský humorný mix, ktorý je v tejto dráme nielen akýmsi príjemným osviežením, ale snáď tým vôbec najlepším, na čo tu môže divák naraziť. Svojský Kubovčík a "pokerface" Dlouhý vďaka hláškam neraz pobavia, čo bezpochyby ocení každý jeden divák. Na hereckom poli však kvalitnú robotu odvádza aj Marek Majeský, či Pavel Slabý, stvárňujúci relatívne tajomnú postavu biskupa ťahajúceho za nitky. V rámci príbehovej časti filmu ku kvalite prispieva aj skutočnosť, že v zobrazenom verejnom živote sú zastrešené skutočné značky, firmy, televízia JOJ, jej redaktori a moderátori, rádio Expres, rozhovor s poslancom Martinom Poliačikom, či dobré využívanie archívnych záberov a zakomponovanie ich do dejových súvislostí. Niekto si povie, že to je maličkosť, ale práve takéto maličkosti mnohokrát zohrávajú nemalú úlohu a dávajú filmu akúsi "masku reálnosti". Táto "maska reálnosti" však padá pri skutočnosti, ako ľudia pristupujú k postave prezidentského kandidáta Petra Potôňa po istých dejových udalostiach, ktoré sa vo filme odohrávajú. Hoci je to iba film, treba si uvedomiť, že ľudia na Slovensku by k žiadnemu politikovi, už vôbec nie po dvoch mesiacoch, čo sa objavil na verejnej scéne, prechovávali také veľké sympatie, aké možno vidieť v tomto prípade. Je to hlúposť a miesto, kde to tvorcovia dosť preháňajú. Kandidát je vo väčšine svojho deja však na slovenské pomery až nadštandardne kvalitným snímkom, ktorý v sebe dokáže skĺbiť prvky plnohodnotnej drámy z jednej strany s prvkami komédie zo strany druhej. Humorné dialógy sú tu skvelé, nie však prehnané, vďaka čomu si film dokáže zachovať dôležitosť drámy. Za vizuálnu stránku by sa tvorcovia nemuseli hanbiť ani v zahraničí, a čo sa hereckého obsadenia týka, tu nemá divák prílišné výhrady. V každom smere by určite bolo ešte čo zlepšovať, ale domáci divák musí byť s výsledným filmom spokojný. Všeobecne priemer, na domáce pomery nadpriemer.

    • 21.7.2018  13:51
    Duel (TV film) (1971)
    ***

    Jeden z prvých filmov kultového režiséra Stevena Spielberga prenáša diváka do prostredia vyprahnutej arizonskej púšte, do v tej dobe obyčajného červeného auta Davida Manna (Dennis Weaver). Ten cestuje na obchodné stretnutie, ale keď zrazu narazí na tajomnú zhrdzavenú cisternu, ktorá ho začne prenasledovať a narážať do neho, je mu jasné, že na stretnutie dnes zrejme nedorazí. Začína sa naháňačka na život a na smrť, z ktorej živý odíde iba jeden vodič. To, že režisérska ruka Stevena Spielberga je zlatá, a dokáže "variť" takmer z ničoho, perfektne dokazuje v tomto prípade na jednom zo svojich prvých snímkov. V mnohom ojedinelý, zvláštny, a pre niekoho možno až čudný námet, ktorý na prvý pohľad dokonca ani nepôsobí divácky veľmi atraktívne, a ktorý by v rukách niekoho iného možno dopadol katastrofálne, však Steven Spielberg modeluje viac než dobre. Diváka dostáva do príbehu veľmi rýchlo, úvod zbytočne nepredlžuje a ide, tak povediac, rovno na vec - priamo na súboj auta hlavnej postavy Davida Manna a tajomnej pošramotenej cisterny. Najprv pozvoľna, pomaly však dej graduje. Do hlavnej postavy, rovnako ako aj do niektorých divákov, sa začína vkrádať neistota vlastného bytia, paranoja, otázky života a smrti. Vskutku jednoduchý námet sa vo filmovej podobe pred divákom pretavuje v ľahký psychologický thriller, v ktorom však príbehová časť nie je tým, vďaka čomu môže divák pocítiť miestami až nervydrásajúcu atmosféru. To, čo ju dokáže vyvolať je v prvom rade výprava a v druhom rade vynikajúca kamera. Prostredie prašnej arizonskej púšte, ktorá iba v niektorých miestach dýcha životom, a kde takmer nejazdia žiadne autá, vytvára skľučujúci pocit samoty, do ktorej hádže hlavnú postavu, ktorej za päty umiestňuje tajomného "lovca" áut. Červené Mannove auto nemusí byť pritom prvé, ktoré cisterna chce zlikvidovať. Ak divák pozorne všetko sleduje, zbadá, že na prednej maske má cisterna umiestnené viaceré evidenčné čísla vozidiel z viacerých amerických štátov. Žeby trofeje? Ktovie. Divákovi to však ponúka ďalšie možnosti na premýšľanie o tom, čo vodič cisterny svojím konaním sleduje. Plynový pedál na podlahe, vysoké otáčky, púštna krajina, rozpálený asfalt. Pre niekoho zanedbateľné detaily, pre iného zážitok z toho, akú skvelú prácu odvádza kameraman Jack A. Marta. Popri výprave je už spomínaná kamera tým vôbec najlepším, čo si divák z tohto filmu môže odniesť. Skvelé nájazdy, odjazdy, dramatický strih. Striedajúce sa veľké detaily a veľké celky. Nie náhodne, ale premyslene. Tak, ako by to malo byť v každom filme. Práve kamera má pravdepodobne najlepšie zásluhy na postupnej dejovej gradácii filmu. Zároveň je však treba dodať, že sa tu nájde aj niekoľko malých "kozmetických" chýb postprodukcie. Zážitok to však výrazne neovplyvňuje. Duel, hoci je iba jedným z prvých snímkov Stevena Spielberga, dokazuje, aký veľký režisér tento človek je. Z nezaujímavo pôsobiaceho námetu ponúka divákovi ľahko psychologický thriller, pričom šikovne využíva všetky filmové aspekty, ktoré sa mu núkajú, ba pridáva ešte niečo navyše. Ak sa to dá tak povedať, z minima vytvára maximum. Príbeh rozzúreného býka v podobe hrdzavej cisterny a červeného súkna v podobe rovnako sfarbeného auta, je zaujímavým filmom najmä pre fajnšmekrov, ktorí si na snímku radi okrem hlavnej dejovej línie vychutnajú aj všetko, čo ju sprevádza. Výprava, ale najmä kamera tu naozaj stoja za to. "Bodla" by kratšia minutáž, pretože najmä na konci sú niektoré scény možno až zbytočne dlhé.

    • 20.7.2018  19:06

    Áno, divák rozumie tomu, že úspešné filmy majú svoje pokračovania najmä kvôli zisku. Pochopí aj to, ak majú pokračovania aj menej úspešnejšie filmy, napríklad kvôli knižným predlohám. Ale prečo, preboha, má pokračovanie, dokonca už šieste, film zo série Friday the 13th v hlavnej úlohe s maskovaným zabijak Jasonom Voorheesom? Túto otázku si dozaista kladie nejeden divák, ale nájsť na ňu logickú odpoveď je pomerne zložité. Režisér John Carl Buechler sa síce snaží "osviežiť" príbeh siedmej časti tejto "kultovej" série tým, že hlavnej ženskej postave Tine (Lar Park-Lincoln) vkladá do moci telekinetické schopnosti, ale inak dejová línia takmer presne kopíruje svojich šesť predchodcov. Na diváka tak čaká "úžasná" vyvražďovačka mládeže v okolí kempingu Crystal Lake, pričom siedmykrát pozerať v podstate to isté, musí baviť iba skutočného blázna alebo fanúšika série. A to vychádza približne narovnako. Ťažko vôbec nájsť nejaké slová, akými by bolo možné zhodnotiť tento počin, pretože všeobecná kvalita už od prvého dielu je v tomto prípade veľmi nízka. Príbeh je opäť takmer na bode mrazu, priestor dostáva nezmyselné, navyše scenáristicky nepremyslené násilie, no hlavne nuda. Divák si na začiatku možno povie, že telekinetické schopnosti hlavnej postavy aspoň trochu osviežia zatuchnuté ovzdušie série o vrahovi s hokejovou maskou, ale nie je tomu tak ani zďaleka. Na všeobecnej nude príbehu, ak sa vôbec o nejakom dá baviť, to neuberá, postava Jasona predvídateľne stále vstáva z mŕtvych, a divák pri filme iba tŕpne a prosebne čaká na jeho koniec. Dokonca už nezaberá ani slabá nahota céčkových herečiek. Technická stránka filmu je nanajvýš priemerná, nezaujme ničím, a navyše sa tvorcom nedarí vyvarovať sa niekoľkým očividným chybám. Friday the 13th Part VII: The New Blood je zúfalý pokus držať jednu priemernú, takmer až podpriemernú slasher sériu pri živote. Pri prvej časti Friday the 13th si divák ešte povie, že je to mierne hororová jednohubka, ale pri siedmej časti už iba neveriacky krúti hlavou ako dokážu byť jednotlivé diely stereotypné, opakujúce sa, predvídateľné, ale najmä brutálne nudné. Ak sa nájde divák, ktorý dokáže tento film brať s vážnosťou, ba dokonca sa pri ňom baviť, na stranu stranu si zaslúži uznanie. Ale na stranu druhú by mal vážne prehodnotiť svoje filmové preferencie. Siedma časť je ešte horší kvalitatívny podpriemer ako jej predchodcovia. Ultimátna "vykrádačka" "vykrádačiek". Najlepšie je sa jej vyhnúť poriadne veľkým oblúkom.

    • 18.7.2018  17:28

    Derek Vinyard (Edward Norton) bol iba pred troma rokmi naničhodný neonacista. Dnes, keď sa po troch rokoch vracia z väzenia za dvojnásobnú vraždu, vidí ako sa jeho mladší brat Danny (Edward Furlong) vydal rovnakou cestou nenávisti ako on. Väzenie ho však zmenilo ako človeka, zmenilo jeho pohľad na svet a jeho celkovú filozofiu. Teraz sa snaží vyjsť z tieňa svojej temnej minulosti a dostať zo zlých chodníčkov aj svojho mladšieho brata. Cesta to však nie je jednoduchá a režisér Tony Kaye veľmi dobre zachytáva prečo. Hlavným oporným bodom celého filmu nie je zbytočné zobrazovanie neonacistickej komunity na západnom pobreží USA deväťdesiatych rokov, aj keď aj tieto pasáže tu majú svoje miesto, ale najmä potom pohľad na bratskú dvojicu a na to, aké "jednoduché" je do podobne zakomplexovanej komunity spadnúť, a aké komplikovanejšie je následne prestať všetkým falošným sľubom a ideologickým nádejám veriť. Filmový dej osciluje medzi farebne stvárnenou prítomnosťou a čiernobielou minulosťou, do ktorej sa mnohokrát vracia, aby vysvetlil podstatu toho, prečo sa vôbec hlavná postava Dereka vydala na dráhu zla. Film miestami až mrazivo, ale treba, bohužiaľ, veriť tomu, že podľa skutočnosti zobrazuje, akým spôsobom môže človek začať podobným zvráteným ideológiám veriť. Mnohokrát je to práve z toho najbližšieho rodinného kruhu, v ktorom človek buď nevie, alebo si nedovolí vzdorovať. Postupne v ňom nenávisť k iným, k nepoznanému rastie, až začne zmýšľať rovnako ako ten, ktorý mu tieto myšlienky do hlavy nasadil. Dôležité je si pamätať, že ako rasista sa nerodí nikto. Film je tak na jednu stranu varovným prstom, keď vraví, že nie všetko pod rodinnou strechou je vždy správne a nasledovania hodné. Na druhú stranu však takisto zobrazuje aj život v akosi stále rasovo rozdelenom USA, kde problémy medzi rôznymi etnikami neutíchajú, pričom strety neraz končia tragicky. Oba uhly pohľadu sú tak v niečom zaujímavé, rovnako ako aj príbehové spracovanie postavené na báze striedajúcej sa prítomnosti a minulosti, ktoré je pre mnohých divákov zakončené tvrdo, no pre väčšinu hlavne nečakane. Po hereckej stránke je dominantná herecká dvojica jasná, čo so sebou však prináša otázku, ako sa k nej postavia diváci. O hereckých kvalitách Edwarda Nortona nemožno pochybovať, o sympatiách k jeho stvárnenej postave (pred aj po období vo väzení) už áno. To isté platí aj o postave Edwarda Furlonga. Tá je s tou vyholenou hlavou a názormi maximálne nesympatická po celú dobu filmu. Zvyšok hereckého obsadenia hrá v snímku druhé husle, ale aj medzi nimi sa dá nájsť niekoľko pomerne unikátnych postáv s rôznymi postojmi, názormi a filozofiami. American History X je dôležitým filmom a zároveň zdvihnutým varovným prstom, ktorý poukazuje nielen na problém neustále prítomného rasizmu v Spojených štátoch, ale čo je zrejme ešte dôležitejšie, zobrazuje ako ľahko môže človek podľahnúť strachu a nenávisti, a do akých tragických udalostí môže takéto videnie sveta zájsť. Pred problémami by človek rozhodne nemal zakrývať oči a tváriť sa, že neexistujú, ale takisto by nemal hľadať radikálne riešenia plné nenávisti na ich vyriešenie. V mnohom film veľmi potrebný, príbehovo plný a zvratom sa končiaci. Možno mierne idealizujúci, avšak priemerovo lepší snímok, ktorý by mal z objektívnych dôvodov vidieť každý filmový fanúšik.

    • 17.7.2018  11:35

    Hera (Thora Brojg Helga) sa už roky nevie vyrovnať so smrťou svojho staršieho brata. Malú, ale stále nedostatočnú pomoc nachádza v metalovej hudbe, ku ktorej ju priviedla práve tragická smrť jej brata. Smútok, žiaľ a snahu vyrovnať sa so stratou vkladá Hera do hudby, rovnako ako aj do jej miestami tragicky zúfalých výstrelkov, ktoré pomaly, ale isto prestávajú malú vidiecku komunitu uprostred islandskej ničoty baviť. Dokáže sa vôbec Hera niekedy vyrovnať so smrťou brata a zmeniť svoj zatrpknutý pohľad na svet? Odpoveď na túto otázku a cestu k jej rozlúsknutiu hľadá v tejto dráme režisér Ragnar Bragason, divákovi ponúkajúc nahliadnutie do pre mnohých uzavretého a neprístupného sveta islandského vidieka, na ktorom okrem ťažkých prírodných podmienok panujú rovnako ťažké medziľudské vzťahy. Nosným pilierom snímku je prílišné pripúšťanie si pocitu viny hlavnej postavy, ktorá sa nedokáže preniesť cez dávnu, hoci tragickú minulosť, pričom sa snaží dávať všetkým ostatným najavo, že jej trápenie je to najväčšie na svete. Svojím spôsobom sa na seba v každej chvíli snaží strhnúť pozornosť, či prípadne vedome poškodiť vlastných rodičov, na ktorých si takisto ventiluje svoju životnú frustráciu. Niet sa čomu čudovať, že postava Hery tak môže mnohým divákom začať liezť po nejakom čase na nervy. Aj keď v celom filme nemá pevne nalinkovaný charakter, nejedná sa o postavu, s ktorou by sa väčšina divákov dokázala nejakým spôsobom stotožniť, nájsť si k nej cestu, či jej dokonca začať fandiť. Ako herečka je Thora Bjorg Helga bezpochyby sympatická, ale ako filmová metalistka veľmi sympatický charakter nepredstavuje. Omnoho lepšie však vyznievajú postavy jej rodičov, ktoré stvárňujú Ingvar Eggert Sigurðsson a Halldóra Geirharðsdóttir. K postaršiemu páru si každý nájde rozhodne viac sympatií, než k ich filmovej dcére. Keď sa na film pozrieme z celkového hľadiska, zistíme, že po príbehovej stránke toho neponúka tak veľa, ako by sa mohlo zdať. V podstate dej sleduje hlbšie iba jednu postavu, jej vývoj, postupnú premenu, uvedomenie sa, a do toho všetkého miestami hraje klasická metalová hudba. Nič viac, nič menej. Všetko to má pritom klasický severský chlad, ktorý z filmu na diváka sála, takisto aj obstojnú výpravu kdesi na islandské planiny. Málmhaus však nie je ani zďaleka tým najlepším severským filmom, na ktorý môže divák naraziť. Skôr sa pohybuje kdesi v strede, pričom jeho námet je síce zaujímavý, ale to isté sa už, bohužiaľ, nedá povedať o jeho konečnej podobe. Príbehovo film neponúka výraznejšie zvraty, hlavná postava je skôr otravná, ako výrazná a dominantná, a takisto tu divák nenájde nič, vďaka čomu by mu mal práve tento snímok utkvieť v pamäti. Aj keď s mierne ťažkým srdcom, je treba konštatovať, že kvalitatívne sa v tomto prípade jedná o slabší priemer. Ak hľadáte poriadnu dávku chladnej severskej depresie, v týchto filmových končinách ju nenájdete.

    • 15.7.2018  12:25
    Temné patro (2008)
    **

    "Not six, not seven, not hell and not heaven." Filmy sa zväčša rozdeľujú na tri kvalitatívne kategórie - skvelé, zlé a priemerné. Lenže kdesi v kúte filmového sveta skrčená čupí aj štvrtá nenápadná kategória, ktorá predstavuje snímky, o ktorých si diváci presne nevedia utvoriť mienku. Bolo to dobré? Bolo to zlé? A práve do štvrtej kategórie, ako ste už asi uhádli, patrí aj horor Pete Riskiho. Ale nie je horor ako horor, že? Príbeh snímku je zasadený do prostredia nemocnice kdesi vo svete, a čuduj sa svet, v tej nemocnici sa zasekne výťah so šesticou ľudí. Keď sa konečne pohne a otvoria sa dvere, je nemocnica zrazu prázdna a dejú sa v nej nevysvetliteľné veci. Skupinka sa snaží dostať von, ale na každom z poschodí na nich čaká čosi desivé, čosi prekvapivé, či nečakané. Podarí sa im dostať von? Pri väčšine podobných hororových scenárov je presne toto otázku, ktorú by si kládla väčšina divákov. Lenže v prípade tohto hororu je skôr na mieste otázka, čo chcú tvorcovia týmto príbehom odovzdať divákovi. Zo začiatku sa síce zdá, že sa bude jednať o "klasické" klišé vyvraždeného priestoru, v tomto prípade nemocnice, čo sa do istej miery aj deje, ale ako dej plynie, divák sa postupne prestáva orientovať v tom, čo vlastne sleduje, čo je hlavnou dejovou zápletkou, a aký má približne očakávať záver. Každý si bude myslieť to svoje, ale na presnú pointu celého snímku pravdepodobne nepríde nikto. Snáď asi len jeho tvorcovia. Aj keď záver ponúka možné vysvetlenie, stále je jedná o dosť hmlistú záležitosť, z ktorej nemožno presne vyčítať, čo je pointou tohto filmu. Aj keď nápad so zastaveným časom možno považovať za dobrý a zaujímavý. V takto všelijako vyznievajúcom príbehu môže divák očakávať aj zmesku podobne vyznievajúcich postáv. A veruže sa ich aj dočká. Šesticu z výťahu možno považovať za typické žánrové klišé odpozorované z iných snímkov, a zahŕňajúce: zvláštne autistické dieťa (sympatická Skye Bennett), jej nebojácneho otca (Noah Huntley), nemocničnú sestričku (Dominique McElligott), obetavého sekuriťáka (Leon Herbert), nervózneho a všetkých nenávidiaceho kravaťáka (William Hope) a šialeného bezdomovca (Ronald Pickup). Postavy ako zo žánrovej šablóny samozrejme celú dobu filmu oplývajú frázami ako "What the hell is going on in here?" či "What the hell was that?", ale odpovedí na ne sa, ako inak, nedočkajú. Prekvapivé, že? Dark Floors je filmom, ktorý si v prvom rade zapnú zrejme fanúšikovia hudobnej skupiny Lordi, ktorá tu zohráva malú-nemalú úlohu. Avšak ani ich účinkovanie, ktoré malo v dobe vydania filmu posilniť ich postavenie na hudobnej scéne po vyhranom Eurovision Song Contest 2006, nie je niečím, čo by oslnilo ako ich fanúšikov, tak bežných radových filmových divákov. O zvyšku filmu ani nehovoriac. Príbeh z veľkej časti postráda logiku, no hlavne vysvetlenie, postavy sú klišovité a príliš nezaujmú, a o hororové prvky tu divák takmer ani nezakopne. Malými plusmi sú potemnelé prostredie nemocnice, aj keď aj to je slabší priemer, a záverečný soundtrack "Best Loose In Paradise". V konečnom dôsledku je však lepšie sa tomuto fínskemu dielu vyhnúť. A to platí aj pre fanúšikov Lordi. O nič totižto neprídete.

    • 14.7.2018  13:17
    13 Reasons Why - Série 2 (série) (2018)
    ***

    Druhá séria 13 Reasons Why rozpútala vášne hneď, keď bolo oznámené, že sa na Netflixe vôbec objaví. Väčšina divákov zrejme bude súhlasiť, že všetko sa malo skončiť po prvej sérii, s mierne otvoreným koncom a príbehovým potenciálom stať sa tým najlepším, čo v roku 2017 uzrelo svetlo sveta. Tvorcovia sa však, na prekvapenie mnohých, rozhodli s projektom pokračovať, aby divákom v druhej sérii ponúkli takmer všetky "staré známe" postavy, avšak tentokrát z iného uhla pohľadu. Dominantným príbehovým pilierom celej série je tentokrát súdny proces rodičov mŕtvej Hannah (Katherine Langford) proti školskému okrsku. Podobne ako je tomu v prvej sérii, aj v tomto prípade čaká na diváka 13 epizód, pričom každá z nich sa znovu viac menej zameriava na jednu postavu, zväčša tú, ktorá v danej epizóde vypovedá na súde. Divák tak dostáva šancu vidieť jednotlivé postavy z inej perspektívy, rovnako ako má možnosť vidieť "backstory" takmer každej z nich. Rúško akéhosi tajomstva tak okolo niektorých postáv mizne, vysvetľujú sa isté skutočnosti a na povrch vyplávávajú nové. Či je to dobré alebo zlé, to už musí posúdiť každý divák sám podľa toho, či chcel, aby táto séria vôbec uzrela svetlo sveta alebo nie. Väčšina sa pravdepodobne bude prikláňať k tej druhej možnosti, ale zo zvedavosti si pokračovanie pozrie asi každý. Je však jasné, že druhá séria sa tej prvej nemôže rovnať. Tá prišla v roku 2017 ako blesk z jasného neba, má originálny námet, spracovanie a popri novodobých seriáloch ju môžeme radiť naozaj vysoko. Prvá séria má skutočne potenciálu na rozdávanie. Druhá je už o niečom inom. Z druhej sa stala dojná krava značky 13 Reasons Why. Hoci neponúka zlý príbeh, už to celé akosi nie je to pravé orechové. Postráda ten správny punc, originalitu, v niektorých chvíľach zachádza do extrémov čo sa konania postáv týka, vštepuje im až vysoko iracionálne správanie a nasilu sa snaží vytrieskať zo všetkého maximum. Prílišná snaha je však, ako vieme, niekedy skôr na škodu. 13 Reasons Why - Season 2 je toho jasným dôkazom. To, čo malo skončiť trinástimi strhujúcimi epizódami v roku 2017, tu už menej strhujúco pokračuje ďalšími trinástimi epizódami, ktoré vo vzťahu k divákovi pôsobia veľmi rozporuplne. Nie kvôli ich kvalite či námetu, ale vôbec kvôli tomu, že vznikli. Ako už bolo spomenuté, pokračovaniu dajú šancu aj skeptici, ktorí túžili po tom, aby sa všetko skončilo smrťou Hannah Baker a konklúziou, ktorú by si každý mohol domyslieť sám podľa seba. Ak ste dopozerali prvú sériu a nechcete prísť o pocit kvalitného diváckeho zážitku, do druhej série sa veľmi nepúšťajte. Ale to je, koniec koncov, na vás. Čo viac sa dá ešte dostať z tohto seriálu, je otázne. Tretia séria, ktorá, bohužiaľ(?), nasleduje, hrotí skepticizmus mnohých na maximum. Ešte viac ako séria táto. Jedno je však isté. Oznámenie tretieho pokračovania možno označiť za zbytočnosť, ktorá pochováva celú značku 13 Reasons Why pod zem a necháva zabudnúť na atraktivitu prvej série.

    • 13.7.2018  20:29

    Motívy cestovania v čase nie sú častým námetom na filmové spracovanie. Ak sa však objavia, hlavní aktéri v nich cestujú zväčša zo súčasnosti do budúcnosti. Vziať však aktérov z ťažkého stredoveku a premiestniť ich takmer tisíc rokov v čase do súčasnosti, to je niečo, čo sa nevidí ešte častejšie. Režisér Jean-Marie Poiré sa však takto bláznivo znejúci námet rozhodol premeniť na skutočnosť, vďaka čomu ponúka filmovému svetu ďalšiu z rady mnohých francúzskych komédií, tentokrát však vo veľmi netradičnom šate. V hlavných úlohách Jean Reno ako Godfory de Montmirail a Christian Clavier ako jeho sluha Jacquoille, sa ocitajú v roku 1993 v modernom Francúzsku, ktoré pre návštevníkov z 12. storočia predstavuje jednu veľkú diabolskú neznámu, s ktorou sa musia vysporiadať. Zhodou náhod narazia na Béatrice (Valérie Lemercier), ktorá má ku Godfroyovi aj napriek takmer tisícročnej dobovej medzere veľmi blízko. Aby to tak ostalo, musia sa Godfroy a Jacquoille vrátiť späť v čase. A je jasné, že dvaja návštevníci z 12. storočia budú vo Francúzsku 20. storočia takmer úplne stratení. O humor je už od samotného začiatku takmer okamžite postarané, pričom práve množstvo komických situácií je hnacím motorom a korením celého diania na filmovom plátne. Pri ich množstve divák dokonca ani nevníma tak úplne to, že príbeh je v celom filme na akejsi druhej koľaji. Ale narozdiel od mnohých iných snímkov to v tomto prípade nepredstavuje problém, keďže situačná komika v jednotlivých scénach je dostatočne kvalitná na to, aby si naplno získavala divácku pozornosť znovu a znovu. Jeden by si možno povedal, že takmer neustály chaos, ktorí hlavná dvojica vytvára sa časom zunuje, no opak je pravdou. Čim ďalej plynie minutáž, tým viac humor graduje. Najmä scény z hotela, s telefónom, či pri jazde autom sú tie, ktoré diváka najviac pobavia. Určite však nemožno opomenúť aj tie odohrávajúce sa v dome Béatrice a jej manžela. Zo všetkých ťažko vybrať tú najlepšiu, keďže každý divák si nájde zrejme tú svoju. Žiadny film však nemožno považovať za dokonalý a platí to aj tu. Niekto by si mohol myslieť, že mierne "odsunutý" príbeh je tým, čo v tomto prípade škodí. Nedokonalosti však treba hľadať na vizuálnej stránke filmu, konkrétne na mierne chaotickej kamere a strihu, pričom v niektorých scénach zreteľne vidno, že jednotlivé obrazy na seba priamo nenadväzujú, aj keby mali. Les Visiteurs je však aj napriek týmto menších nedokonalostiam zábavnou komédiou so zaujímavým a jedinečným námetom. Skvelé hlavné herecké obsadenie šikovne dopĺňa sympatická Valérie Lemercier, ako aj zvyšok hereckého ansámblu, ktorí diváka dokážu baviť počas takmer celého trvania snímku. Menším diváckym tipom pri sledovaní tohto filmu môže byť aj to, že je zrejme lepšie uprednostniť český dabing, než francúzsky originál. Humor tak, prekvapivo, naberie ešte viac na kvalite.

    • 12.7.2018  19:16

    Animované filmy od Pixaru sú záležitosťou, na ktoré bude filmová história nazerať ako na samostatnú kategóriu. Nielen však ako samostatnú kategóriu animovaných filmov, ale filmov všeobecne. Dôvodov prečo je tomu tak je hneď niekoľko, pričom ich divák môže vnímať aj vo filme o stratenom klaunovi očkatom, ktorý sa na scéne objavil v roku 2003. Príbeh, ako už názov napovedá, sa toči okolo malej ryby Nema, ktorá skončí v akváriu v jednej zo sydneyských zubných ordinácií. Jeho otec Marlin sa ho v sprievode zábudlivej Dory vydáva hľadať skrz celý obrovský oceán. Jeho strastiplná púť predstavuje oceán v celej svojej kráse a divákovi ponúka zážitok hneď na viacerých frontoch súčasne. Tým prvým je originálny, samozrejme rodinne ladený príbeh, ktorý si aj po niekoľkonásobnom pozretí dokáže udržať svoju kvalitu vďaka námetu, nápadu, ale hlavne humoru, s ktorým vie dobre pracovať. Tvorcovia sa ho nesnažia využívať nasilu, ale skôr sa im ho podarilo šikovne zakomponovať do scén, kde naozaj pasuje, pričom im v tom pomáha aj pestrosť života v oceáne. Množstvo humorných scén je založených práve na jedinečnosti druhov a ich svojských vlastnostiach. Naopak, niekde je humor v tomto smere úplne prevrátený, pričom najlepšie to vidno v skvelých scénach so žralokmi. Tí navyše disponujú vynikajúco sa počúvajúcim austrálskym prízvukom. Príbeh však okrem humoru ponúka aj "ľudskú" stránku, čo je pomerne zvláštne, keďže prím tu hrajú morské živočíchy. Pod ľudskou stránkou je však potrebné rozumieť priateľstvo, empatiu, lásku, možno akési to morálne ponaučenie, skrátka to, čo sa Pixaru darí vložiť do takmer každého svojho filmu, a to, vďaka čomu sú mnohé ich príbehy dnes už nezabudnuteľnými diváckymi zážitkami, ku ktorým sa oplatí vrátiť. K nim bezpochyby patrí aj tento. Režisérsky a scenáristicky pod dominantnou taktovkou Andrewa Stantona, pre ktorého to nie je prvá ani posledná práca, ktorú odviedol pre Pixar. Príbeh však nie je jedinou silnou stránkou tohto animovaného snímku. To, čo pri filme najviac zapôsobí či už na malého alebo veľkého diváka najviac, je bez najmenších pochýb jeho vizuálna stránka. Pixar v ňom nadväzuje na animácie z konca deväťdesiatych rokoch, z ktorých si berie to najlepšie, pričom však už aj zakomponováva do vizuálu nové prvky, na ktorých v neskorších rokoch stavajú napríklad legendárne Cars. Podmorská výprava plná farieb vyzerá naozaj dobre a na kvalite nestráca ani po rokoch. Finding Nemo síce nie je najlepším snímkom z produkcie Pixaru, ktorý uzrel svetlo sveta, ale určite ho môžeme radiť na veľmi vysoké priečky. Divácky vďaka svojmu humornému, ale zároveň "ľudskému" príbehu nesklame, pričom dokáže pobaviť viaceré divácke generácie. Schopnosť PIxaru využiť potenciál takmer vždy na maximum je obdivuhodný, rovnako ako ich schopnosť vložiť do svojich filmov rôzne "easter eggs" zo skutočného sveta či zo svojich ďalších filmov. Pár sa ich dá nájsť aj v tomto prípade. Zaručene zaujme aj pestrofarebný vizuál a celkové grafické spracovanie filmu, ktoré v spojení so všetkými ostatnými dôležitými faktormi prináša solídny divácky zážitok, ku ktorému sa každý ešte aspoň raz niekedy vráti.

    • 9.7.2018  17:34

    V časoch priemyselnej revolúcie, v časoch, kedy rozkvital Nový svet, sa ešte stále početné posádky vydávali na svojich lodiach aj na niekoľko rokov na šíre more, aby tam lovili monštrá, ktoré predstavovali veľryby. Po rokoch od jednej nezvyčajnej plavby prichádza za Tomom Nickersonom (Brendan Gleeson) mladý spisovateľ Herman Melville (Ben Whishaw), ktorý sa chce inšpirovať k napísaniu knihu o veľrybárov a krvilačnej veľrybe. Na príbeh, ktorý mu však Tom Nickerson, ktorý sa jednej takej plavby zúčastnil ešte ako mladý, rozpovie, Melville rozhodne nebol pripravený. Film režiséra Rona Howarda, silno sa opierajúci o dielo Moby Dick skutočného spisovateľa Hermana Melvilla, a zároveň reálnu udalosť z roku 1820, je jedným z tých filmov, ktorý vďaka svojmu skvelo vyzerajúcemu traileru dokáže prilákať množstvo divákov, aby ich v konečnom dôsledku vlastne iba sklamal. Sklamal preto, lebo film až na niekoľko scén neobsahuje v podstate o nič viac ako to, čo mohol divák vidieť v traileri. Aspoň teda čo sa vizuálnej stránky týka. Tá je, povedzme, pomerne diskutabilná, keďže na jednu stranu niektoré scény pôsobia ohromujúco, naopak v iných je počítačové CGI až príliš citeľné, čo určite v žiadnom prípade filmu nepomáha. Lepšie a horšie scény sa však nakoniec akosi vyvažujú, čím vytvárajú v tomto smere pozerateľnú záležitosť, ktorá neurazí. O niečo horšie je to však s hlavným nosným pilierom každého filmu, a síce s jeho príbehovou stránkou. Jeho základom je spomínanie zostarnutého Toma Nickersona, ktoré však sleduje dominantnejšie postavy, akou je napríklad aj postava Owena Chasea, ktorú stvárňuje Chris Hemsworth, ich vzájomné rozpory medzi sebou, prežívanie na lodi Essex, lovenie veľrýb či následné zúfalé prežívanie zvyšku posádky na malých člnoch pri niekoľkomesačnom blúdení na otvorenom mori. Na prvý pohľad to možno síce znie zaujímavo a dobrodružne, ale zhliadnutie filmu, bohužiaľ, presvedčí diváka o opaku. Nie že by bol film nudný, to v žiadnom prípade, ale extra nadchnúť diváka takisto akosi veľmi nedokáže. A to je škoda, pretože potenciál námetu je zdanlivo niekde inde. Niekde, kde pôsobí finálna verzia filmu oveľa lepšie. In the Heart of the Sea je pútavo pôsobiaca dobová dráma s pomerne ojedinelým námetom, kvalitnými efektami a relatívne silným hereckým obsadením. Aby takto divák vnímal tento film, stačí mu vidieť trailer, ktorý mu nakoniec možno ponúkne väčší zážitok ako film samotný. Silná priemernosť príbehu, hoci opierajúceho sa o reálne základy, ktorý by mal inak posilniť spomenuté faktory, je v tomto prípade však skôr rozkazom na vytiahnutie plachiet a spomalenie lode. Väčšinu divákov s najväčšou pravdepodobnosťou nezaujme, vďaka čomu na film po jeho zhliadnutí zrejme dlho spomínať nebudú. Snáď to najlepšie, čo sa filmu darí je to, aby diváka primäl k prečítaniu knižnej predlohy, z ktorej jeho námet vychádza.

    • 6.7.2018  13:23
    Gravitace (2013)
    ***

    Filmy odohrávajúce sa vo vesmíre zohrávajú dôležitú úlohu vo filmovej histórii prakticky od jej vzniku. To, čo začalo pri Le Voyage dans la lune, pokračuje viac než úspešne dodnes. Podobne ako je to aj pri iných žánroch, aj v tomto prípade divák narazí na lepšie a horšie kúsky. Ku ktorým však patrí snímok Alfonsa Cuaróna z roku 2013? Snímok, v ktorom do hlavnej úlohy obsadil Sandru Bullock ako doktoru Ryan Stone, ktorá na svojej prvej vesmírnej misii čelí nepredstaviteľnej katastrofe. V nekonečne tichom, chladnom a temnom vesmíre musí nájsť spôsob, akým sa dostane späť na Zem. Obmedzené zdroje kyslíku, obrovské vzdialenosti a nečakané komplikácie. To najhoršie, s čím sa však doktorka Ryan Stone musí vysporiadať, je jej vlastná myseľ. Na prvý pohľad veľmi lákavo pôsobiaci film režiséra Alfonsa Cuaróna ponúka veľký potenciál, aby nalákal k zhliadnutiu aj divákov, ktorí inak možno nevenujú toľko pozornosti sci-fi žánru. Prečo je tomu tak? Množstvo ľudí by si mohlo myslieť, že je to kvôli príbehu, aký snímok ponúka. Lenže v tomto prípade tomu tak nie je. Samozrejme, dejová zápletka, na ktorej je celý film postavený, je dôležitá, a celkom zaujímavá je aj "backstory" hlavnej postavy, avšak príbeh nie je tým, vďaka čomu dokáže tento snímok zaujať. Najväčší divácky zážitok film ponúka svojím vizuálom. Ten je skutočne podmanivou záležitosťou, ktorá si ľahko získa nejedného diváka. Ako vynikajúco pôsobí v 2D, o to lepšie musí vyzerať vo svojej trojrozmernej podobe. Skafandre astronautov, vesmírne lode a stanice, ale hlavne fascinujúci vesmír, ktorý tu aj napriek svojej nekonečnosti pôsobí až hravo minimalisticky, nie však klaustrofobicky. Tak je to vlastne so všetkým v tomto filme, čomu určite dopomáha aj vesmírne plávajúca, zväčša pomalá kamera. Do akej miery by bolo za daných okolností považovať príbeh za skutočne realizovateľný, je otázne. Ale možno je lepšie sa nad tým ani nezamýšľať a pri sledovaní si užívať najmä spomínaný vizuál. Gravity totižto najviac boduje práve na ňom, pričom je okrem príbehu ďalej pomerne ťažké hľadať v ňom niečo, čo by bolo možné adekvátne ohodnotiť. Určite by však bola škoda sa mu vyhnúť, pretože vizuálna stránka je vskutku diváckemu oku lahodiaca. Príbehovo ho však nemožno radiť na vysoké priečky žánru, pretože v tomto smere má od nich relatívne ďaleko. Inak povedané, Gravity je akousi pozlátenou krabičkou, na ktorú na skvelo pozerá, ale po jej otvorení neponúka nič extra. Možno okrem jednej či dvoch pomerne brutálnych scén, ktoré však určite stoja za to.

    • 5.7.2018  19:50

    Romantické drámy, v ktorých dôležitú úlohu zohráva zákerná, často smrteľná choroba, nie sú na filmovom poli žiadnou novinkou. A už vôbec nie sú novinkou v prípade knižných titulov, na základe ktorých práve množstvo takýchto filmov vzniká. Čuduj sa svetu, výnimkou v tomto prípade nie je ani kniha Johna Greena, ktorú v roku 2014 na filmové plátno preniesol režisér Josh Boone. Dejová zápletka nie je o nič komplikovanejšia, než by si človek pomyslel. Mladá Hazel (Shailene Woodley) stretáva v podpornej skupine Augustusa (Ansel Elgort). Ako sa veci majú, človek si vie domyslieť, čo bude nasledovať. Dvojica sa dá dohromady, ale keďže obidvaja trpia zákernými chorobami, je jasné, že ich vzťah bude postavený na neustálom strachu jedného o druhého. Aspoň sa to tak na prvý pohľad môže zdať. Keď však tento prvotný strach prekonajú a nedovolia mu, aby ich ovládal, zdá sa, že sa všetko lepší. Lenže v tom príde nečakaná rana osudu. No, nečakaná ako nečakaná, že? Divák totižto už od začiatku filmu tuší, že na jeho konci žiaden happy ending očakávať nemôže. Tak aspoň dúfa v to, že cesta k tomuto "nečakanému" koncu bude čo najlepšie tvorcovsky zvládnutá. A možno povedať, že v tomto smere sa určite nesklame, aj keď jedným dychom je potrebné dodať, že nič prevratné tu takisto nenájde. Množstvo vecí je tu akési zrecyklované klišé, ktoré ale stále pôsobí atraktívnejšie ako iné podobne žánrovo ladené snímky. Je otázne, do akej miery si divák film "pripustí" blízko a ako veľmi dá počas neho, alebo na jeho konci, priestor emóciám. Spustenie slzných kanálikov je však očakávateľné. Najmä potom na konci filmu, aj keď aj počas neho by si niektorí diváci určite dokázali nájsť scény, ktoré by ich rozcitliveli. Ale to je na inú debatu. Keď sa bavíme o tom, že sa na snímok pozerá lepšie ako na iné podobne žánrové kúsky, nie je to preto, že by príbehovo akosi vyčnieval. To nie, stále je to príbehový priemer, ktorého postupná gradácia sa dá ľahko odhadnúť. Skutočným dôvodom, či dôvodmi, ak chcete, prečo sa na tento film dobre pozerá je sympatické herecké obsadenie, kvalitná výprava, šikovne zvládnutá kamera a počúvateľný soundtrack. A Willem Dafoe, keď dôjde na scény, v ktorých sa objavuje. Aj keď to zrejme nie je to, čo by si mal divák z tohto filmu odniesť, je to práve Willem Dafoe, respektíve jeho postava spisovateľa Petra Van Houtena, ktorá je jeho najsilnejším a najvýraznejším aspektom. Hoci je vo filme dovedna na obraze možno desať minút, pričom dokonca stvárňuje z časti zápornú postavu, je to práve on, ktorý urobí z celého filmu na množstvo divákov najväčší dojem. Či je to dobré alebo zlé, nech posúdi každý sám. The Fault in Our Stars ponúka emotívny príbeh, ktorý však už divák mal možnosť vidieť v rôznych podobných variáciách kdesi inde. Kto podobný žáner často nesleduje, určite uroní nejakú tú slzu, pretože momentov na to film ponúka hneď niekoľko. Keď sa na snímok však každý pozrie z objektívneho hľadiska, uvidí silnú, ale zároveň silno priemernú drámu s dobrým obsadením a akýmsi puncom doby, v ktorej vznikol. Miestami vážny, miestami zábavný, miestami trocha nudný, miestami možno zbytočne dlhý. Typologicky a tematicky film, ktorý každému divákovi sadne odlišne. Možno výraznejšie ako ktorýkoľvek iný.

    • 3.7.2018  13:52

    Po tom, čo si v prvej série seriálu True Detective dvojica Matthew McConaughey a Woody Harrelson podmanila takmer všetkých divákov, ktorí túto sériu zhliadli, je logické, že podobnú kvalitu bude divák očakávať aj v sérii druhej. Ako to však už, bohužiaľ, s diváckymi očakávaniami pri seriáloch či filmoch býva, veľké očakávania prinášajú mnohokrát aj pomerne veľké sklamania. A ako už je zrejme zo začiatku tohto skromného komentára jasné, takýmto sklamaním je aj druhá séria True Detective. Pri seriáloch, obzvlášť potom pri druhých sériách, je vždy veľmi ťažké hodnotiť ich ako samostatný celok a neporovnávať ich s predchádzajúcou sériou. Niekedy, ako aj v tomto prípade, je to však pomerne náročné, keďže ich kvalita je diametrálne odlišná. A to aj napriek tomu, že druhá séria žiadnym spôsobom nenadväzuje na dejovú líniu tej prvej. Vôbec v ničom. Nové je herecké obsadenie, nová je výprava, nová je dejová zápletka. Na prvý pohľad žiaden problém, forma akéhosi osvieženia a očakávania, čo všetko tá novota prinesie. Na druhý pohľad, po zhliadnutí, si divák povie, že toto nie je to pravé orechové. Prečo? Nuž, práve kvôli tomu všetkému, čo je v druhej sérii nové. Aby sme to zobrali pekne za radom - nové herecké obsadenie. Oproti prvej sérii sa tu stretáva ešte silnejšia herecká zostava, ale podobne ako je tomu v športe, ani tu veľké mená nezaručujú veľké výsledky. Divák si ani k jednej nedokáže v ôsmich dieloch poriadne nájsť cestu, pričom na charizmu akú ponúkajú Matthew McConaughey a Woody Harrelson v prvej sérii môže hneď zabudnúť. Hoci postavy nie sú vyložene nezaujímavé, na diváka nedokážu správne zapôsobiť. To isté sa dá povedať aj o dejovej línii a príbehu, ktorý druhá séria ponúka. Vyložený "prepadák" neponúka, ale akosi sa stráca vo vodách priemernosti, čo je možno ešte horšie. Hlavná zápletka sa točí okolo špinavostí na najvyšších miestach správy fiktívneho kalifornského mesta Vinci, ku ktorej sa neskôr nabaľujú ďalšie a ďalšie menšie zápletky, ktoré sú pre dej takmer nepodstatné a zbytočne ho navyše komplikujú. To, čo práve v prípade iných seriálov môže fungovať, práve tu dokonale zlyháva. Diváka z tohto celkového priemerného seriálového zážitku dokáže vytrhnúť zrejme iba skvelý, alternatívne ladený soundtrack, pričom najmä pomalé gitarové skladby Lery Lynn stoja za to. True Detective - Season 2 v sparnom kalifornskom kabátiku sa, bohužiaľ, nechytá na svojho louisianského predchodcu ani v jednom jedinom smere. Snaha sa tvorcom aj hercom zďaleka nemá uprieť, ale každý vie, že nie vždy dokážu veci fungovať tak, ako by si to predstavovala jedna či druhá strana. To, či sú s výsledkom svojej práce spokojní tvorcovia nevedno. Druhá strana, diváci, však spokojná určite byť nemôže. Kvalita, ktorá je od HBO očakávateľná, neprichádza. Namiesto pútavej, dramatickej a skvelo napísanej minisérie, je to iba veľmi priemerná kriminálka s hviezdnym hereckým obsadením, ktoré však zďaleka nehviezdi. Ak ste práve dopozerali prvú sériu True Detective, druhú pokojne vynechajte. Podobný zážitok a kvalitu v nej totižto nenájdete.

    • 2.7.2018  13:53

    Jeden by si možno povedal, že filmov o futbalovom chuligánstve nie je tak veľa, aby sa dali parodovať. Áno, veľa ich skutočne nie je, ale to očividne nie je žiadnou prekážkou na to, aby na ne vznikla paródia. Paródia, ktorú režisérsky, scenáristicky, ale zároveň aj ako jedna z hlavných postáv, vytvoril Nick Nevern. Podobne ako pri každej inej paródii, aj pri tejto je hneď na začiatok potrebné skonštatovať, že žiadne príbehové zázraky nemôže divák ani zďaleka očakávať. Dej tohto filmu totižto iba "kopíruje" prvky a časti iných snímkov, a viac či menej ich pretvára vo svoj pomerne zvláštny obraz. Jeho základy stoja na "klasickom" chuligánskom filmovom základe, ktorý zobrazuje "firmu" v tomto prípade neznámeho anglického futbalového klubu, jej vodcovské, aj vedľajšie postavy, ako aj snahu stať sa top "firmou" na anglickom chuligánskom poli. Príbehovú originalitu snímok neponúka takmer žiadnu. Ale ponúkať nejakú, koniec koncov, ani nie je zámerom tvorcov. Ich snahou je divákovi ponúknuť skvelú paródiu na chuligánske filmy, ktoré boli do roku 2014 vydané. A v tomto smere sa im celkom slušne darí spĺňať to, čo si stanovili. Už úvod, parodujúci film Rise of the Footsoldier a prítomný Danny Dyer, dáva znať, že divák znalý týchto filmov sa dozaista nudiť nebude. Bežný divák možno aj áno, ale dať šancu tomuto snímku môže dať predsa každý. Ako už bolo spomenuté, po príbehovej stránke sa nejedná o žiaden zázrak tvorcov, ale za skvelo zvládnuté paródie im určite patrí obdiv. Okrem snímku Rise of the Footsoldier sa tvorcovia najviac inšpirovali filmom The Firm, ale takisto aj dnes už kultovým Green Street Hooligans, The Football Factory či filmom Cass. Práve posledný spomínaný film je životopisným snímkom o zrejme najznámejšom anglickom chuligánovi Cassovi Pennantovi, ktorý si aj tu strihne nečakané malé cameo a do kontextu scény perfektne zapadá. Okrem neho do filmu sa tvorcom podarilo obsadiť aj viacero hereckých tvárí, ktoré majú s podobným filmovým žánrom skúsenosti. Za zmienku okrem už spomínaného Dannyho Dyera, stoja minimálne Leo Gregory či Tamer Hassan. Tento poriadne divoký mix sa miestami odráža na vynikajúcich vtipných dialógoch, ktoré však zväčša pochopia iba fanúšikovia futbalu. Najmä potom toho anglického samozrejme. Čo sa vizualizácie, kamery či ostatných vecí týka, filmu nemožno veľmi čo vytknúť. Obstojný je dokonca aj jeho soundtrack, čo je vec, ktorá pri filme zaručene vždy poteší. The Hooligan Factory nie je určite film pre každého. Nie preto, že by obsahoval brutálne a drastické scény, ale z dôvodu, že mieri hlavne na divákov, ktorí už predtým videli filmy o futbalovom chuligánstve, ktoré paroduje. Ako samostatná jednotka do žánru príliš nového neprináša, veď nemožno sa čomu čudovať, keďže sa jedná o filmovú paródiu. Divákov, ktorí spomínané snímky videli, pobavia nielen ich paródie, ale takisto aj herecké obsadenie. Bežného laického diváka dosť prízemný humor filmu buďto zaujme alebo práve naopak. Všetkých však zaručene pobaví aspoň filmový soundtrack. Triezvy pohľad na film - veľmi slabý priemer.

    • 11.6.2018  13:02
    Big Lebowski (1998)
    ***

    Jeffrey "Dude" Lebowski (Jeff Bridges) je povaľačom, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov žije v Los Angeles, fajčí marihuanu, hádže do seba jeden koktail "White Russian" za druhým a so svojimi zvláštnymi kamarátmi hrá okresnú ligu v bowlingu. Jeho, pre niekoho priam idylický život, sa zmení vo chvíli, keď si ho vymáhači peňazí pomýlia s jeho zbohatlíckym menovcom a snažia sa z neho dostať peniaze, ktoré im na prvý pohľad dlží. V tom momente sa jeho život stáva ešte absurdnejším a situácie, ktoré neho ešte len čakajú, sa zdajú byť viac než vymyslené. Akosi však presne zapadajú do jeho života a "Dude" ich berie s maximálnym nadhľadom. Bratia Joel a Ethan Coenovci vydali v roku 1998 von zvláštny, viac než nezávisle pôsobiaci snímok, zasadený do prostredia kalifornského Los Angeles. Kritika ho prijala pozitívne a podobné hodnotenia od svojho vydania zbieral aj u väčšiny divákov. Na prvý pohľad sa niet čomu čudovať. Základom celého snímku je absurdný humor, ktorý vo finálnej forme pôsobí miestami až stupídne, čo je osvedčený recept, ktorý na obecenstvo funguje takmer vždy. Zároveň sa však jedná o veľmi tenký ľad, s ktorým ak tvorcovia nedokážu dobre pracovať, kolabuje a neponúka toho veľa dobrého. A to je pravdepodobne to, čo sa deje aj s týmto snímkom. Bratia Coenovci, ktorí sa chopili nielen réžie, aj sa scenáristickej stránky filmu, to s humorom istotne mysleli dobre. Nuž, ale nevydalo. Minimálne nie natoľko, aby sa dalo hovoriť o úctyhodnej komédii. Pretože aj so stupídnym humorom je treba vedieť pracovať. A hoci ten "základný kameň", na ktorom by mal byť vybudovaný celý snímok, je pomerne vrtkavý, zvyšok filmu je už o poznanie lepší. Príbeh ponúka nie veľmi často vídanú absurditu a zamotanosť, ktorú divák istotne pri sledovaní ocení. Vďaka tomu je aj celkové dejové rozprávanie, či ak chcete storytelling, pozerateľnou záležitosťou, pričom k lepšiemu podaniu mu chýba už len lepšie zvládnutý humor. Samozrejme, zopár scén diváka prinúti úprimne sa zasmiať, ale celkovo je to pomerne nemastné-neslané. Azda tou vôbec najsilnejšou stránkou celého filmu je jeho herecké obsadenie. Stačí sa pozrieť na menoslov a človek hneď vidí čo meno, to pojem. A hoci väčšina z nich hrá iba vedľajšie postavy, je potrebné povedať, že do koloritu filmu pasujú perfektne. Obzvlášť potom John Goodman. Jeho postava Waltera Sobchaka by si snáď zaslúžila dokonca vlastný film, pretože v tomto prípade hravo zatieni aj Bridgesovu hlavnú postavu Lebowskeho. The Big Lebowski je pre niekoho kultovým, pre iného zasa len svojským snímkom, v ktorom toho povestného "kultu" veľa nie je. Najlepšie asi je pohybovať sa niekde v strede a povedať, že snímok bratov Coenovcov rozhodne má niečo do seba, a takisto to, že vo svete filmu už dnes predstavuje samostatný pojem. Nezávislosť z jednotlivých scén priamo cítiť, príbeh je svojský a zamotaný, herecké obsadenie nadpriemerne kvalitné. Už iba keby bol lepšie zvládnutý ten humor. Nevadí. Atmosféra deväťdesiatych rokov a soundtrack určite stoja za to, aby sa divák k filmu možno aj nejedenkrát vrátil. Aj napriek tomu, že je to iba lepší priemer.

    • 28.4.2018  21:44
    Wrestler (2008)
    ****

    V osemdesiatych rokoch bol Randy "The Ram" Robinson (Mickey Rourke) wrestlingovou superhviezdou. Obdivovali ho tisícky ľudí, vypredával obrovské arény a vyhrával tituly. Dnes, o dvadsať rokov neskôr, je Randy mužom, ktorý má svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Sláva pominula, ale jeho vášeň pre wrestling pretrvala. Už však nevypredáva arény, ale zápasí iba na malej scéne v štáte New Jersey, ktorá mu ako-tak zaplatí účty. Randy zo dňa na deň prežíva, a divák sleduje ako sa starnúcemu wrestlerovi život rozpadá pred očami. On je s ním však odhodlaný bojovať až do posledného "pinfallu". Režisér Darren Aronofsky v snímku o športe, ktorý v našich končinách je stále pomerne neznámou, veľmi dobre vykresľuje citát "Nič netrvá večne". Hoci priamo nezobrazuje príbeh, ktorý by si zakladal na skutočných udalostiach, mnohé v ňom zobrazené sa skutočnosti veľmi približuje. Keďže kariéra profesionálneho wrestlera je veľmi vrtkavá a naozaj uživiť dokáže iba tých, ktorí prerazia v najväčších wrestlingových spoločnostiach sveta, je príbeh wrestlera Randyho "The Rama" Robinsona podobný osudu určite nejedného skutočného zápasníka kdesi v Spojených štátoch. Pomerne nekonvenčná kamera Maryse Alberti, ktorá v mnohých scénach sníma postavy odzadu, dostáva diváka k príbehu tak blízko, ako sa len dá. Všetky Randyho životné pády, ktorých nie je málo, tak nadobúdajú ešte hlbší a osobnejší rozmer. A to až do takej miery, že v istých chvíľach môže divákovi prísť tohto nezlomne pôsobiaceho, ale zlomeného muža, skutočne ľúto. Snaha napraviť pokazený obraz jeho ako otca pred svojou dcérou (Evan Rachel Wood), či životná prázdnota, ktorú sa Randy snaží vyplniť neúspešným naplnením vzťahu so striptérkou Cassidy/Pam (Marisa Tomei). Polená pod jeho nohami prekračuje iba vďaka wrestlingovému publiku, pretože len to na neho ešte stále nezanevrelo. Zaujímavosťou je fakt, že vo filme možno vidieť skutočné wrestlingové spoločnosti ako Combat Zone Wrestling či Ring Of Honor, a takisto aj viacero wrestlerov, pričom niektorí z nich sa presadili aj v WWE. Príbeh, ktorý film ponúka sa na prvý pohľad výrazne nevymyká dramatickej štruktúre podobných snímkov. Divákovi sa po jeho pozretí môže javiť ako tuctový, ale keď nechá príbeh tak povediac "vyzrieť", docení jeho skutočnú podstatu a najmä hĺbku, ktorú ponúka. Záverečná ringová scéna a Rourkeho zlomený pohľad v nej hovorí za všetko. The Wrestler na prvý pohľad nemusí pre tuzemského diváka pôsobiť príbehovo atraktívne, ale ak sa mu rozhodne dať šancu, určite ho nesklame. Sila príbehu sa bez najmenších problémov prinajmenšom vyrovnáva tomu najlepšiemu, čo môže dramatický žáner ponúknuť. Zároveň však pôsobí skvelým nezávislým "lookom", k čomu mu pomáha ako kamera, tak aj zvolená výprava do štylisticky príznačného amerického malomesta kdesi na východnom pobreží. To všetko podfarbuje titulná, Zlatým glóbusom ocenená pieseň v podaní Bruca Springsteena. Hoci k dokonalosti má film ďaleko, príbehovo sa jedná o zážitok, ktorý určite zarezonuje.

    • 20.4.2018  17:48

    Pútavá, tajomná a značne jedinečná. Tak by sa v skratke dala charakterizovať prvá séria seriálu True Detective. Keďže však takýto strohý opis nikomu veľa nenapovie, bolo by dobré sa na túto sériu pozrieť zblízka. Na prvý pohľad ďalšia bežná kriminálna seriálová záležitosť, tentokrát z produkcie stanice HBO, však ponúka už od prvej epizódy o niečo viac. Viac v tom zmysle, že už na prvý pohľad sa od "bežných" kriminálok líši hneď na viacerých frontoch. Dominantným prvkom, ako vo väčšine televíznych či filmových projektov, je však aj v tomto prípade príbeh. Ten môže mať pre niektorých divákov pomalý rozbeh, ale keď sa dostane do "svojich koľají", dokáže ponúknuť napínavo prerozprávaný a celistvý príbeh, v ktorom sa striedajú dejové roviny rokov 1995 a 2012, neskôr aj roku 2002. Dvaja hlavní aktéri, ktorí v období spomínaných rokov 1995 až 2002, tvorili policajnú dvojicu, sa retrospektívne vracajú do tohto obdobia a pred divákom budujú mozaiku dodnes nevyriešenej okultnej vraždy. Retrospektívne pohľady do minulosti, ktoré sa dejovo neskôr zmenia na súčasnosť, dokážu na kvalitných dialógoch a dejových skutočnostiach budovať nielen hlavný príbeh, ale aj osobnosť dvoch hlavných postáv. Príbeh takisto ponúka aj pomerne veľa priestoru na zobrazenie osobného života hlavných protagonistov a šikovne tak dopĺňa dej. To, čo okrem miestami až mysticky pôsobiaceho deja v prvej sérii True Detective toľko funguje, sú spomínané dve hlavné postavy. Tie sú stvárnené vyložene hviezdnym obsadením Woodyho Harrelsona (v seriáli Marty Hart) a Matthewa McConaugheyho (v seriáli Rust Cohle). Hoci sú obaja charakterovo úplne iné povahy, ako dvojica ako vynikajúco dopĺňajú a diváka budú postupom času obaja baviť viac a viac. Obzvlášť potom McConaugheyho postava je skvelo napísaná, svojská s viacerými údernými a psychologicky ladenými výstupmi. Dôležitým bodom, ktorý sa takisto podpisuje na celkovej kvalite prvej série je aj výprava a zasadenie príbehu do štátu Louisiana. Pomerne atypická lokácia však diváka v dobrom prekvapuje a malé, takmer vyľudnené mestečká, močaristé pláne uprostred "ničoho" a celková južanská atmosféra veľmi dobre dokresľujú celý príbeh prvej série. True Detective - Season 1 ponúka divákovi kvalitnú kriminálnu zápletku, ktorá nepôsobí až tak stereotypne, hoci o vyloženej jedinečnosti a prvenstve takisto hovoriť nemožno. Príbeh prvej série však bez problémov funguje a väčšinu divákov dozaista zaujme. Storytelling funguje nielen vďaka dobre napísanej zápletke, ale najmä vďaka hlavnej hereckej dvojici, ktorá celý príbeh povyšuje o úroveň vyššie. Kto vie, ako by celá séria pôsobila na diváka s iným hereckým obsadením. Za zmienku stojí aj už spomínaná výprava, dejové zasadenie sociálno-spoločenských fenoménov, akými sú napríklad sekty či náboženské organizácie, ale takisto aj vynikajúci úvodný soundtrack. HBO v tomto prípade ponúka divákovi krátku, ale za to príbehovo nabitú a pútavú sériu, ktorú stojí za to vidieť.

    • 14.4.2018  19:57
    Sherlock (TV seriál) (2010)
    ****

    Príbehy o geniálnom detektívovi Sherlockovi Holmesovi z pera Sira Arthura Conana Doyla sa od svojho prvého vydania zapísali veľkými písmenami do histórie svetovej literatúry. Nemožno sa tak čudovať, že postupne si našli svoju cestu aj na filmové plátna a televízne obrazovky. Aj keď vzniklo ohromné množstvo týchto príbehových adaptácií, pravdepodobne žiadna z nich nezaznamenala taký úspech a nezanechala na televíznom poli takú výraznú stopu ako Sherlock Holmes 21. storočia s Benedictom Cumberbatchom v hlavnej úlohe. V roku 2010 prišla britská BBC so strhujúcim seriálovým formátom, na ktorého skvelej scenáristickej štruktúre sa najvýraznejším spôsobom podpísal Steven Moffat. Nielen on, ale celá plejáda tvorcov ponúkla svetu prvú sériu Sherlocka, ktorá sa okamžite stala hitom. Na čom je však postavený celý úspech tohto kriminálneho seriálu, zmiešaného s mysterióznymi prvkami a dávkou svojského britského humoru? V prvom rade je to už spomínaný skvelý seriálový scenár, ktorý vďaka jeho spracovaniu možno označiť za priam unikátny počin. Vynikajúco sa v ňom mieša talent scenáristov a tvorcov, ktorí dokázali pretransformovať klasické doylovské príbehy do moderného kabátu, s výberom špecifických hercov, ktorí do jednotlivých rolí presne pasujú. Príbehovo sa zdá byť všetko premyslené do absolútne najmenšieho detailu, pričom divákovi v niektorých chvíľach nemusí na obraze dávať všetko zmysel, ale nakoniec mu to aj tak bude bravúrne ozrejmené, on sa len bude držať za hlavu, neveriacky sa usmievať a možno aj tlieskať. Môže to znieť až prehnane, ale v istých momentoch to pri tomto seriáli je skutočne tak. Sherlockovská dedukcia par excellence tu takmer nepozná žiadne hranice. Väčšina divákov to obdivuje, niekomu sa to môže zdať ako prehnané science fiction. Treba si povedať, že oba tábory majú v niečom pravdu. Hoci prvé tri série sú takmer dotiahnuté k dokonalosti, až na výnimku niekoľko málo scén v niektorých epizódach, sherlockovské preháňanie, zamotanosť deja a rôzne plot twisty bude divák zbožňovať. Všetko sa ale začne meniť v sérii štvrtej, v ktorej tvorcovia dej už vyložene nasilu "napchávajú" zvratmi a šialenými dejovými prekvapeniami. Tie skôr diváka odradia, ako nadchnú, a prinútia ho sa na celú sériu pozerať ako na tú vôbec najslabšiu. Aj v nej sa však dá nájsť niekoľko svetlých momentov, hoci na kvalitu predchádzajúcich troch sérií sa doťahuje s odretými ušami a do pomysleného cieľa kvality dobieha ako posledná. Bez ohľadu na divácky pohľad týkajúci sa štvrtej série, je spôsob rozprávania príbehu a zobrazenie jedinečných vyšetrovacích metód a dedukcie zrejme tým najvýraznejším znakom celého seriálu, vďaka ktorému si dokázal vybudovať svoju kvalitu. Vynikajúca práca scenáristov by však nebola nič bez hereckého obsadenia, ktoré ju cez svoje výkony predáva divákovi. A veruže, aj na tomto fronte je čo obdivovať. Postavy sú napísané rovnako dobre ako príbeh, zahrané sú ešte lepšie. Benedict Cumberbatch, v hlavnej úlohe ako Sherlock Holmes, predstavuje geniálneho detektíva s väčším citovým odstupom od ľudí, než je obvyklé. Martin Freeman, takisto v hlavnej úlohe ako Dr. John Watson, stvárňuje bývalého lekára z vojny v Afganistane a Sherlockovho pomocníka. Seriál však obsahuje aj množstvo skvelých vedľajších postáv. Spomedzi tých za zmienku stoja určite Andrew Scott, ako Sherlockov úhlavný nepriateľ Jim Moriarty, či Mark Gattis, ako Sherlockov brat Mycroft. Sherlock nie je jedinečným seriálom, pretože skvelo natočených seriálov je pomerne dosť, ale určite ho treba označiť ako výborný seriálový počin, ktorým sa Briti zas a znovu predviedli v tom najlepšom možnom svetle. Pozrieť by si ho mal nielen milovník kriminálneho žánru, ale seriálový či filmový fanúšik vo všeobecnosti. Ponúka z každého rožku trošku pre každého. Jeho stavebným kameňom je určite skvelo napísaný príbeh a postavy, ale celkový dojem dotvárajú aj aspekty, akými sú vizuálne spracovanie, kamera, strih a výprava. Vidno, že aj v tomto smere sa tvorcovia dosť pohrali a vychádza im to. Takže nielen príbehové vnútro, ale aj vizuálny zovňajšok je na vysokej úrovni. A aj keď seriál nemožno označiť ako ten vôbec najlepší, aký bol kedy nakrútený, možno ho posadiť na veľmi vysoké priečky, pretože si na nich právom zaslúži byť. Dôležité je takisto spomenúť, že dlhý predel medzi treťou a štvrtou sériou vypĺňa historicky ladený TV film Sherlock: The Abominable Bride, ktorý je však takou menšou kvalitatívnou predtuchou pred štvrtou sériou. Pozerateľný, ale na "klasickú" kvalitu seriálových dielov sa nechytá.

    • 13.4.2018  17:55
    Sherlock - Série 4 (série) (2017)
    ***

    Štvrtá séria Sherlocka prišla na televízne obrazovky sedem rokov po jeho debute. Za ten čas si dokázal počin z dielne BBC získať milióny fanúšikov po celom svete. Samozrejme, že pri kvalite, ktorú ponúkajú predchádzajúce tri série, sa tejto skutočnosti nemožno čudovať. Logicky tak vyvstáva otázka, či štvrtá séria nadväzuje na svojich úspešných predchodcov. Odpoveď je pomerne jednoduchá. V mnohých veciach áno. Po pribehovej stránke sa jedná o, ako inak, zvládnutú záležitosť, ktorá si však v tomto prípade zaslúži aj niekoľko pripomienok. Bez väčších výhrad sa zaobíde herecké obsadenie, keďže hlavná dvojica Benedict Cumberbatch a Martin Freeman si drží stabilnú kvalitu svojich výkonov. Podobne je to aj väčšinou vedľajších postáv, ktorým však z pomerne logických dôvodov celkovo dominuje postava Sian Brooke. O znovu skvelej kamere, strihu a vizuálnych efektoch, ktoré sa postupne takisto stali výraznými prvkami seriálu, netreba veľa hovoriť. O čom však v prípade štvrtej série treba hovoriť je spomínaný príbeh a obsah jednotlivých epizód. Tie už takmer klasicky ponúkajú každá iný príbeh, ktorý je však postupne spájaný do jedného veľkého celku. Tento formát, s ktorým tvorcovia tohto seriálu pracujú prakticky od prvej epizódy prvej série, sa osvedčil a divák sa naň zvykol. Štvrtá séria je však príbehovo špecifická. Istou predzvesťou k nej je TV film z roku 2015 Sherlock: The Abominable Bride, ktorý sám o sebe nie je tým najlepším, čím sa tvorcovia môžu pochváliť. A hoci štvrtá séria nie je, čo sa formátu jednotlivých dielov týka, odlišná od iných sérií, tvorcovia v jednotlivých dieloch omnoho viac špekulujú, vyhrocujú niektoré scény do extrémov a doslova preháňajú. Samozrejme, Sherlocka je vždy potrebné brať trochu s nadhľadom a povedať si, že sa jedná iba o vymyslený seriál, ale aj v rámci fikcie treba mať postavené isté mantinely, za ktoré sa už jednoducho nejde. Ak sa prekročia, je veľmi jednoduché spraviť aj z vynikajúceho počinu frašku, ktorá môže rozdeliť divákov. Aj keď štvrtú sériu vyložene za frašku označiť nemožno, divákov rozdeľuje z objektívnych dôvodov. Prílišné vyhrocovanie deja môže niekde fungovať, ale v tomto prípade celej sérii maximálne iba ubližuje a znižuje jej celkovú kvalitu. Sherlock - Series 4 je stále zaujímavou, prekvapivou a skvelo nakrútenou sériou jedného vynikajúceho seriálu, ktorá je však pravdepodobne zároveň aj tou vôbec najslabšou sériou. Divák, obzvlášť ten, ktorý videl predchádzajúce tri série, by sa jej však určite nemal vyhnúť. Dejový "build-up" jednotlivých epizód síce väčšina divákov kritizuje, vyložene odrádzať by však nikoho nemal.

<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace