GTS_PUNK

GTS_PUNK

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 7 10 13
    • 21.8.2017  23:47

    Stanley Kubrick vždy robil filmy inak ako ostatní režiséri. Jeho snímky sú zväčša značne špecifické a pre mnohých aj pomerne náročné, čo sa plnohodnotného diváckeho zážitku týka. V tomto prípade na to však ide viac "obyčajnejšie" a divákovi servíruje snímok z obdobia vietnamskej vojny. Zobrazuje v ňom nielen tvrdé a "brainwashing" praktiky a drsné podmienky výcvikového tábora americkej armády, ale samozrejme aj dianie na krvou nasiaknutej vietnamskej pôde. Väčšinu deja sleduje očami vojnového reportéra Jokera (Matthew Modine), ktorého celá vojenská mašinéria postupne deformuje a mení jeho osobnosť. Rozdelenie filmu na dve časti - "táborovú" a "vietnamskú", ak ich tak možno nazvať, so sebou prináša plusy, ale aj výrazné mínusy. Film bohužiaľ začína pomerne nevýraznými pasážami z výcvikového tábora, divák sa pomaly musí dostať do atmosféry a až potom môže začať dej naplno vnímať. To našťastie netrvá dlho a čoskoro si môže začať vychutnávať atmosféru prvej, kratšej časti filmu. Tá je vystavaná najmä na dvoch charakteroch - psychopatickom inštruktorovi, seržantovi Hartmanovi (R. Lee Ermey) a labilnom nováčikovi Leonardovi (Vincent D'Onofrio). Druhý menovaný neunesie tlak, doslova mu "prepne" a v jednej z hlavných a najmrazivejších scén celého filmu prinúti diváka priamo prestať dýchať a napäto sledovať vyhrotený dej ústiaci do drastických záverov. Na postavách, ich charakteroch a vlastnostiach je postavená aj druhá časť filmu. Tú môžeme vo všeobecnosti určite považovať za tú lepšiu, aj kvôli tomu, že ponúka omnoho viac lokácií, do ktorých je dej zasadený. Vrámci výpravy, ale aj príbehu sa tak otvárajú väčšie možnosti využitia, než v pomerne uzavretom výcvikovom stredisku. Aj keď je to tu všetko aspoň o ten pomyslený stupeň lepšie, stále tomu niečo chýba. Niečo zásadnejšie, niečo dôležitejšie, niečo väčšie. Bojové scény sú pomerne obstojné a aj kryštalizácia vzťahov medzi jednotlivými postavami je badateľná, ale ak to porovnáme napríklad s o rok starším snímkom Platoon, tak v tomto prípade ani zďaleka nevidíme takú veľkú kvalitu, akú ponúka snímok Olivera Stona. Avšak podobne ako prvá polovica aj táto končí pomerne nervydrásajúcou a vypätou scénou, ktorá jasne poukazuje na to, ako dokáže vojna zmeniť charakter každého človeka, ktorý sa jej pozrie do jej očí zaliatych krvou. Možno dokonca táto je práve najlepšia a najsilnejšia scéna celého filmu. Full Metal Jacket je ako súčasť protivojnovej kinematografie spolu s mnohými ďalšími dielami bezpochyby dôležitým snímkom. Avšak jeho kvality nedosahujú závratných výšin, aj napriek tomu, že diváka dokáže nejednou scénou či dlhšou pasážou výraznejšie zaujať a prinúti ho sa nad dejom skutočne zamyslieť. Z menej známejších tvárí sa divákovi do pamäte určite najviac zaryjú psychopatickí R. Lee Ermey a Vincent D'Onofrio. Za zmienku však stojí aj krásna Ngoc Le, ktorá v závere stvárňuje sniperku Vietcongu. Osobne mi je osud jej postavy dosť ľúto. Ako celok film určite neurazí, ale vrámci žánru sa na túto tému dajú nájsť aj kvalitnejšie snímky, ktoré zaujmú podstatne viac.

    • 20.8.2017  23:11

    Ale áno, Stephen King vie písať naozaj kvalitné poviedky. O tom sme sa už veľakrát presvedčili. Bohužiaľ, presvedčili sme sa však aj o tom, že jeho sfilmované poviedky už nie sú také dobré, ako by možno nejeden divák, či čitateľ, očakával. V stručnosti o čo tu ide. Johnny Depp v roli spisovateľa Morta Raineyho kdesi na samote u jazera hľadá inšpiráciu pre svoje príbehy, zatiaľ čo sa popritom vyrovnáva s rozvodovým riadením. Inšpirácia nikde a o starosť navyše, keď mu na dvere zaklope akýsi John Shooter (John Turturro), ktorý ho obviňuje z ukradnutia jeho príbehu. Shooter sa objavuje čoraz častejšie a Raineyho pomaly privádza do stavu šialenstva. Ak už teda šialený dávno nie je... Mysteriózna Kingova predloha slúži filmu ako pomerne dobrý a originálny námet, ktorý je tu po celú dobu viac formovaný do thrillerového kabátu. Keďže však tieto dva žánre spolu dobre kooperujú, divák sa do príbehu "ponorí" pomerne rýchlo a vďaka malému množstvu postáv sa v ňom aj ľahko orientuje. To môže byť na jednu stranu výhodou, ale rovnako aj kameňom úrázu celého filmu. Práve vďaka takémuto "malému" spracovaniu filmu si tak divák veľmi rýchlo spojí dve a dve a vytuší kam bude zápletka celého filmu smerovať. Aj napriek tomu však určite nie je cesta k absolútnemu záveru nudnou záležitosťou a vrámci svojich možností sa snaží udržať diváka v napätí. Objavujú sa stále nové "nevysvetliteľné a nejasné" skutočnosti, ktoré iba takmer každého utrvdzujú v tom, čo už dlhšiu dobu musí tušiť. Snahu tvorcom teda rozhodne nemožno uprieť, ale, bohužiaľ, im to tentoraz nevychádza asi tak, ako by si všetci želali. Nemastné-neslané je to aj pri hereckom obsadení. Johnny Depp v hlavnej úlohe robí, čo sa dá, ale túto rolu pri jeho mene nemožno považovať za nejakú zásadnú záležitosť. Jeho hereckí kolegovia sú tu skôr toho druhého sledu, ale pozitívne možno zhodnotiť výkon Marie Bello či Charlesa S. Duttona, ktorého môže divák poznať napríklad z filmu Alien³. Secret Window ako poviedka síce vychádza z pera svetoznámeho a úspešného autora, ale pri jej filmovom spracovaní sa o veľkom úspechu určite baviť nemôžeme. Prenesenie tohto "okna" na filmového plátno je skôr jednohubkou a thrillerom, ktorý sa zo seba síce snaží dostať maximum, ale vďaka svojej značnej predvídateľnosti nemôže adekvátne uspokojiť diváka. Možno ho tak zaradiť medzi mnohé iné podobné filmy tohto typu, ktoré na chvíľu zaujmú, dajú sa pozrieť, ale väčšinu divákov viac neoslovia. Pohodový priemer na všetkých frontoch, navyše časovo takisto tak akurát.

    • 20.8.2017  12:47

    Kultová britská komediálna sketch show Little Britain v dobe svojej najväčšej slávy expandovala aj na divadelné pódiá po celom ostrovnom kráľovstve. Vrámci pomerne veľkej tour sa dvojica Matt Lucas a David Walliams so svojim "ansáblom" zastavila aj v Blackpoole, kde vznikol tento živý záznam. Dvojica komikov divákom v krátkych výstupoch predstavuje takmer všetky známe postavičky zo show, ktoré si získali srdcia divákov nielen vo Veľkej Británii. A samozrejme im ich nepredstavujú len tak obyčajne, ale so všetkou svojou neokrôchanosťou, vďaka ktorej sa preslávili. Nechýba množstvo kontroverznejších narážok, štipľavých slov, ale najmä dávka skvelo fungujúceho humoru, vďaka ktorému si divák poriadne ponamáha bránicu. Smiech by však kadekoho mohol prejsť, ak by sa ocitol na tejto show v prvej rade ako divák, pretože ani tí tu nie sú ničoho ušetrení. Ba dokonca, "dostávajú" zo všetkých úplne najviac, vďaka čomu je kontroverznosť živej verzie show ešte o poriadny kusisko vyššia, než je tomu na televíznej obrazovke. Sťahovanie divákových nohavíc a "schovávanie klobásy" či totálne vyzlečenie sa Davida Walliamsa na záver je niečo, pričom sa divoký smiech mieša s nemým úžasom, za ktorým však nasleduje obrovský potlesk. Preniesť koncept show na divadelné dosky vychádza Walliamsovi s Lucasom na výbornú, a je skvelým doplnením troch sérií pôvodnej sketch show. Little Britain: Live je tak pre fanúšika, ktorý je na excesy tejto dvojice zvyknutý, divoká a zábavná jazda. Všetkým ostatným sa to môže zdať maximálne nevkusné a nevhodné do divadelného prostredia. Vkusné a vhodné však Little Britain ani nikdy nebolo, tak prečo by sa to malo meniť kvôli divadlu? Je to presne také, ako sa dá očakávať, ba ešte vyhrotenejšie. Poriadne kontroverzná zábava v živom poňatí.

    • 18.8.2017  23:10
    Zevláci (2009)
    **

    Sú 70. roky a futbalové chuligánstvo je v Británii na vzostupu. Takzvané "firmy" jednotlivých klubov sa objavujú ako huby po daždi, pričom do jednej z takýchto "firiem" chce patriť aj Carty (Nicky Bell). Chce preto urobiť čokoľvek a netrvá tak dlho, než sa zapletie s Elvisom (Liam Boyle), cez ktorého sa chce do "firmy" dostať. Čo však nevie, je to, že sa pomaly, ale isto ocitá v sieti problémov, neistoty, nekonečných otázok a pochybovania o tom, čo je správne a čo nie. Režisér Pat Holden tu divákovi servíruje netradičnejší pohľad na ostrovné futbalové chuligánstvo. Z iného pohľadu sa snaží približovať fungovanie "firmy" ako celku, ale viac sa v nej zameriava na jednotlivých protagonistov, najmä potom teda na Cartyho a Elvisa. Hoci vychádzal z knižnej predlohy a veľa toho zrejme nemenil, ťažko povedať, či sa mu na filmové plátno podarilo preniesť všetko dobré. Konečný výsledok vraví skôr o opaku a príbehová línia je viac-menej nezáživným a najmenej pútavým prvkom tohto filmu z roku 2009. V skratke a bez spoilerov to vyzerá asi tak, že Carty stále dolieza za Elvisom, ten je na neho takmer permanentne naštvaný a nakoniec to celé skončí až priveľmi strho, ale najmä inak, než kam to celú dobu smerovalo. Futbalu či chuligánstvu samotnému je tu pritom venovaného naozaj iba málo priestoru. Príbeh ako celok tak divákovi neponúka veľmi veľa, podobne ako aj herecké obsadenie. Všetky postavy, či už tie hlavné alebo vedľajšie, sú v tomto filme plejádou neznámych tvárí, pričom jedinou výnimkou je Stephen Graham, známy z viacerých iných podobne ladených filmov. Svojim výkonom však zaostáva aj on, ale stále je z pomedzi všetkých asi najzaujímavejšou a najsympatickejšou postavou. Určite viac než napríklad hlavná postava Elvisa, ktorého stvárnil Liam Boyle. Nič v zlom, ale minimálne v tomto filme sa na toho herca naozaj nedá pozerať. Výkon, rovnako ako aj vzhľad a celkový dojem, je v jeho prípade veľmi chabý. Awaydays sú vlastne také celé. Minimálne, čo sa príbehovej a hereckej stránky týka. Prekvapivé je, že film má aj tú lepšiu stránku, ktorá ho dokáže aspoň trochu potiahnuť kdesi vyššie. Vynikajúca elektronicky znejúca hudba v podaní dominantných Ultravox a Joy Division perfektne pasuje do pochmúrneho, ale na pohľad podmanivého prostredia anglického Merseyside. Hudba a výprava sú však málo na to, aby sme o tomto filme mohli hovoriť ako čo i len o dobrom, pretože ním nie je. V konečnom dôsledku značný podpriemer, ktorý v konkurencii ostatných filmov o futbalovom chuligánstve výrazne zaostáva. Knižne však môže pôsobiť omnoho lepšie.

    • 16.8.2017  23:21
    Auta (2006)
    *****

    V Pixare vždy vedeli, ako robiť filmy, ktoré svojou veľkosťou, ale najmä myšlienkou, zasiahnu širšiu divácku základňu, než len deti, ktoré bavia animované príbehy. V prípade Cars z roku 2006 to platí snáď dvojnásobne. V príbehu o pretekárskom aute Lighting McQueenovi tvorcovia vytvorili zaujímavý a pútavý dej, ktorý v sebe zas a znovu nesie prvky tak známe práve pre toto filmové štúdio. Dokonale rozprávajú príbeh a darí sa im do neho zakomponovať nielen nejaké to ponaučenie o dôležitosti priateľstva, ale takisto aj množstvo vedľajších, no nemenej podstatných aspektov, ktoré z tohto animovaného snímku robia jeden z najväčších filmov jeho animovaného žánru. Prvé, čo diváka na filme najviac zaujme, je bezpochyby grafická prepracovanosť. Tú vidno nielen na jednotlivých postavách, alebo autách, ak chcete, ale aj na okolitom prostredí, pričom detaily sú v nejednom zábere vyšperkované do najmenšieho detailu. Krásne spracované pretekárske okruhy, cesty či mestečko Radiator Springs, všetko navyše v krásnych sýtych farbách, na ktoré je radosť sa pozerať. Príbeh v takom prostredí vyznieva ešte o triedu lepšiu, čo z tohto snímku robí skutočný divácky zážitok. Zatiaľ, čo tí najmenší diváci ocenia skôr pohľad na nablýskaných hlavných hrdinov filmu, o niečo vyzretejší diváci si užijú aj to všetko ostatné okolo toho. Vyšperkovaná animácia v spojení s príbehom však so sebou nesie ešte jeden veľmi dôležitý faktor, podpisujúci sa na celkovej kvalite. A síce výraznú dávku sentimentality ohľadom "Matky všetkých ciest" Route 66. Spomienky na roky jej najväčšej slávy, následný pád a takmer zabudnutie kvôli výstavbe Interstate highway nie sú iba výmyslom filmových tvorcov, ale realitou, ktorá sa na tejto takmer 4000-kilometrovej ceste udiala v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Mestečká duchov, ale aj stále fungujúce prevádzky prežívajú a snáď budú na tejto ceste prežívať aj naďalej. Smutné, ale ako spomienka výborne disneyovsky poňaté. Cars si aj po rokoch od svojej premiéry držia kvalitu, ale najmä divácku popularitu veľmi vysoko. Nielen vďaka šikovne prepracovanému merchandisingu, ktorý zo seba dokáže vydolovať maximum, ale stále aj kvôli svojej filmovej kvalite. Originálny a sentimentálny príbeh dokáže zafungovať aj na divácke emócie, k čomu sem-tam pomôže aj perfektne zvolený soundtrack. Navyše všetko zasadené do jedinečného filmového vesmíru plného áut, lietadiel, vlakov a ďalších dopravných prostriedkov žijúcich svoje vlastné životy a príbehy, okorenené viacerými narážkami na "náš reálny svet" a jeho kultúrno-spoločenské fenomény. Bez najmenších pochýb tu možno hovoriť o jednom z najlepších animovaných snímkov všetkých čias. Pixar znovu prekonáva samých seba, pričom divákovi neservíruje iba "nejaký film" bez hlbšej pointy. Práve naopak. Dnes už sa tu bavíme o legende žánru, ktorá si svoje miesto na výslní právom zaslúži a do pomyselnej garáže zabudnutia tak skoro nezaparkuje.

    • 15.8.2017  23:20
    Eurotrip (2004)
    ****

    "Enjoy Bratislava. It's good you came in summer, in winter it can get very depressing." O niektorých filmoch možno otvorene povedať, že sú hlúpe. Potom sú tu však aj filmy, ktoré síce sú hlúpe, ale za to aj dostatočne vtipné na to, aby so sebou naplno strhli aj diváka. A to je presne prípad tohto veľkého bláznivého tripu po Európe, na ktorý Scotty (Scott Mechlowicz) vyráža so svojimi priateľmi, aby v Berlíne našiel dievča svojich snov, s ktorým sa zoznámil cez internet. Cez Londýn, Paríž, Amsterdam, Bratislavu, Berlín a nakoniec aj Rím vedie ich neuveriteľne pôsobiaci trip po starom kontinente. Tvorcovia tu dokázali vytvoriť jednu veľmi jednoduchú, ale pritom pomerne prepracovanú európsku záležitosť na americký spôsob, samozrejme so všetkými stereotypmi, ktoré sa k danej krajine či mestu viažu. Futbaloví chuligáni v Anglicku, drogy a sex v Amsterdame, narážka na nacistický pozdrav v Nemecku, voľba pápeža vo Vatikáne, ale aj tak z toho všetkého najlepšie vychádza Bratislava so svojim zničeným východoeurópskym vzhľadom, reklamami na "Hapi djús" (Teraz bez drene!) s nahými ženami či "starým bratislavským absinthom", ktorý je v Spojených štátoch zakázaný. Tvorcovia si Európu berú na paškál najviac ako vedia, dokonale sa im to darí a divák sa pri filme nemôže v žiadnom prípade nudiť. Pomerne jednoduchý námet a príbehová zápletka sú vyvážané poriadnou dávkou vtipu. Ten nejedenkrát rozochveje bránicu a úprimne pobaví. Nič pritom nie je silené, humor väčšinou vychádza z aktuálnej filmovej lokácie, ktorých maximum sa snažia tvorcovia využívať naplno, čo sa im hravo darí. Spomínané prostredie a výprava po Európe je šikovne zakomponovaná do pražských uličiek, námestí či podnikov. České hlavné mesto tak plní úlohu hneď niekoľkých európskych metropol naraz. "Stověžatá Praha" samozrejme nemôže vyzerať inak, než vynikajúce. Keďže sa film natáčal takmer celý práve tu, je logické, že v menších rolách sa tu blysne aj niekoľko známejších českých tvárí. Z pomedzi nich možno spomenúť Jakuba Koháka ako francúzskeho futbalového fanúšika či Miroslava Táborského sťa slovenského sluhu, pre ktorého je "niklák" bohatstvo. Popri českých vedľajších postavách sa však objavuje aj niekoľko ďalších zaujímavých hereckých tvárí. Hneď na úvod je pomerne prekvapujúce účinkovanie Matta Damona v malej speváckej roli a ďalej vo filme zaujme bývalý anglický futbalista a tvrďas Vinnie Jones, čoby futbalový chuligán s vynikajúcim prízvukom a štipľavým slovníkom. EuroTrip je navyše okorenený o famózny soundtrack, ktorý stavia na základoch punk-rockového zvuku hudby nového milénia, ale vsádza aj na viaceré časom overené klasiky. Veľmi jednoduchý námet, ktorý podľa popisu nemusí ani poriadne zaujať, je však v samotnom filme pretavený do výbornej road movie komédie, postavenej na uťahovaní si z jednotlivých európskych stereotypov. Film vo všeobecnosti možno označiť ako malé veľké príjemné prekvapenie. Nielen vďaka jeho humoru, ale takisto aj možno tým, že je nám vlastne dosť blízky. Natočený takmer celý v Prahe, zobrazujúci zúfalo pôsobiacu Braitslavu a obsadený viacerými hereckými tvárami takisto z našich končín. Navyše doplnený o niekoľko dosť záberov na ženské poprsie a krásnu Michelle Trachtenberg v jednej z hlavných úloh.

    • 14.8.2017  22:54

    Bláznivá partia pošukov z výborného seriálu The Inbetweeners, sa vracia tentokrát v celovečernom filme. Ako však väčšinou býva už nešťastným zvykom, filmy nadväzujúce na dobrý seriál majú tendenciu ísť s kvalitou o značný kus dole. Bohužiaľ to musíme skonštatovať aj v tomto prípade. Mladí Angličania, trošku zaseknutí, sa po skončení školy rozhodnú vyraziť na Krétu, aby tu spoločne zažili prvú bláznivú dovolenku bez rodičov. Zo začiatku ich zúfalý pobyt možno označiť za čokoľvek iné, než dovolenku. Časom sa však všetko začne meniť a zdá sa, že sa na nich konečne usmialo šťastie. Hoci spomínaná kvalita oproti seriálu je pod jej nastavenou latkou, vidieť túto partiu na obrazovke je stále veľká zábava. A platí to aj tu. Hoci film stavia hlavne na situačnom humore, jeho veľké množstvo je skôr priemernou záležitosťou, ktoré poriadne zasiahne diváka iba v niekoľkých prípadoch, kedy ho prinúti sa naplno zasmiať. Koniec koncov, keď je priemerný humor, musí to v tomto prípade znamenať, že priemerný je celý film. To si divák všimne hneď na začiatku a v podobnom duchu sa nesie celý filmový dej. S viacerými slabšími miestami, slabšími vtipmi či dokonca viditeľnými chybami. Ako oddychová komédia vychádzajúca z veľmi kvalitného pôvodného seriálového konceptu však spĺňa účel dostatočne dobre na to, aby zabavila. Hoci sa už dosť vyhýba kontroverznejšiemu humoru, čo je skôr na škodu, s dĺžkou hodiny a pol ponúka ľahko stráviteľný príbeh, trošku jednoduchý, pomerne predvídateľný. Ale takýmto typom komédie nie je tento film ani ako prvý a určite nie ani ako posledný. Z veľkého výberu podobne ladených záležitostí možno tento počin určite zaradiť k tým lepším, možno aj vďaka známym a seriálovo osvedčeným tváram, ktorým dominuje stále zvláštne znejúci Simon Bird. Tomu skvelo asistujú jeho traja strelení kamaráti a poteší aj menšia rola, ktorú stvárnil Anthony Head. The Inbetweeners Movie je niekde "in between" aj v hodnotení. Jedná sa o príjemnú a oddychovú komédiu, založenú na overenom seriálovom humore. Hoci tu funguje menej, než by divák mohol byť zvyknutý, stále pobaví viac než množstvo iných filmov. Čo najviac sa v bare "rozbiť" a potom zbaliť nejaké miestne "fit birds", to je také anglické. Či to funguje aj naozaj, nevedno, ale v tomto prípade sa o to chlapci aspoň snažia. Diváka tým patrične zabávajú, aj keby mohli byť aj v lepšej filmovej forme. Stále sa to však počíta a komediálne sa jedná o lepší filmový priemer.

    • 13.8.2017  13:28
    Godzilla (1998)
    ****

    Nukleárne testy v oblasti Francúzskej Polynézie zanechali na životnom prostredí veľkú stopu. A to doslova, keď sa ich výsledkom stalo obrovské zmutované jašterie monštrum, ktoré si to šinie do New Yorku. Tu sa chystá nielen hniezdiť, ale takisto narobiť v tomto meste skazu ako mnoho iných filmových monštier pred ním, aj po ňom. Po dvoch rokoch, a po takmer totálnom zničení celého sveta v Independence Day, prichádza režisér Roland Emmerich s ďalším katastrofickým sci-fi, ktoré situuje do najznámejšieho mesta východného pobrežia Spojených štátov. Na základe starých legendárnych filmov o japonskom monštre, ho prezlieka do amerického kabátu so všetkým, čo k tomu patrí. Filmový príbeh tým pádom nie je veľmi komplikovaný a prim tu hrá najmä všadeprítomná a čo najväčšia deštrukcia. Či už sú to lode, autá, budovy a tisíc ďalších vecí, Godzilla sa nepára s ničím a nikým. Znie to možno až príliš jednoducho, možno to tak aj vyzerá, ale prekvapivo, narozdiel od mnohých iných podobných filmov, to v tomto prípade dokáže fungovať, získať diváka a baviť ho takmer celú dobu, od začiatku až do konca. Scény, v ktorých sa Godzilla ukazuje v "plnej kráse" či tie z jej hniezda vnútri Madison Square Garden, sú vynikajúco spracované a ponúkajú tú správnu atmosféru. Najmä tie zvnútra známej newyorskej arény možno dnes už označiť ako kultovú záležitosť, pri ktorej sa nedá nevšimnúť si podobnosť so snímkom Jurassic Park, hlavne kvôli správaniu sa čerstvo narodených malých Godzíll. Zvláštnu, ale pritom jedinečnú atmosféru snímku dodáva aj neustále padajúci dážď, ktorý sa nesie takmer celým filmom. Na jeho kvalite majú samozrejme veľký podiel aj jednotliví herci. V hlavných úlohách sa najviac darí dvojici Matthew Broderick a Jean Reno, ale pozoruhodné na tomto filme je aj to, že vynikajúco pôsobí a dobrý dojem v divákovi zanecháva aj vedľajší herecký sled. Za zmienku stoja minimálne Kevin Dunn a Michael Lerner, ale solídny výkon odvádza aj viacero ďalších hercov. Aby film nebol len prechválený na všetkých možných frontoch, treba podotknúť, že v ňom možno nájsť aj niekoľko vecí, ktoré mu treba vytknúť. Tou, ktorá dnes ako prvá udrie do očí je CGI grafika Godzilly či niektorých scén s útekom, ale s ich privretím možno akceptovať fakt, že sa jedná o rok výroby 1998. Väčšou chybou je však miestami nelogickosť deja. Najlepšie z toho najhoršieho vychádza scéna, keď Broderick ide do lekárne vo vojakmi kontrolovanej zóne a vnútri obsluhuje pokojná predavačka, aj napriek tomu, že bola vyhlásená evakuácia a mestom sa pohybuje obrovské monštrum. A nehovoriac o tom stánku so zeleninou, ktorý sa pred lekárňou nachádza. Minimálne trochu zvláštne. Godzilla patrí určite do sledu tých lepších katastrofických sci-fi filmov. Napriek svojej pomerne jednoduchej zápletke však dokáže uspokojiť aj náročnejšieho diváka, najmä v prípade, že si chce pri filme oddýchnuť a nie premýšľať. Značne uspokojivý je aj na hereckom fronte s viacerými známymi a obľúbenými tvárami. Monštrum, deštrukcia, chaos a zas to najviac odnáša mesto New York so zničenými ikonickými budovami. Televízny kult katastrofického filmu, ale aj napriek tomu kvalitná a pozerateľná záležitosť.

    • 11.8.2017  10:44

    Je tu ďalší piatok a s ním ďalší podpriemerný nudný snímok, vraj hororovej, osemdesiatkovej produkcie. Mŕtvy vrah od Crystal Lake Jason Voorhees vstáva zo svojho hrobu, lebo tak dobre naštartovaná séria sa predsa nemôže zastaviť a príjmy z jej lacných trikov, nudných príbehov a mladých prsníkov musia predsa ďalej prúdiť do kapsy hollywoodskeho štúdia. Vraj kultová postava vraj tradičnej hororovej série tu ide po krku už dospelému Tommymu Jarvisovi (John Shepherd), ale aj ostatnej mládeži z psychiatrickej liečebne, kde je Jarvis umiestnený. Voorhess, nevoorhees, vrah, nevrah. Je jedno, kto sa skrýva pod hokejovou maskou, kvalita celého snímku je nad podobnej úrovni, ako jej predchodcovia. To znamená, že zaujme maximálne tak hororových fajnšmekrov a všetci ostatní budú na tento film iba nudne hľadieť a od začiatku dúfať v to, nech čo najrýchlejšie skončí. Príbeh je znovu postavený rovnako, ako je už v tejto sérii zvykom. Divák má najprv možnosť sa zoznámiť s postavami, ktoré stvárňujú herci, ktorých nikdy predtým nevidel, tvorcovia im následne nechávajú trochu času a priestoru a potom sa to všetko rozbehne. Prvé vraždy mačetou, nožíkom alebo iným nástrojom, postavy pomaly jedna za druhou miznú. Až ich je na pľace minimum, spustí sa prudký dážď, do toho začnú šľahať blesky, niekto preletí oknom a nasleduje finálny súboj. Predvídateľné od začiatku až do konca, ničím neobohatené a hlavne príšerne nudné a trikovo lacné. Herecky takisto znovu neoslnivé a celkovo veľmi rozporuplné. Friday the 13th: A New Beginning nie je sklamaním, pretože snáď každý už musí vedieť, čo od podobného filmu očakávať. Piaty diel série neprináša nič, čo by malo všeobecný názor o celej sérii zmeniť, ba dokonca tento film možno označiť ako ešte horšiu záležitosť než štyri filmy, ktoré sú jeho predchodcami. Príbeh je zvláštnou pospájanou záležitosťou reality a snov, postavy sú zle napísané, o nič lepšie zahrané, a atmosféra, ktorá by mala by nosným prvkom slasheru tohto typu, tu už v žiadnom prípade v rovnakej podobe nefunguje. Otázkou je, či vôbec niekedy fungovala. Veľmi zlý film, ktorý tentokrát nezachraňujú dokonca ani obnažené prsníky mladých slečien.

    • 10.8.2017  22:49
    Elevator (2011)
    **

    "I'm a happy pessimist. I'd expect the worst and I'm never disappointed." Klaustrofobický thriller zo zaseknutého newyorského výťahu? Nie, skôr len necelú hodinu a pol trvajúci film, ktorý je na konci maximálne stupídnou záležitosťou. Deväť ľudí ostane zaseknutých vo výťahu po tom, čo nepríjemná a rozmaznaná vnučka (Rachel Pace) majiteľa firmy (John Getz) stlačí tlačidlo "STOP". Jej konanie však rozpúta reťazovú reakciu udalostí, ktoré zvláštnym spôsobom vyvrcholia do veľkej katastrofy na malom priestore. Deväť ľudí, bomba, rastúce napätie a iba pár metrov štvorcových. Námet celkom ujde, pán režisér Svendsen, ale čo to spracovanie? Tvorcom sa na začiatku veľmi dobre darí rozprozprávať príbeh, predstaviť divákovi aj celkom obstojne napísané postavy a ponoriť ho do deja celého filmu. Ako však dej plynie, začínajú sa jednotlivé udalosti v ňom vyvíjať prinajmenšom pozoruhodným spôsobom. Bohužiaľ nie v tom dobrom slova zmysle. Všetko sa akosi začína zrýchľovať a niektoré súvislosti nedávajú absolútne žiaden zmysel, pričom by sme ich mohli označiť za dosť podstatné, ba až kľúčové. Len toľko na margo scény, v ktorej tvorca bomby zrazu kdesi v hoteli poskytuje rozhovor pre televíziu. Udalosti vo výťahu medzitým naberajú ešte rýchlejší spád a viacero scén smerujúcich ku koncu možno označiť ako tie lepšie, keďže sú viac vyhrotenejšie a viac hrajú divákovi na nervy, niekomu možno dokonca až na žalúdok. Rýchlym tempom film pokračuje až ku svojmu koncu, ktorý sa udeje ešte o niečo rýchlejšie, tak, že to divák takmer ani nezaregistruje. Až pri záverečných titulkoch si každý povie, že ten film vlastne nemá žiadnu celistvejšiu, logickejšiu a lepšie zvládnutú pointu. A to je jeho najväčšou slabinou, pretože priemerné béčkové herecké obsadenie nesklamáva, vyhrotenú atmosféru takisto aspoň trochu cítiť a výprava či kamera ponúkajú maximum svojich možností. Príbeh je tu však za veľmi málo bodov, čo výrazným spôsobom ovplyvňuje celkovú kvalitu snímku. Elevator je filmom, ktorého hercom v reálnom živote by sa nechcel stať asi nikto. Hoci si v ňom výbuch bomby dáva poriadne načas, a postavy predlžujú "tých posledných desať minút" o riadny kus, k ničomu to nakoniec aj tak nevedie. K ničomu poriadnemu, k ničomu zaujímavému, k ničomu neočakávanému. Výrazné medzery v deji a logické chyby v scenári kazia počiatočný sympatický dojem z potencionálneho dobrého filmu a znižujú jeho kvalitu. Táto jazda výťahom v divákovi zanechá pomerne zmiešané dojmy a priveľmi neoslní. Kto chce lepšiu výťahovú záležitosť, mal by siahnuť po snímke Devil.

    • 9.8.2017  22:41
    Góóól! II (2007)
    **

    Už prešiel nejaký čas od doby, keď Santiago Munez (Kuno Becker) vstrelil ten gól, ktorý posunul Newcastle do skupinovej fázy Ligy šampiónov. Ako hráč rástol, netrvalo dlho a všimli si ho aj v Reale Madrid. Z anglických trávnikov odchádza na horúcu španielsku pôdu, kde má onedlho dostať šancu po boku pomaly končiacich futbalových legiend - "Galácticos". Naskakuje však zväčša z lavičky, no aj tak strieľa víťazné góly, ale takisto rieši aj krušný osobný život, ktorý mu značne zasahuje do kariéry, a ktorý sa takisto odráža v celkovej kvalite tohto filmového pokračovania. Zatiaľ, čo prvá časť ponúka plnohodnotný futbalový snímok, z ktorého atmosféru najpopulárnejšej hry na svete cítiť, v tomto prípade sa to bohužiaľ akosi stráca. Príbehové gro je samozrejme tvorí futbal, ale divák má pocit, ako keby bol odstrčený kdesi do úzadia. Film skôr reálne stavia viac na Munezovom osobnom živote, ktorý mapuje konflikt s priateľkou či stretnutie s jeho stratenou matkou. Ono to samé o sebe nie je zlý vedľajší dej, ale predsa len by nemal zasahovať do hlavného prúdu až tak rapídne, ako sa to deje práve tu. Väčšina divákov si tento film púšťa skôr kvôli futbalovému zážitku, než dramatickej vzťahovej línii. Tá sa dá vidieť kdekoľvek inde, tu to chce futbal. A aj keď na neho už konečne dôjde, nemožno o ňom povedať, že by prinášal očakávaný zážitok. Mix postrihaných záberov z reálnych zápasov Realu Madrid okorených o veľmi jednoducho pôsobiace, no pritom náročné triky Muneza na ihrisku, niekoľkokrát počítačovo dorobeného, neprináša takú futbalovú satisfakciu, akú by možno divák očakával. Príbeh je navyše pomerne predvídateľnou záležitosťou, až na ten Arsenal vo finále Ligy majstrov. Taký plot twist snáď neponúka žiaden iný film. Keďže príbehová stránka filmu nie je nič moc, je zrejmé, že podobné to bude aj s hereckým obsadením. A bohužiaľ tomu tak aj je. Niekoľko známych tvári z prvej časti dopĺňa viacero nových, treba však skonštatovať, že pomerne nesympatických. Najmä Munezov malý nevlastný brat Enriqué (Jorge Jurado) je vysoko nepríjemnou postavou vždy, keď sa objaví na obraze. Pozitívom je však obsadenie skutočných madridských "Galácticos" do filmu. Aspoň vďaka nim je o malý kúsok zaujímavejší. Goal! II: Living the Dream... zlyháva na maximálne zle zvolenom spôsobe rozprávania deja. Futbal v ňom odsúva na druhú koľaj, čím pochováva všetky šance na solídne pokračovanie inak obstojného prvého dielu. Hľadať v ňom výraznejší moment, herecký výkon či hocičo iné, je ako hľadať ihlu v kope sena. Film bohužiaľ nemá ani správnu futbalovú atmosféru. Jednotlivé lokácie s dominantným stánkom Santiaga Bernabéua nepôsobiaca tým správnym dojmom, čomu nepomáhajú ani vložené, dokumentaristicky pôsobiace zábery z reálnych futbalových stretnutí. Futbal v Anglicku je omnoho zaujímavejší, než ten v Španielsku. A presne to isté môžeme povedať aj o tomto filme, ktorý je obrovskou prihrávkou do ofsajdu.

    • 8.8.2017  19:39
    Rammstein: Ich tu dir weh (hudební videoklip) (2009)
    ***

    Nová zvuková vlna skupiny Rammstein z albumu "Liebe ist für alle da" je značne citeľná práve v tomto prípade. Tradičný industriálny zvuk, ktorým sa nemecké teleso prezentuje už od svojich začiatkov, je tu vynovený a vyleštený do najmenších detailov. V novom kabáte ale možno rozpoznať starý známy Rammstein, aj keď od nich znie skladba, ktorú by sme mohli označiť ako akýsi prototyp niečoho nového. Či už je to vyzretejší hlas frontmana Tilla Lindemanna, väčšia prepracovanosť gitár, alebo výraznejšie zakomponovanie sekundárnych elektrických kláves, stále z toho vychádza perfektná skladba. Ňou skupina dokazuje, že aj necelých pätnásť rokov od debutu im to stále perfektne šľape. Hudobná stránka tu v žiadnom prípade nepoľavuje. To isté môžeme povedať aj o texte skladby. Kontroverzia a snaha šokovať išli s názvom "Rammstein" vždy ruka v ruke, ale takýto vyhrotený extrém sa nepočuje často ani u nich. Nemožno sa preto čudovať, že skladba bola v Nemecku dokonca istú dobu zakázaná. Nový "look" má aj videoklip, ktorý sa tentokrát nepúšťa do žiadneho mini filmu s príbehom. Jedná sa skôr o pomerne jednoduché továrensky ladené vystúpenie skupiny s niekoľkými efektami nielen vrámci počítačovej grafiky, ale takisto aj pyrotechniky, ktorá sa využívala na koncertnom stage práve k albumu "Liebe ist für alle da". Oproti hudobnej stránke je však tá vizuálna už menej kvalitnejšia a zaujímavejšia. Ich tu dir weh ponúka poslucháčovi nový zvuk v starom kabáte. Rammstein znie mierne inak, ale stále vynikajúco, pričom skladba je už takmer tradične okorenená o štipľavý, brutálny a značne kontroverzný text. Štýl videoklipu takisto prechádza zmenou, ale tá už nie je až tak vítanou novinkou, než hudobná stránka tejto skladby.

    • 8.8.2017  14:37
    The Loved Ones (2009)
    odpad!

    Fakt, že mnohé "horory" sú značne preceňované, je známy. Táto necelá hodinu a pol trvajúca vec od protinožcov je však niekde úplne inde. Jej dej sa odohráva okolo mladého týpka Brenta (Xavier Samuel), ktorého násilne unesie Lola (Robin McLeavy) spoločne so svojim otcom (John Brumpton). U nich doma neskôr usporiadajú zvrátený školský ples, na ktorom sa Brent stáva obeťou ich mučenia. Stručne zhrnutý obsah ale ani zďaleka nedokáže priblížiť, akou hroznou záležitosťou tento film vôbec je. Nie kvôli tomu, že mučenie v ňom by bolo zobrazené naplno, aj keď v niektorých scénach je trošku tvrdšie, ale kvôli celému konceptu, ktorý film predstavuje, a najmä akým spôsobom ho prezentuje. O námete je škoda reči sa baviť, predsa len si dnes už môže skoro každý točiť, čo chce. Potom to tak aj vyzerá, ako napríklad práve tu. Stupidita celej filmovej myšlienky sa dokonale odráža na všetkom, čo môže divák vidieť. Cez príbeh, hercov a x ďalších faktorov, ktoré mučia diváka viac ako Lola Brenta. Príbeh v sebe spája ozploitation (austrálska verzia exploitation) so stupiditou tínedžerských filmov zo stredoškolského prostredia, pričom každá ďalšia scéna hlúposťou a nudnosťou prebíja tú predchádzajúcu. Keď si poviete, že ten film mal už všetko, dokonale vás tromfnú akýsi zombíci s lobotómiou, ktorá bola vykonaná pomocou vŕtačky. Až v tom momente má film všetko a divák len nechápavo sleduje, chytá sa za hlavu a pýta sa sám seba, prečo to vôbec pozerá. O nič lepšie to nie je ani na hereckom fronte, keďže takmer celé filmové obsadenie je zhlukom nesympatických tvárí, ktoré navyše bežnému divákovi nič nehovoria. Jednotlivé postavy, ktorých nie je zas tak málo, maximálne možne nudia a o žiadnej z nich nemožno povedať, že by stála naozaj za to. Výprava kdesi do austrálskeho zapadákova a filmové lokácie pôsobia sivasto a nezaujímavo. Nepomáha im ani miestami experimentálne pôsobiaca kamera. The Loved Ones sa ťažko hodnotí, ale ešte ťažšie sa pozerá. Vo všeobecnosti nerobí menej známej austrálskej kinematografii dobrú reklamu, rovnako ani hororovému žánru. Zvláštnym, nudným a stupídnym príbehom s podobne pôsobiacim hereckým obsadením berie divákovi všetku energiu, ktorú v sebe má. Záverečné titulky sú v tomto prípade dokonalým vykúpením z austrálskeho filmového pekla, ktoré tento snímok predstavuje. Snáď jedinou vecou, ktorú na tejto hrôze možno oceniť, je z časti zvolený soundtrack.

    • 7.8.2017  23:07

    Režisér Steven Spielberg sa po štvorročnej odmlke vrátil s pokračovaním série Jurassic Park, ktorá si v roku 1993 podmanila celý filmový svet a fanúšikov si získava aj roky po svojom vydaní. Nemožno sa preto čudovať, že úspech prvej časti sa tvorcovia snažia preniesť aj do jej pokračovania, pričom tu využívajú väčší potenciál skrytý v dinosauroch. Príbehová línia už nepojednáva o akomsi "novom type" zábavného parku, ale o veľkom ostrove, na ktorom dinosaury vyrastali. Prichádza naň aj hlavná postava celého filmu, známa z prvej časti, Ian Malcolm (Jeff Goldblum), aby so svojim tímom skúmali život jednotlivých vzkriesených prehistorických tvorov. Onedlho za nimi na ostrov prichádza aj skupina lovcov, ktorí sa snažia dinosaury odchytiť a previezť do San Diega, konkrétne do obdoby parku Johna Hammonda (Richard Attenborough). To by však nebolo ono, ak by sa niečo nepokazilo, takže je jasné na čom je celý dej postavený. Treba si však položiť otázku, či prvý diel potreboval pokračovanie. Rovnako ako pri mnohých iných filmových sériách, bohužiaľ, aj tu môžeme vidieť značný kvalitatívny rozdiel vo všetkom, čo je na filme dôležité. Príbeh ponúka kvázi veľmi jednoduchú zápletku "dobra proti zlu" bez čohokoľvek, čo by film robilo jedinečným a zaujímavejším. Gro s dinosaurami už divák mal možnosť vidieť a boje "dobra proti zlu" sa vyskytujú takmer v každom druhom filme. Stavať na tomto koncepte sa nedarí dokonca ani takému velikánovi kinematografie, akým je Steven Spielberg. Zo začiatku film síce baví a aj neskôr má viacero pasáží, ktoré pobavia, ale ako komplexná záležitosť nefunguje najlepšie. Miestami na to film ide buď veľmi jednoducho, alebo naopak veľmi komplikovane. Prekvapivo mu nedokáže pomôcť ani hviezdnejšie herecké obsadenie. Prvá časť má síce hviezd menej, ale ich postavy sú omnoho lepšie prepracované. Jeff Goldblum síce baví aj tu, ale určite menej. V hlavných úlohách Goldblummovi asistujú Julianne Moore a Vince Vaughn, ale ani jeden z nich priveľmi nezaujme. Vo vedľajších úlohách sa takisto pohybujú známejšie tváre, napríklad taký Pete Postlethwaite či Peter Stormare. Herecká časť, podobne ako väčšina filmových faktorov, v tomto prípade zaostáva za možným potenciálom a neprekračuje priemer. The Lost World: Jurassic Park prináša veľké množstvo zmiešaných diváckych pocitov. Môže sa zdať, že film ponúka viac horšieho, než toho dobrého. Ono to však tak úplne nie je pravda. Samozrejme, prvému dielu sa v žiadnom prípade nemôže rovnať, ale aj napriek svojej priemernosti na všetkých frontoch dokáže podľa možností diváka zabaviť. Trochu jednoduchší, oddychovejší príbeh môže vyvažovať zaujímavé herecké obsadenie či celkom solídna výprava. Alebo aj dôležitý fakt, že dinosaury v tomto prípade dostávajú omnoho viac času na obraze, než je tomu v legendárnej prvej časti. Ich CGI grafika je obstojná, modely takisto ujdú. Či však tvorcovia naložili s ich časom na obraze dobre, to musí posúdiť už každý sám. Obstojná, ale diskutabilná záležitosť.

    • 7.8.2017  17:08
    Rammstein: Engel (hudební videoklip) (1997)
    **

    Druhé štúdiové album skupiny Rammstein "Sehnsucht" je diskutabilnou záležitosťou. Okrem legendárnej skladby "Du Hast" na albume ťažko nájsť ďalšiu skladbu, ktorej by sa podarilo získať takú veľkú obľubu medzi poslucháčmi. O niečo podobné sa však snaží táto pesnička, ku ktorej nemecké zoskupenie nahralo v roku 1997 aj videoklip. Každá snaha by sa mala aspoň ceniť, čo treba urobiť aj pri tomto počine, ale rovnako treba jedným dychom dodať, že sa nejedná o najlepšiu voľbu. Už samotná pesnička nie je zvukovo nejakou prevratnou záležitosťou, dokonca z nej ani necítiť potenciál posunúť aj kdesi vyššie. Dominantným prvkom, okrem solídnych gitár a miestami elektrického klavíru, je takmer neustále pískanie gitaristov a basáka Olivera Riedela, ktoré už po niekoľkých sekundách od začiatku skladby začne nejednému poslucháčovi liezť na nervy. Akosi to nepasuje do ucha. Skoro ako celá pesnička, pričom ani jej tvrdé pasáže výraznejšie nezaujmú. Rovnaký dojem ako skladba zanecháva aj videoklip, ktorý je síce pojatý typicky "rammsteinovským" spôsobom, ale pôsobí fádnym dojmom. Členovia skupiny v ňom vystupujú ako návštevníci akéhosi zvláštneho nočného podniku, kde nechýbajú obnažené slečny a pyrotechnika. Znie to zaujímavo, ale, bohužiaľ, nie je. Engel je relatívne pomalou skladbou, jemne údernou, ktorá má stabilné miesto aj na koncertných setlistoch skupiny. Baviť sa o ňom ako o nejakom veľkom hite ale nemožno. Vrámci tvorby Rammstein sa jedná o jeden zo slabších kúskov po zvukovej, rovnako ako aj po vizuálnej stránke. Je to anjel s dosť pošramotenými krídlami.

    • 6.8.2017  22:14

    "To sú také tie nové Nokie, to je zložitý systém, tam ten softvér." "Však je nemám Nokiu." "A čo máš potom?" "No, Eurotel." Bratislavu môžete buďto milovať alebo nenávidieť. Alebo sa aj pohybovať niekde medzi a odniekiaľ z úzadia sledovať, čo sa všetko v tomto meste deje. Stručne a pomerne jednoducho sa to darí aj filmu Jakuba Kronera, ktorý mapuje jeden deň v živote rôznych existencií v hlavnom meste Slovenska. Teda, darí ako darí. Na film sa totižto treba pozerať najmenej z dvoch uhlov pohľadu. Ten prvý, dôležitejší, ktorý hodnotí celkový kvalitatívny dojem z filmu, je niekde pod hranicou priemeru. Čo sa kvality týka, tak tu film zlyháva takmer všade. Príbeh je naozaj iba veľmi jednoduchým puzzle malých kapitol pospájaných do seba, s obsadením pomerne pestrej plejády hercov, ktorých výkony však pôsobia viac než katastrofálnym dojmom. Napríklad pri takej preafektovanej Zuzane Fialovej divák nevie, čo ešte hrá a čo už je z jej strany skutočnosť. Tak či onak, sledovať ju vystupovať je veľmi veľké trápenie. Podobne je to aj pri ostatných hercoch. Tých výkony sú už o maličký kúsok lepšie, ale naopak ich dokonale pochovávajú miestami neuveriteľne umelo pôsobiace dialógy. Stupidita spomínaných dialógov je jedna vec, ale absurdita je niečo iné, v tomto prípade oveľa horšie. Celkovo najpozeratelnejší výkon predvádza snáď Ján Kroner, ktorého taxikársky výstup je pravdepodobne najlepším a takisto aj najzábavnejším momentom celého filmu. Skvelo "nakladá" Bratislave a hovorí to, čo si o nej myslia mnohí, pretože tomu tak skutočne je. Odhliadnuc od príbehového a hereckého faktoru v sebe však film nesie aj akéhosi ducha, čo je vždy veľmi dôležité. Samozrejme, nie všetci môžu súhlasiť, ale minimálne bratislavskí lokálpatrioti ocenia výpravu a výber viacerých známych lokácií. Po rokoch možno, aj vďaka tomuto filmu, porovnať, či sa niečo v Bratislave zmenilo k lepšiemu, či naopak k horšiemu. Bratislavafilm sa žiadnym spôsobom nesnaží nič prikrášľovať, ale ukazuje, ako môže vyzerať taký jeden deň v Bratislave. Možno sa sporiť o tom, či sa to od dôb natočenia filmu v tomto meste zlepšilo alebo nie. Ostáva asi povedať len toľko, že sa všetko deje sofistikovanejšie. Jednoduchá kamera, rozporuplné herecké výkony a slabý príbeh v sprievode petržalského rapu pôsobia viac ako študentský film či akási lepšia epizóda seriálu z bratislavského prostredia. Kvalita v žiadnom prípade nie je vysoká, ale kto chce, ten si vo filme nájde to svoje, aj keď toho nie je veľa. "Učko", "Gotko" a bratislavský sen.

    • 5.8.2017  22:04

    Je známym faktom, že dobré filmy treba vedieť robiť, a je na to potrebné mať aj trošku talentu. To najnovšie môžeme povedať aj o zlých filmoch, alebo aspoň o filmoch, ktoré sa snažia tváriť "debilne". Inak povedané, aj strelené situačné komédie treba vedieť robiť, pričom práve tu máme možnosť vidieť ako sa to robiť nemá. Príbehová línia sa zameriava na malú skupinku policajtov, každého s nejakou väčšou "záľubou", než ochranou zákona. Jeden predáva marihuanu, druhý núti ženy pod hrozbou násilia k odhaľovaniu sa, a tretí tvorí nevkusnú elektro hudbu. Pýtate sa, ako tieto postavy spojiť dohromady, aby z toho vznikol aspoň akýsi logickejší dej? Veru, odpoveď znie, že nevznikne. Film v sebe nedokáže sformovať súvislejšiu pasáž, ktorá by mohla byť aspoň roztrasenou kostrou príbehu. Zmes rozhádzaných scén sa o to síce snaží, dej dokonca tvorí, ale o akomkoľvek príbehu sa nemôžeme baviť. Na tomto poli sa jedná iba o chabý pokus zaujať lacným humorom. Lacným humorom, ktorý však nie je vôbec vtipný. Márne snahy vytrieskať maximum aj z ľahkej kontroverzie vychádzajú navnivoč. Buďto sa na tomto fronte nejedná o žiaden nový vtip, ktorý ešte divák nemal možnosť vidieť niekde inde, alebo proste nie je vtipný. Možno pokus mať z tohto počinu nového nasledovníka Policajnej akadémie sa Quentinovi Dupieuxovi nemôže osvedčiť ani zďaleka. Sivasté, málo prepracované a nezaujímavé postavy, žiaden zaujímavejší príbeh a vyprahnutá californská výprava sú nezáživným kúskom, ktorý nemôže zasýtiť divácky apetít. Ono už to, že si tvorca sám napíše scenár, robí réžiu, kameramana a hudbu o mnohom vypovedá. Dupieuxovi sa však jedno nechať musí. A síce, že do filmu angažoval Raya Wise a Grace Zabriskie z legendárneho seriálu Twin Peaks, a takisto aj metalového speváka Marilyna Mansona. Snáď on ako jediný stojí v celom filme za niečo. Wrong Cops je "wrong", nie však v dobrom slova zmysle. Skutočne sa jedná o veľmi zlý filmový počin, ktorý sa síce prezentuje ako typ akejsi strelenej komédie so snahou byť miestami kontroverzný, lenže z toho nakoniec vychádza iba ako kŕčovitý pokus zaujať za akúkoľvek cenu. Nebolo by prekvapením, ak by sa divák pri jeho sledovaní ani raz nezasmial. Márna snaha, tváriaca sa ako policajná komédia bez príbehu a s dávkou zlej elektronickej hudby, má svoju jedinú výhodu skrytú vo svojej minutáži. S časom pod hodinu a pol našťastie film skončí tak rýchlo, ako začal.

    • 4.8.2017  22:46
    Kmotr III (1990)
    *

    Záverečná časť vraj kultovej mafiánskej série potvrdzuje to, že štatút filmovej legendy je pri celej tejto sérii značne prehnaným označením. Dlhé posledné takmer tri hodiny dona Michaela Corleoneho (Al Pacino) na filmovom plátne sledujú jeho starnutie a vyrovnávanie sa so skutočnosťou, že vládnuť nemôže naveky. Zo zločineckej scény sa chce vykúpiť priazňou cirkevných hodnostárov dokonca až vo Vatikáne, a takisto chce začať poctivo podnikať. Komplikáciou pre neho nebudú len jeho nepriatelia, ale aj spory s najbližšími, či so sebou samým. Ak by sme sa bavili o všeobecnej kvalite celej série, tak prvý diel je priemer, ktorý napravuje diel druhý, aby to nakoniec tretí diel absolútne pokazil a zadupal do zeme. Koniec Coppolovej trilógie je mučením diváka, ktorý by si rád vychutnal pohodový film z mafiánskeho prostredia. Zatiaľ, čo pri ostatných filmoch možno pochváliť aspoň námet, tu sa nemožno baviť ani o jeho kvalite. Slabá a nezaujímavá myšlienka zapojenia cirkvi do celého príbehu, sa citeľne odzrkadľuje na finálnej podobe príbehu, pričom ten je po takmer celú dobu nepozerateľnou záležitosťou. Chabý dej sa vlečie najpomalšie ako len vie, niektoré scény divákovi prídu nekonečné a ich nudnosť ho takmer bude privádzať do stavu zúfalstva. Tak nezaujímavý a pritom zdĺhavý dej sa nevidí často, o to prekvapivejšie je to, že sa objavuje v takomto "kultovom" počine. V kombinácii s takmer trojhodinovou minutážou sa jedná o skutočný divácky beh na dlhú trať, a nečudoval by som sa, ak by to niekto vzdal už v úvodnej polhodine. Minimum akcie celému filmu takisto nepomáha, ale to je problémom celej série. Aj tu sa viac hovorí a "chodí okolo horúcej kaše", než aby tvorcovia diváka prebrali zo všetkých tých zdĺhavých dialógov nejakou ráznou akciou. Nezáživný dej sa ani zďaleka nedarí zachraňovať hercom, pričom skôr sami svojimi výkonmi prilievajú olej do ohňa. Al Pacino, čoby zosivený don, pôsobí maximálne bez života, a rada vedľajších hercov, ktorých je škoda čo i len menovať, mu v tomto prípade dokonale asistuje. Jediná herečka, ktorá sa ešte dá ako-tak zniesť je Sofia Coppola. Ale takisto len vďaka jej mladému a zvodnému vzhľadu. Herecky je to takisto veľmi slabé aj z jej strany. The Godfather: Part III je maximálne nepodareným, a chvalabohu posledným dielom vraj kultovej mafiánskej série. Otvorene si treba povedať, že dejová línia so všetkými jej aspektami, sú v tomto prípade zlými príkladmi toho, ako by sa gangsterské filmy vo všeobecnosti nemali točiť. Ona, koniec koncov, celá séria je rozporuplným počinom, ktorý nabáda k diskusii plnej pre a proti. Ak by sme sa však bavili čisto iba o záverečnej časti, tých "proti" by bolo neúrekom. Príbeh, postavy a nevkusná ošarpaná výprava na Sicíliu, kde svoju rolu zohrali aj ďalšie faktory, tvoria kombináciu, ktorá v sebe nesie minimum filmovej kvality. Krstný otec je mŕtvy, nech krstný otec už radšej nežije.

    • 4.8.2017  12:50
    Rammstein: Du riechst so gut '98 (hudební videoklip) (1998)
    ****

    Hudobné dielo z prvého štúdiového albumu skupiny Rammstein "Herzeleid" je ešte lepším počinom, než sa na prvý pohľad môže zdať. Ako po stránke hudobnej, tak aj vizuálnej. Dominantné gitary šikovne zmiešané s vycibreným zvukom elektrického klavíru vytvárajú chytľavú kombináciu, ktorej podľahne takmer okamžite každý poslucháč. Svižný takt refrénu je dominantnou črtou celej skladby, pričom práve refrén je v tomto prípade "nosným pilierom" úspechu. Z rannej tvorby skupiny Rammstein môžeme túto pesničku zaradiť medzi tie najdôležitejšie a aj najlepšie. To dokazuje aj to, že na koncertnom setliste takmer nikdy nechýba. Kvalitnú zvukovú stránku skladby sprevádza rovnako kvalitný videoklip, o ktorom možno povedať, že naštartoval "filmovú" éru skupiny Rammstein. Máloktorý videoklip dokážu za štyri minúty zaujať natoľko, ako práve tento. Kvalitná pochmúrna atmosféra tmavých lesov, starodávneho zámku, akéhosi bálu v mixe s dobrou kamerou, príbehom a efektami z roku 1998, ktoré nevyzerajú vôbec zle ani dnes, tvorí poctivý videoklip, ktorý je radosť sledovať. Rammstein tu vytvárajú svoj súkromný Twilight, členovia skupiny behajú vyblednutí so žiarivo červenými očami a premieňajú sa na divokých vlkov. Vyznieva to ako také malé psycho, ale to k ich image už jednoducho patrí. Du riechst so gut '98 bežného poslucháča osloviť môže, ale v spojení s videoklipom si ho získa naplno. Poctivú filmárčinu s dobrým nápadom má rád každý, a keď do toho hraje ešte skvelý hudobný sprievod, je to o to lepšie. A tieto parametre tento videoklip spĺňa ľavou zadnou. Ostáva tak už len si k nemu sadnúť a vychutnať si ho v plnej kráse. Gitary, elektronika a vizuál na jednotku.

    • 2.8.2017  23:16

    Maria (Lea van Acken) nie je typickou štrnásťročnou dievčinou. Pochádza z rodiny, kde je kresťanská viera na prvom mieste, nadovšetko ostatné. Pod vplyvom miestneho duchovného otca, ale najmä svojej matky, sa rozhodne svoj život naplno obetovať Bohu. Túto svoju oddanosť však pojme doslovne, čo nakoniec vyúsťuje do radikálneho záveru a zakončenia jej pomyselnej krížovej cesty. Človek môže od tohto filmu očakávať všeličo. Náboženskú agitáciu, zľahčovanie celej otázky viery v "Niečo" alebo aj poňatie viery v ľahšom svetle. Čo však v skutočnosti od tohto filmu dostáva, je mix plný zmiešaných pocitov, diváckeho sklamanie a najmä poriadnej dávky fanatického poňatia kresťanstva. Film záberovo postavený na statickej kamere, tichých, no vraj úderných dialógoch a minimalistickej atmosfére, však ani zďaleka nepôsobí tak, aby dokázal naplno zaujať. Už prvá scéna, ktorá dĺžkou dosahuje takmer štvrťhodinu, je "dobrým" odrazom toho, akou cestou sa uberá celý film. Nemožno povedať, že statická kamera je zlá, to vôbec nie, ale v prvom rade by mala pasovať do príbehu. A to sa v prípade tohto filmu absolútne nedeje. Táto pomyselná krížová cesta hlavnej postavy, ktorá si "nesie svoj kríž" v podobe spochybňovanie svojich činov a pochybovania o sebe, na jednu stranu dobre odráža krutú realitu, kam až môže prehnaná viera človeka doviesť. Ale chváliť spracovanie tohto konceptu rozhodne nemožno. Nezaujímavé spracovanie príbehu, bohužiaľ, pochováva všetok potenciál, ktorý námet ponúka. Išlo by ho využiť omnoho lepšie, rovnako ako doň zapojiť statickú kameru. Minimálny dobrý dojem zanecháva film snáď pri výbere niektorých hercov a ich stvárnených rolí. Lea van Acken predstavuje malú šedú kresťanskú myšku, ktorej podobné dievča mohol stretnúť už každý z nás. A hoci je jej výkon dobrý, ostáva v tieni Franzisky Weisz, ktorá ju v roli jej matky zatienila. Máloktorá postava vás dokáže prinútiť ju tak veľmi nenávidieť, ako sa to v tomto prípade darí Franziske Weisz. Na jednu stranu skvelé, na druhú absolútne nechutné. Kreuzweg nefunguje, ako by mal. Darí sa mu poukazovať na nástrahy náboženského fundamentalizmu a ponúka obstojné herecké výkony jednotlivých protagonistov. Týmto sa mu však ani zďaleka nedarí zamaskovať pomerne nudné spracovanie príbehu, ktoré je navyše znásobené statickou kamerou, miestami pôsobiacou až divácky trýznivým dojmom. Znovu a zas jeden z filmom, ktoré ponúkali potenciál, ale sami sa oň dokázali pripraviť, čo je veľká škoda. Výsledný výtvor a jeho sledovanie sa rovná malej diváckej krížovej ceste, ktorej kroky snáď povedú k lepšej tvorbe.

    • 30.7.2017  23:44

    Životný príbeh Williama Shakespeara (Joseph Fiennes) a jeho hry o "Rómeovi a Júlii" v svojskom podaní režiséra Johna Maddena je zvláštnym romanticko-dramatickým dielom, ktoré ani zďaleka nedosahuje svojho potenciálu. Film vo veľkom zlyháva na toľkých dôležitých frontoch, až sa tomu nechce veriť. Od námetu, cez príbeh sa postupne rúca takmer celý koncept, ktorý predstavuje tento dvojhodinový snímok vraj plný lásky, ale najmä diváckeho sklamania. Natočiť film o snáď najdôležitejšom a najväčšom prozaikovi nielen anglických dejín by bolo hodné chvály, avšak iba v prípade, že by dielo neskĺzlo do vôd predstavujúcich niečo podobné, ako majú diváci možnosť vidieť tu. Pomerne ľahký námet so snahou zaplniť ho humornými prvkami zo začiatku dokáže fungovať a prvých niekoľko minút je znesiteľných. Potom, od nejakej chvíle, všetko zrazu prejde do roviny ukrutného diváckeho trápenie sa pokračujúceho až do záveru celého filmu. Cez kŕčovitý, ale hlavne nudný dej, ešte kŕčovitejšie pôsobiace postavy zahrané špičkovými, ale v tomto prípade nesympatickými hercami, posúvajú dej dopredu. Je pritom vysoko pravdepodobné, že divák bude jedným okom sledovať dianie vo filme a druhý okom hodiny, aby vedel, keby sa to všetko skončí. Komédie dokážu byť dobré. Dokonca aj historické komédie dokážu byť dobre. A verte či nie, ale aj romantické historické komédie dokážu byť dobré. Prečo takmer nič v tomto prípade nedokáže fungovať? Príbeh sa ťahá pomaly, nezaujímavo a tí herci. Nie, jednoducho nie. Sledovať dve hodiny nesympaticky pôsobiacu Gwyneth Paltrow v nepresvedčivom mužskom kostýme či nudného a nezaujímavého Josepha Fiennesa ako Shakespeara, to už človek radšej siahne po takmer hocičom inom. Vedľajšie postavy na diváka pôsobia lepšie. Možno práve tým, že ich na obraze toľko nevidieť. Z pomedzi nich snáď najlepší výkon podáva v podstate ešte len začínajúci Ben Affleck. Ďalším nešvárom podtrhujúcim slabú kvalitu filmu je nereálne pôsobiaca výprava. Deju situovanému niekedy do šestnásteho storočia patričným spôsobom nezodpovedajú kulisy, scéna a celé je to akési neuveriteľné. Tentokrát nie v dobrom slova zmysle. Jediným solídnejším faktorom filmu sú kostýmy jednotlivých postáv, ktoré aspoň trochu dvíhajú celkovú úroveň. Shakespeare in Love sa aj napriek tomu bude stále plaziť nízko pri zemi. Ostáva záhadou, ako mohol ten film v roku 1999 vyhrať siedmich Oscarov, tri Golden Globes a štyri ocenenia BAFTA. Dobrý námetom, ale s absolútne nudným, zdĺhavým a vyčerpávajúcim príbehom, ktorému dominuje nesympatické hlavné herecké duo, je tento film skôr kandidátom na Zlatú malinu. Je to celé akési pritiahnuté za vlasy a pôsobí to zle. Vyhnite sa tomuto ak hľadáte dobový film, komédiu či romantiku. Najlepšie bude, ak sa tomuto filmu vyhnete úplne. Dve hodiny, dve nekonečné hodiny shakespearovského divadla v tom najhoršom a najnudnejšom podaní. Opona spadla. Chvalabohu.

    • 28.7.2017  23:59
    Marťan (2015)
    ****

    Ridley Scott znovu na vesmírnych potulkách, alebo Matt Damon opustený na Marse. Tento veľmi stručný opis sumarizuje inak vyše dvojhodinový film, ktorého dej sleduje príbeh astronauta Marka Watneyho (Matt Damon). Pri evakuácii misie z červenej planéty ho posádka musela nechať za sebou v domnienke, že je mŕtvy. Nebol, kvôli čomu ho teraz čaká ešte niečo oveľa horšie. Prežiť na nehostinnej planéte s obmedzeným jedlom, vodou a všeobecnými zdrojmi. Jediný človek široko ďaleko je on sám. Ale áno, prekvapivo to Ridley Scott aj na staré kolená, bez urážky, dokázal v tomto prípade vytiahnuť poriadne vysoko, a divákovi naservírovať chutnú sci-fi porciu s tak trochu inou príchuťou, než bol od neho zvyknutý. Vesmírom sa nepotulujú slizké vraždiace monštrá, ale iba Matt Damon na Marse, ktorý sa s celou situáciou vyrovnáva po svojom. Väčšinu času s veľkou dávkou humoru, ktorou so sebou strháva aj diváka. Inokedy zase aj najkomplikovanejšie problémy rieši očividne až príliš jednoducho a bez akýchkoľvek prekážok. Tomuto sa akosi nechce veriť, čo šramotí inak dobre naštartované filmové lunárne vozidlo v nehostinnom, ale na pohľad úchvatnom prostredí Marsu. Miestami film atmosférou dokonca pripomína viac komédiu. Zatiaľ, čo ľudia na Zemi v NASA panikária ako Watneyho zachrániť, ten si to tam hore všetko užíva. Teda, všetko ako všetko. A podľa možností samozrejme. Prvá polovica filmu je tak divoká a skutočne zábavná, plná scén života "stroskotanca" na Marse. V druhej polovici sa však už, bohužiaľ, prechádza do viac serióznejšej a dramatickej roviny s plánom na jeho záchranu a väčšou vyzretosťou deja. Ako samostatný celok by druhá polovica nemusela vyznievať až tak zle, ale keď ich spojíme do jedného s tou prvou, filmu to akosi neprospieva a znižuje mu to na kvalite. Síce len mierne, ale všetko sa počíta. A nepomáhajú tomu ani jednoduché, detinské riešenia niektorých situácii či priebeh všetkých operácií bez takmer akýchkoľvek problémov. Príbehovo je tak celý dej skôr maximálnou fikciou, než niečím čomu by divák mohol skutočne uveriť. Ak to tak však má byť, tak potom to vychádza na jednotku a film baví. Na tom má výrazný podiel aj herecké obsadenie. Hlavná rola Mattovi Damonovi skvele pasuje, diváka baví humorom a oslňuje charizmou. Vo vedľajších úlohách sa predstavuje hneď niekoľko nemenej známych hereckých tvárí vo viacerých zaujímavých roliach. Bavia najmä rôznorodé postavy z prostredia NASA, ako napríklad svojský riaditeľ Teddy Sanders (Jeff Daniels), vedúci misie na Mars Vincent Kapoor (Chiwetel Ejiofor) či ľudia zodpovední za výrobu modulu, ktorý má za Watneym letieť na Mars. The Martian je nadpriemerne dobré a uspokojujúce sci-fi dobrodružstvo jedného muža na Marse, tisícov ľudí na Zemi a piatich niekde medzi. Tvorcovia, či už snáď samotný autor knižnej predlohy, dokázali skvelo rozložiť do deja napätie s dramatickými prvkami a doplniť ho humornými pasážami, ktoré robia z filmu to pravé orechové. Relatívne dlhá minutáž aj vďaka tomu plynie pomerne rýchlo a až na niekoľko momentov v druhej polovici, by si divák mal film užiť od začiatku do konca. Veľkú zásluhu na tom nesie už spomínané herecké obsadenie s minimom zbytočných, nezaujímavých či otravných postáv. A aby toho nebolo málo, všetko toto dopĺňa skvelý, zväčša retro hitmi nabitý soundtrack. Kvalitatívne nadpriemerné, ale ľahko stráviteľné sci-fi.

    • 26.7.2017  23:22
    Fair Play (2014)
    ***

    "Nechceš přece zradit svou vlast, že ne?" Mladá talentovaná atlétka Anna (Judit Bárdos) prejavuje potenciál stať sa solídnou osobnosťou československého športu. Pohlavári športového zväzu však nechcú ponechať nič na náhodu, a tak sa rozhodnú, že Anne nanútia injekcie prípravku Stromba. Po nejakom čase však odmietne tieto steroidy brať, a práve vtedy sa začne všetko okolo nej rúcať. Pohľad do života mladej atlétky, ktorú stvárnila Judit Bárdos je odrazom nielen krátkeho úseku jej športovej kariéry, ale najmä odrazom doby, kedy bolo socialistické zriadenie v Československu na svojom vrchole. Film podarene ukazuje ako boli jednotlivé odvetvia spoločenského života prepojené a riadené tak, ako chcela strana. Zničené životy "bezvýznamných" jednotlivcov nikoho "tam hore" nezaujímali. Vidno, aké špinavé hry sa proti odporcom režimu používali a ako sa s nimi jednalo. Dobové praktiky sú v príbehu tak prezentované pomerne dobre, no bohužiaľ dobovú atmosféru zo snímku veľmi necítiť. Aj keď sa tvorcovia snažia dobu maximálne napodobniť, akosi to na diváka nefunguje. Atmosféra je tu vykreslená veľmi slabo, čomu veľmi nepomáhajú ani dobové reálie. Slabý je rovnako aj námet celého filmu, ktorý síce zo začiatku zaujme, ale postupne akosi prestane baviť. Mimo hlavnej dejovej línie si tak viac divák užíva tú vedľajšiu, ktorá v konečnom dôsledku vedie k hlavnému vyvrcholeniu filmu. Tak či onak, príbeh je vyrozprávaný zvláštne, na všetko ide pomerne rýchlo a neveľký počet hercov celej veci takisto nepomáha. Oceniť však treba to, že vzťahy medzi jednotlivými postavami sa filmu darí celkom dobre vykresliť, pričom práve na nich stojí celý film. Jednotlivé rozbroje postáv dodávajú celému tomuto dielu atmosféru. Lenže tú by potrebovalo aj na iných frontoch. Posilniť by potreboval napríklad aj na tom hereckom. Popri Judit Bárdos sa v hlavných úlohách predstavujú Aňa Geislerová ako ctižiadostivá matka, a Roman Luknár ako nekompromisný tréner, ale baviť sa o nejakých nadpriemerných výkonoch nie je ani zďaleka namieste. Fair Play je takým čudným filmom. Na jednu stranu sa v ňom darí zachytiť dopingovú mašinériu v socialistickom Československu, ale za daň, že divák bude mať na konci z celého filmu zvláštny pocit. Pri všetkom sa totižto nejedná o zlý film, no stále má k dokonalosti ďaleko. Socialistické zriadenie zachytáva hodnoverne, plusom navyše by bolo, keby sa mu darilo atmosféru vykresliť aj v prostredí. Príbeh rovnako nie je na zahodenie, ale má niekoľko svojich múch. Film celkovo dobieha do cieľa ako priemerný bežec. K zlepšeniu by to chcelo nejaký ten tréning navyše. Alebo snáď Strombu?

    • 24.7.2017  23:54
    Kostka 0 (2004)
    **

    Posledná časť trojdielnej filmovej série o vraždiacej konštrukcii sa retrospektívne vracia v čase. Dej situuje do doby pred udalosťami v prvom filme a divákovi sa snaží poodhaliť aspoň časť tajomstva, ktoré sa skrýva za pôvodom a účelom celej "Kocky". Hlavná dejová línia sleduje dvoch operátorov, ktorí majú zaznamenávať, čo sa vnútri v jednotlivých miestnostiach deje a počúvať rozkazy odniekiaľ z hora. Postupom času však obaja zisťujú, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom, a že hlavnou úlohou "Kocky" je... Celú dobu vodiť diváka za nos a ponúknuť mu príbeh, ktorý ho bude hodinu a pol držať v napätí, pričom on dúfa, že mu na konci ponúkne aj reálnu odpoveď a rozuzlí celý tento trojdielny kolobeh brutálneho kockatého vraždenia. Lenže márne. Film radšej preberá hlavný príbehový námet z predchádzajúcich dvoch častí, a popri dvoch hlavných postavách operátorov, dokáže sledovať ešte skupinku ľudí vnútri gigantického objektu. Tretíkrát to isté ale už ani zďaleka nebaví. Divák by už skutočne radšej dostal nejaké odpovede a malá iskierka nádeje svitne vo chvíli, keď sa na scéne objaví akýsi Jax (Michael Riley). Tá ale aj rýchlo zhasne a jediné, čo si divák na konci môže spojiť dohromady, sú súvislosti, ktoré vykresľujú univerzum vonku "Kocky" ako antiutopickú krajinu s tvrdou disciplínou a vierou v Boha, ktorá do tohto zariadenia umiestňuje ľudí nevhodných pre daný systém. Každý si to však môže vyložiť po svojom, ale takto celá séria vyznieva najlogickejšie. Rovnako ako v predchádzajúcich častiach, podobne aj tu vystupuje len malá hŕstka béčkových hercov a prostredie pôsobí maximálne sivo, kovovo, chladne a depresívne. V tomto dieli to ale akosi cítiť najviac. Zároveň však treba dodať, že sa jedná aj o najhorší diel z trojice. Cube Zero namiesto očakávaných odpovedí divákovi naservíruje ďalšiu dávku brutálnych smrtí, ale tie už akosi prestali baviť. Kvalita inak priemernej a celkom pozerateľnej série, sa týmto počinom prepadáva dole. Úplne pokojne sa môžeme baviť o sklamaní, ktoré podčiarkuje fakt, že aj keby bol tento film tým najlepším filmom na svete, stále to bude len priemerné béčko. Takto je z neho dokonca podpriemerné béčko. A ak sa vôbec nájde niečo, čo na filme baví, nebude toho veľa. Dejové rozuzlenie nestojí za veľa a chabému koncu trilógie nepomáhajú ani herci.

    • 23.7.2017  23:22
    Revizoři (2003)
    ***

    Revízori vo všeobecnosti nie sú obľúbenými postavičkami medzi širokou verejnosťou. Podarená partia z budapeštianskeho metra to však má ešte oveľa horšie. Nielenže musí čeliť pestrej plejáde cestujúcich, ktorí sa akokoľvek snažia vyhnúť platenie pokuty, napáda ich alebo sa s nimi háda, ale jednotlivé skupinky revízorov dokonca súperia medzi sebou aj použitím zvláštnych a tvrdých praktík. Príbeh s režisérskou taktovkou Nimróda Antala ponúka divákovi nevšednú sondu do priestorov metra v Budapešti a na jeho pracovníkov. Film je pomerne kvalitnou kombináciou jedinečnej komédie s dramatickými prvkami, ktoré sa však týkajú len niektorých postáv či pasáží v deji. Primárne je totižto film naozaj komédiou, jednou z tých, ktorá pracuje s netradičným námetom a formou kratších, ale vtipom plných scén, posúva príbeh dopredu. Ak sa teda vôbec môžeme baviť o nejakom príbehu. Celistvosť a jasné smerovanie by ste tu hľadali márne. Dej skôr sleduje potĺkanie sa hlavnej postavy, Bulcsúho (Sándor Csányi), stanicami a zákutiami metra. Nielenže ho živí, ale je aj jeho domovom, z ktorého neodišiel už nejakú dobu. Práve s jeho postavou možno spojiť aj spomínané dramatické prvky filmu, keď akoby bojoval s vlastnými démonmi a minulosťou, ktorá nie je vo filme úplne vysvetlená. Ale ani byť nemusí, rúško tajomstva sa do príbehovej atmosféry a k jeho postave hodí. Pomerne veľké množstvo vedľajších postáv nezohráva vo filme väčšiu či menšiu úlohu než tá hlavná, ale kvalitne ju dopĺňajú. Spomedzi všetkých zaujme zvláštna, ale sympatická Eszter Balla. Dominantou celého filmu je však humor, o ktorom nemožno povedať, že by nefungoval. Ba naopak. Krátke scénky, v ktorých revízori kontrolujú jednotlivých cestujúcich, sú zárukou zábavy a ich pracovné "hádzanie hrachu o stenu" diváka zaručene pobaví. Podarených a vtipných momentov tieto scénky ponúkajú niekoľko, ale tou najlepšou je bez najmenších pochýb súboj "motýlik vs. pílka". Avšak ani scénka u psychiatra nie je na zahodenie. Kontroll je mierne zvláštnym filmom z tmavého, špinavého a slnečnicovými semiačkami zapľuvaného budapeštianskeho metra. Okrem dominantného humoru ponúka miestami dramatickú atmosféru, ktorú podtrhuje viacerými originálnymi zábermi solídnej zvládnutej kamery. Dejová línia je však len akýmsi prvkom "tackajúcim" sa po peróne, ktorý nemá jasné smerovanie či cieľ. Divák sa tak viackrát môže pristihnúť pri tom, že sleduje len sled scén, ale márne v nich hľadá hlbší zmysel. Možno tam je, možno nie. Nech posúdi každý sám. Tak či onak, film nie je najhoršou voľbou, čo sa komédie týka, ale ostatné žánre v ňom radšej veľmi nehľadajte.

    • 23.7.2017  19:27
    Rammstein: Du hast (hudební videoklip) (1997)
    ***

    Len niekoľko skladieb akejkoľvek skupiny je známych takmer každému. Keď príde reč na nemeckú skupinu Rammstein, spomedzi pesničiek, ktoré si vybaví aj "obyčajná" verejnosť, je práve táto jednou z nich. Nemožno sa ničomu čudovať, keďže toto berlínske zoskupenie dosiahlo svojou tvorbou aj ďaleko za hranice svojho žánru. Skladba z druhého štúdiového albumu "Sehnsucht" sa vyznačuje najmä poctivou industriálnou tvrdosťou, na ktorej si skupina zakladá, ale v tomto prípade to dokáže vytiahnuť ešte o nejaký ten stupeň vyššie. Besniace gitary v kombinácii elektronického sprievodu klavíra a chytľavého textu si takmer okamžite na začiatku skladby podmania každého, kto započuje ich tóny. A kto sa im aspoň na chvíľu čo i len trochu poddá, len veľmi ťažko na ne niekedy zabudne. Podobné je to aj s videoklipom, ktorý možno takisto označiť ako kultovú záležitosť, najmä vďaka jednotlivým maskám členov skupiny. Videoklip sa snaží o rozprávanie krátkeho príbehu, ale ten pokojne možno odsunúť na druhú koľaj, keďže až tak veľmi nezaujme. Za dominantný a najlepšie zvládnutý prvok celého videoklipu treba označiť kameru a šikovne zvládnutý strih. Vo viacerých záberoch sú uhol snímania, hra so svetlom či jeho odrazy lahôdkou, ale to je tak všetko. Inak neponúka žiaden výraznejší prvok, vďaka ktorému by mohol kvalitatívne získať. Du hast je tak rozhodne skladbou, ktorá si každého podmaní viac svojim zvukom, než vizuálom videoklipu. Bez najmenších pochýb ju pritom takisto môžeme radiť aj medzi najlepšie skladby skupiny Rammstein, ktoré uzreli svetlo sveta. Dokonca snáď patrí aj medzi základné stavebné kamene celosvetovej popularity tohto berlínskeho industriálne znejúceho giganta metalovej scény. Videoklip k skladbe nenudí, neurazí, ale ani neoslní.

    • 22.7.2017  23:19

    Evanovi (Keanu Reeves) na víkend odchádza rodina do plážového domu, lenže on musí ostať doma a pracovať. Večer, keď odídu, sa spustí obrovský lejak, a netrvá dlho, na dvere mu klopú dve premočené mladé slečny s pomerne banálnou prosbou. Dôverčivý a ochotný Evan ich púšťa dnu, nevediac pritom, že práve urobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Ten najhorší víkend sa práve začal. Filmové "home invasion" námety môžu dopadnúť skvele, ak s týmto subžánrom thrilleru vie režisér pracovať. Ak nie, potom to môže dopadnúť podobným spôsobom, ako to môžeme vidieť v tomto filme. Eli Roth sa očividne nechal inšpirovať viacerými podobnými kúskami, ale jeho pokus diváka nemôže veľmi baviť. Minimálne na príbehovom fronte, ktorý síce v takýchto prípadoch máva jednoduchú zápletku, ale dokáže zaujať aspoň rozprávaním deja. Bohužiaľ, k tomu tu nedochádza a to je najväčším problémom celého filmu. Nehovoriac o tom, že viaceré scény a pasáže pôsobia buďto stupídnym alebo nudným dojmom. Miestami, hlavne po príchode slečien na scénu, dokonca dokážu u diváka vyvolať pocit trápnosti. Lorenzza Izzo spolu s Anou de Armas rozhodne pôsobia príťažlivo, o tom žiadna, ale ich postavy sa javia ako tie najväčšie mrchy, ktoré by rozhodne nikto nechcel stretnúť. Jedna psychopatka, druhá ešte väčšia, navyše so slabosťou pre "daddy" fetiš, obe sa svojich rolí zhosťujú viac menej presvedčivo, ale je diskutabilné, či na filmovom plátne aj reálne bavia. To isté aj dá povedať aj o Keanu Reevesovi. Prvky príbehu sa tu kvalitatívne sypú ku dnu, podobne ako úlomky kamennej skulptúry. Divák ich buď ochotne pozbiera a skutočne ho film bude baviť, alebo sa na ne len bude dívať a dúfať, že čoskoro zmiznú a objavia sa titulky. Väčšina zrejme zvolí druhú variantu, pretože kto chce poriadny "home invasion" film, siahne po niečom inom. Zdá sa, že keď nefunguje príbeh ani postavy, nebude fungovať nič, ale predsa. Jedna vec, ktorá tento podpriemerný thriller zachraňuje, je kvalitne zvolený soundtrack. A aj keď sa tak film nesleduje zrovna s najväčšou chuťou či diváckym zápalom doň, hudobná stránka ako-tak udržuje jeho kvalitu. Knock Knock sa snaží pôsobiť zaujímavo a prinášať aj štipku kontroverzie so vstrekom perverznosti, ale darí sa mu to len ťažko. Tak trochu očakávanú jednoduchosť námetu však úplne zabíja nezaujímavý storytelling, pri ktorom sa všetko začína aj končí. Celé sa to prenáša aj na postavy, atmosféru a celkový divácky dojem z filmu. Šikovná kamera v niekoľkých málo záberoch či podarený soundtrack je zrejme to jediné, čo dokáže vôbec vytvoriť nejaký dojem. Toto klopkanie na dvere akosi nefunguje. Kto chce podobný námet, ale s omnoho lepším spracovaním, prepracovanejšou psychológiou a ešte väčšou komornosťou, pre toho je tu film Hard Candy.

    • 22.7.2017  12:56
    Pojďte se mnou létat (TV seriál) (2010)
    ***

    Dokumenty z prostredia letísk sú takmer vždy zaujímavo spracované. Keď však v titulkoch figurujú mená Matta Lucasa a Davida Walliamsa, divák si môže byť istý tým, že toto nebude len taký obyčajný "dokument". Veruže to platí aj v tomto prípade, keď sa tvorcovia kultového konceptu Little Britain vracajú ako rôznorodí pracovníci jedného z najrušnejších letísk v Británii. S plejádou nových postáv prichádza aj množstvo nových scénok, zas a znovu založených na cynizme, suchom humore a miestami ľahkej kontroverzii. Podobne, ako to už raz fungovalo, dokážu jednotlivé postavy v skečov baviť aj tu. Ostáva však povedať aj to, že kvalitu pôvodného konceptu táto krátka šesťdielna séria nedosahuje. Keďže sa však celý seriál odohráva na letisku, tvorcom sa otvorili nové možnosti a divák má možnosť vidieť "prácu" zamestnancov naprieč celým letiskom, z ktorého by zrejme odlietať nechcel. Spomedzi postáv asi najviac bavia lakomý majiteľ leteckej spoločnosti Omar Baba, rasistický imigračný úradník Ian Foot, zamestnanec pre styk s VIP cestujúcimi Moses Beacon, if you´ll pardon the pun, či večne nespokojní cestujúci Peter a Judith. Niekoľlo menších cameo rolí si strihli aj viaceré herecké celebrity, medzi nimi napríklad David Schwimmer či Ruper Grint. Samotný humor nemožno vôbec označiť za zlý, divák sa na ňom dosť pobaví, ale k skutočnej dokonalosti tomu chýba tá maximálna nechutnosť, zvrátenosť a neokrôchanosť, ktorou si dvojica Lucas-Walliams v roku 2003 získali divákov. Come Fly with Me je však dôkazom toho, že dobrá skeč show s nápadom sa dá spracovať v akomkoľvek prevedení. Humor je tu síce výrazne jemnejší, ale stále má v sebe poriadnu dávku cynizmu, na ktorom si zakladá. Množstvo rôznorodých charakterov pasuje na toto svojské letisko skvele a monotónny hlas rozprávačky vzbudzuje dojem, že divák sleduje skutočný dokument. Niečo ako Ultimate Airport Dubai, len v zvláštnejšom britskom kabáte.

    • 21.7.2017  23:34
    Jurský park (1993)
    ****

    "God creates dinosaurs. God destroys dinosaurs. God creates man. Man destroys God. Man creates dinosaurs." Označovať niektoré filmy ako legendárne nemusí byť vždy na mieste. A hoci treba s týmto výrazom naberať veľmi opatrne, pri tomto diele Stevena Spielberga ho môžeme použiť bez obáv a oprávnene. Príbeh, ktorý pozná zrejme každý filmový fanúšik, rozpráva o Johnovi Hammondovi (Richard Attenbourough) a jeho netradičnom zábavnom parku, v ktorom sú hlavnými atrakciami naklonované dinosaury. Všetko vyzerá tak, že sa park bude môcť čoskoro otvoriť širokej svetovej verejnosti, ale na poslednej obhliadke parku, ktorú mu majú schváliť odborníci, sa veci akosi vymknú spod kontroly, a razom musia všetci bojovať o holý život. Námet príbehu síce vyznieva ako pomerne jednoducho napísaná dobrodružná záležitosť, ale nemožno sa nechať oklamať. Baví od začiatku až do konca a dej takmer nemá hluché miesta, keďže sa na obraze stále deje niečo zaujímavé. Veľký podiel na celkovej kvalite príbehu má aj množstvo vedľajších, avšak nemenej podstatných faktorov. Tým snáď najdominantnejším je herecké obsadenie v hlavných úlohách s výraznou dvojicou Sam Neill a Laura Dern, ktorí sú dopĺňaní jedinečným a svojským Jeffom Goldblumom. Aj keď jeho postavu matematika Iana Malcoma treba zaradiť medzi tie hlavné, jedným dychom je potrebné dodať, že vo filme nedostáva toľko priestoru, koľko by si možno zaslúžil. Každý jeho jeden výstup na scéne je radosť sledovať a hlášky, ktoré vypúšťa z úst, patria v celom filme k tomu úplne najlepšiemu. Napríklad tá, ktorá je citovaná vyššie. Tá, dovolím si tvrdiť, patrí k najlepším hláškam nielen v tomto filme, ale v celej kinematografii všeobecne. Ani vedľajšie herecké obsadenie nie je na zahodenie, pričom za zmienku stojí minimálne Samuel L. Jackson, stále s cigaretou v ústach a hláškou "Hold onto your butts". Neodmysliteľnou súčasťou celého filmu je aj neskutočná CGI animácia. Áno, neskutočná, aj keď dnes už na nej vidieť značné nedostatky, pričom sú jasne zreteľné napríklad v úvodných scénach v brontosaurami. Avšak späť v roku 1993 to muselo všetkých divákov maximálne ohromiť a preto sa nemožno čudovať, že jeden z Oscarov, ktorý tento film získal, bol práve za vizuálne efekty. Rozhodne zaslúžene. A aby toho nebolo málo, celé toto prehistorické predstavenie zasadené do moderných dní je podfarbené jedným z najlepších filmových soundtrackov všetkých čias a vždy, keď zaznie, divák nemá problém ho okamžite zaradiť k danému filmu a vybaviť si ikonický prílet helikoptéry na ostrov Isla Nublar. Ikonických a pamätných scén je tu hneď niekoľko a ťažko vybrať tú najlepšiu. Jurassic Park bez najmenších pochýb možno zaradiť medzi legendy svetovej kinematografie. Či sa to už niekomu páči alebo nie, je to tak. Steven Spielberg režisérsky opäť nesklamal a dokazuje, že vo svojom obore patrí k jedinečnej extratriede, ktorá sa narodila s talentom tvoriť veľké filmy. Jazda týmto prehistorickým parkom ponúka všetko, čo môže divák od filmu chcieť - kvalitný príbeh s kvalitným hereckým obsadením, zaujímavú výpravu či vynikajúci soundtrack. Prvý a legendárny diel položil základy pre ďalšie dva filmy, ktoré však za ním kvalitatívne zaostávajú.

    • 21.7.2017  16:16
    Rammstein: Sonne (hudební videoklip) (2001)
    ****

    Skladby skupiny Rammstein z albumu "Mutter" možno zaradiť medzi špicu toho, čo dokázali za svoju existenciu vyprodukovať. Avšak túto skladbu by sme pokojne mohli zaradiť k tomu úplne najlepšiemu, čo berlínske industriálne zoskupenie vypustilo do sveta. Keď sa na pesničku pozrieme bližšie, zistíme, že exceluje ako zvukom, tak aj videoklipom. Začiatočné odpočívanie v nemčine do desať a následný ťažký zvuk gitár, bicích a basy až do konca, je extrémne silnou náložou, ktorá dostane do varu každého fanúšika tohto hudobného žánru. Nemožno sa preto čudovať, že to je práve táto pesnička, ktorá otvárala koncerty tour "Made in Germany", ktoré mimochodom štartovalo v novembri 2011 v Bratislave. Videoklip je rovnako tvrdou záležitosťou ako jeho zvuk. Členovia skupiny v ňom stvárňujú šiestich trpaslíkov, pracujúcich pre Snehulienku, čím odkazujú na tradičnú disneyovku Snow White and the Seven Dwarfs. Lenže rammsteinovská Snehulienka je trošku perverznejšia so záľubou v šňupaní zlatého kokaínu, ktorý členovia skupiny ako spomínaní trpaslíci, ťažia celé dni v baniach. Zvodná predstaviteľka Snehulienky, Ruska Joulia Stepanova, ale aj atmosféra sú najdominantnejšími prvkami celého videoklipu. Sonne vyznieva rovnako výborne ako skladba aj ako videoklip. So svojim ťažkým industriálnym zvukom ju možno zaradiť medzi top skladby skupiny a možno aj celého žánru. Síce ničím veľmi neprekvapuje, neprináša nič nové, ale pri jej počúvaní baví zas a znovu stále rovnako. Lahoda pre uši každého metalového fanúšika.

<< předchozí 1 2 3 4 7 10 13
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace