GTS_PUNK

GTS_PUNK

D. I.

Slovensko

5 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
    • 11.6.2018  13:02
    Big Lebowski (1998)
    ***

    Jeffrey "Dude" Lebowski (Jeff Bridges) je povaľačom, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov žije v Los Angeles, fajčí marihuanu, hádže do seba jeden koktail "White Russian" za druhým a so svojimi zvláštnymi kamarátmi hrá okresnú ligu v bowlingu. Jeho, pre niekoho priam idylický život, sa zmení vo chvíli, keď si ho vymáhači peňazí pomýlia s jeho zbohatlíckym menovcom a snažia sa z neho dostať peniaze, ktoré im na prvý pohľad dlží. V tom momente sa jeho život stáva ešte absurdnejším a situácie, ktoré neho ešte len čakajú, sa zdajú byť viac než vymyslené. Akosi však presne zapadajú do jeho života a "Dude" ich berie s maximálnym nadhľadom. Bratia Joel a Ethan Coenovci vydali v roku 1998 von zvláštny, viac než nezávisle pôsobiaci snímok, zasadený do prostredia kalifornského Los Angeles. Kritika ho prijala pozitívne a podobné hodnotenia od svojho vydania zbieral aj u väčšiny divákov. Na prvý pohľad sa niet čomu čudovať. Základom celého snímku je absurdný humor, ktorý vo finálnej forme pôsobí miestami až stupídne, čo je osvedčený recept, ktorý na obecenstvo funguje takmer vždy. Zároveň sa však jedná o veľmi tenký ľad, s ktorým ak tvorcovia nedokážu dobre pracovať, kolabuje a neponúka toho veľa dobrého. A to je pravdepodobne to, čo sa deje aj s týmto snímkom. Bratia Coenovci, ktorí sa chopili nielen réžie, aj sa scenáristickej stránky filmu, to s humorom istotne mysleli dobre. Nuž, ale nevydalo. Minimálne nie natoľko, aby sa dalo hovoriť o úctyhodnej komédii. Pretože aj so stupídnym humorom je treba vedieť pracovať. A hoci ten "základný kameň", na ktorom by mal byť vybudovaný celý snímok, je pomerne vrtkavý, zvyšok filmu je už o poznanie lepší. Príbeh ponúka nie veľmi často vídanú absurditu a zamotanosť, ktorú divák istotne pri sledovaní ocení. Vďaka tomu je aj celkové dejové rozprávanie, či ak chcete storytelling, pozerateľnou záležitosťou, pričom k lepšiemu podaniu mu chýba už len lepšie zvládnutý humor. Samozrejme, zopár scén diváka prinúti úprimne sa zasmiať, ale celkovo je to pomerne nemastné-neslané. Azda tou vôbec najsilnejšou stránkou celého filmu je jeho herecké obsadenie. Stačí sa pozrieť na menoslov a človek hneď vidí čo meno, to pojem. A hoci väčšina z nich hrá iba vedľajšie postavy, je potrebné povedať, že do koloritu filmu pasujú perfektne. Obzvlášť potom John Goodman. Jeho postava Waltera Sobchaka by si snáď zaslúžila dokonca vlastný film, pretože v tomto prípade hravo zatieni aj Bridgesovu hlavnú postavu Lebowskeho. The Big Lebowski je pre niekoho kultovým, pre iného zasa len svojským snímkom, v ktorom toho povestného "kultu" veľa nie je. Najlepšie asi je pohybovať sa niekde v strede a povedať, že snímok bratov Coenovcov rozhodne má niečo do seba, a takisto to, že vo svete filmu už dnes predstavuje samostatný pojem. Nezávislosť z jednotlivých scén priamo cítiť, príbeh je svojský a zamotaný, herecké obsadenie nadpriemerne kvalitné. Už iba keby bol lepšie zvládnutý ten humor. Nevadí. Atmosféra deväťdesiatych rokov a soundtrack určite stoja za to, aby sa divák k filmu možno aj nejedenkrát vrátil. Aj napriek tomu, že je to iba lepší priemer.

    • 28.4.2018  21:44
    Wrestler (2008)
    ****

    V osemdesiatych rokoch bol Randy "The Ram" Robinson (Mickey Rourke) wrestlingovou superhviezdou. Obdivovali ho tisícky ľudí, vypredával obrovské arény a vyhrával tituly. Dnes, o dvadsať rokov neskôr, je Randy mužom, ktorý má svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Sláva pominula, ale jeho vášeň pre wrestling pretrvala. Už však nevypredáva arény, ale zápasí iba na malej scéne v štáte New Jersey, ktorá mu ako-tak zaplatí účty. Randy zo dňa na deň prežíva, a divák sleduje ako sa starnúcemu wrestlerovi život rozpadá pred očami. On je s ním však odhodlaný bojovať až do posledného "pinfallu". Režisér Darren Aronofsky v snímku o športe, ktorý v našich končinách je stále pomerne neznámou, veľmi dobre vykresľuje citát "Nič netrvá večne". Hoci priamo nezobrazuje príbeh, ktorý by si zakladal na skutočných udalostiach, mnohé v ňom zobrazené sa skutočnosti veľmi približuje. Keďže kariéra profesionálneho wrestlera je veľmi vrtkavá a naozaj uživiť dokáže iba tých, ktorí prerazia v najväčších wrestlingových spoločnostiach sveta, je príbeh wrestlera Randyho "The Rama" Robinsona podobný osudu určite nejedného skutočného zápasníka kdesi v Spojených štátoch. Pomerne nekonvenčná kamera Maryse Alberti, ktorá v mnohých scénach sníma postavy odzadu, dostáva diváka k príbehu tak blízko, ako sa len dá. Všetky Randyho životné pády, ktorých nie je málo, tak nadobúdajú ešte hlbší a osobnejší rozmer. A to až do takej miery, že v istých chvíľach môže divákovi prísť tohto nezlomne pôsobiaceho, ale zlomeného muža, skutočne ľúto. Snaha napraviť pokazený obraz jeho ako otca pred svojou dcérou (Evan Rachel Wood), či životná prázdnota, ktorú sa Randy snaží vyplniť neúspešným naplnením vzťahu so striptérkou Cassidy/Pam (Marisa Tomei). Polená pod jeho nohami prekračuje iba vďaka wrestlingovému publiku, pretože len to na neho ešte stále nezanevrelo. Zaujímavosťou je fakt, že vo filme možno vidieť skutočné wrestlingové spoločnosti ako Combat Zone Wrestling či Ring Of Honor, a takisto aj viacero wrestlerov, pričom niektorí z nich sa presadili aj v WWE. Príbeh, ktorý film ponúka sa na prvý pohľad výrazne nevymyká dramatickej štruktúre podobných snímkov. Divákovi sa po jeho pozretí môže javiť ako tuctový, ale keď nechá príbeh tak povediac "vyzrieť", docení jeho skutočnú podstatu a najmä hĺbku, ktorú ponúka. Záverečná ringová scéna a Rourkeho zlomený pohľad v nej hovorí za všetko. The Wrestler na prvý pohľad nemusí pre tuzemského diváka pôsobiť príbehovo atraktívne, ale ak sa mu rozhodne dať šancu, určite ho nesklame. Sila príbehu sa bez najmenších problémov prinajmenšom vyrovnáva tomu najlepšiemu, čo môže dramatický žáner ponúknuť. Zároveň však pôsobí skvelým nezávislým "lookom", k čomu mu pomáha ako kamera, tak aj zvolená výprava do štylisticky príznačného amerického malomesta kdesi na východnom pobreží. To všetko podfarbuje titulná, Zlatým glóbusom ocenená pieseň v podaní Bruca Springsteena. Hoci k dokonalosti má film ďaleko, príbehovo sa jedná o zážitok, ktorý určite zarezonuje.

    • 20.4.2018  17:48

    Pútavá, tajomná a značne jedinečná. Tak by sa v skratke dala charakterizovať prvá séria seriálu True Detective. Keďže však takýto strohý opis nikomu veľa nenapovie, bolo by dobré sa na túto sériu pozrieť zblízka. Na prvý pohľad ďalšia bežná kriminálna seriálová záležitosť, tentokrát z produkcie stanice HBO, však ponúka už od prvej epizódy o niečo viac. Viac v tom zmysle, že už na prvý pohľad sa od "bežných" kriminálok líši hneď na viacerých frontoch. Dominantným prvkom, ako vo väčšine televíznych či filmových projektov, je však aj v tomto prípade príbeh. Ten môže mať pre niektorých divákov pomalý rozbeh, ale keď sa dostane do "svojich koľají", dokáže ponúknuť napínavo prerozprávaný a celistvý príbeh, v ktorom sa striedajú dejové roviny rokov 1995 a 2012, neskôr aj roku 2002. Dvaja hlavní aktéri, ktorí v období spomínaných rokov 1995 až 2002, tvorili policajnú dvojicu, sa retrospektívne vracajú do tohto obdobia a pred divákom budujú mozaiku dodnes nevyriešenej okultnej vraždy. Retrospektívne pohľady do minulosti, ktoré sa dejovo neskôr zmenia na súčasnosť, dokážu na kvalitných dialógoch a dejových skutočnostiach budovať nielen hlavný príbeh, ale aj osobnosť dvoch hlavných postáv. Príbeh takisto ponúka aj pomerne veľa priestoru na zobrazenie osobného života hlavných protagonistov a šikovne tak dopĺňa dej. To, čo okrem miestami až mysticky pôsobiaceho deja v prvej sérii True Detective toľko funguje, sú spomínané dve hlavné postavy. Tie sú stvárnené vyložene hviezdnym obsadením Woodyho Harrelsona (v seriáli Marty Hart) a Matthewa McConaugheyho (v seriáli Rust Cohle). Hoci sú obaja charakterovo úplne iné povahy, ako dvojica ako vynikajúco dopĺňajú a diváka budú postupom času obaja baviť viac a viac. Obzvlášť potom McConaugheyho postava je skvelo napísaná, svojská s viacerými údernými a psychologicky ladenými výstupmi. Dôležitým bodom, ktorý sa takisto podpisuje na celkovej kvalite prvej série je aj výprava a zasadenie príbehu do štátu Louisiana. Pomerne atypická lokácia však diváka v dobrom prekvapuje a malé, takmer vyľudnené mestečká, močaristé pláne uprostred "ničoho" a celková južanská atmosféra veľmi dobre dokresľujú celý príbeh prvej série. True Detective - Season 1 ponúka divákovi kvalitnú kriminálnu zápletku, ktorá nepôsobí až tak stereotypne, hoci o vyloženej jedinečnosti a prvenstve takisto hovoriť nemožno. Príbeh prvej série však bez problémov funguje a väčšinu divákov dozaista zaujme. Storytelling funguje nielen vďaka dobre napísanej zápletke, ale najmä vďaka hlavnej hereckej dvojici, ktorá celý príbeh povyšuje o úroveň vyššie. Kto vie, ako by celá séria pôsobila na diváka s iným hereckým obsadením. Za zmienku stojí aj už spomínaná výprava, dejové zasadenie sociálno-spoločenských fenoménov, akými sú napríklad sekty či náboženské organizácie, ale takisto aj vynikajúci úvodný soundtrack. HBO v tomto prípade ponúka divákovi krátku, ale za to príbehovo nabitú a pútavú sériu, ktorú stojí za to vidieť.

    • 14.4.2018  19:57
    Sherlock (TV seriál) (2010)
    ****

    Príbehy o geniálnom detektívovi Sherlockovi Holmesovi z pera Sira Arthura Conana Doyla sa od svojho prvého vydania zapísali veľkými písmenami do histórie svetovej literatúry. Nemožno sa tak čudovať, že postupne si našli svoju cestu aj na filmové plátna a televízne obrazovky. Aj keď vzniklo ohromné množstvo týchto príbehových adaptácií, pravdepodobne žiadna z nich nezaznamenala taký úspech a nezanechala na televíznom poli takú výraznú stopu ako Sherlock Holmes 21. storočia s Benedictom Cumberbatchom v hlavnej úlohe. V roku 2010 prišla britská BBC so strhujúcim seriálovým formátom, na ktorého skvelej scenáristickej štruktúre sa najvýraznejším spôsobom podpísal Steven Moffat. Nielen on, ale celá plejáda tvorcov ponúkla svetu prvú sériu Sherlocka, ktorá sa okamžite stala hitom. Na čom je však postavený celý úspech tohto kriminálneho seriálu, zmiešaného s mysterióznymi prvkami a dávkou svojského britského humoru? V prvom rade je to už spomínaný skvelý seriálový scenár, ktorý vďaka jeho spracovaniu možno označiť za priam unikátny počin. Vynikajúco sa v ňom mieša talent scenáristov a tvorcov, ktorí dokázali pretransformovať klasické doylovské príbehy do moderného kabátu, s výberom špecifických hercov, ktorí do jednotlivých rolí presne pasujú. Príbehovo sa zdá byť všetko premyslené do absolútne najmenšieho detailu, pričom divákovi v niektorých chvíľach nemusí na obraze dávať všetko zmysel, ale nakoniec mu to aj tak bude bravúrne ozrejmené, on sa len bude držať za hlavu, neveriacky sa usmievať a možno aj tlieskať. Môže to znieť až prehnane, ale v istých momentoch to pri tomto seriáli je skutočne tak. Sherlockovská dedukcia par excellence tu takmer nepozná žiadne hranice. Väčšina divákov to obdivuje, niekomu sa to môže zdať ako prehnané science fiction. Treba si povedať, že oba tábory majú v niečom pravdu. Hoci prvé tri série sú takmer dotiahnuté k dokonalosti, až na výnimku niekoľko málo scén v niektorých epizódach, sherlockovské preháňanie, zamotanosť deja a rôzne plot twisty bude divák zbožňovať. Všetko sa ale začne meniť v sérii štvrtej, v ktorej tvorcovia dej už vyložene nasilu "napchávajú" zvratmi a šialenými dejovými prekvapeniami. Tie skôr diváka odradia, ako nadchnú, a prinútia ho sa na celú sériu pozerať ako na tú vôbec najslabšiu. Aj v nej sa však dá nájsť niekoľko svetlých momentov, hoci na kvalitu predchádzajúcich troch sérií sa doťahuje s odretými ušami a do pomysleného cieľa kvality dobieha ako posledná. Bez ohľadu na divácky pohľad týkajúci sa štvrtej série, je spôsob rozprávania príbehu a zobrazenie jedinečných vyšetrovacích metód a dedukcie zrejme tým najvýraznejším znakom celého seriálu, vďaka ktorému si dokázal vybudovať svoju kvalitu. Vynikajúca práca scenáristov by však nebola nič bez hereckého obsadenia, ktoré ju cez svoje výkony predáva divákovi. A veruže, aj na tomto fronte je čo obdivovať. Postavy sú napísané rovnako dobre ako príbeh, zahrané sú ešte lepšie. Benedict Cumberbatch, v hlavnej úlohe ako Sherlock Holmes, predstavuje geniálneho detektíva s väčším citovým odstupom od ľudí, než je obvyklé. Martin Freeman, takisto v hlavnej úlohe ako Dr. John Watson, stvárňuje bývalého lekára z vojny v Afganistane a Sherlockovho pomocníka. Seriál však obsahuje aj množstvo skvelých vedľajších postáv. Spomedzi tých za zmienku stoja určite Andrew Scott, ako Sherlockov úhlavný nepriateľ Jim Moriarty, či Mark Gattis, ako Sherlockov brat Mycroft. Sherlock nie je jedinečným seriálom, pretože skvelo natočených seriálov je pomerne dosť, ale určite ho treba označiť ako výborný seriálový počin, ktorým sa Briti zas a znovu predviedli v tom najlepšom možnom svetle. Pozrieť by si ho mal nielen milovník kriminálneho žánru, ale seriálový či filmový fanúšik vo všeobecnosti. Ponúka z každého rožku trošku pre každého. Jeho stavebným kameňom je určite skvelo napísaný príbeh a postavy, ale celkový dojem dotvárajú aj aspekty, akými sú vizuálne spracovanie, kamera, strih a výprava. Vidno, že aj v tomto smere sa tvorcovia dosť pohrali a vychádza im to. Takže nielen príbehové vnútro, ale aj vizuálny zovňajšok je na vysokej úrovni. A aj keď seriál nemožno označiť ako ten vôbec najlepší, aký bol kedy nakrútený, možno ho posadiť na veľmi vysoké priečky, pretože si na nich právom zaslúži byť. Dôležité je takisto spomenúť, že dlhý predel medzi treťou a štvrtou sériou vypĺňa historicky ladený TV film Sherlock: The Abominable Bride, ktorý je však takou menšou kvalitatívnou predtuchou pred štvrtou sériou. Pozerateľný, ale na "klasickú" kvalitu seriálových dielov sa nechytá.

    • 13.4.2018  17:55
    Sherlock - Série 4 (série) (2017)
    ***

    Štvrtá séria Sherlocka prišla na televízne obrazovky sedem rokov po jeho debute. Za ten čas si dokázal počin z dielne BBC získať milióny fanúšikov po celom svete. Samozrejme, že pri kvalite, ktorú ponúkajú predchádzajúce tri série, sa tejto skutočnosti nemožno čudovať. Logicky tak vyvstáva otázka, či štvrtá séria nadväzuje na svojich úspešných predchodcov. Odpoveď je pomerne jednoduchá. V mnohých veciach áno. Po pribehovej stránke sa jedná o, ako inak, zvládnutú záležitosť, ktorá si však v tomto prípade zaslúži aj niekoľko pripomienok. Bez väčších výhrad sa zaobíde herecké obsadenie, keďže hlavná dvojica Benedict Cumberbatch a Martin Freeman si drží stabilnú kvalitu svojich výkonov. Podobne je to aj väčšinou vedľajších postáv, ktorým však z pomerne logických dôvodov celkovo dominuje postava Sian Brooke. O znovu skvelej kamere, strihu a vizuálnych efektoch, ktoré sa postupne takisto stali výraznými prvkami seriálu, netreba veľa hovoriť. O čom však v prípade štvrtej série treba hovoriť je spomínaný príbeh a obsah jednotlivých epizód. Tie už takmer klasicky ponúkajú každá iný príbeh, ktorý je však postupne spájaný do jedného veľkého celku. Tento formát, s ktorým tvorcovia tohto seriálu pracujú prakticky od prvej epizódy prvej série, sa osvedčil a divák sa naň zvykol. Štvrtá séria je však príbehovo špecifická. Istou predzvesťou k nej je TV film z roku 2015 Sherlock: The Abominable Bride, ktorý sám o sebe nie je tým najlepším, čím sa tvorcovia môžu pochváliť. A hoci štvrtá séria nie je, čo sa formátu jednotlivých dielov týka, odlišná od iných sérií, tvorcovia v jednotlivých dieloch omnoho viac špekulujú, vyhrocujú niektoré scény do extrémov a doslova preháňajú. Samozrejme, Sherlocka je vždy potrebné brať trochu s nadhľadom a povedať si, že sa jedná iba o vymyslený seriál, ale aj v rámci fikcie treba mať postavené isté mantinely, za ktoré sa už jednoducho nejde. Ak sa prekročia, je veľmi jednoduché spraviť aj z vynikajúceho počinu frašku, ktorá môže rozdeliť divákov. Aj keď štvrtú sériu vyložene za frašku označiť nemožno, divákov rozdeľuje z objektívnych dôvodov. Prílišné vyhrocovanie deja môže niekde fungovať, ale v tomto prípade celej sérii maximálne iba ubližuje a znižuje jej celkovú kvalitu. Sherlock - Series 4 je stále zaujímavou, prekvapivou a skvelo nakrútenou sériou jedného vynikajúceho seriálu, ktorá je však pravdepodobne zároveň aj tou vôbec najslabšou sériou. Divák, obzvlášť ten, ktorý videl predchádzajúce tri série, by sa jej však určite nemal vyhnúť. Dejový "build-up" jednotlivých epizód síce väčšina divákov kritizuje, vyložene odrádzať by však nikoho nemal.

    • 7.4.2018  13:28
    Trosečník (2000)
    ***

    Chuck Noland (Tom Hanks), zamestnanec spoločnosti FedEx, si myslí, že si konečne užije doma Vianoce so svojou rodinou. Vtom mu však zapípa pager a musí znovu nasadnúť do lietadla a venovať sa biznisu. Lenže let, na ktorý práve nasadol naberie nečakaný smer a po technickej poruche sa zrúti do Tichého oceánu. Chuck ako jediný prežije a skonči vyplavený sám na neznámom ostrove, ktorý sa na nasledujúce štyri roky stane jeho domovom. Z Chucka sa stal stroskotanec. Režisér Robert Zemeckis, ktorý dal filmovému svetu kult v podobe Forresta Gumpa, tentokrát obsadzuje Toma Hanksa do ďalšieho svojho filmu, v ktorom pojednáva o samote jednotlivca vo veľkom svete. Aj keď medzi týmito dvoma dielami možno nájsť istú skrytú paralelu, príbeh tohto snímku z roku 2000 je prerozprávaný podstatne inak, a takisto sa zameriava na iné skutočnosti. Jeho príbehový základ tvorí spomínaná postava Chucka Nolanda a jeho posadnutosť prácou vo FedExe. Časovo vyťažený a zaneprázdnený muž sa zrazu ocitá sám na ľudoprázdnom ostrove. Iba on, pár balíkov z havarovaného lietadla a volejbalová lopta značka Wilson. Prvý deň, druhý deň, desiaty deň, divák sleduje ako sa Chuck musí vysporadúvať s obmedzenými možnosťami, ktoré mu ostrov na prežitie ponúka. On z nich však vždy vyťaží maximum a nájde práve to, čo potrebuje. Je otázne, do akej miery by v skutočnosti človek dokázal v podobných podmienkach prežiť. Samozrejme, závisí to od viacerých faktorov, akými sú napríklad biodiverzita daného ostrova, čí snáď ešte dôležitejšia psychická odolnosť jednotlivca pri záťažových situáciách, akou by podobný scenár určite bol. Ale dobre, je to film a je logické, že Zemeckis nenechá hlavnú postavu po polhodine umrieť na hlad a šialenstvo. Radšej s ňou ďalej pracuje, buduje jej charakter a vďaka minimu monológov dáva divákovi šancu dostať sa k Hanksovej postave čo najbližšie a vybudovať si k nej vzťah. Divák jej zrazu začne čím ďalej, tým viac fandiť a dúfať, že sa mu jedného dňa podarí z ostrova dostať späť do civilizácie. Práve charakter hlavnej postavy je na filme vôbec tým najzaujímavejším. Schopnosť udržať si akú-takú príčetnosť na opustenom ostrove si dokáže udržať vďaka volejbalovej lopte Wilson, s ktorou sa rozpráva. Čo za normálnych okolností predstavuje hranicu šialenstva, je v podobných situáciách možnou záchranou mentálneho zdravia. A to nielen v prípade tohto Zemeckisovho filmu, ale aj v skutočnosti. Komunikácia je základ a dodáva nádej. Pozadie, na ktorom je hlavný príbeh postavený, takisto stojí za zmienku. Hoci je príbeh lásky menším hnacím motorom celého filmu a má peknú myšlienku, ostrovné dianie prekonať nedokáže. Film okrem iného ponúka aj famózny a emotívny soundtrack od Alana Silvestriho, ktorý k príbehu dokonale pasuje a dokresľuje ho. Cast Away určite nemožno označiť ako novodobý príbeh Robinsona Crusoa. Je to príbeh Chucka Nolanda. Vo všetkých smeroch jedinečný, s famóznym hercom v hlavnej úlohe a bezpochyby príbehovo zaujímavý. Avšak nie až tak zaujímavý, aby sa z neho išiel divák takpovediac "zblázniť". Samozrejme, že sa jedná o kvalitný a pozerateľný snímok s dobrým námetom a storytellingom, ale stále tomu niečo chýba. Alebo snáď je v ňom niečo navyše? Prílišná priamočiarosť, jednoduchosť prežívania na ostrove či snáď očakávaný happy end? To nech posúdi každý jeden divák sám. Určite sa však jedná o film, ktorý neurazí ani náročnejšieho diváka, a ktorý svojím spôsobom možno zaradiť medzi divácky ľahšie stráviteľné filmové kúsky, hoci zobrazuje pomerne náročný námet. Hlavná postava, skvelý soundtrack a myšlienka filmu približujú dielo Roberta Zemeckisa k hranici nadpriemernosti, ku ktorej dosiahnutiu mu však chýba ešte niečo málo navyše.

    • 6.4.2018  17:23
    Ratatouille (2007)
    ***

    To, že to tvorcovia od Disneyho a z Pixaru s animáciou vedia, dokázali už nejedenkrát. Ich filmy získali nielen množstvo ocenení, ale najmä fanúšikov všetkých vekových kategórií po celom svete. V roku 2007 prišli na filmovú scénu s ďalším svojským, ale tentokrát ešte viac netradičnejším filmovým námetom. Ako hlavnú postavu tohto filmu predstavujú divákovi potkana Remyho. Ten chce byť niečo viac ako ostatné potkany v jeho kolónii, ktorej velí jeho otec. Remy túži byť kuchárom a jeho vzorom je Auguste Gusteau so svojou vyhlásenou parížskou reštauráciou. Vďaka (ne)šťastnej náhode sa Remy práve v tejto reštaurácii ocitne a spojí sa s ťarbavým mladíkom Linguinim, ktorý vďaka Remymu predstiera, že dokáže špičkovo variť. Odpoveď na "jeho" úžasné recepty sa však schováva pod jeho kuchárskou čapicou. Svojské, a v tomto prípade možno aj trochu netradičné námety, nie sú tvorcom z Pixaru cudzie. Koniec koncov, dokazujú to aj "väčšie" filmy, než je práve tento. Príbeh o "poľudštenom" potkanovi, aj napriek svojej bizarnosti, pôsobí na diváka od prvých minút pozitívne, humorne a neprichádza s ničím, čo by ho mohlo od ďalšieho sledovania odradiť. Pomerne dynamickým tempom snímok prechádza zo svojej úvodnej pasáže na vidieku, v ktorej predstavuje a charakterizuje hlavnú postavu, do parížskeho prostredia, v ktorom sa odohráva hlavná dejová línia. Tá sa nesie vo vyložene typickom Disney-Pixarovskom duchu. To znamená, že ponúka príbehovú originalitu, s ktorou sa divák pravdepodobne predtým ešte v žiadnom inom snímku nestretol, ale zároveň šablónovito "vykráda" viaceré predošlé snímky ich vlastného štúdia. Aj keď to vyložene nie je chybou, vedieť približne odhadnúť postupnosť deja disneyovky ešte pred jej pozretím, o všeličom vypovedá. Zväčša sa jedná o "boj" hlavnej postavy proti niektorej z vedľajších postáv, proti predsudkom a podobne. A samozrejme, rovnaký námet sa nevyhýba ani tomuto snímku. Podstatnou skutočnosťou je však to, že hoci si divák väčšinu deja užíva a baví ho, film končí nečakane rýchlo, respektíve príbehová výstavba smerujúca k jeho záveru sa zdá byť až príliš urýchlená. Bam, a je koniec. Zrazu celá spokojnosť s príbehom klesá o niekoľko priečok nižšie. A je jedno do akej miery si divák užíva väčšinu deja. Našťastie má film aj niekoľko iných kvalít, ktoré si dokážu držať stabilnú vysokú úroveň počas celej dĺžky jeho trvania. Očaria tóny francúzskej hudby s jedinečným šansónovým podfarbením a zvukmi akordeónu, ponúkajúce dokonalý parížsky nádych. Ten však možno obdivovať najmä vizuálne, keďže animátori ho v tomto prípade dokonale vyšperkovali a urobili z neho výstavnú skriňu celého filmu. Parížsky vizuál vyzerá skvelo na všetkých záberoch, ale vôbec najlepšie ho odráža Linguiniho byt. Nielen pohľad z neho na Eiffelovu vežu a celý Paríž, ale potom najmä jeho stiesnené, no o to útulnejšie vnútro, ktoré je, ako by povedali Francúzi, "magnifique". Ratatouille je na jednu stranu jedinečným, ale na druhú stranu až priveľmi typickým disneyovským filmom. Svoju jedinečnosť odzrkadľuje na príbehovom námete a nie tak všednom kuchárskom prostredí. Disneyovský stereotyp naopak zachytáva príbehová štruktúra, záverečná metamorfóza zápornej postavy a morálne ponaučenie o tom, že šancu si zaslúži každý. Inak pomerne kvalitný príbeh však, bohužiaľ, v závere "pochováva" až príliš prudká gradácia, na ktorú sa divák nedokáže adekvátne pripraviť. Našťastie to však film dokáže kompenzovať na iných frontoch, vďaka čomu predstavuje priemerný pozerateľný snímok so zaujímavým námetom, špičkovou animáciou a výpravou, kvalitnou hudbou a obstojným humorom.

    • 24.3.2018  12:25

    Knižné dielo spisovateľa Roalda Dahla, ktoré sa filmového spracovania dočkalo už v roku 1971 v podobe muzikálu Willy Wonka & the Chocolate Factory, sa v roku 2005 znovu predstavilo diváckej verejnosti vo forme remaku. Hlavná príbehová línia rozpráva o majiteľovi továrne, Willym Wonkovi (Johnny Depp), ktorý sa do svojej továrne rozhodol pozvať päť náhodných detí, ktoré našli v jeho čokoláde zlatý kupón. Medzi šťastlivcami je aj Charlie Bucket (Freddie Highmore), chudobný chlapec, ktorého jediným životným snom je nazrieť do Wonkovej továrne na výrobu čokolády. Vnútri továrne na návštevníkov čaká nejedno prekvapenie, pričom to najväčšie si Willy Wonka pre jedno z piatich detí pripravil až na koniec. Filmová adaptácia knižného diela, ktoré je už dlhé roky obľúbeným príbehom medzi čitateľmi najmä v zahraničí, ponúka všetko dôležité, čo by mal obsahovať rodinný film. Pomerne jednoduchý, ale zaujímavý príbeh, samozrejme ponúkajúci morálne ponaučenie o dôležitosti rodiny. Aj napriek tomu, že k nemu dochádza až na záver, nesie sa postupne celým filmom a badať ho možno nielen v spomienkach Willyho Wonku, ale aj pri zobrazení vzťahu medzi Charliem a jeho rodinou. Keď sa k tomu pridá sneh, ktorého vo filme takisto nie je málo, divák dostáva takmer perfektný vianočný film, ktorý do decembrového televízneho programu hravo zapadá. Jednoduchosť a "útok na ľudské city" fungujú a sú kvázi hybným mechanizmom celého snímku. Príbehová stránka vychádzajúca z predlohy je zvládnutá viac-menej dobre, ale určite sa o nej nedá rozprávať ako o tom najlepšom, čo film ponúka. Zatiaľ, čo pri väčšine dobrých snímkov, na ktoré môže divák naraziť, je tou najsilnejšou časťou práve príbeh či herecké obsadenie, v tomto prípade tomu tak nie je. Johnny Depp je síce ako Willy Wonka skvelý, ale k jeho postave sa dostaneme ešte o čosi neskôr. To, čo diváka pri sledovaní tohto filmu zaujme najviac sú menšie, hoc nemenej dôležité faktory, ktoré možno badať od prvých sekúnd snímku. Tou prvou je zobrazenie globálneho šialenstva okolo zlatých kupónov vo Wonkovej čokoláde, na ktoré o čosi neskôr nadväzuje predstavenie šťastlivcov, ktorí tieto zlaté kupóny našli. Dobre práve v týchto pasážach badať šikovný strih, a hoci tieto scény nemajú extra dlhú metráž, skvele predstavujú jednotlivých protagonistov, ich vlastnosti, rodičov či miesta, odkiaľ pochádzajú. Čiastočné využitie stereotypov funguje a neskôr sa s nimi dobre pracuje vrámci deja a ich zakomponovania do humoru, ktorým prekypuje najmä Wonkova postava. Sarkastické výstupy a odpovede v Deppovom podaní sú miestami trochu ostrejšie, než by možno divák pri podobnom filme očakával, ale o to viac potom úprimne pobavia. Možno však najvýraznejším "vedľajším" faktorom, ktorý snímok ponúka, je výprava a podoba mesta, kde sa nachádza Wonkova továrňa a odkiaľ pochádza Charlie. Mohutne pôsobiaca stavba v sivastých farbách budí dojem akoby autoritárskeho režimu, ktorý navyše reflektuje potemnelé mesto. Pri ňom nemožno jednoznačne určiť, do akej doby má byť snímok situovaný, keďže sú v ňom zmiešané viaceré prvky z rôznych období. Plus, ak tomu pripočítame sivú oblohu, už tomu naozaj nič nechýba. Práve na obraze mesta dokonale vidieť stopu režiséra Tima Burtona. Ten mnohé svoje filmy ladí do podobnej atmosféry a vychádza mu to aj v tomto prípade. Charlie and the Chocolate Factory je svojským vianočne ladeným filmom, ktorý v sebe spája prvky detských fantasy kníh, komédie, muzikálu, ale aj psychologickej drámy s vyšinutou postavou čokoládového magnáta. Samozrejme, posledný spomínaný žáner treba brať mierne s nadhľadom, ale z časti má niečo do seba. Takisto je to burtonovka s morálnym ponaučením a vynikajúco zakomponovanou poctou filmu 2001: A Space Odyssey. Pozerateľný rodinný filmový priemer s príchuťou vraj najlepšej čokolády na svete.

    • 23.3.2018  21:25
    Gladiátor (2000)
    ****

    Veľkolepý film veľkolepého režiséra Ridleyho Scotta diváka privádza do starovekého Ríma. Do obdobia konca života panovníka Marca Aurelia (Richard Harris), ktorého smrť dychtivo očakáva jeho ambiciózny syn, právoplatný následník trónu Commodus (Joaquin Phoenix). Ten sa však prepočíta, keď jeho otec menuje následníkom trónu generála Maxima (Russell Crowe). Commodus však nechá Maxima neúspešne popraviť, nechá zabiť jeho rodinu, prevezme rímsky trón a pod heslom "Panem et circenses" začne svojím neschopným vládnutím rozkladať zvyšky skorumpovaného Ríma. Ich cesty s Maximom aj však ešte raz skrížia. A keďže všetky cesty vedú do Ríma, stretnú sa na piesku legendárneho Kolosea. Historický veľkofilm z časti čerpajúc námet zo skutočnej histórie a z časti vymyslená fikcia režiséra Ridleyho Scotta v sebe vynikajúco spája atraktivitu príbehu s kvalitným hereckým obsadením. Jedny z vôbec najdôležitejších filmových faktorov sú tak dokonalým hybným motorom takmer trojhodinového snímku, ktorý si aj napriek svojmu dlhému úvodu zasadenom do územia Germánie, dokáže šikovne získať diváka. Príbehovo má dlhý začiatok svoje opodstatnenie, keďže približuje rozpoloženie a základné charaktery jednotlivých hlavných postáv, najmä teda Commoda a Maxima. Ich príbehy, ktoré sa síce na konci opäť stretávajú, sleduje divák väčšinu filmu oddelene. Na jednej strane je to mizéria a otrocký život gladiátorského bojovníka, na strane druhej zhýralý život šialeného rímskeho panovníka. Obom líniám vrámci jedného celku je venovaný dostatočný priestor, sú pútavo spracované, atraktívne napísané a divákovi ponúkajú rovnako dobrú výpravu. Najmä potom úvod filmu, ale nielen ten, má v sebe zakomponovaných aj niekoľko jednoduchších metafor o posmrtnom živote. Toho zlého má v sebe film naozaj minimum. Preto sa divák nemusí báť po jeho zhliadnutí šetriť superlatívmi, aj napriek tomu, že sa jedná o hollywoodsky veľkofilm, ktoré mnohokrát dokážu diváka skôr sklamať. Tu sa to našťastie nedeje a päť ocenení Oscar si tento počin, možno ako jeden z mála, právom zaslúži. Scenár je napísaný na vysokej úrovni a príbehová línia snímku je niečím, čo dozaista zaujme ako skutočného filmového fajnšmekra, tak aj laika. Rovnako kvalitné ako samotný príbeh je aj herecké obsadenie. Russell Crowe opäť utvrdzuje diváka v tom, že mu pasujú mnohé role, vie do nich vkladať emócie a maximálne svojimi postavami žiť. Dôležitú úlohu zohralo aj početné vedľajšie obsadenie, ale ten, kto si zaslúži vyzdvihnúť zo všetkých najviac, je Joaquin Phoenix. Postava Commoda mu pasuje priam neuveriteľne dobre a jeho šialené konanie divák hltá plnými dúškami vždy, keď sa objaví na obraze. Zároveň tak ponúka pestrú škálu emócií, bijúcich sa v jednej postave. Výborná je aj výprava a zobrazenie starovekého Ríma, ktorý na jednotlivých záberoch žije, hemží sa ľuďmi a ponúka zvláštne úchvatnú atmosféru. Tá ešte viac priťahuje diváka do centra diania na obraze. Gladiator je na jednu stranu dosť krvavou historickou drámou, na stranu druhú je to film plný emócií, intríg, zrady a všetkého, čo Rím počas svojej najväčšej slávy ponúkal. Či už diváka láka viac jedna alebo druhá strana, jedna vec je istá. Oscarmi ovenčený počin režiséra Ridleyho Scotta je ďalším z filmov, ktorými sa tento talentovaný pán zapísal nezmazateľnými písmenami do histórie kinematografie či svetovej kultúry všeobecne. Je to film, pri ktorom, nato aby si ho divák užil, nemusí podrobne poznať rímske dejiny. Stačí mu vedieť poznať dobrý film. A tento počin z roku 2000 hranicu dobrého filmu hravo prevyšuje. Byť dobrý znamená byť priemerný. A to Gladiátor určite nie je.

    • 16.3.2018  17:19

    Od doby, keď bol Larry Daley (Ben Stiller) nočným strážnikom v newyorskom múzeu, prešiel už nejaký ten čas. Túto brandžu opustil a začal sa venovať svojej vlastnej firme s viac či menej potrebnými vynálezmi. Keď sa však dozvie, že niektoré newyorské exponáty sa chystajú natrvalo premiestniť do Washingtonu, vymyslí plán ako ich zachrániť a dostať naspäť. Lenže v omnoho väčšom múzeu zlatá faraónova doska prebudí ešte väčšie množstvo exponátov ako v New Yorku a tak to Larry nebude mať ani zďaleka ľahké. Po troch rokoch od vydania prvého dielu sa režisér Shawn Levy vracia s voľným pokračovaním nočného dobrodružstva v múzeu. Prvý film, hoci nie je viac ako priemerným počinom, divákov neuráža a ponúka aj niekoľko vtipných scén. Otázkou v tomto prípade je však to, či sa v podobnom duchu nesie aj jeho pokračovanie. Stručne by sa dalo povedať, že áno. Ani druhá časť tejto filmovej série sa nedostáva ďalej ako je hranica filmového priemeru. Prečo je tomu tak? Nuž, odpoveď je veľmi jednoduchá a ukrýva sa v kvalite scenára, ktorá je prenesená na filmové plátno a ponúknutá divákovi. Príbehová stránka nie je výrazným posunom vpred a divák v podstate sleduje znovu boj dobra so zlom. Tentokrát síce v pozmenenej podobe, ale základné príbehové gro ostáva oproti prvému dielu rovnaké. Zmenené sú však výprava a herecké obsadenie. A to výrazne podstatne, keďže dej nie je zasadený do New Yorku, ale do Washingtonu, s čím aj logicky súvisí množstvo nových postáv. Bohužiaľ, ani jeden z týchto faktorov výraznejších spôsobom nedokáže posunúť kvalitu filmu vyššie. Dejová línia filmu nie je výraznejšie pozmenená, humorné scénky sa opakujú, prípadne nie sú vôbec vtipné, čo je ešte horšie. Spomínané nové postavy ako napríklad Napoleon Bonaparte (Alain Chabat), Al Capone (Jon Bernthal) či Amelia Earhart (Amy Adams) sú miernym oživením a niečím novým, ale veľa to na filme, bohužiaľ, nemení. Aj keď je pravda, že na Amy Adams sa z celého hereckého obsadenia aspoň najlepšie pozerá. Zato najvtipnejším ostáva stále Ben Stiller, ale takisto iba v rámci možných noriem. Night at the Museum: Battle of the Smithsonian nie je o nič horším či lepším filmom oproti svojmu predchodcovi z roku 2006. Príbehovo, humorom či kvalitou hereckého obsadenia priveľmi nezaostáva a divákovi tak ponúka pozerateľných 100 minút filmovej stopáže, z ktorých však na zadok určite nespadne. Pozretie tejto rodinne ladenej komédie raz či dvakrát určite neurazí, ale viackrát sa k tomuto snímku zrejme divák nebude chcieť vrátiť. Film mu totižto neponúka nič také, čo by ho malo prinútiť k tomu, aby si ho pozrel viackrát.

    • 6.3.2018  20:28
    Noc v muzeu (2006)
    ***

    Byť nočným strážnikom v múzeu sa môže javiť ako celkom skvelá práca. Larry Daley (Ben Stiller), ktorý sa nim stáva takmer z donútenia, by však s týmto tvrdením možno nemusel súhlasiť. Minimálne počas svojej prvej nočnej zmeny v newyorskom "American Museum of Natural History". Odchádzajúca skupina strážnikov, ktorí sa však majú v pláne do múzea pre niečo vrátiť, Larrymu o nočnej práci nepovedala všetko. Pre neho, ako aj pre divákov, tak budú udalosti v múzeu poriadne prekvapujúce. Dobre, pre divákov možno ani nie, keďže zrejme z obsahu vedia, o čom daný snímok je, ale aj tak. Minimálne za zaujímavé sa filmové udalosti považovať dajú. Ale aby sme to zobrali všetko postupne. Režisér Shawn Levy v prípade tohto komediálneho snímku hľadá predlohu v detskom knižnom diele Milana Trenca s rovnakým názvom. Relatívna stávka na neistotu však režisérovi aspoň z časti vychádza, pričom treba skonštatovať, že divák si určite príde na svoje. Možno nie v úplne všetkom, ale zábavné a dobre zvládnuté scény sa vo filme nájsť dajú. Príbeh nie je nijako komplikovaný - v podstate si zakladá na tradičnom filmovom formáte boja dobra, ktoré reprezentuje Larry a múzejné exponáty, proti zlu. Aj keď táto myšlienka tvorí nakoniec hlavný príbehový pilier, väčšina deja sa sústreďuje skôr na situačný humor, ktorý zobrazuje Larryho nočné služby a patálie s tými či onými exponátmi. Nejeden divák by si mohol povedať, že takýto koncept nemôže fungovať, ale div sa svetu, funguje. A bez najmenších problémov. Kúzlo filmu je nielen vo využívaní jednotlivých historických postáv, zvierat a podobne, ale takisto aj v tom, do akej miery dokáže divák zapojiť svoju fantáziu a stať sa súčasťou nočného múzea. Samozrejme, takéto reči môžu znieť klišovito, ale niečo na tom do istej miery predsa len je. Samozrejme, že príbeh tejto komédie sa výraznejším spôsobom nevymyká rámcom priemernosti, ale dokáže zabaviť diváka ktorejkoľvek vekovej kategórie a to je pri podobných komédiách to vôbec najdôležitejšie. Humor funguje, rovnako ako aj herecké obsadenie. Ben Stiller nesklamáva, pričom vo vedľajších úlohách mu veľmi dobre sekundujú Robin Williams ako prezident Teddy Roosevelt či Ricky Gervais ako britský riaditeľ múzea. Night at the Museum divákovi okrem toho ponúka aj celkom solídne zvládnuté počítačové efekty, ktoré sú ďalšími plusovými bodmi, ktoré zlepšujú film ako celok. Ako už bolo spomenuté, na viac než priemerné hodnotenie však snímok bohužiaľ nemá. To však určite neznamená, že by sa mu mal divák vyhnúť. Práve naopak. Prvá "Noc v múzeu" je veľmi príjemnou oddychovou rodinnou komédiou, ktorá však dokonale vyplní kohokoľvek voľný divácky čas. Sklamanie na nikoho určite nečaká. Veľké ilúzie o filme si ale takisto nemožno robiť.

    • 5.3.2018  19:08

    Po úspešnom seriálovom koncepte z roku 2008 trvalo ďalšie tri roky, kým sa táto šialená partia stredoškolákov dostala na filmové plátno. Na ňom predviedla o niečo slabšiu "show", než na akú je divák zvyknutý zo seriálovej predlohy, ale očividne to stačilo na to, aby sa po ďalších troch rokoch vrátili s druhým filmovým pokračovaním. Tentokrát sa partia vydáva na dobrodružstvo naprieč Austráliou, samozrejme s túžbou zbaliť a "užiť si" s čo možno najviac dievčatami. Pre diváka, ktorý videl či už seriál alebo predošlý filmový diel, to nie je žiadna nová skutočnosť, na ktorú by sa musel pripraviť. Práve naopak, od tejto štvorice to priam očakáva, čo v konečnom dôsledku naskytá otázku, či v tomto prípade napĺňajú divácke očakávania. Na začiatok treba spomenúť, podobne ako v prípade prvého filmu, že kvalitatívne sa na úroveň seriálu film nedoťahuje ani zďaleka. Tvorcovia sa skôr, a to je pochopiteľné, zameriavajú na príbeh a situačný humor tak mierne odsúvajú do pozadia. Rôznych sexuálnych narážok a podobných lacných, no zato fungujúcich vtipov je tu dostatok, ale diváka nedokážu pobaviť do takej miery, ako byť možno očakával. Postupný úpadok kvality je badateľný, čo je škoda. Podobné na seba nadväzujúce snímky vrámci jednej série je veľmi ťažké neporovnávať medzi sebou, ale ak sa o to pokúsime, veľa to na kvalite jedného či druhého diela nezmení. Film ako samostatný celok nie je ničím iným, než len veľmi priemernou komédiou vo všetkých viac či menej dôležitých filmových bodoch. Počínajúc spomínaným príbehom s austrálskym nádychom, zakladajúcom si na veľmi jednoduchom námete, končiac napríklad nevýraznou výpravou. A všetko medzi tým je takisto niečím, čo diváka síce vyslovene neurazí, ale takmer ani vôbec nepobaví. Nie po prvýkrát vo filmovej histórii sa jedná o komediálny snímok, v ktorom najlepšie funguje fekálny humor. Doslova. To, že diváka z filmu najviac pobaví scéna, ktorá naráža na najnižšie dno filmového humoru, o jeho kvalite všeličo vypovedá. Na jednu stranu tobogánová scéna diváka zaručene pobaví, ale na druhú stranu je celkom smutné, že práve niečo také je možno tým vôbec najlepším, čo film ponúka. Ani hlavní protagonisti tu zo seba zjavne nedávajú všetko, čo však môže byť spôsobené napísaným scenárom, ktorý im neponúka možnosť sa naplno realizovať. A to je škoda. The Inbetweeners 2 je bohužiaľ filmom, ktorý sa snaží čo najviac vydolovať známu seriálovú značku. Ak by sa tvorcom podarilo divákovi naservírovať niečo kvalitatívne aspoň trochu podobné, nikto by nemohol povedať ani "mäkké f". Ak však uprednostňujú kvantitu na úkor kvality, nemôžu čakať, že to diváci príjmu pozitívne. Druhé filmové pokračovanie je zakopnutím a krokom vedľa zároveň. Hodina a pol chabého príbehu s minimom skutočne zábavného humoru sa síce vydržať dá, ale divácky si ju užije len málokto. Horšie ako prvý film, výrazne horšie ako seriálová predloha.

    • 4.3.2018  21:25
    Sket (2011)
    *

    Kayla (Aimee Kelly) prichádza aj so svojou sestrou z Newcastlu do Londýna. Začiatky tu nemá Kayla ľahké, ale jej problémy sa znásobia ešte viac potom, čo sa jej jediná blízka rodina, čiže jej sestra, stane obeťou surovej vraždy. Kayla sa zdanlivo nemá na koho obrátiť, keď vtom sa zvláštnym spôsobom dostane do dievčenského gangu. Spolu s ostatnými členkami tohto gangu, ktoré ju najskôr nechcú prijať medzi seba, nakoniec zosnuje plán na pomstu za vraždu jej sestry. Režisér Nirpal Bhogal, podobne ako viacero ďalších britských režisérov, divákovi servíruje film z nie príliš vábneho prostredia londýnskej nižšej strednej vrstvy. Do popredia v ňom pretláča mladú postavu, ktorá sa musí vysporiadať nielen sama so sebou, vlastnou identitou, ale aj sociálnymi fenoménmi britskej metropoly a doby zároveň. Na kriminálnom základe podfarbenom drogami, alkoholom a nenávisťou, sa snažia tvorcovia vytvárať príbeh, ktorý by na diváka dokázal pôsobiť čo možno najreálnejšie a pomerne surovo. Lenže podobných pokusov sme už na filmovom poli videli nespočetné množstvo. Niektorým to vychádza, iným naopak nie. A do druhej, počestnejšej kategórie treba zaradiť aj tento snímok z roku 2011. V čom však tkvie jeho problém? No predsa v tom úplne najzákladnejšom stavebnom kameni každého filmového diela. A síce v zlom príbehu, ktorý na jednu stranu síce preukazuje aspoň aký-taký potenciál, ale na stranu druhú prináša divákovi rozdrobenú necelistvú zmes, pôsobiacu ako horšia epizóda akéhosi televízneho seriálu. Pri ňom by to možno bolo do istej miery ospravedlniteľné, ale ak sa máme baviť o filme, tak v tom prípade je to neakceptovateľné. Hlavná dejová línia, aj jej vedľajšie línie, ktoré ozrejmujú jednotlivé postavy vo svojich textoch, nie sú ani zďaleka lákavou záležitosťou. Ich najväčší problém však nie je ani tak v atraktivite, ako skôr v tom, že akokoľvek sa na ne divák pozerá, jedná sa o hodnotne prázdne celky zlepené v jeden veľký celok. A ak tvorcovia zlyhajú v tom, čo má každý film budovať, nemožno sa naň, nech sú jeho ostatné aspekty akokoľvek dobré, pozerať ako na kvalitný snímok. Túžba pomsty, na ktorej je dej budovaný, je nezaujímavá a celkovo je príbeh skutočne zlý a do určitej miery zvláštny. Našťastie aj tu sa však dá nájsť niekoľko malých pozitív. Jedným z nich je hlavná postava Kayly. Hoci nerozpráva veľa a takisto herecký výkon Aimee Kelly nie je zrovna najlepší, z celého hereckého obsadenia sa na ňu aspoň najlepšie pozerá. Má v sebe potrebnú dávku charizmy a keď nie príbeh, tak aspoň ona diváka zaujme. To sa o jej hereckých kolegov a kolegyniach napríklad povedať nedá. Tí sú na podobnej kvalitatívnej úrovni ako príbehová línia. Okrem Aimee Kelly však diváka možno poteší ešte dobre zvolený soundtrack, ktorý v sebe mieša zmes britského úderného rapu, grime, R&B a elektroniky, pričom do prostredia filmu šikovne pasuje. Sket je jedným z rady britských filmov, ktoré sa snažia poukazovať na sociálne problémy ostrovnej mládeže 21. storočia, pričom v niektorých prípadoch do značnej miery fabulujú a až surovo prifarbujú skutočnosť. Nevyhýba sa tomu ani tento snímok, ktorý vo všeobecnosti neprináša na filmový stôl divákovi nič prelomové, skôr naopak. Zrejme každý by si vedel predstaviť, že by toto dielo nikdy nevzniklo. Kidulthood a Adulthood v tomto smere bohato stačia a sami preukazujú skutočnosť, že divák o podobné filmy nejaví veľký záujem. Je však potrebné dodať aj to, že tento film je v porovnaní s kvalitatívne otrasným snímkom Shank z roku 2010 veľdielom kinematografie. Samozrejme, že je toto tvrdenie prehnané, ale v porovnaní so spomínaným dielom, sa na toto aspoň dá pozerať bez toho, aby ste sa ako divák išli zblázniť od nudy.

    • 24.2.2018  20:54

    Mel Gibson, režisér a zároveň hlavná postava filmu čerpá námet zo skutočných historických udalostí škótskych dejín. Územie škótskych vysočín je v trinástom storočí pod anglickou nadvládou a bežní poddaní musia mnohokrát čeliť tyranii zo strany svojich "vládcov". Každý pohár trpezlivosti však raz pretečie a pretiekol aj ten škótsky. Dnes históriou a Škótmi oslavovaní hrdina William Wallace sa postavil Angličanom na odpor, aby zjednotil vtedajších obyčajných mužov v boji o nezávislosť ich krajiny. A práve na tejto historickej osobnosti a udalostiach, ktoré sprevádzali jeho život, je vybudovaný príbeh historického snímku z roku 1995. Ako však každý iný film, tak aj tento má svoje pre a proti. Aby sme išli postupne, na začiatok je potrebné spomenúť námet. Ten je podložený skutočnou historickou osobnosťou a udalosťami, ktoré sa naozaj, s menšími či väčšími úpravami pre potreby filmu, stali a zmenili dejiny nielen Škótska, ale celej Veľkej Británie. Divácky zaujímavá a pútavá téma na filmové spracovanie, ktorej nemôže nikto nič vyčítať. Avšak nejeden film ponúka vynikajúci námet, ktorý však prenesený na plátno už vyznieva o stupeň horšie. Veľmi opatrne, ale predsa, bohužiaľ, treba skonštatovať tento fakt aj v tomto prípade. Takmer trojhodinový film zameraný vyložene na jednu postavu a jej životný príbeh je síce ťažkým orieškom pre tvorcov, ale určite nie nezvládnuteľným. Nemožno tvrdiť, že ho tvorcovia v tomto prípade nezvládajú, ale vo viacerých častiach filmu sa môže divák pristihnúť pri tom, že o dej pomaly stráca záujem. A to by stávať nemalo. Najväčšou dejovou chybou v prípade Gibsonovho historického veľkofilmu je najmä jeho dĺžka, ktorá ponúka viacero vyložene dlhých pasáží, ktoré nie sú vždy práve tými obsahovo najzaujímavejšími. Ani samotné vyobrazené bitky, hoci v niektorých momentoch ponúkajú surovú naturálnosť v plnej paráde, nie sú vyslovene lákadlom. Možná postupná strata diváckeho záujmu v priebehu filmu je chybou a zároveň smutným faktom, pretože samotný príbeh nie je ani zďaleka tým najhorším. Práve naopak. Príbeh je silnou stránkou plnou dejových zvratov medzi postavami, zobrazujúci skutočnosť, že ľudský charakter sa zrejme nikdy nezmení. Problémom samotného príbehu je len jeho spomínaná dĺžka a niekoľko možno zbytočných scén, ktoré ho predlžujú. A to sa bohužiaľ podpisuje na celkovom vnímaní kvality filmu. Príbeh Williama Wallacea však vyložene ponúka aj svetlé stránky, ku ktorým možno zaradiť pútavé dobové kostýmy a ešte pútavejší hudobný sprievod. Divák by k nim rád zaradil aj obstojnú výpravu, ale tá je o menší kúsok slabšia. Čo sa hereckého obsadenia týka, najviac zo všetkých bezpochyby dominuje filmu Mel Gibson. Potom dlho, dlho nič, až nakoniec za zmienku stoja spomenúť postavy Sophie Marceau a Angusa Macfadyena. Braveheart nemožno vyložene brať ako otvorenú učebnicu dejepisu v kapitole "Dejiny Škótska". Možno však tento snímok brať ako veľmi dobre zvládnuté historické nahliadnutie do trinásteho storočia a na obdobie, kedy o nezávislosť tejto krásnej krajiny bojoval William Wallace. A hoci sa tvorcom darí takmer všetko, o to najpodstatnejšie môžu ľahko prísť. Dĺžka filmu je totižto faktorom, ktorý vyslovene ohrozuje diváka, a to až do takej miery, že skutočne môže v istých chvíľach stratiť o dej na obrazovke záujem. A to aj napriek tomu, že samotný príbeh je veľmi zaujímavý. Dĺžka filmu a prázdnosť niektorých scén sa tak v tomto prípade výrazným spôsobom podpisujú na jeho hodnotení.

    • 17.2.2018  18:10
    Spider-Man (2002)
    ****

    "Remember, with great power comes great responsibility." Pôvodne komiksová postava Petra Parkera alias superhrdinu Spider-Mana poprvýkrát uzrela svetlo sveta už šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď ju vytvoril majster komiksov Stan Lee. Od tej doby sa objavil v niekoľkých filmoch, animovaných seriálových adaptáciách, a samozrejme v nespočetnom množstve komiksov. V novom miléniu na začiatku dvadsiateho prvého storočia sa postava Petra Parkera (Tobey Maguire) poprvýkrát objavuje vo filme režiséra Sama Raimiho z roku 2002. V ňom na diváka čaká začiatok úplne všetkého. Všetkého, čo sa Spider-Manovho univerza týka. Petra Parkera pohryzie rádioaktívny pavúk, následkom čoho získa špeciálne pavúčie schopnosti, ktoré sa rozhodne využiť v boji so zlom. V tomto prípade so zlom, ktoré je Petrovi, či ak chcete Spider-Manovi, bližšie, než by očakával. Prvý film trilógie o pavúčom mužovi v hlavnej roli s pravdepodobne najlepším filmovým predstaviteľom Spider-Mana, Tobeym Maguireom, je dielom, na ktoré sa nebudú chytať iba milovníci komiksov, ale takisto aj širšia divácka verejnosť. A to vďaka hneď niekoľkým faktorom, ktoré z neho robia viac než priemerný film so superhrdinskou tématikou. Absolútne gro úspechu, ako vo väčšine prípadov, tvorí aj tu dobre napísaný scenár prenesený na plátno vo forme príbehu. Ten je spracovaný zaujímavo, nemá výrazne dejovo hluché pasáže a aj napriek tomu, že na papieri nemusí pôsobiť až tak lákavo, na filmovom plátne sa jedná o presný opak. Pomáha mu aj fakt, že výraznú časť, ktorá zobrazuje Spider-Mana na obraze, nie je venovaná prehnane akčným súbojom s ešte prehnanejšími efektami. Tie síce tvorcovia môžu pri takýchto snímkoch považovať za viac než dôležité, a úplne sa im samozrejme nemôžu vyhýbať ani v tomto prípade, no našťastie to s nimi nepreháňajú a neznižujú nimi dejovú, a zároveň celkovú kvalitu filmu. Je ich presne toľko, koľko treba. A aj keď disponujú značným pátosom, je to stále v akceptovateľnej miere, ktorá diváka nezačne nudiť. Dejová línia a jej spracovanie v tejto časti je okrem iného aj solídnym odrazovým mostíkom pre pokračovanie do ďalších dvoch filmov. Prvý príbeh o Spider-Manovi, ktorý je notoricky známy, však v tomto prípade nie je jedinou silnou zbraňou tohto snímku. Ďalšou z nich, možno ešte silnejšou, je hlavné herecké obsadenie. Štvorica Tobey Maguire, Willem Dafoe, James Franco a Kirsten Dunst tvorí naozaj silné zloženie, ktorému však jednoznačne dominuje druhý spomínaný. Rola Normana Osborna, respektíve Green Goblina, svojskému Dafoeovi fantasticky pasuje a na plátne sa postave naplno odovzdáva, čo je pre diváka malým filmovým zážitkom. Skvele napísaná, no ešte lepšie stvárnená záporná postava. Spider-Man tak za svoj úspech môže ďakovať práve príbehu a hereckému obsadeniu. Menšie, ale nemenej dôležité sú na tomto filme aj iné faktory. Za zmienku stoja určite kamera v kombinácii so strihom, keďže práve tie dodávajú pavúčiemu mužovi, "hojdajúcemu" sa nad newyorskými ulicami, potrebnú dynamiku. Škoda, že spomínané newyorské ulice nie sú využívané ešte o niečo viac, hoci na výpravu si až tak nemožno sťažovať. Výrazne slabšie miesta vo filme nájsť nemožno, aj keď treba povedať, že od dokonalosti má takisto poriadne ďaleko. Sčítané a podčiarknuté - priemer. S dávkou sentimentality a možno nostalgie nadpriemer, ktorý neurazí ako komiksového nadšenca, tak ani bežného diváka. Jeden z niekoľkých filmov o superhrdinoch, ktorý po chvíli nezačne nudiť, ale baví od začiatku až do konca.

    • 11.2.2018  00:15

    Nemenované americké miesto za zmieta v problémoch. Miestna polícia je na tom žalostne biedne a preto sa starostka rozhodne, že otvorí brány policajnej akadémie komukoľvek, len aby mesto získalo do svojich radov nových, aspoň trochu schopných policajtov. Lenže s takouto sortou, ktorá sa na akadémiu prihlásila, nemohol rátať vôbec nik. Dnes už tradičná, v našich končinách nespočetnekrát reprízovaná komédia režiséra Hugha Wilsona z roku 1984 o skupine policajných kadetov na pohľadanie, je aj po mnohých rokoch zárukou ako-tak obstojnej oddychovej zábavy. Prototyp typicky ľahkej osemdesiatkovej komédie však za svoj úspech vďačí niekoľkým veciam. Tou prvou a vôbec najdôležitejšou je samotný policajný námet, ktorý je aj po rokoch stále unikátny a neprekonateľný. Pri prvom zrode tejto myšlienky si tvorcovia zrejme ani nemysleli, že bude v nasledujúcich rokoch viesť ešte k šiestim ďalším filmom, ktorých kvalita sa časť od časti líši. Prvý diel vskutku dlhej série je však tým základným kameňom, ktorý divákovi ukazuje, kam sa to všetko bude postupne uberať a zároveň ho zoznamuje aj s hlavnými dejovými protagonistami. A sú to práve oni, ktorí sú ďalším silným hnacím motorom nielen tohto dielu, ale vôbec celej značky "Police Academy". Príbehová línia totižto, to si treba povedať hneď na začiatok, nezohráva v prípade či už tohto filmu, alebo tých ktoré nasledujú po ňom, veľký význam. Tvorcovia pri postavách, akými sú napríklad Mahoney (Steve Guttenberg), Tackleberry (David Graf), Hightower (Bubba Smith) či komandant Lassard (George Gaynes), totižto vsádzajú na istotu situačného humoru a ten im vo väčšine prípadov do značnej miery vychádza. Kvalita humoru síce nie je veľmi veľká, miestami sa jedná o dosť lacné vtipkovanie, ale pri komédii tohto typu je to očakávateľné a divácky akceptovateľné. Vyskytuje sa tu samozrejme aj príbeh, ktorý v tomto prípade sleduje výcvik kadetov na akadémii a nástup do ich prvej misie. Ten však tvorí iba akýsi "pomocný bod", od ktorého sa odrážajú jednotlivé striedajúce sa humorné scény. Vyložene film nie je kvalitatívne prelomovým dielom, od niečoho takého má poriadne ďaleko, ale divák ním určite nepohrdne aj viackrát. Nazývať ho však legendou iba kvôli tomu, že ho televízie pomerne často reprízujú, je hlúposť. Police Academy legendou ani zďaleka nie je. Áno, diváci ho hojne poznajú, ale v celosvetovom kinematografickom meradle nezohráva tak významnú úlohu, aby sa dal označiť ako legenda. Bez najmenších problémov sa ale dá nazvať priemerným, oddychovým a mierne stupídnym komediálnym filmom s originálnym námetom a veľmi slušným a chytľavým soundtrackom od Roberta Folka. Priemerne obstojný a pozerateľný filmový štart do poriadnej dlhej bláznivej policajnej série.

    • 10.2.2018  18:21
    Moneyball (2011)
    ***

    Režisér Bennett Miller v snímku z roku 2011 prináša divákom športovú drámu podľa skutočnej udalosti, ktorá mapuje baseballovú sezónu Oaklandu Athletics v roku 2002. V nej generálny manažér a bývalý hráč Billy Beane (Brad Pitt) s pomocou mladého ekonóma Petra Branda (Jonah Hill) dokázali zostaviť tím z lacných hráčov, ktorých štatistiky si všetci ostatní nevšímali. Hoci v danom roku nevyhrali baseballovú ligu, vytvorili rekord v počte vyhraných zápasov v rade a takisto aj nový systém skautovania jednotlivých hráčov práve s názvom "Moneyball". Filmy podľa skutočných udalostí sú vždy o niečo zradnejšie ako "klasické" filmy s vymysleným scenárom. Tvorcom to buď vyjde a príbeh podajú naozaj znamenito alebo v opačnom prípade ostanú zaseknutí kdesi v sivej zóne priemeru. A práve druhý variant je, bohužiaľ, tým miestom kam spadá aj tento snímok. Hoci film v globále ako taký nie je ani zďaleka zlý, jeho najdôležitejšia časť, čiže príbeh (či v tomto prípade jeho filmové prevedenie), nie je podaný zaujímavou formou, ktorá by dokázala zaujať všetkých divákov. Nie preto, že všetci z nich nemusia nutne rozumieť baseballu a všetkým jeho súvislostiam, ale najmä kvôli priemernosti scenáru. Práve tento film je jedným z tých, ktorého trailer vyzerá skutočne veľmi dobre, ale s výsledkom "finálneho produktu" je to už o niečo horšie. To je každopádne škoda, ale zároveň už aj nenapraviteľná skutočnosť. Námet podľa skutočných udalostí je solídnou predlohou, ktorá sa však neodzrkadľuje na filme. Aj keď sa tvorcovia snažia vytvárať napätú atmosféru, stavať na nej a dramaticky ju stupňovať aj za pomoci spomalenej kamery či hluchého zvuku, divák z filmu cíti skutočne iba zlomok napätia. A to zo všetkých príbehových aspektov, či už sú to rozhovory medzi generálnym manažérom a tímom skautov a trénerov, zobrazených zápasoch Oaklandu Athletics alebo pri dohadovaní výmien hráčov. Práve posledný spomínaný aspekt môže z časti pripomínať film z prostredia amerického futbalu Draft Day z roku 2014, ale ten možno pokladať v tomto prípade za dramaticky niekoľkonásobne lepší. Tu je príbeh iba veľmi priemernou záležitosťou s podobne pôsobiacim hereckým obsadením. Predstavitelia hlavnej hereckej dvojice - či už Brad Pitt alebo Jonah Hill, sa zdajú ako keby hrali iba na pol plynu a nedávali zo seba všetok svoj talent von. Samozrejme, že to tak nemuselo pri natáčaní byť, ale u diváka zanechávajú ich výkony zmiešané pocity. Poteší vedľajšia rola Chrisa Pratta, ktorý ale toľko času na obraze nedostáva. V šedom mori filmovej priemernosti však aj v tomto prípade dokážu vystúpiť na povrch malé ostrovčeky pozitív. Medzi ne môžeme zaradiť celkom solídnu výpravu do Oaklandu, jeho okolia a do priestorov baseballového štadióna (či skôr štadiónov, keďže sa tu vyskytuje aj Fenway Park bostonských Red Sox), ďalej oficiálnu licenciu Major League Baseball, mix archívnych záberov a neposlednom rade aj soundtrack "The Show" od austrálskej speváčky Lenky. Moneyball je minimálne na papieri veľmi zaujímavou štatistickou teóriou, ktorá však v praxi úplne nebude fungovať asi nikdy. Kľúč k úspechu pri zisku dvadsiatich víťazstiev Oaklandu Athletics v rade v roku 2002 treba hľadať zrejme niekde inde, nie v číslach na papieri. Všetko je to v psychike, v hlave, v talente a možno aj v sakra dobrej dávke šťastia. A tú by potreboval aj tento film. Možno, že sa na naň budú inak pozerať fanúšikovia baseballu, ale pre bežného filmového fanúšika neponúka špeciálne nejak veľa. Priemerný príbeh podľa skutočných udalostí, rovnako priemerné herecké výkony, ale zároveň aj niečo málo cez dve hodiny stráviteľnej minutáže. Ak na film aplikujeme teóriu "Moneyball" jasne nám z toho vychádza, že sa ho divákovi oplatí vidieť aspoň raz, ale viac ako priemer od neho očakávať nemôže.

    • 9.2.2018  18:49

    Ako už býva zvykom na všetkých Olympijských hrách, predtým než medzi sebou v jednotlivých športových disciplínach začnú súperiť športovci zúčastnených krajín, tak ani na XXIII. zimných hrách v Južnej Kórei nechýbal slávnostný otvárací ceremoniál. Deviaty február 2018 bol dňom, kedy sa na Olympijský štadión v Pchjongčchangu upieral zrak celého sveta, aby v očakávaní sledoval, čo si organizátori pre divákov pripravili. Keďže Juhokórejci sú technologicky veľmi vyspelým národom, možno by mnohí očakávali, že otvárací ceremoniál sa bude niesť práve v duchu moderných technológií. Aj keď ich samozrejme nemožno vylúčiť, technológie nehrali v programe ceremoniálu prím. Práve naopak, keďže program sa niesol v duchu cesty časom juhokórejskou históriou, mýtmi a legendami. Tradične sa aj pri tomto ceremoniáli striedali predom natočené zábery so živými hudobno-tanečnými vystúpeniami priamo na štadióne. Zatiaľ, čo pri tých už natočených mohol divák obdivovať úchvatnú výpravu, kameru či precízne ostré farby, pri vystúpeniach na štadióne to bola zladenosť, súhra a jedinečnosť. V treskúcej zime, ktorá počas ceremoniálu panovala, zaujalo najmä vystúpenie s tanečnicami bubnujúcimi na tradičných juhokórejskych bubnoch, ktoré následne vytvorili thägük - znak ying a yang nachádzajúci sa uprostred juhokórejskej vlajky. Spomínané moderné technológie naopak oslnili pri nástupe jednotlivých krajín, keď na tribúnach vytvárali pomocou LED stojanov štátne vlajky, čo minimálne v televízii vyzeralo úchvatne. Úchvatne pôsobila aj koordinácia 1218 dronov, ktorým sa podarilo vytvoriť symbol olympijských kruhov. PyeongChang 2018 Olympic Opening Ceremony však do histórie vošiel aj vďaka tomu, že sa na ňom spojili dva de facto znepriatelené štáty Severnej a Južnej Kórey, ktoré na tejto Olympiáde súťažili pod spoločnou vlajkou či fakt, že kauza štátom riadeného dopingu v Rusku viedla až ku skutočnosti, že "čistí" atléti z tejto krajiny sa na XXIII. zimných olympijských hrách mohli predstaviť iba ako "Olympijskí atléti z Ruska". Otvárací ceremoniál to bol dozaista zaujímavý po všetkých stránkach. A aj keď bol programovo o niečo chudobnejší, než ako by možno niektorí očakávali, vydaril sa, a najmä vďaka svojej vizuálnej stránke v spojení s ohňostrojmi stál za to.

    • 9.2.2018  10:14
    Taxi 4 (2007)
    **

    Záverečný diel pôvodnej Taxi série so sebou neprináša výraznejšie prekvapenia. Po predošlých skôr iba priemerných filmoch nemá štvrtá časť tendenciu uberať sa kvalitatívne smerom hore. Ba, je tomu skôr naopak. Celá časť sa snaží byť ladená do futbalového nádychu, ale ten po typicky akčnom úvode upadne a viac sa k nemu v deji nevracia. Naopak priestor dostáva "klasický" námet, keď marseillské policajné oddelenie dostane na krk úlohu, ktorá sa im samozrejme vymkne z rúk a tak musia Emilien (Frédéric Diefenthal) a Daniel (Samy Naceri) s pomocou Peugeotu 407 prevziať iniciatívu a zachrániť deň. Tentokrát im priamo z policajnej stanice šikovne utečie najnebezpečnejší belgický zločinec a času na jeho opätovné chytenie rozhodne nemajú na rozdávanie. Spočiatku je divácky tento príbehový variant pomerne atraktívnou záležitosťou, keď však prejde od akčne ladeného futbalového začiatku k hlavnej dejovej línii, od tohto momentu klesá kvalita už len nižšie a nižšie. Aj keď je možno ťažké si v takejto pomerne dlhej sérii udržať stabilnú úroveň kvality, bez ohľadu na to je táto časť určite tou vôbec najslabšou zo všetkých štyroch. A to už je čo povedať, keďže ani tie predošlé nedokážu poriadne prekročiť prah filmovej priemernosti. Zas a znovu je aj v tomto prípade hlavným problémom neschopnosť tvorcov zaujať diváka atraktívnosťou príbehu, keď dochádza k tomu, že Luc Besson už len prakticky v scenári recykluje nápady a oblieka im na oko nový kabát. Vykrádanie bánk tu už bolo, dokonca nejedenkrát. Nemožno sa tak čudovať, že divák očakáva niečo svieže a nové. Keď však znovu dostane tú istú porciu, len inak naservírovanú, chutiť mu už nebude. Príbeh už zďaleka nefunguje a humor v ňom detto. Čelí totižto rovnakému problému ako príbeh. Buďto sa s ním už divák stretol v predošlých dieloch alebo jednoducho nie je vtipný, čo je ešte horšie ako prvá možnosť. Naozaj zábavných a vtipných momentov ponúka film ako šafránu. Úprimne sa divák zasmeje možno dvakrát, čo je na dobrú komédiu skutočne žalostný počin. Ku komplexnému zlyhaniu dochádza už v samotnom úvode. Ten diváka "opantá" tým, že sa bude jednať o Taxi s futbalovou tématikou, aby mu následne "vytrel" zrak a sklamal najviac ako sa len dá. Keď už nič, tak aspoň malá cameo rola Djibrila Cissého poteší každého futbalového fanúšika. T4xi neprekvapuje, pretože štvrtý diel akejkoľvek filmovej série dokáže už len ťažko prekvapiť. Potom o to viac, keď sa jedná práve o sériu Taxi. "Staronový" príbeh nemá možnosť diváka výraznejšie niečim zaujať, nedokáže ho adekvátne zabaviť a áno, nejedného môže aj poriadne nudiť. Jedná sa už len o "dojenie" známej filmovej značky, pričom vytuningovaný taxík zohral hlavnú úlohu naposledy v prvej časti série. S prižmúrenými očami možno zhodnotiť film ako lepší podpriemer, aj keď sa táto nezábavná hodina a pol v Marseille pýta kvalitatívne ešte nižšie.

    • 8.2.2018  18:52
    Sherlock - Série 3 (série) (2014)
    ****

    Sériovo tretie pokračovanie príbehu o legendárnom detektívovi odetom do moderného kabátu nadväzuje na úspech predošlých dvoch sérií. Benedict Cumberbatch a Martin Freeman sa vracajú ako Sherlock Holmes a Dr. Watson, ktorí po opätovnom stretnutí obnovujú svoj "vyšetrovací tím" dvoch ľudí. Na nedostatok práce sa určite sťažovať nemôžu, keďže prípady sa od začiatku hrnú jedna radosť, pričom na ich pozadí je rozohraná ešte väčšia hra, než s akou sa doteraz ktokoľvek z nich stretol. Návrat Sherlocka na obrazovky je pre divákov vždy dôvodom k radosti, pretože po predchádzajúcich sériách vedia, akú kvalitu môžu očakávať. S veľkými očakávaniami však mnohokrát prichádza aj veľké sklamanie, ale to sa tohto seriálu našťastie netýka. Cenami ovenčený projekt BBC tentokrát znovu nepoľavuje z toho, z čoho dokázal úspešne ťažiť doteraz, čiže z perfektne prepracovaného scenára, postáv, prvkov jedinečnej sherlockovskej dedukcie a inteligentne vtesnaného humoru aj v scénach, v ktorých by to divák očakával najmenej. Lenže zas a znovu sa seriálu darí posúvať latku vyššie a vyššie. Príbehová komplikovanosť sa čím ďalej, tým viac vyvíja, ale tvorcovia stále dokážu takmer všetko divákovi ozrejmiť tak šikovne, že sa v niektorých prípadoch bude chytať od údivu za hlavu. Jednoducho typický Sherlock. Rovnako pôsobia aj postavy. Od tých už tradičných divák už približne vie, čo môže očakávať, no za to tie nové sú opradené relatívnym rúškom tajomstva a až postupná dejová gradácia "odhalí" každú jednu z nich. Všetko napísané a postavené tak, aby divák zo seriálu čo najviac profitoval a užíval si ho. Spomedzi troch epizód, ktoré séria ponúka vychádza vo všetkých ohľadoch najlepšie tá prostredná, najmenej naopak epizóda záverečná. Aj napriek tomu je stále mimoriadne kvalitná, a čo je dôležitejšie, jej záver je cliffhangerom pre štvrtú sériu. Navyše s príchuťou ďalšieho možného dejového plot twistu. A tých v tomto prípade nie je nikdy dosť. Sherlock - Series 3 nepoľavuje v ničom. Udržuje si svoju kvalitu, tým pádom aj početné celosvetové obecenstvo, a svojím skvelo napísaným príbehom zas a znovu ľahko strčí do vrecka stovky iných seriálov. Nová séria rozšírená o nové postavy, prípady, dejové zvraty a jedinečný britský humor v sherlockovskom kabáte. Zaručene pobaví, ale k úplnej dokonalosti sérii predsa len chýba ešte jeden malý krôčik. Podobne ako tým dvom predchádzajúcim. Aj napriek tomu je kvalitou ďaleko pred akoukoľvek seriálovou konkurenciou.

    • 4.2.2018  13:15

    Newyorský Harlem, 1969. Zatiaľ, čo vo Vietname zúri vojnový konflikt, hľadá Frank Lucas (Denzel Washington) oblasť, ktorá by mu v týchto neľahkých časov vyniesla veľké množstvo ľahko zarobených peňazí. Po tom, čo vidí, že newyorské ulice zmieta neustály dopyt po drogách, je rozhodnuté. Priamo zo Saigonu bude dovážať americkými lietadlami najlepšie drogy, ktoré ale bude predávať najlacnejšie. Vzostup nového "kráľa mesta" však neunikne miestnej polícii, v ktorej sa formuje oddiel boja proti drogám a korupcii pod vedením Richieho Robertsa (Russell Crowe). Je tak iba otázkou času, kedy na seba tieto dve persóny stojace na rôznych stranách barikád narazia. Režisérska legenda Ridley Scott sa tentokrát zameriava na skutočný príbeh z čudnej doby, kedy boli Spojené štáty miestom, kde bola hranica medzi pomyselným piedestálom a pádom na dno len veľmi tenká. O tom, či je tomu tak dodnes možno polemizovať, ale v porovnaní s divokými, uvoľnenými a neistými šesťdesiatymi rokmi sa toho veľa zmenilo. V prípade tohto snímku sa to Ridley Scott snaží hrať na osvedčenú istotu s reálnou predlohou, pútavým príbehom a kvalitným hereckým obsadením. Skutočnou otázkou je však to, do akej miery to s touto "stávkou na istotu" aj naozaj vychádza. Hoci sa príbehová línia nesúca sa celým filmom zakladá vo veľkej miere na skutočných udalostiach, ktoré sa udiali v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, nemožno o nej úplne povedať, že by bola tým najzaujímavejším a najlákavejším námetom na filmové spracovanie. To však ale ani zďaleka neznamená, že by bol príbeh tohto takmer trojhodinového snímku nejakou nudnou záležitosťou. Tu určite nie. Film vďaka svojmu príbehu hravo strčí do vrecka nespočetné množstvo iných kriminálnych drám, aj napriek tomu, že sám nedosahuje závratných výšin. Gro vyobrazenia cesty jedného muža na vrchol je skôr priemernou záležitosťou, ktorá naplno zaujme zrejme len nadšencov kriminálnej histórie. Avšak relatívnu priemernosť príbehu dokážu vylepšiť pridružené filmové faktory, ktoré ho dokážu posunúť o trochu vyššie. Keďže sa jedná o snímok podľa skutočných udalostí, spoločenské fenomény a udalosti z danej doby sú jedným z týchto faktorov. Vojna vo Vietname či boxerské zápasy Muhammada Aliho v Madison Square Garden sú pestrým dokreslením príbehu, hoci vo filme nezohrávajú až tak podstatnú úlohu. Podobné je to s newyorskou výpravou. Tá je vo svete filmu všeobecne špecifickou záležitosťou a osobitnou kategóriou, ktorú dokáže každý snímok, každý režisér a každý kameraman vykresliť úplne inak. A hoci zrovna v tomto prípade nie je ani zďaleka tou filmovo najlepšie zobrazenou variantou mesta, ktoré nikdy nespí, za dobové reálie a snahu o detailné vykreslenie treba tvorcov pochváliť. Najmä potom za automobily a špinavosť drogami zdecimovaného Harlemu. Vďaka čomu však film skutočne boduje je spomínané herecké obsadenie. V tomto smere to Ridleymu Scottovi naozaj vychádza. Obsadenie je v tomto prípade naozaj pestré, ale určite nie je prekvapením, že najlepšie herecké výkony prichádzajú od predstaviteľov hlavných postáv. Určite však viac od Russella Crowa, než od Denzela Washingtona. Postava svedomitého policajta naozaj oddaného svojej práci a boju proti zločinu, je nielenže v podaní novozélandského herca stvárnená na jednotku, ale zároveň z nej vyžaruje charizma. Presným opakom tejto postavy je potom detektív Trupo, ktorého úlohy sa zhostil Josh Brolin. Takisto skvele stvárnená postava, ale skorumpovaná, nesympatická a prinášajúca stiesňujúci pohyb vždy, keď sa objaví v zábere. American Gangster sa zakladá na skutočných udalostiach, ale bohužiaľ ich nedokáže vykresliť do takej podoby a kvality, akú by divák od režiséra, akým je Ridley Scott očakával. Film ani zďaleka nie je sklamaním, ale nadpriemerne kvalitnú drámu od neho takisto nemožno očakávať. Príbeh plný drog, vzostupov a pádov na pozadí vietnamskej vojny zobrazený z pôdy newyorského Harlemu je ďalším jedinečným pohľadom na túto dobu. Príbeh v tomto prípade však nie je tým najlepším, čo snímok ponúka, ale ani náročnejšieho diváka určite neurazí. Kvalitatívne sa jedná o lepší priemer, ktorého najsilnejšou zbraňou je kvalitné herecké obsadenie a dobové reálie. Svojráznosť New Yorku a Ameriky ako takej sa tu určite nestráca.

    • 3.2.2018  19:52
    Taxi 3 (2003)
    **

    Po zlom začiatku a následnom lepšom, no stále priemernom pokračovaní, prichádza na filmovú scénu tretia časť francúzskej série Taxi. V nej sa tvorcovia vracajú "ku koreňom", ale nie v dobrom slova zmysle. Na diváka totižto čaká podobný kvalitatívny "zážitok" ako v prvej časti, ba dokonca možno ešte o niečo horší. Po príbehovej stránke sa film zameriava na dve hlavné dejové roviny, ktoré sledujú ako čínsky gang Santa Clausov snažiaci sa infiltrovať do radov marseillskej polície, tak aj rodinné patálie dvoch hlavných hrdinov Daniela (Samy Naceri) a Emiliena (Frédéric Diefenthal). Ako je tomu pri tejto sérii už zvykom, tvorcovia vsádzajú v jednotlivých pasážach filmu na situačný humor. Ten niekedy funguje, inokedy naopak pôsobí silene, zle a do maximálnej možnej miery nevtipne. V prípade tohto pokračovania však nie je lepší či horší humor tým, čo by výraznejšie ovplyvňovalo kvalitu snímku. Alfou a omegou každého filmu by mal byť v prvom rade jeho príbeh. Ako však pristupovať k dielu, ktorého príbeh je necelistvou zmesou, navyše nie veľmi dobre napísanou? Presne to sa môžu diváci pýtať v prípade tretieho pokračovania Taxi. Luc Besson sa tu trochu sekol a so scenárom mu to nevychádza tak, ako si zrejme predstavoval. Hlavným problémom filmu je to, že sa snaží naraz venovať dvom spomínaným dejovým líniám. V konečnom dôsledku však nevenuje dostatočný priestor ani jednej z nich a príbeh tak vyznieva maximálne nezaujímavo. Obzvlášť hlavná línia s gangom Santa Clausov je krokom vedľa a minimálne v malých náznakov trochu pripomína nemecký gang lupičov z prvej časti série. O nič lepšie nepôsobí ani rodinne ladená druhá línia, ktorá takisto priveľmi nezaujme. Po príbehovej stránke sa tak jedná o pomerné sklamanie, ktoré tentokrát však vylepšuje lepšie pôsobiaci humor. Hoci sa takisto nejedná o nič extra, je jednou z mála pozitív, ktoré sa tu dajú nájsť. Medzi tie ostatné možno zaradiť malú rolu Sylvestra Stalloneho na začiatku filmu či postavu Bai Ling, na ktorú sa jednoducho dobre pozerá. Taxi 3 však vo všeobecnosti nie je snímkom s veľkým potenciálom. Ani vrámci vlastnej série a potom už vôbec nie vrámci komediálneho žánru. Príbehovo sa jedná o necelistvú a zle napísanú záležitosť s nezaujímavým námetom kopírujúcim vlastnú, už použitú predlohu. Pozitívami na celom snímku sú iba malé spomínané fragmenty, ktoré však nedokážu výraznejšie pozdvihnúť jeho kvalitu. V mnohých ohľadoch podpriemerné dielo a filmová jednohubka so slabo pôsobiacou vianočnou atmosférou a Peugeotom 406 v hlavnej úlohe.

    • 1.2.2018  18:46
    Taxi, taxi (2000)
    ***

    Po dvoch rokoch od prvého dielu Taxi prichádza na filmové stanovište jeho pokračovanie. V rukách nového režiséra, ale znovu so scenáristickým podpisom Luca Bessona. Po nie veľmi sľubnom štarte série divák môže k tomuto pokračovaniu pristupovať opatrne, ba dokonca možno až skepticky. Svojím spôsobom je však druhá časť takmer neporovnateľná s tou prvou. V pokračovaní sa divák znovu stretáva s taxikárom Danielom (Samy Naceri), ktorý je v marseillskom policajnom zbore takmer už pečený-varený. Síce tentokrát nepomáha chytať nemeckých lupičov, ale asistuje pri návšteve japonského ministra obrany, ktorého plánuje uniesť yakuza. A práve preto, že to všetko znie priam až absurdne, divák si môže byť istý, že na neho čaká rovnaká dávka špecifického francúzskeho humoru ako je tomu aj v prvej časti. V tomto prípade to však tvorcom vychádza niekoľkonásobne lepšie na všetkých frontoch a nový režisér prináša do pomyselných filmových plachiet nový vietor. Podstatné zlepšenie badať takmer vo všetkom, ale najmä potom na príbehu a humore, ktorý film divákovi ponúka. Keďže tieto dve stránky sú v prípade takýchto filmov tým zrejme najdôležitejším, každý očakáva, že kvalitatívne nesklamú. A práve v tomto prípade určite nesklamávajú, pretože, povedzme si to na rovinu, po prvej časti snáď ani nemohlo prísť nič iné, než celkové zlepšenie. Príbehu nechýba nápad, dynamika, no najmä sa tentokrát dokáže "predať". Diváka zaujme takmer hneď na začiatku a vďaka tomu vyznieva aj humor v celom filme omnoho lepšie. Treba si však povedať, že sa stále jedná iba o stávku na situačný humor. Tentokrát to však v prospech všetkých zainteresovaných strán vychádza, čoho výsledkom je obstojná svojská komédia v hlavnej úlohe s kultovým upraveným bielym Peugeotom 406. Ten tu dokonca zavíta aj do Paríža, čo je ďalším menším plusom spoločne napríklad so šikovnejšou a prepracovanejšie pôsobiacou kamerou, ktorá ako keby sa prebrala k životu. Nepôsobí fádne a z časti tak určite aspoň trochu pomáha celkovému dojmu. Ten pôsobí neporovnateľne lepšie oproti prvému dielu tejto série. Ak sa však pozrieme na film ako na samostatný projekt, treba si povedať, že pozerateľný rozhodne je, rovnako ako aj zábavný, ale zároveň nezachádza až tak ďaleko, že by pri ňom divák plakal od smiechu a zároveň sa dokázal nadchnúť nad kvalitou celého príbehu. To dozaista nehrozí. Taxi 2 je priemerným pohodovým snímkom s nápadom, slušne napísaným príbehom a akurátnou dávkou humoru. Neurazia ani herecké výkony jednotlivých protagonistov, u niektorých výkon dokonca pozitívne prekvapí. Zázraky síce nemožno očakávať, rovnako však nehrozí ani filmová katastrofa. Fiasko a nudu tento diel šikovne obchádza. A hoci "zaparkuje" medzi obľúbenými snímkami iba u minority divákov, jeden či dvakrát pobaví dozaista takmer všetkých. Jeho jedinou výraznejšou slabšou stránkou je menej zvládnutá počítačová grafika, ktorá však neškodí natoľko, aby to výraznejšie ovplyvnilo kvalitu filmu. Priemernosti sa tentokrát drží pevne.

    • 26.1.2018  17:48
    Taxi (1998)
    **

    Prvý diel pomerne bohatej filmovej série prenáša divák do Marseille - mesta, ktoré Daniel (Samy Naceri) pozná ako na dlani. Po tom, čo prestal rozvážať pizzu na skútri, sa zamestnal ako taxikár a vďaka svojmu vylepšenému Peugeotu 406, ktorý je schopný dosiahnuť neskutočnej rýchlosti, si veľmi rýchlo vybuduje povesť a náhodou narazí na pomerne neschopného policajta Emiliena (Frédéric Diefenthal). Ten mu prisľúbi, že mu vráti vodičský preukaz, ak miestnej polícii pomôže s chytením nemeckého gangu vykrádačov bánk. Divoký príbeh, prvý zo štyroch, sa tak môže začať. A to, že je naozaj divoký, sa má divák možnosť presvedčiť hneď v prvých minútach filmu a na podobné momenty môže narážať prakticky až do jeho konca. Otvorene si však treba povedať, že rovnako ako je príbeh divoký, takisto je aj stupídny. Hoci sa jedná o akčnú komédiu, v porovnaní s inými filmami podobného žánru sa tu nevyskytuje aspoň trochu lepšie prepracovanejší príbeh a tvorcovia vsádzajú všetko iba na jednu kartu - kartu situačného humoru. Avšak ten nie vždy funguje tak, ako by mal. Niektoré scény síce dokážu diváka úprimne pobaviť, väčšina však, bohužiaľ, pôsobí do istej miery až silene, ale hlavne nezábavne. A práve zábava je to hlavné, čo divák od takéhoto snímku očakáva. Ak by bol dej totižto plný skutočne dobrých a šikovne vložených vtipov, tie by dokázali odpútať diváka od toho, aby sa nezameriaval vo veľkej miere iba na čisto príbehovú stránku filmu. Tá je rovnako slabá ako snaha o humor v nej, postavená na základoch francúzsko-nemeckého podpichovania sa, v tomto prípade zobrazeného ako súboj polície z krajiny galského kohúta a nemeckých gangstrov. Že by však scenár Luca Bessona dokázal diváka skutočne zaujať, to sa nedá povedať ani zďaleka. Film má však aj svoje svetlé stránky, ktoré mu pridávajú niekoľko kvalitatívnych bodov. Tou prvou je dozaista výprava do prístavného Marseille so všetkými jeho bulvármi, uličkami a zákutiami vytvárajúcimi svojskú atmosféru, ktorá na diváka z filmu dýcha. Ďalej možno vyzdvihnúť celkom dobre zvolenú hudbu pasujúcu k dynamike rýchleho Peugeotu hlavnej postavy. Jej predstaviteľa Samyho Naceriho, rovnako ako aj Frédérica Diefenthala či pôvabnú Marion Cotillard, pre ktorú je toto jeden z jej prvých snímkov, takisto treba zaradiť k tomu lepšiemu, čo film ponúka. Taxi v globále nie je iba prvým snímkom pomerne pestrej filmovej série. Jedná sa hlavne o dielo, ktoré, dá sa povedať, priam už zľudovelo. Diváci si naň zvykli, obľúbili si ho, ale pri tom všetkom prehliadajú jeho nie príliš vysokú kvalitu. Slabý príbeh, snaha o humor, ktorý nie vždy vychádza a nie príliš dobrý základ pre ďalšie pokračovania. V skratke by sa to dalo zhrnúť nejako takto. Pozitív má film pomerne málo, ale raz sa táto jazda predsa len absolvovať dá.

    • 24.1.2018  10:53

    Veľké množstvo amerických filmov o stredoškolákoch v sebe nesie určité stereotypy a ešte viac stereotypnejšie postavy. Pri tom všetkom je tak zrejmé, že to asi náhoda nebude, a že tvorcovia sa inšpirujú skutočnými ľuďmi, ktorí navštevujú americké vzdelávacie inštitúcie. Populárny "jock" - športovec, bohatá "princezná", nezaradený a osamelý "nerd" a voľnomyšlienkárska rebelka. Že takéto obsadenie môže pripomínať nejeden film, je jasné. Režisérka Nanette Burstein však vo svojom dokumente sleduje skutočných ľudí na skutočnej strednej škole v malom mestečku Warsaw v štáte Indiana. Ich posledný ročník pred odchodom na vysokú školu je zmietaný všade prítomnou tínedžerskou drámou, ktorú kamera výborne zachytáva. Niekoľkomesačný prierez školským rokom mapuje podstatné momenty v živote každého jedného z nich - úspechy, pády, nadšenie či sklamanie. A aj keď možno z časti polemizovať do akej miery sa v skutočnosti jedná o čisto dokumentárny počin, pozitívny dojem u diváka bez pochyby určite zanecháva. Hlavným dôvodom prečo je tomu tak, je jedinečná možnosť nazrieť pod pokrievku typickej americkej strednej školy a už spomínaný výber jednotlivých protagonistov. Medzi nimi si divák určite nájde toho svojho "favorita", ktorému môže svojím spôsobom držať palce, aby to s ním nakoniec celé dobre dopadlo. Príbeh každého jedného z nich je totižto absolútne odlišný, najmä kvôli tomu z akých rodinných pomerov pochádzajú. Nazretie aj týchto sfér tak divákovi ponúka pohľad na rodičov jednotlivých stredoškolákov, pričom aj tu je možné sa stretnúť s určitými zaužívanými stereotypmi, akým je napríklad prehnaná ctižiadostivosť a snaha o splnenie si svojich vlastných snov cez deti. Väčšia či menšia autentickosť, na ktorú nemožno naraziť zrejme v žiadnom stredoškolskom filme je tým, vďaka čomu tento dokument divácky boduje. Okrem podstatnej zložky príbehu, na ktorej stojí gro celého úspechu dokumentu, sa na ňom pozitívne podpisujú aj zvolená výprava do malomesta na americkom stredozápade dýchajúceho svojou jedinečnou atmosférou, šikovná dokumentárna kamera a vhodne zvolený chytľavý soundtrack. Snáď tým jediným, čo je potrebné vytknúť, sú digitálnou animáciou vytvorené sekvencie, ktoré do rozprávania pasujú, ale nevyzerajú vôbec dobre. American Teen môže byť trochu diskutabilnou záležitosťou, keď príde na to, do akej miery sa v skutočnosti jedná o dokument a kedy dejovo prechádza do ľahšieho mockumentu. Ohliadnuc od toho však táto takmer stominútová záležitosť ponúka divákovi naozaj jedinečný pohľad do života jednej generácie amerických stredoškolákov. Pohľad na päť charakterov, ktoré však ľahko definujú hierarchické postavenie desaťtisícov im podobných všade v Spojených štátoch. A možno aj všade na svete. Emócie snímku rozhodne nechýbajú, podobne ani ako divácka atraktivita.

    • 20.1.2018  22:06

    Záverečná tretia časť série sledujúca život a kariéru Santiaga Muneza (Kuno Becker) sa odohráva v období Svetového šampionátu vo futbale 2006 v Nemecku. Na ňom má Santiago nastúpiť za svoje rodné Mexiko, ale pár týždňov pred začiatkom šampionátu si pri autonehode zlomí ruku. V rovnakom aute s ním sedia aj Charlie Braithwaite (Leo Gregory) a Liam Adams (JJ Feild), reprezentanti Albionu, ktorí sa síce na nemeckých trávnikoch neskôr predstavia, ale pre jedného Majstrovstvá sveta dopadnú horšie, ako pre druhého. Záverečná časť sa od dvoch predchádzajúcich výrazným spôsobom líši a aj to je možnou príčinou toho, prečo má u divákov prevažne negatívne hodnotenia. Film nielenže znovu režíruje už po tretíkrát niekto iný, tentokrát sa výrazne mení aj herecké obsadenie. Viaceré postavy známe z predchádzajúcich dielov zmiznú, nahradia ich iné, a jediná známa tvár je vlastne iba tá Santiho. A ani on už vlastne nie je hlavnou postavou. Obmena postáv však ani zďaleka nie je problémom, ktorý by filmu zásadnejším spôsobom ubližoval. To, čo skôr môže niekomu prekážať, je príbeh, na ktorom je tento hodinu a pol dlhý snímok postavený. Zo začiatku totižto na diváka vôbec nepôsobí dojmom, že by sa malo jednať o film s futbalovou tématikou. Namiesto akcie na ihrisku sa divákovi dostáva scén z prostredia filmového natáčania kdesi v Rumunsku, čo je síce neskôr dejovo opodstatné, ale rozhodne by týmto scénam nemuselo byť venovaného toľko priestoru. V podstate sa jedná o zbytočne stratený čas, tým pádom aj kvalitu, ktorú sa neskôr snaží film dohnať. Zároveň je diskutabilné, či sa mu to darí alebo nie. Na rovinu si totižto treba povedať, že s predošlými dielmi, potom najmä tým prvým, sa tento film nemôže porovnávať. Miestami môže pôsobiť až televíznym dojmom - ako príbehom, tak aj spracovaním. Pri tom všetkom však nie je až takou katastrofou, za akú by ho niekto mohol považovať. Ponúka síce dramaticko-romantický príbeh alá "Rosamunde Pilcher v kopačkách", zďaleka však nie je až tak predvídateľný a rovnako sa ani nevyznačuje happy-endom. Zároveň je hlavná dejová linka doplnená o viaceré menšie vedľajšie, ktoré sa snažia film trochu okoreniť humorom. O futbal síce trochu ochudobnené, ale rozhodne stále pozerateľné. Slabším dojmom sa však film vyznačuje svojím spracovaním. Zábery zo skutočného Svetového šampionátu vytvárajú dejovú dynamiku diania na ihrisku, čo je určite plusom, ale akonáhle sa krížia s "green screen" zábermi s hlavnými postavami v popredí, celý pozitívny dojem je razom preč. Veľmi podobné je to aj s výpravou, ktorá určite nedosahuje nejakých závratných výšin. Zmenené herecké obsadenie, doplnené aj o hercov, ktorých môže divák zaregistrovať aj v iných filmoch s futbalovou tématikou, k danému príbehu adekvátne pasuje a nemožno mu toho veľa čo vyčítať. Spomedzi všetkých medzi divákmi zrejme najviac zaboduje krásna poľská herečka Kasia Smutniak. Jeden by na nej mohol oči nechať. Goal! III mnohým nesadne tak ako jeho podstatne viac futbalovejší predchodcovia. Ak sa však divák dokáže preniesť cez viac romantickejšie pôsobiacu dejovú zápletku s vloženými dramatickými prvkami a cez nádych televízneho filmu, potom by mu táto skutočnosť nemala až tak veľmi prekážať. Nosným pilierom je totižto stále futbal, len je ho o čosi menej. Atraktivitou deja sa tak síce líši od svojich dvoch predchodcov, ale kvalitatívnemu priemeru, ktorí dosahujú, sa celkom ľahko vyrovná. Samozrejme, že by to mohlo vyzerať aj inak, lepšie, a bez tých zbytočne stratených minút na začiatku, ale tak tragické ako to niektorí diváci vidia, to dozaista nie je.

    • 19.1.2018  11:35

    Po presne dvadsiatich rokoch a zopár odskočeniach si do iných filmových sérií, sa na filmové plátno vracia Votrelec v snímku, ktorý v roku 2017 patril medzi to vôbec najočakávanejšie, čo malo prísť do kín. Očakávania boli veľké, ale podarilo sa ich tomuto vesmírnemu zabijakovi naplniť? Hlavnou pointou príbehu je sledovanie posádky lode Covenant, ktorá smeruje na planétu Origae-6, ale cestou zachytia signál z inej, bližšej planéty a náhle zmenia kurz svojej cesty. To sa však ukáže ako najväčšia chyba v ich živote, a možno aj v histórii celého vesmíru. Režisér Ridley Scott sa po takmer štyroch dekádach, odkedy sa na filmovej scéne poprvýkrát objavil desivý Votrelec, vracia na začiatok takmer úplne všetkého. Divákovi predkladá podstatu tak známeho, ale doteraz stále tajomného univerza a filmovo sa snaží priniesť odpovede na viaceré nevysvetlené a nejasné otázky. V prípade tohto snímku sa však naň treba pozerať z dvoch rôznych uhlov pohľadu - jeden je ten, ktorý ho hodnotí ako samostatný príbehový celok, zatiaľ čo ten druhý sa na neho pozerá zo širšej perspektívy celej votrelcovskej série. Ak sa teda na príbeh tohto snímku pozrieme ako na samotný film, bude to pre početné množstvo divákov pomerne sklamanie. Veľké množstvo príbehového času sa totižto viac zameriava na posádku lode Covenant, ich životy, a mierne odsúva "hlavnú hviezdu", čiže Votrelca, do úzadia. Aj keď neskôr dostáva na plátne čas aj on, určite ho nie je toľko, koľko by si možno divák želal. Takisto treba podotknúť, že film vyložene neprináša do série nič nové a v istých momentoch takmer kopíruje už videné, viď súboj hlavnej ženskej postavy (Katherine Waterston) proti Votrelcovi. To síce nie je vyložene zlé, ale divák má pocit, že sleduje iba zrecyklované viaceré predošlé snímky. Na druhú stranu však príbeh nadchne vysvetlením viacerých dôležitých otázok univerza, najmä potom tou, ako vlastne vznikol najdesivejší vesmírny zabijak. Dej je totižto situovaný do obdobia desať rokov po udalostiach vo filme Prometheus a osemnásť rokov pred udalosťami z prvého Aliena z roku 1979. Kvalitatívne je to tak s filmovým dejom 50:50 a podobne možno zhodnotiť aj herecké obsadenie. Zatiaľ, čo väčšina hercov hrá v snímku len akési "druhé husle", mohlo by sa zdať, že celý film potiahne už spomínaná Katherine Waterston. To z časti síce je pravda, ale najviac priestoru na obraze dostáva Michael Fassbender. Ten si pre seba v roli androidov Davida a Waltera ukrojuje pekný kus filmovej stopáže, ale v rámci neskoršie vysvetlenej príbehovej podstaty je to pochopiteľné. Zároveň vďaka svojmu vystupovaniu, v ktorom sa vyhýba takmer akýmkoľvek emóciám, je najlepšou postavou v celom filme a na bedrách toho nesie bez pochyby najviac. Jeho surovo chladný herecký výkon dozaista nadchne všetkých divákov. Katherine Waterston ako druhá hlavná postava toho do filmu prináša už menej, ale rozhodne jej nechýba špecifická charizma, ktorou ohuruje aj Sigourney Weaver v predchádzajúcich filmoch tejto série. Alien: Covenant je snímkom, na ktorý dlho čakalo množstvo filmových divákov. Avšak očakávania, ktoré do neho boli vkladané, bohužiaľ, nedokáže naplniť. Po príbehovej stránke, aj keď dáva dôležité odpovede na viaceré otázky z predošlých filmov, je táto časť pomerne nevýraznou záležitosťou a možno ju zaradiť medzi to slabšie, čo dokázala táto kultová séria vyprodukovať. Ponúka síce zaujímavý vizuál, nového Xenomorpha a skvelého Michaela Fassbendera v hlavnej úlohe, ale to je tak všetko. Predvídateľnosť a strata tak veľmi potrebnej atmosféry, ktorá divákom naháňa husiu kožu, je takisto mínusom, ktorý filmu v žiadnom prípade určite nepomáha. Plnohodnotný návrat Votrelca tak, ako si ho predstavovali diváci, to určite nie je. Vychádza z toho však lepšie ako Prometheus.

    • 18.1.2018  10:33
    Aliance (2016)
    **

    Tretie pokračovanie tejto nie veľmi vábnej série podľa knižnej predlohy autorky Veronicy Roth sa opäť zameriava na "staré známe" postavy, s ktorými už divák pretrpel dva predošlé filmy. Hlavní hrdinovia, ktorí sa postavili na odpor nastolenému systému, sa tentoraz rozhodnú utiecť za veľkú stenu oddeľujúcu ich od zvyšku sveta. V túžbe, že tam vonku nájdu lepší svet, však zistia, že nie všetky veci sa majú tak, ako si ich predstavovali. Hodnotenie týchto takzvaných "Hunger Games" typov filmov je pomerne zložitou záležitosťou, niekedy ťažšou než ich samotné sledovanie. Jediní, kto si ich užijú naplno, sú zrejme iba fanúšikovia knižnej predlohy, zatiaľ čo pre všetkých ostatných sa už po tretíkrát jedná o zdanlivo nekonečné dve hodiny strávené v nepríjemne vyzerajúcom sci-fi univerze s gýčovitým príbehom. Ten totižto v podstate kopíruje nielen dejové línie iných filmov podobného typu, ale z časti recykluje predchádzajúce dve časti vlastnej série. Zas a znovu stavia hlavné postavy, predstavované ako akýsi hlas revolty, voči systému. A to všetko len s malými obmenami, ktoré však nezainteresovaného diváka aj tak nebudú baviť, pretože celkový príbeh tejto série snáď už ani nemôže byť nudnejší, hoci si treba na rovinu povedať, že práve tento tretí diel vychádza oproti jeho dvom predchodcom snáď najlepšie. Našťastie pre diváka v ňom príbeh plynie pomerne rýchlo, nemá až tak veľa hluchých miest a dokonca aj postavy pôsobia výrazne sympatickejšie. Či snáď menej otravne? Asi skôr to druhé, ale to nie je až tak podstatné. Hlavné je, že príbeh už diváka nenudí k smrti, čo je snáď pri každom filme dobrým znamením. Napriek tomu, že možno považovať túto časť za výrazne kvalitatívne lepšiu oproti ostatným, ako samostatný celok je to stále veľmi chabé sci-fi, žánrovo výrazne zaostávajúce. V knižnej podobe môže pôsobiť inak, na filmovom plátne to však dobré nie je ani zďaleka. Ak sa chceme vyhnúť neustálemu porovnávaniu, tak potom je príbeh slabý a nezaujímavý, podobne ako je to vlastne v prípade všetkého ostatného. Herecké obsadenie nedokáže diváka presvedčiť o svojich kvalitách, pričom nejedna z postáv môže pôsobiť až nesympatickým dojmom. V podobnom negatívnom duchu by sa dalo hodnotiť aj ďalej a to sa netýka iba príbehu či hercov. Za zmienku stojí minimálne vizuál a CGI grafika, ktorá v niektorých pasážach filmu pôsobí až amatérskym dojmom a ešte viac sa podpisuje na jeho klesajúcej kvalite a dojme, ktorý zanecháva u diváka. Allegiant nevyznieva zle, ale iba v prípade, ak ho budeme porovnávať s jeho dvoma sériovými predchodcami. Ak ho však budeme hodnotiť ako samostatný film, jedná sa o pomerne nezaujímavé dielo, postavené na príbehu, ktorý ocenia zrejme len fanúšikovia série či knižnej predlohy. Pre všetkých ostatných divákov toho tieto dve filmové hodiny neponúkajú veľa a každý bude určite rád, keď sa objavia záverečné titulky. Aj tento snímok je tak dôkazom toho, že rýchlo napísané knižné série, ktoré sú ešte rýchlejšie pretavené do filmovej podoby, u väčšiny divákov úspech nežnú. Zas a znovu tak táto séria vyznieva podpriemerne a najlepšie divák urobí, ak sa jej vyhne úplne. Zaručene o nič svetoborné zo sci-fi žánru nepríde.

    • 17.1.2018  12:16
    Leon (1994)
    ****

    "Is life always this hard, or is it just when you're a kid?" "Always like this." Mathilde (Natalie Portman) zabijú skorumpovaní policajti celú rodinu a len ona šťastne unikne zo spárov smrti. Jediný človek, u ktorého môže hľadať pomoc je jej sused, nájomný vrah Leon (Jean Reno). Ten spočiatku váha ako k mladého dievčaťu pristupovať, ale postupne ju zasväcuje do svojho "čistiaceho" remesla. Mathilda sa učí od najlepšieho a dopredu ju ženie túžba po pomste. A takisto stále viac prekvitajúca láska k podstatne staršiemu Leonovi. Francúzsky režisér Luc Besson, známy najmä vďaka svojim mnohým akčným snímkom, prišiel v roku 1994 s filmom, ktorý určite možno zaradiť medzi jeho najväčšie a divácky najúspešnejšie. Vskutku svojský a jedinečný príbeh žne úspech aj po rokoch a nemožno sa čudovať, pretože vrámci svojho žánru patrí medzi unikát. Čo je však tým, vďaka čomu je tento film taký unikátny? Nie je to ani tak hlavnou nosnou myšlienkou "hamletovskej" pomsty za zabitie rodiny, ale skôr vyobrazením vzťahu medzi mladou Mathildou a negramotným zabijakom Leonom. Postupné vytváranie si pevného puta a hľadania cesty jeden k druhému cez nájomné vraždy, upevňuje tento ojedinelý vzťah, pri ktorom Luc Besson skvelo tvorcovsky balancuje na tenkom ľade medzi náhradno-otcovským pohľadom zo strany Leona a čoraz viac prekvitajúcej lásky zo strany Mathildy. A zatiaľ, čo Leon ostáva ako postava viac-menej v akejsi jednotvárnej a nemennej rovine voči Mathilde, u nej môže divák vidieť postupný vývoj charakteru, ktorý musel rýchlo dospieť, s čím ďalej, tým prudším emočným naviazaním sa na jeho postavu, pričom pomerne ďaleko prekračuje prah typického vzťahu "otec - dcéra". Vytvára sa tak u nej až priamo "nabokovský" syndróm lolity, ktorý však Luc Besson zámerne nehrotí do vyložených extrémov, a tým tomuto vzťahu, a zároveň celému filmu, dodáva sladko-horkastú jedinečnosť, gradujúcu až do absolútne poslednej scény. To, že to celé takto skvelo vychádza, nemá na svedomí iba zvládnutý scenár a dobre napísané postavy, ale najmä tí, ktorí ich na filmovom plátne predstavujú. Famózneho Jeana Reno možno vyzdvihnúť v takmer každom filme, v ktorom účinkuje, a tu sa nejedná o výnimku. V špecifickej roli vystupuje s gráciou jemu vlastnou a divákovi dáva presne to, čo od neho očakáva. Skutočným hereckým klenotom je však v tomto prípade mladá Natalie Portman, pre ktorú bol tento snímok jej debutom. Filmová "žabka" hraje naozaj znamenito a nenecháva na sebe ani v najmenšom náznaku poznať, že je to pre ňu prvá rola dnes už pestrej filmovej kariéry. Klobúk dolu pred jej výkonom. Hlavný herecký trojlístok uzatvára takisto vynikajúci Gary Oldman v roli skorumpovaného policajta závislého na práškoch, ktorý sa do svojej postavy vnára tak hlboko, že sa stáva maximálne nesympatickým charakterom a priamo núti diváka k tomu, aby ho nenávidel. Takisto skvele zahraná, ale vyložene nesympatická a záporná postava. No aby toho nebolo málo, film vyniká aj tými menšími, no nemenej dôležitými vecami. Film prezentuje kvalitná kamera, dopĺňa ho svojský hudobný sprievod a relatívne zaujme aj newyorská výprava. Léon kombináciou tohto všetkého vytvára kvalitný celok a divákovi ponúka možno priam až jedinečný zážitok. To, čím zaujme najviac nie je jeho príbeh, ale jeho dve hlavné postavy a vyobrazenie ich vzťahu v popredí "čistiacej" práce. Francúzsky nasiaknutú drámu v americkom kabáte dnes možno radiť na popredné priečky žánru najmä vďaka jej originalite a postupnej citovej gradácii postavenej na výborných hereckých výkonoch dvoch rôznych hereckých škôl s rozdielom jednej generácie. Kvalitatívne nadpriemerné a dobovo nadčasové.

    • 13.1.2018  21:51
    Metro (2013)
    **

    Ruskí tvorcovia prebrali črty iných katastrofických filmov a rozhodli sa ich pretvoriť vo svoj vlastný obraz. Časť moskovského metra zaplaví voda, čo vykoľají jednu zo súprav a doslova zmasakruje hneď niekoľko desiatok cestujúcich. Skutočný boj o život sa však ešte len začína a medzi preživšími pôjde doslova o všetko. Jednoduchý námet pretavený do jednoduchého príbehu ponúka divákovi jednoduchý, priam až televízne pôsobiaci film, ktorý výrazne nevynikne ani vrámci vlastného žánru katastrofických filmov. Aj keď nie každý by mohol súhlasiť, treba sa na snímok pozrieť zo širšieho uhla a spomínaná jednoduchosť bude viac než zreteľná. Hoci treba uznať, že námet ponúkajú tvorcovia vcelku originálny, jeho prenesenie na filmové plátno je skôr opakom. Príbeh sa začína zatekaním vody do metra a veľmi rýchlym sledom udalostí, ktoré by si zaslúžili aspoň o kúsok dlhšie vysvetlenie, ale hlavne o niečo dlhšiu dejovú gradáciu. Najmä samotnému prieniku vody do tunelov metra, hoci sa jedná o nosný pilier celého snímku, nie je možno venovaného toľko priestoru, ako by sa patrilo. DIvák sa nedočká poriadneho a uspokojivého vysvetlenia všetkých udalostí, ktoré vedú k zatopeniu. Ale to je iba jeden z mála filmových nedostatkov, na ktoré v tomto prípade možno naraziť, aj keď okrajovo súvisí s ďalším spomínaným. Tým je miestami nelogickosť deja a stupídne konania postáv. Spomedzi všetkých momentov, ktoré sa takto vyznačujú, najviac vyčnieva ten, kedy sa pasažieri zo súprav rozhodnú vojsť na zatopenú elektrifikovanú trať. Aj keď toto sa neskôr snaží dej vysvetliť, odôvodnenie je nelogické. A podobných naozaj nelogických pasáží možno nájsť počas tých dlhočizných dvoch hodín hneď niekoľko. A aby tých negatívnych prvkov nebolo málo, pridávajú sa k nim aj také aspekty ako je napríklad CGI grafika pôsobiaca ako z počítačovej hry vydanej okolo roku 2005, nie príliš lákavá moskovská výprava, ktorú necháva vyniknúť štýlom špecifická východoeurópska kamera a kladne nemožno hodnotiť ani herecké obsadenie. Hoci jednotliví protagonisti nehrajú najhoršie, miera nesympatickosti je priam neúnosná. Metro je viditeľne pokusom tváriť sa ako kvalitný katastrofický film. Pravda je však taká, že so skutočnou kvalitou tento snímok nemá, bohužiaľ, veľa spoločného. Nepatrí vyložene medzi to najhoršie, na čo môže divák natrafiť, ale v lepšom prípade sa s týmto filmom ani nikdy nestretne. Viac ako keby nudil, film ubíja svojou ohromnou dávkou nelogickosti, nedostatkom akejsi potrebnej charizmy a zanecháva ten "poctivý" ruský dojem. Raz či dvakrát sa síce tvorcovia snažia robiť si srandu aj sami zo seba, hneď na to však dokážu divákovi ponúknuť viditeľne chybný strih či dokonca scénu natočenú na greenscreene. Nie, nie, táto filmová jazda metrom nie je ani zďaleka tou najlepšou možno voľbou. Lepší podpriemer s prižmúrením obidvoch diváckych očí.

<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace