tron

„Viete, čo urobia plyšákovi v base? Vyberú z neho plyš, strčia doňho ryžu a potom ho ošukajú tak, až z neho bude ryžový nákyp.“ Tento film už z trailerov budil dojem, že jeho najvýraznejšou zložkou budú vulgárni mupeťáci. A to sa potvrdilo. Nadávajúci, sexujúci a iné „protirodinné“ veci veselo stvárajúce potvorky sú najzábavnejšou zložkou snímky... ktorá však bohužiaľ čoskoro upadne do stereotypu. Pri 80. nadávke a 15. sexuálnom fóre sa prestanete chechtať a začnete letargicky pozerať na hodinky. Melissu McCarthy mám rád a páčila sa mi aj tu. Stavila na takú tú svoju klasiku, neprekvapujúcu, ale (minimálne na mňa určite) stále fungujúcu. So svojim mupeťáckym parťákom vytvorila dobrú dvojku a niektoré scény sú fakt drsné. Potešia aj zábavné hlášky („Nažer sa cukru, debil!“) a dialógy („Možno na to nevyzerám, ale som sexuálna dračica.“ – „A to znamená čo?“). Ale scenár je prekvapivo nezáživný, nudný a plný buddy klišé. Tvorcovia si asi mysleli, že keď „typický“ buddy movie noir scenár našraubujú na mupeťákov, nebude to vadiť, no ale ono to vadí a to tak, že dosť. Napriek tomu prižmurujem oči a dávam VEĽMI opatrných 60%, pretože zbožňujem, keď sú podobné kofotiny robené so smrteľne vážnou tvárou a ide sa do nich naplno.

Keď mali v roku 1975 premiéru skvelé Čeľuste a stali sa mega-trhákom, priplávalo okamžite množstvo kópií. A prekvapivo nielen vodných. Grizzly dobehol len o rok neskôr, vzal scenár Čeľustí, jemne ho prekopal a trochu pomenil postavy, ale inak je to „klasika“: na scéne, kde ho nikto nečakal, sa šokujúco zjaví beštiálny zvierací útočník, po ktorom chce vyraziť skúsený muž zákona z danej komunity, ktorý to myslí dobre, ale narazí na odpor vyššie postavených, ktorí mu začnú hádzať polená pod nohy, lebo to ohrozuje ich komerčné/finančné záujmy (+ nesmú chýbať po krvi bažiace média, ktoré filmári zvyknú zobrazovať ešte negatívnejšie, než ústredného zvieracieho predátora). Bizarné je, že hoci grizly nie je prvú hodinu skoro vôbec vidieť (!), útoky na ľudí sú drsné, naturalistické a kruté. Výprava hlbokých lesov má i po desaťročiach niečo do seba a hlavný hrdina sa podobá na Hugha Laurieho, čiže fajn. Naopak, fajn nie je to, čo predchádza útokom – také monštrum by sa tak nenápadne a potichu pohybovalo len ťažko. Niekedy ako keby až doslova vyrástlo zo zeme behom sekundy pri svojej budúcej obeti (a zahrabávanie jednej z nich bolo wtf). Samotný grizly, ak sa vôbec raz za čas vyskytne v priamom zábere, je živý, čo oceňujem. Ale hoci medveďa pokladám za reálne nebezpečné zviera, ktoré by som absolútne v žiadnom prípade nechcel stretnúť v lese, nevnímam ho ako príliš vďačné, atraktívne pre horor (je len minimum filmov, v ktorých u mňa budil rešpekt - Na ostrie noža, Backcountry). Režisér o rok neskôr prišiel s pokusom o ultimátny zvierací ekologický horor (a opäť s „Hughom Lauriem“ v titulnej úlohe), ale Deň zvierat už bol béčko. Grizzly ani nie.

Kto si ako prvý pozrie remake z roku 2006 a až potom originál z roku 1979, bude asi značne prekvapený, nakoľko scenáre sú veľmi odlišné. Kým originál (ktorý sa mi nepáčil) je o pátraní po šialenom vrahovi a úvodnému home invasion teroru patrí len prológ, remake (ktorý sa mi páčil) túto skvelú pasáž natiahol na celovečernú minutáž – a urobil dobre. Teror babysitterky šialeným anonymom je určite stokrát pôsobivejší, mrazivejší a šťavnatejší, než nudné pátranie po vrahovi na úteku. Remake sa ďalej mohol pochváliť parádnou atmosférou, sympatickou hrdinkou, solídnym magorom, viacerými pekne hnusne napínavými momentami a v neposlednom rade úžasným domom a jeho okolím. Originál nič z tohto nemá (až na odporný moment, v ktorom policajt babysitterke prezradí, že anonym telefonuje priamo z domu). Horko-ťažko 40%.

„Myslel som, že sa hrajú. Ale v rukách držali nože a palice.“ Ten to tam ku koncu mastil, frajer. S týmto filmom som sa prvý raz sprostredkovane stretol v roku 2016, kedy som videl nevydarený remake. Napriek tomu som si v roku 2019 povedal, že to skúsim aj s originálom, ktorý zvykne bývať pokladaný za pilier hororov s vraždiacimi deťmi. A urobil som dobre. Od prvých sekúnd na mňa dýchla tiesnivá atmosféra, na ktorej vzniku mal nezanedbateľný podiel nenormálne strašidelný ústredný hudobný motív/detský/ženský popevok (ktorý si tvorcovia zrejme požičali z o 8 rokov staršej pecky Rosemary má dieťatko). Stephen King asi nemá čisté svedomie, pretože svoju kultovú (a dejovo relatívne veľmi podobnú) poviedku Deti kukurice napísal rok po premiére tohto filmu. Prižmurujem oči a napriek pár veciam, ktoré sa mi nepozdávali, dávam 80%. Ústredný pár je fajn, drsné scény sú drsné ešte aj na dnešné pomery a atmosféra je skutočne mrazivá a desivá.

„Možno je to tak nakoniec v poriadku.“ Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že to Nikolaj Lie Kaas pekne odflákol, v skutočnosti si myslím, že je to prvý raz v rámci série, čo podáva kvalitný herecký výkon. Jeho parťákovi potom bez problémov stačí byť znova „len“ pohodičkovým sympaťákom z minula, ktorý nikoho a nič neodcudzuje, no občas má čo robiť, aby ho nenaštvali kolegove svojské povahové črty. Odkaz vo fľaši sa dlho rozbieha. Prvých 30 minút ma nudilo. Našťastie, potom sa dej rozbehol a hrdinovia začali dostávať takú sódu a objavilo sa toľko drsných úmrtí a kontroverzných nápadov, že som si miestami až hovoril, či to tvorcovia neprehnali. A to som kedysi namiesto programov pre tínedžerov pozeral Kanibalov od Deodata. Nakoniec to nie je dokonalé. Hlavne počínanie polície ma v niekoľkých momentoch fascinovalo. A síce netvrdím, že utopený sa nedá zachrániť ani po tak dlhej dobe, ale tu to proste pôsobilo fakt zvláštne. Napriek tomu kvalitná záležitosť a zatiaľ asi najlepší (v zmysle najkonzistentnejší) diel ságy. Oceňujem výrazné lokácie (žlté wallanderovské polia s repkou olejnou, chata s mostom uprostred mora).

Smutná rozlúčka Romera nielen s jeho milovaným nemŕtvym žánrom, ale aj s natáčaním filmov obecne (ide o posledný jeho film). Proste to nie je dobré. Pritom nápad s ostrovmi je v rámci zombies žánru skvelý. Ale zakončenie Georgeovej desaťročia trvajúcej ságy o živých mŕtvych ste si rozhodne predstavovali inak. Problém nevidím ani tak v celkovej komornosti. Komorné veci sú niekedy najlepšie. Problém vidím v nesympatických postavách, neveľmi dobrých hercoch, mizerných dialógoch a slabom a nezaujímavom scenári, ktorý ako bonus kombinuje humor s hororom, čo je jednak vec, ktorú v hororoch nemám rád a jednak táto kombinácia Romerovi zjavne vôbec nešla (komické pasáže sú miestami až trápne). Veľká škoda, že to nezakončil výbornou Krajinou mŕtvych, ale nečudujem sa, že chcel ísť ďalej.

Trhlina, to sú hlavne nerealistické, nechtiac smiešne dialógy a nesympatické postavy hrané hercami, ktorí nie sú zlí, ale tu sú strašne umelí. Tribečská záhada sama osebe je OK, ale do filmu sa z nej podarilo dostať málo. Pár plusových bodov k dobru za ako-takú atmosféru, prameniacu z ponurých lesov. Ale len čo režisér začne riešiť postavy, dej a dialógy, fakt bieda. Ani neviem, či sa to dá charakterizovať ako horor. Prinajlepšom mysteriózny. Prinajlepšom.

Umelecké horory nie sú mojou šálkou kávy, česť výnimkám (Suspirie). The Perfection tou výnimkou nebude. Na jednej strane oceňujem originálnosť projektu (čo je cenné zvlášť v dobe, kedy je každý druhý horor kópiou prvého), niekoľko dobrých scén, konzistentnú atmosféru a sympatické hrdinky v čele s Allison Williams (Uteč). Ale proste ma to strašne nebavilo a prial som si mať to čo najskôr za sebou.

Priznám sa, že som zaskočený. Tým, ako sa mi to páčilo. Pritom nejde o nejaké veľdielo, ale proste to funguje. Mám dosť slabosť pre DOBRÉ horory, odohrávajúce sa v prírode. A tento dobrý je, hoci je otázne, či to naozaj je horor. A to je druhá vec, z ktorej som zaskočený. Je to horor? Nie je to horor? Ja vlastne ani neviem. Rozhodne ale musím pochváliť parádnu výpravu a pozoruhodnú atmosféru. Tá je mimoriadne zlovestná, tiesnivá, nervózna a nepríjemná od prvej po poslednú minútu. Na konci síce možno nebudete vedieť, čo sa vlastne dialo (a prečo), no napriek tomu budete príjemne hororovo naplnení. Ak teda vôbec ide o horor. Ale to už sa opakujem. Herci sú fajn, nič extra, rovnako tak postavy, ktoré hrajú, ale panuje medzi nimi pomerne zaujímavý, nejednoznačný vzťah, z ktorého plynie vnútorné pnutie. Nebudem sa na nič hrať a dám 80%, pretože sa mi to páčilo. Remake (ktorý prišiel presne na 20. výročie premiéry) bol prekvapivo dobrý, ale nad originál by som ho určite nestaval, hoci aj on bol prekvapivo vydarený.

„Kvôli ľuďom, ako ty, som stále policajtom. Pretože ma potrebujete.“ Ja by som to premenoval na Spolužiakov, to by bolo lepšie. Zabijaci je také... o ničom. Je to predsa len už o dosť slabšie, ako jednotka, Žena v klietke. Sympatický pár vyšetrovateľov to síce stále drží na vysokej úrovni, ale jednak je to strašne dlhé (skrátil by som to minimálne o 15 – 20 minút) a jednak zločin už nie je až taký pôsobivý, ako v jednotke (hoci paradoxne v konečnom efekte je ešte o kus tragickejší a obludnejší).