GTS_PUNK

George Clooney na režisérskej stoličke a scenáristický rukopis bratskej dvojice Joela a Ethana Coenovcov. To je Suburbicon, kriminálna dráma s mysterióznym nádychom, zasadená do retrofuturisticky pôsobiaceho predmestia v Spojených štátoch amerických päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A zároveň film, ktorého príbeh, sledujúci dve dominantné roviny, je z hľadiska námetu aj realizácie viac-menej nezáživným dielom. Coenovský rukopis, ktorý sa vyznačuje svojským dejovým rozprávaním, je v Clooneyho snímke citeľný, ale na rozdiel od niektorých iných filmov spätých s bratskou dvojicou, nie je v tomto prípade dvakrát zaujímavý. Ono najväčším problémom tohto diela je fakt, že ani jedna z rovín, či už je to rovina vraždy alebo rovina rasizmu, nepôsobí dostatočne výrazne z hľadiska atraktivity finálneho spracovania. S oboma rovinami filmu, navyše odohrávajúci sa v atraktívnom časopriestore amerického predmestia päťdesiatych rokov, by sa dalo vynikajúco pracovať, ale nedeje sa tak. O niečo dominantnejší uhol vraždy, spojený s úžerou a poisťovacím podvodom, jednoducho spracovaním nedokáže zaujať, čo sa odzrkadľuje na celom filme. Dá sa povedať, že uhol rasizmu, ktorý je vedľajší, je dokonca tým zaujímavejším. Ale takisto sa na ňom podpisuje akási citeľná nevýraznosť, ktorá sa nesie naprieč celým filmom. A to sa odráža aj na hereckom obsadení. O Mattovi Damonovi a Julianne Moore možno povedať, že v niektorých scénach vyložene nudia. A zvyšok hereckého ansámblu takisto diváka nedokáže výkonmi výraznejšie presvedčiť, aj keď o zlom hraní sa v prípade nikoho hovoriť nedá. Suburbicon by mohol byť vynikajúcim filmom z atraktívneho prostredia amerického dobového predmestia. Výprava je, koniec-koncov, tým najlepším, čo dielo Georgea Clooneyho aj v tejto podobe ponúka. Ak by však snímka mala úplne iný, námetom aj spracovaním lepší príbeh, dá sa predpokladať, že by bola schopná dosiahnuť nadpriemerných kvalít. V podobe, v akej uzrela svetlo sveta, sú ale jej kvality podpriemerné. Bohužiaľ.

The Life Before Her Eyes, snímka režiséra Vadima Perelmana z roku 2007, sa zameriava na postavu Diany (Uma Thurman/Evan Rachel Wood), ktorá prežila streľbu na strednej škole, počas ktorej zahynula jej kamarátka. Výčitky, s ktorými musí žiť, ju prenasledujú aj v dospelosti. Alebo možno je to vlastne všetko úplne inak... Film, vychádzajúci z predlohy spisovateľky Laury Kasischke, by mohol byť schopným a divácky atraktívnym dielom, ak by mu nechýbala celková dynamika. Divák má pri sledovaní snímky prakticky od začiatku až do konca pocit, že sa nedokáže poriadne "naštartovať". Námet ako taký pritom nie je vôbec zlý, pričom v praxi by sa s ním istotne dalo pracovať aj lepšie. Dejové striedanie medzi minulosťou a prítomnosťou je logické a zvládnuté, ale ploché a nevýrazné, čoho dôsledkom je, že príbeh ako celok nedokáže diváka adekvátnym spôsobom zaujať. A zlepšiť túto skutočnosť nepomáha ani herecké obsadenie. Postavy, ktoré herci v tomto prípade stvárňujú, totiž splývajú s celkovou kvalitatívnou podpriemernosťou celého filmu. O to väčšia škoda je to z dôvodu toho, že záver Perelmanovej snímky je pozoruhodný a s ohľadom na príbeh viac než výrazný. Bohužiaľ, filmu napriek tomu kvalitatívne pomôcť nedokáže. The Life Before Her Eyes je premárnenou príležitosťou. Ide o dielo s kvalitným námetom, ktoré však nedokáže ani zďaleka naplno využiť svoj potenciál. Z veľkej časti nevýrazné príbehovo, nevýrazné herecky, nevýrazné psychologicky aj emocionálne. Ale aj také filmy sú. Ešte raz – škoda.

Snímka režiséra Stevena Spielberga z roku 2005, vychádzajúca z predlohy H.G. Wellsa, ktorú najväčšmi preslávil rozhlasovou hrou Orson Welles, je nielen x-tou adaptáciou Wellsovho diela, ale tiež x-tým sci-fi počinom, v ktorom mimozemská forma života útočí na Zem. Hlavná postava Ray Ferrier (Tom Cruise) pred ňou spolu so svojimi deťmi uteká, prežívajúc všetko od výbuchov cez laserové lúče až po vycucávacie chápadlá. Šablóna stará ako žáner sám. Režisér Spielberg stavia na osvedčenú kartu a vo filme príbehovo ani inak zbytočne nešpekuluje. Výsledkom je preto pozerateľné, ale priemerné a ničím výnimočné sci-fi dielo, ktoré diváka zaujme skôr drobnosťami, než tým skutočne veľkým a podstatným. To je však v každom prípade vždy lepšie, než keby film nedokázal diváka zaujať vôbec. Ale aby sme to vzali pekne postupne, príbehovo pôsobí snímka do veľkej miery tuctovo, ale ponúka zaujímavé, aj keď možno až príliš náhle vyvrcholenie. Z hereckého hľadiska Tom Cruise veľmi nebaví, namiesto toho však príjemne prekvapuje mladá Dakota Fanning, ktorá patrí ku svetlejším zjavom celého filmu. K nim možno zaradiť aj prácu s kamerou, a to najmä v prvej tretine snímky. Za obstojné sa dajú považovať aj vizuálne efekty. Okrem toho už na Spielbergovom diele niet ničoho, čo by si zaslúžilo zmienku ako výraznejšie pozitívum. To ale rovnako možno povedať aj o negatívach, ktoré film vyložene nemá. Snáď až na celkový stereotyp námetu o útoku mimozemšťanov na Zem. Aj keď, pravda, H.G. Wells bol jedným z priekopníkov sci-fi, takže tento námet ako taký možno vytvoril ako prvý práve on. Tak či onak, War of the Worlds divákovi ponúka presne to, čo od neho očakáva. Dielo s opozeraným námetom a "nesmrteľnou" hlavnou postavou, ktoré je napriek tomu schopné zaujať a dokonca dokáže miestami aj dobre pracovať s atmosférou. V konečnom dôsledku ale film pôsobí nanajvýš ako lepší priemer.

Bonusová epizóda anime Tari Tari príbehovo sleduje členov stredoškolského zborového (a občas badmintonového) klubu pred blížiacimi sa Vianocami a koncom štúdia na strednej škole. Krátkometrážny počin sa už však nesnaží rozvíjať príliš komplikovaný príbeh, skôr je akýmsi ohliadnutím sa za seriálovými protagonistami a ich spoločnou činnosťou v rámci klubu. Divák tak môže toto jedenásťminútové dielo vnímať ako rozlúčku nielen s postavami, ale celkovo veľmi príjemným anime. Tari Tari: Kumottari, Kagayaitari, Mata Itsuka Utattari je typickým bonusom, ktorý nie je kvalitatívne o nič horší ako anime, z ktorého vychádza, ale na druhú stranu ho svojím krátkym príbehom ani neprevyšuje. Diváka, ktorého zaujalo Tari Tari, v každom prípade tento počin neurazí.

Mirai sa so svojím bratom Yuukim vyberie na výstavu robotov, ktorú chcel navštíviť. Keď z nej odchádzajú, zasiahne japonské hlavné mesto Tokio zemetrasenie so silou 8.0 stupňa Richterovej stupnice. Mesto je v troskách a deti sú ďaleko od domova. Mari Kusakabe, ktorá býva rovnakým smerom ako súrodenci, sa ich ujme, a spoločne sa vydajú na cestu zničeným Tokiom. Jedenásťdielne anime z roku 2009 je v prvom rade katastrofickým počinom, ale pod nánosom sutín a zničených budov Tokia ukrýva prácu s meniacimi sa charaktermi postáv a vzťahmi medzi nimi (s dôrazom na súrodenecký vzťah medzi Mirai a Yuukim). Naprieč epizódami sa postupne mení predovšetkým charakter staršej Mirai, ktorá si začína uvedomovať, čo pre ňu brat znamená. Zachytenie tejto postupnej premeny tvorcovia anime stupňujú najmä v dvoch záverečných epizódach, ktoré sú zároveň príbehovo tým najlepším, čo seriálový počin ponúka. Napriek tomu, že záver je príbehovo kvalitný a schopný diváka chytiť za srdce, je pravdou, že väčšina deja pôsobí plocho a neveľmi zaujímavo. Viaceré epizódy totiž stavajú iba na presúvaní sa postáv zničeným mestom, čo sa divákovi veľmi rýchlo zunuje. Anime začne pôsobiť stereotypne a ani kvalitný záver nedokáže vylepšiť celkový priemerný dojem. Nápad seriál má, to mu nemožno uprieť, ale v praxi príbeh príliš nevyniká. Rovnako ako nevyniká ani animácia. Tá síce ani zďaleka nepatrí k tým najhorším, ale zároveň nijako neohuruje. Tōkyō Magunichūdo 8.0 je z celkového hľadiska menej výrazným anime, a to aj napriek pomerne výraznému záveru. Ten je spolu s hudobným endingom "M/elody" v podaní speváčky Shion Tsuji tým najlepším, čo tento počin ponúka. V konečnom dôsledku ide o pozerateľné, ale značne priemerné anime, ku ktorému sa divák nebude mať veľký dôvod vracať späť.

Správa o stave republiky. Jedna z mnohých. Posledná debata pred prvým kolom prezidentských volieb na Slovensku v roku 2024. Desať kandidátov. Jeden z nich v debate zo súboja o prezidentský palác odstúpil. Štyria kandidáti, ktorí spochybňujú naše ukotvenie na Západe a v jeho politicko-obranných štruktúrach. "Podržtaška" mafiánskych pánov. Igor Matovič, ktorý ani prezidentom byť nechce. Vrtkavý kandidát maďarskej menšiny. Dvaja príčetní kandidáti, ktorí však nemajú šancu na solídnejší výsledok. A diplomat v okuliaroch – najväčší súper mafiánskej "podržtašky". V mnohom desivý obraz súdobého Slovenska, zmietajúceho sa v existenčnej kríze, akú nezažilo ani v deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Malé svetielko nádeje vždy plápolá, ale slabne... Voľby prezidenta 2024 - Predvolebná superdebata – takmer štvorhodinová to epopeja o Slovensku, prezidentských kandidátoch a ich voličoch. Smiech zmiešaný so slzami, strach zmiešaný s nádejou. Nejak bude, ale prečo sa dobrovoľne oddať tomu horšiemu, keď by sme sa mohli mať všetci lepšie?

Filmy s tematikou druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania boli v časoch socialistického Československa žiadaným umeleckým artiklom. Minimálne z popudu na najvyšších straníckych miestach. Jedným z veľkého množstva takýchto filmov je aj snímka režiséra Štefana Uhera z roku 1971 podľa predlohy spisovateľa Milana Ferka, ktorej hlavnými hrdinami sú dospievajúci chlapci z neurčitej dediny. Snímka si neraz v odľahčenom duchu všíma dramatické vojnové udalosti z dediny a jej okolia chlapčenskými očami, ktoré mnohé ešte nechápu, ale postupne sa učia. Režisér Uher divákovi prináša tak trochu iný, ale zároveň typický film o dospievaní. Jeho príbehová stránka v sebe veľmi dobre spája dramatickú vážnosť doby, v ktorej sa odohráva, spolu s nevinnosťou dospievania hlavných protagonistov. Dej snímky je mozaikou obdobia pred, počas a po Slovenskom národnom povstaní, pričom sa skladá z rôznych obrazov a situácií, v ktorých sa postavy (nielen) mladých chlapcov ocitajú. Výraznou črtou filmu nie je iba jeho príbeh, ale takisto postavy v ňom. Prím v ňom hrajú detskí herci, ktorí - do istej miery možno až prekvapivo - podávajú kvalitné výkony. Rovnako dobre im sekundujú ich starší a skúsenejší kolegovia. Keby som mal pušku príjemne prekvapuje. A to v podstate po všetkých stránkach. S "tisíckrát" zrecyklovaným zasadením do obdobia druhej svetovej vojny pracuje snímka viac než obstojne, prinášajúc pútavo podaný príbeh o zdanlivo ľahkom bytí dospievajúcich chlapcov v neľahkých časoch. Plusom takisto je, že film Štefana Uhera nie je (minimálne nie okato) poplatný dobe svojho vzniku. Aj keď osloboditelia, samozrejme, na konci byť musia... Vojnová dráma s humornými prvkami zaujme tiež svojím výpravným zasadením a rôznorodosťou postáv, ktoré sa v nej objavujú.

Chlapec Paľo (Matej Landl) z Bratislavy, ktorého rodičia prežívajú manželskú krízu, odchádza na letné prázdniny do liptovskej dediny Iľanovo za svojou babkou (Mária Markovičová). Tu ho čakajú kamaráti, ktorých prakticky celý rok nevidel a s ktorými prežije rôzne letné dobrodružstvá, ale aj čo-to sa naučí o živote. Film režiséra Dušana Kodaja z roku 1976 sa vyznačuje tým, čo ako autor vo svojej budúcej tvorbe ešte neraz využil, a síce dominantným príbehovým zameraním sa na detské postavy a ich problémy. V tomto prípade stavia predovšetkým na konflikte medzi mladými protagonistami a následnom uzmierení sa. Pomedzi to vsádza príbehové epizódy z prázdnin, slúžiace ako "tmel", ktorý drží celý film pohromade. Či už sú to rôzne "neplechy", šantenie, brigádne zbieranie jahôd, ale tiež spomínanie na časy druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (do snímky vsunuté najskôr z ideologických dôvodov), Bratislavčan Paľo sa na letných prázdninách nenudí. Škoda len, že z hereckého hľadiska mladý Matej Landl nedokáže toto nadšenie svojej postavy adekvátne stvárniť. Vo filme pôsobí dosť strnulo a z emocionálneho hľadiska príliš vyumelkovane. V prípade väčšiny, nie však všetkých ostatných protagonistov, sú ich výkony lepšie, dokonca až prekvapivo dobré. Prázdniny u starej mamy sú typickým socialistickým filmom pre deti a mládež, tentokrát v letnom šate a z lona liptovskej prírody. Doba vzniku a čiastočné ideologické podfarbenie sa na diele režiséra Dušana Kodaja mierne odzrkadľujú, ale v konečnom dôsledku nepôsobia príliš rušivo, vďaka čomu sa o ňom dá hovoriť ako o síce kvalitatívne priemernom, ale pozerateľnom filme.

Tari Tari, trinásťdielne anime štúdia P.A. Works z roku 2012, je nenápadným, ale veľmi príjemným dielom z prostredia stredoškolského zborového (a občas badmintonového) klubu. V mnohom typické slice of life anime sleduje päticu hlavných protagonistov, ktorých spojí spev a túžba vystúpiť na školskom kultúrnom festivale. Rozsahom štandardný počin ponúka - miestami možno až prekvapivo - pomerne veľa priestoru na dostatočnú prácu s postavami, a to nielen hlavnými, ale aj vedľajšími, ako aj na rozvíjanie príbehu. Ten nepredstavuje iba linku "z bodu A do bodu B", ale obsahuje viaceré väčšie či menšie odbočky, ktoré však majú priamy súvis s hlavnou dejovou líniou a veľmi dobre ju dopĺňajú. Veľký dôraz kladie príbeh na interakcie medzi postavami a všeobecne vzťahy, čo so sebou prináša výraznú dávku ľudskosti a obyčajných, ale fungujúcich emócií. Postavy študentov a ľudí z ich okolia nepôsobia nijak prehnane, ale, naopak, odzrkadľujú všeobecnú osobnostnú pestrosť ľudskej spoločnosti, s ktorou sa môže každý svojím spôsobom stotožniť. Anime aj vďaka tomu ako celok pôsobí mimoriadne živo, stále sa deje niečo nové, epizódy vedia, ako udržať divácku pozornosť. Tari Tari takisto zaujme aj krásnou animáciou, ktorá vyniká predovšetkým vo výpravnej rovine, teda stvárnením prímorského mestečka, v ktorom sa dej tohto anime odohráva. Príjemnou je tiež hudobná stránka seriálu. Tá by však, pravda, mohla dostať aj viac priestoru. Určite by to nebolo na škodu. Tak či onak, Tari Tari je nenápadným, príjemným a najmä kvalitným anime, ktorý zbytočne nič nekomplikuje, vďaka čomu dosahuje svoj úspech. V jednoduchosti je krása a ďalší dôkaz toho, že najlepšie príbehy píšu obyčajný život.

Považovať dielo akejsi pre diváka neznámej českej výletníčky do Severnej Kórey a Číny za dokumentárny film asi nie je úplne namieste. Napriek tomu však o tomto približne hodinu a pol trvajúcom výtvore možno hovoriť ako o lepšom domácom videu, v ktorom pani autorka spoza kamery komentuje zábery a dianie počas výletov na jednotlivé miesta. Mix subjektívno-objektívneho komentáru dopĺňa v porovnaní s profesionálnymi filmami surová kamera s rovnako surovým strihom. Vzhľadom na to, že nejde o dokument v pravom slova zmysle, asi nie je úplne vhodné hodnotiť dielo ako profesionálnu produkciu. Koniec koncov, s počinom panej to nie je najhoršie, predovšetkým čo sa obsahovej stránky týka. Ako v Severnej Kórei, tak aj v Číne zaznamenáva viacero pozoruhodných miest a skutočností, ktoré diváka dokážu zaujať. KLDR 2012 - Krátká exkurze do totality však v žiadnom prípade nedokáže prekročiť svoj tieň, a teda to, že nepredstavuje nič viac, než len domáce video z výletu do izolovanej krajiny a do krajiny, ktorá v porovnaní s ňou pôsobí ako najslobodnejšia na svete. Pani sa so svojím cestovateľským zážitkom na celý život rozhodla takýmto spôsobom podeliť so svetom.