tron

„Teraz vám zohrejem čumáky.“ Po technickej stránke zúfalosť najnízkorozpočtovejšieho charakteru. Odpudivé afektované hysterické postavy, s ktorými sa NEDÁ zžiť. Zrejme rukou škôlkara nakrútené „akčné scény“ (=sypanie desiatok krýs z vreca na kričiacich hercov). Z ďalších mínusov by som poukázal na stopové prvky atmosféry, šialené scény (chlap „zaseknutý“ v žene?), smiešne geniálny protivník (krysy VEDOME rozhryzú postavám pneumatiky na motorkách), desivá (anti)logika (ak by ste našli mŕtve telo ženy, prvé, čo by vám napadlo, by bolo, že ju uškrtili pri sexe?), neuveriteľné konanie postáv (hláška po nájdení ohlodanej mŕtvoly: „Nemá stopy po násilí.“), bizarnosti (postavy sa zabarikádujú v miestnosti, no ZABUDNÚ NA OKNO) alebo len blbosti (mlátili by ste človeka s guľovnicou?). Pri pozeraní tohto filmu som sa HANBIL, že ho pozerám. Len posledná scénka „po odmaskovaní“ sa mi páčila.

„Keď na teba pozerá Stalin, pozerá na teba celá ruská zem.“ Hoci ma fascinuje povolanie snajpera (8 hodín bez pohnutia ležať a potom všetko vyriešiť potiahnutím kohútika), toto nebola moja šálka kávy. Po technickej stránke tomu niet čo vytknúť. Strih je prehľadný, apokalyptická výprava pôsobivá, hudba Jamesa Hornera plní svoj účel, kostýmy kvalitné, akčné scény dokážu vtiahnuť a sú správne krvavé. V skutočnosti to vraj bolo o dosť inak (napr. sa vedú spory o to, či postava Eda Harrisa vôbec existovala, takisto stvárnenie Judea Lawa sa vraj brutálne líši od reálneho Zajceva), ale to mi je jedno. Čo mi jedno nie je, to je scenár viac sa nesústrediaci na osobný súboj odstreľovačov. Tento motív je skôr vedľajší, relatívne okrajový. Poteší malá rola pre môjho miláčika Rona Perlmana a absurdný Bob Hoskins ako Chruščov. Nebavilo ma sterilné duo Joseph Fiennes/Rachel Weisz.

Koontzovu knihu som čítal v detstve v 90. rokoch, kedy som frčal na Kingovi a Koontza som čítal azda len aby som si skrátil čas, kým bude v našej knižnici nová kingovka. On nie je zlý autor, vlastne je veľmi zručný, ale v mojich očiach nikdy neprekročil hranicu snaživého remeselníka. čo je vlastne super, mnohí autori sa nikdy nedopracujú ani "len" k tomu. Filmovej adaptácie sa ujal svojráz Brett Leonard, ktorý predtým natočil Trávnikára, adaptáciu poviedky Stephena Kinga. A kruh sa uzavrel. Knižná predloha poslúžila hercom dobre, keďže ich postavy sú celkom kvalitne napísané, či už kladné alebo záporné. Obrovským mínusom každopádne je razantná úprava (oproti románu), keďže Harrisonových dcéra je vo filme ich biologická pubertálna dcéra, kým v knihe šlo o adoptívne malé dievča so smútkom v duši. Leonard je zvláštny chlapík, ktorý má chorobnú mániu robiť trikové filmy z iných svetov (Trávnikár, Virtuozita). Skrýša pre diabla je asi najlepšia: pár trikových hovadín pretrpíte vďaka temnej atmosfére a vydarenému kastingu (samozrejme v čele s Jeffom Goldblumom, ktorý tu na vlastnú päsť pátra po sériovom vrahovi, pričom on sám si 5 rokov dozadu jedného zahral v Pánovi Frostovi).

„Za 500 dolárov vás vezmem maximálne do ZOO.“ Vôbec som tomu nechápal a nebavilo ma to pozerať. Bizarná zmes hercov (svojrázny Vincent Gallo, hlavný mafián z DESPERADA, Val Kilmer, Stalloneho syn Sage) tomu nepomohla, dialógy priemerné, postavy nezaujímavé, podstatná časť deja sa odohráva v temných podzemných priestoroch, čo tomu ale namiesto pôsobivej ponurej hrôzostrašnej atmosféry dáva skôr neprehľadnosť. To, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, ma mrzí z toho dôvodu, že téma je fascinujúca (gigantické podzemné priestory pod Moskvou) a ak by sa spracovala dobre (v samotnom filme o ne paradoxne príliš nejde, dej sa pokojne mohol odohrávať v akýchkoľvek iných podzemných tuneloch), mohol by to byť šokujúci film, z ktorého by boli znepokojené desaťtisíce ľudí na celom svete. 40% za pôsobivú (hoci totálne nespracovanú) tému a za to, že podobné (tiež skupinka v podzemí zmätene pobehujúcich ľudkov) INTERMEDIO s Edwardom Furlongom bolo OVEĽA horšie.

„Pane, môžem vedieť aspoň vaše meno? Keby vás niekto hľadal...“ – „Mňa nikto hľadať nebude.“ Mám tejto série plné zuby. Už prvý diel dua Rodriguez/Tarantino nebol žiadnou srdcovou záležitosťou, ale dialógy, postavy, herci, akčné scény, efekty a nápady (vysvätený kondóm) BOLI na 80%. S oškretými ušami, ale boli. No už druhý diel s Robertom Patrickom bol jedným slovom strašný (20%) a tak si Tarantino/Rodriguez už len ako producenti pomysleli „už nemáme čo pokaziť“ a (viď. CHVENIE 4) namiesto klasickej trojky prišli s prequelom. Ale koho zaujíma, ako to všetko začalo, kde sa upíri vzali, kedy na scénu prvý raz nastúpil barman Dannyho Treja a kde je počiatok putiky Titty Twister? Myslel som, že horšie, ako dvojka, to už nebude. No... v podstate nebolo. Nebolo to horšie. Bolo to rovnako zlé. Prvých 30 minút si to vďaka westernovej atmosfére udržovalo aspoň symbolický náznak môjho záujmu. Následne ale začalo ísť všetko do čerta, od hercov cez masky po triky.

„Je to sadistická lesba.“ – „Ako si na to prišiel?“ – „Žije sama a sťahuje chlapom kožu z tvárí.“ Najhorší diel trilógie. Kým del Torov prvý film sa dal chápať ako hororové áčko s hercami a atmosférou, tretí diel bol video béčko, ktoré vzniklo z posledných síl, aby ešte aspoň zopár fanúšikov skočilo na lep a zaplatilo producentom Weinsteinovcom; stále ale bolo (o čosi) lepšie, ako nezáživný druhý diel. Kým trojka mala aspoň rúham sa jemnú hitchcockovskú atmosféru a Lancea Henriksena s brokovnicou, dvojka je strach a hrôza. Mimoriadne nesympatické postavy (od detí cez policajtov po ústrednú hrdinku, „náhodou“ sa podobajúcu na Miru Sorvino), totálne predvídateľný dej, smiešne dialógy, hlúpe hlášky, trápne pokusy o strašenie a asi minúta masiek/trikov. Ponurá atmosféra tak raz za 35 minút, väčšinou však len hnusná otrieskaná výprava rozpadnutých budov.

„Vedela som, že to takto dopadne. Si ako stratené šteňa.“ Každý film s dobrou tanečnou scénou v mojich očiach automaticky stúpne aspoň o pár bodov. Ale PRÍCHOD Z MINULOSTI by bol fajn aj bez nej. Okrem cukríka Brendana Frasera, ktorý je na zahryznutie, ktorý je tu kúzelne na zahryznutie i pre tvrdých heterosexuálov, sa vydaril aj scenár. Síce operuje s mnohými klišé filmov o „cudzincovi v našom svete“, ale sú obohatené sviežimi drobnosťami (hrdina síce 35 rokov prežil v podzemí, ale nie je to žiadny blbec a páli mu to). Potešilo ma tiež kvalitné herecké obsadenie (vrátane Alicie Silverstone, obvykle extra nesympatickej) a niektoré vtipy takmer ako z Monty Python (náboženská sekta, boxovanie Nathana Filliona).

„Už mi lezie na nervy.“ – „Tak nech si zbalí veci a vypadne.“ Príliš mi nesedia príbehy na tému „môj manžel nie je môj manžel“. Spomeniem aspoň VLÁDCOV BÁBOK (tiež s Donaldom Sutherlandom), Rodriguezovu FAKULTU, INVÁZIU s Kidmanovou či v širšom kontexte obe STEPFORDSKÉ PANIČKY, LEVIATHANA s Petrom Wellerom, NETVORA (CREATURE) s Klausom Kinskim, POMSTU VOTRELCA alebo Carpenterove príspevky VEC a MESTO PREKLIATYCH. Na strane druhej, za tento film som bol vďačný, pretože som si spomenul na spomenuté tituly a tento bol kvalitou niekde inde (pripomínal mi doby, kedy uznávaní áčkarskí režiséri ako Kubrick, Spielberg, Friedkin či Cronenberg s Lynchom robili „len“ horory). Herecké výkony (Sutherland, Cartwrightová, Brooke Adamsová, Goldblum, dokonca Spock Nimoy), atmosféra, dialógy či triky boli z áčkarskej ligy, mnohé scény mi ani vo veku kúsok pod 30 nerobili dobre (Sutherland v záhrade), posledná scéna desivá a celé to bolo prepracované zlovestné psycho za 70%. Ale keďže musím dať 60% alebo 80%, dám 60%. Lebo zasa až taký zázrak to nebol a vedel som, akým smerom sa bude dej uberať, kto zradí, kto sa obetuje, kto prežije, kto neprežije. Veľa klišé a navyše nemám rád filmy, v ktorých jedinec resp. skupinka jedincov bojuje proti špičkovo organizovanému spoločenstvu. Americkú kinematografiu 70. rokov 20. storočia mám veľmi rád, ale toto skôr šumelo vedľa mňa. Ale v roku 1978 to mohlo byť v kinách poriadna fuška. Originál som nevidel.

„To je kruté.“ – „Sú kruté časy, zlato.“ Po príšernej trojke, kde zúfalí tvorcovia prišli s prdiacimi tremorsmi, to už horšie asi byť nemohlo. Pochopili to aj producenti a tak je štvorka westernový prequel. Síce ani teraz neprídeme o maskota série Burta Gummera (prepáčte, HIRAMA Gummera) alias Michaela Grossa („Nebol som na koni od šiestich a vlastne to vtedy bola ťava.“), ale tentokrát je o čosi „umiernenejší“, takže sa to dá zvládnuť. Keďže mám slabosť pre hororové westerny, lebo je ich na svete asi tak päť a pol, vychutnal som si prašnú atmosféru. Pravda, horor to vlastne už príliš nie je a prekvapiť to tiež neprekvapí (obyvatelia mestečka sú kusy, aké podľa príručky „5 pravidiel, ako napísať najpriemernejší scenár kinematografie“ neumierajú – žena, dieťa, verný ázijský párik, komická postavička). Potešil ma „návrat k pôvodným hodnotám“ (v snímke útočia len „klasické“ tremory). Dal by som opatrnejších 60%, ale už ma táto séria začína nudiť.

„Zošedivel si. Ale na človeka, ktorý má 2300 rokov, stále nevyzeráš zle.“ Prvý raz som Planétu opíc videl ako dieťa chodiace na základku a bola to vtedy dobrá výhovorka, prečo z rodinnej návštevy odísť skôr. Aby malý stihol Planétu opíc v televízii. Hoci ale otec žhavil bledomodrú Škodu 100 (tzv. „kilečko“) čo to dalo, včas sme prísť domov nedokázali. I tak som ale zachytil dosť na to, aby ma film bavil. Predsa len, hovoriace opice s puškami a na koňoch, čo mohlo byť lepšie? Následne som sa dostal k útlej knižnej predlohe (jej autor napísal aj Most cez rieku Kwai), ktorá končila tiež šokujúco, ale zároveň úplne inak, ako film (knižný koniec neskôr čiastočne prebral Tim Burton v reboote z roku 2001). V nasledujúcich cca dvadsiatich rokoch som sa s fenoménom Planéty opíc stretával často (ale neviem, ktoré z pokračovaní bolo najhoršie, dobré každopádne nebolo ani jedno) a legendárny originál s (veľmi nesympatickým mizantropom) Hestonom som znova uvidel až vo februári 2011. A musím povedať, že je to stále dobrý film, ktorý po technickej stránke príliš nezostarol. Naopak, veľkolepá odvážna kamera s psychedelickou hudbou mi dokonca v niekoľkých scénach pripadali takmer nadčasové (krúženie okolo stroskotaného korábu). Sem-tam to nemá logiku (hovoriace opice majú súdy, ale nedokázali zostrojiť papierové lietadielko, pozoruhodná je i funkčnosť pušiek po X tisícročiach), no po audiovizuálnej stránke ma to bavilo i 43 (!) rokov od vzniku a vôbec by mi neprekážalo, ak by sa planéta objavovala ešte dlhšie a opice by nastúpili dajme tomu až po hodine deja (alebo aj vôbec, to putovanie vyľudnenou apokalyptickou planétou je fakt mrazivé). Pretože len čo sa zaangažujú do príbehu, ten paradoxne stráca údernosť a zo sci-fi udalosti sa stáva maskérska báchorka. Našťastie, nudnej návšteve opičieho mestečka patrí len prostriedok; úvodné a finálne putovanie pustou Zakázanou zónou tomu vracajú kvalitu z úvodu.