GTS_PUNK

GTS_PUNK

D. I.

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 5 9 13 17
    • 19.10.2018  21:24
    Disturbia (2007)
    ***

    Po tom, čo mladý stredoškolák Kale (Shia LaBeouf) napadne svojho učiteľa španielčiny, mu je nariadené niekoľkomesačné domáce väzenie. Od domu, kde býva, sa môže vzdialiť maximálne na niekoľko metrov, pretože monitorovacie zariadenie na jeho členku môže kedykoľvek v prípade väčšieho vzdialenia sa privolať políciu. Nuda doma s ním robí svoje a tak začne postupne sledovať svojich susedov a všímať si ich denné rituály. Značne nevinné sledovanie susedov sa však začne meniť vo chvíli, kedy Kale začne upodozrievať jedného z nich zo série vrážd. Má Kale pravdu alebo mu obmedzené priestoru vlastného domu spôsobujú paranoju? Práve tento filmový rébus pred divákov pokladá režisér D.J. Caruso, ktorý v roku 2007 prichádza so snímkom, ktorého námet na prvý pohľad vyzerá ako poriadne nervy drásajúca záležitosť. Ako však ukazuje skutočnosť, v praktickom poňatí už film vyznieva o niečo horšie, pretože na viacerých frontoch nefunguje ani zďaleka tak dobre, ako na papieri. Miestom, kde snímok najviac stráca, je jednoznačne príbeh, pričom ten sa stretáva hneď s niekoľkými problémami. Tým prvým je, že trvá pomerne dlho, kým sa dopracuje k svojmu jadru a podstate, ktorú chce rozvíjať. Hádzať tu nejaké presné časové údaje o tom, kedy sa dej naplno dostáva do tých koľají, v ktorých by mal byť už od začiatku, by bolo zbytočné, dôležité je však podotknúť, že pri snímku s minutážou pod dve hodiny si tu tvorcovia dávajú tak povediac na čas. A to poriadne. Keď sa už však konečne dostanú k hlavnej dejovej linke a prestanú sa venovať všetkým ostatným, ktoré film dovtedy tak "skvelo" obohacujú, prichádza snaha o budovanie napätia. V tomto momente sa divák stretáva s druhým problémom, a síce tým, že zatiaľ čo pri väčšine iných žánrovo podobne ladených filmov sa celková atmosféra buduje od začiatku, v tomto prípade sa s ňou začína pracovať až kdesi v strede, vo chvíli, keď sa film konečne dostane do už spomínaných koľají. Všetko, čo sa udialo predtým je razom irelevantné. Zároveň s týmto budovaním atmosféry začína vznikať akási "vákuová bublina", do ktorej je hodený divák, pričom tá sa dotýka skôr viac príbehu, aj keď pomerne dosť zasahuje aj do atmosféry. Táto "bublina" predstavuje azda ten najväčší problém, pretože tvorcovia sa v nej s divákom doslova hrajú. Ale nie v tom dobrom filmovom slova zmysle. V spomínanom príbehu budovanom circa od polovice filmu, s pomaly stavaným napätím, mu tu podsúvajú zdanlivo veľmi jednoduchú zápletku, ktorú ako keby sa s pribúdajúcim časom snažili čo najkomplikovanejšie zauzliť, ale nejde im to a tak sa na to celé jednoducho "vybodnú". Tejto jednoduchosti je však ťažké po celú dobu veriť, aj keď je nakoniec logicky vysvetlená. Príbehová vákuová "bublina" má po celý čas všetko na svojom vonkajšku, divák aj napriek tomu hľadá súvislosti v prázdnom vnútri. Ale nemožno sa mu čudovať, pretože táto takmer povrchná jednoduchosť príbehu, ktorú tento snímok ponúka, sa nevidí často. A to je len dobre, pretože ako možno vidieť, v praxi je po príbehovej stránke snímok režiséra Carusa skôr diváckym sklamaním. To potvrdzuje obzvlášť a najmä jeho záver, vďaka ktorému názov snímku môže v synonymickom slovníku začať suplovať výraz "jednoduchosť". Odhliadnuc od najdôležitejšej stránky filmu, príbehu, možno tu nájsť aj viaceré menšie pozitíva. Medzi ne patria herecké výkony protagonistov, hoci ani tie nie sú najlepšie na svete. Ale postavy Shia LaBeoufa či Aarona Yooa dokážu diváka zabaviť. Podobne sa možno vyjadriť aj o filmovom soundtracku, ktorý toho síce veľa neponúka, ale aj z toho mála možnosť posúdiť jeho kvality. Disturbia je filmom, na ktorý možno aplikovať tak často používaný termín "rozporuplný". Vo filmovom svete už dosť ošúchané slovo však v tomto prípade pasuje dokonale, pretože na jednu stranu je tento snímok až neuveriteľne jednoduchým počinom, čo môže byť buďto zámerom tvorcov alebo neschopnosťou písať scenáre, ale na druhú stranu je to vcelku obstojný thriller, ktorý ale okrem námetu nijako extra nevyniká. Lynčovať tvorcov a film je zrejme zbytočné, keďže sa jedná o pozerateľný priemer, ktorý síce diváka príbehovo sklame, ale vyložene neurazí. Možno sa len zamyslieť nad tým, čo by bolo, keby...

    • 12.10.2018  19:32
    Spiderman (TV seriál) (1994)
    ***

    Spider-Man, kultová komiksová postava, sa od doby svojho vzniku neraz dostala na filmové plátno alebo televíznu obrazovku. Maskovaný fotograf a študent Peter Parker ako Spider-Man, sa tak divákovi vo všeobecnosti predstavuje v mnohých variáciách, spracovaniach alebo kvalite. K tým lepším počinom, v ktorých sa objavuje táto postava z produkcie spoločnosti Marvel, možno zaradiť aj animované seriálové spracovanie z roku 1994. Šesťdesiatpäť epizód rozložených v piatich sériách je logicky vybudovaných okolo postavy, po ktorej nesie aj názov. Ako je už pri Spider-Manovi zvykom, zväčša s niekým bojuje a tak povediac zachraňuje deň. Inak tomu nie je ani v už spomínaných šesťdesiatich piatich epizódach, pretože každá jedna z nich je doslova prešpikovaná akciou a napätím, čo je pri podobnom seriáli očakávateľné. Zo začiatku táto všadeprítomná akcia baví, postupom času sa však čím ďalej, tým viac začína divákovi zunovať a seriál razom naberá akýsi stereotypný charakter, z ktorého sa dostáva už iba veľmi ťažko. Príbeh samotný stereotypný určite nie je, dokonca možno povedať, že je napísaný vcelku obstojne, avšak s jeho podaním to už akosi hapruje. Najmä neskôr v pokročilejšej fáze seriálu, kedy Spider-Manovi protivníci, ktorých sa tu mimochodom objavuje naozaj pestrá zmeska, od tých "najzákladnejších" až po tých "vzácnych", ale ani Spider-Man samotný, už nemajú veľmi čo ponúknuť. Ale podobne ako pri každom inom seriáli, aj tu sa striedajú lepšie epizódy s tými horšími, ale možno povedať, že väčšina z nich sa drží kdesi na úrovni pozerateľného priemeru. Za zmienku, čo sa ešte príbehovej stránky týka, stojí spomenúť aj crossover s postavami zo sérií "X-Men" a "The Fantastic Four" v niektorých epizódach. Akousi "špecialitou" tohto spracovania Spider-Mana je jeho vizuálna stránka. V nej sa totiž stretávajú, dalo by sa povedať, tradičná 2D animácia deväťdesiatych rokov, ktoré je dominantná, s 3D animáciou deväťdesiatych rokov, ktorú v mnohých záberoch jasne vidieť najmä na modeloch budov. Pomerne svojská kamera necháva vyniknúť všetky spomínané dimenzie, pričom najmä pri 3D nemožno hovoriť o niečom, čo by lahodilo diváckemu oku. Samozrejme, do istej miery je potrebné prihliadať aj na dobu vzniku, ale tvorcovia by zrejme urobili lepšie, ak by sa 3D modelingu úplne vyhli. Spider-Man, hoc je seriálom na jednu stranu dosť priemerným, je na stranu druhú aj seriálom, ktorý si svojským spôsobom dokáže diváka získať. Či už je to príbehom, množstvom jedinečných postáv, hláškami, ktoré neraz odkazujú aj na "skutočný" svet, alebo soundtrackom, ktorý je v spojení s introm akousi signifikantnou značkou celého seriálu. Pre mnohých divákov má navyše tento seriál právom istú nostalgickú hodnotu. Úprimne však treba konštatovať skutočnosť, že to mu na kvalite vo všeobecnosti nijako nepridáva.

    • 6.10.2018  14:42

    Pre niekoho piaty diel kultovej komediálnej série, pre iného zasa piaty diel pomerne zbytočnej komediálne sa tváriacej série, ktorá mala začať a skončiť hneď prvým dielom, pretože ten asi ako jediný za niečo stojí. Nedeje sa tak a rok 1988 divákovi prináša ďalší snímok z prostredia známej to policajnej akadémie, ktorý však už s policajnou akadémiou nemá spoločné takmer nič. Po niekoľkýkrát sa tu mení režisér, tentokrát sa žezla chopil Škót Alan Myerson, ale omnoho podstatnejšiu zmenu badá divák na filmovom obsadení. Z hereckého ansámblu zmizlo niekoľko stálic, medzi nimi bohužiaľ aj dve najlepšie, ktoré v predchádzajúcich dieloch zosobňujú Bobcat Goldthwait a Tim Kazurinsky. Chýba aj Steve Guttenberg, ale jeho "strata" nie je príliš citeľná. Vo všeobecnosti však treba skonštatovať fakt, že v celom snímku nie je takmer nič citeľné. Príbeh si totižto zakladá na banálnom, nudnom a nezábavnom námete, v ktorom hlavnú rolu zohráva zámena kufrov, čo už aj v roku 1988 nemožno považovať za zábavný námet s akýmkoľvek, čo i len minimálnym potenciálom na úspech. Na samotnom plátne sa táto skutočnosť dokonalým spôsobom potvrdzuje a divákovi dokazuje, že to, čo sleduje, je vlastne iba akýmsi mlátením prázdnej slamy. Niečím, čo sa snaží tváriť ako plnohodnotný film, ale v skutočnosti je to len zbytočne dlhá necelá hodina a pol bez akejkoľvek pointy alebo iskry, ktorá by v divákovi dokázala prebudiť aspoň aký-taký záujem o to, čo sa na plátne vlastne deje. A nech sa film, respektíve jeho tvorcovia snažia akokoľvek, nedarí sa im to, pretože neúspech je v tomto prípade zakorenený už v samotnom spomínanom námete a s prenesením na filmové plátno sa všetko iba zhoršuje. V podstate ani nemá veľký zmysel rozoberať samotný príbeh do hĺbky, pretože naháňanie sa za vymeneným kufrom nie je niečo, na čom by sa dal postaviť film. Na celú vec sa treba pozrieť so skutočne triezvym úsudkom a povedať si, že nielen tento konkrétny snímok, ale celá séria vôbec sú viac-menej dysfunkčným počinom, ktorý v mnohom postráda to, na čom by mal stavať - humor. O tom nemôže byť v tomto prípade ani zmienka, pretože divák, ak sa už rozhodne zhliadnuť toto dielo, presedí pri ňom spomínanú hodinu a pol s výrazom hráča pokeru. Herecké obsadenie takisto príliš neosloví, dokonca možno povedať, že niektoré z postáv už po tých všetkých predošlých filmoch môžu dokonca liezť divákovi na nervy. A to oprávnene. Nakoniec sa tak zdá, že najlepšie na filme pôsobí jeho technická stránka, ku ktorej nemožno mať väčšie výhrady. Nesklame, ale v žiadnom prípade ani nenadchne. Kamera, štýl snímania a veľkosť záberov sa maximálne vyžívajú v akomsi klasickom "osemdesiatkovom" poňatí, tak typickom pre končiacu sa dekádu. Police Academy 5: Assignment: Miami Beach je jedným z tých filmov, nielen v rámci série, ale všeobecne, ktoré ak by nikdy neuzreli svetlo sveta, nikto by si nehovoril, aká je to škoda. Škoda je skôr naopak to, že svetlo sveta uzreli. Všetkých tých, ktorí by čo i len uvažovali o tom, že by tomuto snímku chceli dať šancu, je potrebné upozorniť a jednoznačne ich od neho odhovoriť, pretože film skutočne nepredstavuje nič iné, len stratu divákovho času, ktorý sa dá stráviť pri omnoho lepších filmových kúskoch. Piaty diel tejto vraj kultovej série možno nie priamo pasovať, ale minimálne zaradiť medzi jedného z kandidátov na dokonalý príklad po všetkých stránkach zbytočného filmu.

    • 16.9.2018  21:54

    "You know, you look a little like Tom Cruise in Top Gun." "Yeah?" "No!" Ďalší rok, ďalší film z prostredia svojskej policajnej akadémie. Aj tak by sa dala označiť filmová perióda osemdesiatych rokov, z ktorej pochádza aj táto, konkrétne už štvrtá časť zdanlivo nekonečnej série, ktorá svoj vrchol dosahuje hneď v prvom dieli, odkedy jej kvalita už iba klesá nadol. Po tragickej smrti Jerryho Parisa sa režisérskej taktovky v roku 1987 chopí Jim Drake, pričom pracovný ansámbel okolo neho prichádza s ďalšou "skvelou" ideou, ako udržať túto trápiacu sa filmovú sériu pri živote. Do prostredia policajnej akadémie sa herecky opäť vracia "stará garda", ktorá má tentokrát za úlohu zaškoliť bežnú verejnosť, ktorá chce polícii pomôcť v boji so zločinom. Wow, absolútna "novinka", s ktorou sa divák predtým ešte vôbec nestretol. Ale teraz vážne, filmoví tvorcovia opäť raz berú do rúk koncept, na ktorom stavia už prvý diel, mierne ho upravujú, aby pôsobil novo, ale v skutočnosti neprichádzajú s ničím novým. Vytvárajú iba akúsi potemkinovskú filmovú dedinu, tváriacu sa na prvý pohľad ako prevratná novinka. Za oponou prvých úvodných minút však divák vidí, že tu na neho čaká už tradičný, pomerne lacný osemdesiatkový situačný humor odetý do policajnej uniformy. Príbeh nie je priveľmi pútavý, v rámci série možno všeobecne povedať, že tento aspekt je priam zanedbateľný a veľkú rolu na celkovej filmovej kvalite nenesie. Nosný pilier kvality tak predstavuje spomínaný humor, ktorý krivoľako obkresľuje predchádzajúce diely, z čoho na prvý pohľad nevychádza nič prevratné. Pri bližšom pohľade však vidno, že aj keď je humor iba okopírovaný a zmenený, na diváka pôsobí lepším a zábavnejším dojmom, než jeho "pôvodní" predchodcovia. Hoci scén, pri ktorých sa divák úprimne zasmeje, nie je veľa, aj ich malý počet svedčí o miernom posune vpred. Možno aj preto, že tvorcom sa darí lepšie pracovať s výpravou, živším dojmom pôsobí aj kamera a všetko výraznejším spôsobom podfarbuje hudobný sprievod. Samozrejme, že zázraky čakať nemožno, ale aspoň čiastočne badateľné zlepšenie áno. Z hereckého obsadenia už po tretíkrát za sebou rozhodne najviac exceluje dvojica Bobcat Goldthwait a Tim Kazurinsky v roliach Zeda, respektíve Sweetchucka. Bezpochyby najlepšie postavy celej série, ktoré ostatných ľahko strkajú do vrecka. Naopak, napríklad taká "epizódna" postava Mrs. Feldman (Billie Bird) je neskutočne otravnou a nanajvýš nepríjemnou. Z hereckého obsadenia stojí pre zaujímavosť spomenúť známejšieho Davida Spadea, ale aj vtedy mladého skatera, budúcu legendu tohto športu, Tonyho Hawka. Police Academy 4: Citizens on Patrol už ako tretí film v rade v podstate iba "vykráda" pôvodný snímok a buduje na jeho zdanlivom úspechu. Avšak v tomto prípade s týmto konceptom dokážu tvorcovia aspoň ako-tak pracovať, pričom toto "vykrádanie" nie je divácky tak silno badateľné. Film je na jednu stranu v mnohých scénach budovaný na lacnom humore a všeobecne veľmi jednoduchom príbehu, ale na stranu druhú dokáže diváka podľa možností pobaviť. A to je niečo, na čo divák pri tejto sérii už takmer úplne zabudol. Žiaden filmový zázrak tento snímok nepredstavuje, ale do komediálneho priemeru na jedno pozretie ho zaradiť možno.

    • 14.9.2018  13:21

    Režisér Jerry Paris, ktorý sa podieľal aj na druhej časti filmovej série z policajného prostredia, sa o rok neskôr vracia s ďalším pokračovaním. "Staré známe" tváre, ktoré divák pozná z dvoch predchádzajúcich častí, sa vracajú na policajnú akadémiu, kde začínali, aby ju pomohli komandantovi Lassardovi (George Gaynes) udržať pri živote. Partia svojských policajtov dostane na starosť skupinu ešte svojskejších kadetov, ktorí túžia po ochrane práva a spravodlivosti v nemenovanom americkom meste. Na prvý pohľad sa tento námet javí ako pomerne zaujímavý, pretože zdanlivo sľubuje nielen nové postavy, ale aj nový zábavný príbeh. A aj keď je časť týkajúca sa postáv pravdivá, časť príbehová už tak ružovo nevyzerá. Jej hlavným problémom, zároveň problémom celého filmu ako takého, je skutočnosť, že až príliš vychádza z príbehovej línie prvej časti z roku 1984. "Recykluje" a upravuje už raz použité vtipy a humor, ktorý v prvej časti síce dokáže pobaviť, ale sledovať v podstate to isté znovu tu, je už trochu unavujúce a neoriginálne. Tvorcovia tu narážajú na všeobecný problém dlhých filmových sérií, pri ktorých im postupne dochádzajú nápady, a tak sa touto "recykláciou" snažia priviezť späť k životu už raz použité prvky. Ako je však známe, zväčša takéto znovupoužitie nefunguje, čo sa potvrdzuje aj v tomto prípade. Jednoducho, opakovaný vtip už nie vtipný. Príbeh síce divákovi ponúka odlišnú dejovú zápletku, ale keďže celá táto séria stavia na situačnom humore, príbeh nie je jeho najdôležitejšou časťou a nemá taký veľký vplyv na celkovú kvalitu snímku, narozdiel od spomínaného humoru. Niektoré scény síce pobavia, o tom žiadna, ale minimálna originálnosť v nich určite nenadchne. Za najsilnejší prvok filmu tak možno považovať postavy, minimálne niektoré z nich. Medzi tie, ktoré diváka zaručene pobavia a dokážu v ňom vzbudiť väčší záujem o filmové dianie, možno zaradiť skvelého Bobcata Goldthwaita v roli Zeda, Tima Kazurinskeho v roli Sweetchucka, ale aj Briana Tochiho v roli Nogatu. Ani z ich strany sa síce nejedná o nejakú hereckú extratriedu, ale šialenosť Zeda, zakríknutosť Sweetchucka a japonský stereotyp Nogatu jednoducho v celom tom mixe priemernosti a znovu použitého situačného humoru, bavia najviac. Police Academy 3: Back in Training neprináša v rámci celej série nič nové alebo prevratné. V podstate sa jedná iba akýsi re-make prvej časti s novými postavami v roli kadetov a "starou gardou" ako inštruktormi. Príbehová časť je skôr zanedbateľná, než dôležitá, humor okopírovaný a mierne upravený a všetko ostatné maximálne priemerné, dýchajúce typickou filmovou atmosférou osemdesiatych rokov, ktorá je podčiarknutá záverečnou naháňačkou na vodných skútroch. Opäť raz tu znie aj soundtrack Roberta Folka, ale aj ten už akosi stráca na sile a mizne v priemernosti celého filmu.

    • 12.9.2018  14:00

    Rok od "naštartovania" jednej pomerne dlhočiznej série z prostredia plného veľmi svojských policajtov sa na svete objavuje aj jeho pokračovanie. Partia z prvého dielu Police Academy prvýkrát nastupuje do služby v 16. okrsku akéhosi nemenovaného amerického mesta. Tu sa majú vysporiadať s rastúcou kriminalitou a miestnym gangom, ktorý vedie istý Zed (Bobcat Goldthwait). Ale keďže absolventi policajnej akadémie sú skutočne veľmi svojskí, zdá sa, že divácka zábava je zaručená. Alebo nie? Už od prvých minút snímku je zrejmé, že režisérska dvojica Jerry Paris a James Signorelli chce nadviazať na pomerne úspešný prvý diel. Podobným humorom sa značí budovať základy tohto snímku, ktorého dej nie je opäť žiadnou komplikovanou záležitosťou, ale skôr presným opakom, niečím, pričom by sa mal divák baviť od začiatku až do konca. Keď sa ho teda divák rozhodne zhliadnuť, veľmi rýchlo však zistí, že jeho filmové očakávania majú od reality pomerne ďaleko. Po všetkých stránkach sa totižto jedná o vyložene nalinkovanú záležitosť, pričom je táto skutočnosť logicky najviac citeľná na príbehu. Keďže sa však jedná o takzvanú "bláznivú komédiu", ktorá by mala bodovať hlavne na iných frontoch, než na tom príbehovom, možno prílišnú nalinkovanosť deja tvorcom odpustiť. Čo však už predstavuje väčší problém, je fakt, že snímku chýba aj potrebný humor, na ktorom by mal stavať. Spojenie "nováčikov" z akadémie so "starými puškami" 16. okrsku, na ktorom si humorná stránka filmu zakladá, je niečím, čo ani zďaleka nefunguje tak, ako by malo. Nemožno povedať, že celý film divákovi neponúka jedinú zábavnú scénu, ale aj keď sa zasmeje, bude to skôr na nejakej malej nepodstatnej drobnosti. Navyše, nebudeme si klamať, keď povieme, že inteligentného humoru, ktorý by oslovil vyzretejšieho a náročnejšieho diváka, sa tu nik nedočká. Naopak, jednoduchým situačným humorom film prekvitá, radovo spája scény ním nasiaknuté a na diváka "vypľúva" nie príliš zábavný kúsok. Sledovať dianie na obraze je tak mnohokrát skôr miernym utrpením, než pôžitkom. Pozitíva sa tu hľadajú naozaj veľmi ťažko, ale predsa len sa dajú objaviť. Jedným z nich je tradičný a snáď aj kultový soundtrack Roberta Folka, ktorý na začiatku navodzuje atmosféru na kvalitný a zábavný filmový zážitok, aby na konci aspoň trochu vylepšil celkový dojem z videného. Druhým pozitívom je zopár postáv, medzi ktoré však nepatrí nikto z pôvodného obsadenia. Za zmienku stoja Art Metrano v roli Mausera, Tim Kazurinsky ako Sweetchuck a už spomínaný Bobcat Goldthwait čoby Zed. Poslední dvaja menovaní dostávajú o čosi viac priestoru aj v nasledujúcich pokračovaniach tejto série. Police Academy 2: Their First Assignment je po takmer všetkých možných stránkach sklamaním. Nedokáže zaujať ako na poli príbehovom, tak ani na poli humornom, či akomkoľvek inom. Veľmi prísnym hodnotením by bolo povedať, že sa jedná o stratu diváckeho času, od čoho nemá film až tak ďaleko. Vďaka svojmu svojskému policajnému námetu si dokáže držať aspoň akú-takú filmovú atraktivitu, ale to žiadnym spôsobom nevylepšuje jeho kvalitu, ktorá je žalostne podpriemerná.

    • 11.9.2018  17:19

    The Watts Riots, 1965: "What would make the rioting stop?" "I don't think it'd ever stop, really." Večer 3. marca 1991 bol v Los Angeles štvoricou policajtov brutálne zmlátený Rodney King, vodič tmavej pleti. O trinásť dní neskôr bola v jednom z obchodov v Los Angeles kórejskou predavačkou zozadu do hlavy zastrelená Latasha Harlins, 15-ročná študentka strednej školy, takisto tmavej pleti. Verdikt súdu v prípade vraždy poslal kórejskú predavačku Soon Ja Du s pokutou na 400 hodín verejnoprospešných prác. Černošská komunita po rozhodnutí ostala šokovaná. Skutočný šok však prišiel 29. apríla 1992, keď súd oslobodil aj štvoricu policajtov, ktorí zmlátili Rodneyho Kinga. V ten deň sa v Los Angeles rozpútalo skutočné peklo na Zemi. Dokument z dielne televíznej stanice National Geographic z roku 2017 mapuje po štvrťstoročí všetky dôležité udalosti takzvaných "LA Riots". Skladba dokumentu stavia iba na čisto archívnych záberoch, či už amatérskych alebo profesionálnych televíznych, ktoré miestami dopĺňa krátkym vysvetľujúcim textom. Tie divákovi ozrejmujú a približujú, čo konkrétne predchádzalo desivým obrazom, ktoré má možnosť v dokumente sledovať. Tvorcom sa darí skvelo zachytávať viac než rok trvajúci sled udalostí, ktorý spájajú dohromady do jedného prehľadného a komplexného celku. Na ploche necelých dvoch hodín divák sleduje pohľad na celý problém "LA Riots", aj obdobie a udalosti, ktoré im predchádzali z viacerých uhlov. Dokument sa vracia aj hlbšie do minulosti a poukazuje na podobnosti nepokojov z roku 1992 s takzvanými "Watts Riots" v roku 1965. Všeobecná nespokojnosť s vládou, utláčanie a rasové napätie. Divák si aj bez obšírneho vysvetľovania ľahko spojí dve a dve, a vidí, že vražda Latashe Harlins a prípad Rodneyho Kinga boli pre komunitu z chudých častí Los Angeles nielen povestnou poslednou kvapkou, ale aj dobrou zámienkou k občianskym nepokojom. A ako ukazuje dokument, zďaleka tu nešlo iba o boj bohatého bieleho muža proti chudobnému čiernemu mužovi. To, koniec koncov, dokazuje najmä pohľad na postavenie amerických Kórejcov v týchto šiestich dňoch podpaľačstva, deštrukcie a smrti. Nielen zábery na nich ako s automatickými puškami bránia svoje obchody, ale aj mnohé iné, ktoré sa v dokumente objavujú, len ťažko poriadne opísať slovami. LA 92 je dokumentom, ktorý svoju silu skrýva vo vizuále. Bez jediného slova rozprávača alebo účinkujúcich iba s riadkami textu a dobovými zábermi buduje takmer dvojhodinové desivo eskalujúce predstavenie, ktoré plačúci policajt v prilbe s ochranným štítom označuje za "horšie, než vojnu vo Vietname". Kto neuvidí, neuverí. Kto uvidí, zistí, že rasové napätie v Spojených štátoch zďaleka nevymizlo a zdanlivo skryté nenápadne bublá pod povrchom, pričom môže kedykoľvek znovu explodovať a premeniť najväčšie mesto v Kalifornii na vojnovú zónu. Skvelý dokument National Geographic, ktorý z viacerých dôvodov stojí za to vidieť.

    • 9.9.2018  13:54
    Znamení (2002)
    ****

    "Is it possible that there are no coincidences?" Na kukuričných a obilných poliach po celom svete sa objavujú záhadné kruhy, ktorých vznik a význam si nevie nikto zo začiatku poriadne vysvetliť. Takéto "prekvapenie" na svojom poli nájde jedno ráno aj bývalý reverend Graham Hess (Mel Gibson) spolu so svojou rodinou. Ako bývalý duchovný, ktorý sa po smrti svojej ženy zriekol viery, najprv hľadá pre všetky tieto veci logické vysvetlenie, ktoré však postupne strácajú na sile. Na povrch začínajú postupne vychádzať skutočnosti, že kruhy na poliach nie sú dielom človeka, ale omnoho vyspelejšej entity. Pôvodom indický režisér M. Night Shyamalan, ktorý si hoduje v nakrúcaní mysterióznych snímkov, vďaka ktorým si ho obľúbilo aj množstvo divákov, prichádza v roku 2002 s ďalším podobne ladeným počinom, tentokrát situovaným na pomerne odľahlú rodinnú farmu kdesi v Pennsylvánii. Divákovi od samotného začiatku ponúka záhadnú, miestami neskutočne mrazivú atmosféru, nesúcu sa naprieč celým snímkom, pričom táto atmosféra sa čím ďalej, tým viac stupňuje. Do istej miery aj desí, ale zároveň drží diváka v neustálom napätí, pôsobiaca dojmom, že ani film samotný netuší, čo bude nasledovať. Mysterióznosť tak doslova cítiť nielen v každej scéne, ale takpovediac sa odráža takmer vo všetkých aspektoch, ktoré film ponúka. Po príbehovej stránke si zakladá na zdanlivo veľmi jednoduchom námete. Zdanie však klame, pretože príbeh predstavuje všetko, len nie jednoduchosť. A to aj napriek tomu, že si ho takýmto mylným spôsobom môže vykladať množstvo divákov. Keď sa naň však pozrieme zblízka, uvidíme, že mimozemská sci-fi vložka, na ktorej snímok celú dobu zdanlivo stavia, je iba akýmsi doplnením omnoho hlbšej príbehovej podstaty a myšlienky. Tá sa pohybuje na veľmi tenkom rozhraní filozoficko-teologickej roviny o tom, či sú náhody skutočne iba náhodami, alebo vopred danými skutočnosťami, ktorým nemožno predísť. Film sa pritom našťastie šikovne vyhýba citeľnej náboženskej agitácii, ktorá by kazila celkový dojem. Príbeh prinúti diváka zamyslieť sa, čo je jedným zo znakov dobre odvedenej tvorcovskej roboty. Svoj nemalý podiel na kvalite nesú samozrejme aj filmoví protagonisti na čele s Melom Gibsonom, ktorému skvelo sekundujú Joaquin Phoenix a detská dvojica Rory Culkin a Abigail Breslin. Práve detskí herci sú v tomto prípade veľkým pozitívnym prekvapením, pretože svojím výkonom na plátne sa im darí "ukradnúť si" pre seba nejednu scénu. A to je v prípade detských hercov vo filmoch skôr výnimkou, než pravidlom. A obzvlášť potom v tých ťažších snímkoch, medzi ktoré možno bezpochyby zaradiť aj tento. Napísaný scenár však praje všetkým postavám a divák sa tu dokonca dočká aj malej dávky humoru. Avšak tou vôbec najlepšou časťou celého snímku je jeho už spomínaná silná atmosféra. Tá by sa však nedala docieliť bez vynikajúcej kamery Taka Fujimota, ktorá v mnohých scénach pôsobí až nebezpečne pokojným dojmom či ťaživým pomalým pohybom. V kombinácii s neznámymi zvukmi, šramotením, praskaním dreva a búchaním dokáže "vyžmýkať" divácke nervy na maximum. Snáď možno jedinou výhradou, ktorú môže divák mať, je záver celého filmu. Ten je v porovnaní so zvyškom akýsi iný a svojím spôsobom, dalo by sa povedať, sa vymyká celkovému atmosferickému koloritu. Tvrdiť, že na ňom padá mysterióznosť celého snímku by asi bolo trochu tvrdé, určite z nej však čosi ubúda. Signs však možno jednoznačne označiť ako kvalitný mysteriózny film režiséra, ktorý sa v týchto "vodách" cíti ako doma. M. Night Shyamalanovi mysterióznosť jednoducho chutí a poriadne z nej dáva ochutnať aj divákovi. Film dokáže skvelo pracovať s dejovou atmosférou a takisto ponúka hlbšiu príbehovú myšlienku, nad ktorou sa oplatí zamyslieť, pretože má určite čosi do seba. Atraktívna mysteriózna záležitosť, ktorej by bola škoda sa vyhnúť.

    • 6.9.2018  13:39
    Spider-Man 3 (2007)
    ***

    Záverečná časť trilógie o "pavúčom mužovi" s režisérskym rukopisom Sama Raimiho z roku 2007 symbolicky uzatvára kruh krátkej, ale za to divácky obľúbenej filmovej série podľa komiksovej predlohy kultového Stana Leeho. Ten sa, podobne ako vo väčšine filmov na motívy komiksov Marvel, objavuje v malej roli aj v tomto snímku, ktorého príbeh možno rozdeliť na dve, ba dokonca až tri samostatné dejové roviny, ktoré sa v ňom navzájom preplietajú. Tou prvou je boj Spider-Mana (Tobey Maguire) proti piesočnému Flintovi "Sandmanovi" Markovi (Thomas Haden Church), druhou boj Spider-Mana proti "venomovskej" vesmírnej hmote, a aby toho nebolo málo, do tretice je to boj Spider-Mana proti jeho najlepšiemu priateľovi Harrym Osbornovi (James Franco), z ktorého sa stal nový Goblin, snažiaci sa pomstiť svojho nebohého otca. Do toho všetkého musí Spider-Man v osobnom živote ako Peter Parker neustále riešiť vzťahové problémy s Mary Jane (Kirsten Dunst). Na jeden film je to poriadna príbehová nálož, ktorá však v divákovi oprávnene zanecháva zmiešané pocity. V najdlhšom snímku celej série sa, ako už bolo spomenuté, snažia tvorcovia uzatvoriť príbeh Petera Parkera spôsobom, že doň zakomponovávajú čo najviac prvkov z tohto pôvodne komiksového univerza. To je niečo, čo na jednu stranu ponúka obrovský potenciál kdesi napísané na papieri, ale na druhú stranu to už tak dobre nevyzerá v praxi, čo dokazuje samotný snímok. Svojím spôsobom sa na plátne totižto stretávajú dve či tri rôzne filmové námety, ktoré by možno vydali každý na samostatný film. Ich snaha spojiť ich do jedného však z viacerých dôvodov nefunguje. Najlogickejším vysvetlením tejto nefunkčnosti je obmedzenosť dostupných financií, ale takisto aj isté zlyhanie tvorcov na scenáristickom poli. Nie nadarmo sa hovorí, že viac je niekedy menej. To, že tvorcovia vo filme pracujú s toľkými rovinami deja, sa logicky odzrkadľuje aj na kvalite celého príbehu. Ten síce od začiatku až do konca dáva zmysel, ale diváka nedokáže zabaviť natoľko, nakoľko by možno očakával. Hlavným problémom práce s viacerými dejovými rovinami je v tomto prípade to, že hoci všetky dostávajú približne rovnaký priestor na filmovom plátne, divák má pri ich počte pocit, že vlastne poriadne nesleduje ani jednu z nich. Nenápadne tak, možno prekvapivo, z pozadia opäť vystupuje rovina osobného života Petera Parkera, podobne ako sa to deje v predchádzajúcej časti. Nakoniec je to možno práve táto rovina, ktorá je vo filme najviac citeľná. Spolu s rovinou, ktorá sa týka Harryho Osborna, ju možno dokonca označiť z celého filmu za tú vôbec najlepšiu a najzaujímavejšiu. Zvyšné dve už ani zďaleka nie sú tak dobré, nehovoriac o tom, že jedna z nich by mala predstavovať celý príbehový základ filmu. Po tejto stránke sa tak divák dočká viac mínusov ako plusov, takže pokojne možno hovoriť o jednoznačne najslabšej časti celej série. Po hereckej stránke sa ku "stáliciam" pridáva viacero nových tvárí, ktoré však svojím výkonom príliš nenadchýňajú. Ostávajú skôr v tieni hlavnej hereckej trojice, ktorej bezpochyby kraľuje Tobey Maguire. Scény, v ktorých ho ovláda oblek čierneho Spider-Mana a robí z neho "hovädo" prvej kategórie, sú naozaj zábavným spestrením celého filmu. Oceniť treba aj skutočnosť, že viac priestoru konečne dostáva James Franco, ktorý v predchádzajúcich snímkoch takisto patrí medzi hlavné postavy, ale vždy sa pohybuje skôr kdesi v pozadí. Počítačové efekty má snímok relatívne slušne spracované, ale určite sa z nich žiaden divák nepôjde zblázniť. Tradične dobrá newyorská výprava poteší mnohými zábermi, ale v porovnaní s dvoma predchodcami v sérií sa zdá, že tvorcovia v tomto prípade naplno nevyužívajú jej takmer nekonečný potenciál. Spider-Man 3 je z celej série režiséra Sama Raimiho tým vôbec najslabším snímkom o "pavúčom mužovi". Príbeh je vždy tým, čo do najväčšej miery rozhoduje o kvalite celého snímku. A príbeh v tomto prípade, bohužiaľ, zbytočne preplieta viaceré dejové roviny, z ktorých dominantným spôsobom nakoniec nepôsobí ani jedna z nich. Hoci snímok v konečnom dôsledku nepôsobí nejakým extra negatívnym dojmom, s dĺžkou vyše dvoch hodín ho možno považovať, ak berieme do úvahy všetky okolnosti s ním spojené, za príliš dlhý a zároveň krátky na to, aby diváka príbehom dokázal viac zaujať. Nemožno vyložene povedať, že nudí, pretože to nie je pravda, treba však skonštatovať, že to jednoducho nie je to pravé orechové. A to sa niekedy pri filmoch, bohužiaľ, stáva. Záverečná časť Spider-Mana je toho jasným dôkazom.

    • 4.9.2018  21:35
    Spider-Man 2 (2004)
    ***

    Odkedy sa "pavúčí muž" nového milénia po prvýkrát objavil na filmovom plátne ubehli dva roky. Peter Parker (Tobey Maguire) však stále študuje, pracuje, sníva o Mary Jane (Kirsten Dunst) a sem-tam do toho bojuje s nejakými tými zločincami, ktorí ohrozujú New York. Jeho "bežnú rutinu" od smrti Green Goblina, mimochodom otca jeho kamaráta Harryho Osborna (James Franco), nepreveril žiadny silnejší protivník, ale to sa čoskoro zmení. Doktor Otto Octavius (Alfred Molina), o ktorom Peter píše prácu do školy, sa pod vplyvom mechanických chápadiel a nevydareného pokusu premieňa na Dr. Octopusa, nového Spider-Manovho nepriateľa, ktorý začína terorizovať "mesto, ktoré nikdy nespí". Pod režisérskou taktovkou Sama Raimiho, ktorý má celú túto komiksovú trilógiu pod palcom, je prostredná časť série o Spider-Manovi minimálne v niektorých ohľadoch záležitosťou, ktorá do istej miery nabáda na diskusiu. Prečo je tomu tak vypovedá samotný príbeh. Ten sa na prvý pohľad zdá byť veľmi atraktívny po všetkých stránkach, čo je nakoniec aj z veľkej časti pravda, ale pozornému divákovi pri jeho sledovaní určite neunikne jeden podstatný fakt. Tým je skutočnosť, že hlavnému dejovému námetu, ktorý by mal predstavovať súboj Spider-Mana a Dr. Octopusa, je citeľné venovaného až príliš málo priestoru. Dokonca sa pokojne môžeme rozprávať o tom, že je iba akýmsi doplnením deja, ktorému v tomto prípade po príbehovej stránke dominuje skôr pohľad na vnútorné psychické rozpoloženie postavy Petera Parkera. To v podstate z hľadiska atraktívnosti, ako film ukazuje, nepredstavuje výrazný problém, keďže nazretie do akéhosi vnútorného sveta hlavnej postavy je divácky zaujímavé, ale po koncepčnej stránke odsúvanie spomínaného hlavného námetu už menší problém predstavuje. V konečnom dôsledku ani nie tak pre divákov, ako skôr pre samotných tvorcov, keďže sa zdá, ako keby sa im to celé v tomto smere akosi vymklo z rúk. Príbeh je tak v porovnaní s prvým dielom o niečo slabší, ale aj tak sa stále jedná o solídny snímok podľa komiksovej predlohy. Hlavná herecká enkláva ostáva viac-menej zachovaná, pridáva sa k nej iba Alfred Molina v roli Dr. Octopusa. A bohužiaľ, práve on je ďalším zo slabších článkov snímku. Aj keď o jeho hereckých kvalitách v žiadnom prípade nemožno pochybovať, prehnané vystupovanie v roli Dr. Octopusa nemožno zaradiť medzi jeho výstavné role. Pojem "prehnané vystupovanie" možno najlepšie pochopiť pri scénach, kedy jeho postava dostáva zásahy elektrinou či pri niektorých súbojoch. Spider-Man 2 je určite slabším pokračovaním prvého dielu, ale aj napriek tomu o ňom možno hovoriť ako o divácky atraktívnom a zaujímavom snímku, ktorý na určitých miestach trpí menšími nedostatkami. Našťastie nie do takej miery, že by to výrazným spôsobom ovplyvňovalo divácky zážitok. Príbehovo je snímok atraktívny z trochu iného uhla, herecky obstojný, efektami a kamerou relatívny silný a newyorskou výpravou jednoducho dokonalý. Za zmienku určite stojí aj pestrý soundtrack, ktorému spomedzi všetkých skladieb najviac dominuje dnes už kultový singel "We Are" od Any Johnsson. "Pavúčí muž" v tomto prípade ani nesklamáva, ani nenadchýňa, dôležité však je, že diváka dokáže pobaviť.

    • 31.8.2018  13:49
    GYMPEL.TV (TV seriál) (2011)
    ***

    Pôvodných slovenských seriálov, ktoré nie sú zväčša iba čisto štúdiovými počinmi, je asi ako maku, pričom väčšina divákov vie, akú úroveň má slovenská televízna produkcia. Je preto skôr výnimkou, ak sa objaví slovenský seriál s relatívne pestrou výpravou, navyše zameraný na mladých divákov v tínedžerskom veku. Je rok 2011 a na obrazovkách vtedajšej Slovenskej televízie sa objavuje práve takýto koncept, ktorý však kritici z toho či onoho dôvodu ihneď zakopávajú pod zem. Pohľad diváka naň však nemusí byť ani zďaleka taký kritický. Seriálový dej sa zameriava na krátke obdobie od začiatku školského roka po začiatok vianočných prázdnin v triede 3.B na gymnáziu v Senci, pričom sleduje bežné, ale aj o niečo menej bežné situácie zo života jednotlivých žiakov. Tie sa všetky odohrávajú na pozadí boja školy proti vypočítavému mestskému poslancovi Rínovskému (Roman Pomajbo). Po príbehovej stránke v sebe seriál spája vážne témy, akými sú problémy v rodine, alkoholizmus či láska s humorom, ktorý je istým odľahčujúcim prvkom. Ten má za dôsledok to, že vážne témy nie sú príliš ťaživým bremenom a udržuje všetky príbehové aspekty v akejsi rovnováhe, vďaka čomu je seriál viac-menej oddychovou záležitosťou, než niečím, pričom by divák musel neustále pozorne sledovať dianie na obraze, aby mu neunikla čo i len jedna malá skutočnosť. Možno práve toto môže niekomu prekážať, podobne ako aj fakt, že scenár, ktorý by mal cieliť najmä na mladého diváka, je mnohokrát napísaný spôsobom, ktorý sa mladému divákovi skôr vyhýba. Zo všetkého najviac v slovníku, ale v mnohom aj v pohľade na svet. Je však pochopiteľné, že "typický" slovník mládeže by vo verejnoprávnom médiu asi neprešiel, a ak áno, príliš by mu nerozumeli ostatní diváci. Najväčším problémom seriálu je snaha čo najkomplexnejšie vyformovať prudko sa meniaci svet mladých, ktorý sa im tu však približuje iba minimálne. Hlavná dejová línia síce do veľkej miery určite kopíruje situácie z mnohých slovenských rodín a škôl, ale samotní mladí vystupovaním mlado nepôsobia, aj napriek tomu, že ich hereckí predstavitelia do tejto vekovej kategórie väčšinou zapadajú. V niektorých prípadoch je to vďaka nie príliš veľkému hereckému talentu, viď v prípade Kataríny Kubošiovej v roli Kiky Ameriky, ktorej rozhodne ide viac spev pod pseudonymom Katarzia, než herectvo. Vo väčšine prípadov však takýto dojem zanechávajú herci skôr vďaka scenáru, ktorý je koncipovaný tak, ako je koncipovaný. Nemožno sa tak preto čudovať, že najlepšie herecké výkony tu podáva "stará škola" Marián Geišberg v roli riaditeľa gymnázia Tellera. Nájdu sa však aj ďalší, ktorých postavy stoja za povšimnutie a patria medzi tie lepšie. Možno medzi nich zaradiť sympatickú Rebeku Polákovú ako Petru "Pipetku" Piterovú, Dianu Pavlačkovú ako Hanu Tellerovú (ale iba do chvíle, kým predstavuje nenápadnú sivú myšku) či Michala Rovňáka ako školníka. Koniec koncov, seriál ponúka viac lepších postáv, než tých horších, len prejav a vystupovanie niektorých z nich je trochu problémové. Za povšimnutie stojí aj výprava, ktorá narozdiel od iných slovenských seriálov ponúka divákovi množstvo lokácií, ktoré príliš neprikrášľuje, čo len dodáva seriálu dávku autenticity, k čomu sa pridáva aj miestami až surovo vyzerajúci štýl kamery. Niekomu niečo také nemusí vyhovovať a môže sa mu to zdať amatérske, ale k podobnému počinu to pasuje viac než dobre. GYMPEL.TV nie je žiadnym seriálovým zázrakom, ktorý by na slovenskej scéne niečím vynikal. Skôr naopak, je veľmi nenápadným a skrytým počinom, ktorý kritikom nesadol a množstvo divákov nad tým takisto ohŕňa nos. Otvorene si treba priznať, že má množstvo chýb, ale zároveň treba dodať, že je na slovenskom televíznom poli istým unikátom. Zasadzuje svoj príbeh do stále atraktívneho prostredia strednej školy, respektíve gymnázia, spája v sebe skúsených hercov s mladými tvárami scény, ponúka autentickú slovenskú výpravu a nesnaží sa príliš hrať na niečo, čím nie je. Na chuť mu určite nepríde každý, ale ak sa divák dokáže preniesť cez komplex s názvom "slovenský seriál", čaká na neho trinásť vcelku príjemných oddychových dielov seriálu, ktorý sa stráca aj na pomerne malej domácej scéne.

    • 28.8.2018  20:32

    Po nezáživnom a príbehovo takmer prázdnom prvom dieli poslednej časti o čarodejníkovi Harrym Potterovi (Daniel Radcliffe) režisér David Yates prináša divákovi posledné nazretie do tohto magického univerza, ktorému knižne vdýchla život J. K. Rowling. Nad celým čarodejníckym svetom sú zatiahnuté mračná a je iba otázkou času, kedy dôjdu k priamemu stretu dobra so zlom. Harry stále pátra po zvyšných Horcruxoch, ktorých zničením oslabí Lorda Voldemorta (Ralph Fiennes). Temný pán medzitým so svojou armádou nasledovníkov prichádza na školu Hogwarts, kde sa všetko rozhodne. Čarodejnícky svet prežíva vskutku temné časy, ktoré sa však onedlho skončia. A spolu s nimi sa skončí aj celá jedna sága, ktorá si podmanila čitateľov a divákov po celom svete. Aký je teda jej záver? Jednoducho by sa dal zhodnotiť po všetkých stránkach ako priemerný. V žiadnom smere výraznejším spôsobom neexceluje, ale zároveň šikovným spôsobom uzatvára kruh všetkých dejových súvislostí, charakterov a všetkého ostatného, čo sa s tou ságou spája. Príbeh sa zameriava na dve hlavné roviny - na hľadanie Horcruxov, ktoré je, ba priam až musí byť oveľa rýchlejšie, než v predchádzajúcej časti, a takisto na finálny súboj Lorda Voldemorta a jeho stúpencov proti tým, ktorí stoja za Harrym Potterom. Obe tieto roviny, hoci sú dejovo možno najpodstatnejšie v rámci celej ságy, nepresahujú svojou kvalitou hranicu priemernosti. Na príbehu je najzaujímavejšia a najemotívnejšia pravdepodobne pasáž, ktorá vysvetľuje konanie, pohnútky, ale aj minulosť profesora Severusa Snapea (Alan Rickman). Tu možno bez najmenších pochýb povedať, že sa jedná o jeden z najsilnejších, ak nie vôbec najsilnejší moment ságy vôbec. Ak pre niektorého z divákov dosahuje Snape charakterový vrchol v šiestej časti, v tomto prípade ho prekvapí ešte viac. J. K. Rowling si ohľadom jeho postavy skutočne zaslúži veľkú pochvalu, pretože jeho postupný charakterový vývoj naprieč jednotlivými časťami je radosť sledovať. A zakončenie v tejto časti je dokonalou čerešničkou na torte, ktorá dostane každého jedného diváka. Dalo by sa povedať, že to, na čom tento film stavia bloky svojho úspechu, nie je ani tak jeho priemerný príbeh, ale práve postavy. Okrem profesora Snapea totižto dostáva dostatočný priestor aj Ralph Fiennes ako Lord Voldemort, ale čiastočne aj vracia aj Michael Gambon ako Dumbledore. Za povšimnutie rozhodne stojí aj malá-veľká rola Toma Feltona v roli Draca Malfoya, ktorý síce nedostáva vo filme príliš veľa priestoru, ale tých pár chvíľ, kedy ho vidno, hovorí samo za seba. Tradične dobre sú spracované aj počítačové CGI efekty. Tie vynikajú najviac pri masívnych bojových scénach, kedy pôsobia vskutku impozantným dojmom. Harry Potter and the Deathly Hallows: Part 2 je na jednu stranu, povedzme si to úprimne, kvalitatívne priemerným fantasy snímkom. Na druhú stranu, ak sa naň pozrieme ako na ukončenie jednej veľkolepej filmovej ságy, ponúka divákovi pomerne emocionálny záver, ktorý najviac ocenia zanietení fanúšikovia, alebo tí, ktorí so ságou priamo vyrastali. Sila a kvalita postáv tu niekoľkonásobne prevyšuje kvalitu príbehu, ktorým sa uzatvára jedna kapitola života v čarodejníckom svete, tak aj jedna nadpriemerne úspešná a miliónmi milovaná sága o "chlapcovi, ktorý prežil".

    • 28.8.2018  14:18

    Začína sa veľké finále. Čarodejnícky svet sa rozdelil na dve strany - na tých, ktorí nasledujú Temného pána, a tých, ktorí sa proti nemu chystajú bojovať. Takmer neodvratné krviprelievanie sa však snaží Harry Potter (Daniel Radcliffe) zastaviť, alebo aspoň čo najviac oddialiť. Aby to dokázal, musí nájsť a zničiť päť Horcruxov, ktoré držia Lorda Voldemorta (Ralph Fiennes) pri živote. A to je úloha, ktorá v žiadnom prípade nie je jednoduchá. Čo takisto nie je jednoduché, je určite písať stále kvalitné príbehy alebo točiť kvalitné filmy. Obzvlášť v tom prípade, že sa jedná už o siedmu epizódu obrovskej čarodejníckej ságy, ktorá pomaly, ale isto melie z posledného. J. K. Rowling do svojho vytvoreného univerza, ktoré jej prinieslo celosvetovú slávu a obrovské zisky, zakomponovala už tak veľa prvkov, postáv a súvislostí, že bežný divák, ktorý nie je zanieteným fanúšikom tejto série, pomaly netuší, o čo vlastne v príbehu ide. Zdá sa však, že v prípade tejto časti - prvého dielu dvojdielneho finále, nakoniec príbehová stránka celej veci ani nie je tak dôležitá. Opäť raz tu totižto divák naráža na podobný problém, s ktorým sa možno stretnúť už v piatej časti tejto série. Opäť raz s režisérskou taktovkou Davida Yatesa tu nastáva hlavný problém celého filmu zakotvený v jeho príbehu. Ten primárne, aspoň z diváckeho pohľadu, neslúži na to, aby priniesol plnohodnotný a zábavný divácky zážitok, ale aby iba pripravil "pôdu" na záverečnú časť celej ságy. A opäť raz tak vystupuje na povrch otázka, či za príbehový neúspech, ktorý v tomto prípade predstavuje takmer úplná dejová prázdnota, viniť autorku predlohy alebo filmových tvorcov. To by bola zrejme diskusia na dlhšiu dobu. Podstatný je však fakt, že najviac zo všetkých trpí nakoniec divák. Tomu sa namiesto poriadne temného deja dostáva nezáživný, takmer až konverzačný snímok, v ktorom Harry Potter spoločne so svojimi dvomi najlepšími priateľmi putuje pri hľadaní Horcruxov krajinou a prespáva v lesoch. Na výnimku zopár málo scén film postráda akúkoľvek akciu či napätie. Príbehovo sa tak znovu všetko pripravuje pre časť, ktorá nasleduje, pričom na túto sa s poriadnou dejovou zápletkou takmer úplne kašle. Predošlá časť posúva latku vysoko, ale zrejme len preto, aby si ju tu mohla znovu zhodiť. Okrem príbehu sú totižto nezaujímavé a prázdne aj postavy, ktoré začnú diváka baviť iba veľmi ťažko. Na prvý pohľad sa tak zdá, že táto časť ságy zlyháva absolútne vo všetkom, na čo siahne. Našťastie však snímok zachraňuje kvalitná a malebná výprava, ktorá je ozdobou všetkých "potterovských" filmov. Ak už nie z príbehu, tak aspoň z nej môže mať divák radosť. Harry Potter and the Deathly Hallows: Part 1 je po takmer všetkých stránkach nezáživným filmom, ktorého hlavnou dejovou náplňou by malo byť Harryho hľadanie Horcruxov. Okrem všeobecne nudného príbehu je preto aj zaujímavá skutočnosť, že z piatich Horcruxov, ktoré má nájsť, nájde jeden jediný. Namiesto toho, aby J. K. Rowling poriadne naštartovala akciu a poslala hlavných hrdinov hľadať zvyšné štyri Horcruxy, ona ich radšej nechá vysedávať v lese, fňukajúc nad ich osudmi. Filmoví tvorcovia to prenesú na plátno a dopadne to tak, ako môže divák vidieť v tomto snímku. Začiatok konca tejto veľkolepej čarodejníckej ságy je to vyložene zlý, nezáživný, prázdny, príliš ukecaný a na záver okorenený malým plottwistom, ktorý možno rozplače zanietených "potterheads", ale ostatných poteší, pretože zbaví ságu pravdepodobnejšie toho najotravnejšieho charakteru.

    • 27.8.2018  20:09

    Koniec sa pomaly blíži, Temný pán naberá na sile a zástupy "Death Eathers" ho verne nasledujú. Nad čarodejníckou školou Hogwarts sa zaťahujú mračná. Každý cíti, že prichádza zlo, ktoré vyústi do najväčšej čarodejníckej bitky, akú kedy svet videl. Ešte predtým sa však po rokoch do školy vracia profesor Horace Slughorn (Jim Broadbent), ktorý kedysi učil samotného Toma Riddla. Harry Potter (Daniel Radcliffe) si musí získať profesorovu priazeň, aby sa o Riddlovi, respektíve Lordovi Voldemortovi, dozvedel čo najviac skôr, než bude neskoro. Nasledovníci Temného pána už totižto prenikli za brány školy. Doba temna čarodejníckeho univerza nastala. Doslova. Šiesty snímok ságy z pera J. K. Rowling je zatiaľ tým vôbec najtemnejším, s akým sa divák stretáva - ako po stránke príbehovej, charakterovej, ale aj vizuálnej. Práve posledný spomínaný faktor je na snímku z roku 2009 citeľný najviac. Nielenže dej sa začína v potemnelom "muklovskom" Londýne, ktorý očakáva "búrku" nevídaných rozmerov, ale drvivá väčšina scén, ktoré snímok ponúka, je zastretá akousi pomyselnou tmavou plachtou. Buďto je v scéne až desivo zamračené počasie, odohráva sa v noci, alebo v tajomných tmavých priestoroch. Každá takto ladená scéna však vynikajúcim spôsobom odzrkadľuje filmový dej, ktorý sa stáva čoraz temnejším. Takýto vizuál vyniká o to viac v spojení s "potterovskou" skvostnou výpravou a divákovi pripravuje doslova pastvu pre oči. Čo sa spomínanej príbehovej stránky týka, snímok nielenže už naplno pripravuje "živnú pôdu" pre veľkolepé dvojdielne záverečné vyvrcholenie, ale takisto dokáže vynikajúcim spôsobom príbehovo pracovať so samým sebou. To je, koniec koncov, od príbehu akéhokoľvek filmu to vôbec najzákladnejšie očakávanie, aké môže divák mať, ale po skúsenosti s predchádzajúcou časťou tejto ságy sa určite nájde nejeden taký, ktorý môže mať oprávnené obavy o kvalite príbehu v tejto časti. Našťastie tvorcovia už podobné chyby neopakujú, príbeh nevyužívajú iba na prípravu niečoho, čo bude nasledovať v nasledujúcej časti, ale pridávajú k nemu aj plnohodnotnú a kvalitne spracovanú dejovú zápletku. Teda, pridáva ju J. K. Rowling, tvorcom sa ju darí iba preniesť na filmové plátno. Podstatné však je, že divák je s výsledkom spokojný. Film príbehovo ponúka aj viaceré prekvapenia a pre tých, ktorí neprišli do kontaktu s knižnou predlohou aj viaceré plottwisty, týkajúce sa najmä nejednej z postáv. Tie sú, koniec koncov, ďalšou zo silných stránok filmu, pričom je každému jasné, že nebyť tak dobre napísaného príbehu, žiadna z nich by nedostala možnosť vyniknúť. Deje sa tu však presný opak a je až fascinujúce sledovať, akým spôsobom dokážu tvorcovia vytvoriť silný charakterový build-up postavám, ktoré boli doteraz vždy takpovediac na druhej koľaji. Minimálne vo filmoch určite. Tom Felton v roli Draca Malfoya a Alan Rickman ako profesor Snape - dokonale temný charakterový minimalizmus pretransformovaný do obrovských rozmerov. Radosť niečo také sledovať. Svojím spôsobom je však veľmi zaujímavé sledovať aj hlavnú trojicu a jej blízke okolie, v ktorom sa toho tiež deje neúrekom. Harry Potter and the Half-Blood Prince opravuje všetko to, čo kazí jeho predchodca a mení to na skutočný divácky zážitok hodný tejto čarodejníckej ságy. Možno tak povedať, že tvorcovia na čele s režisérom Davidom Yatesom sa divákovi maximálne revanšujú. Ak všetko zhrnieme ešte raz a pozrieme sa na film, uvidíme, že príbeh má v sebe všetko dôležité a podstatné - silnú zápletku, skvelo napísané postavy, atmosféru, z ktorej mrazí, ale aj azda najlepší humor a hlášky zo všetkých ôsmich filmov. Prekvapivo to nijak nie je v rozpore s temnotou celej časti, ktorej je vskutku požehnane. Ťažko tu hľadať kritiku, slová chvály sa však dajú nájsť ľahko.

    • 27.8.2018  13:45

    Piata časť čarodejníckej ságy o Harrym Potterovi (Daniel Radcliffe) z pera J. K. Rowling je tou, na ktorú sa určite oplatí pozrieť bližšie hneď z niekoľkých dôvodov. Sága tu dostáva svojho štvrtého, už posledného režiséra, Davida Yatesa, pre ktorého však tento čarodejnícky debut nemožno z diváckeho pohľadu pokladať za úspešný. Je však prinajmenšom diskutabilné, akú veľkú mieru na tom nesie samotný David Yates. Pýtate sa, čo je vlastne problémom tohto snímku? Nuž, stačí sa zadívať na jeho príbeh a hneď je to jasné. No, možno nie hneď, ale na záver filmu určite. Harry Potter nastupuje na piaty ročník na škole Hogwarts, kam prichádza aj nová profesorka Dolores Umbridge (Imelda Staunton). Za použitie kúzla mimo školy ide Harrymu Ministerstvo mágie "po krku" a Umbridge má pohliadnuť na to, aby takáto "rebélia" nepostihla aj školu Hogwarts. Medzitým začína Lord Voldemort (Ralph Fiennes) budovať svoju armádu a pripravovať ďalší útok vo svete čarodejníkov. Hľadáte v tom nejakú hlbšiu dejovú zápletku či pointu, ako je to v prípade predchádzajúcich častí, ktoré na nejakej stavajú? Verte, že nie ste jediní. Ale akokoľvek sa o to budete snažiť, nejakú výraznejšiu príbehovú zápletku v tomto prípade nájdete iba veľmi ťažko. A to je najväčší kameň úrazu tejto časti. Ale ako už bolo spomenuté, sypať kvôli tomu popol na hlavu iba režisérovi Yatesovi či ostatným tvorcom je prinajmenšom na pováženie, pretože v prvom rade by sa mal divák zamyslieť nad tým, akú veľkú úlohu na príbehovom zlyhaní nesie autorka predlohy J. K. Rowling. Áno, je zrejmé, že do filmového spracovania sa nevojde celý obsah knihy, ale to podstatné je v ňom obsiahnuté a to podstatné tu zlyháva. Najmä preto, že to niečo "podstatné" tu vôbec ťažko nájsť. Film síce má stanovenú príbehovú líniu, ale tá príde divákovi veľmi prázdna, akoby celý film iba vypĺňal priestor, v ktorom sú na seba natlačené postavy a dejové súvislosti čarodejníckeho univerza. Tie však v konečnom dôsledku nevytvárajú celok s pevne stanovenou dejovou zápletkou. Povedzme, že sa tu deje "z každého rožka troška", pričom sa však takýmto spôsobom nemožno vyvarovať dojmu, že táto časť je iba akýmsi vyplnením miesta medzi štvrtou a šiestou časťou ságy. Ak sa na snímok totižto pozrieme z objektívneho hľadiska, uvidíme, že okrem záverečného súboja, ktorý je jedným z mála pozitív príbehu tejto časti, tu nemožno nájsť niečo, čo by výraznejšie dokázalo diváka pobaviť. Bohužiaľ, po stránke príbehovej sa jedná o obrovské sklamanie. Čo sa iných filmových aspektov týka, je snímok už typicky "potterovský" - pobaví svojou výpravou a počítačovými CGI efektami, ktoré sú ozdobou nielen tejto časti, ale celej ságy vôbec. Po hereckej stránke si znovu zaslúžia pozornosť skôr vedľajšie postavy, než hlavní protagonisti. Do popredia jednoznačne vystupuje nekompromisná postava profesorky Umbridge, ktorá je snáď najviac nenávideným charakterom celej ságy vôbec. Menšími rolami vo filme potom potešia sympatická Natalia Tena ako Nymphadora Tonks, o niečo vyzretejšia ryšavka Bonnie Wright ako Ginny Weasley, ale takisto aj neuveriteľne zlatá a trochu popletená Evanna Lynch ako Luna Lovegood. Harry Potter and the Order of the Phoenix je v rámci celej ságy časťou, ktorú kvôli pochopeniu neskorších dejových súvislostí nemožno divácky vynechať. Ak sa naň však pozrieme ako na samostatný film, zistíme, že kvôli svojmu relatívne prázdnemu príbehu, ktorý na seba nabaľuje veľa a v podstate nič, je iba veľmi priemerným fantasy, ktoré v mnohom diváka sklamáva. Preto sa pri tejto časti treba mať na pozore a neočakávať od nej veľa. Zlyháva tu buď predloha J. K. Rowling alebo režisér David Yates. To nech rozhodne každý divák sám za seba.

    • 26.8.2018  14:08

    Štvrtá časť sfilmovanej knižnej série o mladom čarodejníkovi Harrym Potterovi (Daniel Radcliffe) so sebou tentokrát prináša príbeh, v ktorom na čarodejnícku školu Hogwarts zavítajú aj študenti z ďalších podobných škôl, aby sa zúčastnili prestížneho "Triwizard Tournament". V ňom sa samozrejme ocitne aj hlavná postava celej série, čím na seba nedobrovoľne znovu upúta všetku pozornosť. Harry Potter tak musí čeliť trom náročným úlohám, ktoré vrcholia zvratom, kedy sa postaví tvárou v tvár svojmu úhlavnému nepriateľovi. Znovu, tentokrát však v prvom priamom čarodejníckom súboji. Štvrtá časť ságy z pera J. K. Rowling má nielenže opäť nového, už v poradí tretieho režiséra, ale takisto aj o niečo viac temnejší a desivejší príbeh, približujúci sa o niečo staršiemu divákovi. Časy rozprávkovo ladených dobrodružstiev ústrednej trojice ságy sú už dávno preč a práve tento snímok z roku 2005 je toho dokonalým dôkazom. J. K. Rowling do čarodejníckeho univerza vtesnáva čoraz viac nových prvkov, s ktorými sa čitateľ, či v tomto prípade skôr divák, predtým nestretol a sú pre neho novinkou. Jednou z nich je aj spomínaný "Triwizard Tournament", okolo ktorého sa točí celý príbeh tejto časti. A treba skonštatovať, že sa jedná o niečo, čo do univerza nielenže skvelo pasuje, ale hlavne to po všetkých stránkach vyzerá dobre na filmovom plátne. V porovnaní s tromi predchádzajúcimi časťami je táto tou, pri ktorej sa divák baví bez najmenších pochýb najviac. Dôvodov, prečo je tomu tak, je hneď niekoľko. Jedným z tých najhlavnejších je príbehová pestrosť. Zatiaľ čo v ostatných častiach je príbeh viac-menej priamočiaro nalinkovaný a smeruje takpovediac "z bodu A do bodu B", v tomto prípade sa jedná o záležitosť, ktorá dáva vo filme dostatočný priestor aj všetkému tomu, čo sa medzi "bodom A a bodom B" nachádza. Pre niekoho sú filmové maličkosti, akými sú napríklad Majstrovstvá sveta v metlobale v úvode snímku či zimný bál pri príležitosti "Triwizard Tournament" zanedbateľné, ale príbeh skvele dopĺňajú a robia ho výrazne živším. Nehovoriac o tom, akým spôsobom sú zobrazené jednotlivé úlohy v rámci "Triwizard Tournament", alebo akým oživením celého univerza je vôbec spojenie viacerých čarodejníckych škôl v jednej časti. Opomenúť rozhodne nemožno ani veľké záverečné vyvrcholenie, v ktorom sa divák vôbec po prvýkrát stretáva so samostatnou postavou Lorda Voldemorta (Ralph Fiennes). Príbehovú časť skvelo a pútavo znovu dopĺňajú o čosi lepšie vizuálne efekty. Počítačová CGI grafika drakov a aj podvodný svet jazera je vskutku úchvatná a vidno, že tvorcovia v tomto smere znovu prekonávajú predchádzajúcu časť. Z vizuálu možno ubúda temnota a sivosť prostredia, čo je škoda, ale treba si povedať, že temnotu tentokrát viac cítiť v príbehovej časti filmu. Za zmienku bezpochyby stoja aj postavy. Opäť raz nové, opäť raz vedľajšie, opäť raz však nemenej dôležité. Tou prvou je už spomínaný Lord Voldemort, skvelo stvárnený Ralphom Fiennesom, ktorý hrá postavu Temného pána naozaj presvedčivo, až z toho divákovi behá mráz po chrbte. Tou ďalšou je postava profesora Moodyho v podaní Brendana Gleesona, ktorá vnáša do filmu určitú svojskosť a humor. Pre zaujímavosť možno spomenúť aj o čosi slabšiu a nevýraznú postavu Cedrica Diggoryho. Toho herecky stvárňuje Robert Pattinson, ktorého o niekoľko rokov preslávila najmä upírska sága Twilight. Hlavní filmoví protagonisti hrajú tak, ako si už divák pri tejto ságe zvykol, čo znamená, že hrajú obstojne, ale výraznejším spôsobom svojím výkonom neprekvapujú. Harry Potter and the Goblet of Fire je vďaka svojmu knižnému námetu a následnému filmovému spracovaniu po takmer všetkých stránkach tou možno vôbec najlepšou časťou celej tejto čarodejníckej ságy. Najväčšiu zásluhu má na tom príbehová časť snímku, ktorá je naozaj výborne napísaná. Jej spracovanie je vďaka spomínaným faktorom pútavou a zábavnou záležitosťou od začiatku až do konca. Čarodejnícke fantasy Mika Newella neprestáva diváka baviť ani na chvíľu. A to aj napriek svojej relatívne dlhej minutáži. Je tak možno škoda, že toto je jediná časť ságy, na ktorej sa režisérsky podieľa.

    • 24.8.2018  15:20

    Po prvých dvoch častiach sfilmovanej knižnej ságy J. K. Rowling o mladom čarodejníkovi, ktoré nesú režisérsky rukopis Chrisa Columbusa, ho pre tretiu časť na tomto poste strieda mexický režisér Alfonso Cuarón. A že sa nejedná o hocijakú zmenu, možno z filmu cítiť hneď v jeho úvodných minútach. Príbeh sa tentokrát točí okolo väzňa Siriusa Blacka (Gary Oldman), ktorý utiekol z väzenia Azkaban. Podľa všetkého mal v minulosti dopomôcť k zavraždeniu Harryho (Daniel Radcliffe) rodičov a teraz sa chystá zamieriť na čarodejnícku školu Hogwarts, aby skoncoval aj s Harrym. Všetko je však nakoniec inak, než ako sa na prvý pohľad zdá. Mexický režisér v prípade tohto snímku jasne mení filozofiu, s ktorou sa v prvých dvoch filmoch prezentuje Chris Columbus. Narozdiel od pomerne rozprávkových spracovaní berie Alfonso Cuarón veci pevne do rúk a doslova transformuje štýl, akým sa sága Harryho Pottera na filmovom plátne doteraz prezentovala. Zároveň touto zmenou udáva smer, akým sa uberajú nasledujúce snímky o tomto čarodejníckom univerze. To, ako táto zmena "sadne" každému divákovi, je pomerne individuálne. Objektívne však treba skonštatovať, že z troch hlavných protagonistov sú už tínedžeri, vyspelejšie individuality, a tomu sa po všetkých stránkach prispôsobuje aj príbeh. Na ňom si divák môže od začiatku všimnúť, že je temnejší, než kedykoľvek predtým. Navyše, čím ďalej sa príbeh rozvíja, tým sa táto skutočnosť stupňuje a pred divákom sa odhaľujú doteraz nevidené, pre niekoho možno až nečakané či strašidelné výjavy, ktoré sa v mnohom odlišujú od rozprávkového fantasy sveta Chrisa Columbusa. Väčšina tejto časti dýcha temnou a sivastou atmosférou, čo možno badať aj v mnohých scénach, kde divák len ťažko narazí na slnečné či iné počasie. Atmosféra príbehu je skvelá, nová, podľa možností divácky svieža, krásne chladná a sivastá, pričom takto pomáha ešte viac vyniknúť výprave. Čo je však problémom príbehu je jeho obsah ako taký. Minimálne jeho veľká časť, ktorá je pre diváka síce novou, ale pomerne neatraktívnou záležitosťou. Scény sa zdajú byť akosi príbehovo prázdne, miestami môžu až nudiť, čo sa neskôr odráža na celkovom diváckom dojme z filmu. Našťastie takýto nie je celý príbeh a mení sa vo chvíli, keď sa na obraze spolu objavujú postavy Siriusa Blacka (spomínaný Gary Oldman), profesora Lupina (David Thewlis) a Petra Pettigrewa (Timothy Spall). Vtedy začína byť filmový dej naozaj zaujímavý, pretože pre celú ságu je táto trojica ďalšími z postáv, ktoré v nej predstavujú síce iba vedľajšiu, ale za to veľmi dôležitú úlohu. Je tak veľká škoda, že v tomto snímku im nie je venovaného viac miesta. Určite by tým jeho príbeh mnohonásobne vylepšili, takto mu iba mierne pomáhajú. O to väčšia škoda je to preto, lebo Gary Oldman a David Thewlis predstavujú vôbec najzaujímavejšie a najlepšie stvárnené charaktery tejto časti ságy. Harry Potter and the Prisoner of Azkaban je v mnohom iný, v mnohom nový a v mnohom aj relatívne dobrý. Divák sa tu stretáva s kvalitným hereckým obsadením, novou a jedinečnou atmosférou, krásnou výpravou a znovu o niečo lepšími počítačovými CGI efektami. Kde však táto časť zlyháva je príbeh, alebo aspoň jeho drvivá časť. Mení sa na oveľa serióznejšiu záležitosť a zachádza opäť viac do histórie, čo je síce fajn, ale jeho podanie nie je ani zďaleka tak dobré, ako by si divák predstavoval. Tretia časť má v sebe určite niekoľko pozitív, ale takisto má aj príbeh, ktorý začne diváka naplno baviť až niekedy v poslednej tretine. A to je niečo, čo by sa podobnému filmu stávať nemalo. Aj vďaka tomu je práve táto časť z celej ságy pravdepodobne tou vôbec najslabšou a najhoršou. Do akej miery z toho možno viniť J. K. Rowling či Alfonsa Cuaróna je však otázne.

    • 23.8.2018  17:00

    Druhá časť sfilmovanej ságy podľa knižnej predlohy J. K. Rowling diváka znovu privádza do čarodejníckeho sveta Harryho Pottera (Daniel Radcliffe). Ten sa chystá nastúpiť na svoj druhý ročník na čarodejníckej škole Hogwarts, ale je varovaný pred nástrahami, ktoré tam nielen na neho čakajú. A veru, netrvá dlho a na škole sa začnú vyskytovať prípady študentov napadnutých neznámou entitou, ktorá za sebou zanecháva tajomné krvavé odkazy. Zdá sa tak, že ani druhý rok nebude pre Harryho a jeho priateľov Rona (Rupert Grint) a Hermionu (Emma Watson) pokojným. Musia nájsť takzvanú Tajomnú komnatu, v ktorej sa Harry postaví tvárou v tvár svojmu úhlavnému nepriateľovi. Už po tretíkrát vo svojom živote. Po divácky viac než úspešnejšej prvej časti, ktorá predstavuje skôr rodinne ladené čarodejnícke fantasy, netrvalo dlho, kým svetlo sveta uzrelo pokračovanie tejto ságy. Hneď na prvý pohľad je však viditeľný rozdiel. J. K. Rowling príbehovo v knihe pritvrdzuje, čo sa logicky odráža aj vo filmovom spracovaní Chrisa Columbusa. Zatiaľ čo prvá časť bola takmer vyložene rodinne ladená, jej príbehové pokračovanie je o niečo temnejšie a surovejšie. Ťažko povedať, ktorý z týchto variant divákovi viac vyhovuje, treba však skonštatovať, že druhý diel už ponúka výraznejšie serióznejšie dejové kontúry. Nejedná sa už iba o akési "kĺzanie" sa po povrchu čarodejníckeho sveta, ale dej začína zachádzať o niečo hlbšie, čím sa pred divákom toto univerzum otvára ešte viac. Príbeh výrazným spôsobom nazerá aj do histórie cez denník Toma Riddla (Christian Coulson) a začína sa formovať akási "živná pôda" pre všetky nasledujúce pokračovania. Hoci akási rozprávkovosť deja, ktorou oplýva prvá časť ságy, zďaleka nevymizla, je jej citeľne menej. Ubudlo humoru, znásobili sa dramatické prvky, ale rukopis Chrisa Columbusa na filme stále zreteľne cítiť. Dnes by sa už dalo povedať, že táto časť je akousi "prestupnou stanicou" medzi priam až rozprávkovou prvou časťou a seriózne pretransformovanou treťou časťou, ktorú má pod taktovkou už režisér Alfonso Cuarón. Úprimne však treba zhodnotiť skutočnosť, že druhá časť je oproti tej prvej príbehovo slabšou a menej záživnejšou. Ale prináša so sebou aj viaceré pozitíva. Okrem stále kvalitnej výpravy a soundtracku, sa tu divák stretáva s prepracovanejšími vizuálnymi efektami. Zdá sa, že ich je síce menej, ale ako sa hovorí, menej je niekedy viac. A v tomto prípade to určite platí. Či už sú to pavúky alebo basilisk, na počítačovo vymodelované potvory sa pozerá naozaj dobre. Čo je však najväčším pozitívom celého filmu je fakt, že sa viac začínajú prejavovať vedľajšie postavy, ktoré dostávajú viac priestoru, napríklad profesorka McGonagall (Maggie Smith). Z pohľadu celej ságy sa tu však objavujú aj ďalšie nemenej dôležité postavy, akými sú napríklad Lucius Malfoy (Jason Isaacs) či Ginny Weasley (Bonnie Wright), ktorá sa síce objavuje aj v prvej časti, ale dôležitá pre ságu začína byť až v časti tejto. Harry Potter and the Chamber of Secrets je kvôli svojmu príbehu o niečo slabším filmom, než jeho predchodca. Nie je to však kvôli väčšej serióznosti a miernemu pritvrdeniu, ale čisto iba kvôli tomu, že zápletka a jej finálne spracovanie nie sú také, aké by možno divák očakával. Na druhú stranu sa však dá povedať, že všetky ostatné filmové aspekty sú lepšie, než s akými sa možno stretnúť v prvej časti. A aj keď diváka táto skutočnosť určite poteší, príbeh je predsa len stále to najdôležitejšie. O sklamanie sa nejedná, film dokáže adekvátne zabaviť, ale kvality prvej časti nedosahuje.

    • 23.8.2018  11:37

    Keď J. K. Rowling napísala prvú knihu o mladom čarodejníkovi - sirote, pravdepodobne ani sama netušila, aký celosvetový fenomén sa jej práve podarilo vytvoriť. Od prvého knižného vydania trvalo iba štyri roky, kým sa príbeh Harryho Pottera (Daniel Radcliffe) začal písať aj na filmovom plátne. Pod režisérskou taktovkou Chrisa Columbusa sa divák poprvýkrát ponára do magického univerza Harryho Pottera, čarodejníckej školy Hogwarts a všetkého, čo k tejto sfilmovanej knižnej sérii patrí. Prvá časť je po príbehovej stránke skôr akousi "zoznamovacou". Harry Potter sa dozvedá, že je čarodejník, pomerne rýchlo si zvyká na celý čarodejnícky svet a nastupuje do prvého ročníka, kde sa stretáva so svojimi dvoma budúcimi najlepšími priateľmi a spolužiakmi, dvoma ďalšími hlavnými postavami - Ronom Weasleym (Rupert Grint) a Hermionou Granger (Emma Watson). S nimi sa hneď ako prvák púšťa do skúmania tejto školy a tajomstiev, ktoré ukrýva, aby nakoniec čelil svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Dnes už môžeme povedať, že v rámci celej ságy je prvá časť v porovnaní s väčšinou nasledujúcich iba akousi milou fantasy rozprávkou, čo jej však v žiadnom prípade nijak neuberá na celkovej kvalite. Ak sa totižto na film zahľadíme ako na komplexný celok, uvidíme, že divákovi ponúka všetko, čo od dobrého filmu očakáva. V prvom rade je to samozrejme príbeh, do ktorého keď sa divák naplno dostane, ani si neuvedomí, ako rýchlo dokážu prejsť dve a pol hodiny. Áno, príbeh je pútavý po všetkým stránkach, pretože je v ňom obsiahnuté napätie, akcia, tajomno či skvelo zakomponovaný humor. Navyše je každý z týchto príbehových prvkov podaný spôsobom, ktorý pobaví a zaujme diváka ktorejkoľvek vekovej kategórie. Pravdepodobne aj to je jeden z dôvodov, prečo je zo ságy Harryho Pottera taký obrovský celosvetový fenomén, ba až kult. Magická rozprávkovosť príbehu graduje ku koncu, kedy sa stáva o niečo viac serióznejším, pričom predstavuje dobrý odrazový mostík pre ďalšie pokračovania. Snímok nie je "zoznamovacím" iba po príbehovej stránke, kedy uvádza diváka do celého kúzelníckeho univerza, ale najmä vtedy, keď dôjde na postavy. Mladý Daniel Radcliffe hrá veľmi obstojne, podobne ako aj Emma Watson a Rupert Grint, ktorého hlášky skvelo dopĺňajú jednotlivé scény. Okrem trojice hlavných protagonistov sú tu predstavené aj mnohé dôležité či menej dôležité vedľajšie postavy celej ságy. A aj napriek tomu, že mnohé z nich nedostávajú na obraze príliš veľa priestoru, sú nielen pre tento film nepostrádateľnou súčasťou. Draco Malfoy (Tom Felton), Hagrid (Robbie Coltrane), profesor Snape (Alan Rickman) či profesorka McGonagall (Maggie Smith). Oni aj ďalší síce stoja aspoň v tejto časti v Harryho, či ak chcete v Radcliffovom tieni, ale bez nich by príbeh nebol taký, aký je. Celkový pozitívny dojem z filmu však umocňujú aj viac než obstojné a zaujímavo spracované efekty či parádna a jedinečná výprava, ponúkajúca množstvo unikátnych lokácií, ktorým samozrejme dominuje čarodejnícka škola Hogwarts. A čerešničkou na torte je tak známy a skvelý soundtrack od Johna Williamsa, ktorý keď divák započuje, hneď vie, že sa bude diať čosi magické. Harry Potter and the Philosopher's Stone je nielen úvodnou časťou jednej z najveľkolepejších filmových ság histórie, ale najmä skutočne príjemným rodinným fantasy filmom, ku ktorému sa divák nejedenkrát s radosťou vráti. Vďaka svojmu skôr rozprávkovo ladenému príbehu sa odlišuje od svojich pokračovaní, ale to mu nijakým spôsobom neubližuje. Skôr práve naopak. Svet Harryho Pottera tu nie je temným miestom, ale iba svojským čarodejníckym univerzom, do ktorého by sa nejeden divák rád pozrel. A aj napriek tomu, že tento snímok Chrisa Columbusa určite nie je dokonalým filmom, spomínané aspekty sa v ňom skvelo preplietajú, čím vytvárajú pozoruhodný a nadpriemerne kvalitný divácky zážitok. Prvý rok Harryho Pottera na čarodejníckej škole Hogwarts je tak niečim, čo by nemal vynechať žiaden filmový fanúšik.

    • 22.8.2018  19:10
    Godzilla (2014)
    **

    V päťdesiatych rokoch 20. storočia vytvorili filmári v Japonsku veľké monštrum a pomenovali ho Gojira. To sa odvtedy objavilo v nespočetnom množstve filmov, najmä tých japonských, ale v deväťdesiatych rokoch obliekol toto monštrum poprvýkrát do amerického kabátu režisér Roland Emmerich vo filme s názvom Godzilla. Veď ako inak, že? Trvalo niekoľko rokov a "americká" Godzilla sa vracia vo filme z roku 2014, tentokrát pod režisérskou taktovkou Garetha Edwardsa. V tomto prípade však Godzilla nie je tou zlou obludou, ktorá pre radosť demoluje New York, ale stojí na strane dobra ako ochranca Zeme, pričom viac sčítanejšiemu divákovi je hneď jasné, že tvorcovia sa pri tomto snímku inšpirujú nespočetným množstvom japonským klasík, v ktorých stojí Godzilla proti inému monštru. A tak je tomu aj tu, jej hlavným nepriateľom je MUTO - okrídlená beštia prebudená radiáciou. Práve táto skutočnosť je pre mnohých divákov nečakaným a možno aj nepríjemným filmovým prekvapením, keďže po Emmerichovej "klasike" divák očakáva od tohto filmu niečo podobné. Dostáva však presný opak, ktorý bohužiaľ nefunguje tak, ako by si divácka väčšina predstavovala. Príbehová línia je v podstate veľmi jednoduchou záležitosťou, od začiatku smerujúcou k finálnemu súboju Godzilly a MUTA, pričom ku všetkému je prihodená "tradičná" štipka americkej armády, ktorú dominantným spôsobom zastupuje hlavná postava Forda Brodyho (Aaron Taylor-Johnson). O tom, že by takýto príbehový variant ponúkal veľkú atraktivitu, sa príliš baviť nemožno. Úprimne povedané, dve hodiny pri tomto snímku možno nazvať miernym utrpením. Ponúknutý príbeh dostatočne ocenia pravdepodobne iba fanúšikovia pôvodnej japonskej predlohy, ale pre bežného diváka, čiže pre väčšinu, je súboj monštier neatraktívnou záležitosťou. Koniec koncov, Godzillu v jej vlastnom filme takmer vôbec nevidno. Snímok by sa pokojne mohol volať MUTO, keďže práve toto monštrum si užíva na plátne dominantné postavenie. Žiadne vedľajšie dejové odbočenia film neponúka a aj jeho "backstory", vysvetľujúce odohrávajúce sa dianie, je relatívne slabou a ohranou pesničkou. Kvalita príbehu je potom tým, čo sa najviac odráža na celkovom hodnotení tohto snímku. Ale výraznú mieru na ňom, v negatívnom slova zmysle, majú aj herci. Už spomínaný Aaron Taylor-Johnson je bezpochyby jednou z najhorších hlavných postáv v histórii kinematografie. Prísne hodnotenie? Určite nie, stačí sa pozrieť na jeho výkon - bez emócie, bez charizmy, bez kúska niečoho, čo by divák z jeho postavy cítil. Absolútna charakterová pasivita a nudnosť. Zvyšok hereckého obsadenia hrá, v tomto prípade zrejme bohužiaľ, iba druhé husle, takže to po tejto stránke nemá kto kvalitatívne možnosť potiahnuť nahor. Divák by to očakával možno od Kena Watanabeho, ale ten je, podobne ako Godzilla, viac času mimo diania na filmovom plátne. Aby sme však nevyzdvihovali iba negatíva tohto snímku, jedna vec sa musí tvorcom nechať. A to počítačová CGI grafika, ktorou spracovali či už Godzillu, MUTA, alebo ich súboje a devastáciu, ktorú za sebou zanechávajú. Pozerá sa na to naozaj dobre, ale nie natoľko, aby to dokázalo zachrániť zvyšok pomerne podpriemerného filmu. Godzilla v tomto podaní je filmom, ktorému je dobré sa vyhnúť veľkým oblúkom. Ak divák očakáva niečo na štýl "deväťdesiatkovej" Godzilly, a to pravdepodobne väčšina divákov, ostane nanajvýš sklamaný a znudený. Príbeh kopíruje tradičnú japonskú predlohu, čo nemusí sadnúť každému. Ale ani ak snímok neporovnávame so žiadnym iným, nedosahuje ktovieakých kvalít ani po príbehovej, a už vôbec nie po hereckej stránke. Vyníma sa tu naozaj iba prepracovaný vizuál, ktorý však nemá silu zachrániť oveľa dôležitejšiu príbehovú časť filmu. Na záver snáď len toľko, že táto Godzilla mohla ostať spať niekde na dne oceánu.

    • 20.8.2018  17:39

    Policajt Williams (Steven Vidler) prišiel zásluhou šialeného vraha pred štyrmi rokmi o ľavú ruku. Po čase odchádza od polície a začína sa venovať práci s mladými delikventmi, s ktorými prichádza do hotelu Blackwell. Ten majú vyčistiť a vypratať, ale netušia, že vnútri sa ukrýva šialený vrah Jacob Goodnight (Glenn "Kane" Jacobs) s mäsiarskym hákom na reťazi. Presne ten istý vrah, ktorý pripravil Williamsa pred štyrmi rokmi o ruku. Režisér Gregory Dark v spolupráci s najväčšou wrestlingovou spoločnosťou sveta WWE prinášajú divákovi hororový snímok z roku 2006, v ktorom rolu hlavného zabijaka stvárňuje wrestlingový zápasník Kane. Jeho herecký debut vo filme však nemôžeme hodnotiť ako veľmi úspešný. Prečo? Nie preto, ako stvárňuje svoju postavu, k čomu sa ešte dostaneme neskôr, ale kvôli celkovej úrovni tohto snímku. Ten je už na prvý pohľad béčkovou záležitosťou. Ak sa však divák prenesie cez túto skutočnosť a dá filmu šancu, veľmi rýchlo zisťuje, čo nie je žiadnym prekvapením, že je plný žánrových stereotypov - skupina mladých ľudí prichádza do nevábneho prostredia, ktoré už iba svojím vzhľadom indikuje skutočnosť, že by odtiaľ mal človek čo najrýchlejšie odísť, postupne ich vrah začne zabíjať a tak ďalej. V podstate sa jedná o tradičnú hororovú šablónu "slasher" žánru, ktorá až na postupne odhaľujúcu sa "backstory" neponúka nič, čo by diváka mohlo výraznejším spôsobom prekvapiť. Po príbehovej stránke sa tak väčšinu filmu jedná o pomerne predvídateľnú záležitosť. O snímku sa zároveň dá hovoriť ako o jednom veľkom klišé, ktoré sa od jemu podobných snímkov líši iba vďaka svojej výprave, zasadenej do hotelu Blackwell. Aj keď práve to je z časti paradox, pretože prostredie hotelu so všetkou tou špinou, hrdzou, prachom a temne pôsobiacou atmosférou je tou zrejme najviac klišé časťou celého filmu. Príbeh tak zrejme žiadneho diváka príliš nenadchne. To isté však platí aj o ďalších aspektov tohto snímku. Herecký ansámbel je pomerne neznámy a nestvárňuje svoje postavy tak dobre, aby sa oň neskôr začal divák výraznejším spôsobom zaujímať. Pre potreby filmu sú však ich herecké výkony postačujúce. Jedinými dvomi herečkami, ktoré stoja za zmienku, sú Samantha Noble v roli Kiry a Penny McNamee v roli Melissy. Žiadne herecké zázraky síce nepredvádzajú, ale aspoň sa na ne dobre pozerá. Hlavná postava zabijaka Jacoba Goodnighta je takisto viac-menej nezáživnou a doslova nič nehovoriacou postavou, ktorá po skočení filmu rýchlo vyšumí z divákovej mysle. See No Evil je však aj napriek svojej maximálnej žánrovej šablónovitosti filmom, na ktorý sa v konečnom dôsledku pozerá celkom dobre. Samozrejme, že sa nejedná o žiadny obrovský filmový zážitok, ktorý by divákovi rezonoval v hlave ešte niekoľko dní, ale na vyplnenie voľného času hlavne pre fanúšikov hororu padne určite vhod. Príbeh zabijaka, silne poznačeného kresťanským fundamentalizmom, je v mnohom klišé, ale dokáže aj prekvapiť. Napríklad zaujímavou kamerou, ktorá v niektorých scénach síce prudko a otravne mení uhly, ale inak je obstojná. V porovnaní s podobnými žánrovými kúskami je tento béčkový horor vcelku pozerateľnou záležitosťou. Druhýkrát si ho však pustí zrejme iba málokto.

    • 20.8.2018  13:06

    Josef Tkaloun (Zdeněk Svěrák) by sa dal ľahko označiť ako dôchodca. On však do tejto skupiny obyvateľstva, aj napriek svojmu vyššiemu veku, patriť nechce. Po tom, čo skončí ako učiteľ češtiny, začne pracovať ako bicyklový doručovateľ, a neskôr sa zamestná v jednom z pražských supermarketov pri okienku na výkup fliaš. Tu sa stretáva s ľuďmi rôzneho veku, s ich radosťami a starosťami, na pozadí ktorých sám rieši manželskú krízu so svojou ženou Eliškou (Daniela Kolářová). Otcovsko-synovská spolupráca dvojice Zdeňka a Jana Svěrákovcov z roku 2007 prináša divákovi veľmi príjemnú, jemne dramaticky ladenú komédiu o jeseni života jedného muža (ale nielen o nej) v takom klasickom českom podaní. Myslené samozrejme pozitívne, film má hneď niekoľko predpokladov k tomu, aby diváka bavil od začiatku až do konca. Tým samozrejme najhlavnejším a najdôležitejším je príbeh, ktorý okrem spomínaného života šesťdesiatpäťročného Josefa Tkalouna, sleduje mnohé situácie, do ktorých sa táto postava dostáva, alebo ktorých je vedľajšou súčasťou. A hoci je väčšina z týchto scén iba akýmisi "zastávkami", ktoré inak nevybočujú z pevne stanovenej dejovej línie, je treba podotknúť, že do nej skvele zapadajú. Bez nich by sa totižto jednalo iba o ďalšiu z mnohých drám vyobrazujúcich manželskú krízu. Ale keďže je tento snímok, aj vďaka spomínaným scénam, viac komédiou, než drámou, divák sa pri jeho sledovaní viac zabáva, než filozofuje nad podstatou manželského zväzku ako takého. Aj keď aj táto časť tu zohráva svoju úlohu, nie je však dominantnou, aj napriek tomu, že sú na nej vlastne postavené základy celého filmu. S príbehom sa tu do značnej miery tak spája aj humor. Ten je deja zakomponovaný veľmi šikovným spôsobom, pričom nenápadne plynie príbehom. Nie sú mu venované žiadne nasilu vyhradené scény, ako sa to deje v mnohých iných filmových prípadoch, ale je šikovne vložený do jednotlivých dialógov a scén. A vďaka tomu pôsobí na diváka ešte lepším dojmom, je prirodzenejší a úprimnejší. Veľkú úlohu v tom zohráva samozrejme aj výber hercov. Okrem Zdeňka Svěráka ako hlavnej postavy, vo filme zohrávajú dôležitú úlohu hlavne vedľajšie postavy, čo je v podstate takmer väčšina zvyšného hereckého obsadenia. Spomedzi nich baví napríklad Jiří Macháček či Jan Vlasák, aj keď menovať by sa dalo ešte ďalej. Vratné lahve sú príjemnou oddychovou komédiou, ktorá sa s humorom pozerá na život "dôchodcu" a jeho "problémov". Je to sonda do partnerského života, symfónia za zvukov štrngajúcich fliaš, túžba ešte niečo zažiť, snaha ešte niečo dokázať. A hoci to nie je vrchol českej kinematografie, stále sa jedná o veľmi podarený snímok, ku ktorému sa divák aj viackrát rád vráti. Tak, ako sa k Tkalounovi vracajú láhve.

    • 17.8.2018  11:16

    Jesse (Asthon Kutcher) a Chester (Seann William Scott) sa v noci poriadne "vysmažili". Ráno sa budia, nemohúc si spomenúť na nič, čo sa v noci udialo. S ich priateľkami - dvojičkami (Jennifer Garner a Marla Sokoloff) majú oslavovať výročie, ale darčeky, ktoré im kúpili nechali v aute. A to sa kdesi stratilo. Dvojica sa tak vydáva hľadať auto, pričom pri svojej "púti" narazia na zaujímavú sortu postáv, dokonca aj takých, ktoré nie sú z tohto sveta. Ak sa vám takýto stručný popis tohto snímku zdá byť dosť zvláštny a uletený, verte, že režisér Danny Leiner v konečnom dôsledku zachádza ešte omnoho ďalej. Ďalej do filmových vôd, ktoré však ťažko nazývať zvláštnymi či uletenými, ako skôr nezábavnými a trápnymi. Pretože presne taký je celý tento snímok. Bohužiaľ, akokoľvek sa divák snaží na ňom nájsť čo i len jedno väčšie pozitívum, nenachádza ho. Keďže by sa malo v tomto prípade jednať o komédiu, divák očakáva, že sa zasmeje, aj keď herecké obsadenie hneď z úvodu naznačuje, že sa jedná o ten druh komédie, v ktorom humor nie je priveľmi prepracovaný a v mnohom je dosť prvoplánový. Ale niekedy skvele dokážu zafungovať aj takéto záležitosti, tak prečo by to nemohlo fungovať aj tu, pomyslel by si nejeden divák. Nuž, v tomto prípade to nefunguje preto, lebo scenár je takou neskutočnou hlúposťou, až sa tomu nechce veriť. Spája v sebe prvky "stoner" filmu so sci-fi, pričom sa to celé snaží tváriť ako bláznivá komédia. Ale jediné, čo je na tomto filme bláznivé, je skutočnosť, že sa ho vôbec niekto rozhodol natočiť. Ak divák sedí pri komédii takmer hodinu a pol s výrazom "pokerface", pravdepodobne s tou "komédiou" niečo nebude v poriadku. A presne to sa deje tu. Odhliadnuc od už tak zvláštneho námetu, by divák čakal, že jednotlivé "humorné" sekvencie snímok vylepšia. Ale deje sa presný opak a tento miestami až trýznivo trápny "humor" sťahuje všetko ešte viac ku dnu. Film postráda čo i len maličkú štipku základnej logiky, čím ho nemožno zaradiť ani na najspodnejšie priečky bláznivých komédií, pretože toto nie je ani bláznivá komédia. Je to absolútna a nezábavná hlúposť, ktorá ale zrejme vyhovuje veľkej väčšine cieľovej "stoner" skupiny. S "príbehom" a "humorom" kráčajú ruka v ruke aj jednotlivé postavy. A tie, ako ste zrejme uhádli, sú rovnaké ako "humor" snímku - nudné, nezaujímavé, nezábavné. A v prípade Seanna Williama Scotta aj otravné už len pri pohľade naň. A "dokonalou" čerešničkou na torte je výprava, ktorej jednotlivé lokácie sú až kŕčovito postavené a naaranžované. Otras. Dude, Where's My Car? je zúfalým pokusom snažiacim sa tváriť ako bláznivá komédia. Je to zúfalý pokus snažiaci sa tváriť ako komédia. Je to zúfalý pokus snažiaci sa tváriť ako film. Ale nič z toho nie je. Bohužiaľ, je to len 83 minút dlhá nelogická a nezábavná zlátanina, ktorá je do maximálnej možnej miery iba stratou divákovho času. Jej jedinou zúfalou záchranou, malým vyfučaným záchranným kolesom, tým najmenším možným pozitívom je vskutku chabý, ale poctivý soundtrack, za ktorý si tvorcovia zaslúžia tú najmenšiu možnú pochvalu. Ale ani to nič nemení na tom, že tomuto dielu by sa mal každý vyhnúť veľkým oblúkom a stráviť svoj čas zmysluplnejšou činnosťou.

    • 16.8.2018  13:30
    Woodstock (1970)
    ***

    August 1969, vo Vietname zúri vojnový konflikt, ktorý neskôr poznačí americkú spoločnosť už naveky. Vtom istom čase a o niekoľko tisíc kilometrov ďalej, neďaleko dovtedy malého a nenápadného mestečka Bethel v štáte New York, sa začínajú schádzať tisícky mladých ľudí, ktorí žiadajú spoločenskú zmenu. Pre seba, pre Spojené štáty, pre celý svet. Začína sa festival Woodstock. Ešte pred oficiálnym začiatkom 15. augusta však na miesto prichádza režisér Michael Wadleigh so svojím štábom, netušiac, že zábery, ktoré v nasledujúcich dňoch nakrútia, sa stanú doslova legendárnymi. Tri dni mieru a hudby, motto festivalu Woodstock, rezonuje v mysliach a srdciach ľudí aj po rokoch. Nielen tých, ktorí mali možnosť sa ho osobne zúčastniť, ale aj tých, ktorí dokážu pocítiť energiu hudby a voľnomyšlienkárstva, značne vybočujúcu z pesimizmu vietnamskej a studenej vojny šesťdesiatych rokov. Tvorcovia v tomto dokumente zachytávajú začiatok festivalu, jeho koniec a všetko medzitým. Radosti aj starosti. A ako môže divák vidieť, oboch bolo veru požehnane. Problémy s prelomením plotu, prílev ľudí bez lístka do areálu, neskoršie zrušenie vstupného či problémy s dažďom. Nič z toho však negatívnym spôsobom dianie na festivale neovplyvnilo. Ako možno vidieť, hudba, láska, mier a mäkké drogy boli to najdôležitejšie. A spôsob, akým sa to režisérovi Michaelovi Wadleighovi, no hlavne kameramanovi Davidovi Myersovi podarilo zachytiť, je naozaj obdivuhodný a veľmi hodnotný. Ale to isté možno povedať aj o strihu, na ktorom sa, mimochodom, podieľal aj Martin Scorsese, či finálnej úprave. Pestrosť záberov, ktoré mnohokrát bežia simultánne pri sebe v dvoj či viac expozícii, prenáša diváka k Woodstocku tak blízko ako sa len dá. Rozhovory s návštevníkmi, hudobníkmi či miestnymi obyvateľmi tento pocit ešte viac znásobujú. Nenápadnú, no skvelú dobovú paralelu medzi vojnou a mierom v dokumente predstavuje zamestnanec firmy "Port-O-San", čistiaci záchody, ktorý hovorí o tom, že jeden z jeho synov je takisto na festivale, zatiaľ čo ten druhý lieta s helikoptérou vo Vietname. Výrazným mínusom celého dokumentu je však dĺžka stopáže. Je síce pochopiteľné, že tvorcovia chcú divákovi odovzdať z tohto festivalu čo najviac, ale vyše tri hodiny sú na dokument naozaj veľa. Ponúkali by sa rôzne alternatívy ako dokument skrátiť alebo rozdeliť na viacero častí, ale s tým už teraz asi nič nenarobíme. Woodstock ale okrem spomínanej prehnanej dĺžky nemá nič, čo by mu mohol divák výraznejším spôsobom vytknúť. Žánrovo sa jedná o naozaj kvalitný dokumentárny kúsok so skvelou kamerou, okorenený o viaceré hudobné vystúpenia jednotlivých interpretov. Takže každý, kto má niečo cez tri hodiny k dobru a chcel by pocítiť nefalšovanú svojskú atmosféru šesťdesiatych rokov v rytme rocku a folku, mal by siahnuť po tomto Oscarom ocenenom dokumente z roku 1970.

    • 14.8.2018  19:44
    Fetiše socializmu (TV seriál) (2014)
    **

    Časy nedávno minulé, ako sa rokom socializmu v Československu niekedy prezýva, sú pre mnohých pamätníkov, najmä tých režimom prenasledovaných, dobou, ktorú by si neprial zažiť nikto z nás. Citeľný dopad rokov izolácie od moderného západného sveta cítiť v mnohom vo verejnom živote na Slovensku ešte aj dnes. Socialistická stopa mizne pomaly, pričom je otázne, či niekedy vôbec zmizne. A hoci boli roky normalizácie veľmi zvláštnou dobou, priniesli so sebou aj niekoľko pozitívnejších aspektov, ktoré sa prejavili najmä ako spoločenské fenomény tejto doby, a ktoré sú aspoň malými pozitívami v živote ľudí vtedy žijúcich. A práve tieto spoločenské fenomény sleduje dokumentárna séria RTVS v rozmedzí troch sérií, s počtom celkovo tridsiatich dvoch častí. Viacerí tvorcovia, ktorí sa na jednotlivých častiach podieľajú, tu predstavujú divákovi skutočne pestrú škálu typických "znakov" socializmu, avšak v oveľa príťažlivejšom kabáte, než v tom politickom. Aj keď, úprimne, do akých sfér života v tých rokoch nezasahovala politika, že? Ale to je na inú diskusiu. Pre mnohých divákov je tak táto dokumentárna séria ohliadnutím sa späť za ich mladosťou a na to, čo ju sprevádzalo. Pre tých, ktorí tieto roky už nezažili, je to potom čiastočne zaujímavé nahliadnutie zahalené jemným rúškom tajomstva, v mnohom neporovnateľne iné, možno pre mnohých nepochopiteľné. Avšak, hoci jednotlivé témy epizód na prvý pohľad vyzerajú pútavo, akonáhle sa divák zapozerá, zistí, že tomu tak nie je. Koncept väčšiny epizód je postavený na rozprávaní dobových pamätníkov o tom či onom fenoméne, ale problémom je, že takýto koncept prílišnú divácku atraktivitu neponúka. Archívne zábery, ktoré by mali byť akýmsi nosným pilierom sa tu síce objavujú, ale sú iba akýmsi spestrením rozprávania ľudí. V tomto smere je napríklad relácia Noc v archíve omnoho lepšou, výrazne kvalitnejšou a zábavnejšie spracovanou alternatívou. Ale aby sme tým "fetišom" iba nekrivdili, treba povedať, že viaceré epizódy sú príjemným prekvapením. Epizóda s podtitulom "Útek na špicu hitparád" či celá tretia séria známa ako "Fetiše televízie" sú príkladmi, ktoré stoja za zmienku. Fetiše socializmu, respektíve televízie sú tak vo všeobecnosti skôr slabým priemerným spomínaním na jednu zvláštnu dobu v dejinách (Česko)Slovenska, ktorá so sebou okrem izolácie od západného sveta priniesla aj množstvo jedinečných "úkazov", dobových fetišov, ktoré sa nezmazateľne vryli do pamäti ľudí. To sa však nedá povedať o tejto dokumentárnej sérii, na ktorú zrejme väčšina divákov po zhliadnutí zabudne. A nemožno sa čudovať, z veľkej časti sa totižto jedná o sklamanie.

    • 13.8.2018  19:41
    Únos (2017)
    ***

    Deväťdesiate roky boli na novovzniknutom Slovensku skutočne temným obdobím. Počas nich sa rýchlo začali objavovať mnohí zbohatlíci a rôzne existencie, ktoré si kadejakými praktikami razili svoju cestu ku "sláve a moci". Nikoho panovanie však netrvá večne, každá minca má dve strany, a preto si v tomto období svoj čas na "výslní" mnohí neužívali dlho. Rovnako to bola aj doba špinavých politických hier, v ktorých bola namočená nielen vládnúca strana, ale aj najvyššie štátne inštitúcie. A práve jednu z najzásadnejších udalostí moderných slovenských spoločensko-politických dejín predstavuje vo svojom filme podľa skutočnosti režisérka Mariana Čengel Solčanská. Únos prezidentovho syna. V časovom rozmedzí niekoľkých rokov dejová línia filmu sleduje hlavné, rovnako aj vedľajšie postavy, ktoré sú spojené s týmto prípadom, a takisto aj udalosti ním ovplyvnené. Postavy v snímku síce vystupujú iba pod krstnými menami, prípadne prezývkami, ale väčšine divákov je zrejme hneď jasné, kto koho zo skutočného sveta predstavuje na filmovom plátne. Snímok a príbeh podľa skutočných udalostí, ktoré predstavuje, je v našej krajine bezpochyby veľmi dôležitým, ale ako takmer väčšina filmov, ani o ňom sa nedá hovoriť ako o bezchybnom. Pravdupovediac, táto dráma z roku 2017 má od dokonalosti ďaleko. Jej najsilnejšou, no zároveň aj najproblematickejšou stránkou, je príbeh, konkrétnejšie však jeho zloženie či koncepcia. Rozkúskovanie na viaceré pasáže rozdelené na niekoľko rokov síce tvorí dôležitú postupovú mozaiku, ale čím ďalej sa kopia, tým viac má divák pocit, že mu takýto spôsob príbehového rozprávania priveľmi nesedí. Nie preto, že by bol spracovaný zle, ale kvôli tomu, že niektorým scénam, a takisto aj postavám, by sa patrilo dať omnoho väčší priestor, než aký vo filme dostávajú. Stretávajú sa tu dva "svety" - krátke, ale o to silnejšie a údernejšie scény, ktoré diváka naozaj zaujmú, a potom tie dlhšie, ale nezáživnejšie scény, viackrát zbytočne naťahované, niekto by mohol povedať až nudné. Potencionálna neuveriteľná sila celého príbehu sa iba kvôli takejto, povedzme, drobnosti mení na síce zaujímavý a pozerateľný, ale filmovo priemerný počin. Podobné je to aj na hereckom poli. Tu však treba na obranu tvorcov jedným dychom dodať, že priemernosť väčšiny hereckého obsadenia vyplýva z veľkého množstva postáv a časovej limitácie, ktorú tá či oná postava dostáva. Nemožno sa preto veľmi čudovať, že najlepšou postavou je tá hlavná - mladá novinárka Marta, ktorú stvárňuje vskutku sympatická Rebeka Poláková. Okrem nej za zmienku stoja ešte Maroš Kramár v roli Predsedu a Milan Ondrík ako Chalanisko. Čo sa týka ostatných filmových aspektov, je potrebné spomenúť vcelku kvalitnú výpravu, pričom niekoľko známych lokácií má možnosť divák vidieť z iného uhla ako obvykle, a takisto v ničom nezaostáva ani kamera. Tá v niektorých scénach pôsobí ľahkým alternatívne ladeným dojmom, ale ten celkom rýchlo pominie. Únos je, ako už bolo spomenuté, jedným z najdôležitejších slovenských filmov. Nie kvôli svojmu spracovaniu či kvalite, ale kvôli odkazu, ktorý svojím príbehom zanecháva. Zanecháva odkaz temných deväťdesiatych rokov, na ktoré by sa nikdy nemalo zabudnúť už len z toho dôvodu, aby sa nikdy žiadne podobné roky nezopakovali. Pri pohľade na snímok z čisto filmového hľadiska sa však jedná o priemerné dramatické dielo, ktoré nesklame, ale ani nenadchne. Také niečo medzi.

    • 7.8.2018  19:29

    Život na strednej škole nie je žiaden med. Obzvlášť, ak ste do svojich šestnástich rokov vôbec nechodili do školy a vzdelávali ste sa doma. Tak nejako sa na začiatku snímku režiséra Marka Watersa musí cítiť hlavná postava Cady Heron (Lindsay Lohan). Tá hneď prvý deň na strednej škole pochopí, ako to tam všetko chodí, a aby tam vôbec "prežila", musí sa zaradiť do tej správnej partie. Časom sa jej, najprv zo žartu, podarí dostať medzi najpopulárnejšie baby na škole, pričom, ani nevedno ako, sa onedlho stane jednou z nich. Cady si razom musí vybrať medzi naivnou popularitou a skutočným priateľstvom. Ako sa všetko skončí zrejme netreba pri podobných filmoch veľmi opisovať, no dobré by však bolo sa bližšie pozrieť na snímok ako na celok. Celok, ktorý je na prvý pohľad pre väčšinu divákov zrejme iba ďalším z rady možno až béčkových počinov. Áno, v mnohom tak na prvý pohľad pôsobí, dokonca aj na druhý pohľad, keď sa ho divák rozhodne sledovať, ale hneď ho kvôli tomu odsudzovať určite nie je na mieste. Dôvodov, prečo sa oplatí dať mu šancu, je niekoľko. V prvom rade je to kvôli jeho príbehu, ktorý síce nie je vyložene silnou stránkou, a navyše v očiach mnohých môže do istej miery pôsobiť až príliš prvoplánovo a predvídateľne, ale viaceré jeho časti určite stoja za to. Jedná sa najmä o pasáže a scény, do ktorých tvorcovia šikovne zakomponovávajú vtip. Pracujú tu ako s humorom situačným, tak aj s tým, ktorý v sebe skrýva takzvané "cultural references" doby, v ktorej snímok vznikol. Či už jeden alebo druhý typ humoru, oba do filmu pasujú, pričom ťažko nájsť scénu, v ktorej by pôsobil vyložene silene. Dá sa povedať, že väčšina deja je postavená práve na dobre fungujúcom humore, ktorý diváka prinúti sa viackrát úprimne zasmiať. A to je v prípade takéhoto snímku polovicou úspechu. Čo na príbehu okrem jeho humoru treba oceniť, je výprava zasadená do prostredia strednej školy. Hoci je pravda, že tvorcovia sa o maličký kúsok ešte mohli so stredoškolským prostredím viac pohrať a trochu ho vylepšiť, tradičnú atmosféru americkej strednej školy z filmu cítiť. A to nielen výpravou, ale aj tradičnými, či menej tradičnými "cliques", ktoré neodmysliteľne patria ku koloritu každej "high school", a nechýbajú ani v tomto prípade. Hlavne ich predstavenie v úvode filmu je skvelé a zábavné. Ale nič z toho by nefungovalo bez postáv, ktoré prenášajú humor až priamo k divákovi. Je preto dôležité spomenúť, že ony, no hlavne ich protagonisti, sú ďalšou zo silných stránok celého filmu. O sympatickej Lindsay Lohan toho netreba veľa hovoriť, ale je dobré spomenúť najmä viaceré zaujímavejšie vedľajšie postavy, ako napríklad jej alternatívnu kamarátku Janis Ian, ktorú stvárňuje veľmi sympatická Lizzy Caplan, či riaditeľa školy Mr. Duvalla v podaní Tima Meadowsa. Ten pre seba v jednom momente takmer "ukradne" celý film. Za zmienku však stojí aj Rajiv Surendra ako svojský indický "kockáč" Kevin Gnapoor. Mean Girls je snímkom, ktorý po čisto príbehovej stránke neponúka žiadnu extra zábavu, ale skôr veľmi predvídateľný dej, ktorý by sám o sebe ani veľmi nestál za povšimnutie. Avšak v spojení spomínaného veľmi dobre fungujúceho humoru, atmosféry americkej strednej školy a šikovnému výberu hercov, sa razom mení na zábavné a fungujúce dielo. V konečnom dôsledku však treba objektívne skonštatovať, že sa jedná o jednoduchý snímok priemernej kvality, ktorý aj napriek svojmu humoru príliš nevyčnieva z radu jemu podobných "teenage" komédií. Vidieť ho raz ako akýsi oddychový film však divákovi rozhodne neuškodí a určite ho do istej miery aj pobaví.

    • 4.8.2018  11:27
    Gomora - Série 3 (série) (2017)
    *

    Po dvoch relatívne úspešných a pozerateľných sériách prichádza na scénu aj tretie sériové pokračovanie z prostredia neapolskej mafie. Po smrti Dona Pietra Savastana (Fortunato Cerlino) je zrazu plná moc v rukách jeho syna Gennara, ktorého stvárňuje sériu od série čoraz viac nesympatickejší Salvatore Esposito. Klan stráca na sile, Gennarova pravá ruka, Ciro Di Marzio (Marco D'Amore) najprv odchádza do Bulharska, neskôr sa pridáva ku malému gangu, ktorý chce získať na sile predávaním drog na už zabratých neapolských spotoch. Tretia séria sa na prvý pohľad nijako neodlišuje od jej predchodcov, ale keď sa na ňu divák pozrie bližšie, zistí, že rozdiel je markantný. Zatiaľ, čo dve predchádzajúce série sú aspoň ako-tak pozerateľnou záležitosťou, hoci aj tam sa pri niektorých dieloch musí divák doslova premáhať, v tomto prípade sa musí premáhať pri všetkých dvanástich epizódach. Ak doteraz seriál vôbec oplýval nejakým "kúzlom", to sa tu stráca, a dej sa razom premieňa na nezaujímavé vozenie sa na mopedoch, predaj a "dílovanie" drog, či ešte viac nezaujímavejšie dialógy z úst veľmi nesympatických postáv, rovnako nesympatických ako ich protagonisti. Akokoľvek sa tu divák snaží nájsť niečo pozitívne, čo by ho na tejto sérii bavilo, bohužiaľ, to nenachádza. Ani akési dejové "zvraty", ktorým sa mu dostane, nepredstavujú zásadnejší zlom v nazeraní na celkovú kvalitu pokračovania tohto seriálu. V žiadnom prípade ju nevylepšujú, ba naopak. Kvalita ide mimoriadnym spôsobom nadol, pričom každý, kto videl dve predchádzajúce série, a bol s nimi spokojný, by mal dôsledne zvážiť sledovanie tejto série. Kvalitatívny rozdiel je viac než citeľný. Gomorra - La Serie Saison Tre a jej sledovanie je vyložene stratou času, ktorý môže divák využiť inak, alebo pri sledovaní lepší filmových či seriálových kúskov, než tým, že bude sledovať večné vyvážanie sa na mopedoch neapolskými uličkami a predaj drog. Príbehová časť je nezaujímavá a nesympatická. Rovnako je to aj s väčšinou hereckých tvárí, ktoré sa tu objavujú. Tretia séria je jasné "nie", ktoré sa takmer vôbec neoplatí začať sledovať, pretože nie je ničím viac, než len sklamaním a stratou divákovho času.

    • 3.8.2018  19:01
    Úkryt (2002)
    *

    Meg Altman (Jodie Foster) sa spoločne so svojou dcérou (Kristen Stewart) nasťahuje do ich nového obrovského newyorského domu. Niekoľko poschodí, množstvo schodov, nespočetne veľa izieb a dokonca aj výťah. A takisto aj zdanlivo tajná miestnosť - úkryt. Úkryt, do ktorého sa musí Meg spolu s dcérou zavrieť hneď prvú noc, pretože do ich nového príbytku zavítali traja neočakávaní hostia. Hostia, ktorí určite nie sú iba milými susedmi od vedľa. Snímky režiséra Davida Finchera, alebo ak chcete "fincherovky", sú pre mnohých divákov znakom vysokej filmovej kvality. Pri niektorých filmoch spomínaného režiséra je tomu bez najmenších pochýb skutočne tak, ale "home invasion" thriller z roku 2002 k zbierke kvalitných "fincheroviek" z prostých dôvodov radiť, bohužiaľ, nemôžeme. Snímok s pomerne hviezdnym obsadením, na ktoré dôjde ešte neskôr, sa "zadrháva" na základnom kameni každého audiovizuálneho snímku - na svojom vlastnom príbehu. Ten síce po svižnom úvode diváka bez najmenších okolkov a zbytočností hádže priamo k hlavnej dejovej podstate, kde sa však zrazu všetko akosi zasekáva. Hlavná protagonistka so svojou dcérou sú zavreté v úkryte, po dome im pobehuje nevítaná návšteva a... A ďalej čo? Od chvíle uzavretia sa v úkryte, je divákovi jasné, kam bude všetko smerovať, ale forma podania deja je pre neho v tej chvíli ešte stále pomerne veľkou neznámou. Dopracovať sa na samotný záver filmu je však malé-veľké utrpenie. Prečo? Z jednoduchého, už spomínaného dôvodu - príbehu. Ak divák očakáva akciu, dostane z nej trochu ochutnať. Ak divák očakáva napätie, môže naň rovno zabudnúť. Ak divák očakáva dejový zvrat, môže... Netreba predbiehať, ale je potrebné skonštatovať, že pri záverečných titulkoch sa dozaista poteší množstvo sklamaných, možno až naštvaných divákov. Všetko, čo tu jeden očakáva od tradičného "home invasion" filmu, neprichádza. Na obraze sa síce stále niečo deje, problémom však je akási "dejová prázdnota". Hoci sa film tvári atmosfericky, skutočná atmosféra mu chýba, dialógy postáv sú nezáživné, hlavná zápletka je predvídateľná, ale čo je horšie, absolútne nezaujímavá. Človek vždy vraví niečo podobné s ťažkým srdcom, ale, bohužiaľ, sa v tomto prípade jedná o takmer dve hodiny nudy, ktorá síce navonok vyzerá veľmi zaujímavo, ale pod svojím obalom skrýva nekvalitný obsah. Čo sa spomínaného hereckého obsadenia týka, platí skutočnosť, že hviezdne mená nerobia hviezdny film. Od väčšiny môže divák očakávať maximálne priemerný výkon, viac zaujme snáď len Kristen Stewart v jednej zo svojich prvých hereckých rolí. Panic Room je tak bezpochyby pre mnohých dozaista obrovským sklamaním. Sklamaním, ktoré klame svojím zovňajškom. Sklamaním, ktoré klame svojím príliš "overrated" statusom. Ďalšia kritika na adresu tohto filmu by bola maximálne zbytočná, keďže všetko dôležité už bolo povedané vyššie. Preto je lepšie spomenúť aspoň jednu vec, vďaka ktorej nie je tento snímok absolútnou blamážou. Kamera. Plávajúce zábery po priestoroch domu, vtesnanie sa do najmenších škár v stenách a najtenších útrob potrubí a kabeláží. Chvalabohu, aspoň jedna vec, ktorá tvorcom vychádza, a na ktorú sa dobre pozerá. Je síce zúfalé sa takto utešovať, ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Ale takisto v prípade tohto filmu platí staré známe - raz stačí.

    • 31.7.2018  11:58

    Po psychologicko-mysterióznom thrilleri Jisatsu sākuru z roku 2001 prichádza režisér Šion Sono o štyri roky neskôr s jeho voľným pokračovaním. Nepresúva sa v čase, snímok situuje do rovnakého obdobia, ale viac sa zameriava na nenápadné pozadie udalostí, vďaka čomu divákovi odkrýva doteraz viaceré zahalené skutočnosti. 17-ročná Noriko Shimabara (Kazue Fukiiši) uteká z domu do veľkého Tokia, aby sa tu stretla s Kumiko alias Ueno Station 54 (Cugumi). Zdanlivo nenápadné stretnutie kdesi pri nenápadnej skrinke na stanici v Tokiu sa časom mení na zvláštnu spoluprácu. Noriko po čase nasleduje aj jej sestra Yuka (krásna Juriko Jošitaka), pričom obidve opúšťajú čoraz zúfalejšieho otca (Ken Micuiši). Na pozadí tokijských samovražd v Jisatsu sākuru režisér Šion Sono tentokrát pred diváka prináša o niečo menej krvavý, ale rovnako svojsky japonský filmový počin so všetkým, čo k nemu patrí. Počas vyše dve a pol hodiny trvajúcej stopáže je snímok rozdelený na viacero kapitol a sleduje v nich hlavné postavy, pohľad na svet ich očami a do značnej hĺbky necháva diváka nazrieť aj do ich vnútra, na ich mentálne a citové rozpoloženie. Mapuje udalosti pred, počas a čiastočne aj po tom, čo stránky novín zaplavujú správy o "Suicide Club". A zatiaľ čo v prípade snímku z roku 2001 zdanlivo sleduje slepé nasledovanie vodcu a akýchsi "ideálov", tu sa deje presný opak. Celý príbeh je vybudovaný na vzbure mladej Noriko proti otcovým tradičným konvenciám, z ktorých sa chce 17-ročná dievčina útekom do Tokia vymaniť. Znovu sa na ne však naráža. Tentokrát však v úplne inej pozícii, dokonca aj s úplne iným menom. Pred divákom, najmä nejapoským, otvárajú tvorcovia v Tokiu zvláštny svet, v ktorom sa stratení snažia nájsť samých seba spôsobom, akým to najlepšie vedia. Samota je v 13-miliónovej metropole citeľná viac, než kdekoľvek inde. Zobrazuje sa tu nielen stret generácii, najviac citeľný vo vzťahu Noriko a jej otca, ale takisto veľmi citeľný vnútorný konflikt postáv voči sebe samým, čo dokazujú mnohokrát dlhé a hlboké monológy. K úlohe vyrovnať sa so svojím postavením v spoločnosti pristupuje každý po svojom, čo niekedy vyúsťuje až do najfatálnejších záverov. Pre mnohých divákov to tak môže byť pomerne náročný filmový kúsok, pretože sedieť takmer tri hodiny pri filozofických monológoch a dialógoch z hĺbky japonských duší je niečo, na čo nie je bežný divák úplne zvyknutý. Tí, ktorým takýto spôsob rozprávania príbehu nevadí, sa však určite budú baviť. Áno, v mnohom to je až svojsky japonské a pre západný svet až miestami nepochopiteľné, uzatvorené, niekto by možno povedal až úchylné, ale práve vďaka tomu dokáže tento film bodovať. Šion Sono púšťa diváka ku svojim postavám tak blízko, ako sa len dá. Mentalita ľudí z krajiny vychádzajúceho slnka sa tu mieša s filozofickými otázkami o vlastnej existencii a skrytými metaforami. V mnohom podobné Jisatsu sākuru, zároveň však úplne iné. Možno aj o niečo slabšie, ale stále veľmi pútavé. Noriko no Shokutaku so svojím drastickým, ale až nevinne a pokojne pôsobiacim záverom, a spätnou metamorfózou viacerých postáv, je odrazom vzbury proti konvenciám, chvíľkovej zdanlivej voľnosti a následného uväznenia vnútri samého seba. Stvárňované role, ktoré na seba ženské postavy vo filme berú, sú akýmsi obrazom, že s nasadenou maskou nemôže človek nikdy prijať svoje skutočné ja. Stať sa skutočným "ja" sa dá len dvoma spôsobmi - zahodiť masku alebo zomrieť. A ako zobrazuje film, to prvé je mnohokrát omnoho zložitejšie. Nazretie na pozadie udalostí Jisatsu sākuru mnohé veci z rovnomenného filmu vysvetľuje, mnoho však musí divák pochopiť sám. Opäť veľmi zaujímavé nahliadnutie na filmovú filozofiu z krajiny vychádzajúceho slnka, ktorá je určená najmä pre náročného diváka, ktorý hľadá vo filme hlbokú myšlienku a umeleckú hodnotu.

<< předchozí 1 2 3 4 5 9 13 17
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace