GTS_PUNK

GTS_PUNK

D. I.

Slovensko

6 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 8 11 14
    • 16.12.2017  23:19

    Filmov o školskej šikane už bolo natočených pomerne veľa. Aj keď hlavná pointa takmer vždy zostáva rovnaká, je zaujímavé sledovať ako jednotliví tvorcovia napísali a následne sfilmovali daný príbeh. Snímok mexického režiséra Michela Franca je ďalším z pohľadov na tému, o ktorej sa v našej spoločnosti stále nerozpráva toľko, koľko by sa malo. Hlavná postava Alexandra (Tessa Ia) prichádza do novej školy, kde sa zdá, že zapadla do kolektívu. Lenže, keď unikne jej erotické video, spolužiaci sa otočia proti nej, začnú ju využívať a psychicky aj fyzicky šikanovať. Veci naberajú rýchly spád a vyvíjajú sa možno iným smerom, než by divák očakával. A hoci koniec môže viacerých prekvapiť, celková dejová línia filmu neponúka výraznejšie momenty, ktoré by sa dali označiť za kvalitné. Príbeh je celkovo pomerne nezaujímavý a pomimo zobrazenej šikany je budovaný na vyobrazení vzťahu Alexandry so svojim otcom (Hernán Mendoza), ktorý je večne zaneprázdnený prácou. Logicky tak nemá na dcéru čas a nemôže sa o ňu poriadne zaujímať. Že by však jedna či druhá časť príbehu diváka výraznejšie oslovila, sa povedať nedá. Vo filme, ktorý sa snaží niečo budovať na emóciách, by v prvom rade mali byť emócie prítomné. Avšak toto je do maximálnej možnej miery prázdne. Divák poriadne nevidí do myslí jednotlivých postáv a ich vývoj takisto nie je na plátne badateľný. Jednotliví protagonisti konajú zvláštne, čo sa odráža na deji, ktorý je v určitých pasážach pomalý, v iných naopak možno až priveľmi rýchly. Z príbehovej línie sa však dá vyťažiť zrejme len veľmi málo, keďže podobný námet sa divákom prezentuje v mnohých iných formách. Hoci na tejto parkete film nežiari, nemožno sa tomu čudovať, keďže žánrovo sa jedná o veľmi malý priestor, na ktorom sa niečo nové vymýšľa len veľmi ťažko. Čím je však snímok odlišný od iných a to, čo je na ňom najviac badateľné, je práca s kamerou. S výnimkou jedného jediného záberu sú všetky ostatné statické, čo vytvára výrazný artový dojem a aspoň z estetickej stránky filmu pridáva trochu navyše. Después de Lucía je inak podpriemerným snímkom, ktorý príbehom výraznejšie nezaujme. Nielenže sa stráca medzi veľkým množstvom iných filmov, ale možno povedať, že sa stráca aj v pomerne malom vymedzenom žánrovom priestore filmov o šikane. Na túto pálčivú tému sa totižto zameriavajú aj podstatne lepšie snímky, než práve tento. V divákovi príbehová ani herecká stránka nezanechá výraznejší dojem, ale čo dozaista zaujme, je už spomínaná kamera. Statická, ale kvalitne odprezentovaná.

    • 16.12.2017  11:52

    Športové snímky sa tešia značnej popularite medzi filmovými divákmi. Hoci je ich výrazne menej ako "ostatných" filmov, aj medzi nimi sa nájdu lepšie a horšie kúsky. Dráma režiséra Olivera Stona z roku 1999 sa zameriava na fiktívny tím amerického futbalu Miami Sharks a hlavne na dve konkrétne postavy - starnúceho trénera Tonyho D´Amata (Al Pacino) a naivnú vychádzajú hviedzu, quarterbacka Willieho Beamena (Jamie Foxx). Filmový dej sleduje nielen rozpory vnútri tímu, ale takisto aj vývoj jednotlivých charakterov, ktorých život sleduje zo všetkých stránok. Nielen tých, ktoré vidia diváci na tribúnach a v televízii. Práve tento "inside look" na jednotlivé postavy a ich správanie je jednou z častí filmu, o ktorej sa možno vyjadrovať viac-menej kladne. Aj keď väčšinou nezobrazuje správanie, akému by mal divák fandiť, mnohokrát postavy konajú priam odpudivým spôsobom, je to filmovým plusom, pretože nič neprikrášľuje a zobrazuje realitu, aká nie je pre mnohých profesionálnych hráčov, nielen amerického futbalu, pravdepodobne ničím novým. Pre mnohých to je nesympatický pohľad, ale verne zobrazuje realitu, čo sa pri filme vždy cení. Pri pohľade na celkový dojem, aký film zanecháva, sa však už tak pozitívne vyjadrovať nemožno. Postupné budovanie deja k tak tradičnému americkému happyendu nie je problém, na to si už divák akosi zvykol, ale takmer všetko medzi začiatkom a koncom je akési mdlé. Nosná myšlienka filmu nedokáže poriadne zaujať, chýba jej výraznejší základ, na ktorom by sa dalo stavať. Na týchto nepevných základoch sa následne rúca celý dej, ktorý je pri dve a pol hodinovej minutáži niekedy dosť ťažké spracovať a vydržať pri ňom. Pomerne slabému deju dozaista nepomáhajú ani postavy, medzi ktorými si divák len ťažko nájde čo i len jednu, ktorej by mohol fandiť. Podpisuje sa na tom nielen správanie jednotlivých postáv, ale možno aj výber hercov. Samozrejme, že hlavné obsadenie tvoria známe tváre, ale ako medzi nimi, tak aj medzi vedľajšími postavami nie je nikto, kto by výraznejšie žiaril. Keď sa pozrieme na technickú stránku filmu, tak ani tu to nie je to pravé orechové. Kamera a rovnako aj strih sú miestami až extrémne chaotické, vyzerajú zle a ešte horšie sa na ne pozerá. Zakomponovanie dobovej hudby, ktorej výber je relatívne dobrý, však pôsobí rovnako. Jedna skladba sa prelína cez druhú, chýba tomu hlava aj päta. Ku kvalitnému diváckemu zážitku tak trochu dosť chýba aj oficiálna licencia tímov NFL. Niekto si povie, že to neznamená veľa, ale verte, že s licenciou vyzerá všetko lepšie. Any Given Sunday sa zubami-nechtami drží hranice priemeru. Darí sa mu to, nepadá nižšie, ale takisto neponúka žiadne náznaky toho, že by sa dokázal v kvalitatívnom rebríčku vyšplhať vyššie. Dej, postavy a aj všetky tie podstatné či menej podstatné omáčky okolo toho, neponúkajú divácky veľký zážitok. Negatívne vykreslené charaktery, aj keď dobre vyobrazené, to nezachraňujú. A dokonca to nedokáže zachrániť ani Al Pacino v poslednej scéne na tlačovej konferencii, hoci práve táto scéna je tým vôbec najlepším momentom v celom filme a každého diváka určite úprimne pobaví. Veľmi priemerný filmový zápas, ktorého záznam vyhľadá asi málokto.

    • 15.12.2017  16:31

    Pavúky už utkali veľa pavučiny od doby, kedy si Tobey Maguire poprvýkrát obliekol kostým pavúčieho muža a divákom sa predstavil v pravdepodobne najlepšom filme o tomto komiksovom hrdinovi. Po rokoch sa do kultového červeno-modrého kostýmu už po druhýkrát oblieka Andrew Garfield, mladá herecká krv, ktorá však zároveň po druhýkrát výraznejším spôsobom sklamáva. Avšak divácke sklamanie neprichádza iba od neho, ale vlastne z celého filmu. A čo je na ňom zlé? Nuž to, vďaka čomu väčšina filmov podobnej kvality dosahuje hodnotenia, aké dosahuje. Celý film zlyháva na príbehu. Na nie ani tak zle postavenom príbehu, ale skôr na jeho nudnom a nezaujímavom storytellingu. Ten sa v snímku zároveň prenáša aj na iné faktory dotvárajúce dej. Základné gro príbehu "dobra proti zlu" je v poriadku, proti nemu nemožno mať väčších výhrad, aj keď je každému na začiatku hneď jasné, ako sa všetko skončí. Čo je na spomínanom storytellingu vôbec najhoršie je to, čo by pravdepodobne malo byť hnacím motorom celého filmu. Súboje medzi Spider-Manom a dvoma úhlavnými nepriateľmi, ktorým tu čelí, sú do maximálnej možnej miery nezaujímavým divadielkom, ktoré stratilo všetok lesk a slávu niekde v roku 2004. Týmto súbojom chýba akákoľvek nová idea a dajú sa označiť ako obrovské sklamanie. Electro a ani už niekoľká reinkarnácia Green Goblina neponúkajú v podstate nič žánrovo nové, ale problémom je aj celková výstavba ich charakterov. Na tom sa odráža nielen práca scenáristov, ale podstatnú úlohu v tom zohral aj výber hercov. Jamie Foxx ani Dane DeHaan neoslňujú - ako výzorom, tak ani výkonom na plátne. Viacero podobných rozporov tu možno nájsť pri takmer každom hercovi či herečke, hlavné postavy nevynímajúc. Možno že práve tie sú vôbec najhoršími zo všetkých, čo by sa dobrému filmu stávať nemalo. Lenže toto dobrý film nie je. Bohužiaľ, už aj Spider-Man sa stal vedľa Batmana a všetkých tých marvelovských Avengerov šialenou práčkou na peniaze, z ktorej vypadávajú aj takého filmové kúsky. The Amazing Spider-Man 2 už ani zďaleka nie je tým Spider-Manom, ktorého mali diváci radi. Prvý diel tejto série nenaplnil očakávania a tento fakt ostáva v platnosti aj v prípade jeho pokračovania. Pokračovanie dokonca pôsobí ešte horším dojmom po všetkých stránkach, na ktoré si pri filme možno spomenúť. K relatívne obstojnému námetu, ale zlému spracovaniu, je škoda sa vôbec vyjadrovať. Dve hodiny bezvýznamného mlátenia slamy bez výraznejších emócií s chabým a nesympatickým hereckým obsadením naozaj nie je niečím, čo by mohli oceniť ako komiksoví fanúšikovia, tak aj bežní laickí diváci. Film si totižto neužije ani jedna z tých spomínaných skupín. A toto všetko je iba akási špička ľadovca. Toho dobrého sa tu vyskytuje skutočne iba minimum a vidieť tento film iba raz maximálne stačí.

    • 8.12.2017  23:16

    Filmy pre tínedžerov sa dejovo zväčša točia okolo tém, ktoré sa tínedžerov bytostne dotýkajú. Logicky. A keďže aj tento snímok je určený práve pre túto divácku kategóriu, o tom, čo bude počas hodiny a štyridsiatich minút svojej stopáže rozoberať, je viac-menej jasné hneď na začiatku. Divákovi sa predstavuje sympatická 17-ročná Nadine (Hailee Steinfeld), ktorá, aspoň podľa seba, nemá v živote šťastie a nikdy ho mať nebude. Od tejto chvíle je jasné, že sa dejová línia celého filmu bude uberať smerom, na ktorého konci bude po akejsi metamorfóze z outsiderského charakteru úplne iný človek s úplne iným pohľadom na svet. Pomerne vysoko predvídateľné, ale lámať nad filmom palicu hneď na začiatku určite nie je dobrý nápad. Dať mu šancu sa oplatí z viacerých dôvodov, hoci nie sú ničím prelomovým. Vybrať jeden hlavný je však pomerne ťažké, keďže spomínaná dejová línia nie je niečím, čo by sa dalo označiť za silnú stránku snímku. V tomto smere sa totižto jedná o hoci sympatickú, ale nie veľmi zaujímavú záležitosť. Ak možno aplikovať pojem "filmová jednohubka" v praxi, sem pasuje perfektne. Aj keď je príbeh relatívne predvídateľný, nenudí a sem-tam dokáže aj úprimne diváka pobaviť, inokedy sa dokáže dostať až do trošku serióznejších vôd, okolo ktorých vlastne celý čas tak potichšie chodí. Celú dobu v spoločnosti sympatickej Hailee Steinfeld, pri ktorej vo vedľajších úlohách najviac zo všetkých pobavia Woody Harrelson či Hayden Szeto. Harrelsonovi rola toho jedného "cool" učiteľa na škole pasuje a nemožno sa čudovať, že najlepšie z tých pár hlášok patria práve jemu. Neurazí ani výprava, ale treba podotknúť, že jej potenciál nie je ani zďaleka využitý naplno. Prostredie strednej školy, obzvlášť tých amerických filmových stredných škôl, je neskutočne vďačným miestom, ktoré dokáže na kamere vyniknúť. Tu sa to, bohužiaľ, nedeje a spoločne s výpravou nie je naplno využitá vlastne ani tá kamera. Viacero záberov je zaujímavých, ale nič svetoborné neponúkajú. The Edge of Seventeen je filmom, ktorý je taký celý. Vyslovene nenudí, vyslovene neurazí, ale divák sa určite nepôjde utĺcť za tým, aby si ho mohol pozrieť znovu. Jedná sa o veľmi priemernú tínedžerskú komédiu s prvkami drámy, ktorá je však veľmi predvídateľnou záležitosťou. Tá navyše celú dobu plynie veľmi pomaly, miestami sa dokonca zdá, ako keby bola zaseknutá, aby sa na konci rozbehla relatívne rýchlym tempom do finišu, v ktorom skončí pomerne zvláštne. Niekomu sa môže zdať, že priam až nasilu. Rozhodne treba povedať, že snaha o aspoň ako takú atmosféru z deja sa na konci stráca úplne. Divák sa párkrát zasmeje, raz či dvakrát sa možno zamyslí, ale to je tak všetko. Žiadna extra výnimočná záležitosť sa v tomto prípade nekoná. Raz vidieť stačí.

    • 8.12.2017  19:22
    Sherlock - Série 2 (série) (2012)
    ****

    Po chytľavej prvej sérii, ktorá dozaista dostala takmer každého jedného diváka, ktorý ju videl, sa legendárny britský detektív nového tisícročia vracia aj v druhej série. Opäť s porciou troch dielov, ktoré každý svojou dĺžkou môžu konkurovať bežným filmom. Nie však len dĺžkou minutáže sa druhá séria Sherlocka približuje filmom, ale rovnako je tomu aj na poli kvality spracovania. V tomto prípade dokonca veľmi ľahko strčí do vrecka svojho kabáta nejeden film čo i len jednou epizódou. Po otvorenom konci na začiatku prvej série tu nabieha dej do zabehnutých koľají veľmi ľahko, ale pritom dokonalo sofistikovane, čo dáva vyniknúť kvalitne spracovanému scenáru. Jeho kvalita je výsadou celého seriálu, ale na epizódnych "drobnostiach" vyniká najviac. Bez prezrádzania akéhokoľvek deja treba povedať, že je tomu tak aj tu. Séria ponúka kvalitatívne viac-menej vyrovnané epizódy, až s výnimkou tej druhej, ktorej kultový námet ponúka, bohužiaľ, nie veľmi lákavé spracovanie. Avšak aj v tejto časti sa dajú nájsť viaceré pozitíva. Čo je však ťažným koňom všetkých troch epizód, okrem do detailov zvládnutého scenára, sú samozrejme rovnako dobre napísané postavy. Tie opäť dostávajú o čosi viac priestoru na akési sebaprezentovanie sa divákovi. Tradične silná dvojica Benedict Cumberbatch a Martin Freeman v spoločnosti obvyklých vedľajších postáv tentokrát dopĺňa aj Andrew Scott v roli hlavného Sherlockovho nepriateľa, Jima Moriartyho. A to je postava, o ktorej by sa dalo písať naozaj veľké množstvo riadkov, pretože tak dobre napísaná postava, ktorá navyše hercovi tak skvelo sadne, sa často nevidí. Možno je trochu odvážne tvrdiť, že ju možno zaradiť medzi vôbec najlepšie, aké sa vo filme či seriáli objavili, ale prečo nie? Správne využitý potenciál rozhodne ponúka a diváka musí baviť vždy, keď sa objaví na obraze. "Criminal mastermind" vyšperkovaný k dokonalosti. Sherlock - Series 2 baví minimálne rovnako, ak nie viac, ako epizódy v prvej sérii. Ponúka väčšiu prešpekulovanosť deja, o kúsok viac vyzretejšie postavy, o ktorých sa divák postupne dozvedá nové a nové veci, a ktoré zároveň majú otvorený priestor na ďalší postupný vývoj vrámci jednotlivých epizód. Všetko navyše okorenené humorom, eleganciou a takmer potrebným dejovým plot twistom, tak Sherlockovi vlastným. A nebyť v tom cliffhanger pre ďalšie pokračovanie, to by nebolo ono.

    • 2.12.2017  23:14
    Taxikář (1976)
    ****

    Travis Bickle (Robert De Niro) sa vracia z Vietnamu, nemôže spávať a tak berie prácu vodiča nočného taxíku. Na svojich jazdách tmavým New Yorkom, osvetleným iba blikajúcimi neónovými svetlami, si všíma všetky pouličné "živly", špinu a zlo. Sám vo svojich monológoch premýšľa o tom, ako by sa to všetko dalo raz a navždy zmeniť. Situácia, zdá sa, nemá riešenie, až nakoniec berie Bickle spravodlivosť do vlastných rúk. Možno to však nazvať spravodlivosťou? A ako by vôbec mala taká spravodlivosť vyzerať? Režisér Martin Scorsese sa filmom situovaným do New Yorku sedemdesiatych rokov snaží odpovedať na tieto, ale aj ďalšie otázky, ktoré sa v období jeho vzniku točilo okolo "mesta, ktoré nikdy nespí". To, že skutočne nikdy nespí možno vidieť vo filme dokonale. Ulice si vo dne v noci žijú svojim, nie veľmi pôvabným životom. Hlavná postava Bickla v nich naráža na rôzne figúrky, rôzne osudy a pritom sa snaží vyrovnať aj sám so sebou. Tieto pochmúrne obrazy z ulíc mu v tom však nijakým spôsobom nepomáhajú, skôr naopak, čo vedie k postupnému vykryštalizovaniu jeho charakteru po takej miery, keď je schopný spraviť takmer čokoľvek a nemyslieť pritom na následky. Stáva sa chodiacim zákonom tam, kde zákon chýba. Minimálne on tak seba vníma určite. Divák sa môže prikloniť na jeho stranu, sympatizovať s ním. Ale aj keď tak napríklad neurobí, musí minimálne súhlasiť s tým, že New York bol v sedemdesiatych rokoch poriadne špinavým miestom nielen na mape Spojených štátov. O tom ešte neskôr. K dejovej línii filmu treba povedať len toľko, že nie je komplikovaná, je veľmi ľahko čitateľná a aj napriek tomu dokáže diváka prinútiť, aby sa nad filmom zamýšľal. Vtiahne ho do deja a šikovne ho tam dokáže držať až do konca. De Niro je zas a znovu svojský, rolu podáva inak, a aj keď neponúka divákovi mnoho emócii, jeho postava baví. Už menej bavia postavy vedľajšie, medzi nimi viacero rovnako známych hereckých tvárí, ktoré si však dokážu stále udržať potrebnú kvalitu a svojou jedinečnosťou zároveň ponúkajú dávku charizmy. Film najviac boduje tým, čo už bolo spomenuté vyššie. Sedemdesiate roky a New York. Špina, zločin, drogy, prostitúcia, you name it... V časoch, keď ste na Times Square bez najmenších problémov našli pornokino či nevestinec (pretože na ne lákali obrovské neóny), by v New Yorku chcel žiť pravdepodobne málokto. Treba však podotknúť to, že toto obdobie tohto mesta v sebe nesie istú atmosféru, tak jedinečnú, že ju nemožno nájsť v žiadnom inom meste a v žiadnej inej dobe. Výprava je tak bez najmenších pochýb tou vôbec najsilnejšou stránkou celého filmu. A keď k tomu pripočítame bravúrnu kameru a stále prítomné tóny mysticky znejúceho saxofónu, je to hotová lahoda pre každého filmové fajnšmekra. Taxi Driver toho hovorí málo, ale stačí to na to, aby si divák urobil obraz o jednej dobe a jednom meste, ktoré sa zdá byť nenapraviteľné. A možno nehovorí iba o ňom, ale všeobecne o úpadku, o strate hodnôt a odľudštení sa. Darí sa mu to priam dokonale a je takmer nemožné na filme nájsť čosi, čo by divákovi viac či menej prekážalo. Tá či oná časť filmu sa tak ľahko môže podpísať na tom, že sa divák k snímku nejedenkrát vráti. A stále to v ňom zanechá rovnaký dojem, ako keď videl film poprvýkrát. Hovorte si, čo chcete, ale ten New York do seba niečo jednoducho má.

    • 2.12.2017  12:30
    Kontakt (1997)
    ***

    Kvalitne zvládnuté sci-fi nemusí vždy nutne byť o krvilačných bytostiach z ďalekých hlbín vesmíru, bažiacich priživiť sa na ľudských obetiach. Film režiséra Roberta Zemeckisa tak však môže od začiatku pôsobiť, keďže hlavná postava, vedkyňa Eleanor (Jodie Foster) zachytí vďaka obrovským teleskopom signál vysielaný zo vzdialenej galaxie. To vzbudí celosvetovú pozornosť, no zároveň spoločnosť rozdelí na dva tábory - na tých, čo veria, a tých, čo ostávajú skeptickí. Lenže nie je to práve tento signál, ktorý by mal všetkých ľudí na Zemi zjednotiť? Takmer dva a pol hodiny trvajúci snímok tak so sebou prináša viac otázok, než odpovedí na to, čo chce vlastne divákovi predať. Určite to však nemožno považovať za slabú stránku, keďže príbehová línia je najlepšie zvládnutou časťou celého filmu. Odhliadnúc od akýchkoľvek signálov, na ktorých je dej postavený, v ňom tvorcovia, podľa knižnej predlohy Carla Sagana, proti sebe stavajú dva "svety" - svet vedy a svet náboženstva. Stojac proti sebe od stredoveku, popierajúc jedny druhých, sa nikto nezamýšľal nad tým, či nemôžu byť tieto "svety" vzájomne prepojené. A práve na tieto filozofické otázky vsádza celý film, pričom táto stávka sa mu veľmi šikovne niekoľkonásobne vracia. Takéto, pre niekoho možno až mierne kontroverzné či citlivé filozofovanie je práve tým, čím dokážu tvorcovia naplno zabodovať. Vyslané signály z Vegy totižto nemusia byť od inej civilizácie, ale len od tých, ktorí tu s nami na Zemi už nie sú. Alebo od niekoho, kto tam odniekiaľ na nás dáva pozor. Balancovanie na tejto vedecko-nábožensky pôsobiacej filozofickej hrane je tak bezpochyby najlepšie zvládnutou časťou celého filmu. Medzi ďalšie faktory, ktoré výraznejšie dokážu zaujať diváka, možno zaradiť šikovne zvládnutú kameru a niekoľko jej efektov. Avšak, bohužiaľ, žiaden film sa nezaobíde aj bez svojej slabej stránky. A slabou stránkou v tomto prípade je herecké obsadenie. Pomerne dôležitý prvok je zaplnený viacerými nesympatickými tvárami, medzi ktorými doslova vyčnievajú Matthew McConaughey a James Woods. Vyložene nesympatickí herci, najmenej v tomto filme určite. Contact ponúka ideu, kvalitne vymyslený a prepracovaný dej a dávku tak obľúbenej filozofie na filmovom plátne, ktorá prinúti diváka zamyslieť sa. Na druhú stranu je to však aj snímok s pomerne dlhou minutážou a nie práve najlepším hereckým obsadením, čo znižuje jeho celkovú kvalitu. Divácky sa ale stále jedná o relatívne atraktívne sci-fi, pôsobiace výraznejšie inak, než jeho žánroví kolegovia. Sčítané a podčiarknuté - lepší priemer ochutený filozofiou o tom kto sme a kam smerujeme.

    • 25.11.2017  12:39
    Sherlock - Série 1 (série) (2010)
    ****

    Píše sa rok 2010 a BBC prichádza s projektom Sherlocka Holmesa. Klasických variácií príbehov z pera sira Arthura Conana Doyla do tej doby vzniklo už nespočetne veľa, ale to, s čím prichádzajú tvorcovia v tomto prípade, sa vymyká všetkému, čo tento detektív podľa literárnej predlohy dovtedy predstavoval. Dominantná dvojica hlavných predstaviteľov - Benedict Cumberbatch a Martin Freeman, prezentujú v troch dieloch prvej série akési netradične fungujúce ying a yang v popredí do najmenších detailov premyslených príbehových línií, v pozadí ktorých sa rozbieha ešte väčší príbeh, neskôr naplno prezentovaný v ďalších sériách. Keď sa však zameriame iba na sériu prvú, nemôže na diváka pôsobiť lepším dojmom. Aj keby niekto možno našiel drobnejšie nezrovnalosti v niektorých veciach, všetko ostatné musí každého ohúriť. Kvalitný scenár odrážajúci sa na jednotlivých epizódach vidno nielen na samotnom príbehu, ale ešte väčšmi snáď na postavách. O dokonale prešpekulovanej Sherlockovej dedukcii by sa dal napísať niekoľko stranový elaborát, ale spadnuté sánky miliónov divákov po celom svete sú snáď ešte lepším dôkazom toho, že svojskosť tomuto seriálu rozhodne nemožno uprieť. Pomimo tu baví aj grafická stránka seriálu, zvládnutý vizuál v kombinácii s kamerou, či v neposlednom rade aj londýnska výprava, ponúkajúca viaceré pestré lokácie. Sherlock - Series 1 je iba trojdielnym začiatkom brilantného detektívneho kolotoča, britskej klasiky v modernom a jedinečnom kabáte. S mimoriadne dobre zvládnutým štartom si ľahko získa nejedného diváka, ktorý okamžite skočí na "bandwagon" tohto seriálu. A tí, ktorí ho už videli, sa k nemu po nejakom čase určite radi vrátia. Detektívna záležitosť so všetkým, čo má ponúkať a ešte s poriadnou dávkou niečoho navyše. Premyslenosť do najmenších detailov, dedukcia a charizma. Nuž, so seriálmi to Briti vedia. A v ďalších seriách dokonca ešte lepšie.

    • 18.11.2017  22:48

    Tínedžerských drám vzniklo na filmovom poli už mnoho a v budúcnosti ich určite ešte niekoľko ďalších vznikne. Väčšinou sa v nich tvorcovia snažia zobraziť pohľad jednotlivca na svet, sebe samého a všetko to, s čím by sa cieľová divácka skupina mohla čo najviac stotožniť. A inak tomu nie je ani v prípade tohto snímku podľa námetu knihy Stephana Chboskeho, ktorý usadol aj na režisérsku stoličku. Príbeh rozpráva o Charliem (Logan Lerman), prvákovi na strednej škole bez priateľov, s psychickými problémami a záľubou v knihách. Nakoniec sa pripletie do partie "seniorov", ktorí na škole pomaly končia, a Charlieho doposiaľ najväčšia životná jazda začína naberať na obrátkach. So všetkým, čo k tomu patrí, si film rýchlo získa diváka a necháva ho sledovať Charlieho pohľad na svet, na ľudí, na jeho vlastné pocity. So snahou tváriť sa nanajvýš originálne. Pomaly počas filmu si ale divák začína uvedomovať, že akési veľké prekvapenia od príbehu zrejme očakávať nemôže. Zopár menších mu film síce neskôr ponúkne, ale ako celok ničím extra nedisponuje. Z tohto pohľadu sa skutočne jedná o akýsi bežný štandard tínedžerskej drámy, navyše s viacerými trochu dosť prikrášlenými momentami, ktoré by pravdepodobne v skutočnosti nikdy nenastali. Nič z toho však čaru filmu neuberá na kvalite. Niekedy si treba pozrieť aj takúto prikrášlenú podobu sveta, v ktorej sa nakoniec všetko na dobré obráti. Veď nech aspoň v tých filmoch sa majú dobre a divák pri nich môže pokojne "vypnúť" a oddýchnuť si. Čo sa tak deja týka, je v poriadku, ale nie lepší než priemer. Podobne kvalitné je to aj medzi hercami. Hlavná postava Charlieho je síce sympatická a množstvo ľudí sa s ňou dokáže aj priamo stotožniť, ale najlepší dojem zanechávajú aj tak postavy vedľajšie. Ezra Miller vo svojej roli snáď "ukradol" celý film, Emma Watson tiež celkom solídne asistuje. Za zmienku možno ešte stoja spomenúť postavy Mae Whitman a Erin Wilhelmi. Avšak to, čím si film získa aj toho, ktorého príbeh nebude až tak baviť, je hudba. Soundtrack ponúka mix známych a menej známejších piesní zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré jednoducho chytia každého a prinútia ho aspoň raz si zaspievať. The Perks of Being a Wallflower ponúka kvalitné herecké obsadenie, ktoré sa maximálne dokáže ponoriť do svojich rolí, a podfarbuje to celé skvelým a chytľavým soundtrackom. Keď však prejdeme k najdôležitejšej časti každého snimku, a síce k jeho príbehu, tu sa musíme nachvíľu zastaviť. Má v sebe istú dávku originality, ale takisto aj poriadne klišé každého tínedžerského filmu, vďaka čomu, bohužiaľ, klesá jeho celková úroveň. Niekomu sa to môže zdať ako malichernosť, ale keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že ten film v skutočnosti nič prevratné a originálne neprináša. Ani všeobecne, ani do vlastného "teenage" žánru. Je to však obstojná, pozerateľná, oddychová a aj celkom milá romantická dráma. Domaľovaná realita sveta, aký tam vonku nie je.

    • 18.11.2017  19:29
    Crash Canyon (TV seriál) (2011)
    **

    Rodina Wendellovcov sa vydáva kamsi na dovolenku, lenže cestou do ich cieľovej destinácie spadnú do kaňonu, odkiaľ niet návratu späť do normálnej civilizácie. Musia sa tu naučiť žiť po boku iných ľudí, ktorých postihol podobný osud ako ich. Hoci takýto popis seriálového obsahu môže znieť až prehnane vážne, dejová línia, ktorú seriál ponúka, taká ani zďaleka nie je. Dvadsaťšesť dielov tohto seriálu z kanadskej produkcie, ktorý sa objavil aj na obrazovkách televízie MTV, sa snaží napodobňovať veľmi úspešné formáty, akými sú napríklad The Simpsons alebo Family Guy. V nich takisto dominuje jedna hlavná rodina, množstvo zvláštnych vedľajších postáv a dej, ktorý miestami nemusí dávať zmysel. Lenže spomínaným dvom seriálom sa to darí. V tomto prípade sa bavíme skôr iba o akomsi veľmi slabom pokuse so snahou kvalitatívne sa týmto formátom priblížiť. Bohužiaľ, neúspešne. Dôvodov prečo sa to seriálu nedarí môže byť hneď niekoľko. Tým zrejme najhlavnejším je presýtenosť trhu podobnými výtvormi, medzi ktorými sa stráca. Nie však z dôvodu, že by sa na trh nezmestil, ale kvôli tomu, že nedokáže adekvátne zaujať potencionálneho diváka známejších seriálových variácií podobného typu. Rodine Wendellovcov ako aj väčšine postáv z kaňonu chýba schopnosť ako správne pracovať s humorom a takisto aj to, koľko ho kde použiť. V niektorých epizódach je ho viac, v iných takmer žiadny. Miestami je to humor trápny, veľmi suchý, inokedy zasa rapídne kontroverzný. Výkyvy, ktoré nedokážu vytvoriť stabilnú hladinu, na ktorej by sa seriál držal. K väčšine postáv, či už hlavných alebo vedľajších, si divák nedokáže vybudovať bližší vzťah. Podobne ako obsah veľkého množstva jednotlivých epizód nebavia ani postavy v nich. Animácia seriálu je viac-menej obstojná, dojem však nezanecháva takmer žiadny. Crash Canyon takýmto dojmom pôsobí ako komplexný celok. Nedokáže adekvátnym spôsobom diváka pobaviť, ale na druhú stranu ho ani extrémnym spôsobom nenudí. A to aj napriek tomu, že skutočne väčšina epizód je postavená na veľmi jednoduchom koncepte, ktorý sa evidentne snaží pôsobiť dojmom ktoréhokoľvek veľkého a úspešného seriálu s podobným námetom. Ako celok pôsobí seriál podpriemerným dojmom, medzi konkurenciou sa veľmi ľahko stráca, ale ako úplne posledná možnosť poslúži dokonale. Avšak iba ako skutočne posledná možnosť. V žiadnom inom prípade nie.

    • 17.11.2017  11:55

    Päť oscarových ocenení by malo o kvalite filmového snímku čosi vypovedať. Mali by byť akýmsi odrazom jeho kvality, ktorá aj vďaka nim dokáže nalákať ďalších divákov k tomu, aby si daný film pozreli. Lenže, odzrkadľujú získané ocenenia skutočnú kvalitu? Ak áno, tak v tomto prípade sa niekde musela stať chyba. Príbeh amerických robotníkov z Pennsylvánie, druhej generácie ruských prisťahovalcov do tejto oblasti, podrobnejšie sleduje práve menšiu skupinku chlapov, ktorí sa chystajú narukovať do vietnamskej vojny. Lenže priamo tej sa dejová línia filmu venuje zo všetkého vôbec najmenej. V čom však spočíva celkový problém tohto snímku? Podobne ako je tomu v mnohých iných filmoch, hlavnú príčinu netreba hľadať v príbehu, ako skôr v celkovej filmovej minutáži. Tri hodiny čistého času sú zabijak pri akejkoľvek aktivite, pri sledovaní filmu potom dvojnásobne. Ak samozrejme nemá dobrý a zaujímavý príbeh. Vtedy sa to relatívne dá zvládnuť, čo však nie je tento prípad. Vietnamskej vojne, od ktorej divák očakáva, že bude hlavným nosným pilierom filmu, je skutočne venovaný malý priestor, ktorý sa síce snaží byť nabitý emóciami, hlavne keď dôjde na scény s ruskou ruletou, ale vôbec sa mu to nedarí. Pri troch hodinách sa však ani nemožno čudovať. Všetky emócie, nielen tie z Vietnamu, film stráca sám v sebe, a divák z obrazovky necíti vôbec nič. Dianie je prázdne, nezáživné, v mnohých prípadoch vyslovene nudné a namáhavé, k čomu prispieva aj odporná výprava do akéhosi pennsylvánskeho mestečka. Železo, smog, sivosť, už tak dosť zlému príbehu takýto vizuál rozhodne neprospieva. O celkovej stratenej emocionálnej prázdnosti snímku vypovedá aj nekonečne dlhá a maximálne zbytočná scéna svadby a svadobnej oslavy. Čo chceli tvorcovia týmto povedať... To si už divák môže pustiť akékoľvek svadobné video a bude z toho mať rovnaký, ak nie lepší zážitok. Už samotný úvod je vlastne predzvesťou toho, čo bude nasledovať ešte ďalšie dve a pol hodiny. Niektoré filmy sú ťažké kvôli ich komplikovanému a silnému príbehu, tento film je iba ťažké dopozerať. The Deer Hunter má na svojom konte päť Oscarov. Podľa všetkého to vyzerá tak, že rok 1978 musel byť skutočne slabý filmový ročník, keď sa podarilo v toľkých kategóriách zvíťaziť trojhodinovému, prázdnemu a nesympatickému filmu o vietnamskej vojne bez poriadneho Vietnamu. Nie je to Platoon ani Full Metal Jacket, vraj sa má zameriavať viac na psychický dopad na človeka poznačeného vojnou. Jediný, kto však ostane z toho všetkého poznačený, je divák, ktorý úspešne dopozerá snímok až do konca. S prehnane vysokým hodnotením možno zaradiť tento film medzi tie najväčšie sklamania, na aké možno vôbec naraziť. Jedná sa o ťažký podpriemer a snáď najhoršiu možnú voľbu pre toho, kto hľadá film o vietnamskej vojne. Prepáčte, ale toto je antifilm so všetkým, čo ponúka.

    • 16.11.2017  17:57

    Doba Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia priala v Spojených štátoch najmä mnohým pochybným existenciám. Podvodníkom, zlodejom, ale takisto aj mafiánov, medzi ktorých sa radil aj John Dillinger (Johnny Depp). Krátky život Johnna Dillingera a jeho "prínos" spoločnosti mapuje snímok z roku 2009. Dej sa v ňom zameriava na podstatné momenty lemujúce život tohto, najmä bankového lupiča, až po rok 1934, kedy bol federálnymi agentmi zastrelený. Vďaka príbehu sa však laický divák dozvie o jeho postave síce dôležité, ale iba okrajové informácie. Tie ale postačujú na to, aby dokázali formovať viac-menej dynamický dej, zasadený z veľkej časti do Chicaga a severných oblastí Spojených štátov. Prevratné veci ale ani zďaleka neponúka, čo znamená, že príbehová časť zaujme, ale ničím nenadchne. Jednoducho povedané, jedná sa o akýsi "bežný" gangsterský film, akurát podfarbený faktom, že vznikol na základe skutočných udalostí. To je zrejme zároveň aj jeho najväčším plusom. Odhliadnúc od príbehu, film ponúka aj niekoľko výraznejších plusov a lepších faktorov, ktoré pre niekoho nemusia hrať veľkú rolu, ale v konečnom dôsledku sa podpisujú veľkými písmenami na kvalite snímku. V tomto prípade je reč o kamere a filmovej hudbe. Dante Spinotti, ale zrejme aj ostatní tvorcovia poňali kameru v mnohých scénach veľmi nekonvenčným spôsobom a úplne sa vymykajú klasickej norme. Experimentujú s uhlami, so svetlom, a to až do takej miery, že sa zdá, ako keby film neprešiel žiadnou postprodukciou. Je to však jedinečné, a aj keď to nemusí na prvý pohľad pôsobiť lákavo, isté "surové a chladné" čaro to v sebe nesie. Rovnako ako vynikajúca dobová hudba, skvelo pasujúca do príbehovej línie. Na druhú stranu, pomerne veľkým sklamaním je herecké obsadenie, ktoré má síce pôsobiť drsne, ale nie vyslovene nesympaticky. Johnny Depp je v iných prípadoch skvelý herec, dokazuje to aj tu, ale tá postava antihrdinu Dillingera sympatickou nie je ani zďaleka. To isté platí aj Christianovi Balovi, pri ktorom je to však problém vo väčšine filmov, v ktorých účinkuje. Marion Cotillard, ako posledná z hlavných postáv je skôr neutrálnejšou, podobne ako väčšina vedľajších hereckých predstaviteľov. S Public Enemies je to pomerne ťažké. Na jednu stranu sa jedná o solídnu gangsterku s ako-tak dobrým príbehom, na druhú stranu je to však dve hodiny trvajúca nuda, ktorú miestami preruší menšia či väčšia akčná scéna. Príbehovo je to priemer, z ktorého výraznejšie zaujme len kamera a hudba. Byť film trochu kratší, možno, že by vyznieval úplne inak. Dve hodiny sú však v tomto prípade veľká porcia, ktorá sa zrejme podpisuje aj na celkovej kvalite. Film v žiadnom prípade neurazí, ale divák si od neho nemôže sľubovať zázraky, pretože sa ich ani zďaleka nedočká. Adekvátny gangsterský priemer, ktorý sa v mori podobných filmov trochu stráca.

    • 4.11.2017  23:42
    Dospělost (2008)
    **

    Udalosti zobrazené v tomto filme priamo nadväzujú na dianie v snímku Kidulthood, pričom vo filmovom univerze ich delí rozdiel šiestich rokov. V skutočnosti je medzi filmami iba dvojročná pauza, ktorá postačila Noelovi Clarkovi, režisérovi a hlavnej postave zároveň, aby napísal scenár pre pokračovanie, natočil ho a vypustil do sveta. Možno očakával, že pokračovanie sa podarí viac ako prvá časť, ale nie je tomu tak. Efekt je rovnaký a dojem, aký snímok zanecháva, je na úrovni podpriemeru. Dejová línia je opäť zas zasadená do prostredia Londýna medzi skupiny ľudí prevažne nižších vrstiev, pohybujúcich sa v kriminálnych a násilníckych vodách. Podobne ako je tomu aj pri predchodcovi tohto snímku, ani tu nemožno očakávať od príbehu perfektne prepracované dialógy, dokonale vykreslené postavy či vážnejšie dejové zvraty. Skôr naopak. Od filmu je najlepšie nič neočakávať, pretože iba vtedy môže niekoľko málo divákov výraznejšie osloviť. Pre ostatných, no najmä tých, ktorí videli aj Kidulthood, to bude rovnaká nuda a mlátenie prázdnej slamy. Hlavná postava Noela Clarka vyšla z väzenia a buďto ju všetci nenávidia alebo ju chcú zabiť. A to sa ťahá naprieč celým filmom s väčšinovým hereckým obsadením, s ktorým sa divák mohol stretnúť už predtým. Že by si ho vďaka tomu však pamätal sa nedá ani zďaleka povedať. A keďže ich výkony sú maximálne nezaujímavé a postavy, ktoré stvárňuje ešte viac nesympatickejšie, zrejme nebude hroziť to, že by divák vyhľadával ďalšie filmy s týmito protagonistami. Prázdnota a stupidita deja by sa ľahko dala zhrnúť slovom "blood", pretože práve to zaznie vo filme toľkokrát, až každému začne poriadne liezť na nervy. Rovnako je problémom aj fakt, že akokoľvek chce divák nájsť na filme niečo pozitívne, nedarí sa mu to. Popri nezáživnom deji a hereckom obsadení je v tomto prípade slabým odvarom aj výprava či hudba, ktoré aspoň ako-tak zachraňujú Kidulthood. Minimom, ktoré tu poteší a snáď aj najviac zaujme, je malá rola sympatického anglického týpka Dannyho Dyera. Inak vôbec nič. Adulthood nie je v žiadnom prípade akýmsi "vyzretejším" filmom v porovnaní so svojim predchodcom. Príbehová stránka, podobne ako všetky ostatné, nudí dokonca možno ešte viac. Nesympatické herecké obsadenie po sebe takmer stále pokrikuje vety plné vulgarizmov bez hlbšieho významu. Nemožno sa čudovať, že divák postupne stratí o dianie na obraze záujem. Film k tomu svojou kvalitou na každom fronte priam nabáda. Noel Clarke, toto je veľký krok vedľa, blood.

    • 3.11.2017  22:55
    Love (2011)
    ***

    Nočné vykrádania áut, špinavá robota, drogy, párty. Život Maťa (Michal Nemtuda) je stereotypný, a hlavne sa pohybuje ďaleko za hranicou zákona. S kamarátom Tomášom (Jakub Gogál) sa v tomto "biznise" cítia ako ryby vo vode, ale keď Maťo stretne v nočnom klube Veroniku (Kristína Svarinská), všetko sa pre neho začne meniť a zrazu chce svoj život radikálne zmeniť k lepšiemu a dostať sa zo sveta nelegálnych kšeftov. Lenže život si pre neho pripravil iné plány. Druhý celovečerný snímok Jakuba Kronera prichádza dva roky po jeho debute Bratislavafilm, pričom sa neuberá výrazne iným smerom. Aj v tomto filme má divák možnosť vidieť podobný základ, na ktorom sa tvorcovia rozhodli stavať. Jednoducho pôsobiaci príbeh s komplikovaným pozadím odhaľuje život dvoch zo stotisícok Bratislavčanov a zároveň ho preplieta aj so životom ďalších filmových postáv, menej či viac podstatných. Skutočne veľmi podobne vybudovaný koncept ako v prípade Bratislavafilmu, avšak s viacerými podstatnými zmenami. Hoci snímky delia iba dva roky, na tomto vidieť značne profesionálnejší odraz celkovej práce na takmer všetkom, čo ponúka. Či už je to príbeh, kamera alebo solídne pôsobiaci vizuál, zanecháva tento film podstatne lepší dojem ako Kronerova debutová záležitosť. O dokonalosti sa však nemôže baviť z viacerých dôvodov. Príbehová línia, ktorá by mala byť nosným pilierom celého filmu síce neponúka najhorší divácky zážitok, avšak z celkovej minutáže, ktorú film má, sa podstatným príbehovým aspektom venuje minimum času. Zbytočne film stráca množstvo cenných minút vyobrazovaním budovania vzťahu medzi Maťom a Veronikou, keď by si z nich mohol ukrojiť a využiť ich lepšie. To najlepšie z deja prichádza až v samotnom závere, dokonca film ponúka aj menší dejový plot twist s pomerne zaujímavým a dobrým rozuzlením, ale všetko dobré natlačiť na úplný koniec tiež nie je najlepšou voľbou. Takmer celá hodina a pol vďaka tomu potom, bohužiaľ, veľmi nedokáže zaujať. A hoci je príbeh rozhodne napísaný lepšie než v Bratislavafilme, z nejakého dôvodu baví menej. Možno preto, že je poňatý viac serióznejšie a Jakub Kroner do neho vložil viac vyzretejší a sofistikovanejší pohľad na celú vec. Čo je však na celom filme najlepšie nie sú ani menšie role viacerých skúsených hereckých mien, ale výprava. Na Bratislavu môžeme nadávať koľko chceme, ale na kamere je to mesto neuveriteľne vďačnou lokáciou na natáčanie, ktorá sa neskôr môže prejaviť iba v pozitívnom svetle. S kvalitnou kamerou a vyladením farieb ako je tomu práve tu, dostane ten správny nádych a poteší oko každého diváka. Toho bratislavského určite. A hoci si v niektorých scénach, najmä tých s autami, možno všimnúť, že v prestrihoch sa lokácie rýchlo menia, výraznejšie to celkový dojem nenarúša. Lóve síce nie je Bratislavafilm 2.0, ale miestami ho, najmä atmosférou, pripomína. Dokáže si však budovať aj vlastnú identitu s pomerne slabým príbehom, ktorý sa poriadne naštartuje až v závere, čo je fakt, na ktorom film najviac stráca. Hoci herecké obsadenie, kamera aj výprava sú kladnými prvkami, kvalitatívne nedokážu film vytiahnuť do takých závratných výšin, že by divák tvorcom odpustil aj väčšinovú dejovú prázdnotu. Na slovenské pomery to však rozhodne nie je zlé, čo je faktom, ktorý treba oceniť. Priemer, no pozerateľný a slovenský.

    • 31.10.2017  23:32
    Memento (2000)
    ***

    Filmové deväťdesiate roky dokázali vyprodukovať množstvo dnes už kultových filmov, medzi nimi aj viacero kriminálnych thrillerov, ktoré poriadne zamávajú s divákom a jeho mysľou. Podobným štýlom chce v ich šľapajách pokračovať aj snímok Christophera Nolana zo začiatku nového milénia, pričom preberá všetky základné črty z deväťdesiatok - pomerne jednoduchú kriminálnu zápletku, dominantnú hlavnú postavu pátrajúcu na vlastnú päsť a jedinečný dejový prvok, vďaka ktorému si divák ľahko spojí názov filmu s tým, čo sa v ňom vôbec odohráva. Špeciálnym a jedinečným dejovým prvkom v príbehu o Leonardovi (Guy Pearce), ktorý pátra po vrahovi svojej ženy, je, že celý film sa odohráva retrospektívne a tak sa môže zdať, že všetko podstatné prezrádza hneď na začiatku. Ani zďaleka to tak však nie je, pretože Leonard trpí krátkodobou stratou pamäti, na všetko si pamätá vďaka polaroidom a zápiskom na kusoch papiera, ktoré však nie sú dokonalé, čo sa postupne odkrýva divákovi. Vďaka nedokonalostiam Leonardovej pamäte sa tak odkrývajú skutočnosti, ktoré odhaľujú, že všetko je omnoho komplikovanejšie, než sa na začiatku môže zdať. V prípade tohto filmu však treba rozdeľovať dej a dej. Jeho námet ponúka na prvý pohľad pomerne jednoduchú kriminálnu zápletku týkajúcu sa vraždy, čo sa počas celého snímku odráža aj na deji, ktorý v tomto prípade neponúka výraznejšie zaujímavejšie pasáže. V tomto smere vlastne od začiatku až do konca pôsobí až priveľmi stereotypne, pôsobí ako niečo, čo na obraze možno vídať často. Druhou stránkou deja je však to, akým spôsobom je podaný. Hoci svojim nosným pilierom - námetom nemusí veľmi baviť, treba povedať, že forma podania deja retrospektívnym spôsobom je takmer unikátna. Hoci na začiatku môže pôsobiť chaoticky, divák si na tento spôsob rýchlo zvykne. Postupne sa tak všetko vrámci možností vyjasňuje a minimálne v tomto smere film baví. Ak by bol poňatý "klasicky", možno by nemal tak vysoké hodnotenie, ktoré ale je, povedzme si, podstatne vyššie, než byť v skutočnosti malo byť. Memento okrem jedinečnosti storytellingu neponúka nič navyše v žiadnom smere, čo by diváka zaujalo. Ak by sa príbeh otočil, vyformovala by sa z neho iba priemerná kriminálna s netradičnou hlavnou postavou. Guy Pearce navyše pôsobí ako Brad Pitt, verzia 2.0. A to nie je myslené zle. Ani dobre. Priemerne. A priemerné je vlastne celé herecké obsadenie, ktoré je viac-menej nemastné-neslané. To sa nakoniec však dá povedať o celom filme. Nezanecháva výraznejší dojem, jeho príbeh je skôr priemerného charakteru, postavy detto. Dominantná črta celého filmu, čiže spôsob podania deja, je síce zaujímavý unikát, ale snažiť sa stavať iba na ňom, nie je tá správna voľba. Najvyšší možný krimi-thrillerový priemer. Na viac tento snímok, bohužiaľ, nemá.

    • 30.10.2017  23:07
    Velký draft (2014)
    ****

    Americký futbal naberá rok čo rok na popularite všade na svete. Avšak len v jedinej krajine je národným náboženstvom a zároveň šialenstvom, ktoré láka na štadióny a pred televízne obrazovky milióny ľudí. "Football" je v USA jednoducho fenomén so všetkým, čo k nemu patrí. Dokonca aj každoročný nováčikovský draft je ostrosledovaná záležitosť, ktorej pozadie je niekedy oveľa zaujímavejšie, než výsledok, ktorý majú možnosť fanúšikovia vidieť. Možnosť nahliadnuť do tohto prešpekulovaného pozadia ponúka divákom film rodáka z Komárna, režiséra Ivana Reitmana. Predstavuje v ňom generálneho manažéra tímu Cleveland Browns, Sonnyho Weavera Jr. (Kevin Costner), ktorý má posledných pár hodín na to, aby pre Cleveland získal najlepších možných hráčov. Tlak na neho pôsobí zo všetkých možných strán, no Weaver je rozhodnutý od začiatku. Vie totižto, že v draftovej hre je prvoradé vedieť, ako blafovať. Zobrazenie tohto aspektu, ale aj celého draftového dňa zobrazuje film na jednotku. Samotný námet nemusí osloviť veľký počet divákov, najmä v našich končinách, no tí, ktorí mu dajú šancu, určite neoľutujú. Príbeh je prerozprávaný veľmi pútavo, nemá výraznejšie hluché miesta a nevyskytujú sa v ňom žiadne komplikované termíny či pojmy z prostredia amerického futbalu, takže je do veľkej miery prístupný aj laickému divákovi. Stavia na časovej tiesni a tlaku vyvíjaného smerom na hlavnú postavu, ktorá sa musí rozhodovať najprv v rozmedzí hodín, neskôr minút či dokonca sekúnd. Skryté napätie sa všemožnými spôsobmi derie na povrch, baví diváka a ešte stále má pre neho pripravené niečo navyše. Hlavná postava, ktorú stvárnil Kevin Costner, to má všetko precízne dopredu vymyslené. Naprieč filmom tak môžeme vidieť najprv generálneho manažéra, ktorého by každý tím vyhodil, až po generálneho manažéra, po ktorom by zrazu siahol každý tím. Dokonale premyslené taktiky, rýchle telefonáty a blafovanie. Sledovať niečo také musí diváka baviť, pričom celková atmosféra okolo dodáva filmu ešte lepšiu príchuť. Rovnako ako aj herecké obsadenie, ktoré je až nevídane pestré a kvalitné. Či už je to obsadenie hlavných úloh, ale spomenúť treba aj tie vedľajšie, ktoré v žiadnom prípade neostávajú pozadu. Vskutku skúsená herecká plejáda nie je divákovi nič dlžná. A aj keď film samozrejme nie je dokonalý, slovami chvály pri ňom netreba šetriť. Draft Day dokáže zaujať nielen naozaj kvalitným príbehom či hereckým obsadením, ale takisto aj pre niekoho možno maličkosťami, akými sú napríklad slušne zvládnutá a pútavá kamera, najmä pri leteckých záberoch, či oficiálna licencia NFL. Všetci vieme, že oficiálne licencie vždy spravia veľa, obzvlášť potom, ak sa jedná o filmy so športovou tématikou. A hoci sa možno tento snímok skôr zameriava viac na pozadie jedného športu, než na šport samotný, je dozaista niečím, čo najmä vďaka príbehu zaujme. Koniec koncov, sú to práve momenty, aké možno vidieť v tomto filme, ktoré tímom v konečnom dôsledku vyhrávajú trofeje a činia ich nesmrteľnými. Všetko začína tým správnym výberom.

    • 29.10.2017  22:34

    "This is how you make dinosaurs?" "No, this is how you play God." Prvý Jurassic Park je nenahraditeľná klasika, dvojka je ešte stále relatívne obstojným filmom, ktorý stojí za to vidieť, ale ako na tom stojí záverečný, tretí diel tejto série? Možno prekvapivo lepšie, než by si väčšina divákov mohla myslieť. Niekomu sa totižto môže zdať, že tretí diel už nemôže priniesť nič nové a zaujímavé, pričom má sčasti pravdu, ale na druhú stranu dokáže tento film ponúknuť aj zaujímavé a jedinečné veci. Jednou z nich, ktorú k nim však nemožno zaradiť, je príbeh. Ten stojí na dosť jednoduchom námete o stratenom chalanovi (Trevor Morgan) na ostrove Isla Sorna, ktorý je samozrejme plný dinosaurov, a na ktorý sa ho v sprievode doktora Granta (Sam Neill) vydávajú hľadať jeho rodičia (William H. Macy a Téa Leoni). Hoci tento námet a jeho spracovanie ako celok nie sú niečím, čo by diváka dvakrát ohúrilo, sú to práve malé kúsky a momenty filmu, ktoré dokážu vytvárať dobrý dojem. Dejový celok je totižto veľmi jednoduchou, priam až oddychovou záležitosťou. Lenže akčnou oddychovou záležitosťou, ktorá na to, aby sa poriadne rozbehla, nepotrebuje veľa minút v úvode. Na prvé zábery s dinosaurami so sebou nenecháva dlho čakať, čo musí uspokojiť pravdepodobne každého, kto si tento film pustí. S dĺžkou svojej minutáže, povedzme si, však film ani nemôže priveľmi vyčkávať. Hodina a pol je však ideálnym časom na všetko, čo chce snímok divákovi ponúknuť. Stavia na dynamickej akčnosti - určite ide na všetko dejovo podstatné najrýchlejšie spomedzi všetkých dielov série, a rovnako tvorcovia dokázali do deja zakomponovať aj viacero zábavných momentov - či už je to prvé stretnutie s Tyranosaurom alebo zvonenie satelitného telefónu v bruchu Spinosaura. V porovnaní s predchádzajúcimi dvoma dielmi, ktoré sa výraznejšie zameriavali na príbehovú líniu, je táto časť naprostou výnimkou, kde priestor dostáva najmä poriadna porcia akcie. Niekoho môže baviť viac, iného zasa menej, ale film ako celok nebude výraznejším spôsobom nudiť nikoho. Hodina a pol pri ňom ubehne ako voda a skrátiť si vďaka filmu čas, je niekedy to vôbec najpodstatnejšie. Navyše disponuje aj pomerne príjemným hereckým obsadením. Herci síce neponúkajú divákovi výkon storočia, ale na adekvátne primeranú zábavu to stačí. Jurassic Park III je filmom s jednoduchým začiatkom, jednoduchým dejom a jednoduchým záverom. Celkovo sa jedná o veľmi jednoduchý filmový počin, ktorý akoby sa trochu vymykal zabehnutému trendu snahy o hlbší príbeh dvoch predchádzajúcich filmov. Tú tu nahrádza akcia, nové dinosaury, pričom väčší priestor tu prvýkrát dostávajú aj tie lietajúce, a zas a znovu akcia. A to je niečo, čo môže niekomu náramne vyhovovať a zvyšok diváckeho osadenstva to takisto neurazí. A aj keď to divácke osadenstvo ani priveľmi nenadchne, s adekvátnou minutážou sa s týmto filmom dokáže vysporiadať každý. Z celej série sa bezpochyby jedná o vôbec najslabší diel, ktorý už zo začiatku pôsobí dojmom, ako keby ani žiadnemu z nich ani len trochu nechcel konkurovať. Áčkové náklady, béčkové spracovanie, céčkový dojem? Pre niekoho možno. Ale stále najlepší céčkový dojem, aký môže ktorýkoľvek film zanechať.

    • 28.10.2017  20:40

    Dve kultové postavičky z prostredia MTV deväťdesiatych rokov sa z malého desaťminútového formátu presúvajú na veľké plátno. Nie príliš inteligentná dvojica Beavis a Butt-Head prišla o svoj televízor, na ktorom komentujú hudobné videoklipy a neustále sa smejú do pozadia, a preto sa rozhodli, že sa ho vyberú von hľadať. Lenže to by neboli oni, ak by si dokázali spojiť dve a dve, kvôli čomu sa znovu ocitnú v prazvláštnej situácii, ktorá tentokrát nadobudne celonárodný charakter. Divoká jazda naprieč USA sa môže začať. Divoká však podľa svojich možností. To, že táto pomerne kontroverzná dvojica funguje v seriálovom formáte a na svojom konte má niečo okolo 200 epizód, automaticky neznamená, že im to tak dobre, ale hlavne zábavne, bude klapať aj na filmovom plátne. V tomto prípade sa totižto jedná skôr o úplný opak toho, čo môže divák sledovať v seriálovom podaní. Krátke a úderné desaťminútovky sú tu premenené na celistvý, viac než hodinu dlhý príbeh, ktorý je postavený na veľmi jednoduchom základe - stratenej televízii, ktorú sa dvojica vydáva hľadať. Ako plynú minúty, dej sa pomaly formuje a tvorcovia sa na diváka snažia pôsobiť podobne, ako je tomu v prípade seriálu. Používajú klasické a postavami zaužívané hlášky typu "Cool", "Oh, yeah" a im podobné, a samozrejme púšťajú na scénu aj legendárne Beavisovo alter ego - Cornholia. To je všetko dobré, lenže je v tom niečo nové? Niečo, čo divák ešte nemal možnosť vidieť? Niečo svieže? Odpoveď je nie. A to je najväčší kameň úrazu celého filmu. To, čo funguje v krátkych desaťminútových epizódach dozaista nemôže fungovať v celovečernom snímku. Hlášky sa po chvíli divákovi zunujú a navyše ani samotný humor tu nie je taký úderný ako v seriáli. Hoci aj v tomto prípade sa nájde zopár málo svetlejších momentov, väčšina diania nie je dvakrát zábavná. Ak sa teda divák nechce smiať nasilu, väčšinu minút sledovania filmu presedí s kamennou tvárou. Príbehová jednoduchosť a otrepanosť jednotlivých hlášok filmu určite neprospievajú. Lenže, všetko zlé je na niečo dobré. Keďže sa jedná o filmové spracovanie, tvorcovia sa aspoň o kúsok viac museli vyhrať s vizuálom, ktorý je viac dynamickejší a v klasickom kreslene pôsobiacom obale pôsobí dobrým dojmom. Beavis and Butt-Head Do America je viac-menej povinnosťou pre všetkých tých divákov, ktorí si "zvyšovali" svoje IQ pri sledovaní seriálových patálií tejto "vysoko inteligentnej" dvojice. Pre všetkých ostatných je to skôr len nahliadnutie do zvláštneho univerza, ktoré si z obrazoviek MTV získalo širokú divácku základňu. Veľká skupina jedného či druhého tábora však na konci nadšená nebude. Filmové spracovanie v takejto podobe je pomerne sklamaním, ktoré nebaví najmä kvôli slabému príbehu a nedostatku dobrého humoru, pričom je doplnené o ohrané hlášky. Na celom filme je vôbec najzaujímavejšie možno to, že dvom vedľajším postavám prepožičali svoje hlasy Demi Moore a Bruce Willis. Seriál o Beavisovi a Butt-Headovi baví, film je, bohužiaľ, podpriemer.

    • 27.10.2017  22:54

    Najspomalenejší, najzvláštnejší, ale zároveň aj svojej práci najoddanejší agent Johnny English (Rowan Atkinson) sa do centra diania vracia po ôsmich rokov od vydania prvého dielu filmu. Ten bol pomerne solídnou záležitosťou, na ktorú sa snaží nadväzovať aj toto pokračovanie, ale všetci filmoví diváci vedia, že druhé diely filmov nebývajú zrovna tie najlepšie. A bohužiaľ, platí to aj v prípade tohto svojrázneho britského agenta. Na filmové plátno sa vracia s prepracovanejším príbehom, obklepený novými postavami, dlhšou minutážou a takisto aj menším počtom všetkého, čo by mohol divák považovať za zábavné. Všetky tieto faktory by sa dali hodnotiť jednotlivo, avšak v konečnom dôsledku tvoria celok, ktorý sa podpisuje a odráža na finálnej podobe snímku a jeho nie príliš oslnivej kvalite. S dlhšou minutážou oproti prvej časti a výrazne aspoň navonok lepšie pôsobiacim príbehom, ktorý sa zameriava nielen na Englishovu minulosť, ale aj na súčasnosť a zradcu v kruhoch MI7, by divák očakával podstatne lepší filmový zážitok. V pokračovaní sa výrazne vytrácajú britské črty, na ktorých stojí prvá časť, dej je omnoho viac prešpekulovanejší a akčnejší, čo pri paródii na "bondovky" nie je až tak potrebné, keďže sa jedná, koniec koncov, o paródiu. To, čo tvorcovia zrejme považujú pri tomto filme za dôležité, tu však nefunguje do takej miery, aby si to získalo diváka. Prehnaná akčnosť jednoducho automaticky neznamená obrovský úspech, rovnako ako aj napríklad príliš veľká koncentrácia až veľmi suchých vtipov, nad ktorými sa divák skôr z trápnosti uškrnie, než skutočne pobaví. Aj keď nájdu sa tu aj skutočne zábavné scény, najmä potom tie, ktoré sa týkajú zabijackej upratovačky. Niečo nové a málo z toho, čo vo filme funguje. S prižmúrením oka môžeme do "funkčnej" kategórie zaradiť aj herecké obsadenie. To síce pozostáva z viacerých známych tvárí, ale ich výkon nemožno označiť za lepší, než priemerný. Po boku Rowana Atkinsona zaujme mladý a ambiciózny Daniel Kaluuya, z ženského obsadenia potom veľmi príťažlivá Rosamund Pike. Johnny English Reborn je návratom jedného agenta, ktorého radi vidíme, ale nie v takejto podobe. Filmové pokračovanie po ôsmich rokoch nie je ani zďaleka takým dobrým filmom, akým je jeho predchodca. Zdá sa, akoby už vtedy English zo seba dostal maximum a tento film bol iba akýmsi zúfalým žmýkaním z neho ešte niečo dostať. Niečo z neho ide, ale len horko-ťažko, čo sa následne odráža na jeho kvalite. Príbeh je prepracovanejší, ale kvôli svojej väčšej akčnosti aj nudnejší, chýba mu poriadny vtip a práca so situačným humorom či akási vôbec celková atmosféra, ktorou Johnny English z roku 2003 disponuje. Jeho filmovú misiu z roku 2011 však za úspešnú považovať nemožno.

    • 21.10.2017  23:10

    Johnny English (Rowan Atkinson) - britský agent a postrach všetkých zločincov. Nie tak celkom. Skôr na prvý pohľad nenápadne pôsobiaci "špiónik" so šťastím privolávať na seba katastrofy rôzneho druhu, ohrozujúce nielen jeho bezpečnosť, ale aj bezpečnosť celej Veľkej Británie. Za vlasť by sa však obetoval a to aj v tomto prípade, keď sa chce francúzsky zločinec Pascal Sauvage (John Malkovich) zmocniť trónu. Ak si niekto vie spraviť najlepšiu srandu z Britov, tak sú to Briti samotní. Dokazujú to nielen na poli vynikajúcich seriálov, ale aj vo filmoch, pričom aj táto komediálna paródia na špiónske "bondovky" je toho jasným dôkazom. Hoci snímok z roku 2003 nedisponuje veľmi silným, komplikovaným či prešpekulovaným príbehom, svoju kvalitu si dokáže budovať inak a inde. Jeho najsilnejšou zbraňou (okrem Englishovej pištole s vypadávajúcim zásobníkom) je vynikajúco vstavaný humor, miestami pracujúci s tými najzvláštnejšími možnými scenármi. Svižné tempo filmu spojené s týmto šikovne pasujúcim humorom, si dokáže udržať divácku pozornosť a do značnej miery ho dokáže aj zabávať. Vtom prípade je divák ochotný aj prižmúriť oko nad zaujímavým, hoc slabším príbehom. Ale ako už bolo spomenuté, na ňom si film tak úplne nezakladá. Za úspechom svojského britského humoru, ktorý sa nebojí obuť aj do témy kráľovskej rodiny či jej priam až nepredstaviteľnej abdikácie, nestoja iba dobre napísané riadky scenára, ale najmä hereckí predstavitelia. Hoci je ich základňa pomerne široká, to hlavné a najdôležitejšie nesie na ramenách Rowan Atkinson so svojim humoristickým darom. Dokonale mu asistuje Ben Miller, čoby agent Bough, či Natalie Imbruglia, ktorá je skôr prikrášlením a akousi "bond girl", či v tomto prípade skôr "english girl". Čo sa zápornej postavy Johna Malkovicha týka, je takisto dobre zvládnutá, no zároveň je škoda, že vo filme nedostáva aspoň o malý kúsok priestoru viac. Potenciál na to ponúknuť niečo viac táto postava totižto určite má. Dobré herecké obsadenie, zvládnutý a zábavný humor a obstojná výprava prinášajú do filmu pozitíva, ale každý snímok má aj svoju odvrátenú stránku. V tomto prípade film nestráca kvalitu ani tak na slabšom príbehu, ale na dosť početných a ľahko badateľných chybách, ktoré možno v postprodukcii unikli oku strihačov. Pozornému diváckemu oku však neunikne takmer nič. Samozrejme, že to až tak výrazne film neovplyvní, ale nezanecháva to zrovna najlepší dojem. Johnny English ako celok takisto nezanecháva najlepší dojem, ale o obstojnom a dobrom dojme by sme sa už pokojne rozprávať mohli. Briti sa tu navážajú do Britov, darí sa im to a bavia tým svet. Kombinácia, ktorá zaručene pobaví takmer vždy. V kombinácii so sympatickým hereckým obsadením a ideálne zvládnutou minutážou, sa možno jedná o lepšiu špiónsku voľbu, než je tomu pri väčšine "bondoviek". Takisto aj jeden z filmov, ktoré budú baviť rovnako prvý aj desiatykrát. Či už v anglickom originále alebo aj v dobre zvládnutom českom znení. A na záver treba spomenúť aj chytľavý soundtrack "Man For All Seasons" od Robbieho Williamsa či priame hudobné odkazy na skupinu ABBA.

    • 20.10.2017  23:16
    District 9 (2009)
    ***

    Pár rokov predtým, než Neill Blomkamp prišiel s filmom Chappie, na scénu uviedol známejšie, a medzi ľuďmi zrejme aj obľúbenejšie sci-fi spracovanie na prvý pohľad zaujímavého príbehu. Nad juhoafrický Johannesburg umiestnil obrovský vesmírny koráb, z ktorého sa vyrojili vesmírni utečenci, už vyše dvadsať rokov prebývajúci v slume nazvanom "District 9". Teraz nastal čas, aby pod vedením Wikusa van der Merwa (Sharlto Copley) boli tieto vesmírne bytosti presťahované inam. Lenže všetko sa vymklo z pod kontroly a tento film, natočený vo väčšine scén formou dokumentu, zobrazuje všetky príčiny a následky. Nielen tie medzigalaktické, ale aj kvalitatívne, keď dôjde na filmové hodnotenie. Čo si pri tomto diele treba uvedomiť hneď na začiatku je fakt, že je do veľkej miery nadhodnotené, a to aj napriek tomu, že celkovou kvalitou vo svojej finálnej forme až tak veľmi diváka oslniť nedokáže. Avšak podobne ako pri viacerých ďalších filmov, ani tento nezačína vôbec zle. Príbeh začína pomerne svižne, ponúka pestré zábery amatérsky pôsobiacich kamier štylizované do "found footage" a dokumentársky nádych filmu dáva znať, že sa môže jednať o pomerne sviežu a netradičnejšiu sci-fi záležitosť. Tou aj film pomerne dlhú dobu je, miestami dokáže do primeranej miery zabaviť a diváka zaujať najmä solídnou juhoafrickou výpravou. Lenže pozitívny dojem vytvára iba asi do polovice, do hlavné zlomového momentu celého filmu. Od tejto chvíle všetko akosi prestáva fungovať. Pomaly, ale isto sa stráca dokumentárna kamera a dej sa, bohužiaľ, stáva omnoho viac akčnejším a vyhrotenejším. Od relatívne ľahko akčného a humorného sci-fi snímku, sa všetko otáča o 360°. Na obraze sa začína vyskytovať množstvo streľby, výbuchov a až priveľmi veľa akčných prvkov. A to filmu najvýraznejším spôsobom ubližuje z dôvodu, že podobné záležitosti má možnosť divák vidieť v takmer každom sci-fi filme. Čo je do týchto chvíľ svieže a jedinečné sa razom mení sa nudný a ohraný stereotyp, ktorý sa s filmom vlečie až do jeho úplného záveru. V ňom je divák možno aj rád, že už je po všetkom. Čo je v konečnom dôsledku možno aj škoda, pretože na začiatku sa film skutočne javí veľmi pozitívne. Ako po príbehovej stránke, tak aj po stránke hlavnej postavy a výpravy. A hoci posledné dva menované faktory dokážu ako tak pretrvať aj v druhej polovici filmu, s príbehom to už, bohužiaľ, také ružové nie je. Niekto by si mohol povedať, že to kompenzujú efekty či digitálne spracovanie mimozemšťanov, ale nie je tomu tak. Modely a animácie nie sú urobené vyslovene zle, ale s odstupom času na nich možno badať menšie nedokonalosti. Ale ani s prihliadnutím na rok vzniku akosi neohurujú. District 9 je typom filmu, ktorý dokáže dokonale zabiť svoj vlastný potenciál. Začína priam skvele, diváka baví a zaujímavým spracovaním snáď ani nenaznačuje to, že sa čo chvíľa premení na nudné stereotypné sci-fi, ktoré stratí všetok svoj šmrnc. Bohužiaľ tomu tak je, a s týmto faktom sa už veľa spraviť nedá. Neill Blomkamp tu diváka uchváti ako pozitívne, tak rovnako aj negatívne. V obidvoch smeroch dokonca v jednej a tej istej rovine. Všetko totižto začína aj končí pri príbehu. A to sa samozrejme nevzťahuje iba na tento film.

    • 14.10.2017  22:38

    Filmy zo stredoškolského prostredia sú kapitolou samou o sebe. A rovnako ako pri ostatných žánrových záležitostiach, aj v tomto prípade k nim treba pristupovať veľmi špecificky. Nielen z diváckej, ale najmä z tvorcovskej strany. Väčšinou v tomto prípade vznikne buď skvelá záležitosť alebo menší či väčší prepadák. Bohužiaľ, v tomto prípade sa jedná skôr o tú druhú variantu. V čom však tento filmový počin z roku 2007 zlyháva? Nuž, nie je to jedna vec. Avšak tou najhlavnejšou je príbeh o mladom chalanovi Charliem Bartlettovi (Anton Yelchin), ktorý prichádza do štátnej školy a tu postupne šplhá hore spoločenským rebríčkom vďaka tomu, že tajne distribuuje po škole najrôznejšie lieky. Do toho je vložený vedľajší príbeh o riaditeľovi školy (Robert Downey Jr.) a jeho dcére (Kat Dennings), ktorý sa prepletá s hlavnou príbehovou líniou, ale nedokáže ju akokoľvek vylepšiť. Hlavným problémom celého príbehu je jeho rýchly spád spojený s ešte rýchlejším vývojom jednotlivých postáv, pričom svojou hlavnou myšlienkou si poriadne nedokáže získať diváka ani do konca filmu. Pojednáva dej o dealovaní liekov v škole, o spiknutí sa proti zavedenie kamerového systému v škole, alebo o postavení jednotlivca vrámci stredoškolskej hierarchie, ktorá dokáže byť niekedy krutá? Tvorcovia divákovi predhadzujú vo finálnej podobe z každého niečo štýlom "Vyber si, domysli si, pochop". Ale nie, takto to jednoducho nemôže v žiadnom prípade fungovať. Aj keď sa po skončení filmu snaží divák nad všetkým rozmýšľať, jasné a zreteľné posolstvo z filmu nevydoluje. Príbehovo šliape film značne vedľa a podobné je to aj na iných frontoch. Hereckí protagonisti diváka takisto priveľmi neočaria. Anton Yelchin píli uši piskľavým hlasom, Robert Downey Jr. pôsobi pomerne suchým dojmom, za čo však možno môže jeho rola, a Kat Dennings sa vo filme takisto nejde svojim výkonom roztrhať. Na ňu sa však aspoň dobre pozerá, čo sa však nedá povedať napríklad o výprave, ktorá je ďalším mínusovým faktorom filmu. Prostredie amerických stredných škôl na filmovom plátne zväčša baví a ohuruje, ale tuto sa jedná o presný opak. Výprava je situovaná veľmi zle, nebaví a nejedenkrát pôsobí značne odpudivým dojmom. Ony sa tu celkovo veľmi ťažko hľadajú svetlé stránky a momenty. Charlie Bartlett ich totižto nemá mnoho. A ak sa nejaká nájde, netrvá dlho alebo je iba veľmi slabá. Z veľkého množstva stredoškolských filmov možno tento zaradiť medzi tie výrazne horšie. Zlyháva príbehovo, a keďže tam to všetko začína aj končí, len ťažko tu môže niečo poriadne fungovať. Zhliadnutie traileru k tomuto filmu vám dá asi rovnaký zážitok, ako keby ste si ho pozreli celý. Prídete o minimum dôležitého a ušetríte si hodinu a pol svojho času. Dosť biedne, keď to najzaujímavejšie na celom filme je účinkovanie rappera Draka v malej roli.

    • 14.10.2017  11:35
    Beavis a Butt-head (TV seriál) (1993)
    ***

    V prvej polovici deväťdesiatych rokov MTV do značnej miery experimentovala, pričom ešte nemohla tušiť, že pomaly, ale isto, vytvára najlepšiu dekádu, akú kedy táto televízia zažije. Medzi tieto experimenty možno zaradiť aj animovaný seriál o dvojici nie príliš inteligentných stredoškolákov. Dvojica Beavis a Butt-head začala vytvárať vlastné pravidlá a svojim vystupovaním musela v tom čase poburovať veľa rodičov či náboženských fanatikov, ktorí sú schopní žalovať televízie za takmer všetko. A aj keď táto dvojica určite musela čeliť mnohým útokom, na obrazovke sa udržali až do roku 1997, pričom za túto dobu sa objavili v circa 200 epizódach a vytvorili niekoľko dodnes kultových hlášok. Večný nízky položený hrdeľný smiech, hlášky "Hey, baby", "This is cool", "Wow" či snáď tá najznámejšia - "I am the great Cornholio, I need TP for my bunghole", si získali divákov po celom svete. V deväťdesiatkach značne kontroverzní, pri svojom návrate v roku 2011 už menej. Nemožno sa však čomu čudovať. Mnohé sa zmenilo, ľudia najmä v Spojených štátov sa po určitých udalostiach stali ľahko uraziteľnými a štipľavá príchuť kontroverzie tejto prihlúplej dvojice sa akosi vytratila. Namiesto drsných poznámok na hudobné videoklipy či vzhľad interpretov sa v nových dieloch z roku 2011 dvojica zameriava okrem svojich tradičných "dobrodružstiev", skôr na jemnejšie poznámky k show Jersey Shore či iným "reality" konceptom, ktoré absolútne pochovali MTV a zobrali z nej aj to posledné "M", ktoré ponúkala. Beavis and Butt-head, najmä tí "deväťdesiatkoví", ponúkajú krátke, ale za to dosť úderné epizódy, ktoré sa nepárajú takmer s nikým. Ich skvele vytvorená tupota dostane každého jedného diváka a viaceré hlášky sa už takmer navždy zaryjú pod kožu. Ako však pri väčšine seriálov, aj tu platí, že niektoré časti sú lepšie, ako ostatné. V konečnom dôsledku však táto dvojica vytvára a zanecháva veľmi slušný divácky dojem spôsobom a prejavom, ktorý by na dnešnej televíznej obrazovke zrejme tak ľahko neobstál. Do koloritu deväťdesiatych rokov však zapadli výborne a zanechali v ňom výraznú stopu.

    • 13.10.2017  23:45
    Osvícení (1980)
    ****

    "Here's Johnny!" Ďalšiu z veľkého množstva sfilmovaných "kingoviek" možno zaradiť medzi tie vôbec najväčšie, najznámejšie a divácky najobľúbenejšie. Príbeh o spisovateľovi Jackovi Torrancovi (Jack Nicholson) a o tom, ako má na starosti aj so svojou rodinou zimnú správu hotelu, netreba mnohým ani veľmi predstavovať. Sami, vzdialení od civilizácie, kdesi "na samote u lesa" je veľmi ľahké prísť o rozum. Alebo nie? Podľa tejto "kingovky" s režisérskou taktovkou Stanleyho Kubricka áno. Ale je možné, aby sa ponorková nemoc prejavila až v takomto extrémnom rozsahu, aký možno vidieť práve v tomto filme? Na všetko sa treba pozrieť z viacerých uhlov. Prvým je ten, že sa koniec koncov jedná iba o dejovú zápletku pre pobavenie diváka, čo sa filmu napokon aj veľmi darí. Za vyše dve hodiny dokáže vybudovať atmosféru, akú by možno nedokázalo vytvoriť niekoľko filmov pospájaných dohromady. Nervydrásajúce je tu takmer všetko - zvláštne, ale skvelo stvárnené postavy, hotelová výprava a v neposlednom rade vyšperkovaná hudba, ktorá sa predstavuje veľmi nenápadne, vďaka čomu sa stáva akýmsi "skrytým pokladom" celého filmu. Divák s každou ďalšou scénou ostáva v napätí a postupná príbehová gradácia spojená s vývojom jednotlivých postáv, no najmä tej Nicholsonovej, je niečo, čo režisérovi Kubrickovi vychádza na jednotku. Aj vďaka tomu môžeme tento film označiť za jeden z mála z jeho celkovej tvorby, ktorý je znesiteľný, relatívne pochopiteľný a dá sa pozrieť viackrát bez toho, aby ste sa unudili k smrti. Avšak zároveň sa vynára aj otázka či to Kubrick dobre natočil, alebo King dobre napísal. Z každého na tom asi niečo bude. Druhý uhol pohľadu na film prichádza s triezvejším pohľadom na vec, odhliadajúc od toho, že všetko je vlastne len vymyslené a s otázkou, či by sa mohla ponorková nemoc naozaj prejaviť až v takom extrémnom merítku, aký je vyobrazený vo filme. Zrejme skôr zadanie pre odborníkov znalých v týchto vodách, ale bežnému laickému divákovi to musí prísť minimálne trochu pritiahnuté za vlasy. Ale tento fakt sa na celkovej kvalite odráža len okrajovo. The Shining je so všetkým, čo ponúka nadpriemerným snímkom, ktorému však k dokonalosti ešte niekoľko krokov chýba. No aj napriek tomu diváka poriadne dostane, najmä ak snímok sleduje prvýkrát. Baví príbehom aj napriek dlhšej minutáži, baví obsadením - Jack Nicholson exceluje a Shelley Duvall v sebe má niečo špeciálne, baví hudbou a rovnako aj výpravou, ktorá prv môže pôsobiť komorne, ale veľkosť hotela, kde je dej zasadený, diváka rýchlo vyvedie z omylu. Výraznejšie slabšie miesta film nemá, ale niekoľko scén tvorcovia mohli vynechať bez toho, aby to celkovej dejovej línii a kvalite výraznejším spôsobom ublížilo.

    • 10.10.2017  20:40
    Lidice (2011)
    **

    Lidická tragédia patrí k jedným z najhorších udalostí druhej svetovej vojny. Nielen vo vtedajšom Protektoriáte, ale na celom svete. Na pozadí tejto ohavnej masakry sa však odohrávali aj na prvý pohľad malé príbehy ľudí, ktorí boli jej priamymi či okrajovými účastníkmi. A práve tieto malé-veľké príbehy sú aj námetom pre film Petra Nikolaeva. Na troch menších príbehoch mapuje dianie v Lidiciach od obdobia pred začiatkom vojny až do jej skončenia, keď sa na čelo republiky dostával ďalší skazený režim. Príbeh otca rodiny (Karel Roden) vo väzenskej cele, jeho syna (Ondřej Novák) pomáhajúceho parašutistom či boj s vlastným presvedčením žandára Vlčeka (Roman Luknár) však nie sú takým kvalitným vyobrazením lidických udalostí, aké by si na pamiatku možno zaslúžili. Film totižto výraznejším spôsobom diváka nezasiahne ani neočarí, pričom jeho zlyhanie je potrebné hľadať hneď na viacerých miestach v diele. Tou najhlavnejšou nie chybou, skôr len nedostatkom, je samotný príbeh. Jeho hlavnú inšpiráciu teraz odsuňme bokom a zamerajme sa iba na tie malé epizódy, ktoré pre film vytvorili tvorcovia, a ktoré ho zliepajú celý dokopy. Aj keď týchto menších príbehov nie je veľa, zdá sa, že sa tvorcom nedarí s nimi správne spracovať, pričom ich vzájomné prepojenie, zakomponovanie, ale najmä prerozprávanie nie je niečím, čo by sa dalo označiť za veľavravné. Samozrejme, že niečo divákovi ponúkajú, ale robia to nie príliš zaujímavou formou - obsah je postavený na pomerne jednoduchých, možno z časti až stereotypných námetoch, ktorých finálna forma ani nie je veľmi divácky lákavá. V istých okamihoch môže dianie vo filme dokonca až začať nudiť, čo by sa stávať nemalo. Slabé príbehové línie sa následne logicky odzrkadľujú aj na jednotlivých postavách. Tie však, povedzme si otvorene, nie sú napísané najlepšie, a pravdepodobne by nepasovali ani do lepšieho príbehu. Napríklad postava, ktorú stvárňuje Karel Roden by mala byť tou hlavnou, ale keď v pomerne "ťažkom" filme povie za dve hodiny asi desať viet, divák nevie, či ju ako hlavnú postavu vôbec môže brať vážne. Podobné paradoxy by sa dali nájsť aj pri iných postavách. Tými ešte najlepšími by sa dali označiť postavy Romana Luknára - pomerne slušne zvládnutá psychika postavy, a Veroniky Kubařovej, na ktorú sa však len dobre pozerá. Lidice tak sú určitým mementom, ale v tejto podobe ich ani zďaleka nemožno nazvať dobrým filmom. Dokonca možno ani priemerným, hoci vizuálne spracovanie, kamery či kostýmy nie sú najhoršie. Bohužiaľ, film zlyháva na iných, oveľa dôležitejších veciach. Na záver možno len toľko, že film sa oplatí si pozrieť kvôli akejsi spomienke, aj to bude stačiť, ak to bude iba raz. Kvalitatívne neponúka nič, čo by diváka prinútilo sa k nemu viackrát vracať.

    • 30.9.2017  23:29
    Serpico (1973)
    ***

    Filmová adaptácia príbehu podľa skutočných udalostí zasadená do nekompromisného prostredia mesta, ktoré nikdy nespí, a hlavne sa s nikým nemazná. Divákovi neponúka len obraz doby, ale hlavnej obraz ľudskej nátury, jej chamtivosti a snahu jedného muža celej tejto mašinérii zabrániť. Frank Serpico (Al Pacino) však stojí pred neľahkou úlohou. Sám proti korupcii v policajných kruhoch riskuje všetko, len aby dostal na prvé miesto spravodlivosť a poctivosť namiesto peňazí korupcie. Film, ktorého dej a konanie hlavnej postavy sa javí ako boj s veternými mlynmi, je výrazným spôsobom stále aktuálny aj po mnohých rokoch od svojho vzniku. A pravdepodobne aj dlho bude, pretože korupcia, obzvlášť na tých vysokých miestach, bola, je a stále bude. Smutné, ale veľmi pravdivé. Ak by sa však objavovali ľudia ako Frank Serpico, možno by sa však raz zmenilo. Kto vie? Keď sa však na ich počesť budú neskôr natáčať filmy, ich budúci tvorcovia by sa mohli z tohto snímku trochu poučiť. Poučiť na tom, čo tento film nerobí dobre. Jeho najväčším problémom je pomerne suchý a najmä málo dynamický dej ťahajúci sa naprieč celým filmom. Samozrejme treba pochopiť, že veci sa v skutočnosti pravdepodobne diali tak, ako má divák možnosť vo filme vidieť. Rozhodne by však neuškodilo, ak by tvorcovia skutočnosť aspoň trošku prikrášlili a zakomponovali čo i len malé množstvo výraznejších scén, ktoré by diváka naplno upútali. Veď práve v tom tkvie filmové umenie. Takto sú to len vyše dve hodiny zdanlivo nekonečných dialógov z policajného prostredia, ktoré síce sú zo začiatku zaujímavé, ale postupne o ne divák stratí záujem, pretože sa stanú repetitívnymi. Príbehu chýba akcia a to je jeho najväčší problém. Menší problém už predstavuje herecké obsadenie. Al Pacino svoju rolu zvláda pomerne solídne, celú dobu vyzerá, že si od niekoho bude pýtať drobné a bojuje proti korupcii, ale jeho skupina hereckých kolegov diváka priveľmi nezaujme. Jedná sa totižto o výber v podstate neznámych hereckých tvárí, ktoré navyše nepodávajú taký výkon, že by sa o ne divák začal po zhliadnutí tohto filmu výraznejším spôsobom zaujímať. Nakoniec je tou najpríjemnejšou a najlepšou časťou celého filmu jeho výprava. Špinavý a odpudivý New York sedemdesiatych rokov ponúka perfektnú lokáciu, do ktorej zasadiť obdobný príbeh. Pri všetkej tej nechutnosti a bordeli, ktoré New York tej doby ponúka, si však treba priznať, že zároveň má aj niečo do seba a ponúka isté kúzlo. Tak to dokáže zrejme len "Big Apple". Serpico neponúka akciu, neponúka výraznejšie napätie, neponúka toho veľa. Je to skôr biografický snímok o živote jedného čestného policajta a jeho boji za spravodlivosť. Dráma, ktorá neurazí, no nenabáda k tomu, aby si ju človek pozrel viackrát. Príbeh je pomerne dlhou, bohužiaľ, suchou záležitosťou. Podobne sa možno vyjadriť aj na adresu hereckého obsadenia, ktoré síce je pestré a početné, ale výrazne diváka nebaví. Už skôr spomínané, najväčší dojem z celého filmu zanecháva mesto - ten večne špinavý New York, kde sa zbiehajú kroky celého sveta.

    • 30.9.2017  12:44
    Forrest Gump (1994)
    ****

    Príbeh Forresta Gumpa (Tom Hanks) nie je ani tak príbehom o jeho živote, ako skôr o tom, čo všetko sa dialo okolo neho. Už od detstva "bol iný" a vždy, keď nevedel ako sa dostať z problému, začal utekať. Dalo by sa povedať, že utekal od problému, ale on skôr, nevedomky, utekal naproti jeho riešeniu. Film Roberta Zemeckisa sa za dobu od svojho vzniku stal pravdepodobne tým vôbec divácky najobľúbenejším, aký bol kedy natočený. Divácku obľubu si však nezískal iba obyčajnou náhodou, ale veľkou zásluhou mnohých faktorov, ktoré v tomto dramaticko-komediálnom diele skvelo kooperujú a vytvárajú veľmi pestrý a dynamický celok. Postavený na malom okruhu hlavných postáv je vybudovaný dej tiahnúci sa naprieč tromi dekádami. Tom Hanks v hlavnej úlohe tu predvádza svoju životnú rolu, ktorá ho vyniesla na piedestál filmovej histórie. Postava, ktorá sa na prvý pohľad stvárňuje ľahko, sa však určite tak ľahko nehrala. Hanks to však dokázal bravúrne. Podobne ako väčšina jeho hereckých kolegov, z ktorých po ňom najviac vyniká Gary Sinise. Za zmienku stojí aj výkon Robin Wright, ale jej výkon je v porovnaní so spomínanými kolegami, bohužiaľ, výrazne slabší. Vo všeobecnosti sú postavy napísané veľmi dobre, ale jedna podstatná vec je napísaná ešte lepšie. Samotný príbeh, rozkúskovaný do troch dekách americkej histórie, prerozprávaný Gumpom, ktorý zažil všetky významné udalosti doby. Práve jeho participácia na nich a ich zakomponovanie do deja filmu je to, čo z neho robí ten filmový kult, ktorým sa stal. Vojna vo Vietname, obdobie hippies, aféra Watergate, studená vojna, vznik sloganu "Shit happens" či známeho smajlíka "Have a nice day" - malé veľké udalosti americkej histórie, na ktoré si diváci aj vďaka tomuto filmu môžu sladkokysle spomenúť. Nielen tí americkí, ale svojim spôsobom všetci. A práve v tých Gumpových spomienkach na udalosti doby jednej generácie je ukrytá sila a mágia celého filmu. On to totižto nie je iba pohľad na jeho život, na všetko to, čo prežil, ale je to pohľad na celú jednu zvláštnu dobu. A aj keď ju mnohí neprežili, z filmového plátna ju možno cítiť. S napätím, s nadšením a často aj so smútkom. Film vie výrazne zahrať aj na túto nôtu. Forrest Gump je aj vďaka tomu filmom, ktorý si možno aj zaslúži byť trošku "overrated". Geniálnych a fantastických kvalitatívnych výšin totižto nedosahuje, ale dozaista je nadpriemerným snímkom s vysokou hereckou, ako aj príbehovou kvalitou. Pobaví, ale dokáže aj chytiť za srdce, čo je kombinácia, ktorá pri filme funguje takmer vždy. A v neposlednom rade vie takisto očariť hudbou, výborne pasujúcou do jednotlivých dobových dejových pasáží. "Mrs. Robinson" Simona & Garfunkela možno považovať za pesničku generácie Foresta Gumpa. Ak by sa mal po konci sveta zachovať iba jeden jediný film, mal by to byť práve tento.

    • 24.9.2017  12:30

    V druhej polovici 19. storočia sa z New Yorku pomaly začalo stávať hlavné mesto zemegule. Ľudia z celého sveta sem prichádzali na lodiach, aby tu našli lepší život. Niekomu sa to podarilo, niekomu nie. Všetci však museli čeliť aj veľkému odporu "domácich", napríklad takých, akým je William Cutting (Daniel Day-Lewis). Ten pred 16 rokmi zabil Amsterdamovi Vallonovi (Leonardo DiCaprio) otca a toto "víťazstvo" každý rok náležite oslavuje. Lenže mladý Vallon sa po rokoch vracia do New Yorku, aby sa Cuttingovi pomstil. Nie priamo, ale pekne pomaly. Buduje si jeho dôveru, preniká do sfér jeho gangu a čaká na správny čas. A práve na ceste k vysnívanej pomste je postavený dej celého filmu s režisérskou taktovkou Martina Scorseseho. Keď sa na tento príbeh pozrieme bližšie, hneď zistíme, že v skutočnosti nie je ničím, čo by tu už predtým nebolo. Podobne napísaných dejových línií a príbehov s infiltrovaním sa medzi nepriateľa, existuje nielen na filmovom plátne pomerne veľké množstvo. To však neznamená, že by bol zlý, práve naopak. Celkovo je dej pomerne dobrým aspektom celého filmu, ale ako ten najlepší ho však nemožno označiť. Takmer trojhodinové dielo natočené na začiatku nového milénia totižto viac dominuje a stavia si svoju kvalitu na iných frontoch, konkrétne na troch. Tými sú silné a pestré herecké obsadenie, celková atmosféra snímku a viac než pôsobivá výprava. Výber hereckých tvárí je zoskupením známych a obľúbených protagonistov v hlavných úlohách, ktorých dopĺňa obrovské množstvo ich kolegov vo vedľajších úlohách. Spomedzi všetkých postáv, hlavných či vedľajších, najviac na plátne neexceluje Leonardo DiCaprio, ale jeho filmový sok Daniel Day-Lewis. Ten má v sebe akúsi zvláštnu charizmu, ktorou šikovne a dobre pôsobí na diváka. Skoro tak dobre ako dobová atmosféra sálajúca z filmového plátna. Tá je v kombinácii s vynikajúcou výpravou a kulisami pre nejedného diváka obrovským zážitkom, ktorý zanechá omnoho väčší dojem než samotný príbeh. Pofidérne newyorské ulice, pestrá plejáda ľudí a predstaviteľov jednotlivých gangov a unikátne jednotlivé lokácie vskutku tvoria kombináciu, ktorá ohúri. Gangs of New York je v konečnom dôsledku dobrým filmom, ktorý ale nemožno zaradiť medzi tie najlepšie. Hoci na jednu stranu ponúka veľa dobrého, na tú druhú neponúka nič také, čo by diváka absolútne ohúrilo. Spomínaná atmosféra k tomu síce má blízko, ale zblázniť sa z nej nikto nepôjde. Napriek tomu sa však divák nejedenkrát k filmu rád vráti, čo dokazuje aj to, že Martin Scorsese patrí k režisérskej špičke. V tomto prípade sa mu podarilo vytvoriť solídne dobrý film, ktorému chýba len kúsoček k tomu, aby sa dostal cez hranicu lepšieho priemeru. Tak blízko a pritom tak ďaleko. Značnou porciou kvality však snímok jednoznačne disponuje a vrámci dobových filmov patrí určite medzi tie najlepšie.

    • 22.9.2017  23:25

    Lizzie Wurtzel (Christina Ricci) by mohla byť obyčajnou mladou ženou. Ona však vyrastala v neúplnej rodine, v ktorej deň čo deň počúvala telefónne hádky vlastných rodičov. Teraz, po rokoch, odchádza študovať žurnalistku na Harvard. Poznačená nekonečnými hodinami kriku, prepadne vo "veľkom svete" do ťaživých depresií, ktoré sa snaží zaháňať drogami a neviazaným sexom. Jej problémy sa javia ako tie najväčšie na svete, pričom svojim neuváženým správaním ubližuje nielen svojim rodičom a priateľom, ale rovnakým dielom aj divákovi, ktorý sa rozhodne si tento film pozrieť. Na začiatok si treba povedať, že hodnotenie, nech je v súčasnosti akékoľvek, je výrazne vyššie, než by malo byť. Pôvodne knižné prevedenie je totižto na filmové plátno prenesené veľmi zle. V čom však tkvie celý problém tohto filmu? Ťažko spomenúť len jednu vec, ale hlavnou príčinou prečo sa o ňom možno baviť ako o nie zrovna najlepšom filme, je to, že absolútne nedokáže zaujať svojim príbehom. Buď je to už samo o sebe zlá kniha alebo sa jedná o nepodarenú interpretáciu. Tak či tak sa k zlému a nudnému príbehu plného večného fňukania a maximálne neuveriteľného stvárnenia depresie, nabalujú aj ďalšie, pomerne dôležité faktory. Napríklad herecké obsadenie je zvolené pomerne dobre, pričom navyše tu Christina Ricci má veľmi pekné prsia, ale väčšina postáv, ktoré herci stvárňujú, je absolútne nezaujímavým vzorkom charakterov, ba priam až ukážkou toho, ako nepísať filmové postavy. Nie je z nich cítiť žiadna emócia a výkony jednotlivých protagonistov sa javia skôr ako lepší ochotníci, ktorí sa zo všetkých síl snažia zabaviť publikum. Takýmto štýlom by však polovica hľadiska odišla preč ešte pred koncom predstavenia. A podobne to vlastne môže byť aj s filmom. Nebolo by prekvapením, ak by nejeden divák znechutene zastavil film v polovici, vypol ho a už sa k nemu nikdy nevrátil. Príbeh je totižto vlastne tak prázdnou a nič nevypovedajúcou záležitosťou, že diváka psychicky vyžmýka na maximum. Nie však v tom dobrom slova zmysle, kedy je psychológia a dej vycibrený do posledného detailu. Toto je presný opak toho dobrého pocitu z komplikovaného filmu, na ktorý sa snímok Erika Skjoldbjærga snaží hrať. Nie, jednoducho to nevychádza. Prozac Nation môže vyzerať dobre na papieri, ale vo filmovej podobe sa jedná o obrovský krok vedľa. Na poli nielen dramaticko-psychologickej, ale aj všeobecnej kinematografie, neponúka vôbec nič nové alebo prelomové, ba dokonca nedokáže využiť ani dobré prvky iných podobných filmov. Dej je nezáživný, rovnako ako aj postavy v ňom a veľmi nezaujme ani večne meniace sa prostredie. Divák sa snaží na filme nájsť to dobré, ale tu je to viac než náročnou úlohou. Za malú zmienku stojí snáď len hudba, ale tá je len malou náplasťou na celkovo zlom filme. Táto depresia je hlboko podpriemerná.

    • 16.9.2017  23:28

    Začiatok nového týždňa kdesi na typickej americkej strednej škole. Nič nenasvedčuje tomu, že tento deň bude iný, ako všetky ostatné. Lenže v tom sa rozozvučí požiarny poplach, nastane panika a z chodieb školy počuť streľbu. Pre všetkých, ktorí sa v budove nachádzajú, sa kompletne zmení ich život od základov. Krátka dráma režiséra Andrewho Robinsona, ktorý je preživším nechválne známej streľby na strednej škole Columbine v apríli 1999, chce v upravenom šate najmä vzdať hold všetkým, ktorí nielen v ten deň naposledy vydýchli. Režisér sa preto v snímke primárne nevenuje samotnej streľbe v škole, aj keď ňou pomerne rýchlo celý film začína, ale zameriava sa skôr na to, aký majú udalosti dopad na ľudí, ktorých priamo zasiahli. Študenti, učitelia, médiá, polícia, široká verejnosť. Všetci to vidia rovnako, no pocity v nich sú diametrálne odlišné. Divákovi sa naskytuje možnosť vidieť psychické rozpoloženie hlavných postáv po streľbe, ktoré je znásobené viacerými "flashbackmi" do minulosti. Vďaka nim sa vyjasňuje pomerne podstatná časť celého deja, dokonca možno povedať, že tá vôbec najdôležitejšia. A hoci sa to všetko na prvý pohľad môže javiť ako lákavá a zaujímavá záležitosť, treba povedať, že tomu tak, bohužiaľ, nie je. Dej sa síce snaží pôsobiť čo najlepším a najdôveryhodnejším dojmom, ale správne zafunguje na asi málokoho. V konečnom dôsledku je pomerne suchý, jednoducho pôsobiaci, v niektorých veciach až príliš priamočiary a miestami aj značne predvídateľný. Chýba v ňom veľké množstvo niečoho, čo by diváka skutočne naplno zasiahlo. Emócie v tom sú poriadne, ale sú takisto aj zlým príkladom toho, ako s nimi vo filme nepracovať. A veľmi podobné je to aj s hercami. Vo filme sa mieša mladá krv, ktorá sa urputne snaží, so staršou školou béčkového filmu, ale na konci diváka poriadne neoslní ani jedna z nich. Najhoršie je to však s komparzom, ktorému nemožno veriť ani nos medzi očami. Tie neuveriteľne falošné vzlyky a slzy pôsobia priam až tragikomicky. April Showers nie je viac než béčkovým filmom, ktorý v sebe má akýsi zvláštny nádych. Pojednáva o tragických udalostiach a ich dopade na ľudí, ale robí to iba s veľmi malou dávkou ľudskosti. Tá by mala byť hlavným pilierom celého filmu, ale necítiť ju z neho takmer vôbec. A to je zásadná chyba. Film totižto má potenciál, ale tvorcovia sa s ním nedokázali adekvátne a správne vyhrať. Snahu samozrejme treba oceniť, ale jedným dychom treba dodať aj to, že na tému stredoškolských masakier vzniklo veľké množstvo iných a najmä lepších filmov.

<< předchozí 1 2 3 4 8 11 14
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace