GTS_PUNK

Krátkometrážny film Jana Kříženeckého z roku 1908 v sebe spája hneď niekoľko historických prvkov. Za prvé, ide o materiál, ktorý vznikol v časoch, kedy bola kinematografia stále "v plienkach". Za druhé, snímka zachytáva Prahu na začiatku dvadsiateho storočia. A za tretie, film si okrem jazdy električkou všíma tieto stroje aj zvonka. Hoci ide o krátku záležitosť, ktorá na prvý pohľad nepôsobí, že ponúka veľa, v skutočnosti je plná zaujímavých záberov na všednosť vtedajšieho života ľudí a mesta. A práve to je na nej to najpútavejšie, pretože takýmto spôsobom umožňuje divákovi, aby sa, hoc aj na necelé dve minúty, preniesol späť v čase. Jízda Prahou otevřenou tramvají navyše vďaka umiestneniu kamery v smere jazdy električky ponúka dynamické zábery, ktoré v spojení s obsahovou stránkou Kříženeckého filmu tvoria veľmi atraktívny materiál.

Dokumentárne filmy režisérky Zuzany Piussi často odkrývajú (alebo aspoň zobrazujú) stav vecí verejných na Slovensku. Snímka z roku 2011 ponúka nahliadnutie na stav slovenského súdnictva pod taktovkou Štefana Harabina, zachytáva, ako sa poctivým sudcom (minimálne v čase vzniku dokumentu) hádzali polená pod nohy, a ako sudcovia, ktorí sa povyšovali nad zákon, často rozhodovali v niekoho prospech. Minutážou relatívne krátky, ale obsahovo dostatočne úderný dokumentárny film predstavuje jeden z mnohých kúskov skladačky, ktorý v konečnom dôsledku dopĺňa celkový obraz života a fungovania spoločnosti v krajine kdesi v strede Európy. Režisérka Zuzana Piussi dokáže v snímke svojím nepríjemne znejúcim hlasom klásť nepríjemné otázky a nebojí sa konfrontovať pochybné figúrky, ktoré si nikdy nemali obliecť sudcovský talár. Z obsahovej stránky zaujímavé a do veľkej miery znepokojujúce. Z filmárskeho hľadiska však dopláca snímka na "tradične" rozhádzanú dramaturgiu, ktorou je autorka známa aj v iných dielach, a miestami amatérskejšie pôsobiace spracovanie. Nemoc tretej moci takmer s istotou predstavuje iba malý výsek toho, čo sa roky dialo (a asi aj stále deje) v slovenskej justícii. Ak je možné vtesnať do ani nie hodinového dokumentárneho filmu toľko desivého a odpudivého materiálu, je ťažké a strašidelné predstaviť si skazenosť celej justičnej mašinérie. Česť poctivým výnimkám, tým sudcom, ktorí si svoju prácu robia zodpovedne, riadia sa zákonmi a nenechajú sa nikým a ničím ovplyvňovať.

Dokumentárny film Zuzany Piussi o prezidentských voľbách na Slovensku v roku 2014 a ich dôsledkoch v nasledujúcich dvoch rokoch so sebou prináša tradičný rukopis autorky. Zuzana Piussi do obsahu nezasahuje, necháva rozprávať zábery a ľudí v nich, čím mapuje skutočnú realitu, aká v čase tvorby dokumentu na slovenskej politickej scéne panovala. Kampaň Milana Kňažka (na ktorú mnohí pravdepodobne už dávno zabudli), pochybné pôžičky Radoslava Procházku, útočná, ale v porovnaní so súčasnosťou (2023) umiernená rétorika Roberta Fica, ako aj víťazstvo Andreja Kisku. Do toho zábery bizarnej Heleny Mezenskej s jej ešte bizarnejším volebným tímom či starý Michal Kováč, ktorého takmer zráža auto. Svojím spôsobom cenné nahliadnutie za oponu prezidentských volieb a živá kapitola pre učebnice dejepisu, ktoré sa sformovali z pôvodnej pohnútky autorky zistiť, prečo ľudia prestávajú voliť a strácajú dôveru v štát ako taký. Či sa jej to vo filme darí nájsť odpovede, nech posúdi každý divák sám. Jedno je však isté. Ťažká voľba sa rokmi na Slovensku stala ešte ťažšou. Ak sa pozrieme späť a politická scéna, ktorú zachytáva režisérka Piussi v tomto dokumente, sa nám zdá ako ešte relatívne normálna, potom je jasné, ako hlboko odvtedy úroveň politiky na Slovensku klesla. Z filmárskeho hľadiska až prekvapivo dobre zvládnuté (na Piussine pomery) a zaujímavé vďaka obsahu a myšlienkam, ktoré v dokumente zaznievajú.

Päťdielny dramatický počin z dielne japonskej televízie NHK z roku 2022, vychádzajúci z predlohy spisovateľa Keiichira Hirana, sa pomerne dlho tvári ako vyložene mysteriózna záležitosť. Veď návrat Tetsua Tsuchiyu (Tasuku Emoto) medzi živých po tom, čo pred tromi rokmi záhadne zomrel, tomu aj nasvedčuje. Príbeh sleduje, ako si Tetsuo ani nikto v jeho okolí nevie vysvetliť, prečo sa on aj ďalšie stovky ľudí v Japonsku vrátili späť z "onoho sveta". Jediný, kto na niečo pozná odpoveď, je záhadný ochrankár Saeki (Sadao Abe). Napriek tomu, že seriál si udržuje mysterióznosť naprieč všetkými piatimi epizódami, postupne sa pretvára do podoby, pri ktorej divák zisťuje, že skutočnou myšlienkou diela nie je ani tak zmŕtvychvstanie, ale skôr konfrontácia života ako takého a problémov, na ktoré počas neho človeka naráža. Tvorcovia zároveň otvorene kritizujú viaceré aspekty japonskej spoločnosti, pričom najvypuklejšími z nich sú pracovná kultúra či stigmatizácia odlišnosti. Zároveň sa však dotýkajú aj tém, akými sú rodina, pocit viny, mentálne zdravie či celkové prežívanie človeka. Kombinácia mysterióznosti a dramaticko-spoločenských prvkov v niektorých scénach funguje veľmi dobre. Postupne si však divák uvedomí (a to aj napriek celkom dobrej prvotnej myšlienke), že by táto kombinácia pravdepodobne vyznela lepšie oddelene. Kuuhaku wo Mitashinasai aj preto v konečnom dôsledku pôsobí skôr priemerným dojmom. V každom prípade však ide o seriál, ktorému nechýba nápad ani pomerne dobré herecké obsadenie. Diváka dokáže zaujať aj prinútiť sa zamyslieť, miestami však pôsobí najmä z dramaturgického hľadiska pomerne chaoticky a neučesane.

Akokoľvek porovnávať snímku Marca Webba z roku 2017 s tvorbou Woodyho Allena nie je namieste. S výnimkou toho, že sa táto dráma odohráva v New Yorku a venuje sa partnerským a medziľudským vzťahom, na nej nič "allenovské" nie je. Divák určite nemá pocit, že by v tomto prípade sledoval čo i len pokus napodobniť rukopis Woodyho Allena. Naopak, to, čo snímka ponúka, je veľmi (pod)priemerný príbeh o láske a živote, odohrávajúci sa v "meste, ktoré nikdy nespí", akých boli (a budú) v histórii kinematografie natočené tisíce. Dielo režiséra Marca Webba sa v mnohých smeroch snaží pôsobiť až príliš filozoficky, postavy navzájom dopĺňajú citáty a úryvky autorov, diskutujú o intelektuálnych témach. Ale zároveň tiež nevedia, ako poriadne žiť v rámci rodiny a vo vzťahoch. Aby sme veci uviedli na pravú mieru, nič z toho, čo snímka obsahuje, zlé nie je. Práve naopak, filozofovanie, intelektuálne témy aj vzťahová problematika sú často znakmi kvalitnej produkcie. Problémom Webbovho filmu je však to, že nevie tieto koncepty správne uchopiť a pracovať s nimi. Výsledkom je preto do značnej miery nevýrazný počin, ktorému nepomáha ani pomerne hviezdne herecké obsadenie. Prežívanie postáv pôsobí plocho a interakcie medzi nimi takisto nedokážu diváka dostatočne presvedčiť o kvalitách príbehu. A veľkým sklamaním je tentokrát dokonca aj newyorská výprava. To jediné, čo veľakrát snímkam z tohto mesta kvalitatívne pomáha, nedokáže pomôcť Webbovmu filmu. Je to škoda, ale New York v tomto prípade pôsobí skoro až odcudzene, chýba mu jeho typická atmosféra. The Only Living Boy in New York je aj preto snímkou, ktorá je kvalitatívnym podpriemerom a viac-menej diváckym sklamaním. Keďže podobne ladených filmov možno nájsť viac než dosť, dá sa povedať, že tento k tým lepším, bohužiaľ, nepatrí.

Veľmi krátky, ani nie minútový počin Jana Kříženeckého z konca devätnásteho storočia zachytáva kúpajúcich sa pánov na jednej z pražských plavární pod holým nebom. Snímka prakticky o ničom príbehovo nerozpráva, je iba dobovým výsekom z bežného života po vzore filmov francúzskej bratskej dvojice Augusta a Louisa Lumièrovcov. Okrem rôznorodých skokov do vody môže divák v tomto krátkometrážnom dokumente (ak film vôbec možno dokumentom nazývať) vidieť napríklad aj pánov na bicykli či v obleku, ktorí sa v závere objavujú na záberoch. Žofínská plovárna veľa neponúka, ale patrí k mnohým krátkym filmom, ktoré vznikali v počiatkoch vývoja kinematografie. A práve historický význam aj tohto Kříženeckého kúsku je niečím, čo možno na snímke oceniť.

Britské gangsterské filmy sú zvláštnym subžánrom tamojšej kinematografie. Buďto ide o snímky, ktoré svojou kvalitou nedosahujú ani úroveň najslabšieho podpriemeru, alebo o snímky, ktoré sú síce vcelku priemerné, ale v konečnom dôsledku pozerateľné. A práve do druhej kategórie možno zaradiť aj film z roku 2012, v ktorom hlavnú úlohu gangstera Mickyho Mannocka stvárnil sám režisér Frank Harper. Príbehovo snímka sleduje skupinu končiacich gangsterov, ktorým nevyjde posledný job, čo spôsobí, že im po krku začnú ísť Rusi. A tak spolu tieto dve zainteresované strany súperia, pričom ich stret má vyvrcholiť v nemeckom Berlíne 23. apríla - na Deň svätého Juraja. Film so sebou prináša prakticky všetko, čo by divák od podobného kúsku mohol očakávať. Hlavným prvkom je pomerne plochý, nevýrazný príbeh, ktorý stavia akciu nad akúkoľvek snahu výraznejšie rozvíjať dej alebo postavy. Jednoduchosť a prostá akcia však v tomto prípade nepôsobia úplne na odpis, pričom svojským spôsobom dokážu v niektorých chvíľach diváka dokonca baviť. Zásluhu na tom do značnej miery má herecké obsadenie. Hoci, snáď s výnimkou Charlesa Dancea, sa vo filme neobjavuje výraznejšia herecká osobnosť (bez urážky), britské tváre, niektoré divákovi snáď aj známe z iných ostrovných počinov, tvoria celkom zaujímavú paletu protagonistov, ktorá do celkového kontextu snímky prirodzene pasuje. Hľadať výraznejšie kvality v príbehu či v čomkoľvek inom je však zbytočné. Ako sme už uviedli, Harperovo dielo dokáže pobaviť, ale snáď len vtedy, ak divák zníži svoje nároky. St George's Day v takom prípade až príjemne prekvapuje. Stále však ide o "typickú" britskú gangsterku, ktorej dominujú ostrovné "ksichty", lascívne pôsobiace ženy, peniaze a drogy. A aby to bolo dostatočne britské, celé je to ešte podfarbené futbalom. A takýto mix, pravda, nemusí pasovať každému.

"Skameneliny mamuta sú dôkazom, že v našej krajine kedysi žili mamuty. To je veľmi dôležitý fakt" - Kim Il-song. Nebyť vysvetľujúceho a neraz sarkasticky ladeného komentára voči severokórejskému režimu, divák by si mohol myslieť, že ide o súčasť tamojšej štátnej propagandy s cieľom zobraziť to všetko dobré, ba v ich očiach svetovo najlepšie, čo Severná Kórea (alebo aspoň jej hlavné mesto Pchjongjang) ponúka. Francúzsky dokument z roku 2019, ktorý vznikal postupne počas mnohých návštev autorov v krajine, si však iba dáva za cieľ zobraziť tento izolovaný štát z iného uhla, než aký je divákom bežne známy. Obsahovo sa zameriava na voľnočasové aktivity a zábavu všedných aj privilegovanejších Severokórejčanov. A ponúkať tento iný uhol sa mu darí veľmi dobre. Spolu s doplňujúcim sociálno-ekonomicko-politickým výkladom, ktorý zasadzuje dokumentárne dianie do kontextu, môže divák sledovať, že Severná Kórea už dávno nie je iba sivá a ešte sivšia, ale že ponúka množstvo možností, ako môžu jej obyvatelia tráviť voľný čas. Ak si to môžu dovoliť. A to ako z finančného, tak z triedneho hľadiska. Vidieť pestrosť, ktorá ostro kontrastuje s vojenskými prehliadkami či testami balistických rakiet, je v každom prípade zaujímavé. Netreba ale zabúdať na to, že za oponou meniacej sa módy, rastúcich moderných štvrtí, aquaparkov, múzeí, bowlingových dráh či ležérne tancujúcich dôchodcov v parku sa ukrýva tá druhá, známejšia strana Severnej Kórey s diktatúrou, jadrovým programom a porušovaním ľudských práv. Pyongyang s'amuse je z obsahového hľadiska unikátny počin. Diváka privádza na miesta, ktoré si bežne v spojitosti so Severnou Kóreou a jej hlavným mesto nepredstaví. A to aj preto, lebo možno ani netuší, že by v tejto krajine vôbec mohli existovať. Prekvapujúci, zaujímavý a predovšetkým dobre natočený dokument.

Sledovať tento dokument režisérky Zuzany Piussi s odstupom rokov ešte viac znásobuje celkový bizár v ňom obsiahnutý, než keby ho divák videl v čase jeho vydania v roku 2012. Autorka sa v ňom venuje predovšetkým kauze Gorila a protestom, ktoré v súvislosti s ňou nasledovali. Ako možno vo filme vidieť, spočiatku protesty väčšinovej časti obyvateľstva sa postupne transformovali do podoby, ktorá lákala najmä prostoduchých, agresívnych jedincov, volajúcich po priamej demokracii a ventilujúcich si svoju zlosť prakticky na každom, s kým osobne čo i len trochu nesúhlasili. Až nakoniec utíchli úplne a Robert Fico mohol pokojne pri pití Coca Coly vládnuť/kradnúť vo svojej jednofarebnej vláde. Zaujímavé je takisto sledovať, kam to v neskorších rokoch dotiahli viacerí ľudia, ktorí sa v dokumente objavujú. Jeden z organizátorov protestov, Peter Pčolinský, dokonca až do slovenského parlamentu po boku Borisa Kollára. Po obsahovej stránke ide o jednu z mnohých výpovedí o mentalite, nepoučiteľnosti, naivite a hlúposti veľkej väčšiny Slovákov. Nič sa nezmenilo a nič sa nemení. Rovnaké, ako v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, to bolo aj v roku 2012, a rovnaké je to aj v čase písania týchto riadkov v roku 2023. A, bohužiaľ, možno sa domnievať, že rovnaké to bude aj v budúcnosti. Z filmárskeho hľadiska dokument ponúka tradičný rukopis Zuzany Piussi, čoho výsledkom je síce snímka s nápadom, ale tiež pomerne chabou realizáciou, čo sa v konečnom dôsledku odráža na celkovej kvalite. Od Fica do Fica je výpoveďou o stave jednej krajiny v strede Európy v rozmedzí rokov 2010 až 2012. Neponúka nič, čo by divák nevedel alebo aspoň netušil. Pripomína však, že mnohí Slováci snáď aj radi zabúdajú a ešte radšej vo voľbách volia červených mafiánov. Na zaplakanie. Ak by chcela Zuzana Piussi natočiť pokračovanie, ani by sa nemusela veľmi namáhať s vymýšľaním názvu, stačilo by pridať iba niekoľko Ficov.

"Představte si tyhle věci napsaný na papíře, z 99 procent sračky." V čase, keď na Slovensku o fenoméne slam poetry pravdepodobne chyroval iba malý okruh ľudí, sa režisérka Zuzana Piussi vybrala do Česka, aby o ňom natočila dokument. Výsledkom jej snáh je dielo, ktoré zachytáva viaceré súťaže v tejto netradičnej forme literárneho prednesu, ako aj ľudí, ktorí sa okolo slam poetry pohybujú. Ťažko však povedať, či sa Zuzane Piussi darí túto formu umenia predstaviť nezainteresovanému divákovi, alebo nie. Skôr je zrejme nutné prikloniť sa k druhej možnosti. Snímka sa totiž síce zameriava na slam poetry, ale do veľkej miery ju zobrazuje spôsobom, pri ktorom autorka akoby predpokladala, že všetci diváci tušia, čo vlastne predstavuje. Na záberoch sa tak na jednu stranu objavujú ľudia, ktorí prednášajú zmes neraz skutočne bizarných vetných konštrukcií, ale na druhú stranu dokumentu chýba prakticky akýkoľvek background, pozadie, ozrejmenie, história, jednoducho niečo, čo by vysvetlilo, čím slam poetry vlastne je. Samozrejme, postupne (a dosť rýchlo) sa to divák dovtípi aj sám, ale takto pôsobí počin režisérky Piussi skôr iba ako video, ktoré mapuje jednotlivé regionálne súťaže a zrazy "básnikov", nie ako niečo, čo sa snaží pokryť fenomén slam poetry čoby celok. Myslím, tedy slam je dokumentom, ktorý najväčšmi zaujme svojím názvom. Po obsahovej stránke sa síce snaží slam poetry akosi uchopiť, ale zaujať diváka sa mu darí len minimálne. A to je škoda, pretože potenciál zachytiť túto formu básnického umenia Zuzana Piussi rozhodne mala. Škoda, že ju premrhala. A hľa, to sa rýmuje. Do slam poetry pasuje.