GTS_PUNK

Snímka Garden State režiséra Zacha Braffa, ktorý v nej zároveň stvárňuje hlavnú postavu, od začiatku vykazuje znaky nezávislej produkcie. Romanticko-dramaticko-komediálny počin zasadený do malomesta kdesi v štáte New Jersey, "girl next door" Sam v podaní krásnej Natalie Portman a vynikajúci indie soundtrack, ktorý si diváka získa každou jednou pesničkou. Príbeh odzrkadľuje životy (najmä) generácie dvadsiatnikov, ktorá len nedávno dospela, ale stále sa nedokázala stať plnohodnotnými dospelými. Andrew (Zach Braff), ktorý bojuje s vlastnými démonmi, sa vracia do New Jersey na pohreb svojej matky, kde sa stretáva s ľuďmi z minulosti. Práve dôraz na postavy, skrz ktoré snímka zachytáva stratenie mladých ľudí v komplikovanom svete, je najvýraznejšou črtou Braffovho diela. Napriek tomu, že vážna stránka celému dielu nechýba, možno by mu z hľadiska celkovej kvality pomohlo, keby sa vôbec neviazal na komediálny žáner. Braffov film je síce dobrý taký, aký je, ale ak by bol plnohodnotnou drámou, mohol by byť ešte lepší. Potenciál na to určite má. Ale keby bolo keby... Garden State je v každom prípade obstojným dielom, ktoré zaujme najmä tým, čo sme uviedli v úvode. Obsiahnutými myšlienkami má čo povedať a dokáže ich adekvátne tlmočiť. Viac drámy a menej komédie by však na škodu určite nebolo.

Film režiséra Martina Scorseseho, vychádzajúci z knižnej predlohy spisovateľa Shūsaka Endōa, dokáže svojím pozoruhodným príbehom o portugalských jezuitoch, ktorí v 17. storočí prichádzajú ako misionári do Japonska, zaujať aj diváka, ktorý sa bežne o cirkevné témy v akejkoľvek forme nezaujíma. Scorseseho počin však prináša zaujímavé spojenie historického príbehu na základe dobových reálií, kvalitné herecké výkony a výbornú atmosféru, v ktorej sa spája pozoruhodná výprava, kamera aj práca so zvukom. Takmer trojhodinová snímka je miestami myšlienkami aj vizuálne veľmi silná, inokedy zas až citlivým spôsobom zachytáva vzťah človeka s Bohom, osobné pochybnosti a vzdorovanie mlčaniu, ktoré nie a nie skončiť. Dielo veľmi dobre zobrazuje aj konanie a praktiky japonských vládnucich vrstiev voči kresťanov a kresťanskému učeniu. Keďže vychádza zo skutočných udalostí, zároveň diváka, ktorý o tejto stránky dejín nevedel alebo vedel len málo, dokonca istým spôsobom aj vzdeláva, respektíve minimálne podnecuje k záujmu o problematiku. Do veľkej miery stojí film na veľmi dobrom hereckom výkone Andrewa Garfielda v role jezuitu Rodriguesa. Ten je najmä v druhej polovici snímky jej hlavným "ťahúňom". Pochvalu si však určite zaslúžia aj ďalší protagonisti, predovšetkým plejáda dobrých japonských hercov. Ako sme už uviedli, výrazným aspektom Scorseseho filmu je atmosféra. Napriek výskytu viacerých silných a vypätých scén zo snímky v tejto rovine vyžaruje akýsi pokoj. Zásluhu na tom ale skôr majú výprava a zvuková stránka, nie príbeh. Silence je históriou, stretom civilizácií, kultúr a náboženstiev. Silence je zároveň iným Martinom Scorsesem, než na akého je divák väčšinou zvyknutý. Silence je však predovšetkým kvalitným filmovým počinom, ktorý napriek svojej pomerne dlhej minutáži nemá vyložene slabé miesto a divák sa o jeho príbeh zaujíma od začiatku do konca.

Ak človek nečítal knižnú predlohu Jozefa Kariku, je prakticky nemožné povedať, či je Trhlina lepšia v knižnej alebo filmovej podobe. V takom prípade ostáva len dúfať, že s knihou to nie je také zlé ako s filmom. Dielo režiséra Petra Bebjaka z roku 2019 má potenciál, nieže nie, ale atraktívny námet, vychádzajúci z Karikovej predlohy, do veľkej miery "zabíja" realizácia. A to predovšetkým v príbehovej rovine. Príbehu najprv pomerne dlho trvá naštartovať sa a vôbec sa dostať k podstate, pričom už keď sa k nej aj dopracuje, smeruje k veľmi nepodarenému koncu. Nepodarenému obzvlášť z toho dôvodu, že snímka necháva diváka s viac otázkami než odpoveďami. A hoci v prípade niektorých filmov môže takýto prístup fungovať, Trhlina k nim nepatrí. Vo svojom príbehu na seba totiž postupne navrstvuje viaceré skutočnosti, ale v konečnom dôsledku neponúka žiadne logické (rozumej aspoň trochu čitateľné) odpovede. Samozrejme, snímky, ktoré dokážu dobre pracovať s mysterióznymi a psychologickými prvkami, sú skvelé, ale v tomto Bebjakovom diele sa deje presný opak. Film nemusí divákovi priamo naservírovať odpovede, ale patrilo by sa, aby aspoň naznačil, ako ho správne čítať. A to sa tu nedeje, čo v konečnom dôsledku tomuto dielu s potenciálom značne škodí. Trhlina pracuje s kvalitným a zaujímavým námetom, je obstojná z vizuálneho aj výpravného hľadiska, herecky možno mať menšie výhrady, ale inak je v poriadku. Avšak spôsob, akým si príbehovo  sama "strieľa do nohy", je takmer až obdivuhodný. Ak by sme chceli Bebjakov počin ohodnotiť jedným slovom, bolo by to - sklamanie.

Shinobu Yaguchi sa vo svojom komediálnom filme z roku 2004 zameriava na skupinu stredoškolských študentiek (a jedného študenta v podaní Yuty Hiraoku), ktorí spoločne vytvoria jazzový big band orchester. Hoci najprv sa do toho mnohým dievčatám nechce, nakoniec vytvoria svojské, ale fungujúce hudobné teleso. A práve na túto cestu a prerod skupiny bez zdanlivého hudobného sluchu sa zameriava príbeh filmu. Yaguchiho dielo stavia predovšetkým na dvoch veciach - svojských "airhead" postavách a situačnom humore. A obidvomi dokáže celkom dobre bodovať, keďže spolu vytvárajú kombináciu, ktorá nejedenkrát prinúti diváka úprimne sa zasmiať. Humor, ktorý film ponúka, síce nie je ani zďaleka intelektuálny (paradoxne snáď najzábavnejšou je scéna s padajúcim cyklistom, stavajúca na "pantsu" humore), ale zároveň nejde ani o vyložene trápne pokusy zaujať. Snímka je, čo sa humoru týka, kdesi uprostred, čím vytvára zábavnú a odľahčenú atmosféru, ktorú v tomto prípade podfarbujú jazzové tóny školského big bandu. Yaguchiho počin funguje aj vďaka zábavným postavám, respektíve kvalitám solídneho obsadenia rozloženým naprieč celým hereckým spektrom. Swing Girls je filmom, ktorý sa neberie príliš vážne a ktorý nemožno brať príliš vážne. Čo na prvý pohľad snímka sľubuje, to so sebou aj prináša. Teda odľahčenú hudobnú komédiu zo školského prostredia, ktorá je však dostatočne dobrá na to, aby diváka adekvátne zabavila svojím situačným humorom.

Groundhog Day režiséra Harolda Ramisa patrí k filmovým klasikám deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Príbeh o hlásateľovi počasia Philovi Connorsovi (Bill Murray), ktorý sa v pennsylvánskom mestečku Punxsutawney dostane do časovej slučky, stále dookola prežívajúc 2. február, stavia predovšetkým na komediálnych prvkoch, ktoré mieša s romantikou, konkrétne snahami Phila urobiť dojem na produkčnú Ritu (Andie MacDowell). Zo slučky sa však Phil nie a nie dostať. Ramisovo dielo diváka zaujme najprv svojím námetom, ktorý sa pohráva s časom, pričom naň postupne nabaľuje komediálne prvky. Tie sa následne stávajú hlavým ťahúňom celého filmu a diváka vo viacerých scénach dokážu pobaviť. Ak si však odmyslíme "základný kameň", na ktorom v podstate celá snímka stojí, ide skoro až o tuctovú romantickú komédiu. To neznamená, že film je zlý, nie. Veď aj tuctové romantické komédie môže byť dobré, čo sa vlastne koniec koncov potvrdzuje aj v tomto prípade. Bill Murray disponuje prirodzeným komediálnym talentom, Andie MacDowell je zábavná a krásna, bavia aj viaceré vedľajšie postavy, napríklad Stephen Tobolowsky v role "poisťováka" Neda Ryersona. V jednej zo svojich prvých úloh sa tu objavuje aj Michael Shannon. Čím však Ramisova snímka baví pravdepodobne najviac nie sú ani postavy ani humor, ale celková atmosféra. Mestečko Punxsutawney pôsobí veľmi príjemným dojmom, pričom zimné scény z neho vytvárajú takmer až dojem vianočného filmu (aj keď sa dej odohráva na začiatku februára). Kolorit filmu príjemne dopĺňa aj dobre zvolená hudba, ktorá v rámci neho znie. Groundhog Day disponuje nápadom a baví prakticky po všetkých stránkach - príbehovo, herecky aj atmosférou. Hoci, ako sme už uviedli, ide predovšetkým o romantickú komédiu, predstavuje Ramisovo dielo pozerateľný film, ktorý je diváka schopný zaujať aj zabaviť.

Uramichi Omoto má ľahko cez tridsať rokov a je z veľkej časti "bitý" životom. Tak, ako mnohí jeho rovesníci, aj on sa však snaží nasadzovať si masku, aby dokázal prežiť ďalší deň pracovného procesu. Uramichi však nepracuje v žiadnom korporáte, ale je moderátorom populárnej relácie pre deti predškolského veku. A v ňom im spolu so svojimi kolegami odovzdáva múdra o tom, aký je život v skutočnosti krutý. Trinásťdielne anime štúdia Blanc. z roku 2021 je dielom dvoch kvalitatívnych polovíc. Zatiaľ čo približne prvá polovica seriálu je z diváckeho pohľadu skôr príbehovým sklamaním, veľká časť druhej polovice úprimne baví a čiastočne napráva reputáciu celého počinu. Napriek tomu, že anime naozaj dlhšie trvá, než sa dostane do tých správnych koľají, od začiatku disponuje viacerými prvkami, ktoré si zaslúžia pochvalu. Tým prvým je určite humor, aj keď v prvej polovici sa značne kryje s nevýraznou príbehovou časťou a zaniká. V druhej polovici však jeho prítomnosť už cítiť dostatočne, a to aj vďaka dobrým a zábavným postavám. Dá sa povedať, že viaceré vedľajšie alebo len epizódne postavy v tomto anime dokážu dokonca zatieniť postavy hlavné. Ďalším plusom seriálu je jeho kvalitná a farebná animácia, na ktorú sa dobre pozerá. A opomenúť takisto nemožno ani chytľavý opening. Uramichi Oniisan pomerne dlho diváka nepríjemne prekvapuje svojou slabou príbehovou stránkou, ktorá nebaví. Hoci neskôr dochádza ku kvalitatívnemu zlepšeniu, anime už úplne nedokáže napraviť "škody", ktoré si samo spôsobilo. Svojím kruto trefným humorom, s ktorým sa nejeden dospelý dokáže stotožniť, však Uramichi a jeho kolegovia dokážu miestami výborne zacieliť. Škoda len, že sa tak nedarí celému anime úplne od začiatku.

Dokumentárny film režisérky Barbory Berezňákovej z roku 2019, venujúci sa najmä vražde Róberta Remiáša a únosu syna prezidenta Michala Kováča do Rakúska, stojí predovšetkým na výpovediach ľudí, ktorí mali ku obom prípadom viac či menej blízko. Dielo sa vracia do temného obdobia deväťdesiatych rokov na Slovensku, ale prakticky neponúka nič zásadne prelomové, čo niekde inde už predtým neodznelo. Jedinou skutočnosťou, ktorá môže vo filme prekvapiť, je uhol v súvislosti s Marianom Kočnerom. O ňom sa v dokumente takmer až pozitívne vyjadruje niekdajší novinár Peter Tóth. Prečo asi, že? Pre diváka, ktorému sú skutočnosti z Berezňákovej počinu známe, dielo nemá veľmi čo ponúknuť. Okrem slabej, respektíve na nové informácie chabej obsahovej stránky, navyše film nenadchne ani vizuálnym spracovaním. Skôr naopak. Snaha o navodenie atmosféry prostredníctvom ručnej kamery, čiernobielych, roztrasených a zrnitých záberov je síce badateľná, ale v konečnom dôsledku sa míňa účinku. Skutok sa stal je z celkového hľadiska kvalitatívne podpriemerným dokumentom, ktorý do veľkej miery iba sumarizuje už známe skutočnosti, navyše pomerne nezaujímavým spôsobom. Ako súčasť historickej pamäti Slovenska však film svoj význam určite má.

So surreálnymi filmami je to asi ako so surreálnym výtvarným umením. Jedna časť publika je nadšená, zatiaľ čo druhá len ťažko hľadá pozitíva. A tak možno vnímať aj dielo režiséra Spikea Jonzeho z roku 1999, ktoré stavia najmä na celkovej bizarnosti príbehu so scenáristickým rukopisom Charlieho Kaufmana. Dielo predstavuje sondu do života svojských newyorských figúrok, pričom v sebe spája snahy pracovať s témami, akými sú pracovné a partnerské vzťahy, láska, sex, život a John Malkovich. Konkrétne myseľ Johna Malkovicha. Prečo? Bohvie, ale prenikanie do Malkovichovej mysle skrz tajné dvere na 7,5 poschodí manhattanského mrakodrapu je základným surrealistickým stavebným kameňom Jonzeho snímky. Akokoľvek sa na ňu však divák pozerá, nájsť v nej hlbší zmysel je skutočne ťažké. A možno práve vďaka tomu v niekoho očiach exceluje a dokazuje, že ide o surrealistické dielo par excellence. Proti gustu žiaden dišputát. Vo všeobecnosti sa však dá len ťažko povedať, že ide o počin, ktorý by výraznejším spôsobom dokázal zaujať, nebodaj dokonca nadchnúť. Nie. Nič z toho sa totiž v tomto prípade nedeje. Ani príbehovo ani herecky ani akokoľvek inak. Being John Malkovich je bizár a sklamanie v jednom. Film síce nie je natočený zlé a zopár scénami dokáže zaujať, ale ako celok jednoducho nefunguje. Možno pre svoju surreálnosť, možno preto, že je jednoducho príbehovo nudný a nevýrazný. Uhol so snahou preniknúť do mysle či tela iného človeka, vyskúšať si žiť jeho život, síce vyznieva ako niečo, čo má potenciál, ale v praxi to nefunguje. Minimálne nie v tomto filme.

Ono klišéovité "nesúď knihu podľa obalu" sa nevzťahuje iba na knihy, ale do veľkej miery ho možno uplatniť tiež v prípade filmov. Napríklad takých, akým je aj počin režiséra Jorgeho Dorada z roku 2013, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako nanajvýš priemerná záležitosť skoro až béčkového rázu. A hoc tak z vizuálneho hľadiska ozaj na diváka pôsobiť môže, príbehovo presviedča o opaku. Príbeh Doradovho filmu totiž stavia na dramaticky výbornej práci s psychológiou a napätím v rovine doslovného pátrania v minulosti, ktoré vedie pamäťový detektív John Washington (Mark Strong). Ten má zistiť, prečo mladá Anna (Taissa Farmiga) prestala jesť, pričom, ako to už v podobných dielach býva zvykom, na povrch popritom vyplávajú oveľa temnejšie a záhadnejšie skutočnosti. Veľkým plusom Doradovej snímky je rýchly rozbeh deja, ktorý na seba postupne nabaľuje ďalšie a ďalšie veci, pričom s každou z nich zároveň dokáže stupňovať celkovú atmosféru a viac a viac si získavať diváka. Napätie, vyvolané pocitom neustále prítomnej neistoty a podozrenia, sa v tomto filme dá tak povediac krájať. Príbehové dianie núti diváka nespúšťať ani na chvíľu zrak, všímať si detaily a postupne začať spochybňovať všetko, čo sa deje. Práve takáto schopnosť vplývať na neho je najlepším dôkazom príbehovej kvality. A navyše, ak sa k tomu všetkému pridá aj rovina psychológie postáv, ktorá tomuto filmu takisto nechýba, ide o takmer dokonalé dielo. To, že psychológia ako jeden z aspektov snímky vyniká, je samozrejme nemalou zásluhou hereckého obsadenia. Filmu dominujú predovšetkým už dve spomenuté mená, pričom Taissa Farmiga si zaslúži ešte osobitné vyzdvihnutie. V role Anny predvádza vynikajúci výkon a diváka zaujme aj svojou krásou. Mindscape je nenápadnou snímkou, ktorá však o to viac príjemne prekvapuje. Režisér Jorge Dorado ňou divákovi servíruje vynikajúci psychologický thriller, postavený na zaujímavom námete detektívnej práce priamo v ľudských spomienkach. Zároveň ide o film s celkovo veľmi dobrou atmosférou a schopnosťou budovať napätie. Paráda.

Dielo Shunjiho Iwaia z roku 1998 o mladej žene Uzuki (Takako Matsu), ktorá z ostrova Hokkaido odchádza študovať na vysokú školu do Tokia, je pomerne krátkym, ale o to viac podareným filmom. Dá sa povedať, že jeho príbeh nie je až do zhruba záverečnej tretiny dôležitý, respektíve divák dovtedy stále čaká na nejaké vysvetlenie toho, prečo sa Uzuki rozhodla ísť študovať do Tokia. Ale aj bez toho (alebo možno práve vďaka tomu), že Iwaiov film nie je od začiatku zdanlivo ukotvený príbehovými konvenciami, dokáže diváka zaujať. Jeho pozornosť upriamuje iným smerom. A to predovšetkým na atmosféru, ktorou oplýva. Už jedna z prvých scén snímky, v ktorej vo veľkom "snežia" na ulicu lupienky rozkvitnutých sakúr, pôsobí až upokojujúco, čo je trend nesúci sa naprieč celým filmom. Namiesto komplikovaných dejových konštrukcií či zvratov má divák možnosť sledovať prvé mesiace Uzuki v Tokiu, jej zoznamovanie sa s mestom a ľuďmi v ňom. To všetko navyše podfarbuje príjemná jemná hudba. O Shigatsu monogatari by niekto mohol povedať, že je filmom o ničom. A svojím spôsobom by mal dokonca pravdu. Veľkú časť filmu totiž skutočne v príbehu nejde o nič iné, iba o zachytenie každodennosti života Uzuki v Tokiu. Ale toto "nič", ktoré dielo Shunjiho Iwaia ponúka, nie je ničím negatívnym. Práve naopak. Toto "nič" so sebou prináša výborné spojenie príjemnej a pokojnej atmosféry. Vizuálne aj hudobne. Zároveň disponuje ideálnou minutážou a dobrou Takako Matsu v hlavnej úlohe. Krása.