GTS_PUNK

GTS_PUNK

D. I.

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 6 10 15 19
    • 14.2.2020  18:09
    Památkáři (2014)
    ***

    Druhá svetová vojna sa prehupla do svojej druhej polovice. Spojenecké sily na západe aj východe Európy stláčajú nacistov v kliešťoch, a je len otázkou času, kedy Hitlerov režim padne. Kým sa tak však stane, v ohrození sú stále nielen milióny ľudských životov, ale aj umelecké diela nevyčísliteľnej hodnoty. Spojenci tak vytvoria nie príliš vojensky pôsobiacu jednotku, ktorá má na starosti tieto umelecké diela lokalizovať, zachrániť a vrátiť na miesto, odkiaľ ich práve nacisti neraz ukradli. George Clooney v režisérsko-scenáristicky-hereckej trojroli v snímku z roku 2014 divákom prináša iný náhľad na druhú svetovú vojnu. Náhľad, o ktorom možno nejeden divák ani len netuší, pričom však jednoznačne patrí medzi tie vôbec najzaujímavejšie. Príbeh, inšpirovaný skutočnými udalosťami, a zároveň vychádzajúc z knižnej predlohy, sleduje ako spojenci, v tomto prípade hoc len malá hŕstka, zachraňovali v Európe nielen životy, ale aj historické umelecké diela, ktoré sa dostali do spárov nacistov. Od iných filmov, zaoberajúcich sa druhou svetovou vojnou, sa však podstatným spôsobom odlišuje. Nielen námetom, ale aj spracovaním, ktoré má výrazný komediálno-dramatický nádych. Nesnaží sa pôsobiť ako čisto vojnová dráma, ale na vojnu nahliada aj odľahčeným spôsobom. Hoci humor nie vždy dokonale funguje, jeho prítomnosť v snímku nemožno uprieť. Zároveň si však film dokáže klásť filozofickú otázku, ktorú samotné postavy niekoľkokrát zdôrazňujú. Je cena umenia väčšia než cena ľudského života? Svojím spôsobom na ňu snímok hneď odpovedá, no zároveň ňou podnecuje k zamysleniu aj samotného diváka. A hoci môžete mať umenie radi akokoľvek chcete, je ťažké odpovedať, koľkými Rembrandtami, van Goghmi či Caravaggmi možno vyvážiť ľudský život. Do hlbokých filozofických úvah sa film nepúšťa, skôr v tomto smere len kĺže po povrchu, ale, ako už bolo spomenuté, myšlienku k zamysleniu ponúka. Rovnako ako ponúka pestré hviezdne herecké obsadenie. Hoci sa na "pľace" stretáva hneď niekoľko skutočne zvučných mien, je prekvapujúce, že z nikoho vyložene nežiari aura dominantnej hlavnej postavy, ktorá by na seba strhávala všetku pozornosť. Pri Clooneym cítiť isté náznaky, ale ani jeho postava Franka Stokesa nie je žiadnou výraznou entitou. Dá sa povedať, že každý si tu "urval" svoju časť koláča, s ktorou v samotnom filme operujú všetci približne rovnako. Nikto nesklamáva, ale ani vyložene neexceluje. Viac než postavy, resp. herecké obsadenie, tak možno oceniť napríklad celkovo obstojnú výpravu, ktorá síce takisto nie je vyšperkovaná do najmenších detailov, ale na film priemerným kvalít bohate stačí. The Monuments Men nie je ani historickým veľkofilmom, ani vyložene odľahčenou komédiou s vojnovým nádychom. Zakladá sa na skutočnom, zaujímavom a vysoko morálnom príbehu záchrany umeleckých diel, pričom sa v sebe snaží kombinovať prvky ako onoho veľkofilmu, tak aj komédie. Výsledkom je však, bez urážky, akýsi priemerný mišmaš, ktorý stavia najmä na svojom hviezdnom obsadení. Je však škoda, že ani príbehovo, ani herecky to v konečnom dôsledku nevychádza zrovna najlepšie. Ak sa pozrieme na námet, skrýva sa v ňom skutočne obrovský potenciál. Obzvlášť, ak sa naň pozrieme okom diváka, ktorý vie oceniť umenie a váži si ho. Je preto škoda, že príbeh Pamiatkárov je filmovým priemerom, ktorý sa v spleti filmov o druhej svetovej vojne veľmi ľahko stratí.

    • 10.2.2020  19:40

    Nezainteresovanému laikovi sa môže balet javiť iba ako vznešený tanec. Kto nevidí "za oponu", si len ťažko môže predstaviť fyzické, ale aj psychické vypätie, ktorému sú najmä baletky vystavené. Film režiséra Darrena Aronofskeho z roku 2010 sa zameriava práve na túto odvrátenú stránku, keď svojím príbehom sleduje osud baletky Niny (Natalie Portman), ktorá práve získala hlavnú rolu v Čajkovského Labuťom jazere. Čo sa z počiatku javí ako splnený sen, sa po chvíli pre Ninu stáva doslova zničujúcou záležitosťou. Toto Arnofskeho dielo možno samo o sebe označiť za modernú verziu známej baletnej klasiky vo filmovej podobe. Vďaka možnostiam, ktorá kinematografia ponúka, však dokáže byť omnoho komplexnejším dielom, než len samotným baletom, vďaka čomu sa tu pred divákom otvára pestrá paleta začínajúc príbehom a končiac kamerou. Sila samotného príbehu, ktorého námet je vo svojej podstate veľmi jednoduchý, je vybudovaná na psychologickom rozpracovaní jednotlivých postáv, obzvlášť potom v prípade hlavnej postavy Niny. Veľkolepá rola, po ktorej celý život túžila, zapríčiní, že sa ocitne pod obrovským tlakom, čo začne do značnej miery ovplyvňovať jej psychické zdravie. Divák má možnosť vidieť, ako Nina postupne zažíva preludy, má vidiny, prežíva zážitky, ktoré nie sú skutočné, až sa postupne - doslova a dopísmena - stáva onou čiernou labuťou. Dá sa povedať, že divák počas celého filmu sleduje postupnú psychologickú metamorfózu, priamo odkazujúci na klasický balet v modernej filmovej podobe. Hlavnej postave skvelo sekunduje aj vedľajšie obsadenie. Či už sa jedná o Barbaru Hershey v roli jej matky, Vincenta Cassela ako režiséra, alebo Winonu Ryder ako odpísanú primabalerínu, všetci prispievajú svojou dôležitou troškou. Najpodstatnejšia rola v tomto smere však pripadá Mile Kunis, ktorej postava (ne)priamo predstavuje akési alter ego postavy hlavnej, kvôli ktorej ju začne zožierať paranoja. Skvelé postavy však nie sú ani zďaleka jedinou kvalitou tohto snímku. Hoci sa to nezdá, dôležitú úlohu tu zohráva aj výprava, alebo aspoň to, ako vyzerá. V podstate sa jedná o celkom komorný film, ktorý však s prostredím vynikajúco pracuje. Podobne ako pri postavách, aj v prípade výpravy možno badať množstvo kontrastov. Nielen v prípade Leninej izby a zvyšku sveta, ale hlavne v priamom kontraste čiernej a bielej farby. V nejednej scéne tento kontrast jasne badať, čo predstavuje ďalšie priame neskrývané prepojenie na Labutie jazero. V konečnom dôsledku, sila čiernobieleho, alebo ak chcete, bieločierneho vizuálu je výrazne citeľná aj na kostýmoch, a pozornému divákovi neunikne postupný "labutí prerod" Natalie Portman. Za zmienku, okrem iného, stojí aj vynikajúca kamera Matthewa Libatiquea. Jej sila vyniká najmä pri tanečných scénach, za obzvlášť kvalitné potom možno označiť tie z tanečných nácvikov. Ako sa vraví, čistá práce. A v neposlednom rade, svoju nezmazateľnú stopu na filme zanecháva aj klasická hudba. Black Swan predstavuje modernú filmovú adaptáciu Labutieho jazera. Predstavuje film nespochybniteľných kvalít. Predstavuje dielo, ktorého jednotlivé aspekty sú neraz bravúrne - myšlienkou či technickým spracovaním - ale spoločne sa akosi stráca ich sila. Preto ak by sme film hodnotili ako hutnú masu, zanikla by podstata jeho skutočnej sily. A tá sa tu skrýva v individuálnosti daných aspektov - v rozpracovanej psychológii postáv, v kontraste mysle a farieb, v silnej kamere a v hudbe slákov. Nadpriemerne kvalitné dielo, na ktorého skutočné docenenie je potrebné nájsť správne rozpoloženie mysle. Vzťah k baletu sa nevyžaduje. Vzťah ku kvalitnej kinematografii áno.

    • 9.2.2020  14:46

    Kdesi v americkom štáte Colorado sa zrútila vesmírna loď Predátorov, z ktorej unikol skrížený hybrid zvaný Predalien. Rasa Predátorov na svojej domovskej planéte zachytí signál lode a vydáva sa na dlhý(?) let vesmírom až do Colorada. Nie však kvôli zápasu Avalanche, ale kvôli vysporiadaniu sa s Predalienom, ktorý sa už stihol rýchlo rozmnožiť. Vojna mimozemských rás znovu ožíva a znovu sa im do toho akosi primotajú chudáci ľudia. O kvalite jednotlivých dielov obidvoch separátnych sérií či o filme AVP: Alien vs. Predator si môže človek myslieť čokoľvek, väčšina divákov by sa však určite zhodla na tom, že snímok bratov Strauseovcov z roku 2007 patrí medzi to najhoršie, čo v rámci tohto filmového univerza vzniklo. Dôvodov, prečo je práve táto časť nie priamo urážkou, ale minimálne tvorcovským zakopnutím, je hneď niekoľko. O tom, akú podstatnú a dôležitú časť zohráva v každom filme príbeh, nemusí byť ani zmienka. Ak je zle napísaný či spracovaný, celý snímok padá. A to je presne to, čo sa deje v tomto prípade. Celý film je totižto vybudovaný na veľmi jednoduchom námete, ktorého premietnutie do finálnej podoby nie je ničím iným, len zmesou intergalaktického násilia v Everytowne, USA, v stereotypne "béčkovo" pôsobiacej lokácii s kvalitatívne rovnakým obsadením. Tvorcovia síce možno predpokladali, že film dokážu vybudovať na sile novej, doposiaľ nevidenej entity Predaliena a vražedných gore scénach, ale treba povedať, že sa prepočítali. Na vytvorenie kvalitného sci-fi, obzvlášť ak zastupuje dve takto legendárne značky, jednoduchý príbeh s mixom násilia nestačí. Nehovoriac o tom, že sa im "darí" primiešavať k tomu celému aj viacero lacných stereotypov, akými sú napríklad chabá lovestory, skupinová zodpovednosť chrániť dieťa, či nebojácna, až nezničiteľne pôsobiaca postava hrdinu, či v tomto prípade skôr hrdinky, bývalej vojačky Kelly O'Brien (Reiko Aylesworth), ktorej zásobník zbrane je večne plný. Ak neberieme do úvahy úplne poslednú scénu, ktorá má hlbšiu relevanciu v odkaze celého univerza obidvoch značiek, tak tento film skutočne nie je ničím iným, než len veľmi priemerným sci-fi. Ďalším problémom tohto snímku je skutočnosť, že zo snahy vytvoriť temnú a ťaživú daždivú atmosféru, tvorcovia docielili jedine to, že veľká časť scén je tak tmavá, že na nich neraz sotva niečo vidno. Nie že by divák prichádzal o podstatné momenty deja - tie tu skutočne nie sú - ale ak už niečo sleduje, rád by to aspoň videl (hoci miestami so sebazaprením). Ako už bolo spomenuté, celkovú kvalitu reflektuje aj herecké obsadenie, ktoré možno zaradiť do druhého alebo hlbšieho sledu. Postavy, ktoré predstavujú, nie sú ničím výnimočné, skôr šablónové, a dokonale tak do filmu zapadajú. Aliens vs. Predator: Requiem je snímkom, o ktorom platí, že hľadať na ňom niečo kvalitné, je ako hľadať ihlu v kope sena. Hoci sa nachádza na kvalitatívnom chvoste obidvoch značiek, ktoré zastupuje, pozerať sa dá. Len škoda, že iba raz (druhýkrát si to pustí zrejme len málokto), a len scény, ktoré nie sú tmavé, takže v nich aj niečo vidieť. V skratke, podpriemerné sci-fi, ktoré nezachraňujú ani dve kultové filmové monštrá. Možno povedať, že tým najväčším monštrom je v tomto prípade film samotný.

    • 8.2.2020  20:14
    Černá ovce (2012)
    ***

    V malom bezmennom kanadskom mestečku je 16-ročný Sean Randall (Connor Jessup) obvinený z toho, že na svojej strednej škole chcel zastreliť celý hokejový tím. Pod ťarchou dôkazov, ktoré síce vypovedajú veľa, ale skutočne hovoria málo, je Sean poslaný do väzenia pre mladistvých. Tam začína boj o slobodu a očistenie svojho mena. Celovečerný režijný debut Jasona Buxtona z roku 2012 sleduje tému, ktorá je najmä za "veľkou mlákou" stále veľmi citlivou. Hoci do roku 2012 už viacero filmov rôznej kvality o streľbe v škole vzniklo, väčšina z nich k téme pristupuje priamočiaro, pričom sa zameriava priamo na dôsledky fatálneho konania. Buxton vo svojom filme však nahliada na problém z perspektívy "čo by bolo, keby...?", resp. iba v domnienkach. A navyše, domnienky a hrozivé predstavy možnej masakry vštepuje len do hláv ľudom v uzatvorenej komunite v malom bezmennom kanadskom mestečku. O tom bližšie neskôr. Tento filmový kúsok v mnohých aspektoch možno označiť za zaujímavý, avšak nie vždy sa pod týmto slovíčkom skrýva chvála. Príbehová rovina je jasne vytýčená, bez zbytočných vedľajších odbočiek a postranných dejových línií, ktoré by ju mohli narúšať. Do svojho stredu umiestňuje dominantnú postavu, ktorú síce tvorcovia neskôr vykresľujú ako obeť, ale nemožno si už od začiatku nevšimnúť, ako keby sa ju sami snažili zakopať pod zemou pomocou skostnatených stereotypov a predsudkov. To je na jednu stranu výhrada voči tvorcom, ale divák má tak šancu nahliadnuť na postavu Seana a jeho vnútorný svet bližšie, pričom zisťuje, že tu platí staré známe "Nesúď knihu podľa obalu". To je neskôr to, na čo sa pri súdnom pojednávaní s jeho osobou zabúda (alebo chce zabudnúť). Týmto smerom je naopak potrebné tvorcov pochváliť, pretože veľmi dobre vykresľujú uzatvorenosť, strach z inakosti a malomeštiactvo komunity mestečka, ktoré v ľuďoch prebýva a prebúdza sa s každým ďalším "lovom na čarodejnice". Divák má postupne možnosť uvedomiť si, že to, čo je na tomto filme najdôležitejšie, nie je ani tak príbeh, ale postavy. Príbeh je skôr len akýmsi pozadím, dokreslením, osobných tragédií, v ktorých jednotlivé postavy žijú alebo žili. Pretože či už je to hlavná postava Seana, alebo ktorákoľvek z dominantných vedľajších postáv, všetkých ich spája pokrivený osud a isté osobné nešťastie. Ak pootvoríme filozofické okienko, film ako keby sa snažil povedať, že dôležité je hovoriť. Hovoriť o všetkom. A najmä o zlých veciach, pretože dusiť ich v sebe je to najhoršie, čo môže človek urobiť. Silne to reflektujú najmä scény z druhého Seanovho turnusu v nápravnom zariadení. Filmu tak v žiadnom prípade nemožno vyčítať bezmyšlienkovitý príbeh, ani zle napísané postavy. Od dokonalosti má však táto snímka relatívne ďaleko. Nielenže má so zreteľom na námet pomerne dlhú stopáž, ktorá na viacerých miestach v deji pôsobí ako hluché pásmo, ale aj vďaka hercom (bez urážky) oplýva akousi "béčkovou" aurou. A hoci film nič z toho výraznejším spôsobom nepochováva, rovnako ho vďaka tomu nemožno stavať na piedestál kinematografie. Vo vodách priemeru sa nachádza aj jeho technická časť. Blackbird je, ak už kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli zobrazeniu spoločenského konsenzu malomeštiackej komunity, filmom, ktorý ukazuje, ako ľahko dokáže celá spoločnosť odsúdiť jedného trochu iného človeka na základe minima ničnehovoriacich dôkazov (hoci film úplne nevysvetľuje, ako to Sean s tými zápiskami vlastne myslel). Sila príbehu je vybudovaná na sile jednotlivých charakterov, ktoré tvoria nielen mozaiku osudov, ale aj kvalitatívnu chrbtovú kosť, ktorá drží film pohromade. Priemerná jednohubka o spoločenskom odsúdení kvôli inakosti s množstvom priamych referencií na Pittsburgh Penguins a Sidneyho Crosbyho.

    • 7.2.2020  18:58

    Sú to práve malé okamihy, ktoré svojou veľkosťou dokážu zmeniť svet. K týmto okamihom možno zaradiť aj na prvý pohľad bežný augustový deň v New Yorku v roku 1974. Bežný deň sa však zmenil vo chvíli, keď francúzsky povrazolezec Philippe Petit stúpil na lano natiahnuté medzi vežami Svetového obchodného centra. Najväčšie (a dozaista aj najšialenejšie) umelecké dielo jeho kariéry vo filmovej podobe v roku 2015 zvečnil americký režisér Robert Zemeckis. Film stavia na priereze celou umeleckou kariérou Philippa Petita (vo filme stvárnený Josephom Gordon-Levittom), pričom sleduje jeho začiatky v rodnom Francúzsku, učenie sa v cirkuse od československého povrazolezca "Papa" Rudyho Omankowskiho Jr. (Ben Kingsley), a vrcholí pri jeho newyorskom "opus magnum". Veľmi dobre a zaujímavo je v tomto prípade zvolený spôsob storytellingu. Postava Petita priamo interpretuje dej divákom, vďaka čomu sa vytvára istý bližší, osobnejší vzťah. Ten určite príbehu pridáva plusové body navyše, pretože ak by bol zvolený klasický, možno strohejší spôsob storytellingu, príbeh by vyznel o poznanie menej atraktívnejšie. Rovnako by tak vyznel aj v prípade, ak by nebol založený na skutočných udalostiach. Takto sa však pred divákom otvára široký svet Philippa Petita, ktorého zdanlivo jediným životným cieľom bolo prejsť sa na lane medzi ikonickými budovami World Trade Center. Miestami je až bláznivé sledovať dianie a postavy, ktoré sa na celej akcii podieľali, a stále veriť tomu, že sa to v roku 1974 skutočne stalo. Hoci je príbeh bez pochýb zaujímavý, trochu mu na kvalite uberá skutočnosť, že najmä v druhej polovici mu chýba dynamika. Je pochopiteľné, že sa tvorcovia snažili zachytiť všetky prípravy, ktoré Petit so svojím tímom absolvoval, ale miestami sa film až príliš a zbytočne naťahuje. A to mu určite neprospieva. Tieto príbehové nedostatky však divákovi kompenzuje vizuálnou stránkou. Vo viacerých scénach je citeľne vidieť, že snímok by sa mal sledovať najmä v 3D verzii, aby všetky triky dosiahli svoj maximálny potenciál. Nemožno však povedať, že neohúria aj v "klasickej" 2D verzii, kde vyniknú najmä v kombinácii s výpravou. Či už je to v scénach z francúzskych ulíc alebo už v samotnom New Yorku, pozerá sa na to dobre, a to je to najpodstatnejšie. Samostatnú poklonu je potrebné zložiť vizuálu "dvojičiek" Svetového obchodného centra - ako exteriéru, tak aj interiéru - ktorý dokazuje, aké majestátne tie budovy skutočne boli. Voči newyorskej časti výpravy snáď možno mať jednu výhradu, a síce, že ju tvorcovia mohli viacej využiť a zasadiť do nej väčšiu časť deja, aby si ju mohol divák užiť nie na 100%, ale na 110%. Po hereckej stránke je film skôr priemer, pričom ani hlavný protagonista Joseph Gordon-Levitt nie je dostatočne charakterovo dominantný, aby na seba - ako na individualitu - dokázal strhnúť patričnú pozornosť. Ben Kingsley je tu skôr do počtu a vedľajšie postavy sú, no, vedľajšie postavy. Najzaujímavejšia je snáď atraktívna Charlotte Le Bon. The Walk je filmom, na ktorý je zrejme potrebné nahliadať z minimálne dvoch perspektív - 2D a 3D. Zatiaľ čo z obidvoch vychádzajú - logicky - príbehovo narovnako (čiže skôr lepší priemer), po vizuálnej stránke snímok určite viac nadchne v 3D. Až tam totižto do popredia naplno vystúpia efekty, v spojení ktorých sa zvýrazní aj výprava, a ku ktorým sa navyše pridá aj cit kamery (ten v 2D verzii funguje minimálne). Dohromady je sfilmovaný príbeh o životnom vrchole Philippa Petita priemerným filmovým zážitkom, zobrazujúcim nevídaný a odvážny počin, o ktorom sa by mnohí, nebyť tohto filmu, možno nikdy ani len nedozvedeli. Odkaz tohto Francúza tak bude žiť už navždy.

    • 31.1.2020  19:41

    Niekoľko dní pred koncom 19. storočia prichádza do psychiatrickej liečebne Stonehearst mladý doktor Edward Newgate (Jim Sturgess), aby tu získal praktické znalosti z odboru. Riaditeľ ústavu Silas Lamb (Ben Kingsley) ho po čudnom privítaní ochotne príjme, aby mladý doktor čoskoro poznal, že na tejto inštitúcii je toho čudného omnoho viac, než sa na prvý pohľad (ne)zdá. Režisér Brad Anderson vo svojom filme z roku 2014 privádza diváka do ústavu pre choromyseľných na konci viktoriánskej éry, čiže v časoch, kedy sa s týmito pacientmi nezaobchádzalo zrovna v rukavičkách. Vychádzajúc z predlohy z pera prvého majstra hororu Edgara Allan Poea, sa od začiatku pred divákom na filmovom plátne otvára svet, ktorý sám o sebe už v "bežnej" podobe mnohým naháňa hrôzu. Andersonov film sa tomu ešte snaží pridať. Otázkou však zostáva, do akej miery sa mu to darí. Nielen atmosférou, ale celkovo. Keď si snímok rozložíme na drobné, jeho jednotlivé časti prezradia, že až taká sláva to nie je. Ale postupne. Za najdôležitejšiu časť možno aj v tomto prípade, ako zvyčajne, považovať príbeh. Od začiatku je jasne vytýčený s tým, že divák každou ďalšou scénou očakáva (ne)očakávaný dejový zvrat, týkajúci sa liečebne, jej pacientov a personálu, na pozadí ktorého sa odohráva vedľajšia linka medzi postavami doktora Newgatea a pacientky Elizy Graves (Kate Beckinsale). Príbeh je sám o sebe dlhú dobu pomerne predvídateľný, časom upadá do miestami až nudnej, zbytočne dlhej roviny, čím však pripravuje živnú pôdu pre samotný záver. Aby sme čokoľvek prezradili, stačí povedať, že záver prináša vskutku parádny plot twist, ktorý príbehu celkovo minimálne o stupeň vylepšuje reputáciu. Po stereotypnej vlne, na ktorej sa film príbehovo vezie približne od svojej polovice, je práve záver vlnou tsunami, ktorá diváka naplno zasiahne a zmetie zo stoličky. Čo sa hereckého obsadenia týka, to možno právom označiť pojmom hviezdne. Avšak rovnako ako hviezdy na nebi, aj tie filmové nežiaria vždy najjasnejšie. Hoci tvrdiť, že tu niekomu nepasuje rola, by bolo trochu tvrdé, tiež sa nedá povedať, že tu ktokoľvek z hereckého ansámblu predvádza svoj životný výkon. To zaujímavejšie tu možno nájsť vo vedľajších úlohách. Podobne kritickejšie naladený treba byť aj smerom k dobovej výprave a kostýmom. Hoci v tomto prípade na týchto dvoch veciach film nestojí, resp. nepadá, určite si na nich tvorcovia mohli dať o niečo viac záležať. Ak už nie na kostýmoch, tak aspoň výpravu mohli o niečo viac dobovo doladiť. Na tom však už teraz nemožno nič meniť, len si položiť otázku "čo by bolo, keby...?". Stonehearst Asylum so všetkým dobrým aj zlým (teraz to nie je narážka na charakterové vlastnosti postáv, hoci to neznie zle), čo ponúka, predstavuje len priemerné dielo. Príbehovým tajomnom síce oplýva už od začiatku, ale výraznejším spôsobom s ním bohužiaľ nedokáže pracovať. Najvýraznejší moment filmu sa objavuje až na záver v podobe vynikajúceho plot twistu, čo síce divácky poteší, ale celkový dojem už nezvýši. V každom prípade sa ale jedná o príjemný mystický thriller pre dlhé jesenné a zimné večery. Alebo pre ktorékoľvek iné večery roka.

    • 29.11.2019  19:18
    Vlasy (1979)
    ***

    Mladý Claude Bukowski (John Savage) opúšťa rodnú Oklahomu a vydáva sa na skusy do New Yorku, kde má onedlho nastúpiť na vojenskú službu smer Vietnam. Iba s pár dolármi vo vrecku a neistotou, čo s ním bude, po príchode v Central Parku stretáva skupinku voľnomyšlienkárskych hippies. Po počiatočnom ostychu sa k nim Claude pridáva, ale vnútorne je stále presvedčený, že onedlho bude musieť odísť do Vietnamu, pretože mu to tak káže povinnosť. Keď ho povolajú na základňu do Texasu, jeho noví priatelia ho chcú aspoň na chvíľu vrátiť späť do "normálneho sveta", čo nakoniec vyústi do strastiplného konca, aký nikto z nich nečakal. Režisér Miloš Forman prichádza štyri roky po svojom viacnásobne Oscarom ocenenom One Flew Over the Cuckoo's Nest s muzikálovým počinom, ktorý môže zo začiatku pôsobiť na diváka veľmi mätúcim dojmom. Sleduje totižto dve roviny - svet Clauda a svet newyorských hippies - ktoré sú diametrálne odlišné, hoci sa pomerne rýchlo dejovo začnú pretíňať, čo následne pokračuje až do samotného záveru. Mätúca je na tom však skutočnosť, že divák pomerne dlhú dobu netuší, akým smerom sa celá táto koncepcia vyvíja. Má síce možnosť sledovať hudobné čísla, voľnomyšlienkársky život hippies a neraz zmäteného Clauda, ale hlavná filmová myšlienka sa skladá len veľmi pomaly. Postupom času a pesničkami, ktoré v snímku znejú, sa však pointa pred divákom vynikajúco vykryštalizuje. Jej hlavným posolstvom je odmietnutie vietnamskej vojny, respektíve vojny ako takej, pričom v samotnom závere sa túto myšlienku darí Formanovi vyformovať do podoby par excellence, keď hovorí, ako vie náhoda človeku zničiť život. A to neraz doslova, a nielen v prípade vojny. Nie všetko však Formanovi v tomto muzikáli vychádza tak dokonale, ako jeho záver. Dokonca možno povedať, že záver celý film ak nie zachraňuje, tak minimálne drží na celkom solídnej kvalitatívnej úrovni. Dominantnou silou muzikálu by v prvom rade mali byť pesničky. To koniec koncov platí aj tu, avšak jedným dychom treba dodať, že snáď na výnimku, ktorú predstavuje titulná skladba, nesúca rovnaký názov ako film samotný, neponúka toto 2-hodinové Formanove dielo výraznejšiu skladbu, ktorá by u diváka zarezonovala. A to v konečnom dôsledku platí vlastne aj o príbehu. Ten síce nesie veľmi silnú myšlienku a protivojnový odkaz, ale zo širšieho obsahového spektra v podstate nič svetoborné divákovi neponúka. Hair tak možno s plnou vážnosťou označiť za mierne preceňovaný snímok. Hoci mu miesto medzi dnes už klasickými dielami nemožno odoprieť, po príbehovej, ale aj hudobnej stránke ho v žiadnom prípade nemožno považovať za počin nadpriemerných kvalít. Tým totižto rozhodne nie je. Sila tohto Formanovho diela je, ako už bolo spomenuté, v odkaze, ktorý nesie, a ktorý bol na konci sedemdesiatych rokov stále živý a aktuálny. Nielen v kontexte iba nedávno skončenej vietnamskej vojny, ale aj stále živej studenej vojny. Tak teda peace všetkým ľuďom, peace všetkým účesom a peace filmovej priemernosti, ktorú však v tomto prípade treba chápať inak než pri iných filmoch.

    • 1.11.2019  20:59

    Prvá séria seriálu 13 Reasons Why sa v roku 2017 objavila ako blesk z jasného neba, pričom si zaslúžene dokázala získať divákov. Keď sa na ňu človek s odstupom času pozrie, stále vidí, že je dobre napísaná, dobre spracovaná, a takisto v sebe nesie značnú mieru kontroverznosti. Jej jedinou chybou je snáď len to, že sa trinástou epizódou končí iba séria, nie však seriál. Tvorcovia sa z akýchkoľvek dôvodov rozhodli pokračovať, o rok prišla séria druhá, a v roku 2019 séria tretia. Predposledná. A tá ťahá celú značku opäť o čosi kvalitatívne nižšie. Na Liberty High prichádza nová postava, Ani Achola (Grace Saif), a Bryca Walkera (Justin Prentice) po jeho zmiznutí nachádzajú zavraždeného v miestnom prístave. Už na prvý pohľad to v tomto prípade vyzerá skôr ako keby tvorcovia nevedeli "kudy kam", než ako neotrasiteľná a solídne vybudovaná séria. Trinásť epizód to v konečnom dôsledku potvrdzuje, ale kde toto pokračovanie, ktoré možno označiť ako absolútne zbytočné, zlyháva? Vo svojej podstate je zlyhaním už len to, že vôbec vzniklo, ale pre zachovanie objektívnosti sa treba na celú sériu pozrieť o čosi bližšie. Ak oddelíme zrno od pliev, tým rozumejte prvú sériu od druhej a tretej, zistíme, že plevy sú si v mnohých veciach storytellingu podobné. Zatiaľ čo druhá séria hľadá vinníka v súdnej sieni, tretia ho hľadá na chodbách školy a v uliciach mesta. Tvorcovia z vyložene retrospektívne pôsobiacej hmoty vytvorili young adult kriminálku, v ktorej je síce retrospektíva stále dominantným prvkom, ale funguje odlišne a zanecháva úplne iný dojem. Bohužiaľ, nie zrovna dvakrát pozitívny. Podobnosť možno badať aj v tom, a to je v podstate základný kameň celého seriálu, že postavy dookola obviňujú jedna druhú. Takto sa to ťahá zväčša dvanásť epizód a nakoniec vyjde najavo, že je všetko úplne inak. Možno povedať, že sa tak deje aj v tejto sérii, a zároveň je dôležité sa pri jej konci pozastaviť. S ohľadom na všetky vedľajšie dejové odbočky v sérii sa nielenže končí možno až priveľmi rýchlo, ale, a to je oveľa dôležitejšie spomenúť, núti diváka klásť si otázku, akým množstvom morálky oplývajú samotní tvorcovia. Hoci je potrebné sa od akýchkoľvek seriálov a filmov odosobniť, nemožno nespomenúť, možno s menším spoilerom, že zobraziť minimálne 7 tínedžerských postáv ako kryjú federálny zločin, pričom sa tak sami stávajú jeho súčasťou, je amorálne a možno ešte nechutnejšie, než záver prvej série. A je jedno, kto je voči komu v akom priateľskom či nepriateľskom vzťahu. Postavy sú vonkoncom ďalším faktorom, ktorý sériu potápa. "Staré známe" tváre sú už akosi opozerané, divákovi viac-menej nedokážu, až na malé výnimky, priniesť nič nové, naopak nová postava Ani je výrazne nevýrazná - v celkovom dianí, aj keď je často na obraze, jej podstata zaniká. Navyše, veľká väčšina postáv pôsobí otravným dojmom, na čele s akčnou skupinou školských feministiek "HO", ktoré musia prísť otravné aj niekomu, kto inak proti feministkám nič nemá. Za podstatný nedostatok treba označiť aj rýchle záverečné "vysporiadanie sa" s postavou Montgomeryho de la Cruza (Timothy Granaderos). 13 Reason Why - Season 3 je po príbehovej stránke nezaujímavou a do značnej miery rozporuplnou záležitosťou kvôli vyššie spomenutým aspektom. Divák, ktorý sa aj napriek všetkým varovným signálom rozhodne obetovať týmto trinástim epizódam svoj čas, by mal už dopredu počítať so sklamaním, pretože to je snáď to jediné, čo je na tejto sérii kvalitné. Kvalitné sklamanie. A po technickej stránke za zmienku stoja snáď jednotlivé prechody z prítomnosti do minulosti a naopak, pri ktorých kamera plynule prechádza z farebných do sivasto ladených tónov. Keďže sa však nejedná o žiadny artový počin, ale dolármi vyplnený Netflix vankúš, technická stránka veľký dopad na celkové hodnotenie nemá. Najviac priemer, aj to so zatvorenými očami.

    • 6.10.2019  18:29

    V poradí ôsmy film a zároveň siedmy návrat Jasona Voorheesa, deformovaného vraha v hokejovej maske, prebývajúceho v hlbinách jazera Crystal Lake. Tentokrát sa podľa podtitulu ocitá na newyorskom Manhattane, čo je však pravda iba z časti, pretože na ňom sa filmový dej odohráva nanajvýš v záverečnej polhodine. Väčšinu času totižto Voorhees loví a zabíja končiacich stredoškolákov na výletnej lodi. Ak by ktokoľvek očakával, že práve táto časť tejto zdanlivo nekonečnej slasher série, je o niečo lepšia, ako jej predchodcovia, ostane sklamaný. Nielenže ôsma časť nie je o nič lepšia, ako predchádzajúcich sedem, je dokonca výrazne horšia. A to je v prípade tejto série vskutku niečo, čo sa dá prekonať len ťažko. Ale hľa, práve tomuto počinu režiséra Roba Heddena z roku 1989 sa to darí. Jeho príbehová časť je rovnako hlúpa, ako už sedemkrát predtým, najmä vďaka tomu, že tvorcovia po ôsmykrát pracujú s minimálne pozmeneným scenárom, v ktorom sú akurát obsiahnuté nové, avšak stereotypné postavy odrastených stredoškolákov, a celý dej je zasadený do iného prostredia. Inak sa v podstate nič nemení. Vorheess znovu "zázračne" a "náhodou" ožije a začne vraždiť. Nič viac, nič menej. Celý film však na diváka tentokrát pôsobí ešte o niečo lacnejším a zúfalejším dojmom, za čo môžu do výraznej miery aj prakticky neznámi hereckí protagonisti, účinkujúci v ňom. Niektorých z nich možno doslova označiť za hereckých antitalentov, ktorí by snáď neprešli ani prvým kolom talentových skúšok na VŠMU. Ich hranie a výrazy pri umieraní, potom čo ich Vorheess pošle na onen svet, sa rovnajú asi úrovni vianočnej besiedky na základnej škole. Za rovnako stupídne možno považovať neraz iracionálne správanie postáv a absolútne nelogické momenty, v ktoré robia z hlúpeho slasheru hlúpu slasher tragikomédiu. Ale nie takú, pri ktorej by sa divák aj zasmial. Skôr takú, pri ktorej sa sám seba pýta, prečo vôbec tento nezmysel sleduje, čakajúc pritom na záverečné titulky, predstavujúce dokonalé vyslobodenie z tohto antifilmového pekla. Friday the 13th Part VIII: Jason Takes Manhattan predstavuje paródiu na samého seba, paródiu na túto nudnú kvázi hororovú sériu a paródiu na film, ako taký. Navyše svojím názvom do maximálnej možnej miery zavádza, keďže na newyorskom Manhattane sa odohráva minimum z celej 100-minútovej stopáže. O kvalitách príbehových, hereckých, či akýchkoľvek iných, nemôže byť prakticky ani reč, keďže sa fakticky jedná o kompilát kompilátu s minimálnymi úpravami. Na filmovom soundtracku počuť nielen zvuk končiacich sa osemdesiatych rokov, ale takisto aj umieráčik pôvodnej sérii Friday the 13th a žánru slasher, ktorý sa snáď už nikdy nevráti v takej "sile" a podobe, v akej bol na svojom výslní práve v spomínanej dekáde.

    • 5.10.2019  15:53

    Svetovú populáciu zasiahne záhadný vírus, ktorý mení ľudí na zdanlivo nekontrolovateľné a krvilačné zombie. Jediný na celom svete, kto môže šíreniu nákazy zabrániť a odhaliť jej pôvod, je expert Organizácie spojených národov, Gerry Lane (Brad Pitt). Áno, s takýmto jednoducho, ba až stereotypne znejúcim snímkom v roku 2013 prichádza nemecký režisér Marc Forster, vychádzajúc pritom z knižnej predlohy Maxa Brooksa. Minimálne druhý menovaný sa už pri písaní svojej knihy musel značne inšpirovať mnohými námetovo podobnými knižnými alebo filmovými dielami, v ktorých svet padá a skláňa sa pred zákerným vírusom, aby sa nakoniec našiel jeden hrdina, ktorý všetkých vyvedie zo spárov pekelných a zachráni deň, ako aj život na Zemi. Ak divák už na samotnom začiatku ospravedlní nie príliš originálny filmový námet, ešte stále môže aspoň dúfať v to, že tvorcovia si pre neho pripravili aspoň originálne spracovanie. Sny, nádeje a túžby sa však v prípade tohto filmu veľmi rýchlo rozplývajú. Hoci úvod s ničím neotáľa a diváka vrhá do akčného deja tak povediac po hlave, čomu výraznou mierou pomáha aj dynamická kamera a pôsobivý strih, po čase sa dianie na obraze upokojuje. Solídny rozbeh sa však po čase transformuje po podoby tradičného žánrového rozprávania, ktoré sa snaží stavať na atmosfére, občasných "ľakačkách" a chrčiacich hrdelných zvukoch infikovaných ľudí - zombie. Jednoducho povedané, film po úvodnej akčnej sekvencii upadá do už toľkokrát videného žánrového stereotypu. Bohužiaľ, starého psa novým kúskom nenaučíš, a hoci sa tvorcovia akokoľvek snažia, s ničím novým, neopozeraným, neprichádzajú. Chrčanie zombie, strieľanie a svetoznáme lokácie v troskách - akosi to celé postráda nádych originality. A nie je práve tá tým, čo od každého filmu divák očakáva? Je potrebné povedať, že úvod a ako-tak aj záver majú niečo do seba, ale všetko medzi tým, číže podstatná časť filmu, je iba akousi výplňou. Výplňou plnou stereotypov, na ktorej možno nanajvýš oceniť tak vizuál a z časti aj výpravu. Ani jeden z týchto prvkov v tomto prípade však nepredstavuje dominantnú zložku, ktorá by dokázala film pozdvihnúť na vyššiu úroveň. Herecky to celé de facto ťahá Brad Pitt, štylizovaný do pozície hrdinskej one man show, pôsobiaci skôr nemastne-neslaným dojmom. Príjemným hereckým prekvapením je naopak prakticky neznáma izraelská herečka Daniella Kertesz v roli vojačky Segen. World War Z nie je filmovým sklamaním. Je presne tým, čím filmy s postapokalyptickou tématikou zombie sú a budú minimálne dovtedy, kým pred jedným z nich nebude napísané "Podľa skutočnej udalosti". World War Z predstavuje námetovú "vykrádačku" inej námetovej "vykrádačky", ktorej stereotypný akčný dej so všemohúcim hrdinom v hlavnej úlohe výraznejšie osloví snáď len zarytých milovníkov žánru, alebo úplných filmových analfabetov. Koniec koncov, to, o aký film sa jedná, dokazujú už samotné plagáty. Tie o ňom prezrádzajú viac, než dosť. Film ako samostatný celok možno označiť za relatívny priemer, v širšom kontexte sa už však jedná o záležitosť, nachádzajúcu sa minimálne o jeden kvalitatívny stupeň nižšie.

    • 4.10.2019  20:22
    Řím (TV seriál) (2005)
    ***

    Obdobie prvého a druhého triumvirátu, rovnako ako aj celá klaudiovsko-juliovská dynastia, patria v rímskych dejinách medzi tie najzaujímavejšie epochy, ktoré ešte stále aj dnes svojou atraktívnosťou lákajú ľudí. Niet sa preto čo čudovať, že v roku 2005 tvorcovia, majoritne združení pod hlavičkou HBO, prichádzajú so seriálovým počinom, zameriavajúcim sa práve na spomínané obdobie a postavy s ním späté. V dvoch sériách s celkovým počtom dvadsaťdva epizód, vystupujú nielen stvárnené reálne historické postavy, ktorých rozhodne nie je malé množstvo a divák neznalý dobových mien a vzťahov sa môže dokonca ľahko zamotať, ale takisto aj hlavná dvojica - rímski pešiaci na pohľadanie, Lucius Vorenus (Kevin McKidd) a Titus Pullo (Ray Stevenson). Hoci predstavujú hlavné postavy celého seriálu, výrazne dominujú iba v prvej sérii, a ani v tej sa okolo nich primárne netočí dianie. Vstupujú do neho, ovplyvňujú ho, ale v prvej, rovnako ako aj v druhej sérii, dej sleduje primárne postavy z prostredia vládnucej vrstvy, zasadzujúc ich do reálnych dobových udalostí. Na týchto udalostiach v podstate stojí celý seriálový základ, od ktorého sa následne odvíjajú či už skutočné alebo vymyslené dejové línie. Nájsť sa tu dá prakticky všetko dôležité - zavraždenie Cézara, Egypt a Kleopatra (Lyndsey Marshal) atď. Pre milovníkov rímskej histórie seriál na pohľadanie, pre všetkých ostatných už o niečo menej. Nie primárne kvôli príbehu, aj keď aj ten by mohol miestami vyzerať inak, ale skôr kvôli spracovaniu. To stroskotáva na viacerých miestach naprieč obidvoma sériami. K malým nedostatkom, ktoré však v konečnom dôsledku zásadne seriál ako celok neoplyvňujú, môžeme zaradiť napríklad striedavú kvalitu jednotlivých epizód. To je však niečo, s čím sa stretávajú prakticky všetky seriály, ktoré boli a budú natočené. Avšak tým už výraznejším nedostatkom, ktorý možno priamo aplikovať na tento počin, je fakt, že výprava trpí nedostatkom priestorov, v ktorých sa odohráva dej. Zo začiatku to síce citeľné pre diváka nijako nie je, avšak časom si začína všímať, že tvorcovia dookola rotujú XY interiérov (exteriérov je - najmä v druhej sérii - malý počet, pričom aj tak výraznejšie nenadchnú). Množstvo scén tak pôsobí stereotypne, ba až repetitívne, čo následne priamo vedie ku zníženiu záujmu o samotné príbehové dianie. Rovnaká vec sa dá povedať napríklad aj o kostýmoch, zo začiatku nadchnú, neskôr začnú nudiť. Herecká stránka seriálu ponúka viac-menej neopozerané tváre, ktoré stvárňujú svoje postavy solídne, nie však natoľko, aby divák niekoho vyložene velebil do nebies. Podobne dobre to tvorcovia zvládajú aj po technickej stránke. V tomto smere seriálu niet čo vytknúť. Rome je v porovnaní s väčšinou seriálov iba krátko trvajúcim skokom do histórie jednej kedysi obrovskej ríše. Jeho dĺžka však paradoxne zrejme predstavuje aj jeho záchranu pred oveľa horším dojmom, ktorý by teoreticky mohol zanechať. Takto, s 22 epizódami, ktoré divákovi ponúka, predstavuje ešte stále pozerateľnú seriálovú záležitosť s relatívne obstojným príbehom, ktorý ocenia najmä milovníci danej doby, ale už s horšou výpravou a repetitívnym vizuálom. Prekvapivo seriálu príliš nepomáhajú ani neraz explicitné a všetko ukazujúce sexuálne scény. Rozhodne však nejedného diváka potešia.

    • 29.9.2019  19:20
    Řím - Série 2 (série) (2007)
    ***

    Po pozerateľnej, hoc nanajvýš priemernej prvej sérii seriálového počinu Rome, tvorcovia po dvoch rokoch prichádzajú s pokračovaním. To priamo, alebo snáď len s malým časovým posunom vpred, nadväzuje na udalosti z predchádzajúcej série. K plnej moci sa dostáva stále mladý Octavian (Max Pirkis/ Simon Woods), ktorý začína zbrojiť proti Markovi Antoniovi (James Purefoy), pričom tento ich spor predstavuje hlavnú dejovú zápletku, popri ktorej má divák takisto možnosť sledovať, ako sa z dvoch bývalých radových vojakov, Lucia Vorena (Kevin McKidd) a Tita Pulla (Ray Stevenson), stávajú vážení občania na Aventínskom pahorku. Stroho tak možno skonštatovať, že sa síce mení príbehová zápletka (hoci svojím spôsobom si je množstvo dejinných udalostí antického Ríma veľmi podobných, založených na večnom súperení a nespokojnosti tej či onej dobovej postavy), ale kvalitatívne seriál naďalej stagnuje a stroskotáva na rovnakých veciach, na ktoré naráža už v sérii prvej. To znamená, že po príbehovej stránke sa jednotlivé epizódy aj napriek kolísavej kvalite sledovať dajú, avšak žiadny zážitok navyše divákovi neprinášajú. Zarytým milovníkom antického Ríma to pri "hltaní" zápletky možno až natoľko nemusí prekážať, no všetcí ostatní si veľmi ľahko všimnú množstvo nedostatkov, ktoré sa neskôr menia na nudné stereotypy. To platí najmä v prípade miestami vyložene nudnej a opakujúcej sa výpravy. Tvorcovia opäť zasadzujú dej do XY interiérov a lokácií, ktoré dookola striedajú, čím postupne unavujú diváka. Malým plusom a vytrhnutím zo sivastého rímskeho stereotypu chladných múrov a neforemných átrií, je zasadenie časti príbehu do egyptského prostredia, ktoré je nakoniec možno tým vôbec najlepším, čo séria ponúka. A to nielen po výpravnej, vizuálnej, ale koniec koncov aj príbehovej stránke. O tom, že rímske dejiny sú vo všeobecnosti zaujímavým a pútavým obdobím histórie, niet najmenších pochýb. Avšak aj táto séria diváka utvrdzuje v tom, že je možno pútavejšie si o týchto historických udalostiach čítať, než sledovať ich spracovanie. Minimálne v podobe, v akej ich tvorcovia ponúkajú v tomto prípade. Rome - Season 2 sa v podstate príliš nelíši od svojho predchodcu. Rozdielmi sú maximálne poradové číslo, počet epizód a príbeh, ale vo svojej podstate druhá séria nepredstavuje nič viac, než len nadväzujúci stereotyp, pri ktorom divák sedí snáď len z akéhosi vnútorného nastavenia, ktoré mu vraví, aby tento počin dopozeral až do konca len z princípu. Divácky záujem postupne s každou ďalšou epizódou upadá a malé záblesky "nádeje" nepredstavujú dostatočne silný impulz na obnovenie počiatočného záujmu. Zjednodušená učebnica rímskeho dejepisu s repetitívnym vizuálom.

    • 15.9.2019  16:43
    9/11 (2017)
    *

    O tom, že teroristické útoky z 11. septembra 2001 patria k najväčším tragédiám v novodobej histórii, niet najmenších pochýb. Na motívy týchto udalostí odvtedy vzniklo hneď niekoľko filmov, až na pár výnimiek však zväčša dokumentárneho charakteru. V roku 2017 však prichádza argentínsky režisér Martin Guigui s "tradičným" celovečerným filmom, ktorý túto ľudskú tragédiu transformuje na tragédiu filmovú. A to bohužiaľ doslova. Hlavný námet filmu pojednáva o pätici ľudí, ktorí ostanú zaseknutí vo výťahu v jednej z veží Svetového obchodného centra po tom, čo do nej vrazí unesené dopravné lietadlo. Od tej chvíle sa pre nich začína boj s časom, ktorí poznačí nielen ich, celé Spojené štáty americké, ale takisto aj celý svet. Koho však tragédia v tejto podobe poznačí najviac, je divák, ktorý vydrží pri tomto počine sedieť až do konca. Snímok totiž kolabuje hneď na niekoľkých frontoch súčasne. A to už od samotného začiatku, keď má divák možnosť všimnúť si, akým doslova lacným dojmom film pôsobí. Po vizuálnej stránke niektoré scény vyložene kolú oči (napríklad počítačové spracovanie "dvojičiek" Svetového obchodného centra), pri iných má divák zasa pocit, že tvorcovia mali pri natáčaní k dispozícii maximálne tri interiéry, ktoré dookola prestavovali. Komorná atmosféra vo filmoch je síce v poriadku, ale iba v prípade, že s ňou tvorcovia dokážu v rámci príbehu adekvátne pracovať, čo sa v tomto prípade ani zďaleka nedeje. Diváka po chvíli totižto prestane baviť presvetlený výťah s množstvom logických nedostatkov a "všeználkovských" postáv, ktoré predstavuje zaseknutá pätica pod vedením Charlieho Sheena. Táto pätica pritom dokonale reprezentuje obvyklý filmový stereotyp. Po náraze lietadla a zaseknutí sa, sa všetci rýchlo predstavia, odhaľujúc pri tom background svojho charakteru, aby si k nim mohol divák (márne) vytvoriť väzbu, neskôr spolu začnú spolupracovať, škriepia sa, chvíľu sa dusia dymom, potom zasa nie, zisťujú, že sa jedná o teroristický útok, a medzitým cez intercom ešte komunikujú s výťahovou dispečerkou Metzie (Whoopi Goldberg), ktorá, ako sa zdá, má plno času zachraňovať iba ich a kašľať pritom na minimálne ďalších 30 výťahov vo veži. Nie že by sa divák pri sledovaní vyložene zameriaval na vyhľadávanie podobných logických nezmyslov, ale ak vidí jednu hlúposť, nedá mu to, aby si nevšimol ďalšiu. Obzvlášť, ak je nimi film prešpikovaný, čo je v tomto prípade skutočne škoda, keďže spomínaný námet nie je ani zďaleka zlý. O to viac preto zamrzí podobné spracovanie. 9/11 je venovaný pamiatke obetí teroristických útokov z dňa s rovnakým dátumom. Táto pamiatka je zároveň zrejme jedinou pozitívnou vecou, ktorú snímok ponúka. Možno až na výnimku, ktorú predstavuje námet, sa však po príbehovej, hereckej, no najmä vizuálnej a výpravnej stránke jedná o takmer dokonalý filmový prepadák, vyšachovaný aj z kategórie slabých B snímkov smerujúcich rovno na nosiče DVD, ktorý v konečnom dôsledku uvidí minimum divákov. A aj to minimum rozhodne nadšené ani zďaleka nebude.

    • 8.9.2019  11:01
    Řím - Série 1 (série) (2005)
    ***

    Bohatá história antického Ríma v sebe skrýva množstvo zaujímavých a pozoruhodných dejinných udalostí, ktoré neprestávajú udivovať ani človeka dnešnej doby. Niet sa preto čo čudovať, že Rím, jeho kedysi obrovská ríša a neraz kontroverzné postavy, sa v priebehu rokov stali námetmi na knižné, ako aj filmové diela. K jedným z nich môžeme pripočítať aj seriálové spracovanie s jasným a všehovoriacim názvom - Rome. Vo svojej prvej sérii, pozostávajúcej z 12 epizód, a odohrávajúcej sa počas posledných rokov vlády Gaia Iulia Caesara (Ciarán Hinds), sleduje jej dej najmä dvojicu hlavných postáv - vojakov rímskej armády - Lucia Vorena (Kevin McKidd) a Tita Pulla (Ray Stevenson), ale takisto aj vedľajšie postavy či už z radov vyššej spoločnosti alebo plebsu. Na pomerne krátkej, ale príbehovo prepracovanej a údernej sérii, sa za britskú stranu na projekte podieľala BBC, za stranu americkú zasa HBO. A hoci sú zväčša tieto dve značky zárukou kvality, v tomto prípade na diváka výsledný produkt až takým skvelým dojmom nepôsobí. Odpovedí, prečo je tomu tak, môže byť hneď niekoľko. Prvou z nich môže byť už spomínaná údernosť samotnej série, čo znamená, že na relatívne malom priestore 12 epizód sa tvorcovia možno až prirýchlo prehrýzajú obdobím niekoľkých rokov. S tým následne súvisí aj fakt, že tu divák nenachádza kvalitatívnu vyrovnanosť jednotlivých epizód, ale naopak sa stretáva s epizódami horšími (napríklad útek časti prvého triumvirátu do Grécka) a lepšími (epizóda odohrávajúca sa v Egypte). V konečnom dôsledku síce dejovo drží všetko pohromade tak, ako má, ale časový horizont deja by predsa len mohol byť o niečo viac zúžený. Ďalším dôvodom, prečo táto séria až tak veľmi diváka neoslní, je to, že hoci mali tvorcovia určite solídny rozpočet, vo finále to nie je príliš vidno. Jednak čo sa týka kostýmov, s ktorými by sa určite dalo vyhrať viac, ale najviac citeľné je to v tomto smere vo výprave. Namiesto toho, aby divák videl majestátne fóra a paláce, sa dočká zväčša iba ich malých častí, prípadne počítačových CGI spracovaní, ktoré nepôsobia príliš vábne. A to tiež len zriedkavo, keďže väčšina scén sa odohráva v stále tých istých interiéroch, ktoré by bolo možné možno spočítať na prstoch obidvoch rúk, čo po chvíli začne pôsobiť nielen repetitívne, ale v tomto prípade najmä komorne a nudne. Po najdôležitejšej, príbehovej stránke takisto nie je tento počin dvakrát dokonalý. Aspoň teda čo sa hlavných postáv a deja okolo nich týka. Aby sme však len nekritizovali, je potrebné povedať, že zaujímavé dejové línie, intrigy a tak skvelé dekadentné rímske vzťahy, sa dajú nájsť pri vedľajších postavách, najmä čo sa mladej Octavie (Kerry Condon) a Octaviana (Max Pirkis) týka. Rome - Season 1 je síce pozerateľnou záležitosťou, pri ktorej divák nezaspí (možno iba vtedy, ak je unavený), pričom však jedným dychom treba dodať, že to najlepšie na seriálovej sérii by sa nemalo točiť okolo vedľajších postáv a explicitných sexuálnych scén. Ak sa na túto sériu pozrieme z objektívneho hľadiska, ľahko zbadáme jej priemernosť v takmer všetkom, čo divákovi ponúka. V niektorých smeroch by odvážnejší mohli tvrdiť, že sa jedná až o podpriemernosť, ktorá HBO ani BBC nie je zväčša blízka.

    • 19.8.2019  16:14
    Iron Men (2017)
    ****

    V roku 1895 vznikol v dokoch v londýnskom East Ende futbalový klub Thames Ironworks F.C., ktorý v nasledujúcich piatich rokoch vystriedal tri domovské štadióny. Na prelome storočí, v roku 1900, sa premenoval sa West Ham United, a o ďalšie štyri roky zakotvil na štadióne Boleyn Ground. Ten sa na ďalších 112 rokov stal ich domovským stánkom a pevnosťou, spojenou s veľkými futbalovými momentmi a postavami. Sezóna 2015/2016 však bola pre West Ham na tomto až kultovom mieste ich poslednou, keďže od novej sezóny sa presúvali na väčší a modernejší londýnsky Olympijský štadión. Režisérska dvojica Suri Krishnamma a Paul Crompton v dokumente z roku 2017 zachytáva posledné veľké momenty tohto futbalového chrámu na známej ulici Green Street, mimochodom spájanej aj s filmom Green Street Hooligans z roku 2005, pričom sa v ňom zameriavajú na dve posledné domáce stretnutia s Manchestrom United. Na prehru 1:2 v šiestom kole F.A. Cupu, rovnako ako aj na vôbec posledný (ligový) zápas a víťazstvo 3:2. Zmes skutočne pôsobivých a vynikajúco natočených záberov zo spomínaných zápasov dopĺňajú zábery historické, ako aj neraz veľmi silné rozhovory s osobami, ktoré sú s klubom úzko späté. V dokumente sa objavia či už vtedajší tréner "kladivárov" Slaven Bilic, dlhoročný kapitán Mark Noble, majitelia klubu, herec Ray Winstone, a samozrejme aj fanúšikovia, ktorí predstavujú tú vôbec najpodstatnejšiu zložku každého futbalového klubu. V prípade West Hamu to platí dvojnásobne, čo má divák možnosť pocítiť najmä, keď vidí, ako na tribúnach Boleyn Ground povzbudzujú nevidomý Matt Datson či 100-ročná Mabel Arnold. To je jednoducho niečo, čo dostane každého futbalového fanúšika. A fanúšika West Ham obzvlášť, ktorému sa pri týchto záberoch, a skladbe "I'm Forever Blowing Bubbles", tisnú slzy do očí. Ako všetkým tým, ktorí 10. mája 2016 ostali sedieť na svojich miestach až do zatvorenia štadióna, aby si naposledy vychutnali atmosféru miesta, ten jedinečný genius loci, ktorým Boleyn Ground oplýval. Iron Men je pocta, vynikajúco spracovaná dokumentárna pocta pre jeden z najkultovejších ostrovných štadiónov. Hoci na ňom hrával klub, ktorý naň za tých 112 rokov nepriniesol až tak veľa trofejí, štadión sa mohol popýšiť niečím iným, než nablýskanou skrinkou s trofejami, a síce jedinečnou, elektrizujúcou atmosférou, ktorá z neho každý druhý víkend od augusta do mája pulzovala. Vizuálne podmanivý a pôsobivý dokument, ktorý ocenia najmä milovníci ostrovného futbalu. A na záver, ako spievajú Cockney Rejects, stačí dodať, že "wherever you may roam, it will always be our home, sing goodbye Upton Park."

    • 16.8.2019  20:42

    Východné pobrežie Spojených štátov amerických, 20. roky 20. storočia. Takzvané "Roaring twenties", doba medzi koncom prvej svetovej vojny a krachom burzy na Wall Street v roku 1928, sú v plnom prúde, a hoci je v krajine prohibícia, biznisu s alkoholom sa darí tak, ako nikdy predtým. Samozrejme, že na čiernom trhu. Jedným z tých, ktorý sa v tejto "brandži" pohybujú, je aj najvplyvnejší muž Atlantic City, Enoch "Nucky" Thompson (Steve Buscemi), ktorého v nasledujúcich rokoch čaká cesta z výslnia až do samotného pekla. Tvorcovia z HBO, medzi ktorými možno nájsť aj viacero veľkých hollywoodskych mien, v roku 2010 predstavujú seriál, v ktorého celkovo piatich sériách sa nielen inšpirujú spomínanou dobou divokých 20. rokov, ale aj skutočnými postavami a udalosťami. V niektorých pasážach je tým pádom dej dobovo autentický, no väčšinou tvorcovia formujú vlastný "vesmír" pre potreby seriálu. Samotný príbeh je väčšinou, ako dokazuje aj 56 epizód naprieč piatimi sériami, napísaný viac, než obstojne. Zväčša sa točí okolo už spomínanej hlavnej postavy, ale vynikajúco sú v seriáli zakomponované aj postavy vedľajšie, ktorých naozaj nie je málo. A hoci sú všetky istým spôsobom príbehovo spojené s postavou Nuckyho Thompsona, tvorcovia zároveň dokážu vytvárať ich vlastné, miestami od Thompsona úplne odosobnené príbehy, ktoré sú neraz dokonca zaujímavejšie, ako hlavná dejová línia, dominujúca celému seriálu. Zároveň sa však všetko so všetkým prekrýva, čím vzniká skutočne pozoruhodná pavučina vzťahov a prepojení jednotlivých postáv. A ako to býva aj v skutočnom živote, takáto spleť vytvára dokonalú živnú pôdu pre intrigy najrôznejšieho druhu. Tie sú v podstate akýmsi hnacím motorom celého seriálového deja. Veď čo by to bolo za gangsterskú krimi drámu bez intríg, spojenectiev a zrád. Za päť sérií si ich divák "užije" vskutku dosť, pričom niekedy sa objavia úplne znenazdajky. Plot twistov síce seriál príliš mnoho nemá, ale ak sa už nejaký vyskytne, stojí naozaj za to, a dokáže príbehovo poriadne zamiešať kartami, ako aj preskupiť rady vedľajších postáv. Z ich obrovského množstva, ktorá sa v seriáli objavujú, za najzaujímavejšie možno označiť Richarda Harrowa (Jack Huston), veterána z 1. svetovej vojny s maskou cez polovicu tváre, ďalej federálneho agenta Nelsona Van Aldena (Michael Shannon), ktorý ako postava prechádza veľmi pozoruhodným vývojom, Gypa Rosettiho (Bobby Cannavale), mafiána, objavujúceho sa v tretej sérii, Al Caponeho (Stephen Graham), bossa všetkých bossov, alebo ďalšieho agenta Warrena Knoxa (Brian Geraghty), rovnako ako aj pestrú plejádu ženských postáv, ktoré sa neraz pred divákom odejú do Evinho rúcha. Silnou stránkou celého seriálu je aj dobovo ladená výprava, ktorá výrazným spôsobom prispieva k celkovej atmosfére, rovnako ako aj kostýmy alebo hudba. Ak by sa divák zamyslel nad negatívami tohto počinu, musel by rozmýšľať pomerne dlho, aby nejaké našiel. Určite, podobne ako pri x ďalších seriáloch, aj tu sa striedajú lepšie epizódy s tými horšími, ale nikdy nenarúšajú koncepciu natoľko, aby diváka prinútili k tomu, aby seriál prestal sledovať. Za najväčší nedostatok tak možno považovať občasné citeľné "odstrčenie" (tým rozumej neobjavenie sa) postavy aj na niekoľko epizód, hoci v tej či onej sérii môže zohrávať pomerne dôležitú úlohu. To sa dá príkladne demonštrovať na viacerých príkladoch, týkajúcich sa najmä postavy Richarda Harrowa. Väčším príbehovým alebo technickým nedostatkom sa však seriál našťastie vyhýba, respektíve ich divák vôbec nevníma. Boardwalk Empire, ako veľký dobový seriálový projekt z produkcie HBO, dozaista napĺňa divácke očakávania. Obsahuje všetko, čo by kvalitný seriál obsahovať mal - skvelé herecké obsadenie, bravúrne spracovanú výpravu, schopnosť správne navnadiť atmosféru a vtiahnuť diváka do centra diania, a takisto aj zvládnuté technické spracovanie. Najdôležitejší však stále ostáva príbeh a ten je v prípade Boardwalk Empire rovnako kvalitný, ako zvyšok seriálu. Aj vďaka veľkému množstvu postáv sa na obraze stále niečo deje a divák sa len málokedy naozaj nudí. Dejových zvratov síce seriál ponúka menej, sú však o to silnejšie, čo jednoznačne zanecháva pozitívny dojem. A ten v konečnom dôsledku bez pochýb zanecháva aj seriál ako celok.

    • 16.8.2019  17:16

    Nad Atlantic City, Chicagom, New Yorkom či Havanou sa zaťahujú mračná. Impériá dokážu rýchlo vyrásť, ale rovnako rýchlo dokážu aj spadnúť. A ani impériá postáv zo seriálu Boardwalk Empire nie sú večné. V poradí piata séria seriálového hitu z produkcie HBO, ktorá je zároveň jeho záverečnou, tentokrát divákovi prináša síce o štyri epizódy kratšiu príbehovú zápletku, avšak o to výraznejšiu, citeľnejšiu a silnejšiu. Dejová línia od začiatku prvej epizódy naplno smeruje k záverečnému vyvrcholeniu, pričom na tejto osemdielnej ceste postupne končia jednotlivé osudy všetkých dôležitých hlavných aj vedľajších postáv, ktoré sú stále živé. Oproti štvrtej sérii sa príbeh posúva o niekoľko rokov dopredu - konkrétne na začiatok tridsiatych rokov 20. storočia, ale vďaka snovým "flashbackom" Nuckyho Thompsona (Steve Buscemi), sa divák takisto presunie aj na koniec 19. storočia, do časov Thompsonovho detstva a rannej dospelosti. Tento návrat v čase, ktorý sa v seriáli objavuje vôbec po prvýkrát, je síce zo začiatku pomerne nezaujímavý, možno dokonca ani úplne nepasuje do formy, akou je dej podávaný, ale neskôr si naň divák zvykne. A čo je ešte dôležitejšie, vysvetľuje viaceré podstatné udalosti z minulosti postáv, ktoré zasahujú do seriálovej prítomnosti, čiže do obdobia začiatku tridsiatych rokov. Čo sa týka samotných postáv, tie sa už príliš nevyvíjajú, pričom by sa dalo povedať, že viaceré z nich v podstate čakajú len na svoj koniec. A takisto sa ho aj dočkajú, pretože piata séria je smrťami postáv skrz-naskrz plná. Bez vyzradenia deja možno povedať, že neraz odídu aj postavy, pri ktorých to divák skutočne nečaká. Za zmienku tým pádom stojí aj niekoľko menších či väčších plot twistov, ktoré sú v tejto sérii najciteľnejšie od záveru poslednej epizódy druhej série. Boardwalk Empire - Season 5 je oproti ostatným už na prvý pohľad iná. Nielen menším počtom epizód, ale aj pomerne výrazným príbehovým časovým skokom dopredu, takisto ako aj početnými flashbackmi do minulosti. Iná však v žiadnom prípade neznamená zlá, skôr naopak. Piata séria je po všetkých stránkach veľmi solídnym a divácky uspokojivým zakončením kvalitného dobového seriálu, sledujúceho podsvetie aj najvyššiu politiku na východnom pobreží Spojených štátov v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Výraznými prvkami, ako je tomu aj v štyroch predchádzajúcich sériách, sú opäť kvalitná výprava, dobové kostýmy či hudba. Najsilnejšie na diváka však jednoznačne pôsobí príbeh, ktorý sa v poradí 56. epizódou raz a navždy končí. Tak, ako končia impériá...

    • 6.8.2019  11:58

    Príbeh seriálu Boardwalk Empire a jeho hlavných, ale aj vedľajších postáv, sa pomaly, ale isto blíži ku svojmu koncu. Po vzore predchádzajúcej, tretej série, ktorá s dejom seriálu väčšiu časť epizód "taktizuje", aby v závere naplno udrela, uberá sa rovnakým smerom aj séria s poradovým číslom 4. Hoci tvorcovia už predtým pracovali s viacerými súčasne plynúcimi dejovými líniami rôznych postáv, až na začiatku tejto série - a vlastne aj počas celého jej 12-epizódneho trvania - dosahuje tento štýl súbežného storytellingu svoj doposiaľ najvyšší vrchol. Dej už nie je pevne, a takmer výlučne, viazaný iba na Atlantic City, ale presúva sa viac do Cicera, na Floridu a podobne. A to aj, alebo hlavne kvôli tomu, že väčšiu voľnosť dostávajú vedľajšie postavy, pričom mnohé z nich sú už menej, niektoré už takmer vôbec, previazané priamo na postavu Nuckyho Thompsona (Steve Buscemi). Divák tak má možnosť bližšie sledovať dianie okolo Chalkyho Whitea (Michael Kenneth Williams), Richarda Harrowa (Jack Huston) (ktorý však stále nedostáva toľko času na obraze, koľko by sa patrilo) či Valentina Narcissea (Jeffrey Wright). Zaujímavou a dôležitou postavou je aj federálny agent Warren Knox (Brian Geraghty), ktorý viac či menej úspešne mieša karty, keď sa pohybuje medzi "krajinami" zákona a ilegality. Ako už bolo spomenuté, tvorcovia pracujú podobným štýlom, ako v predchádzajúcej sérii. To znamená, že to najlepšie si pre diváka nechávajú až do druhej polovice, respektíve na záver, zatiaľ čo väčšina epizód slúži ako akýsi build-up, smerujúci práve k záverečnému vyvrcholeniu. To ich kvalitu však nijako neznižuje a menšími či väčšími plot twistmi držia diváka v neustálom napätí, čo sa bude diať. Nuda pri sledovaní tak v žiadnom prípade nehrozí. Ako aj v prípade predošlých sérií, aj v tomto prípade sú silnou stránkou výprava, dobové kostýmy a celková atmosféra, ktorú seriál dokáže vytvoriť. Boardwalk Empire - Season 4 je pomaly, ale isto štartovacou rampou pre záverečnú, o niečo kratšiu sériu. Rozhodne však neslúži iba na "vyplnenie času", ale so všetkou vážnosťou ju možno považovať za plnohodnotnú sériu, pretože si to právom zaslúži. Za jej najvýraznejšie črty možno označiť už stabilne dobre napísaný príbeh a väčšiu voľnosť a neviazanosť vedľajších postáv. Hoci na to príbehovo najlepšie si musí divák opäť počkať až takmer na koniec, séria má svoju silu už od začiatku, pričom ponúka presne to, na čo si už divák mal možnosť zvyknúť. A to kvalitu v štýle "roaring twenties".

    • 5.8.2019  11:27

    Mnoho veľkolepých snímkov dokáže sklamať, ale len niektoré to dokážu tak veľkolepo. Príbeh Veľkého Gatsbyho, poňatý ako psychologická terapia vo forme retrospektívneho rozprávania postavy Nicka Carrawaya (Tobey Maguire), je v tejto podobe nie prvým filmovým spracovaním knižnej predlohy od autora F. Scotta Fitzgeralda. Dej sleduje obdobie 20. rokov 20. storočia, krásne obdobie prosperity a relatívneho šťastie medzi koncom prvej svetovej vojny a krachom newyorskej burzy v roku 1929, počas ktorých sa smotánka z "mesta, ktoré nikdy nespí", stretáva na bujarých večierkoch záhadného Jaya Gatsbyho (Leonardo DiCaprio). Na jednom z nich sa Nick náhodou s Gatsbym spozná, čím sa spúšťa séria udalostí plná opätovných stretnutí, lások a sklamaní, vedúca až k tragickému koncu. Režisér Baz Luhrmann prichádza v roku 2013 s drámou podľa knižnej predlohy, ktorá v našich končinách síce nie je až tak známa, ale príbehovo, rovnako ako aj hereckým obsadením, sľubuje veľkolepý filmový zážitok. Iba že by nie. Veľké divácke očakávania neraz po zhliadnutí filmu ostávajú nenaplnené, a obzvlášť citeľné sú vtedy, ak sa jedná o veľký hollywoodsky "trhák", ku ktorým možno zaradiť aj tento kúsok. V čom však počin plný falošného pozlátka (metaforicky aj doslovne) najviac zaostáva, respektíve takmer na plnej čiare diváka sklamáva? Viac ako príbehom samotným, je to spôsobom, akým pôsobí na diváka predtým, než sa rozhodne ho zhliadnuť. Samozrejme, obal predáva, ale aby sa pod ním skrývalo takéto nie veľmi príjemné prekvapenie, to sa až tak často nevidí. A pritom, zo začiatku, a vlastne aj z takmer celej jeho stopáže, to tak hrozne ani nevyzerá. Dej si plynie svojím tempom, postavy sa pred divákom celkom pekne profilujú, blíži sa záver a... Zrazu koniec. To, že príde záver nie je vo filme nič nevídané, lenže spôsob, akým sa to deje v tomto prípade, je veľmi, nie nešikovný alebo nešťastný, skôr nepodarený, ba dokonca by niekto mohol povedať, že až lacne pôsobiaci. Jednoducho povedané, po celom, vyše dvojhodinom príbehovom build-upe, by divák očakával niečo iné, než to, čo sa mu dostáva. Či je to problém Luhrmanna alebo Fitzgeralda, nech posúdia tí, čo čítali knižnú predlohu. Po hereckej stránke je film viac menej v poriadku, hoci ani DiCaprio ani Maguire ani nikto ďalší výraznejšie neexcelujú. Čo sa týka ostatných filmových aspektov, nič vyložene neoslní, ale ani neurazí. Za zmienku stojí snáď len spracovanie výpravy, respektíve prostredia všeobecne, a spôsob, akým je zachytená na kameru. Vcelku nevídaná záležitosť už na prvý pohľad zaujme svojou netradičnosťou a nekonvenčnosťou, ale v konečnom dôsledku, okrem toho, že sa na to celkom dobre pozerá, nepredstavuje nič revolučné, z čoho by mal divák tak povediac "padnúť na zadok". The Great Gatsby je summa summarum pozerateľným priemerom, ktorý však vo svojom závere diváka nanajvýš sklame. Príbeh, okrem spomínaného záveru, je obstojný, ale takisto ho nemožno v žiadnom prípade považovať za nejaké svetoborné dielo. Najjednoduchšie ho možno zhrnúť ako dielo, ktoré je po všetkých stránkach skrz-naskrz blyštiacim sa priemerom, ktoré s miernou nadsázkou možno prirovnať ku Gatsbymu a jeho času na výslní. Trvá iba chvíľu a končí sa tragicky. V tomto prípade 142 minút a diváckym sklamaním.

    • 5.7.2019  20:45

    Po skutočne šokujúcom závere druhej série seriálu Boardwalk Empire, ktorá predstavuje dokonalý príklad cliffhangeru, sa mnohí diváci vrhnú na nasledujúcu sériu sťa divé psy. Ako sa vraví, s jedlom rastie chuť, a po záverečnej epizóde druhej série možno toto prirovnanie používať v spojení s týmto seriálovým počinom oprávnene. Bohužiaľ, veľké očakávania sa mnohokrát menia vo veľké sklamania. A jedno z takýchto sklamaní sa týka aj tejto série, alebo aspoň jej veľkej časti. Hneď od prvej epizódy tretej série môže divák citeľne badať spomalenie divoko rozbehnutého príbehového "vlaku", ktorý druhá séria naštartovala. Dejové zvraty ubúdajú, plot twisty tu v podstate neexistujú. Dej sa rozdvojil a zameral sa na dve najdominantnejšie postavy série. Tou prvou je už tradične Enoch "Nucky" Thompson (Steve Buscemi), a tou druhou nová postava Gypa Rosettiho (Bobby Cannavale). Veľká časť epizód sleduje ich individuálne záujmy, ktoré pomaly prerastajú do priameho sporu o moc, pričom vyvrcholiť by logicky mali v závere série. Bez akýchkoľvek spoilerov a dejových prezradení možno povedať, že veľká časť epizód tejto série je iba akýmsi "taktizovaním" či snáď hrou s divákom, ktorý ak vydrží, dočká sa odmeny. Tá v tomto prípade predstavuje opätovné naštartovanie motora dejových zvratov a poriadnej dynamiky, už tak dobre známej zo série predchádzajúcej. Hoci v tomto prípade sa dej poriadne rozbieha až v záverečnej tretine série, bezpochyby stojí za to. Tvorcovia nesklamávajú a diváka za vernosť náležite odmeňujú. Po príbehovej, rovnako ako aj technickej stránke sérii nemožno veľmi čo vytknúť. Jediná vec, ktorá nie je úplne dotiahnutá k dokonalosti, je práca s vedľajšími postavami, najmä s tými, ktoré do deja výraznejšie zasahujú alebo zasahovali v predošlých sériách. Dobrým príkladom sú napríklad postavy Nelsona Van Aldena (Michael Shannon) či Richarda Harrowa (Jack Huston), ktoré divák niekedy nevidí aj niekoľko epizód, vďaka čomu sa tak následne znižuje ich príbehová kredibilita. Boardwalk Empire - Season 3 je však aj napriek tejto pomerne citeľnej nedokonalosti zaujímavou sériou. Hoci má o niečo pomalší rozbeh, na ktorý si musí divák "namlsaný" záverom tej predchádzajúcej zvyknúť, v konečnom dôsledku mu neostáva nič dlžná. Opäť ponúka viac než solídne príbehové zápletky, zasadené do 20. rokov 20. storočia, plné intríg, sexu a brutality, ktoré tvorcovia balia do divácky atraktívneho šatu hodného videnia. Divák si tak bezpochyby príde na svoje, akurát si na to musí dlhšie počkať. Ale kto si počká, ten sa dočká.

    • 5.7.2019  19:32
    Apokalypsa (1979)
    ***

    "I love the smell of napalm in the morning." Skúseného vojaka, kapitána Willarda (Martin Sheen), poverujú jeho nadriadení, aby so skupinou vybraných vojakov vyrazil na tajnú misiu do srdca kambodžskej džungle. V nehostinnom prostredí, na míle vzdialenom od sveta, aký pozná západný človek, majú za úlohu zlikvidovať dezertéra americkej armády Waltera E. Kurtza (Marlon Brando), ktorý si medzi miestnymi bojovými skupinami vytvoril kult osobnosti, využívajúc ho k boju proti každému, kto sa mu postaví do cesty. Iba pár rokov od skončenia dlhej a v podstate dodnes bolestivej vietnamskej vojny, prichádza uznávaný režisér Francis Ford Coppola na scénu s vojnovou drámou, ktorá má dnes čestné miesto medzi velikánmi kinematografie. Alebo ho sem minimálne niektorí filmoví kritici a diváci radi zaraďujú. Je však toto miesto na filmovom piedestáli zaslúžené? Pri hľadaní odpovede na túto otázku proti sebe stojí niekoľko pre a proti. Hneď na úvod, hoci mnohí by nemuseli súhlasiť, treba podotknúť, že pozitív ponúka snímok o poznanie menej než negatív. K najsvetlejším stránkam tohto doslova veľkolepého diela, ktoré na diváka urobia najväčší dojem, možno spomenúť najmä výpravu a atmosféru, ktorú naprieč dlhočiznou a neraz priam úmornou minutážou vytvára. Prostredie Vietnamu, vietnamskej džungle či rieky Mekong, po ktorej sa plaví "bárka" s posádkou kapitána Willarda, dokážu v divákovi vytvoriť pocit všadeprítomnej neistoty, tisícov skrytých očí, sledujúcich ho z húštin a stromov, a privanúť zápach krvou nasiaknutej pôdy a napalmu vo vzduchu. A hoci to samozrejme nie je možné, obzvlášť pri tak dlhej minútaži, s akou sa stretávame v tomto prípade, je predsa len škoda, že pôžitok z celkovej atmosféry tu má skôr klesajúcu tendenciu. To najlepšie z výpravy a atmosféry ponúka film v podstate hneď v úvode, pričom vyvrcholenie prichádza vo veľkolepej scéne napadnutia vietnamskej dediny a následným napalmovým bombardovaním americkými jednotkami. Ďalšie pozitívum, menej výrazne, no nemenej dôležité, prichádza postupne a divák môže sledovať jeho budovanie. Jedná sa o vývoj jednotlivých postáv - vojakov, plaviacich sa s Willardom na lodi. Na ich príklade možno vidieť, čo naozaj robila vietnamská (ale určite nielen tá) vojna s vojakmi, a síce, že ich privádzala do absolútneho šialenstva, na ktorého konci im už tak povediac bolo všetko jedno. Z prostredia mimo lode stojí za zmienku ešte doslova šialená postava Billa Kilgora v podaní Roberta Duvalla. Naopak, postavou, ktorá príliš nezaujme, je práve tá, ktorú mnohí vynášajú do nebies a najväčšmi velebia. Marlon Brando, ktorého pätnásť, či v tomto prípade povedzme 30 minút slávy, prichádza na záver filmu. Počas nich sa ako charizmatický vodca snaží zaujať až príliš filozofickými úvahami, ktoré sú na záver hlavne "Director's cut" verzie filmu príliš náročným sústom, ktoré je akýmsi pomyselným klincom do rakvy. A rakvu samotnú predstavuje už spomínaná minutáž. Tá je tak či tak poriadnym "zabijakom" a divák by sa mal pred sledovaním tohto filmu na ňu poriadne, hlavne mentálne pripraviť. Byť snímok kratší, možno by aj Brandova "chvíľka slávy" na konci vyznievala úplne inak. A možno nie, keďže väčšina filmových divákov ho už navždy bude v akejkoľvek roli vidieť iba ako Krstného otca. Ťažko povedať. Minutáž je v každom prípade tou pomyselnou kotvou, ktorá ťahá filmu ku dnu. Pomaly, asi tak, ako sa plaví Williardova posádka riekou Mekong. Divák postupne stráca o dej záujem a záver je akýmsi vykúpením. Nie pred príbehom samotným, ten je na pomerne slušnej úrovni, ale pred jeho dĺžkou. Čo teda dodať na záver? Snáď len toľko, že Apocalypse Now je ako snehová guľa problémov, ktoré sa na seba každou ďalšou jeho minútou vrstvia, až nakoniec musia naraziť na divácku kritiku. Hoci to nemusí každý takto vidieť, je to tak. Na druhú stranu je to však film, ktorý má čo povedať, najmä cez postavy vojakov na lodi, na ktorých sa primárne zameriava, a takisto dokáže diváka osloviť pôsobivou výpravou. Na filmový piedestál zrejme nepatrí, dokonca ani na piedestál najlepších vojnových filmov, no aj napriek tomu má čo povedať. Má čo povedať o vojne, ktorá natrvalo poznačila a zmenila jednu generáciu, a možno to je práve to, čím môže diváka osloviť. Z kvalitatívneho hľadiska možno Coppolovo dielo zaradiť niekde medzi priemer, ktorý divák najmä kvôli jeho minutáži viac ako raz neabsolvuje.

    • 17.6.2019  19:53

    Ak budeme tvrdiť, že prvá séria seriálu Boardwalk Empire slúži ako veľmi dobrý odrazový mostík pre ďalšie pokračovanie, v žiadnom prípade neklameme. Už v tejto, druhej sérii seriálu, sa totižto potvrdzuje, čo môže divák koniec koncov posúdiť sám, že sa táto "mašina", zasadená do začiatku 20. rokov 20. storočia, rozbieha na poriadne vysoké obrátky. A to na všetkých dôležitých frontoch. Niežeby v seriáli výraznejším spôsobom niečo nebodaj nefungovalo poriadne už v predchádzajúcej, teda v prvej sérii, ale divák musí uznať, že minimálne v príbehu to miestami trochu škrípe. Prvej sérii totižto chýba výraznejší moment, nečakaný zvrat či plot twist. Ale ako sa vraví, kto si počká, ten sa dočká. Tvorcovské zoskupenie pod hlavičkou HBO totižto hneď od prvej epizódy druhej série diváka žiadny spôsobom nešetrí. Tvrdiť, že kvalita príbehu tu rapídne vystreľuje nahor, pričom sa každou ďalšou epizódou zlepšuje, by niekto, pri pohľade na už aj tak vynikajúco napísanú prvú sériu, mohol vziať aj ako urážku. Dejová línia v podstate nadväzuje na predošlé epizódy a udalosti v nich, tentokrát však čaká na diváka niekoľko tak potrebných prekvapení a plot twistov. A to nielen, čo sa samotného príbehu týka, ale do veľkej miery aj postáv. To je koniec koncov logické, keďže postavy sú hýbateľmi deja. V pri tejto príležitosti je dôležité spomenúť, že priam vynikajúco nie je napísaný iba príbeh, ale aj každá z priam enormného množstva postáv, ktoré sa v sérii vyskytujú. Je jedno či sa jedná o postavu hlavnú, vedľajšiu, ba dokonca epizódnu, tvorcovia dokážu z každej vydolovať maximum, dokážu ju vyformovať a divákovi predať komplexný charakter so svojskou, vyprofilovanou osobnosťou, čo ho k postavám prenáša ešte bližšie, ale zároveň vytvára akési vákuum, ktoré zabraňuje tomu, aby si divák niektorú z postáv dokázal viac obľúbiť. Ale to v žiadnom prípade nie je chyba, skôr naopak. Každá z postáv má nejaké svoje škrupule a zrejme s máloktorou z nich sa divák dokáže väčšmi stotožniť. Ostatné seriálové aspekty sú podobne skvelé ako príbeh a postavy. Tvorcovia kladú o niečo väčší dôraz na výpravu (vyobrazenie newyorských exteriérov, hoc nie je nijak dlhé, je spracované skvostne), za zmienku stoja aj kostýmy, dobová hudba a odkazy na skutočné udalosti či produkty doby. Boardwalk Empire - Season 2 sa doslova s ničím nemazná. Divákovi prináša prepracovanejší príbeh, ktorý baví od začiatku prvej až do konca dvanástej epizódy, takisto ako aj hneď niekoľko tak potrebných dejových zvratov, a pokračuje vo vynikajúco nastolenom trende robiť všetko zdanlivo na 100%. Druhá séria seriálu, koniec koncov ako všetky audiovizuálne diela, má určite aj svoje chyby, avšak pri tom všetkom, čo robia tvorcovia bravúrne a kvalitne, divák jednoducho nemá čas na to, aby mohol akékoľvek chyby čo i len náznakom zachytiť. Klobúk dole a ostáva dúfať, že tretia séria sa nesie v rovnakom duchu. Nie v lepšom, pretože taká úroveň kvality sa hádam ani nedá predstaviť.

    • 17.6.2019  17:07
    Warriors (1979)
    ***

    Špinavý, pochmúrny a temný New York 70. rokov 20. storočia. Nespočetné množstvo gangov ovláda ulice a bojuje medzi sebou o rozšírenie sféry svojho vplyvu. Je to mesto, kde slušný človek v noci nevychádza von. Aby sa situácia aspoň trochu upokojila, je zvolaný kongres všetkých gangov, na ktorom sa má dohodnúť prímerie. Najrešpektovanejší vodca, Cyrus (Roger Hill), mediátor tejto dohody, je však zastrelený, a z tohto skutku je neprávom obvinený gang Warriors. Tí sa musia dostať cez celý New York metrom späť na domovský Coney Island, ale na tejto ceste musia čeliť tým, ktorí im idú po krku. A že ich nie je málo. Režisér Walter Hill, ktorý sa v neskorších rokoch, okrem iného, podieľal aj na scenári k sérii Alien, prichádza v roku 1979 s filmom, ktorý možno s miernou nadsázkou v istých veciach, ale inak verne kopíruje život v jednom meste a v jednej dobe. Každý, kto sa aspoň trochu vyzná či už v dobových súvislostiach alebo v kinematografii, vie, ako vyzeral New York 60. a 70. rokov 20. storočia. Dokonale to zachytávajú snímky ako Midnight Cowboy alebo Taxi Driver. Na problém gangov, ktoré boli v tomto období rovnako problémom, sa však vyložene zameriava iba tento snímok. Na ploche o niečo dlhšej ako hodina a pol, sa tvorcovia rozhodli viac akčnejšou, než dramatickou formou, divákovi priblížiť, ako asi môže vyzerať jedna noc v New Yorku na pozadí vojny medzi gangami. Filmový námet je v tomto prípade veľmi jednoduchou záležitosťou - presun z bodu A do bodu B, pričom po ceste sa gang musí biť s každým, na koho narazí. Vyznieva to jednoducho a jednoduché to aj v konečnom dôsledku je. Ak niekto od tohto snímku očakáva, že pôjde viac do hĺbky, ostane sklamaný, pretože sa v podstate nejedná o nič iné, iba o súboje "maníkov" s odhalenými hruďami v kožených vestách a afro účesmi na hlave. Na druhú stranu týmto súbojom však nemožno uprieť istú pestrosť a pútavosť, čo sa o iných podobne ladených filmoch povedať nedá. A to aj napriek tomu, že nielen vyobrazené súboje, ale film všeobecne, trpia množstvom viditeľných chýb, ako napríklad rozdielnym počtom hercov v po sebe nasledujúcich scénach, či zlým strihom. V podstate sa jedná, príbehovo aj po technickej stránke, už na prvý pohľad o typické "béčko" zo 70. rokov. O tom, okrem samotnej úrovne, svedčí aj herecké obsadenie, ktoré ani zďaleka nepatrí do prvého sledu. Aj napriek týmto nedostatkom, ktoré by inak väčšinu filmov takmer odpísali, tu stále možno hovoriť o tom, že divácky film, aj keď, pravda, s malým prižmúrením oka, baví. A baví najmä vďaka tomu, vďaka čomu bodujú aj už dva skôr spomínané filmy. Kvôli výprave. Zdevastovaný, špinavý a nebezpečný New York doby, v ktorej sa snímok odohráva, je s odstupom času a na filmovom plátne niečím, čo je priam až mesmericky atraktívne, a čo v podstate funguje nielen tu, ale v akomkoľvek inom filme, či dokonca žánri, odohrávajúcom sa v tomto časopriestore. Všadeprítomné nebezpečenstvo na jednej strane koliduje s prepychom paničiek z Upper East Side (aj keď tie práve tu zrovna divák nevidí), a vytvára yin a yang - protiklady skvele fungujúce na filmovom plátne. The Warriors je na jednu stranu predvídateľným, miestami dejovo príliš jednoduchým, inde výrazne zjednodušeným, ba až dejovo ignorantským, príliš akčným a priam až vzorovým béčkovým filmom. Na stranu druhú sa však jedná o jedinečnú záležitosť, ktorej niektorí dokonca pripisujú až kultový status, aj keď s týmto tvrdením sa nedá úplne súhlasiť a malo by sa s ním pracovať opatrne. A aj keď je to snímok plný chýb a všemožných nedostatkov, kvôli námetu a najmä výprave sa ho raz vidieť určite oplatí. Minimálne kvôli tomu, aby si naň mohol každý divák urobiť vlastný názor.

    • 3.6.2019  17:30
    Half Nelson (2006)
    **

    Na prvý pohľad zdanlivo jednoduchý príbeh z prostredia jednej americkej školy. Príbeh o učiteľovi (Ryan Gosling) a jeho žiačke (Shareeka Epps). Príbeh o drogovo závislom učiteľovi a jeho žiačke, pochádzajúcej z neúplných a disfunkčných rodinných pomerov. Zdanlivá jednoduchosť príbehu sa razom rozplýva a premieňa sa na serióznu drámu, pracujúcu s dvoma závažnými nosnými témami. Opäť sa to tak na prvý pohľad môže zdať, ale aj v tomto snímok svojím spôsobom blafuje. Ale pekne postupne. Režisér Ryan Fleck prichádza v roku 2006 s nezávisle ladeným dramatickým počinom, ktorý sa v sebe snaží spájať niekoľko celospoločenských tém. Celospoločenských minimálne v Spojených štátoch. A síce sa jedná o témy drogovej závislosti, rodinnej dysfunkčnosti a rasovej (či vôbec spoločenskej) segregácie. Na už spomínaných dvoch hlavných postavách sa tvorcovia snažia demonštrovať práve prvé dva spomenuté aspekty, pričom ich stavajú proti sebe. Aspekty, ale do istej miery aj postavy. S nimi následne film počas svojej celej stopáže pracuje, snaží sa divákovi ukázať oba problémy z viacerých uhlov pohľadu, a takisto zobrazuje ich vzájomné prepojenie a ovplyvňovanie. A to sa filmu aj celkom darí, lenže hlavný problém, ktorý v konečnom dôsledku fatálne narúša jeho celú štruktúru, tkvie v tom, že postráda akékoľvek dejové smerovanie. Zatiaľ čo väčšina snímkov jasne smeruje z bodu A do bodu B, v tomto prípade má divák pocit, ako keby si scenáristi síce vytýčili nejaký bod A, ale bod B hľadajú tak povediac "za pochodu", pričom ho nakoniec aj tak nenájdu. Príbeh, ak sa o nejakom vôbec dá rozprávať, má veľmi vrtkavú kostru, položenú na ešte vrtkavejšom základe. Skutočnú pointu filmu síce kdesi v diaľke cítiť, ale témy drogovej závislosti a nefungujúcej rodiny slúžia snáď iba akási dymová clona, či snáď ako priliaty olej do zdanlivo skrytého ohňa. Čo tak v skutočnosti možno označiť za hlavnú pointu? Tretí aspekt - rasovú alebo vôbec spoločenskú segregáciu, na ktorú film upozorňuje nielen zasadením, výberom majority hereckého obsadenia, ale najmä niekoľkými vsuvkami do samotného deja, ktoré predstavujú akýsi exkurz do americkej histórie, týkajúci sa tejto problematiky. Možno sa rozprávať o tom, že to kráča ruka v ruke so zvyšnými dvoma aspektami, ale je takisto potrebné dodať, že v rámci príbehu nefunguje poriadne ani jeden z nich. Dejovo nič nedrží pohromade. A najmä preto, že tam ani nič poriadne pohromade držať nemôže, keďže príbehovo je snímok v podstate prázdny. Spleť takmer dvojhodinovej stopáže záberov síce ukazuje problémy jednotlivých postáv, neukazuje však žiadnu príbehovú stavbu či jej posun. A ak niekde aj nebodaj áno, tak o nasledujúcej scéne to už povedať nemožno. Ak by tvorcovia zostrihali väčšinu materiálu a urobili z neho 20-minútovú krátku metráž, možno by to v konečnom dôsledku dávalo väčší zmysel, ako to dáva takto. A možno by výraznejšie vyzneli aj problémy, na ktoré sa film snaží upozorniť. Čo sa obsadenia týka, jedná sa o zmes v podstate neznámych tvárí, ktoré na jednej strane dodávajú filmu autenticitu, ale na strane druhej príliš neoslovia, plus nie veľmi výrazný Ryan Gosling - buď znudený, ako keby sa mu nechcelo hrať, alebo skutočne zdrogovaný. Half Nelson je snímok, ktorý ponúka pomerne veľký potenciál. Škoda však, že iba na papieri, a možno ani tam nie. V podobe, v akej ho môže vidieť divák, jednoznačne neosloví. Príbehovo v podstate prázdny, výraznejšie nič nehovoriaci, pre niekoho možno až mätúci. Hlavná myšlienka sa v ňom síce zachytiť dá, ale núti o nej viac premýšľať diváka, než ako sa jej venuje samotný film. Pomerne slabá záležitosť, ktorá v sebe však skrýva aj niekoľko pozitív. Medzi ne možno zaradiť silne nezávisle pôsobiacu kameru a viac-menej obstojnú výpravu. Ani jedna z vecí však film výraznejším spôsobom nezachraňuje.

    • 30.5.2019  17:22
    Čistič (2015)
    ***

    Tomáš (Noël Czuczor) pracuje ako čistič v bratislavskej pohrebnej službe. Čistí miesta, na ktorých vyhasol plameň ľudského života, zatiaľ čo ten jeho síce planie, ale aj tak v ňom nenachádza naplnenie. Prežíva zo dňa na deň, žije v stereotype, hriech minulosti sa snaží odčiniť stálym nakupovaním vonných sviečok. Až raz nájde záľubu v skrývaní sa v bytoch a domoch, ktoré čistil, sledujúc bežné životy ich obyvateľov. V jednom z nich naráža na Kristínu (Rebeka Poláková), do ktorej bytu sa neustále vracia, aby sledoval, že nie je jediný, koho život nie je ani zďaleka dokonalý. Režisér Peter Bebjak prináša v roku 2015 divákovi drámu zo súdobej Bratislavy, v ktorej poodhaľuje skryté zákutia nielen bytov a domov, ale najmä ľudskej mysle. Cez tabuizovanú tému voyerizmu, do ktorej je ponorená hlavná postava, a na ktorej snímok stavia, tvorcovia skvelým spôsobom dokážu podať hlavnú a skutočnú podstatu tohto niečo málo cez hodinu a pol trvajúceho diela. Táto úchylka a spôsob, akým je vo filme podaná, slúži v tomto prípade najmä k tomu, aby divákovi dovolila nahliadnuť na súkromné, skryté a zároveň rozpadnuté životy jednotlivých postáv. Jednotlivé životné príbehy, s ktorými sa divák postupne zoznamuje, tvoria v konečnom dôsledku nosné piliere celého príbehu. Veci zo začiatku nevysvetlené sa postupne vyjasňujú, začínajú dávať zmysel a prezrádzajú neraz temnú minulosť tej či onej postavy. Pohnuté osudy charakterov a spôsob, akým sú napísané, možno považovať za to najlepšie, čo snímok ponúka. A to najmä preto, že film viac pracuje s postavami, ako s príbehom. Aj keď v tomto prípade by sa dalo polemizovať ako veľmi sa príbeh = postavy a postavy = príbeh. Tak či onak, jedno by nemohlo fungovať bez druhého, a tu to našťastie funguje celkom dobre. Hoci snímok ako taký nemusí vyložene sadnúť každému. Okrem postáv vo filme funguje obstojne aj tradične vďačná bratislavská výprava, tentokrát silná vďaka množstve nočných a surových, niekedy priam až depresívnych daždivých scén, a vizuálne pôsobivá kamera, neraz dlho statická, zobrazujúca pohľad skrytého hlavného protagonistu. Na druhú stranu má film aj niekoľko najmä logických chýb, pričom za zmienku stojí zrejme tá najväčšia. Aká je pravdepodobnosť, že do skríň a miest, kde sa čistič Tomáš vo filmu skrýva, by sa nikto z ľudí za ten čas nepozrel? Alebo prečo by si ľudia po vyčistení priestorov nepýtali od pohrebnej služby kľúče späť? Čistič je aj napriek týmto drobným logickým nezrovnalostiam pozerateľným filmom. Možno nie viackrát, ale za jedno pozretie určite stojí. Skoro až komorná slovenská dráma s relatívne malým počtom hercov diváka zaujme najmä pohľadom na pohnuté osudy postáv, pretĺkajúcich sa životom, solídnou výpravou, kvalitnou kamerou, ale aj absolútnym záverom, ktorý bez prezradenia akejkoľvek pointy možno označiť za vôbec najlepšiu časť filmu.

    • 28.5.2019  21:02

    HBO a ich odveký koncept "platenej káblovky" nemusí sedieť každému, ale každý, kto niekedy niečo z produkcie HBO videl, musí uznať, že tvorbu majú vo väčšine prípadov znamenitú. Hoci veľké herecké mená na papieri a režisérske esá na stoličkách automaticky nemusia znamenať úspech, dokážu tomu či onomu projektu výraznou mierou pomôcť. A to presne sa dá povedať o prvej sérii seriálu Boardwalk Empire, s ktorým tvorcovia z HBO v roku 2010 prichádzajú. Dej seriálu zasadzujú do mesta Atlantic City v 20. rokoch 20. storočia, do časov prohibície a vzostupu tradičnej americkej mafie, vybudovanej zväčša na talianskych základoch, do doby, kedy dobro a zlo delila vskutku veľmi tenká línia. Na prvý pohľad sa divákovi môže zdať, že seriál je len bežnou tuctovou gangsterskou záležitosťou, akých sa už nakrútili desiatky, ale hneď prvé epizódy ho vyvedú z omylu. Hlavným dôvodom prečo je tomu tak, je skutočnosť, že dej je vystavaný podľa skutočných dobových udalostí a postáv, čo akémukoľvek dielu vždy dodáva akýsi punc, vďaka ktorému naň divák možno nazerá inak. V spojení s kvalitne napísaným scenárom, ktorý prvej sérii rozhodne nechýba, a slušným hereckým obsadením, divák na seriálový "bandwagon" naskočí veľmi rýchlo. Pomaly začne vnímať aj ostatné výrazné seriálové aspekty, ktorými sú napríklad výprava, kostýmy, zdanlivo nevýrazné dobové aspekty, či v neposlednom rade aj hudba, no najviac naň bezpochyby zapôsobia jednotlivé postavy. Pri veľkom množstve hlavných, rovnako ako aj vedľajších postáv síce chvíľu trvá, kým sa divák zorientuje, ale následne sa pred ním otvorí prepletený svet skvele napísaných charakterov plný dohôd, zrady a intríg. Vyložene obľúbenú či naopak neobľúbenú postavu si pravdepodobne nenájde žiadnu, za zmienku však stojí tá hlavná, Enoch "Nucky" Thompson (Steve Buscemi), takisto aj veľmi svojský a kresťanský založený federálny agent Nelson Van Alden (Michael Shannon), ale aj veterán z 1. svetovej vojny Richard Harrow (Jack Huston). Pozitív sa tak na prvej sérii dá nájsť pomerne veľa, čo je z diváckeho pohľadu dozaista veľkým plusom. Bohužiaľ, séria má aj svoje mínusy. A tie, pre niekoho možno prekvapivo, možno nájsť v samotnom príbehu. Ten je síce vystavaný z množstva malých a inak skvelo fungujúcich súčiastok, ale keď sa naň divák zadíva s istým odstupom, uvidí, že mu chýba výrazný moment, silná scéna či nečakaný plot twist. V malom prevedení tieto záležitosti opäť možno nájsť, áno, avšak vo veľkom meradle s dopadom na celú sériu (či série nasledujúce) nič také na diváka nečaká. A to je do istej miery škoda, pretože aj keď je séria skvele napísaná, v tomto smere sa môže miestami mierne javiť ako príliš nalinkovaná, desiaca sa akéhokoľvek vybočenia. Boardwalk Empire - Season 1 je aj napriek tomu sériou, v ktorej pozitíva výrazne prevyšujú negatíva. To svoje si tu nájde každý divák, pretože sa vyložene nejedná o čistú gangsterku, kde by hlavnú úlohu zohrávali zbrane a streľba, ale dôraz sa kladie hlavne na kvalitne napísaný príbeh a snáď ešte lepšie postavy, ktoré sa pred divákom každou epizódou čím ďalej, tým viac vyvíjajú. Prvá séria nie je dokonalá, ale bezpochyby sa jedná o kvalitnú záležitosť, a zároveň je to solídny odrazový mostík je pokračovanie.

    • 9.5.2019  13:25

    "And you KHL-garbage-bullshit-Ukrainian-fuck-hockey-league-Chernobyl-disaster fucks! You turn that fucking puck over one more time, and I'll fucking kill both of you!" To, že hokejových, ale vo všeobecnosti športových filmov je v porovnaní s ostatnými žánrami asi ako šafránu, netreba nijako výrazne zdôrazňovať. Ak teda filmový divák, ktorý je zároveň aj športovým fanúšikom, na nejaký už narazí, zo začiatku sa poteší, avšak nie vždy táto počiatočná radosť pretrvá aj po skončení toho či onoho snímku. Hokejová komédia Goon z roku 2011, ktorú možno označiť za relatívny kvalitatívny priemer, prichádza o šesť rokov neskôr so svojím pokračovaním. Pod novou režisérskou taktovkou, ale so zväčša pôvodným obsadením, by divák čakal, že kvalita pokračovania bude minimálne na úrovni pôvodného filmu. Napĺňa však snímok divácke očakávania? Otvorene a bez zbytočných rečí možno povedať, že nie. Hlavná dejová línia sa točí, alebo aspoň by sa mala, okolo postavy jednoduchého, miestami priam až studípne otravného Douga Glatta (Seann William Scott), jeho ženy Evy (Alison Pill) a jeho hokejovej kariéry, ktorej sa nedokáže vzdať tak ľahko, ako si pôvodne myslel. A hoci to z tohto uhla pohľadu nemusí vyzerať ako vyložene príbehový "prepadák", samotný film presvedčí diváka o opaku. Hlavnú dejovú líniu totižto vo filme nie je vôbec cítiť, stráca sa a odzrkadľuje tak veľké zlyhanie Jaya Baruchela, sediaceho ako na režisérskej, tak aj scenáristickej stoličke, nehovoriac o tom, že sa vo filme dokonca objavuje aj ako jedna z vedľajších postáv. Akokoľvek veľmi sa snaží divák zamyslieť nad hlbším zmyslom príbehu, nenájde ho, pretože v konečnom dôsledku príbeh nedisponuje ani ničím povrchným, čo by sa dalo aspoň ako tak označiť za zmysluplné. Film je tak vo svojej podstate iba akousi spleťou hokejovo podfarbených scén so silným zameraním sa na bitky a krv. Tým, čo tento film doslova zachraňuje, je skutočnosť, že viaceré z týchto scén dokážu diváka zabaviť. Podobne ako je to aj v prvom filme, aj tu sú to najmä scény s brankárom Belchiorom (Jonathan Cherry) a ruskou dvojicou Yakovlenovcov (George Tchortov a Karl Graboshas), ako aj tie, v ktorých vystupuje nová postava - slovenský brankár Petrov (Nathan Dales), vždy rozdávajúc cukríky, pričom mu nikto nikdy nerozumie. Zaujímavosťou snímku je aj fakt, že sa v ňom objavuje aj niekoľko hráčov z NHL, ktorí v profilige pôsobili v čase vzniku filmu, alebo ešte skôr. Konkrétne sa jedná o Tylera Seguina, Michaela Del Zotta, Brandona Prusta, Georgea Parrosa, Coltona Orra a Georgesa Laraquea. Goon: Last of the Enforcers je jedným z tých športových filmov, ktoré diváka príliš nenadchnú. Hoci v sebe ukrýva niekoľko naozaj zábavných momentov a scén, ako celok už tak lákavo nepôsobí. Spôsobuje to najmä takmer nevýrazná hlavná dejová línia v spojení s nezaujímavým storytellingom, ktorá sa končí v podstate tak rýchlo, ako začína, bez toho, aby divák postrehoval, čo chce snímok vlastne povedať. Podpriemerná hokejovo ladená záležitosť, ktorá zaostáva aj za svojím veľmi priemerným predchodcom z roku 2011.

    • 30.4.2019  20:30

    Keď minulá, tretia séria seriálu Black Mirror prešla na streamovaciu službu Netflix, celková kvalita jednotlivých epizód sa citeľne zmenila smerom k horšiemu. Aj napriek tomu, že úroveň o niečo klesla, jednotlivé epizódy spomínanej série stále možno zaradiť medzi pozerateľný priemer, ktorý miestami viac či menej dokáže aj prekvapiť. Čo sa série štvrtej, čiže tejto týka, je potrebné skonštatovať hneď na úvod, že úroveň sa nijakým spôsobom nemení, ba dokonca, bohužiaľ, miestami cítiť, že oproti tretej sérii kvalita ešte výraznejším spôsobom klesá. Na diváka v tomto prípade opäť čaká šesť epizód, odohrávajúcich sa v blízkej antiutopickej budúcnosti, v ktorej sú ľudstvu moderné technológie viac na škodu, než na úžitok, hoci sa všetci tvária, ako sa im v tomto pretechnizovanom svete dobre žije. Zároveň týchto šesť epizód možno označiť za pomalé, ale isté vykrádanie predchádzajúcich sérií, pretože, a to si povedzme úprimne, seriál s takýmto námetom jednoducho nemôže prichádzať so stále novými, sviežimi, originálnymi a šokujúcimi námetmi donekonečna. Štvrtá séria je tak v mnohých aspektoch už citeľnou "vykrádačkou" skorších námetov, ktoré sa síce tvorcovia snažia pretransformovať do inej, novej podoby, ale diváka, ktorý predchádzajúce série videl, jednoducho o tom, že je to niečo predtým nevidené, nepresvedčia. Zmiznutie originality a potrebného momentu prekvapenia ubližuje nielen jednotlivým epizódam, ale aj divákovi, ktorý sa väčšinu série bude nudiť, sledujúc dej v očakávaní, že konečne uvidí niečo nové. Avšak ničoho takého sa bohužiaľ nedočká. Spomedzi šestice epizód dokáže výraznejším spôsobom zaujať iba jedna, a síce tá posledná s názvom Black Museum. Tá je sčasti exkurzom do histórie predchádzajúcich epizód naprieč všetkými sériami, čo je v podstate veľmi vtipné a trefné, ak si uvedomíte, že táto séria sa tými predchádzajúcimi značne "inšpiruje", ale je takisto aj nositeľom viacerých nových príbehov v jednom. Je však škoda, že ani táto epizóda si nedokáže udržať rovnakú kvalitu počas svojej celej približne 70-minútovej stopáže, keďže prvá polovica určite baví viac, než polovica druhá. Black Mirror - Season 4 nie je ničím iným, než sklamaním, pôvodne odetom v originálnom šate. V podstate sa po kvalitatívne stránke nejedná o nič iné, ako o pokračovanie slabnúcej tretej série, o epizódy bez potrebnej originality, nápadu, energie či čohokoľvek iného, čo by diváka výraznejším spôsobom prinútilo aspoň čo i len trochu prižmúriť oko a povedať, že chyby robí každý. Nie, jedna epizóda, nech je akokoľvek dobrá, nemôže zachrániť celú sériu. Antiutopická fikcia sa v tomto prípade mení na až veľmi skutočnú realitu, v ktorej je táto séria nanajvýš len slabým priemerom, ktorý výraznejšie nemá čím zaujať.

    • 30.4.2019  14:15

    Mickey Knox (Woody Harrelson) a Mallory Knox (Julliete Lewis) nie sú iba obyčajní partneri. Sú to "partners in crime" najväčšieho kalibru, dvojica spoločenských vydedencov, putujúcich naprieč Spojenými štátmi a vraždiaca ľudí pre osobné potešenie. Aj napriek svojim zločinom ich spoločnosť miluje, zatiaľ čo polícia ich nenávidí a je im stále v ich krvavých pätách. So všetkým dobrým aj zlým, čo im ich zvláštny život prináša, sa vysporiadavajú po svojom, a zastaviť ich nemôžu ani železobetónové múry a ostnaté ploty stráženého väzenia. Čo sa na prvý pohľad môže javiť ako ďalšia z radu deväťdesiatkových kriminálnych drám, je v skutočnosti zvláštnou energiou nabitá dvojhodinovka surového násilia, krvi a do istej miery aj experimentálnej nekonvenčnosti, v Hollywoode tak opomínanej suroviny. V roku 1994, keď režisér Oliver Stone prichádza s týmto počinom na scénu, je posledná dekáda 20. storočia už takmer vo svojej polovici. Za štyri roky toho stihla obsiahnuť už dosť, rozhodne však nepovedala posledné slovo, a dvojica Mickey a Mallory Knox akosi presne pasujú do jej stredu. Ústredná dvojica filmu totižto nemá zobrazovať ústrednú dvojicu filmu, okolo ktorej sa točí dej, ale má zobrazovať to, čo sa v deväťdesiatych rokov stihlo za tie štyri roky udiať, a zároveň byť predzvesťou toho, čo sa ešte stane. Mickey a Mallory Knox predstavujú to zlé zo spoločnosti, násilie a skrytú túžbu po ňom, pričom sa na ňom cez televíznu obrazovku denne priživujú milióny ľudí nielen v Spojených štátoch, ale po celom svete. Z marazmu vlastných životov sa vrhajú pred obrazovky, aby sledovali marazmus druhých a prijímali z neho životodárnu energiu, ktorú si medzi sebou ako spoločnosť navzájom predávame. Snímok zobrazuje aj niekoľko ukážkových príkladov, medzi ktorými možno vidieť napríklad Charlesa Whitmana a jeho streľbu z veže texaskej univerzity, Charlesa Mansona, nepokoje v Los Angeles v roku 1992, prípad O.J. Simpsona či obliehanie sídla sekty Davidiánov vo Waco. Dejová línia samotného filmu je tak v tomto prípade absolútne nepodstatná. Čo je dôležité, je jeho myšlienka a spôsob, akým sa dostáva k divákovi - cez postavy a vizuál. Dvojica Knox a Knox je jasne zadefinovaná, prezentujúca zlo a udalosti, ktoré hýbu spoločnosťou. Spomedzi postáv však vo filme zaujmú výrazne ešte ďalšie dve. A to Wayne Gale (Robert Downey Jr.), moderátor "true crime" relácie, a riaditeľ väznice Dwight McClusky (Tommy Lee Jones). Downeyho postava predstavuje akéhosi mediátora medzi negatívnymi udalosťami a verejnosťou, ktorá ich prijíma, a Tommy Lee Jones zas zosobňuje často nesprávne fungujúci a zle nastavený systém, ktorý namiesto toho, aby podobných Knoxovcov naprával, iba vytvára ďalších. V spojení s viacerými ďalšími postavami má divák možnosť vidieť skutočne divoké súznenie charakterov, reprezentujúcich pevne určené spoločenské skupiny, ktoré jedna bez druhej nemôžu fungovať, podobne ako ozubené kolieska na stroji. Rovnako dôležitá ako postavy je v prípade tohto filmu aj jeho vizuálna stránka. V nej sa prelína miestami divoký strih s nekonvenčnou kamerou, čiernobielymi, zelenými či inak podfarbenými scénami, prírodnými výjavmi násilia a smrti, animáciou či rôznymi až mysticky pôsobiacimi obrazmi, ktoré skvelo dotvárajú film a pasujú k jeho myšlienke. Natural Born Killers je dielom, ktoré nemusí pasovať každému, a je to pochopiteľné. Film sám o sebe totižto nie je žiadnym bravúrnym dielom, najmä nie pre niekoho, kto skutočne hľadá príbeh a jeho zmysluplné budovanie. Natural Born Killers sú nanajvýš kvalitatívnym priemerom, ale to je v tomto prípade najvyššou pochvalou, aká sa tomuto filmu môže dostať. Svoju skutočnú silu totižto ukrýva v postavách a hlavnej myšlienke, nesúcej sa naprieč dvoma hodinami minutáže. Je to jednoducho nejednoduchá záležitosť, ktorá nastavuje zrkadlo spoločnosti, ľudom, televízii a systému. A to nielen v deväťdesiatych rokoch, ale naprieč 20. storočím s presahom až do dnešných dní. Stále aktuálne a nadčasové memento bytia.

    • 21.4.2019  15:44

    Po dvoch vcelku nadpriemerne kvalitných sériách seriálovej záležitosti Black Mirror, odohrávajúcej sa v blízkej budúcnosti vo svete, kde moderné technológie priamo zasahujú do života jednotlivca a celej spoločnosti, sa seriál v roku 2016 vracia s ďalšou sériou. Tentokrát už však nie na televíznej stanici Channel 4, ale na streamovacej službe Netflix. Zmena platformy na prvý pohľad neprináša výrazné zmeny, seriál nijako nemení koncepciu a pokračuje v nastolenom trende viac či menej dystopických epizód, reflektujúcich dopad technológií na ľudské životy. A hoci koncept zostáva zachovaný, badateľnou a nepríjemnou zmenou je kvalitatívny prepad. Aj keď aj predchádzajúce dve série ponúkajú lepšie a horšie epizódy, všetky si dokážu držať aspoň akú-takú priemernú úroveň. A to aj tie, ktoré svojím námetom nepatria medzi tie lepšie či zaujímavejšie. V prípade tretej série sa však karta obracia. Ak sa totižto pozrieme na všetkých šesť epizód zblízka, zistíme, že námetom na papieri vynikajú približne rovnako. V praxi je však už o čosi horšie. Šesticu epizód možno rozdeliť na dve presné polovice, pričom do jednej z nich patria tie, ktoré vynikajú ako námetom, tak aj spracovaním, zatiaľ čo v druhej polovici sú len tie, ktoré vyzerajú zaujímavo na papieri, ale spracovaním nie sú pre diváka až tak atraktívne. K trojici tých lepších patria epizódy Playtest - skvelé "viacvrstové" spracovanie s desivým nádychom, Shut Up and Dance - jedna z najrealistickejšie poňatých epizód seriálu vôbec a ukážka toho, že na internete (takmer) nikto a nič nie je v skutočnej anonymite, a záver série Hated in the Nation - zaujímavá, mierne futuristicky ladená kriminálka, ktorú minutážou už možno zaradiť k filmom. Trojica na protipólnej strane, ako už bolo spomenuté, vyniká iba námetom, prípadne myšlienkou či posolstvom, ktoré tá či oná epizóda nesie. Spracovaním sú to však len slabšie, veľmi priemerné kúsky, z ktorých najlepšie vychádza snáď ešte San Junipero, aj to do značnej miery vďaka Mackenzie Davis. Black Mirror - Season 3 zmenila nielen vysielaciu platformu, ale aj kvalitu. Oproti dvom predchádzajúcim sériám tu tentokrát divák medzi jednotlivými časťami skutočne badá výraznejšie kvalitatívne rozdiely a výkyvy. Ako celok tak táto séria zanecháva len priemerný dojem, ktorý však stále stojí za to z mnohých dôvodov vidieť. Najmä vtedy, ak už divák videl tie predchádzajúce dve.

<< předchozí 1 2 3 4 6 10 15 19